Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_B5-39Csp-25-2023.pdf
PDF · 99.01 KB
Case nature
Area
Subarea
B5-39Csp/25/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV, v konaní pred sudcom Mgr. Adamom Hradským, v spore žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, zastúpeného Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., IČO: 47 234 679, so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, proti žalovanému: J. G., nar. XX.XX.XXXX, s pobytom G. XF/XXXX, O., o zaplatenie sumy 6 000,- EUR s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5 658,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne:
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.02.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.03.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.04.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.05.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.06.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.07.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.08.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.09.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.10.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.11.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.12.2020 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.01.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.02.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.03.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.04.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.05.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.06.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.07.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.08.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.09.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.10.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.11.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.12.2021 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.01.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.02.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.03.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.04.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.05.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.06.2022 do zaplatenia,
- zo sumy 171,- EUR odo dňa 21.07.2022 do zaplatenia, a
- zo sumy 15,- EUR odo dňa 21.08.2022 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamieta.
III. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,44 % od žalovaného.
odôvodnenie:
I.
1. Žalobou zo dňa 28.10.2022 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 6 000,- EUR spolu s úrokom v sume 758,55 EUR a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6 000,- EUR od 01.02.2020 do zaplatenia.
2. Žalobca v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedol, že žalobca so žalovaným uzatvorili dňa 21.08.2019 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou boli aj úverové podmienky a sadzobník poplatkov. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie revolvingového úveru s rámcom 6 000,- EUR, ktorý žalovaný čerpal prostredníctvom úverovej karty, pričom žalovaný sa zaviazal peňažné prostriedky vrátiť spolu s úrokom a poplatkom v pravidelných mesačných splátkach. Žalovaný sa však dostal do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď úver riadne a včas nesplácal, pričom ani napriek opakovaným upozorneniam dlžné splátky nedoplatil. Na základe toho žalobca pristúpil dňa 16.01.2020 k zosplatneniu budúcich splátok a vyzval žalovaného k splateniu celého úverového zostatku.
3. Žalobca na preukázanie skutkových tvrdení navrhol vykonať nasledovné listinné dôkazy, a to: predžalobnú výzvu zo dňa 03.02.2020, zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 21.08.2019, úverové podmienky, výzvu k splateniu úveru zo dňa 16.01.2020, poštový podací hárok, výpis z čerpania a úhrad, úverovú správu, dotazník, výpis z účtu žalovaného, správu o bonite žalovaného.
II.
4. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany neuviedol žiadne skutkové ani právne tvrdenia, hoci mu bola žaloba spolu s prílohami a poučením doručená dňa 06.05.2023.
III.
5. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal žalobcom navrhnuté listinné dôkazy, z ktorých následne vychádzal pri zistení dole uvedeného skutkového stavu rozhodného pre právne posúdenie veci.
6. Žalobca ako právnická osoba - podnikateľ, podnikajúci v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov a žalovaný ako fyzická osoba - nepodnikateľ, uzatvorili dňa 21.08.2019 v písomnej forme zmluvu o spotrebiteľskom úvere - revolvingový úver (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bol záväzok žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky prostredníctvom karty do výšky určeného úverového rámca a záväzok žalovaného žalobcom poskytnuté peňažné prostriedky žalobcovi vrátiť spolu s úrokom.
7. Zo zmluvy vyplývalo, že:
- žalovaný poskytol žalobcovi svoje údaje o rodinnom stave (slobodný), počte vyživovaných detí (0), bydlisku, zamestnávateľovi (Fram Capital Invest, a.s.) a jeho čistom mesačnom príjme (904,- EUR);
- išlo o bezúčelový revolvingový úver uzatvorený na dobu neurčitú;
- výška úverového rámca bola 6 000,- EUR
- ročná úroková sadzba predstavovala 29,90 %,
- RPMN predstavovala hodnotu 34,40 % a celkom zaplatená čiastka spotrebiteľom predstavovala sumu 6 971,76 EUR, všetko za predpokladu poskytnutia úveru na obdobie jedného roka a jeho splatenie v dvanástich splátkach s rovnakou výškou istiny a
- mesačná splátka bola dohodnutá vo výške 2,85 % z úverového rámca (171,- EUR) a splatná bola vždy k 20. dňu v mesiaci.
8. Za účelom overenia schopnosti žalovaného splácať žalobcom poskytnutý úver žalovaný zisťoval úverovú históriu žalovaného, pričom ten nebol dlžníkom z titulu žiadneho úveru. Taktiež si od žalovaného zabezpečil aj výpisy z jeho bankového účtu za mesiace 05-08/2019, z ktorých vyplývalo, že koncom mesiaca 05/19 bol žalovaný v debete na svoj účte v sume 1 711,24 EUR, na konci mesiaca 06/2019
disponoval na účte sumou 19 265,45 EUR, avšak na konci mesiaca 07/2019 bol na účte opäť v debete v sume 1 954,09 EUR z titulu povoleného prečerpania k účtu. Zároveň žalobca nahliadol do registra Sociálnej poisťovne a nebankového registra.
9. Z výpisu čerpania úveru a úhrad žalovaného vyplývalo, že žalovaný dňa 22.08.2019 čerpal úver v sume 6 000,- EUR, pričom sa dostal do omeškania s už prvou splátkou splatnou dňa 20.09.2019 s tým, že neuhradil ani následne splátky, a to ani len z časti. Žalobca výzvou zo dňa 16.01.2020 vyzval žalovaného k splateniu celého úveru v sume 6 799,55 EUR, pričom predmetná výzva mu bola odoslaná poštou dňa 17.01.2020. Následne žalobca opätovne dňa 03.02.2020 vyzval žalovaného na zaplatenie sumy 6 803,28 EUR.
IV.
10. Súd na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o úvere (§ 497), ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.), omeškanie dlžníka (§ 517), splnenie dlhu (§ 559) a zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, na základe čoho mal súd za to, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 21.08.2019 uzatvorením zmluvy v písomnej forme k vzniku obchodného záväzku, keďže zmluva obsahovala podstatné znaky zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka (určenie zmluvných strán, určenie výšky peňažných prostriedkov, záväzok veriteľa poskytnúť peniaze v prospech dlžníka na jeho požiadanie a záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky), ktorá predstavuje podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka absolútny obchodno-záväzkový vzťah. Vzhľadom na povahu zmluvných strán pri uzatváraní tejto zmluvy, keďže žalobca vystupoval ako dodávateľ podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a žalovaný ako spotrebiteľ podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, išlo podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskú zmluvu. Aj napriek tomu, že daný záväzkový vzťah mal povahu absolútneho obchodného záväzku, z dôvodu, že jeho účastníkom bol spotrebiteľ, bolo potrebné podľa § 52 ods. 3 poslednej vety Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01.04.2015) prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť ustanovenia Obchodného zákonníka, napríklad ohľadom splnenia záväzku, omeškania dlžníka a premlčania.
11. V danom prípade mala žalobcom uplatnená pohľadávka svoj právny základ v mimoriadne zosplatnenom spotrebiteľskom úvere podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Na to, aby mohol žalobca ako veriteľ využiť svoje oprávnenie na jednorazové zosplatnenie poskytnutého úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, museli byť kumulatívne splnené nasledovné dve podmienky, a to (1) splnenie povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a (2) omeškanie spotrebiteľa s úhradou splátky po dobu troch mesiacov vrátane povinnosti veriteľa upozorniť spotrebiteľa na možnosť zosplatnenia úveru aspoň 15 dní pred samotným zosplatnením úver.
12. Prvá podmienka súvisí s povinnosťou veriteľa, ešte v rámci predzmluvného vzťahu, posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom v tejto súvislosti musí brať do úvahy najmä dobu, na ktorú sa úver poskytuje, jeho výšku, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru (§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.). Nesplnenie tejto povinnosti má totiž za následok nemožnosť veriteľa požadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 prvej vety zákona č. 129/2010 Z.z.). Z uvedeného teda vyplýva ex offo povinnosť súdu skúmať, či veriteľ pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere, splnil svoju povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Totižto ako vyplýva z rozsudku SD EÚ zo dňa 05.03.2020 vo veci C-679/18, články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku.
13. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalobca ako veriteľ skúmal (pred uzatvorením úverovej zmluvy) schopnosť žalovaného splácať ním poskytovaný úver, keďže zisťoval jeho rodinné pomery, zamestnávateľa, mesačný príjem, výdavky týkajúce sa iných úverov alebo
vyživovaných detí, pričom žalovaným poskytnuté údaje si zároveň overil v registri úverov, Sociálnej poisťovni a registri nebankových úverov, ako aj žalovaným predloženými výpismi z účtu za posledné tri mesiace predchádzajúce žiadosti o poskytnutie úveru. Z takto vykonaného overenia schopnosti žalovaného splácať žalobcom poskytnutý úver vyplývalo, že žalovaného mesačný čistý príjem predstavoval cca 900,- EUR, pričom nemal žiadne výdavky ohľadom iných spotrebiteľských úverov alebo vyživovaných detí s tým, že splátka žalobcom poskytnutého úveru predstavovala cca sumu 171,- EUR. Na základe uvedeného súd nemohol dospieť k inému záveru ako tomu, že žalobca si podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. splnil pred uzatvorením úverovej zmluvy povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovaného splácať úver.
14. Zo zisteného skutkového stavu taktiež vyplývalo, že žalobca si svoj záväzok z úverovej zmluvy spočívajúci v poskytnutí peňažných prostriedkov v prospech žalovaného v sume 6 000,- EUR podľa § 559 Občianskeho zákonníka splnil riadne a včas, na základe čoho vznikol na druhej strane žalovanému záväzok podľa § 497 Obchodného zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka vrátiť žalobcom poskytnuté peňažné prostriedky spolu s úrokom formou splátok vyplývajúcimi z predmetnej úverovej zmluvy, pričom žalovaný neuhradil žalobcovi žiadnu splátku a teda už s prvou splátkou splatnou dňa 20.09.2019 sa dostal do omeškania, a teda bolo preukázané, že pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 16.01.2020 bol žalovaný v omeškaní so zaplatením splátky splatnej dňa 20.09.2019 viac ako tri mesiace. V tejto súvislosti však súd nemal zo strany žalobcu ani tvrdené a ani preukázané, že aspoň 15 dní pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti predmetného úveru, žalobca žalovaného súčasne aj poučil, resp. upozornil na možnosť zosplatnenia predmetného úveru. Síce žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaného opakovane upozorňoval na dlžné splátky, avšak z tohto príliš všeobecného a zároveň nepreukázaného tvrdenia (hoci nesporovaného) ani len nepriamo nevyplývalo, že by v rámci nich žalovaného upozornil aj na možnosť zosplatnenia úveru. Na základe uvedeného nemohol súd dospieť k inému záveru než tomu, že žalobca pri zosplatnení svojej pohľadávky nedodržal postup podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka, keď žalovaného neupozornil na možnosť zosplatnenia úveru.
15. Súd sa však v tejto súvislosti taktiež musel zaoberať aj tým, či žalobcom poskytnutý úver nemožno považovať za bezúročný a bezpoplatkový podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Totižto úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným musela mať písomnú formu (§ 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.) a obsahovať, okrem všeobecných náležitosti (t.j. v tomto prípade všeobecných náležitostí zmluvy o úvere), osobitné náležitosti vymedzené v § 9 ods. 2 tohto zákona, správne určenú RPMN, úver nesmel byť poskytnutý v hotovosti, RPMN nesmela prekračovať najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenú podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. s tým, že v zmluve museli byť uvedené všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z poskytnutia úveru alebo s ním súvisia, pričom pred poskytnutím úveru nesmel veriteľ hrubým spôsobom porušiť svoju povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. spočívajúci v skúmaní schopnosti žalovaného splácať poskytnutý úver, t.j. bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. To znamenalo, že nedostatok písomnej formy zmluvy o spotrebiteľskom úver, absencia niektorých osobitných náležitostí (konkrétne náležitosti uvedené pod písm. d), e), g) až i), l) a p) v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.), uvedenie nesprávnej RPMN v neprospech spotrebiteľa, poskytnutie úveru v hotovosti, neuvedenia akéhokoľvek plnenia vyplývajúceho alebo súvisiaceho s poskytnutým úverom, prekročenie najvyššej prípustnej odplaty alebo hrubé porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., malo podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z.z. za následok taký právny stav, podľa ktorého sa úpadcom poskytnutý úver musel považovať za bezúročný a bezpoplatkový.
16. Z vykonaného vyplývalo, že žalobca na výpočet RPMN a celkom zaplatenej sumy spotrebiteľom vychádzal z predpokladu, že úver v sume 6 000,- EUR je ihneď vyčerpaný (t.j. dňa 21.08.2019) s tým, že k jeho splateniu dôjde 12 mesačnými splátkami, teda do jedného roka. Podľa tohto výpočtu mala celkom zaplatená suma žalovaným predstavovať 6 971,76 EUR, čo znamenalo, že podľa žalobcom zvolených predpokladov výpočtu, mesačná splátka úveru mala v takomto prípade predstavovať sumu 580,98 EUR (t.j. 6 971,76 EUR / 12), pričom RPMN mala správne predstavovať len výšku 32,80 %, teda v skutočnosti mala byť uvedená v nižšej výške ako uviedol žalobca v samotnej zmluve. Keďže v zmluve uvedená RPMN nebola v neprospech žalovaného, súd túto nezrovnalosť nemohol vyhodnotiť ako rozpor s § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z..
17. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplývalo aj to, že pri určení údaju o výške mesačnej splátky a ročnej úrokovej sadzby, už žalobca nevychádzal z rovnakého predpokladu (t.j. výpočtového mechanizmu) ako pri výpočte údaju o RPMN a celkom zaplatenej sume žalovaným, pričom v tejto súvislosti súdu nebolo vôbec zrejmé, z akých predpokladov pri určení úrokovej sadzby v hodnote 29,90 % žalobca vychádzal. Súd musel poukázať na to, že ak by žalobca pri výpočte úrokovej sadzby vychádzal z tých istých predpokladov ako pri výpočte RPMN, výška úrokovej sadzby by predstavovala hodnotu 16,19 % ročne. Na základe uvedeného potom údaj o RPMN, na ktorý nadväzoval údaj o celkom zaplatenej sume (oba údaje vyplývajú z § 9 ods. 2 písm. h zákona č. 129/2010 Z.z.) nekorešpondoval s údajom o ročnej úrokovej sadzbe, keďže predpoklady pre výpočet RPMN a úroku neboli totožné, čo spôsobovalo značnú zmätočnosť v informovaní spotrebiteľa ohľadom jeho skutočných nákladov spojených s poskytnutým úverom, najmä keď práve tieto dva údaje (t.j. RPMN a úrok) majú tomu účelu slúžiť. Navyše z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. nevyplýva, že povinnosťou žalobcu bolo len formálne uviesť úrokovú sadzbu ale taktiež aj podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie s tým, že ak za rôznych podmienok uplatňuje veriteľ rôzne úrokové sadzby (tak ako to bolo zrejme aj v tomto konkrétnom prípade), je veriteľ povinný informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách uviesť v zmluve o spotrebiteľskom úvere, čo sa však v danom prípade nestalo. A teda hoci si žalobca formálne splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z., splnením tejo povinnosti nesledoval účel predmetného ustanovenia a to riadne informovanie žalovaného ako spotrebiteľa o skutočnej „cene“ žalobcom poskytnutého úveru, resp. o skutočných nákladoch žalovaného, a preto takémuto splneniu povinnosti zo strany žalobcu nemohol súd pripísať ním sledovaný účinok, t.j. riadne splnenie povinnosti žalobcu informovať žalovaného o výške úrokovej sadzby ním poskytnutého úveru podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z..
18. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žalobcom poskytnutý úver bolo potrebné podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to pre absenciu údaju o úroku podľa § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z..
19. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže žalobcovi nevzniklo oprávnenie požadovať od žalovaného jednorazové splatenie úveru podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a rovnako tiež ani nárok na zaplatenie úroku, resp. všetkých ostatných iných poplatkov, súd mohol žalobcovi priznať len nárok na vrátenie istiny poskytnutého úveru v sume 6 000,- EUR a to výlučne len vo forme zmluvne dohodnutých splátok splatných vždy k 20. dňu mesiaci. Žalobca sa však mohol úspešne domáhať len vrátenia istiny úveru počnúc splátkou splatnou dňa 20.11.2019, keďže splátky splatné dňa 20.09.2019 a 20.10.2019 boli vzhľadom na dátum podania žaloby (t.j. 28.10.2022) podľa § 103 prvej vety Občianskeho zákonníka v spojení s § 101 Občianskeho zákonníka premlčané, na čo musel súd podľa § 54a Občianskeho zákonníka prihliadnuť ex offo. Ak by teda žalovaný splácal predmetnú istinu úveru mesačnými splátkami po 171,- EUR, počnúc splátkou splatnou dňa 20.09.2019, k splateniu úveru by došlo dňa 20.08.2022, konkrétne by išlo o 35 splátok po 171,- EUR, pričom posledná 36. splátka splatná dňa 20.08.2022 by bola len v sume 15,- EUR.
20. Na základe uvedeného súd priznal žalobcovi len nárok na zaplatenie istiny úveru v sume 5 658,- EUR, a to od splátky splatnej dňa 20.11.2019, teda nárok na zaplatenie istiny úver okrem prvých dvoch splatných a premlčaných splátok istiny po 171,- EUR, pričom vo zvyšnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
21. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný si súdom priznaný peňažný dlh podľa § 559 Občianskeho zákonníka nesplnil riadne a včas, dostal sa tým podľa § 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka do omeškania, na základe čoho vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovaného popri priznanom peňažnom plnení aj úroky z omeškania určené podľa vykonávacieho predpisu - nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ECB) platná k prvému dňu omeškania s plnením priznaného peňažného dlhu.
22. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 18.09.2019 do 26.07.2022 vo výške 0 %, tzn. vychádzajúc z uvedeného, potom výška úrokov z omeškania ku dňu omeškania žalovaného s plnením súdom priznaného dlhu žalobcovi bola 5 % ročne.
23. Vzhľadom na uvedené súd priznal žalobcovi právo na úroky z omeškania z dlžných splátok istiny úveru, avšak až počnúc splátkou splatnou dňa 20.02.2020, keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 01.02.2020, na základe čoho v ostatnej časti žalobu žalobcu týkajúcu sa úrokov z omeškania ako nedôvodnú súd zamietol.
24. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal podľa § 262 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,44 %, čo korešpondovala s jeho pomerom úspechu v konaní, ktorý súd vypočítal tak, že žalobcov neúspech, ktorý predstavoval 16,28 % (t.j. v časti nepriznanej istiny úveru a úrokov), odpočítal od úspechu žalobcu, ktorý predstavoval 83,72 %, pričom o samotnej výške tohto nároku rozhodne súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré môže strana sporu podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 355 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 362 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.