Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-437-2016.pdf
PDF · 185.96 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/437/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobkyne C. D., N.. XX.X.XXXX, K., P. XX, zast. advokátom JUDr. Jánom Tajtákom, Košice, Ondavská 17, proti žalovanému K. A.Y., N.. XX.X.XXXX, K., K. XX, zast. advokátom JUDr. Martinom Polákom, Košice, Štúrova 7, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, povinnosti vypratať nehnuteľnosť oproti povinnosti vrátenia kúpnej ceny bytu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 19C/400/2013-163 z 8.4.2016 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o trovách konania. Z r u š u j e výrok o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta v celom rozsahu a že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 3 879,86 eur ako trovy právneho zastúpenia, a to na účet právneho zástupcu žalovaného, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, podanou uňho 6.9.2013 domáhala a ako ju skutkovo a právne odôvodnila, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Ďalej uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav veci: žalobkyňa uzavrela so žalovaným 23.3.2012 kúpno-predajnú zmluvu na nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXXXX vedenom Správou katastra Košice pre okres Košice I, obec Košice - Staré Mesto, katastrálne územie R., P. C. A. Č.. XX na 4. poschodí, vchod č. X obytného domu so súp. č. XXXX v podiele 1/1, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu o veľkosti 1238/100000 a spoluvlastnícky podiel 1238/100000 na parcelách registra C č. 13 o výmere 237 m2 - zastavané plochy a nádvoria, č. 14 o výmere 224 m2 - zastavané plochy a nádvoria (ďalej predmetná nehnuteľnosť), a to za kúpnu cenu 34 tisíc eur tvrdiac, že zmluvu uzavrela v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, na základe čoho odstúpila od zmluvy 2.7.2013, čím došlo podľa nej k jej zrušeniu a obnoveniu vlastníckeho práva. Odstúpenie od kúpnej zmluvy z 2.7.2013 bolo adresované žalovanému, z ktorého vyplýva, že kúpnu zmluvu uzavrela v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok; v tiesni sa ocitla po tom, čo stratila prácu, narodilo sa jej dieťa a nebola schopná uhrádzať splátky úveru, ktorými boli zaťažené nehnuteľnosti tvoriace predmet kúpnej zmluvy a následne pod tlakom okolností a v obave o stratu obydlia so žalovaným uzavrela kúpnu zmluvu, ktorou na neho previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam za nápadne nevýhodnú cenu 34 tisíc eur (z ktorej suma takmer vo výške 28 tisíc eur bola poukázaná banke z dôvodu, že nehnuteľnosti boli zaťažené záložným právom v prospech ČSOB, a.s.), pričom nehnuteľnosti v tom čase mali hodnotu najmenej 60 tisíc eur a v prípade, že by sa nenachádzala vo vyššie opisovanej tiesni, kúpnu zmluvu by za týchto podmienok neuzavrela. Z tohto dôvodu využila svoje právo a od kúpnej zmluvy odstúpila. K žalobe pripojila tiež listinný doklad - reakciu žalovaného na predmetné odstúpenie od zmluvy v podobe neakceptácie odstúpenia od zmluvy, z ktorého vyplýva, že žalovaný
predmetným listom adresovaným žalobkyni oznámil, že predmetné odstúpenie od zmluvy neakceptuje, nakoľko v zmysle platnej zmluvy v článku 12.4 žalobkyňa jasne vyjadrila svoju vôľu ako aj skutočnosť, že zmluvná vôľa nie je obmedzená, zmluvu uzatvorila na základe slobodnej vôle, táto nebola uzatvorená v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, zmluvu si prečítala a s jej obsahom súhlasila. Preto jej odstúpenie ako jednostranný akt, vzhľadom k uvedenému, nemôže akceptovať. Taktiež nevýhodnosť podmienok je účelovo v odstúpení vyjadrená skutočnosťami, ktoré nemajú žiadnu skutkovú a právnu oporu. Ďalej súd poukázal na to, čo žalovaný uviedol vo svojom písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu. Ďalej súd uviedol, že žalobkyňa písomným podaním došlým súdu 10.4.2014 žalobný návrh upresnila o argumentáciu a citovala z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo/41/1996, z 15.7.1996. Uviedol, čo vypovedali účastníci konania, svedok V. F. - otec žalobkyne, osobitne poukázal na to, že keď sa vystavil príjmový doklad a bol podpísaný jeho dcérou, si boli vedomí toho, že ide iba o fiktívny papier, že nájomná zmluva bola fiktívnou, pričom mal vedomosť o tom, že žalovaný predmetný byt dal do nájmu pani V. V.. Potvrdil, že rozhodnutie o zavkladovaní predmetného bytu prevzal za svoju dcéru na základe toho, že bol oprávnený preberať za ňu zásielky, že kúpnopredajnú zmluvu z 23.3.2012 pripravil žalovaný, pretože to vyvodil z poznatku, podľa ktorého zmluvu nepripravil ani on ani jeho dcéra, a že predmetnú zmluvu priniesol k notárovi práve žalovaný s tým, že všetci traja sa stretli pred notárskym úradom, išli hneď na to k notárke, kde bol zúčastnený tiež pri tom ako sa podpisuje jeho dcéra pod určité listiny a potvrdil, že sa podpisovala kúpnopredajná zmluva a tiež návrh na zavkladovanie tejto zmluvy do katastra, že dcéra vedela o tom, že si zobral pôžičku od pána žalovaného, a že aby bolo krytie na túto pôžičku, takže sa urobí kúpnopredajná zmluva. Potvrdil, že žalobkyňa vedela, že kúpnopredajná zmluva bude predstavovať krytie k pôžičke, ktorú si zobral, na základe čoho výlučne za týmto účelom prišla do Košíc, pretože žalovaný trval na tom, aby predmetnú zmluvu podpísala sama žalobkyňa. Ďalej súd z Kúpnej zmluvy zistil, že tá bola uzatvorená medzi C. D.Č. ako predávajúcou a Karolom Bačom ako kupujúcim z 23.3.2012, predmetom ktorej bol byt č. 58 na 4. poschodí obytného domu Č.. P. X zapísaného na LV č. XXXXX, K.. Ú. R.Á., Y. K. - B. V., ktoré predávajúca nadobudla na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod zn. V-8743/2007 zo 17.9.2007, pričom zmluvné strany sa v zmysle článku 4 zmluvy dohodli na kúpnej cene 34 tisíc eur, pričom zo znenia tohto článku zmluvy vyplýva, že kúpnu cenu kupujúci vyplatil k rukám predávajúceho v hotovosti pri podpise tejto zmluvy, že predávajúci sa zaväzuje z kúpnej ceny uhradiť v deň podpisu zmluvy mimoriadnu splátku zostatku hypotekárneho úveru z ČSOB, a.s. s príslušenstvom z titulu, ktorého je v deň podpisu zmluvy na nehnuteľnosti zriadená ťarcha s tým, že na splnenie tohto účelu môže poveriť aj kupujúceho. V zmysle čl. 7 zmluvy vyplýva, že predávajúca prehlasuje, že v deň podpisu zmluvy je na nehnuteľnostiach zriadená ťarcha - zmluva o zriadení záložného práva č. 052363 v prospech Československá obchodná banka, a.s., pobočka zahraničnej banky v SR, z titulu ktorej je na nehnuteľnostiach zriadená Poznámka: Informatívna: začatie výkonu záložného práva. Československá obchodná banka, a.s., predajom zálohu na dražbe s tým, že kupujúci prehlásil, že s uvedenou ťarchou bol oboznámený; že predávajúca sa zaväzuje doložiť k návrhu na vklad tejto zmluvy do príslušného katastra nehnuteľnosti kvitanciu - doklad o splatení dlhu predávajúcej ako dlžníka Československej obchodnej banky, a.s. vystaveného na základe splátky kúpnej ceny v zmysle bodu 4.1 a tejto zmluvy. V zmysle záverečných ustanovení čl. 7 zmluvy vyplýva vyhlásenie zmluvných strán o tom, že ich zmluvná voľnosť nie je obmedzená, zmluvu uzatvorili na základe ich slobodnej vôle, nebola uzatvorená v tiesni ani za nevýhodných podmienok, zmluvu si prečítali, jej obsahu rozumejú a na znak súhlasu ju podpisujú, je podpísaná osobne obomi zmluvnými stranami, pričom súčasne pravosť podpisu predávajúcej bol osvedčený pracovníčkou poverenou notárkou JUDr. Alenou Ondrušekovou 23.3.2012, o čom svedčí osvedčenie o pravosti podpisu Tamary Zlatanovič, ktorá listinu pred pracovníčkou poverenou notárkou JUDr. Alenou Ondrušekovou vlastnoručne podpísala. Z listinného dokladu - výzva Profesionálnej dražobnej spoločnosti, s.r.o. z 2.2.2012 vyplynulo, že ňou dražobná spoločnosť vyzvala C. D. umožniť vykonanie ohodnotenia predmetu dražby súdnym znalcom ako aj obhliadku predmetu dražby, pokiaľ ide o byt č. 58 bytového domu súp. č. 1167 na parc. registra C č. 13, 14, 15 a č. 64, vchod 7 a podielu priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu k pozemku bližšie v predmetnej výzve vyšpecifikovaných, so zápisom na LV č. XXXXX, K.. Ú. R. vo vlastníctve C. D. v podiele 1/1, stanoveným termínom 29.2.2012 o 15:00 hod. ulica Č.. P. X M. K.. Z pripojeného listinného dokladu - potvrdenie o výške zostatku hypotekárneho úveru z 22.3.2012 vyplýva, že predmetné potvrdenie vystavila Československá obchodná banka V. F. 22.3.2012, v ktorom potvrdení oznámila, že výška zostatku hypotekárneho úveru poskytnutého na základe zmluvy o poskytnutí úveru č. 052363 zo 14.5.2007 dlžníkovi C. D. bude k 23.3.2012 činiť sumu 27 897,24 eur, pričom celá suma poskytnutého úveru je splatná, a že náklady dražobnej spoločnosti predstavujú k tomuto dátumu sumu vo výške 926,92 eur. Z ďalšieho znenia predmetného potvrdenia vyplýva, že za predpokladu, že dlžná suma bude uhradená na účet č. 4013541904/7500 a náklady
dražobnej spoločnosti na bližšie uvedený účet, banka potvrdila, že následne vystaví kvitanciu, aby bolo možné vymazať záložné právo banky zriadené na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa na kat. úz. R., W. J. Y. R. Č.. XXXXX vo vlastníctve C. D. v podiele 1/1 na základe Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam č. 052363 zo 17.8.2007. Z listinného dokladu - výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností z 5.4.2012 vyplýva, že ČSOB, a.s. predmetnou listinou navrhla Správe katastra vykonať výmaz záložného práva z katastra nehnuteľností z dôvodu vzdania sa záložného práva v zmysle § 151md písm. c) O. z. zo strany záložného veriteľa, ktoré vzniklo vo forme vkladu do KN pod č. V 8664/2007 z 20.8.2007, pokiaľ ide o predmetnú nehnuteľnosť. Súčasne požiadala tiež o výmaz informatívnej poznámky o začatí výkonu záložného práva. Uviedol, čo zistil z pripojených listinných dokladov - potvrdenia o vklade sumy 926,92 eur klientom Karolom Bačom z jeho účtu v ČSOB, a.s. 23.3.2012 v prospech účtu 71589- 229709085/7500 a sumy 27 897,24 eur v prospech účtu 4013541904/7500, príjmového pokladničného dokladu z 23.3.2012, že C. D. prijala od K. A. 23.3.2012 sumu 5 175,84 eur, pričom ako účel tohto dokladu je uvedené: kúpna cena v zmysle zmluvy - zostatok po splatení úveru v ČSOB, ktorý je podpísaný príjemcom, zo Zmluvy o nájme bytu uzatvorenej medzi účastníkmi konania z 23.3.2012, ktorá je podpísaná obomi zmluvnými stranami, pričom pravosť podpisu C. D. bola osvedčená 23.3.2012 pracovníčkou poverenou notárkou JUDr. Alenou Ondrušekovou, pred ktorou listinu vlastnoručne podpísala, o čom svedčí tiež osvedčenie o pravosti podpisu z 23.3.2012 vystaveného pracovníčkou poverenou notárkou JUDr. Alenou Ondrušekovou, z Výpovede nájomnej zmluvy z 28.1.2013, z Návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností z 23.3.2012. Konštatoval, že žalobkyňa písomným podaním z 3.8.2015 navrhla zmenu návrhu na začatie konania s odôvodnením, že na pojednávaní konanom 17.4.2015 vyšli najavo niektoré nové skutočnosti, na základe ktorých popri doterajších dôvodoch neplatnosti kúpnej zmluvy uvádza ďalšie skutočnosti dôležité pre správne posúdenie platnosti zmluvy a majúce za následok jej neplatnosť, že žalobkyňa predovšetkým poukázala na nedostatok vôle na jej strane ako domnelého predávajúceho uzavrieť kúpnu zmluvu, pričom nikdy nemala v úmysle predať predmetný byt a pri podpise zmluvy mala za to, že sa jedná o zmluvu zabezpečujúcu peňažnú pôžičku, ktorú poskytol žalovaný jej otcovi a poukázala tiež na § 41a OZ a to z dôvodu, že žalobkyňa považuje tento právny úkon za úkon vykazujúci zastretosť, kedy sa zo strany žalovaného formou kúpnej zmluvy zastierala záložná zmluva, resp. kedy kúpna zmluva bola žalobkyni prezentovaná ako zmluva zabezpečujúca peňažné záväzok, že absolútnu neplatnosť zmluvy ďalej odôvodňuje aj rozporom s § 39 OZ a to jednak z dôvodu, že obchádza zákon (po formálnej stránke zmluva zákonu priamo neodporuje, ale účinky, ktoré sú zmluvou zamýšľané zmysel zákona obchádzajú, keďže zabezpečenie záväzkov sa zásadne nedosahuje prostredníctvom prevodu práva) a inak z dôvodu, že sa tento právny úkon prieči dobrým mravom, vzhľadom na hrubý nepomer protiplnenia poskytnutého za nadobudnutý byt. Keďže okolnosti uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy presne kopírujú znenie § 39a OZ, žalobkyňa má za to, že hoc v čase uzavretia zmluvy toto ustanovenie v OZ prítomné nebolo, čo znamená, že nemožno zmluvu označiť za priamo odporujúcu zákonu, možno ju však v plnom rozsahu považovať za priečiacu sa dobrým mravom. Súd za účasti účastníkov konania, tiež ich právnych zástupcov pripustil rozšírenie žaloby, pokiaľ ide o skutkové okolnosti, tak ako sú vyjadrené v písomnom návrhu právneho zástupcu žalobkyne z 3.8.2015. Uviedol, čo zistil zo spisu 13C/388/2013, že predmetom konania je žaloba identickej žalobkyne voči žalovaným v 1. rade - J. S. a v 2. rade - identickému žalovanému o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti - bytu č. 4 na P. L.. XX M. K.Š. s odôvodnením, že žalobkyňa od predmetnej kúpnej zmluvy odstúpila z dôvodu, že zmluvu uzavrela v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Ďalej reprodukoval obsah záverečných rečí právneho zástupcu žalobkyne a žalovaného. Citujúc znenie § 80 písm. c) O.s.p., § 37 ods.1 § 39, § 48 ods.1,2, § 49, § 588, § 589 O. z. uzavrel, že predmetom konania je určenie, že 1. žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti, že 2. žalovaný je povinný vypratať predmetnú nehnuteľnosť oproti povinnosti žalobkyne vrátiť žalovanému kúpnu cenu. Základom žaloby je teda určovacia žaloba podľa § 80 písm. c) O.s.p. Ak sa žalobkyňa domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahu k tejto osobe) nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom (ktorými sú hodnovernosť a záväznosť údajov katastra v zmysle § 70 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam )je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobkyne je za tejto situácie neisté a, že bez požadovaného určenia by jej právo mohlo byť ohrozené. Pretože súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je podkladom na vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností (§ 34 ods.1 katastrálneho zákona), je žaloba o určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných právnych vzťahoch medzi účastníkmi. Z prevedeného dokazovania súd mal preukázané, že medzi účastníkmi bola uzatvorená 23.3.2012 kúpna
zmluva, predmetom ktorej bol prevod predmetnej nehnuteľnosti, na základe čoho sa povolením vkladu žalovaný stal jej vlastníkom. Žalobkyňa svoj nárok odôvodnila tým, že zmluvu uzavrela v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, na základe čoho odstúpila od zmluvy, že zmluva nevyjadrovala jej vôľu, že pri podpise mala za to, že sa jedná o zmluvu zabezpečujúcu peňažnú pôžičku, že zmluva obchádza zákon a je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného vyplýva, že nárok odôvodňuje jednak s poukazom na absolútnu neplatnosť zmluvy a jednak s poukazom na obnovu pôvodného vlastníckeho práva v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Žalobkyňa odôvodnila svoje vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti z viacerých dôvodov; zo začiatku ako dôvod uviedla, že kúpna zmluva sa od začiatku zrušila na základe odstúpenia od zmluvy realizovaného z dôvodu, že zmluvu uzavrela v tiesni za nápadne nevýhodných dôvodov, neskôr v priebehu konania začala tvrdiť, že zmluva je neplatná pre nedostatok vôle na jej strane zmluvu uzavrieť, tiež pre jej rozpor s dobrými mravmi a tiež z dôvodu, že zmluva obchádza zákon. V tejto súvislosti súd predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že zatiaľ, čo uzatvorenie zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok nespôsobuje neplatnosť zmluvy, iba zakladá právo zmluvnej strany odstúpiť od zmluvy s následkom jej zrušenia a obnovy pôvodných vlastníckych práv, nedostatok vôle zmluvnej strany pri uzatváraní zmluvy, rozpor zmluvy s dobrými mravmi, či jej obchádzanie so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy. Súčasne platí, že od absolútne neplatnej zmluvy nie je možné platne odstúpiť, pretože odstúpenie je možné realizovať iba voči platnému právnemu úkonu. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa odôvodňuje predmetný nárok súčasne z dvoch dôvodov, ktoré argumentačne popri sebe nemôžu obstáť, keď na jednej strane trvá na žalobe (tvrdenie o tom, že uzavrela kúpnu zmluvu v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok) a v tej súvislosti trvá tiež na odstúpení od predmetnej zmluvy, t.z. pre ktorý prípad musí ísť o platnú zmluvu ako právny úkon a keď súčasne na strane druhej trvá na skutkových okolnostiach, pre ktoré zmluva je absolútne neplatná. Žalobkyňa tak na strane jednej nepopiera, že uzavrela predmetnú zmluvu s obsahom, ktorý jej je známy, a ktorý vyjadruje jej vôľu, pričom iba dôvodí, že tak urobila v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, na základe čoho od zmluvy ako platného právneho úkonu iba odstúpila, a na strane druhej tvrdí, že pri podpise zmluvy nepoznala jej obsah, neprečítala si, čo podpisuje, pretože urobila iba to, o čo ju požiadal jej otec v súvislosti s jeho finančnými problémami, resp. mala za to, že týmto spôsobom zabezpečuje nejakú pôžičku svojho otca, teda tvrdí, že predmetná zmluva nevyjadruje jej vôľu, je zastieracím právnym úkonom, ktorý obchádza zákon a navyše je v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si protirečí už v samotnom základnom vyargumentovaní požadovaného určovacieho nároku, čo podľa názoru súdu samo o sebe spochybňuje odôvodnenosť žalobného nároku. Za nepresvedčivú a protirečivú súd považuje tiež samotnú výpoveď žalobkyne s nasledujúcim odôvodnením: 1/ v žalobe žalobkyňa nespochybniteľným spôsobom potvrdila, že uzavrela so žalovaným predmetnú zmluvu, popísala predmet zmluvy a tiež uviedla, že zmluvu uzavrela v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok a že na základe toho od zmluvy odstúpila; k žalobe pripojila predmetné odstúpenie od zmluvy, 2/ v písomnom podaní z 31.3.2014 realizovanom už jej právnym zástupcom naďalej zotrvala na argumentačných dôvodoch určovacej žaloby, tieto iba podrobnejšie zdôvodnila tým, že predmet zmluvy bol zaťažený hypotekárnym úverom v ČSOB banke a.s., ktorý nedokázala splácať a ktorý bol zabezpečený záložným právom na predmetnej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho banka od úverovej zmluvy odstúpila a mienila pristúpiť k výkonu záložného práva prostredníctvom dražby, na základe čoho sa mala dostať objektívne do hospodárskeho a psychického stavu, ktorý na ňu doľahol takou intenzitou a takým spôsobom, že bola nútená predmetnú zmluvu uzavrieť so žalovaným, pričom žalovaný sumu z kúpnej zmluvy vyplatil tak, že banke vyplatil celý zostatok hypotekárneho úveru na jej bankový účet a tiež náklady dražobnej spoločnosti, preto naďalej trvala na odstúpení od zmluvy, 3/ neskôr na pojednávaní konanom 17.4.2015 vo svojej výpovedi začala tvrdiť, že keď podpisovala zmluvu, nevedela, čo je jej obsahom, ani si ju neprečítala, kvôli otcovi pricestovala z Belehradu na Slovensko, pretože otec potreboval nejakú pomoc, povedal jej, že má nejaké finančné ťažkosti a že má ísť o nejakú pôžičku, že na podrobnejšie okolnosti sa ho nevypytovala, ani nechcela nič bližšie vedieť a keďže otcovi plne dôverovala, na základe toho podpísala zmluvu, žalobu nevidela a zrejme podpis na žalobe nie je jej, veľmi sa nezaujímala o dlžobu na úvere, o ktorej vedela od otca, že hoci nepoprela uzavretie úverovej zmluvy, ona v podstate tento úver ani nepotrebovala, pretože úver potreboval v tej dobe jej otec, že na základe toho takým istým spôsobom bola zakomponovaná do kúpy predmetnej nehnuteľnosti v roku 2007, že predmetný byt vlastne ani nepotrebovala, ani nevie, kto v ňom býval od roku 2007, nezaujímala sa o to, či sa výdavky v súvislosti s užívaním platia a kým, zrejme v tej dobe okrem predmetnej zmluvy nepodpísala inú zmluvu, nemala finančné problémy ani v marci 2012, ani nikdy predtým a ani teraz, keďže neprevzala od žalovaného žiadne peniaze, neprevzala ani čiastku 5 175,84 eur a teda podpis na príjmovom pokladničnom doklade preukazujúci prevzatie tejto finančnej čiastky nemôže byť jej, nespísala odstúpenie od kúpnej zmluvy, o tomto úkone nemala vedomosť, 4/
na pojednávaní konanom 25.9.2015 uviedla, že na žalobe došlej súdu 6.9.2013 trvá, pokiaľ je úradne overený jej podpis tiež na nájomnej zmluve, logicky musela podpísať v tej dobe aj túto listinu, otec jej nepovedal presne, čo bude podpisovať a až na predchádzajúcom pojednávaní sa dozvedela od otca, ako to v skutočnosti bolo a aké finančné záležitosti si potreboval vyriešiť a akým spôsobom, v tej chvíli by podpísala všetko, čo by jej dal podpísať otec, na príjmovom pokladničnom doklade je jej podpis, ani v tomto prípade sa nezaujímala o tieto záležitosti, súviselo to s požiadavkou jej otca na ňu a teda podpísala niečo, čo nebolo v skutočnosti pravdou, o vzniku nájomného pomeru k predmetnému bytu po podpise zmluvy nemala vedomosť, o tom sa dozvedela až neskôr, ani v prípade bytu č. X N. P. L.. M. K. sa nestarala o záležitosti ohľadne jeho predaja a že v podstate ako ho nadobudla, tak ho zrejme predala, 5/ na pojednávaní konanom 8.4.2016 právny zástupca žalobkyne založil do spisu vyjadrenie žalobkyne, podľa ktorého žalobkyňa s obsahom žalobného návrhu, ako aj s odstúpením od zmluvy súhlasí, pričom bolo vždy jej vôľou vyvolať účinky, ktoré právny poriadok s týmito úkonmi spája a pre odstránenie akýchkoľvek pochybností podpisy na nich uvedené uznáva za svoje vlastné. Zhodnotením vyššie uvedeného jednotlivo, tiež vo vzájomným súvislostiach súd neuveril tvrdeniu žalobkyne o tom, že na jej strane nebola vôľa predmetnú kúpnu zmluvu podpísať, že nevedela, čo podpisuje, pretože si zmluvu ani neprečítala a pod. Je iba ťažko uveriť tomu, že žalobkyňa ako plnoletá osoba, plne spôsobilá na právne úkony nevedela, že predáva byt, ktorý vlastnícky patril jej, tiež, že nevedela, že uzavrela v ten istý deň aj nájomnú zmluvu, pričom súd je presvedčený o tom, že pokiaľ by podpisy na oboch zmluvách neboli úradne overené, žalobkyňa by zrejme spochybnila, či podpisy na zmluvách sú jej vlastnými podpismi, tak ako spochybnila podpis na žalobe, neskôr ho uznala za svoj vlastný, tak ako spochybnila podpis na odstúpení od zmluvy, neskôr ho uznala za svoj vlastný, tak ako spochybnila podpis na príjmovom pokladničnom doklade, ktorý nepoprela až potom, keď v konaní svedok - jej otec potvrdil, že doklad podpísala. Žalobkyňa sa snažila presvedčiť súd, že hoci bola účastníčkou viacerých právnych úkonov (napr. kúpa predmetného bytu v roku 2007, úverová zmluva, kúpa bytu č. X N. P.Ž. L.. M. K.), veľmi sa o záležitosti okolo nich nezaujímala s odôvodnením, že išlo skôr o iniciatívu jej otca v súvislosti s jeho potrebami, resp. finančnými problémami. Z uvedeného súd nadobudol presvedčenie o tom, že žalobkyňa prispôsobuje svoje výpovede podľa toho, ako si to vyžaduje daná situácia, z tohto pohľadu celá výpoveď žalobkyne je nepresvedčivá, pôsobí účelovo až zavádzajúco. Za nepresvedčivú súd považuje tiež výpoveď svedka, ktorého výpoveď sa nezhodovala s výpoveďou žalobkyne v zásadnej okolnosti a to, pokiaľ žalobkyňa uviedla, že nevedela, akú konkrétnu zmluvu bude podpisovať, lebo jej to otec nepovedal, iba vedela, že bude súvisieť s nejakou pôžičkou, resp. so zabezpečením tejto nejakej pôžičky, svedok trval na tom, že pred podpisom zmluvy povedal žalobkyni, že pôjde o kúpnu zmluvu. Nepresvedčivým pôsobí tiež tvrdenie svedka o tom, že kúpna zmluva mala predstavovať zabezpečenie pôžičky, v tomto smere sa stotožnil s argumentáciou protistrany, keď v konaní nebolo preukázané, že predmetná zmluva mala súvisieť s nejakou pôžičkou, ktorú mali uzavrieť svedok so žalovaným s poukazom tiež na to, že kúpna zmluva nepredstavuje zabezpečovací inštitút vzhľadom na charakter jej právnych následkov, týmto zabezpečovacím prostriedkom mohol byť napríklad zabezpečovací prevod práva alebo záložná zmluva, čo ale predmetná zmluva nie je. Vzhľadom na podstatu týchto zmlúv, ich obsah a charakter je nepochybné, že medzi týmito zmluvami sú podstatné rozdiely a súdu nie je zrejmé, pokiaľ malo ísť o údajné zabezpečenie, prečo sa to nedialo práve týmito možnými spôsobmi zabezpečenia, ale sa to malo údajne realizovať cez kúpnu zmluvu, ktorá nepredstavuje a nemôže predstavovať zabezpečovací prostriedok. Je nelogické, aby niekto zastieral cez kúpnu zmluvu zabezpečenie údajného záväzku, a stratil tak vlastnícke právo k nehnuteľnosti s trvalými následkami (v tomto prípade vlastnícke právo tretej osoby), čo je podstatou kúpnej zmluvy, na rozdiel od zabezpečovacieho prevodu práva, pre ktorý prípad sa vlastníctvo prevádza dočasne, dokonca v prípade záložnej zmluvy sa vlastnícke právo nemení, iba sa oslabuje v podobe založenia jeho predmetu. V neposlednom rade svedok je otcom žalobkyne, teda ide o osobu v príbuzenskom pomere k účastníkovi konania, u ktorej sa nepredpokladá, že bude vypovedať v neprospech tohto účastníka. Súd preto neuveril tvrdeniu žalobkyne o tom, že pri podpise predmetnej zmluvy nevedela, čo je jej obsahom a ani tvrdeniu, že zmluva mala zastierať zabezpečenie nejakej pôžičky svojho otca. V neposlednom rade poukázal na to, že žalobkyňa, podobne ako žalovaný, pri podpise zmluvy súčasne vyhlásili, že ich zmluvná voľnosť nie je obmedzená, že zmluvu uzatvorili na základe slobodnej vôle, zmluvu si prečítali, jej obsahu rozumejú a na znak súhlasu ju podpisujú. Žalobkyňa uzavrela zmluvu tiež slobodne, vážne, zmluva je určitým a zrozumiteľným právnym úkonom urobeným v súlade so zákonom a v predpísanej písomnej forme, a ani prípadná tieseň a nápadne nevýhodné podmienky nespôsobujú jej neplatnosť. Súd nevyhodnotil predmetný právny úkon ani za rozporný s dobrými mravmi; pokiaľ žalobkyňa opiera tento dôvod o hrubý nepomer protiplnenia poskytnutého za nadobudnutý byt, súd iba pripomína, že žalobkyňa má zrejme na mysli nízku kúpnu cenu, ktorá prípadná okolnosť v zásade nemá
za následok neplatnosť kúpnej zmluvy. Aj v tejto súvislosti súd poukazuje na to, že namietanú kúpnu cenu žalobkyňa súčasne považuje za nápadne nevýhodné podmienky, z ktorého dôvodu popri tvrdenej tiesni od zmluvy odstúpila. Odstúpenie od zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodné podmienky možno iba vo vzťahu k platnej zmluve, t.z., že žalobkyňa tvrdenú neprimeranú kúpnu cenu považuje iba za nápadne nevýhodné podmienky inak platnej zmluvy a súčasne ju považuje za dôvod neplatnosti zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi. Za určitých okolností dojednanie kúpnej ceny môže mať za následok neplatnosť zmluvy z dôvodu jej neprimeranosti zakladajúcej jej rozpor s dobrými mravmi; podľa názoru súdu v danom prípade nejde o takýto prípad. Predovšetkým poukázal na to, že kúpna cena bola stanovená po vzájomnej dohode, reflektovala na výšku kúpnej ceny, za ktorú žalobkyňa kúpila byt v roku 2007 a najmä zohľadňovala skutočnosť, že predmet kúpy bol súčasne daný do nájmu žalobkyni bez povinnosti platiť prenajímateľovi - žalovanému nad rámec úhrad za plnenia poskytované v súvislosti s užívaním bytu. Rozpor s dobrými mravmi nepredstavuje ani skutočnosť, že väčšia časť kúpnej ceny bola použitá na úhradu dlhu v súvislosti s úverovou zmluvou, ohľadne ktorej na predmet kúpy bola zriadená záložná zmluva; je iba logické, že pokiaľ žalovaný mal vedomosť o tomto zaťažení, v prvom rade v jeho záujme bolo predmetný dlh vysporiadať a docieliť výmaz záložného práva, na základe čoho podstatná kúpna cena nebola vyplatená na účet žalobkyne, ale priamo na účet banky, teda takýmto spôsobom sa dojednalo miesto plnenia. V konaní nebolo preukázané ani tvrdenie žalobkyne o tom, že mala uzavrieť zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť bola zaťažená v súvislosti s úverovou zmluvou, na ktorej bol dlh, pričom hrozilo, že banka ako záložný veriteľ pristúpi k výkonu záložného práva prostredníctvom dražby, nieje okolnosťou, ktorá by doliehala na žalobkyňu takou intenzitou a takým spôsobom, že pristúpila na právny úkon, ktorý by inak nebola urobila. Táto okolnosť na strane žalobkyne nemohla jej slobodu rozhodovania obmedziť natoľko, že by nebola schopná reálne uvažovať o tom, či má predmetnú kúpnu zmluvu uzavrieť, osobitne za ďalšej okolnosti, podľa ktorej časť kúpnej sumy mala byť použitá na vyplatenie úverového dlhu, čím jej dlžoba zanikla, pretože žalobkyňa mala na výber, ako danú situáciu riešiť, uzavretie kúpnej zmluvy bola jednou z možností, pretože v opačnom prípade by zrejme nič záložnému veriteľovi nebránilo v realizácii dražby, kedy by v konečnom dôsledku došlo k predaju predmetnej nehnuteľnosti, avšak za dražobných podmienok, ktoré by žalobkyňa mohla asi ťažko ovplyvniť. Nesplnenie podmienky uzavretia zmluvy v tiesni postačuje na to, aby nenastalo zákonné právo žalobkyne od predmetnej zmluvy odstúpiť, teda je z tohto pohľadu bezpredmetné zaoberať sa splnením ďalšej podmienky na odstúpenie od zmluvy, ktorou sú nápadne nevýhodné podmienky uzavretia zmluvy. K nim iba poznamenal, že žalobkyňa paradoxne vo výpovedi uviedla, že v dobe uzavretia kúpnej zmluvy nemala finančné problémy. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni nevzniklo právo odstúpiť od predmetnej zmluvy z dôvodu, že mala zmluvu uzavrieť v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, na základe čoho zmluva zostala v platnosti a nedošlo k obnove vlastníckeho práva žalobkyne, pokiaľ ide o predmetnú nehnuteľnosť. Na základe vyššie uvedeného žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú. Výrok o náhrade trov konania sa oprel o § 142 ods.1 O.s.p.. Právny zástupca žalovaného vyčíslil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3 879,86 eur za 7 úkonov právnej služby á 546,05 eur pri výpočtovom základe 60 tisíc eur ako hodnoty predmetného bytu uvádzaného žalobkyňou, ktorého určenia vlastníckeho práva sa žalobkyňa v konaní domáha, ktoré špecifikoval. Posúdil predmetné vyúčtovanie ako súladne s vyhl. č. 655/2004 Z.z., na základe čoho priznal žalovanému trovy konania v celkovej výške 3 879,86 eur, ktoré žalobkyňa je povinná zaplatiť na účet právneho zástupcu žalovaného podľa § 149 ods.1 O.s.p. 3.Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa v celom jeho rozsahu a proti všetkým jeho výrokom, a to z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku, pretože súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 205 ods.2 písm. a) O.s.p. s poukazom na § 221 ods.1 písm. h) O. s. p., pretože súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Vo vzťahu k trovám konania uplatnila okrem vyššie uvedených odvolacích dôvodov aj dôvod podľa § 205 ods.2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, pretože konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K dôvodom bližšie uviedla, že ona sa v tomto konaní domáha určenia vlastníckeho práva k bytu, ku ktorého prevodu došlo podľa jej názoru neplatnou kúpnu zmluvou. Neplatnosť kúpnej zmluvy zdôvodňuje viacerými právnymi dôvodmi, a to tiesňou, nedostatkom vôle a rozporom s dobrými mravmi, ktoré dôvody podrobne rozobrala vo svojich písomných vyjadreniach a v ústnych prednesoch. Súd sa nestotožnil so žiadnou z jej tvrdených skutočností a právnych dôvodov, pričom v odôvodnení svojho rozsudku poukazuje predovšetkým na jej výpoveď, ktorú vyhodnotil ako nedôveryhodnú a spochybňujúcu odôvodnenosť žalobného nároku s tým, že jej výpovedi neuveril a považoval ju za účelovú. Tieto svoje závery súd oprel o to, že spočiatku poukazuje na tieseň, ktorá bola
dôvodom na odstúpenie od zmluvy a následne rozširuje dôvody smerujúce k neplatnosti zmluvy pre neprítomnosť jej vôle na jej uzavretie a pre rozpor s dobrými mravmi. Nedôvodnosť uplatneného nároku a nedôveryhodnosť jej výpovede podoprel súd okrem iného aj odstúpením od zmluvy, ktoré uskutočnila, a ktoré súd vyhodnotil za akoby uznanie platnosti zmluvy z jej strany, keďže odstúpiť je možné len od platnej zmluvy a nakoľko ona tak urobila, musela si byť vedomá tejto zmluvy. Z jej výpovede a svedka V. F. však tento záver nevyplynul, naopak z týchto výpovedí je evidentné, že ona mala veľmi chabú vedomosť o právnom úkone, ktorý urobila a zároveň tieto dôkazy odkrývajú skutočné pozadie transakcií, ktoré boli spojené s kúpnou zmluvou posudzovanou v tomto konaní a ktoré v plnej miere podporujú jej tvrdenia a predpoklad o neplatnosti zmluvy na základe ňou uvádzaných dôvodov. Predovšetkým nie je možné vyhodnotiť odstúpenie od zmluvy ako dôkaz o prítomnosti jej vôle na predaj bytu. Z právno-teoretického hľadiska je prirodzene pravdou, že účinné odstúpenie od zmluvy je možné len pri existencii platnej zmluvy, voči ktorej toto odstúpenie smeruje. Odstúpenie od zmluvy však neznamená automaticky dôkaz o prítomnosti vôle účastníka pri uzatváraní zmluvy a rovnako nepredstavuje ani akési uznanie platnosti zmluvy. Z praktického hľadiska sa jedná predovšetkým o spôsob prvej obrany účastníka zmluvy, hoc bez právnych následkov, ktorý nie je schopný právne perfektne vyhodnotiť situáciu. Odstúpenie od zmluvy tak je možné nasmerovať aj voči neplatnej zmluve, nevyvolá však zamýšľané právne účinky, t.j. zrušenie zmluvy, avšak zároveň sa nedotkne žiadnym spôsobom otázky platnosti tejto zmluvy, osobitne, ak sa jedná o neplatnosť absolútnu. To, že ona ako svoj prvý obranný úkon zvolila takýto spôsob neznamená, že potvrdila prítomnosť svojej vôle pri podpise spornej zmluvy. Naopak, z takéhoto konania a z jej výpovede pred súdom jasne vyplýva neprítomnosť jej vôle na uskutočnenie tohto právneho úkonu. Po tomto úkone následne pristúpila k podaniu žaloby, už ako účinnému spôsobu obrany, v ktorej poukázala na absolútnu neplatnosť zmluvy. Súd vo viacerých častiach považuje výpovede jej a najmä svedka F. o tom, že podľa dohody medzi žalovaným a svedkom mala kúpna zmluva za úlohu zabezpečenie pôžičky a jej cieľom nebol definitívny prevod vlastníckeho práva, za nedôveryhodné a nelogické. Na druhej strane však súd nepovažuje za nedôveryhodné a nelogické to, že by sa niekto z akýchkoľvek rozumných dôvodov rozhodol predať svoj byt za polovicu jeho ceny a naviac následne si takto pod cenu predaný byt ešte zobral do nájmu. Čo by bolo účelom takejto transakcie z jej pohľadu? Aké dôvody môžu kohokoľvek viesť k tomu, aby takto postupoval? Pokiaľ by mala skutočnú vôľu na predaj svojho bytu, bola by tak urobila za bezpochyby výhodnejších podmienok. Pokiaľ by chcela predajom bytu vyriešiť svoj dlh, ktorý mala na byte voči banke, opäť tak mohla urobiť za omnoho výhodnejších podmienok, t.j. byt predať za jeho skutočnú (dvojnásobnú) cenu, celý úver vyplatiť a ešte by jej aj dosť peňazí zostalo. Touto transakciu sa však ona úplne bezdôvodne a nepochopiteľne pripravila o značnú časť hodnoty jej majetku. Jedine, že by bola v takej tiesni, že by pristúpila na takto pre ňu nápadne nevýhodnú zmluvu? Možno odôvodnene predpokladať, že dokonca aj pokiaľ by byt išiel do dražby, výťažok by bol vyšší ako údajne slobodne dohodnutá kúpna cena medzi ňou a žalovaným. Súd objasneniu týchto zásadných skutočností vôbec nevenoval pozornosť, pričom sa jedná o otázky, majúce zásadný význam pre správne posúdenie všetkých skutočností v ich pravých súvislostiach. Na tomto mieste je potrebné osobitne uviesť, že všetky tieto skutočnosti v konaní vyšli najavo, súd ich ale vyhodnotil ako nepravdepodobné a nelogické. Podľa jej názoru však práve tieto skutočnosti vnášajú do celej veci jednoznačnú logiku a objasňujú zmysel jednotlivých úkonov. V opačnom prípade by musel takéto jej konanie vyhodnotiť ako nesvojprávne, konanie v duševnej poruche alebo pod vplyvom iných okolností majúcich vplyv na platnosť takéhoto úkonu. To, že jej výpoveď v konaní sa javila ako chaotická len dokresľuje tú skutočnosť, že ona o týchto úkonoch a ich skutočných cieľoch a dôvodoch vôbec netušila a nemohla tak kúpnu zmluvu uzavrieť slobodne a vážne smerujúc k definitívnemu prevodu svojho bytu za daných nápadne nevýhodných podmienok. Na druhej strane výpoveď svedka F. bola v plnej miere konzistentná, vnútorne logická a nerozporná a poskytla logické odpovede na všetky vyššie položené otázky. Súd vyhodnotil kúpnu zmluvu v zásade len z formálno-právneho hľadiska, ako zmluvu majúcu všetky zákonné náležitosti a teda ako zmluvu platnú. Skutočnému pozadiu tohto „obchodu", majúcemu rozhodujúci vplyv na správne právne posúdenie otázky platnosti zmluvy z pohľadu tiesne, vôle ako aj dobrých mravov, tak ako naň ona poukazovala, však súd nevenoval náležitú pozornosť, hoci v konaní všetky rozhodujúce skutočnosti vyšli najavo a neexistovali žiadne logické prekážky, či rozpory, ktoré by tieto skutočnosti spochybňovali. Nie je bezvýznamné v tomto smere poukázať aj na vnútornú nekonzistentnosť hodnotiacich záverov súdu, keď na jednej strane kúpnu cenu 34 000,- eur považoval súd pre ňu za primeranú a nerozpornú s dobrými mravmi, pričom na strane druhej, trovy konania nepochopiteľne a nelogicky vypočítal z hodnoty bytu 60 000,- eur. Tento zásadný rozdiel v cene bytu tak samotný súd nepriamo vyhodnotil ako rozporný s dobrými mravmi, majúci, za súčasného skutkového stavu, za následok absolútnu neplatnosť zmluvy. Vo vzťahu k výroku súdu o trovách konania uviedla, že súd prvého stupňa pri stanovovaní tarifnej hodnoty veci a výpočtu hodnoty úkonu právnej služby vec nesprávne právne posúdil, pričom použil
nesprávne ustanovenie právneho predpisu. Tak súd ako ani advokát, či účastník konania nie sú osobami
- znalcami, ktoré by boli spôsobilé, resp. oprávnené relevantne a bez ďalšieho stanoviť všeobecnú hodnotu majetku a na základe takto stanovenej hodnoty vyčísliť náhradu trov konania. Podľa § 127 ods. 1 O.s.p., ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca. Namiesto posudku znalca možno použiť potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti ktorých nemá súd pochybnosti (§ 127 ods.4 O.s.p.). Hoci pre stanovenie všeobecnej hodnoty majetku sú potrebné odborné znalosti, súd prvého stupňa pripustil určenie tarifnej hodnoty veci úplne zarážajúcim spôsobom, a to údajným odhadom ceny bytu žalobkyňou a rozhodol o trovách konania na základe takéhoto vyčíslenia, čo v konaní zakladá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu o trovách konania. Okrem toho je nepochopiteľné a nelogické, prečo bola podľa názoru súdu kúpna cena 34 000,- eur, pre potreby právneho posúdenia veci samej, pre ňu dostatočná a dôvodná, avšak pre priznanie trov konania už dostatočná nebola. Súd takýmto svojim rozdielnym a ničím neodôvodneným postupom, nielen že akoby ju trestal, ale zároveň aj pripustil zjavnú neprimeranosť kúpnej ceny, ktorá má za následok neplatnosť zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi. V takejto situácii je preto namieste, pre správne určenie hodnoty úkonu právnej služby, požitie § 11 ods.1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. V tomto prípade peňažné vyčíslenie hodnoty veci nebolo súčasťou konania a nebol ani dôvod ho pre rozhodnutie o veci zisťovať. Nariadenie znaleckého dokazovania len pre účely vyčíslenia trov konania je možné považovať za zisťovanie hodnoty veci s nepomernými ťažkosťami a preto je potrebné pri vyčíslení trov aplikovať vyššie citované ustanovenie vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. O správnosti a dôvodnosti použitia § 11 ods.1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. pre určenie trov tohto konania svedčí aj skutočnosť, že súdny poplatok za návrh na začatie konania je pre tento spor stanovený zákonom o súdnych poplatkoch pevnou sumou a nie percentuálnou sadzbou z hodnoty veci. V tomto duchu rozhodoval aj Najvyšší súd SR vo veci 2 Cdo 65/2008, z ktorého citovala. Opätovne poukázala na nedostatok vôle na jej strane, ako domnelého predávajúceho, uzavrieť kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol vyššie uvedený byt. Ona nemala nikdy v úmysle predať tento byt a pri podpise zmluvy mala za to, že sa jedná o zmluvu zabezpečujúcu peňažnú pôžičku, ktorú poskytol žalovaný jej otcovi. Neprítomnosť vôle niektorej zo zmluvných strán predstavuje zásadný nedostatok perfektnosti akéhokoľvek právneho úkonu a je prekážkou jeho platnosti v zmysle § 37 ods.1 O. z., podľa ktorého sa právny úkon musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. V súvislosti s jej skutočnou vôľou, t.j. uzatvoriť zabezpečujúcu zmluvu k zmluve o pôžičke (záložnú zmluvu), poukázala aj na § 41a O. z., ktorý pojednáva o konverzii právneho úkonu a o právnom režime zastretého právneho úkon, a to z dôvodu, že ona považuje, vzhľadom na celkové okolnosti vzniku tohto záväzkového vzťahu, tento právny úkon za úkon vykazujúci zastretosť, kedy sa zo strany žalovaného formou kúpnej zmluvy zastierala záložná zmluva, resp. kedy kúpna zmluva jej bola prezentovaná ako zmluva zabezpečujúca peňažný záväzok. Keďže však kúpna zmluva neobsahuje náležitosti ktorejkoľvek zo zmlúv zabezpečujúcich peňažný záväzok, nebude možné je podriadiť režimu § 41a a vzhľadom na nedostatok jej vôle a na už spomínanú tieseň a nápadne nevýhodné podmienky sa jedná o zmluvu absolútne neplatnú. Absolútnu neplatnosť zmluvy ďalej odôvodňuje aj rozporom s § 39 O. z., a to jednak z dôvodu, že obchádza zákon (po formálnej stránke zmluva zákonu priamo neodporuje, ale účinky ktoré sú zmluvou zamýšľané, zmysel zákona obchádzajú, keďže zabezpečenie záväzkov sa zásadne nedosahuje prostredníctvom prevodu práva) a jednak z dôvodu, že sa tento právny úkon prieči dobrým mravom, vzhľadom na hrubý nepomer protiplnenia poskytnutého za nadobudnutý byt. To že hrubý nepomer vzájomného plnenia bolo potrebné už v čase uzavretia kúpnej zmluvy potrebné považovať za rozporný s dobrými mravmi, a teda majúci za následok neplatnosť zmluvy, je zjavné z neskoršej novelizácie Občianskeho zákonníka, kde bol zákonodarcom začlenený nový § 39a s označením „Úžera", podľa ktorého právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, zneužijúc niečiu tieseň (...), dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere. Tým, že zákonodarca sa rozhodol takéto konanie priamo zo zákona postihnúť neplatnosťou, je zjavné, že už pred začlenením tohto výslovného „zákazu" do právneho predpisu bolo toto konanie možné a nevyhnutné považovať za rozporné s dobrými mravmi. Keďže okolnosti uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy presne kopírujú znenie § 39a Občianskeho zákonníka, má za to, že hoc v čase uzavretia zmluvy toto ustanovenie v Občianskom zákonníku prítomné nebolo, čo znamená že nemožno zmluvu označiť za priamo odporujúcu zákonu, možno ju však v plnom rozsahu považovať za priečiacu sa dobrým mravom, pretože práve rozpornosť takéhoto konania s dobrými mravmi primälo zákonodarcu ustanoviť zákaz takéhoto konania priamo v právnom predpise. Na podporu svojich tvrdení v prílohe prekladá súdu viaceré rozhodnutia súdov Slovenskej republiky,
ktoré obdobné prípady posúdili zásadne inak, ako to v tejto veci vykonal súd prvého stupňa. Z týchto rozsudkov okrem iného vyplýva aj to, že nie je nelogické a vôbec nie zriedkavé, aby niekto zastieral cez kúpnu zmluvu zabezpečenie záväzku, tak ako to za nelogické považuje súd prvého stupňa v tomto konaní. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhla, aby Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudok Okresného súdu Košice I z 8.4.2016, sp.zn. 19C/400/2013-163, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. 4.K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý je toho názoru, že rozhodnutie prvostupňového súdu je zákonné a vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Prvostupňový súd správne vyhodnotil všetky vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a správne vec z právneho hľadiska posúdil, čoho výsledkom je zákonné a právne súladné prvostupňové rozhodnutie. Žalobkyňa v podanom odvolaní poukazuje na skutočnosť, že neplatnosť kúpnej zmluvy odôvodňovala viacerými právnymi dôvodmi (tiesňou, nedostatkom vôle a rozporom s dobrými mravmi) a to s poukazom na „chabú vedomosť o právnom úkone, ktorý urobila". Je toho názoru, že postoj žalobkyne ku konaniu, kedy zdôvodnenie podanej žaloby prakticky ihneď na prvom pojednávaní, ktorého sa zúčastnila, doslova poprela potvrdzuje len záver o účelovosti tvrdení žalobkyne za účelom dosiahnuť zrušenie perfektného právneho úkonu (uzavretej kúpnej zmluvy) s poukazom najprv na tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, pričom ani jeden z týchto znakov nedokázala žalobkyňa preukázať. Následná zmena právnej argumentácie v smere, že žalobkyňa vlastne nevedela, že uzatvára kúpnu zmluvu alebo že ide len o „dočasný prevod" vlastníckeho práva za účelom zabezpečenia dlhu jej otca je z hľadiska právnej istoty a konkrétne zistených skutkových okolností absolútne nevierohodná. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobkyňa bola v čase, kedy podpísala kúpnu zmluvu v plnom rozsahu spôsobilá na právne úkony a kúpnu zmluvu uzavrela dobrovoľne, bez nátlaku a týmto právnym úkonom slobodne prejavila svoju vôľu takýto zmluvný typ s nim uzavrieť. V prípade, ak by podobným spôsobom došlo k svojvoľnému popieraniu úmyslu uzavrieť kúpnu zmluvu v tisícoch iných prípadov, aká by bola právna istota účastníkov zmluvných vzťahov? Postačovalo by v konaní uviesť, že osoba plne spôsobilá na právne úkony, ktorá vie čítať a písať, nevedela čo podpisuje? Je absolútne zrejmý špekulatívny postoj žalobkyne, ktorá sa týmto spôsobom snaží navrátiť si vlastnícke právo k nehnuteľnosti, pričom toto nie je ojedinelý prípad, kedy žalobkyňa napáda ňou uzavretú kúpnu zmluvu. Toto tvrdenie zvýrazňuje skutočnosť, že žalobkyňa podpísala kúpnu zmluvu na notárskom úrade, čo predstavuje nepochybne vyšší stupeň vážnosti tohto úkonu, vyžadovaný okrem iného aj pre vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Skutočnosť, že žalobkyňa odstúpila od zmluvy jasne deklaruje skutočnosť, že si bola vedomá právnych následkov spojených s prevodom vlastníckeho práva a zároveň ani len nenaznačovala (v podanej žalobe), že by tento úkon nebol prejavom jej vôle. Lebo aj v prípade, ak by malo byť odstúpenie od zmluvy „spôsobom prvej obrany účastníka zmluvy" je len logickým záverom, že v prípade, ak by úmysel a prejav vôle nesmeroval k uzavretiu kúpnej zmluvy, bola by takáto argumentácia obsahom podanej žaloby, kde sa však nenachádza ani len zmienka o tom, že by žalobkyňa netušila, že podpisuje kúpnu zmluvu resp. že ide o iný úkon než dočasné zabezpečenie pohľadávky veriteľa v postavení kupujúceho. Pokiaľ odvolanie uvádza, že je nelogické, aby niekto z akýchkoľvek rozumných dôvodov predal svoj byt za polovicu jeho ceny a následne si takýto byt prenajal, tak je potrebné vychádzať z reálií, ktoré tu v tom čase boli. V prvom rade nie je kupujúci povinný skúmať pohnútku alebo motívy predávajúceho, ktoré ho k predaju nehnuteľnosti viedli. To, že predmetný byt by v nevyhnutnom ďalšom postupe bol objektom dražby a žalobkyňa by v takom prípade nielenže nedisponovala bytom ako nájomca, ale s veľkou pravdepodobnosťou by náklady dražby prevyšovali hodnotu bytu je celkom reálnym a pochopiteľným motívom pre predaj bytu. K hodnote bytu (ako dvojnásobku kúpnej ceny) nie je namieste sa vyjadrovať, nakoľko predmetom dokazovania vzhľadom na zmenu argumentácie žalobkyne nebolo ďalej predmetom konania skúmanie podmienky nápadne nevýhodných podmienok, kde celkom zrejme patrí kategória ekvivalencie plnenia a teda hodnoty bytu. Kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve z 23.3.2012 bola primeraná stavu a hodnote prevádzanej nehnuteľnosti a v tomto prípade ide o klasický vzťah medzi ponukou a dopytom, kde sa kúpna cena určuje na základe vzájomného stretu predstáv účastníkov zmluvného vzťahu t. zn. že finálna kúpna cena spĺňala predstavy ako predávajúceho tak aj kupujúceho, v opačnom prípade by celkom logicky nedošlo k jej uzavretiu. To, že nový vlastník nehnuteľnosti (kupujúci; v tomto konaní žalovaný) po nadobudnutí vlastníckeho práva prenajme byt, ktorý nevyhnutne nepotrebuje na uspokojenie svojej bytovej otázky nie je indikátorom žiadneho zakrytého iného (skutočného) právneho úkonu. Skutočnosť, že súd vyhodnotí určité dôkazy ako nelogické a nepravdepodobné (najmä pokiaľ ide o osobu žalobkyne a svedka, jej otca) nepopiera žiadne právo účastníka konania na spravodlivé súdne rozhodnutie, ako sa to snaží naznačiť navrhovateľka a v konečnom dôsledku ani nie je nesprávnym právnym posúdením veci. Súd len z hľadiska logiky veci a súladu jednotlivo vykonaných dôkazov nedospel k záveru o tom, že by
mohol žalobe ako dôvodnej vyhovieť. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že súd hodnotil kúpnu zmluvu výlučne z formálnoprávneho hľadiska, nie je zrejmé, akým spôsobom by podľa názoru žalobkyne bolo možné iným dôkladnejším spôsobom takýto právny úkon hodnotiť. Má snáď predstavu, že v prípade každej zmluvy, ktorú ktokoľvek napadne žalobou je nevyhnutné skúmať motiváciu alebo „pozadie" takéhoto úkonu? Pokiaľ ide o náhradu trov konania, žalobkyňa v prvom rade namieta, že aj keď súd považoval kúpnu cenu vo výške 34 000 Eur za primeranú (??? - nie je zrejmé, ako žalobkyňa dospela k záveru o tom, že súd posudzoval primeranosť kúpnej ceny vo výške 34 000 eur), náhradu trov priznal z hodnoty bytu 60 000 eur. V tomto prípade však žalobkyňa opomína dve okolnosti: prvou je, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa poprela, že by niekedy v živote bola v stave tiesne, súd sa kategóriou nápadne nevýhodných podmienok nezaoberal, lebo jednak takýto dôvod neplatnosti odpadol a žalobkyňa zmenila právnu argumentáciu, čo do dôvodu neplatnosti a jednak dosah predmetu konania na náhradu právneho zastúpenia sa odvíja od uvádzaných skutočností, v čom je premietnutá zodpovednosť účastníka konania za podanie žaloby s určitým predmetom konania za uvedenia jeho hodnoty, v tomto prípade postupoval teda prvostupňový súd keď vychádzal z prakticky jedinej hodnoty nehnuteľnosti, ktorú žalobkyňa uviedla
- 60 000 eur. Žalobkyňa v podanom odvolaní ku trovám konania uvádza, že hodnota nehnuteľnosti (ako hodnota predmetu sporu) nebola určená osobou, ktorá je schopná relevantne sa vyjadriť k hodnote nehnuteľnosti ako predmetu konania. Rozhodnutie súdu o náhrade trov konania (na základe tzv. zásady úspechu) je prejavom zodpovednosti účastníka konania za úspech v konaní, pričom v tejto súvislosti poukázal napríklad na uznesenie ÚS SR z 29.9.2009, sp. zn. I.ÚS 272/09-17, z ktorého citoval. Vo vzťahu k samotnej výške sadzby za úkon právnej služby podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. je potrebné opätovne skúmať obsah žaloby v nadväznosti na to, čoho sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala. Podaním zo 22.6.2011 žalobkyňa uviedla, že „byt mal mať v čase predaja hodnotu najmenej 60 000 €", z čoho vyplýva, že hodnotu veci v tomto prípade predstavuje takáto (ňou uvádzaná) hodnota bytu (60 000 € ako tzv. výpočtový základ), ku ktorému sa určenia vlastníckeho práva žalobkyňa v konaní domáhala. Vyjadrovanie sa k ďalšej argumentácii žalobkyne obsiahnutej v podanom odvolaní by bolo opakovaním už prednesených a písomnými podaniami súdu predostretých argumentov, preto sa v podrobnostiach nebude k odvolaniu žalobkyne (konkrétne str. 4 posledný odsek a str. 5 odvolania) bližšie vyjadrovať, odkázal len na vyjadrenia vo veci samej z 3.12.2013 a 3.8.2015 a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku, kde sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej a správnym a zákonným spôsobom rozhodol. Na základe vyššie uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 19C/400/2013-163 z 8.4.2016 ako vecne správny potvrdil. V odvolacom konaní si „navrhovateľ“ v prípade procesného úspechu uplatňuje náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej pomoci - písomného vyjadrenia k odvolaniu vo výške 546,05 € (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) spolu s režijným paušálom za rok 2016 vo výške 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), spolu vo výške 554,63 eur. 5.Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6.Podľa § 470 ods.2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 7.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a rozsudok, okrem výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemení ani podané odvolanie. 8.Vo výroku o trovách konania zistil, že nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, ani na jeho zmenu (§ 388 CSP), preto ho, podľa § 389 ods.1 CSP zrušil, lebo rozhodnutie o trovách konania súd nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho predpisu, preto podľa § 391 ods.1 CSP v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 9.Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a týka sa chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže
byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP. 10.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP. 11.Žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. f) O. s. p. zodpovedá § 365 ods.1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 12.Súd v meritórnom rozhodnutí použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach stranách sporu. Pochybil, keď pri rozhodovaní o trovách konania pre ich výpočet použil § 10 - Tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby, pričom správne mal použiť § 11 ods.1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami) a to s poukazom na rozhodnutie NS SR 2 Cdo 65/2008, ktorým argumentovala aj žalobkyňa v podanom odvolaní, s ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd. 13.Žalobkyňou uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm. a),b), že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav písm. h) zodpovedajú odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), ktorý spočíva v tom, že vady konania postihujú chybný postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 157 ods.2 CSP) ale aj (v čase rozhodovania súdu § 100 ods.1 O. s. p. (teraz § 171 ods.1 CSP) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1 CSP), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§ 177 ods.2 CSP), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 366, § 373 ods.4 CSP]. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ust. CSP (predtým O. s. p.), napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 204 CSP a p.. 14.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP spočíva aj v tom, že procesným postupom alebo aj rozhodnutím súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu CSP ale aj kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie, právo na preskúmanie rozhodnutia. 15.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. 16.Žalobkyňa v odvolaní neuvádza žiadne také vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v merite veci. Vo vzťahu k trovám konania odvolací súd poukazuje na záver vykonaný v bode 12. 17.Záverom sa žiada dodať, že žalobkyňa v odvolaní neuvádza žiadne skutočnosti, ku ktorým by sa prvoinštančný súd nevyjadril v rozhodnutí a v podstate opakuje len to, čo uvádzala v prvoinštančnom konaní. 18.§ 49 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) umožňuje účastníkovi, ktorý uzavrel zmluvu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, aby od tejto zmluvy odstúpil. Právna teória aj súdna prax hovoria, že odstúpiť možno len od platnej zmluvy. Podľa § 37 O. z. je podmienkou platnosti právneho úkonu jeho slobodné vykonanie. Podľa § 39 je zas právny úkon neplatný, ak je vykonaný v rozpore s dobrými mravmi. Slobodná vôľa vyžaduje, aby subjektu bola daná možnosť voľne sa rozhodnúť, či a akým spôsobom bude konať. Vôľa nie je slobodná, ak je urobená pod nedovoleným fyzickým či psychickým nátlakom, v tiesni, za "nápadne" nevýhodných podmienok. V takomto prípade konajúci neprejavuje svoju vôľu, ale vôľu donucovateľa. Nezáleží na tom, či účastník koná pod nedovoleným nátlakom druhého účastníka alebo tretej osoby. Právnym dôsledkom absencie slobody vôle je neplatnosť právneho úkonu. (Teória práva, doc. Ottová). Nedostatkom slobody vôle je postihnutý aj právny úkon, ktorý urobil konajúci v stave tiesne (§49), ktorým sa podľa ustálenej judikatúry rozumie nielen objektívny hospodársky alebo sociálny stav, ale aj psychický stav osoby (napr. rozrušenie, obavy o blízku osobu a pod.). Rozdiel medzi stavom psychického donútenia konajúceho a stavom tiesne plynúcim zo psychického stavu konajúceho, je predovšetkým v ich intenzite ale aj časovom intervale a v tom, že psychické donútenie predpokladá psychické pôsobenie ďalšej osoby (kontrahenta alebo i tretej osoby) na vôľu konajúceho. V prejednávanom spore žalobkyňa nijako nepreukázala, že by úkon uzatvárala v stave tiesne, lebo keď tvrdila, že sa obávala, že príde o byt o tomto stave vedela dlhodobo a predaj bytu žalovanému nevyhodnotila ako jediné možné riešenie a v danej chvíli neodkladné riešenie. Medzi žalobkyňou, žalovaným a jej otcom existovali dlhotrvajúce vzťahy a uzatvorená zmluva bola ich súčasťou. Aj z uvedeného dôvodu možno uzavrieť, že žalobkyňa nekonala v tiesni. 19.Výraz „nápadne“ nevýhodné podmienky podľa § 49 OZ, nepredpokladá také situácie, v ktorých bude, resp. musí byť každému účastníkovi zmluvy jasné, že ide o nerovnovážny vzťah a o rozpor so zásadou ekvity. Slovník slovenského jazyka pri slove „nápadný“ tieto významy: vzbudzujúci pozornosť, nie bežný, zvláštny. Možno tvrdiť, že zákonodarca odkazuje na také zmluvné podmienky, ktoré budú objektívne zjavne neekvivalentné, no ktorých si zvýhodnená zmluvná strana nemusí byť vždy subjektívne vedomá. Ak žalobkyňa tvrdí, že predmetný byt predala za nápadne nevýhodných podmienok túto skutočnosť v konaní nepreukázala a to s prihliadnutím na existenciu ďalšieho vzťahu a to nájomnej zmluvy k predmetnému bytu ako aj ostatných vzťahov medzi ňou žalovaným a otcom žalobkyne. Nápadne nevýhodné podmienky ako zákonný predpoklad musí objektívne existovať v čase uzavretia právneho úkonu a tieto nemôžu spočívať v subjektívnych pocitoch dotknutej osoby. Z uvedených dôvodov podľa názoru krajského súdu nebol splnený druhý predpoklad kúpnej zmluvy uzavretej za nápadne nevýhodných podmienok, pričom obidve zákonné podmienky (tieseň i nápadne nevýhodné podmienky) musia byť splnené súčasne.
20.Akýkoľvek právny úkon alebo jeho časť je absolútne neplatný pokiaľ sa dostane do rozporu s dobrými mravmi. Dobré mravy sú neurčitým právnym pojmom, ktorého obsah je dopĺňaný judikatúrou. Často je problematické zistiť, ktoré konkrétne okolnosti možno alebo nemožno subsumovať pod tento pojem. Vo všeobecnosti sa v českej a slovenskej právnej vede zvykne o dobrých mravoch hovoriť ako o mimoprávnych hodnotách, spoločných určitej spoločnosti na určitom stupni jej vývoja, chápané ako nespochybniteľné minimum slušnosti všetkých spravodlivo uvažujúcich jedincov. Súhlasiť možno aj s chápaním dobrých mravov ako súboru určitých spoločnosťou vytvorených a uznávaných pravidiel slušnosti, ktoré vedú jednotlivcov ako k rešpektovaniu sa navzájom, tak aj k nepoškodzovaniu všeobecných záujmov spoločnosti (v zmysle jej civilizačného zachovania) 21.Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v plnom rozsahu stotožňuje a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci opiera svoj právny názor aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 3Cdo 192/2008, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. 10. 2010, sp. zn. 5M Cdo 11/2009, uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 12/2012 zo dňa 14.11.2012. 22.Prvoinštančný súd po vrátení veci bude povinný opakovane rozhodnúť o trovách konania v súlade so záverom vykonaným v bode 12. 23.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 24.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 25.Žalovaný mal aj v odvolacom konaní plný úspech, preto by mal právo na náhradu jeho trov a to za vyjadrenie k odvolaniu, avšak odmena ani náhrada hotových výdavkov jeho zástupcu mu nemohla byť priznaná, lebo vyjadrenie neobsahuje nijaké procesne významné skutočnosti (opakuje sa v ňom iba to, čo už bolo opakovane uvádzané počas konania na súde prvej inštancie), z toho dôvodu trovy spojené s týmto úkonom nemožno považovať za potrebné na účelné uplatňovanie práva. 26.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.