Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Csp-109-2016.pdf
PDF · 368.06 KB
Case nature
Area
Subarea
13Csp/109/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Jánom Šulajom spore žalobkyne: G. S., H. XX.XX.XXXX, R. C. R. XXX/X, XXX XX U., štátna občianka SR, zastúpená JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, zastúpený Advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 911,99 € s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 911,99 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 10.12.2016 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.
II. Žalobkyni sa p r i z n á v a právo na náhradu trov konania od žalovaného v celosti vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením.
III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok vo výške 54,50 €, v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 12.12.2016 (súdu doručenou dňa 13.12.2016) domáhala od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 911,99 € s príslušenstvom, pričom uviedla, že pohľadávka žalobkyne uplatňovaná v tomto konaní vznikla titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej spoločnosti na úrok žalobkyne tým, že prijímala od žalobkyne peňažné prostriedky, na ktoré neexistoval právny titul. Žalobkyňa mala uzatvoriť so žalovanou spoločnosťou zmluvy o spotrebiteľských úveroch a súčasne malo dôjsť k uzatvoreniu zmlúv o poskytnutí služby komfort.
2. Zmluvy o spotrebiteľskom úveroch a s nimi súvisiace zmluvy o poskytnutí služby komfort, od ktorých žalobkyňa odvodzuje svoj nárok, majú zásadné zákonné nedostatky obsahujúce ustanovenia v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho je zmluvy o spotrebiteľskom úvere nevyhnutné považovať za absolútne neplatné právne úkony! Dôsledkom uvedeného je, že žalovaný nemal nárok na odplatu za jednotlivé poskytnuté úvery.
3. Špecifikácia zmlúv o spotrebiteľských úveroch a s nimi súvisiacich zmlúv o poskytnutí služby komfort:
- dňa 25.10.2014 uzatvorila žalobkyňa so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 1“). Na základe vyššie menovanej zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 1 650,- €. Súčasne žalobkyňa uzatvorila so žalovaným súvisiacu Zmluvu o poskytnutí služby komfort, spočívajúcu v preberaní peňažnej hotovosti žalovaného od žalobkyne na účely úhrady splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol
poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej aj len ako „Zmluva o poskytnutí služby komfort č. 1“);
- dňa 23.03.2015 uzatvorila žalobkyňa so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 1“). Na základe vyššie menovanej zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 600,- €. Súčasne žalobkyňa uzatvorila so žalovaným súvisiacu Zmluvu o poskytnutí služby komfort, spočívajúcu v preberaní peňažnej hotovosti žalovaného od žalobkyne na účely úhrady splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej aj len ako „Zmluva o poskytnutí služby komfort č. 2“).
4. Neplatnosť Zmlúv o poskytnutí služby komfort: Na základe vyššie uvedených Zmlúv o poskytnutí služby komfort sa žalovaný zaviazal, že žalobkyni bude za odmenu pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí finančnej hotovosti, ktorá je určená na úhradu splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý na základe jednotlivých zmlúv o spotrebiteľských úveroch č. 1 a 2.
5. Žalobkyňa má za to, že každá z vyššie špecifikovanej Zmlúv o poskytnutí služby komfort má k Zmluve o spotrebiteľskom úvere akcesorickú povahu aj keď je táto zmluva uzatvorená na osobitnej listine. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby dojednanie o spoplatnení hotovostného inkasovania splátok bolo zahrnuté priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Podľa žalobkyne žalovaný práve takýmto spôsobom obchádzal zákon tým, že dojednal osobitnú zmluvu, hoci poplatok za hotovostné inkasovanie splátok nevyberal osobitne, ale zahrnul ho do splátky úveru.
6. Odplata za doplnkovú služby, ktorá bola predmetom Zmluvy o poskytnutí služby komfort č.1 bola pri doplnkovej zmluve percentuálne vo výške 59,50 % z poskytnutého úveru.
7. Odplata za doplnkovú služby, ktorá bola predmetom Zmluvy o poskytnutí služby komfort č.2 bola pri doplnkovej zmluve percentuálne vo výške 51,50 % z poskytnutého úveru.
8. Žalobkyňa má za to, že Zmluvy o poskytnutí služby komfort sú doplnkovou službou, ktoré sú spojené a úzko súvisia so spotrebiteľským úverom. Z tohto dôvodu by sa Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a s nimi súvisiace Zmluvy o poskytnutí služby komfort mali posudzovať ako jeden celok.
9. Akcesorický charakter Zmlúv o poskytnutí služby komfort k Zmluvám o spotrebiteľskom úvere možno priamo dovodiť aj z bodu 1.1 priložených Zmlúv o poskytnutí služby komfort, v ktorom sa nachádza nasledovné totožné dojednanie:
1.1 „Poskytovateľ sa zaväzuje, že Zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu, v rámci ktorej je Poskytovateľ povinný: a) informovať Zákazníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, č. (príslušnej zmluvy) uzavretej medzi Zákazníkom a Poskytovateľom (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“), b) preberať od Zákazníka peňažné sumy, určené na úhrady splátok spotrebiteľského úveru poskytnutého Zákazníkovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského úveru v mene Zákazníka, a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, c) informovať Zákazníka o prijatí úhrady splátky spotrebiteľského úveru. Služba je poskytovaná na individuálnom prístupe k Zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa Zákazník zaväzuje. Prevzatie peňažnej sumy sa bude uskutočňovať v mieste určenom Zákazníkom v meste alebo obci, kde má Zákazník pobyt. Zákazník má možnosť zvoliť si čas týždenného preberania peňažnej sumy, ktorá má byť použitá na úhradu splátok spotrebiteľského úveru, ktoré vykonáva vždy jedna poverená osoba Poskytovateľa podľa odseku 1.10, ktorá je k dispozícii Zákazníkovi na účely poskytovania služby, ako aj všetkých informácií s ňou spojených a to každý deň v týždni.“
10. V súvislosti s uzavretými Zmluvami o poskytnutí služby komfort žalobkyňa poukazuje na to, že tieto Zmluvy nie sú samostatne označené číslom, ale každá priamo odkazuje na číslo konkrétnej zmluvy, ku ktorej sa viaže!
11. § 52a Občianskeho zákonníka (ďalej ,,OZ“) ,,Ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne. Ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami“.
12. Žalobkyňa zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že Zmluvy o poskytnutí služby komfort boli nevyhnutnou podmienkou na uzatvorenie Zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Je nelogické, aby žalobkyňa z vlastnej vôle pristupovala a požadovala uzatvorenie Zmlúv o poskytnutí služby komfort, čím sa poskytnuté úvery predražia, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude vyberať splátky úveru u nej v domácnosti. Táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť žalobkyne, ale bola daná len ako podmienka poskytnutia úveru.
13. Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. platného a účinného v čase podpisu Zmlúv o spotrebiteľskom úvere má byť odmena za doplnkovú službu zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN.
14. Žalobkyňa poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaný:
- v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.1 nesprávne uvádza RPMN vo výške 29,80 % pričom skutočná RPMN po započítaní odplaty zo Zmluvy o poskytnutí služby komfort č.1 je niekoľko násobne vyššia (pre ilustráciu ide o RPMN približne vo výške 106,85 % - (výpočet http://openiazoch.zoznam.sk/ hotovostne-pozicky/kalkulacka). V skutočnosti teda spotrebiteľ (žalobkyňa) za úver zaplatí celkom 86,96 % odplatu zo sumy poskytnutého úveru,
- v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.2 nesprávne uvádza RPMN vo výške 64,61 % pričom skutočná RPMN po započítaní odplaty zo Zmluvy o poskytnutí služby komfort č.2 je niekoľko násobne vyššia (pre ilustráciu ide o RPMN približne vo výške 219,30 % - (výpočet http://openiazoch.zoznam.sk/ hotovostne-pozicky/kalkulacka).
15. V skutočnosti teda spotrebiteľ (žalobkyňa) za úver zaplatí celkom 83,55 % odplatu zo sumy poskytnutého úveru čo pri priemerných úrokoch v bankách je doslova úžernícke plnenie. Požiadavku na takéto plnenie nie je možné inak pomenovať len ako úžera, čo odporuje dobrým mravom. Z tohto vyplýva absolútna neplatnosť právneho úkonu ako celku.
16. Ak zákonu alebo dobrým mravom odporujú zmluvy o spotrebiteľskom úvere v časti odplaty (úrokov), je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako celok.
17. Absentujúce náležitosti Zmlúv o spotrebiteľskom úvere: Predmetné Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1 a 2, na základe ktorých boli poskytnuté peňažné prostriedky neobsahujú náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len ako zákon 129/2010 Z.z.) a súčasne v nej nachádzame viacnásobné neprijateľné zmluvné podmienky.
18. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať:
- v súlade s písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úver - musí byť uvedená konkrétnym dátumom
- v súlade s písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia - v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje.
19. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom a účinnom ku dňu podpisu spotrebiteľskej zmluvy, musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať okrem iného aj údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (musí byť uvedená konkrétnym dátumom). V prípade, že údaj o konečnej splatnosti v zmluve absentuje považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, čoho si musel byť žalovaný ako odborne a právne znalý dodávateľ vedomý.
20. V zmluvách o spotrebiteľskom úvere nie je uvedený konkrétny dátum, predstavujúci termín konečnej splatnosti úveru. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahujú iba údaj týkajúci sa počtu splátok (60 resp. 100). Úmyslom zákonodarcu bolo, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný a uzrozumený so skutočnosťou, kedy má nastať konečná splatnosť poskytovaného úveru.
21. V predmetných zmluvách o spotrebiteľskom úvere súčasne v súlade s § 9 ods. 2 písm. k) absentuje aj výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo má taktiež za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čoho si musel byť žalovaný ako odborne a právne znalý dodávateľ rovnako vedomý.
22. S dôrazom na tzv. legálny výklad (dôvodová správa) daného ustanovenia je potrebné, aby bol spotrebiteľ už pri podpise zmluvy informovaný v akej výške, ako dlho a v akých termínoch je povinný splácať istinu, úroky a iné poplatky. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť aká pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov. Predmetné zmluvy neobsahujú žiadne dojednanie, z ktorého by uvedené bolo zrejmé.
23. Predložené zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavreté medzi účastníkmi konania zákonom požadované náležitosti neobsahujú.
24. V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazujeme aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015 z ktorého uvádzame: „Účelom náležitostí ustanovených v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru. Neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany je aj neuvedenie výšky poslednej splátky. Takáto situácia vyvoláva na strane spotrebiteľa neistotu, keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má dodávateľovi zaplatiť, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie v právnom vzťahu s dodávateľom a môže byť zdrojom svojvôle dodávateľa. Pokiaľ z tohto hľadiska ide o náležitosť predpísanú ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, sa pri uzavretí zmluvy vyčísľujú za predpokladu ich riadneho splácania, keď v čase uzavretia zmluvy nie je možné ani dôvodné zaoberať sa prípadnými sankciami z omeškania. Už len samotné neuvedenie výšky poslednej splátky istiny úrokov a iných poplatkov spôsobuje absenciu náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a teda, že poskytnutý úver je v zmysle ust. § 11 bezúročný a bez poplatkov.“
25. Súčasne dávame do pozornosti aj nasledujúce rozhodnutia: rozsudok Krajského súdu Žilina, spis. zn. 9Co/755/2014 zo dňa 25.09.2014, uznesenie KS Trnava, sp. zn.: 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011, rozsudok KS Trnava, sp. zn.: 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014, rozsudok KS Žilina 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013, ktoré na výzvu súdu obratom predložíme.
26. Neplatnosť poplatku za garantovanú službu uvedeného v Zmluvách o spotrebiteľských úveroch č. 1 a 2: V rámci samotného textu zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 1 a 2 nie je nijakým spôsobom špecifikované, aký predmet plnenia je ponúkaný spotrebiteľovi za platbu poplatku za garantovanú službu.
27. Nakoľko v texte zmlúv absentuje okruh plnení, ktoré majú byť poskytované spotrebiteľovi ako protiplnenie za poplatok za garantovanú službu je zrejmé, že v zmluvách absentuje skutočné protiplnenie pre spotrebiteľa.
28. Z uvedeného môžeme vyvodiť, že z dôvodu neurčitosti a absencie skutočného protiplnenia pre spotrebiteľa je možné opodstatnene považovať poplatok za neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. za neplatný, keďže dojednaním „iluzórneho“ poplatku došlo k prehĺbeniu nerovnováhy medzi dodávateľom a spotrebiteľom v predmetnom úverovom vzťahu.
29. Zhrnutie článku II.:
Na základe vyššie uvedeného možno podľa žalobkyne označiť konanie žalovaného ako úžernícke konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a ktoré spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu ako celku. V danom prípade ide i o obchádzanie zákona, keďže žalovaný protiplnenie za poskytnutie úveru rozložil na tri sumy, a to na: -zdanlivo primeraný úrok -poplatok za garantovanú službu -poplatok za výber splátok úveru.
30. Máme za to, že žalovaný postupoval voči žalobkyni bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný spotrebiteľské práva žalobkyne porušil tým, že v zmluvách použil neprijateľné zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky, najmä: a) obchodný zástupca (mandatár) poskytnutie úveru podmienil uzatvorením Zmlúv o poskytnutí služby komfort, b) v Zmluvách o úvere neuviedol skutočné RPMN. Máme za to, že Zmluvy o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať za absolútne neplatné právne úkony.
31. Dôsledkom absolútnej neplatnosti Zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 1 a 2 je, že žalovaný mal nárok iba na vrátenie istiny poskytnutého úveru, t.j. iba na vrátenie takej sumy, aká bola reálne žalobkyni poskytnutá na základe jednotlivých Zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. 1 a 2.
32. Súvisiacim dôsledkom je súčasne aj skutočnosť, že všetky peňažné plnenia žalobkyne prijímané nad rámec istiny jednotlivých poskytovaných úverov, je nutné považovať za bezdôvodné obohatenie, nakoľko došlo k získaniu peňažných prostriedkov zo strany žalovaného na úkor žalobkyne bez právneho titulu! (špecifikácia bezdôvodného obohatenia je uvedená v článku V. žalobného návrhu).
33. Prejudiciálne posúdenie neplatnosti Zmlúv o spotrebiteľskom úvere a súvisiacich Zmlúv o poskytnutí služby komfort: Žalobkyňa má za to, že Zmluvy o spotrebiteľskom úvere a súvisiace Zmluvy o poskytnutí služby komfort sú z dôvodov špecifikovaných v čl. II žaloby absolútne neplatné. Žalobkyňa navrhuje, aby sa súd zaoberal prejudiciálnym posúdením neplatnosti označených zmlúv, čím sa vyrieši otázka porušovania práv spotrebiteľa žalovaným, odstráni sa spornosť v uvádzaní a výpočte RPMN a teda aj klamania spotrebiteľa - žalobkyne, a súčasne sa potvrdí dôvodnosť nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. V neposlednom rade posúdenie označených zmlúv za neplatné bude mať za následok, že žalovaný nebude môcť požadovať protiplnenie z RPMN od 106,85 % až do 219,30 % (v závislosti od Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1 a 2). V tejto súvislosti žalobkyňa dáva do pozornosti aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: spisová značka 1MCdo 1/2009 a 3Cdo 224/2008. Žalobkyňa opätovne na tomto mieste poukazuje, že žalovaný v zmluve uvádza RPMN od 29,80 % do 64,61 % (taktiež v závislosti od Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 1 a 2), avšak do tohto výpočtu nezahrnul odmenu zo Zmlúv poskytnutí služby komfort ako poplatkov, ktorú mala žalobkyňa platiť obchodnému zástupcovi pri týždennom preberaní hotovostných splátok, a ktorá podstatne navyšuje RPMN. Po tomto započítaní predstavuje RPMN od 106,85 % až do 219,30 % (výpočet-<http://openiazoch.zoznam.sk/ hotovostne-pozicky/kalkulacka>), čo považuje žalobkyňa za klamanie spotrebiteľa a civilnoprávnu úžeru.
34. Poukaz na niektoré rozhodnutia súdov v súvislosti s argumentáciou v článkoch II. a III.: V tejto súvislosti žalobca poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II zo dňa 04. októbra 2013, č. k. 36C/69/2011, podľa ktorého ,,zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, v ktorej je uvedený administratívny poplatok a zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru je neprijateľná a z tohto dôvodu neplatná. K tomuto záveru dospel súd s ohľadom na zistenú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že zmluvná podmienka (administratívny poplatok) netýkajúca sa hlavného predmetu plnenia a odmeny za toto plnenie (odmenou je dohodnutý úrok za poskytnutie úveru) je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď za bližšie neurčené služby spoločnosti Provident Financial, s.r.o. musí spotrebiteľ zaplatiť poplatok, ktorý vo svojom rozsahu takmer zodpovedá dohode o odmene za poskytnutie celého úveru, t.j. tento bližšie neidentifikovaný poplatok zdvojnásobuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.
Zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru, týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko táto zmluvná podmienka je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď za v zásade spotrebiteľom nepožadovanú službu - osobné vyberanie splátok úveru prostredníctvom pracovníkov spoločnosti Provident Financial, s.r.o. má spotrebiteľ zaplatiť sumu, ktorá predstavuje viac ako polovicu z poskytnutého úveru. Z čoho jednoznačne vyplýva, že takto dohodnutá odmena za osobné inkasovanie splátok úveru podstatne a niekoľkonásobne zvyšuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom. Aj keď ide o samostatnú zmluvu, táto zmluva priamo súvisí so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere“.
35. Tiež dávame do pozornosti aj Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec zo dňa 14.03.2013, sp. zn.: 12C/63/2013:Okresný súd v Lučenci považoval Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktoré boli uzatvorené v ten istý deň ako Zmluvy o spotrebiteľských úveroch medzi účastníkmi konania za doplnkovú službu súvisiacu s úverom, a preto odplata za službu, ktorá bola predmetom Zmluvy o zabezpečení splátok úveru - vyberanie splátok úveru vo výške vyššej ako 50 % samotného poskytnutého úveru, mala byť podľa § 2 písm. g) zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN. Súd poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by táto odmena zo Zmluvy o zabezpečení splátok úveru bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj do RPMN, podstatne by zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v samotnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd uveril tvrdeniam žalobcov, že v prípade poskytnutia druhého a ďalšieho úveru zo strany žalovaného spotrebiteľom, pokiaľ nemajú splatený niektorý z úverov, môžu uzatvoriť Zmluvu o spotrebiteľskom úvere len s podmienkou uzatvorenia súčasne aj Zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Pre spotrebiteľa to v konečnom dôsledku znamená, že tento súbežný úver už nemôže splácať v pobočke žalovaného, ani vkladom na jeho účet, ale že splátky bude raz týždenne chodiť osobne v hotovosti do domácnosti vyberať obchodný zástupca žalovaného za odmenu. Súd mal jednoznačne za preukázané, že podmienkou uzatvorenia takýchto spotrebiteľských úverov bola uvedená doplnková služba. Okresný súd usúdil, že je nelogické, aby spotrebiteľ z vlastnej vôle pristupoval a požadoval uzatvorenie Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, čím sa jeho úver predraží, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude vyberať splátky úveru v jeho domácnosti a platiť mu za to odmenu. Už aj zo skutočnosti, že ak v tom čase mal spotrebiteľ už jeden úver a ten platí buď na pobočke žalovaného alebo vkladom na účet v banke, kde by mohol pri týchto úhradách zároveň uhrádzať aj iný úver, ktorý ma od žalovaného, je nelogické, aby dobrovoľne platil odmenu na základe Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obchodnému zástupcovi za odplatu 50 % z úveru a tým ešte aj obmedzoval svoje súkromie pri jeho návštevách v domácnosti. Súd mal za to, že táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť spotrebiteľa, ale bola daná ako podmienka poskytnutia ďalšieho úveru zo strany žalovaného, resp. jeho obchodného zástupcu. Podľa názoru súdu chcel žalovaný uzatvorením Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obísť zákon tým, že odmenu obchodného zástupcu nezahrnul do celkových nákladov súvisiacich so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere ako doplnkovou službou. Súd mal za to, že vo výške odmeny obchodného zástupcu, ktorá predstavuje 50 % z poskytnutého úveru sa skrývajú aj skryté úroky z úveru. Súd preto Zmluvy o zabezpečení splátok úverov, ktoré boli uzavreté súčasne so Zmluvami o spotrebiteľských úveroch posúdil za absolútne neplatné v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.
36. Žalobca poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.06.2013, sp. zn.: 41Cob/139/2012: Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že zmluva o úvere je neplatná. Okresný súd mal za to, že dojednanie poplatku v úverovej zmluve, ktorý tvorí podstatnú časť odplaty za poskytnutý úver cca vo výške 5násobku úrokového výnosu (čo je klasická odplata za poskytnutie finančných prostriedkov) bez bližšieho popisu funkcie a dôvodnosti tohto poplatku je neplatným právnym úkonom z dôvodu rozporu s ust. § 39 OZ. Podľa názoru súdu dojednanie tak vysokého a ničím nekonkretizovaného administratívneho poplatku, kedy je celková ročná odplata za úver vyššia ako cca 70 %, nie je ničím iným ako snahou obísť ustanovenia o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu pri neplatnosti dojednania o administratívnom poplatku je s prihliadnutím na ochranu dlžníka ako spotrebiteľa posudzovaný právny úkon neplatný ako celok. Práve výška administratívneho poplatku je pre nebankovú spoločnosť nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že ide o časť právneho úkonu, zabezpečujúcu nebankovej spoločnosti dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku z úverového obchodu, ktorý uzaviera, čo je jeho základným cieľom, pričom miera zisku, plynúca z úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku zanedbateľná. Krajský súd doplnil odôvodnenie tým,
že administratívny poplatok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá odporuje právnym predpisom, je v rozpore dobrými mravmi a preto je neplatná.
37. Identifikácia jednotlivých bezdôvodných obohatení a špecifikácia bezdôvodného obohatenia ako celku: Plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne žalovanému bez platného právneho titulu, zakladá na strane spotrebiteľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
38. Podľa § 451 ods. 2 Obč. zák. bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
39. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
40. Podľa § 457 OZ ,,ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal“.
41. Bezdôvodné obohatenie predstavuje uhradená suma zo strany žalobkyne, ktorá presahuje reálne poskytnuté finančné prostriedky.
42. Identifikácia BO v súvislosti s neplatnou zmluvou o úvere č. 1 (číslo zmluvy: XXXXXXXXX): Na základe predkladanej zmluvy o úvere a Evidencie platieb je zrejmé, že žalobkyni:
- bola od žalovaného poskytnutá celková čiastka úveru 1.650 eur (istina úveru vyplývajúca zo zmluvy) a
- uhradila žalovanému k predmetnej zmluve sumu vo výške 2.152 eur (súčet všetkých súm prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v „Evidencii platieb“).
43. Z uvedeného (s poukazom na články II. až V. žaloby) možno dovodiť, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne, nakoľko bez právneho titulu prijímal úhrady od žalobkyne nad rámec istiny úveru za obdobie od 22.12.2015 do 02.11.2016 (z úhrady pripísanej na účet žalovaného zo dňa 22.12.2015 predstavuje bezdôvodné obohatenie suma 44 eur), spolu vo výške 502 eur (úhrady 2.152 eur - istina úveru 1.650 eur).
44. Žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie v súvislosti s absolútne neplatnou zmluvou o úvere č. 1 vo výške 502 eur.
45. Identifikácia BO v súvislosti s neplatnou zmluvou o úvere č. 2 (číslo zmluvy: XXXXXXXXX): Na základe predkladanej zmluvy o úvere a Evidencie platieb je zrejmé, že žalobkyni:
- bola od žalovaného poskytnutá celková čiastka úveru 600 eur (istina úveru vyplývajúca zo zmluvy) a
- uhradila žalovanému k predmetnej zmluve sumu vo výške 1.009,99 eur (súčet všetkých súm prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v „Evidencii platieb“).
46. Z uvedeného (s poukazom na články II. až V. žaloby) možno dovodiť, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne, nakoľko bez právneho titulu prijímal úhrady od žalobkyne nad rámec istiny úveru za obdobie od 07.01.2016 do 27.10.2016 (z úhrady pripísanej na účet žalovaného zo dňa 07.01.2016 predstavuje bezdôvodné obohatenie suma 33,40 eur), spolu vo výške 409,99 eur (úhrady 1.009,99 eur - istina úveru 600 eur).
47. Žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie v súvislosti s absolútne neplatnou zmluvou o úvere č. 2 vo výške 409,99 eur.
48. Špecifikácia bezdôvodného obohatenia ako celku: Prijímaním jednotlivých úhrad zo strany žalobkyne na účet žalovaného, dochádzalo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobkyne, keďže žalovaný nemal právny titul na jednotlivé úhrady zo strany žalobkyne.
49. Celkovo sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil v súvislosti s vyššie uvedenými zmluvami o úvere sumou vo výške 911,99 eur (súčet jednotlivých vzniknutých BO v súvislosti s zmluvami o úvere č. 1 a 2 špecifikovaných v článku V. bod 1., t.j. 502 eur + 409,99 eur).
50. Žalobkyňa podanou žalobou žiada, aby bol žalovaný povinný vydať bezdôvodné obohatenie v súvislosti s absolútne neplatnými zmluvami o úvere č. 1 a 2 spolu vo výške 911,99 eur.
51. O skutočnosti, že žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobkyne sa samotná žalobkyňa dozvedela v priebehu mesiaca november 2016.
52. Úroky z omeškania:
Na základe predžalobnej výzvy zo dňa 05.12.2016 bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžnej sumy do 09.12.2016. Žalobkyňa má za to, že žalovaný sa odo dňa nasledujúceho po tomto dni, teda odo dňa 10.12.2016, dostal do stavu omeškania s úhradou peňažného dlhu voči žalobkyni. Žalobkyňa si preto uplatňuje zákonné úroky z omeškania odo dňa 10.12.2016 do zaplatenia.
53. Uznesením č.k. 13Csp/109/2016-53 zo dňa 09.02.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 15.02.2017 a vykonateľným dňa 27.02.2017 súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe.
54. Písomným podaním zo dňa 27.02.2017 označeným ako „Vyjadrenie žalovaného k žalobe“ sa žalovaný vyjadril k podanej žalobe, pričom uviedol, že nároky uplatnené žalobcom v celom rozsahu neuznáva, z dôvodov uvedených v ďalšej časti tohto vyjadrenia.
55. Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 25. októbra 2014 a 2. marca 2015 zmluvu o poskytnutí služby komfort (ďalej spolu len „zmluvy o doplnkovej službe“), na základe ktorej je žalovaný povinný informovať zákazníka (v danom prípade žalobcu! o prevedení úveru, úhrade splátok ako aj preberať splátky úveru od zákazníka priamo v mieste určenom zákazníkom a bezodkladne ich použiť na riadnu úhradu splátky zákazníka podľa konkrétnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ďalej spolu len „doplnková služba“). Zmluva o doplnkovej službe je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere, no nie je podmienkou získania úveru. Za tohto stavu nie je zrejmé, ako by mohla byť akcesorická zmluva, ktorej vznik je neistý, premietnutá do hlavnej zmluvy (zmluvy o spotrebiteľskom úvere), keďže tá musí z logiky veci vždy časovo predchádzať uzavretiu prípadného akcesorického záväzku.
56. „V právní teorii není pochyb o tom, že vedlejší (akcesorické) závazkové vztahy sledují osud hlavního závazkového vztahu a že důsledkem jejich akcesorické povahy je mimo jiné i to, že trvají pouze za předpokladu platnosti hlavního závazkového vztahu " ( rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 26 Odo 1100/2006). Je preto zrejmé, že existencia zmluvy o zabezpečení splátok úveru je podmienená predchádzajúcim poskytnutím spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Táto podmienenosť však nie je obojstranná, pretože existencia úverového vzťahu nie je podmienená existenciou zmluvy o zabezpečení splátok úveru, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a niektorí nie. Vzhľadom na to, že zmluva o zabezpečení splátok úveru nie je podmienkou získania úveru, odmena za túto službu sa nezapočítava podľa zákona o spotrebiteľských úverov do RPMN, čo preukazujú jednak stanoviská všetkých kontrolných orgánov, t. j. Ministerstva financií Slovenskej republiky, Slovenskej obchodnej inšpekcie a Národnej banky Slovenska, ako aj konštantná rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, podľa ktorej „ RPMN v danom prípade zahŕňa len úroky a administratívny poplatok a nie aj poplatok za zabezpečenie splátok úveru. K tomuto záveru súd dospel na základe stanovísk Slovenskej obchodnej inšpekcie a Ministerstva financií SR, navyše zmluva o zabezpečení splátok úveru bola samostatnou zmluvou, ktorá netvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. S poukazom na § 520 ods. 1 OZ je potrebné zmluvu o zabezpečení splátok úveru posudzovať samostatne." ( rozsudok Okresného súdu Bratislava 11 z 02.12.2013, sp . zn . 8C /74/ 2012 ), a taktiež „ Podľa názoru súdu sa odmena za doplnkovú službu nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom pre účely výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej uzatvorenie nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru a spotrebiteľ mal možnosť výberu z niekoľkých foriem pri jeho splácaní. Tak to bolo aj v danom prípade, kedy žalobkyňa mala možnosť vybrať si z dvoch foriem platenia úveru v hotovostnom aj v bezhotovostnom režime, pričom sama si určila spôsob splácania, a to výberom dohodnutých splátok zo strany obchodného zástupcu žalovaného.“ ( rozsudok Okresného súdu Prešov z 3.11.2014, sp. zn. 25C/160/2014).
57. Nie je na zvážení žalovaného či odmenu zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru zahrnie alebo nezahrnie do RPMN, pretože veličiny, ktoré vstupujú do výpočtu RPMN sú stanovené kogentnou právnou úpravou, ktorú žalovaný musí v plnom rozsahu dodržiavať. Vzhľadom na jednoznačné znenie § 2 písm. g) ako ai § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že odplaty zo dobrovoľné doplnkové služby či sankcie do RPMN nevstupujú, preto výčitky žalobcu na postup žalovaného nemajú žiadnu právnu oporu a dokonca sú v priamom rozpore s predmetnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný si dovoľuje len poznamenať, že poskytovanie doplnkových služieb je nie len úplne bežné na finančnom trhu, ale že priamo právna úprava takéto počínanie umožňuje a počíta s ním.
58. V tejto súvislosti musí žalovaný tiež striktne odmietnuť účelovú snahu žalobcu spájať akcesorickú povahu záväzkov s výškou RPMN v tom, že odmenu za doplnkovú službu nezahrnul žalovaný do RPMN, čím malo dôjsť zo strany žalovaného k nesprávnemu určeniu výšky RPMN. Tieto tvrdenia žalobcu nemajú oporu v jedinom dôkaze a sú v celom rozsahu nesprávne.
59. Žalobca má pravdu, keď uvádza, že žalovaný mohol doplnkovú službu formálne včleniť do textu zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým, že by v prípade záujmu o túto službu zákazník priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyznačil, že má záujem aj o ňu. Žalovaný sa však práve z dôvodu prehľadnosti a nezameniteľnosti rozhodol doplnkovú službu vyčleniť do samostatnej zmluvy, uvedenej na samostatnej listine, s presným a vecným označením ako zmluva, s podstatne iným vizuálnym spracovaním oproti zmluve o spotrebiteľskom úvere a to práve z dôvodu, aby každému zákazníkovi bolo hneď' zrejmé, že s jedná o dva samostatné produkty. Iný význam takémuto konaniu žalovaného pripísať nemožno, pretože na skutočnosti, že odmena za doplnkovú službu podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nepatrí do celkových nákladov a teda nevstupuje do výpočtu RPMN, nič nemení tá formálna skutočnosť či je doplnková služba uvedená v samostatnej zmluve alebo ako voliteľná súčasť v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako sa mylne domnieva žalobca.
60. Rovnako ako sa každý zákazník môže sám rozhodnúť či osloví žalovaného s požiadavkou o poskytnutie úveru, rovnako tak sa slobodne rozhoduje či si v prípade poskytnutia úveru želá využívať doplnkovú služby, ktorú žalovaný poskytuje na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Táto služba je ale doplnková, t.j. nie je v žiadnom prípade podmienkou získania úveru. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že (i) právna úprava umožňuje poskytovať doplnkové služby, (ii) v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je žiadna zmienka o doplnkovej službe, t. j. doplnková služba nebola podmienkou získania úveru a (iii) zákazník (napr. aj žalobca) mohol splátky úveru splácať bezhotovostne, bez využitia doplnkovej služby.
61. Žalovaný zastáva názor, že je výhradne na zákazníkovi (v danom prípade žalobcovi), aký spôsob pre splnenie svojho dlhu (či akejkoľvek inej povinnosti) využije. Je nesporné, že zákazník má viacero možností ako uhrádzať jednotlivé splátky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak každý spôsob, ktorý si zvolí si vyžaduje z jeho strany vynaloženie určitých nákladov či už za poplatky za prevod alebo vklad v prospech bánk alebo pošty, cestovné náklady, stratu času etc. Za tohto objektívneho stavu poskytuje žalovaný svojim zákazníkovi len ďalšiu možnosť, prostredníctvom ktorej môžu uhrádzať jednotlivé splátky, ktoré im vyplývajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru, poskytuje žalovaný svojim zákazníkom, ktorí sa rozhodnú túto ponuku využiť, komfortné splácanie splátok úveru na mieste, ktoré zákazníkovi zrovna vyhovuje a to bez priamej interakcie s tretími osobami. Doplnková služba je nadštandardnou službou a je spoplatnená a keďže sa jedná o dobrovoľnú službu, ktorá nie je podmienkou získania úveru, nezapočítava sa do RPMN.
62. V tejto súvislosti si žalovaný ešte dovoľuje upozorniť na rozpornosť žalobnej argumentácie, keďže žalobca na jednej strane tvrdí, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná, no súčasne vyčíta žalovanému, že odmenu dojednanú v tejto zmluve nezahrnul do celkových nákladov či RPMN zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo sa však vzájomne vylučuje.
63. Zmluvy o doplnkovej službe obsahujú ustanovenia o predmete plnenia (čl. I, bod 1.1) a jeho cene (čl. I, bod 1.2), ktorá je mimochodom vyjadrené presnou a pevnou sumou a nie percentuálnym vyjadrením ako to nesprávne a zavádzajúco uvádza žalobca vo svojej žalobe. Tento predmet ako aj cena sú v zmluve o zabezpečení splátok úveru vyjadrené vždy určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je odmena (nie poplatok) za doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena platí, t. j. v čom spočíva
podstata služby. Žalobca neuvádza jediný dôvod, prečo by zmluva o zabezpečení splátok úveru mala byť v rozpore so zákonom ako sa toho domáha. Za tohto stavu žalovanému skutočne nie je zrejmé, prečo by takúto doplnkovú službu v slobodnom trhovom prostredí nemohol poskytovať, pričom uvedené platí o to viac, že o takúto službu mali zákazníci žalovaného záujem a riadne ju využívajú. Rovnako tak je v trhom prostredí zrejmé, prirodzené, ba až nevyhnutné, že tovary a služby niečo stoja a preto ich nemožno poskytovať „zadarmo“, pretože v takom prípade by žalovaný rovnako ako každý ďalší podnikateľský subjekt musel nevyhnutne zaniknúť.
64. Rovnako tak, žalovaný považuje dojednanú odmenu aj za plne súladnú s dobrými mravmi, pretože v plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že sa obchodný zástupca musí dostaviť do bydliska žalobcu za účelom plnenia zmluvy o zabezpečení splátok úveru, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému značné náklady spočívajúce najmä v cestovných nákladoch a amortizácii, rovnako tak aj náklady v súvislosti so stratou času a zabezpečovaní úhrad ľuďom, ktorí tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú. Ak by rovnaké cesty vykonával napr. advokát alebo jeho koncipient v súvislosti s poskytovaním právnych služieb jeho odmena, vrátane náhrad, by podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú bežne súdy priznávajú, vysoko prevyšovala dojednanú odmenu podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru.
65. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere: V súvislosti s adhéznymi zmluvami o spotrebiteľskom úvere č. 610767548, ktorú strany sporu ako zmluvné stany spolu uzavreli dňa 25. októbra 2014 a zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 611419648, ktorú strany sporu ako zmluvné stany spolu uzavreli dňa 2. marca 2015 (ďalej spolu len „zmluvy o spotrebiteľskom úvere“) žalobca tvrdí, že neobsahuje dve zákonné náležitosti a nešpecifikuje predmet garantovanej služby, s čím tiež nemožno súhlasiť a to z dôvodov uvedených nižšie.
66. Termín konečnej splatnosti: Podľa § 9 ods. 2 písm. f ) zákona o spotrebiteľských úveroch „ Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.
67. V súvislosti s termínom konečnej splatnosti sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere jednoznačne uvádza, že „Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 100 [60] týždňa po dni uzavretia Zmluvy.“ Z uvedeného je zrejmé, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahujú presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru, ak si bude žalobca plniť svoje povinnosti presne podľa príslušnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nesplatí úver predčasne alebo nebude v omeškaní. To znamená, že obe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obsahujú konkrétny jeden deň konečnej splatnosti, presne tak ako sa toho domáha žalobca.
68. Napriek tomu žalobca úplne nepochopiteľne vo svojej žalobe tvrdí, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje informáciu podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. S týmto tvrdením žalobcu nemožno súhlasiť, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere jednoznačne obsahuje presný časový údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pričom predmetné zmluvné ustanovenie nemá iný význam ako naplniť práve požiadavku zákonnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch.
69. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje, na rozdiel od iných ustanovení tohto zákona, uvedenie dátumu ako to tvrdí žalobca, ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru, arqumentum ex dicto. V slovenskom jazyku pritom nie sú pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami (viď Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003.985 s.), čo vyplýva priamo aj zo zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zákonodarca používa tieto pojmy odlišne v rovnakom právnom predpise.
70. Právna úprava, vrátane § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje presný formát pre naplnenie tejto zákonnej náležitosti, no vzhľadom na nevyhnutnú všeobecnú požiadavku určitosti právnych úkonov je podľa žalovaného potrebné vychádzať z toho, že aj splnenie tejto zákonnej náležitosti musí byť určité a to v podobe presného určenia času. Vzhľadom na nastavenie produktov u žalovaného (týždenné splátky), preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť, prehľadnosť a dobrú čitateľnosť jeho zmlúv a to tak po obsahovej ako aj formálnej stránke, zvolil žalovaný
formát vyjadrenia konečnej splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou týždňov, podľa toho ako dlho si zákazník želá predmetný úver splácať. Je to rovnako určité ako napríklad výplatný termín ako náležitosť pracovnej zmluvy podľa zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, kde sa presný deň výplaty na území Slovenskej republiky stanovuje pomocou mesiacov, napríklad ako 15. Deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom napríklad vo Veľkej Británii, odkiaľ pochádza podnikateľský model žalovaného, je oveľa bežnejšie používanie počítania času cez týždne ako mesiace. Bez ohľadu na to je však zrejmé, že žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere riadne uviedol termín konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru a to v presnom časovom formáte, pričom žalovaný vzhľadom na absenciu presného zákonného určenia zvolil formát tohto vyjadrenie, ktorý je podľa jeho skúseností pre jeho zákazníkov najvhodnejší pre pochopenie, predstavu aj zapamätanie, pričom aj samotný Súdny dvor Európskej únie konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z 9. Novembra 2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum“.
71. Zároveň však treba tiež poznamenať, že žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit či akúkoľvek úsporu s tým, aký spôsob tohto vyjadrenie zákonnej náležitostí zvolí vo svojich adhéznych zmluvách, pričom rovnaké platí aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát vyjadrenia konkrétneho časového údaju týkajúceho sa termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ten nie je spôsobilý nijako znevýhodniť, poškodiť či akokoľvek ukrátiť spotrebiteľa na jeho právach. Práve naopak, pretože adhézne zmluvy žalovaného sú naformulované tak, aby každý zákazník žalovaného presne vedel nie len koľko celkovo zaplatí za spotrebiteľský úver, ale aj to ako často a v akej výške má jednotlivé splátky uhrádzať a kedy jeho záväzkový vzťah so žalovaným skončí.
72. Argumentácia žalobcu je tiež v rozpore s európskou právnou úpravou, pretože smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. Apríla 2008 0 zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48/ES“), na rozdiel od predchádzajúcej smernice Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť', čo má za následok, že výklad tohto ustanovenia tak, ako ho prezentuje žalobca tiež neobstojí.
73. Ustanovenie Čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadnu vytýkanú požiadavku na náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere akú podľa žalobcu údajne stanovuje § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Inak povedané, čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je doslovne premietnutý do § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ ES má priamy účinok a je potrebné dať prednosť aplikovaniu čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES namiesto extenzívneho žalobcovho výkladu § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon o spotrebiteľských úveroch je potrebné vždy aplikovať v súlade so smernicou 2008/48/ES a to aj s poukazom na názor Súdneho dvora: „pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu „ ( rozsudok K. E., 0555 /07, bod 45 ).
74. S poukazom aj na príkladom vybrané jazykové verzie smernice 2008/48/ES je zrejmé, že výklad zákonného ustanovenia zo strany žalobcu je nesprávny a nemá oporu ani v žiadnej jazykovej mutácii predmetnej smernice, s ktorou musí byť zákon o spotrebiteľských úveroch v súlade. Poukazujúc na znenia jednotlivých jazykových verzií smernice 2008/48/ES je zrejmé, že žiadna požiadavka pre dátum ako vyjadrenie termínu konečnej splatnosti neexistuje, dokonca predmetná právna úprava stanovuje len nasledovnú požiadavku, ktorou sa treba riadiť:
V slovenskom jazyku:
Článok 10
Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere 2. Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: c) dĺžku trvania zmluvy o úvere;
V českom jazyku:
Článek 10
Informace, které mají být uvedeny v úvěrových smlouvách 2. Úvěrová smlouva jasně a výstižně uvádí: c) dobu trvání úvěrové smlouvy;
V anglickom jazyku:
Article 10
Information to be included in credit agreements 2. The credit agreement shall specify in a clear and concise manner: c) the duration of the credit agreement;
V nemeckom jazyku:
Artikel 10
Zwingende Angaben in Kreditverträgen 2. Im Kreditvertrag ist in klarer, prägnanter Form Folgendes anzugeben: c) die Laufzeit des Kreditvertrags;
V mad'arskom jazyku:
10. cikk
A hitelmegállapodásokban feltüntetendô információk 2. A hitelmegállapodásnak világos és egyértelmú módon tartalmaznia keli a következôket: c) a hitelmegállapodás idôtartama;
V poľskom jazyku:
Artykut 10
Informacje zamieszczane w umowach o kredyt 2. W umowie o kredyt w sposób jasny i zwiqzty okrešla sig: c) okres obowigzywania umowy o kredyt
75. Rovnaké stanovisko k výkladu smernice 2008/48/ES z hľadiska súladu s vnútroštátnou právnou úpravou zastávajú aj Európska komisia, Slovenská republika a Nemecká spolková republika, ako aj generálna advokátka Súdneho dvora G. K., ktoré boli prezentované v konaní pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (Credit Slovakia, a.s. proti E. C.).
76. Argumentácia žalobcu aj v tejto časti je nelogická, keďže pojem termín žalobca bez akéhokoľvek vysvetlenia stotožňuje s pojmom dátum a to napriek tomu, že zákon o spotrebiteľských úveroch tieto pojmy rozlišuje. Ak by totiž zákonodarca chcel, aby konečná splatnosť spotrebiteľského úveru mala byť uvedená jedine a len dátumom, tak by to tak aj v právnom predpise danej zákonnej náležitosti aj vyjadril. Vzhľadom na to, že tomu tak však nie je, tak je podľa žalovaného zrejmé, že možnosti vyjadrenia konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nie sú totožné len s vyjadrením pomocou dátumu.
77. Žalovaný plne rešpektuje povinnosť určitosti pri právnych úkonoch, vrátane náležitosti pri termíne konečnej splatnosti, ale podľa žalovaného je použitie rovnakého spôsobu vyjadrenia ako je to bežné napr. Pri výplatnom termíne, dostatočné a absolútne presné. V tejto súvislosti by si žalovaný dovolil použiť slová mnohých sudcom, s ktorými sa pri takýchto námietkach často žalovaný stretáva a to, že každý vie, že týždeň má 7 dní a rovnako každý vie, koľko je to 60 týždňov alebo 100 týždňov a aj preto argument o neuvedení termínu končenej splatnosti neobstojí.
78. Splátky úveru:
Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia".
79. Žalovaný nerozumie ani týmto námietkam žalobcu, keďže obe zmluvy o spotrebiteľskom úvere jednoznačne obsahuje aj tieto náležitosti, keďže sa v nich jasne uvádza, že (i) výška úveru je 1 650,- EUR [600], (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 11,20 % p.a. [24,50 % p. a.] ako aj jej finančnou
kvantifikáciou, ktorá predstavuje 193,72 EUR [94,02 EUR], (iii) výška jediného poplatku, t. j. poplatku za garantovanú službu je 259,44 EUR [98,25 EUR], (iv) celková dlžná suma, ktorú má zákazník na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov je 2 103,16 EUR [792,27 EUR], (vi) počet splátok, ktorými zákazník splatí celkovú dlžnú sumu je 100 [60] týždenných splátok a (vii) výška jednotlivých týždenných splátok je 21,04 EUR [13,21 EUR], okrem poslednej týždennej splátky, ktorá je 20,20 EUR [12,88 EUR].
80. Žalobca si uvedené ustanovenie očividne nesprávne právne vyložil a to tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho „rozpisu" každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto „rozpis" sa totiž poskytuje iba v prípadoch definovaných v § 9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom amortizačná tabuľka „uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady“.
81. Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o úvere ako uvádza žalovaný zastal celkom jednoznačne aj Súdny dvor EÚ v rozsudku z 9. novembra 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., C-42/15, v ktorom poskytol nasledovný výklad práva EÚ, ktorým sú vnútroštátne súdy viazané pri výklade vnútroštátnych noriem a ktorým sa definitívne ustálila nejednotná aplikačná prax slovenských súdov: · ... článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok" (bod 50), · ... iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky " (bod 53 ), resp .: „vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky" (bod 54), · ... „pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank Romania,C-602/10, EU : C: 2012:443, body 63 a 64)" (bod 55 ), · ... „pritom je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere" (bod 56), · ... „uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice (bod 58), t. j. členský štát nie je oprávnený stanoviť iný okruh náležitostí než stanovuje čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, · „... tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (pozri rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU :C:2014: 190, bod ála citovanú judikaturu)" ( bod 63 ), · ... „článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku" (bod 73), t. j. sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti nemožno akceptovať všeobecne ako primeranú sankciu, ale len vtedy, ak by „pochybenie" veriteľa v náležitostiach znemožňovalo zákazníkovi urobiť si predstavu o rozsahu svojho záväzku, čo nie je daný prípad.
82. Za uvedeného skutkového stavu žalovaný zastáva názor, že je absolútne dostatočné, ak zmluva o spotrebiteľských úveroch obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka žalovanému splatiť. Takýto záver okrem Súdneho dvoru Európskej únie potvrdzujú aj vnútroštátne rozhodnutia podľa ktorých „ ustanovenie v znení ,,zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
výšku, počet a termíny splátok istiny,. úrokov a iných poplatkov, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov " (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012), rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (SOI a NBS), či súdne rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach prípadov posudzovali práve adhézny zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným a aj napriek námietkam iných žalobcov týkajúcich sa aj náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) (dnes písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch, nikdy nebolo žalovanému vytknuté nesplnenie takejto zákonnej náležitosti.
83. V súvislosti so žalobcovou argumentáciou by si žalovaný aj tejto časti dovolil poukázať na pravidlá formálnej logiky, ktoré žalobca aj pri tejto svojej argumentácii nedodržal. Žalobca totiž uvádza, že „je potrebné, aby bol spotrebiteľ už pri podpise zmluvy informovaný v akej výške, ako dlho a v akých termínoch je povinný splácať istinu, úroky a iné poplatky. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť aká pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov.“ Ak by žalovaný (resp. akýkoľvek poskytovateľ spotrebiteľských úverov) postupoval tak ako to žiada žalobca, nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia by spotrebiteľ vlastne vedel aká vysoká je jeho celková (mesačná či týždenná) splátka spotrebiteľského úveru, pričom ani jednoduché sčítanie dielčích splátok istiny, úroku a poplatku by spotrebiteľovi tiež nijako nepomohlo, pretože v jednotlivých prípadoch by spotrebiteľ mohol platiť aj provízie či dane (hoc to nie je prípad u žalovaného) ako to vyplýva z vymedzenia celkových nákladov pri spotrebiteľských úveroch podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch („celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu“). Žalobca teda náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l) [predtým označené ako písm. k)] vykladá tak, že spotrebiteľ musí vedieť aká časť jeho splátky ide na istinu, aká na úrok a aká na poplatok, no takýmto doslovným formalistickým výkladom vyčerpal žalobca celú túto zákonnú náležitosť, no nedozvedel by sa vôbec aká časť splátky má pripadať na províziu či aká časť splátky má pripadať na prípadnú daň a tiež sa vôbec nedozvie aká má byť vlastne jeho celková splátka, pričom mu v tom vzhľadom na dve neznáme nepomôže ani jednoduchý súčet o ktorom vlastne sám žalobca tvrdí, no už pri inej zákonnej náležitosti (termín konečnej splatnosti), že spotrebiteľ nemôže počítať údaje prostredníctvom matematickej operácie.
84. Z uvedeného podľa žalovaného je zrejmé, že výklad žalobcu, ktorým sa len účelovo snaží z odplatných zmlúv spraviť zmluvy bezodplatné, napriek jasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán je absurdný a pre akúkoľvek ochranu spotrebiteľov nepoužiteľný. Naopak právna úprava priamo počíta so záujmom spotrebiteľa poznať rozpis jednotlivých splátok a preto sú poskytovatelia spotrebiteľských úverov (t.j. aj žalovaný) povinný kedykoľvek a bezodplatne poskytovať svojim zákazníkom amortizačnú tabuľku, kde sú všetky tieto údaje presne a detailne uvedené. Iný význam amortizačnej tabuľke pripísať jednoducho nemožno.
85. Okrem toho žalovaný považuje aj dôvody namietané žalobcom, ktoré by mali spôsobovať bezúročnosť a bez poplatkovosť, za bagateľné z hľadiska vôle zmluvných strán a ako dôvod pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôžu obstáť. Zároveň výklad žalobcu je tiež ďaleko za hranicou formálnosti, čo je neprípustné. Už totiž len „prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv" <nález Ústavného súdu SR z 3.10.2012, sp. zn. 1. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa totiž porušenia základných práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére14 (nález sp. zn. 1. ÚS 242/07).
86. Za vyššie uvedenej situácie sa žalovanému javí zrejmé, že zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú v zmluve o úvere riadne splnené.
87. Maximálna harmonizácia pre spoločný trh spotrebiteľských úverov: Smernica 2008/48/ES zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť'.
88. Podľa čl. 22 ods. 1 smernice 2008/48/ ES „ keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice". Ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadne také vytýkané požiadavky na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere aké vyvodzuje žalobca pri svojej interpretácii § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
89. Inak povedané, ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v súlade s ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, pričom ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES má priamy účinok a preto ie potrebné mu dať aj aplikačnú prednosť a to aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci K. E., C-555/07, bod 45, podľa ktorého "pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu."
90. Poplatok za garantovanú službu: Žalovaný nerozumie námietkam žalobcu o nešpecifikovaní predmetu garantovanej služby, keďže v zmluvách o spotrebiteľskom úvere je tento predmet vždy presne a jasne špecifikovaný a to priamo v bode 4 zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
91. Napriek tomu, že súdy môžu určiť vo výroku neprijateľnosť podmienky aj bez návrhu, nie je to ich povinnosťou a preto nemožno automaticky vyvodiť, že ak súd v právoplatnom rozsudku, ktorý sa týka adhéznej zmluvy takúto podmienku neurčil, tak v nej nie je, avšak v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Martine zo dňa 19.janára 2045, sp. zn. 15C/244/2014 súd už posúdil právnu otázku ohľadne (ne)prijateľnosti poplatku za garantovanú službu v adhéznych zmluvách o spotrebiteľskom úvere používaných žalovaným, pričom súd túto žalobu zamietol z meritórnych dôvodov, keď konštatoval, že predmet garantovanej služby nie je neprijateľnou podmienkou z dôvodu, že poplatok za garantovanú službu nie je „nárokom, ktorý by veriteľ poskytujúci peňažné prostriedky ako úver vo vzťahu k dlžníkovi nemohol požadovať.“ Vzhľadom na precedentný charakter posudzovania zmluvných podmienok ohľadne ich (ne)prijateľnosti (zbierka stanovísk NS a súdov SR 1/2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9.októbra 2014 sp. zn. 3Cdo 446/2013) je vzhľadom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 15C/244/2014 zrejmé, že poplatok za garantovanú službu nie je neprijateľnou podmienkou.
92. Poplatok za garantovanú službu je prípustným a zákonom dovoleným poplatkom, pretože ho predpokladal aj § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj čl. 3 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v platnom znení (ďalej len „smernica 2008/48“). Súdny dvor EÚ k uvedenému ustanoveniu judikoval, že „táto smernica neobsahuje hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa typov poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať“ (rozsudok z 12. júla 2012, vec C-602/10, SC Volksbank România SA, bod 65). Je teda zrejmé, že ani samotná smernica 2008/48 nestanovuje žiadne obmedzenia čo sa týka druhov, rozsahu alebo kvality poplatkov, ktoré môže veriteľ vyberať v rámci poskytovania spotrebiteľských úverov.
93. Zároveň si žalovaný dovoľuje uviesť, že ň 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka limitoval najvyššiu prípustnú odplatu pri spotrebiteľských úveroch, ktorá nebola v zmluvách o spotrebiteľskom úvere prekročená, čo mimochodom nerozporuje ani samotný žalobca, keďže v tomto smere ani neprekročil jediný relevantný dôkaz z čoho vyplýva, že ak všeobecne záväzný predpis umožňoval uzatvárať spotrebiteľské úverové zmluvy do určitej maximálnej výšky odplaty, tak nemôžu byť z povahy veci v rozpore s dobrými mravmi či inými právnymi predpismi také náklady úveru, ktoré tento limit neprekročia a zároveň z toho vyplýva, že ak všetky náklady z oboch zmlúv o spotrebiteľskom úvere spoločne tento limit neprekročili, tak je zrejmé, že tento limit nemohol prekročiť ani ktorýkoľvek z ich dielčich nákladov posudzovaný osve.
94. Bezdôvodné obohatenie
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka „Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.“
95. Žalovaný nikdy neprijal od nijakého svojho zákazníka žiadne plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa žalovaný mohol bezdôvodne obohatiť. Súčasne všetky adhézne zmluvy žalovaného obsahujú všetky zákonné náležitosti a sú plne v súlade s právny poriadkom Slovenskej republiky, čím je tiež vylúčené, že by sa žalovaný mohol akokoľvek bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu.
96. Okrem toho si však žalovaný dovoľuje v tejto časti vyjadrenia tiež upozorniť na opomenutie synalagmatickej reštitúcie podľa § 457 Občianskeho zákonníka za strany žalobcu. žalovaný, hoci popierajúc všetky tvrdenia žalobcu o neplatnosti zmlúv (aj čiastočných) si dovoľuje uviesť, že v prípade aplikovateľnosti § 457 OZ, zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu povinnosť vo vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Podľa § 457 OZ, zákonodarca normuje osobitnú reštitučnú právnu povinnosť vo vzťahu k subjektom neplatnej alebo zrušenej zmluvy. Podľa § 457 OZ „Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.“ Z uvedeného vyplýva, že sa v prípade aplikácie § 457 OZ v plnej miere aplikuje synalagma podľa § 560 OZ. In concreto uvedené znamená, že domáhať sa splnenia takéhoto záväzku voči svojej osobe môže len ten, kto (i) sám svoj záväzok splnil skôr ako protistrana, prípadne preukáže, že (ii) je pripravený ho splniť oproti plnenie protistrany (Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečik, M., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 1580s., s. 1607).
97. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 3Cdo/113/2007, zo dňa 25. septembra 2008: „Pokiaľ sa niekto domáha vrátenia kúpnej ceny zo zrušenej kúpnej zmluvy, súd vo výroku vyjadrí vzájomný synalagmatický záväzok oboch účastníkov zrušenej kúpnej zmluvy vrátiť si navzájom prijaté plnenie. Ak zo zrušenej zmluvy plnila len jedna zmluvná strana (tak ako v tomuto prípade do vyplatenia čiastočnej peňažnej náhrady vo výške 1 402 360 Sk v priebehu súdneho konania), môže sa domáhať vrátenia plnenia (resp. časti plnenia) bez toho, aby tento nárok uplatňovala ako vzájomne podmienený.“.
98. Pokiaľ by teda súd považoval uvedené zmluvy resp. niektorú z nik za neplatné/ú (hoci tieto zmluvy sú platné) musel by vo svojom výroku vyjadriť vzájomný synalagmatický vzťah, teda vzájomnú podmienenosť každého plnenia, ktoré je jedna strana povinná vrátiť druhej strane. V prípade žalovaného by tak vrátenie plnenia doplnkovej služby nebolo možné, a preto by sa aplikoval § 458 ods. 1 druhej vety OZ, a žalovanému by sa musela poskytnúť zo strany žalobkyne peňažná náhrada za plnenie doplnkovej služby poskytnuté žalobkyni.
99. Nakoľko žalobca takúto podmienenosť plnenia v žalobnom návrhu na plnenie nevyjadrila, vzhľadom na kontradiktórnosť sporového konania, je už len táto skutočnosť dôvodom na zamietnutie žaloby v celom rozsahu (t. z. pre rozpor žalobného návrhu s § 457 OZ).
100. Zhrnutie
Žalovaný v čase uzavretia predmetných zmlúv o spotrebiteľskom úvere ako aj zmlúv o doplnkovej službe, rovnako ako až dodnes konal vždy plne v súlade so zákonom, pričom ani nemá dôvod si myslieť čokoľvek iné, keďže jeho právne závery sú opakovane potvrdzované jednak orgánmi dozoru (SOI či NBS) ako aj súdnymi rozhodnutiami, keď súdy opakovane potvrdzujú postup žalovaného ako správny a to v skutkovo aj právne obdobných právoplatne ukončených veciach, napr. rozsudok OS Michalovce z 27.6.2012, sp. zn. 19C/164/2010, rozsudok OS Martin z 19.1.2015, sp. zn. 15C/244/2014, rozsudok OS Žiar nad Hronom z 18.9.2013, sp. zn. 5C/114/2011, rozsudok OS Topoľčany z 25.3.2015, sp. zn. 7C/138/2014, rozsudok OS Prievidza z 10.4.2015, sp. zn. 8C/183/2014 alebo rozsudok OS Košice 11 z 19.3.2015, sp. zn. 17C/73/2014, vrátane aj najnovších rozsudkov žalovaného z novembra - decembra 2016 vo veciach vedených či už na OS Veľký Krtíš pod sp. zn. 10Csp/47/2016, sp. zn. 12Csp/286/2016 či sp. zn. 10Csp/62/2016, OS Zvolen pod sp. zn. 12C/98/2016 či KS v Trenčíne pod sp. zn. 17Co/339/2015 alebo na OS Poprad pod sp. zn. 20Csp/75/2016 či sp. zn. 20Csp/74/2016.
101. Pokiaľ ide o tri rozhodnutia, ktorými sa žalobca snaží v IV. časti žaloby poukázať na "niektoré" rozhodnutia, treba pri nich jasne uviesť, že ani jedno z týchto rozhodnutí sa netýkalo adhéznych zmlúv,
ktoré sú predmetom tohto konania, v žiadnom z nich sa súd nestotožnil s argumentáciou, akú uvádza žalobca v tomto konania tiež (i) rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 366/69/2011-355, zo dňa 4. októbra 2013 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 260/4/2014, zo dňa 3. apríla 2014,(ii) rozsudok Okresného súdu Lučenec, č. k. 126/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15Co/157/2013-376, zo dňa 25. júla 2013 a (iii) rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41Cob/139/2012, zo dňa 27. júna 2013 bol vynesený v súdnom konaní v ktorom sa žalovaný domáhal voči obchodným zástupcom s ktorými mal uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení nároku na náhradu škody, z dôvodu porušenia ich zmluvných povinností. Skutkový stav a posudzované otázky teda celkom zrejme nemajú žiaden súvis s týmto konaním a sú preň nepoužiteľné.
102. Žalobca vo svojej žalobe tiež „dáva do pozornosti aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky : spisová značka 1MCdo 1/2009 a 3Cdo 224/2008", no uf neuvádza prečo a z akého dôvodu. Žalovaný si však z dôvodu opatrnosti dovoľuje okresnému súdu tieto rozhodnutia priblížiť: (i) uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/224/2008, zo dňa 23. apríla 2009 - žalovaný vôbec nerozumie, v čom môže mať dané rozhodnutie súvis s touto vecou, pretože Najvyšší súd SR v tejto veci rozhodoval o dovolaní, pričom spor sa týkal určenia neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy a Najvyšší súd SR sa zaoberal právnym posúdením ne/existencie naliehavého právneho záujmu na danom určení a (ii) uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MCdo/1/2009, zo dňa 31. júla 2009 - žalovaný ani v tomto prípade vôbec nerozumie, v čom má mať dané rozhodnutie súvis s touto vecou; keďže Najvyšší súd SR sa v danej veci zaoberal zmluvou o úvere uzavretou dňa 10. júna 2003 na ktorú sa ešte nevzťahoval toho času účinný zákon č. 258/2001 Z. z. a Najvyšší súd SR vo veci konštatoval, že hoci v čase uzavretia danej zmluvy neexistuje zákonom stanovená výška odplaty (konkrétne v danom čase odplata predstavovala len úroky podľa danej zmluvy o úvere), neznamená to, že je možné ju dohodnúť v akejkoľvek výške, pretože aj v týchto prípadoch bude hornou hranicou súlad s dobrými mravmi.
103. Okrem desiatok súdnych rozhodnutí potvrdzuje správnosť záverov žalovaného aj tá skutočnosť, že NBS na základe zákona č. 35/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľských úveroch, vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu dňa 28. augusta 2015 povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na základe mimoriadne dôkladného rozboru zmlúv, ako aj všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho adhézne zmluvy boli neplatné či akokoľvek inak odporovali zákonu.
104. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby okresný súd žalobu zamietol.
105. Uznesením č.k. 13Csp/109/2016-77 zo dňa 02.03.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 07.03.2017 a vykonateľným dňa 20.03.2017 súd vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného.
106. Písomným podaním zo dňa 16.03.2017 (č.l. 79-88) označeným ako „G. S. c/a Provident Financial, s.r.o., o zaplatenie 911,99 € s prísl. - vyjadrenie žalobkyne k vyjadreniu žalovaného s návrhom na výsluch svedka“ sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného, v ktorom uviedol, že z dlhodobej praxe žalovaného možno pozorovať, že síce po formálnej stránke pripraví zmluvnú dokumentáciu tak, aby pôsobila, že je v súlade so zákonom, avšak v praxi veľmi často využíva neskúsenosť svojich klientov, aby (dosiahol aj za použitia nekalých obchodných praktík) stav, že listiny sú síce navonok opatrené podpisom spotrebiteľa, ale reálne s nimi nebol oboznámený a boli mu poskytnuté čiastkové, neúplné, prípadne klamlivé informácie.
107. § 8 ods. 3 a ods. 4 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa Obchodná praktika sa tiež považuje za klamlivú, ak s prihliadnutím na jej charakter, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.
108. Za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 3, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je zrejmý z kontextu, pričom v
dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.
109. Demagogické zotrvávanie žalovaného na údajnej „samostatnosti“ a „dobrovoľnosti“ uzavretia zmluvy o doplnkovej službe je iba ničím nepreukázaným tvrdením ohľadne skutkových okolností sporu.
110. Subjektívny výklad ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch podľa „vlastných pravidiel“ žalovanej nebankovej inštitúcie a následná aplikácia tohto subjektívneho výkladu pri praktickom vyhotovovaní zmluvných formulárov, boli zrejme zavedené do praxe nebankovej inštitúcie s jediným cieľom, a tým je maximalizácia zisku.
111. Je pozoruhodné, že množstvo klientov odkázaných práve na nebankové produkty žalovaného, t.j. skupina, ktorá nedisponuje nadbytkom peňazí resp. skupina charakteristická výslovným nedostatkom peňazí, si dobrovoľne volila doplnkovú službu žalovaného, ktorá im za cenu niekoľko sto eur navyše mala ušetriť ich čas s úhradou splátok (cez internet banking, alebo návštevu banky resp. pošty). Takéto niečo si žiadny človek s nedostatkom peňazí samozrejme dobrovoľne nevyberie.
112. Žalobkyňa nebola reálne oboznámená s dobrovoľným charakterom zmluvy o doplnkovej službe a zmluvu o doplnkovej službe podpísala iba z dôvodu, že jej bola predložená ako povinná súčasťou zmluvnej dokumentácie, bez ktorej podpisu by úver nedostala. Skutočný charakter zmluvy o doplnkovej službe jej ostal utajený. Z uvedeného plynie, že uzatvorenie zmluvy o doplnkovej služby bolo nesporne nevyhnutnou podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru žalovaným.
113. Zotrvávame na tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je v rozpore so zákonom. Poukazujeme najmä na rozpor s § 3 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 9 ods. 2 a § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z.z.“).
114. Žalobkyňa v žalobe dospela k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. V dôsledku neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je logicky neplatnou aj zmluva o zabezpečení splátok úveru (ďalej len „zmluva o doplnkovej službe“), ktorá sa svojim trvaním viaže na hlavný záväzkový vzťah.
115. Naďalej máme za to, že odmenu za výber splátok v hotovosti, ktoré mala žalobkyňa platiť na základe zmluvy o doplnkovej službe, bolo nutné zahrnúť do ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), pričom je potrebné vychádzať zo znenia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
116. Dikcia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nasledovná: „na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa...“, pričom v súvislosti s pojmom „celkové náklady spotrebiteľa“ odkazujeme na § 2 písm. g) toho istého zákona: „...do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“ Odmena za výber splátok v hotovosti má byť jednoznačne súčasťou RPMN, keďže ide o doplnkovú službu a uzavretie zmluvy o doplnkovej službe bolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru.
117. Snahu žalovaného obchádzať zákon pred spoločensky neudržateľnou výškou RPMN považujeme za neprijateľnú, a preto takéto právne úkony v žiadnom prípade nemôžu požívať v spoločnosti súdnu ochranu a zároveň podliehajú súdnemu prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka z hľadiska toho, či odplata podstatne neprevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. RPMN po zohľadnení odmeny zo zmluvy o doplnkovej službe je v prípade zmluvy o úvere č. 1 vo výške 106,85 % a v prípade zmluvy o úvere č. 2 vo výške 219,30% (<http://openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka>).
118. Minulé skúsenosti s postupom žalovaného pri uzatváraní predmetných zmlúv svedčia o tom, že žalovaný výslovne inštruoval svojich obchodných zástupcov, aby klientom (spotrebiteľom) nedávali
na výber v otázke uzatvorenia či neuzatvorenia zmluvy o doplnkovej službe, čím svojich klientov vystavoval situácii, že buď podpíšu všetky na podpísanie predložené listiny, alebo úver poskytnutý nebude. Vzhľadom na vyššie prezentované argumenty ako aj obchodnú prax žalovaného v súvislosti s uzatváraním zmlúv o spotrebiteľských úveroch (ktorá je určite známa aj súdu z jeho činnosti) máme za to, že odmena zo zmluvy o doplnkovej službe mala byť zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda mala vstúpiť aj do vzorca na výpočet RPMN.
119. Poukazujeme napr. na rozsudok OS Prešov, sp. zn.: 14C/92/2013 zo dňa 14.05.2014, rozsudok OS Prešov, sp. zn.: 9C/94/2012 zo dňa 21.02.2013, rozsudok OS prešov, sp. zn.: 8C/4/2013 zo dňa 26.05.2014, v ktorých súd vyslovil, že zmluvná podmienka v zmluve o zabezpečení splátok úveru, je neprijateľná.
120. Súdny dvor EÚ vyslovil názor, že zavádzanie v otázke RPMN má vplyv na zrozumiteľnosť ceny spotrebiteľského úveru (uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ/E.). Nesprávna RPMN je zavádzaním v podstatnej informácii pre spotrebiteľa a takúto prax označil Súdny dvor EÚ za klamlivú obchodnú praktiku (nekalú). Konštatoval to v rozsudku C-453/10 Perenič/S.O.S. Financ.
121. Pokiaľ by si žalobkyňa skutočne mohla dobrovoľne vybrať medzi úhradami splátok „svojpomocne“ - lacnejší variant a prostredníctvom obchodného zástupcu - drahší variant, je zrejmé, že by sa pre uvedenú službu s obchodným zástupcom nerozhodla a tak si ušetrila náklady umelo predražujúce úver. Je úplne nelogické ba až absurdné, aby žalobkyňa sama požadovala uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe resp. si túto službu sama slobodne a vážne zvolila, nakoľko „odmena“ za hotovostný výber splátok obchodným zástupcom žalovaného podstatne zvyšuje celkovú odplatu za úver!
122. Ktorý klient banky resp. nebankovej spoločnosti by chcel zaplatiť za spotrebiteľský úver viac, keď má možnosť zaplatiť menej?!
123. Pravidelné návštevy obchodných zástupcov žalovaného v domácnostiach klientov vrátane žalobkyne, za ktoré si klienti ešte aj platili (hoci žalovaný zámerne nezahrnul poplatok za výber do RPMN), slúžili výlučne záujmom žalovaného.
124. Pravidelný osobný výber splátok je pre žalovaného výlučne nástrojom na zlepšenie platobnej disciplíny jeho klientov dlžníkov ale nijako neslúži záujmom samotných klientov!
125. Žalobkyňa si dovoľuje súdu predložiť rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/435/2015 zo dňa 16.03.2016 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016, ktoré možno podľa názoru žalobkyne analogicky aplikovať aj na predmetnú vec.
126. Citované z rozsudku KS v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016: Bod 28: „Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné a preto ani niet priestoru sa zaoberať sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti“
Bod 38: „Navyše plnenie, ktoré si spotrebiteľ žiadnym spôsobom nevyžiadal, a ktoré svojou konštrukciou cielene sleduje dosiahnutie neprimeranej odplaty za poskytnuté úverové služby. Jedná sa totiž o evidentne neprimerané a neproporcionálne protiplnenie, ktoré je navyše netransparentné, čo do obsahu a účelu“
Bod 40: „Sporné poplatky (administratívny poplatok, poplatok za zabezpečenie splátok úveru) nie sú úrokmi, ale poplatkami, ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať náklady za plnenia skutočne vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme a teda nepochybne, na skvalitnenie služby“
Bod 47: „Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru...Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúce náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené“
Bod 50: „Poplatky, spolu s úrokmi (cca 86%), ktoré požaduje žalovaný od žalobcu ako spotrebiteľa, prevyšujú spoločensky akceptovateľnú výšku. Takéto konanie žalovaného je však už obchádzaním zákona v zmysle ust. § 39 OZ. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR sa neprimerané úroky považujú za odporujúce dobrým mravom“
127. V nadväznosti na vyššie citované pasáže z rozsudku KS v Prešove, žalobkyňa tunajšiemu súdu zhrňujúco uvádza, že celková odplata požadovaná žalovaným, je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň Krajský súd v Prešove potvrdil názor žalobkyne, že vedľajšie cenové dojednania podliehajú (musia podliehať) súdnemu prieskumu (viď bod 40. rozsudku KS v Prešove sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016).
128. K náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere: Z textu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že žalovaný niektoré z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, neuviedol spôsobom, ktorý ukladá zákon.
129. K náležitosti „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“: Žalovaný si nesplnil povinnosť, ktorú možno vyvodiť z výkladu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, a síce nešpecifikoval, z čoho jednotlivé splátky pozostávajú, t.j. aká časť z konkrétnej splátky ide na splatenie istiny, aká na úrok a aká na prípadný poplatok.
130. Na tomto mieste poukazujeme na:
- Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013: „Krajský súd sa však v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou okresného súdu o nedostatku podstatnej náležitosti úverovej zmluvy uvedenej v § 4 ods. 2 pod písm. i), keď spotrebiteľská zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Logickým a teleologickým výkladom Zákona o spotrebiteľských úveroch možno dospieť k jednoznačnému záveru, že zo zmluvy musí jednoznačne vyplývať splatnosť jednotlivých častí istiny, úroku a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť splatené jednorazovo. Z uzatvorených zmlúv síce vyplýva výška jednotlivých splátok, výslovne je však uvedené, že každá splátka zahŕňa istinu, úrok a poplatky, pričom nie je zrejmé, akú časť z týchto nárokov jednotlivá splátka obsahuje, pričom však pre určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenej zmluvy je nevyhnutné vedieť, koľko dlžník v jednotlivých splátkach plní na istinu, osobitne úrok a osobitne na poplatky.“
- Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015: „Účelom náležitostí ustanovených v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa.“
- Uznesenie KS Trnava spis. zn. 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011: „Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) pritom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007 vrátane, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.“
131. K náležitosti „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“: Ďalej sme jednoznačne toho názoru, že výraz „termín“ v slovnom spojení „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ je potrebné vykladať tak, že ide o presný údaj, ktorý je vyjadrený uvedením dňa, mesiaca a roka.
132. V danom prípade ide o to, že žalovaný termín konečnej splatnosti vyjadril neurčito. Je neprípustné, aby si musel spotrebiteľ matematickými operáciami počítať tento údaj, pokiaľ ho mohol žalovaný v zmluve jednoducho uviesť, a naplniť tak dikciu zákona o spotrebiteľských úveroch.
133. Na tomto mieste poukazujeme na:
- Rozsudok KS Trnava spis. zn. 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014: „Neobstojí argument žalobkyne uvedený v odvolaní, že údaj o konečnej splatnosti úveru sa dá vyvodiť z počtu splátok, pretože zákon výslovne vyžaduje jeho uvedenie v zmluve. V opačnom prípade by bola zákonná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. g) cit. zákona o ochrane spotrebiteľa ustanovená nadbytočne. Výklad ponúkaný žalobkyňou je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť, alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalobkyňa predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty.“
- Rozsudok KS Banská Bystrica spis. zn. 16Co/315/2012 zo dňa 20.12.2012: „O splnení náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno hovoriť ani v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje údaje, z ktorých je možné konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru vypočítať tak, ako na to v odvolaní poukazoval navrhovateľ. Významom ust. písm. g/ ods. 2 § 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch (aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým bolo toto ustanovenia do Zákona o spotrebiteľských úveroch vložené) totiž je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná Zmluva o úvere a ani VÚP údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahujú nemožno mať za to, že tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov. Naopak je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi respektíve dodávateľmi.“
134. Žalovaná dodáva ako reakciu na poukaz žalobcu na rozhodnutie SD EÚ C-42/15, že na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že v súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho dvora EÚ ide o akýsi míľnik pri nazeraní na spotrebiteľsko-právnu oblasť. Je však potrebné mať na zreteli, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku na viacerých miestach prízvukuje a pripomína požiadavky, ktoré dodávatelia vo veľkom rozsahu porušovali a porušujú. Konkrétne ide po požiadavky určitosti, stručnosti, presnosti, jasnosti a zrozumiteľnosti, ktoré musia dodávatelia dodržiavať v zmluvných vzťahoch so slabšou zmluvnou stranou.
135. Tu je namieste poukázať na zásadné body cit rozhodnutia SD EÚ: „34. Keďže všetky náležitosti upravené v článku 10 ods. 2 smernica 2008/48 musia byť uvedené zrozumiteľne a stručne, ako v podstate uviedla generálna advokátka v bode 52 svojich návrhov, je nevyhnutné, aby zmluva o úvere obsahovala jednoznačné a presné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, ktoré boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy, aby sa mohol skutočne oboznámiť so všetkými svojimi právami.“ „42. Pokiaľ ide v treťom rade o otázku, či sa táto požiadavka podpísania stanovená vnútroštátnou právnou úpravou môže uplatňovať na všetky náležitosti takýchto zmlúv, je potrebné poznamenať, že „zmluva o úvere“ v zmysle článku 3 písm. c) smernice 2008/48 vyhotovená v súlade s článkom 10 ods. 1 tejto smernice písomne alebo na inom trvalom nosiči musí zrozumiteľne a presne uvádzať náležitosti upravené v článku 10 ods. 2 tejto smernice.“
136. Snaha o rešpektovania pravidla clara pacta, boni amici by prinieslo žalobcovi odpoveď, ako pripraviť zmluvný návrh, ktorý by bol súladný so zákonom; avšak len za predpokladu, že by na tom mal žalobca vážny záujem.
137. Poukazujeme aj na rozsudok SD EÚ vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.07.2006, kde uviedol: „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä
právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“
138. Z tých dôvodov musí vnútroštátny súd postupovať v súlade so znením slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch, a to minimálne do doby, pokým sa znenie zákona o spotrebiteľských úveroch nedá do súladu s požiadavkami smernice.
139. Neplatnosť poplatku za garantovanú službu Podľa nášho názoru, podnetom pre zákonodarcu na zaradenie zákazu v ust. § 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo zneužívanie poplatkov za správu úveru zo strany poskytovateľov úverov tým, že dodávatelia dojednávali v zmluvách o úveroch všeobecné poplatky, ktoré sa „tvárili“ ako poplatky za správu úveru (avšak skutočné plnenie absentovalo), čím neúmerne navyšovali cenu úveru. Zmenou praxe žalovanej spoločnosti, došlo iba k formálnej zmene pomenovania poplatku (na poplatok za garantovanú službu) ako reakcia na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch od 10.06.2013.
140. Plnenia, ktoré majú byť poskytované spotrebiteľom za úhradu poplatku za garantovanú službu, považujeme iba za silenú snahu dodávateľa zahmliť neopodstatnenosť, resp. nezákonnosť tohto poplatku.
141. Dávame do pozornosti súdu náš pohľad na niektoré tzv. „služby“ žalovaného vyplývajúce u bodu 4 obchodných podmienok:
142. Služba telefonického upozornenia na omeškanie s uhradením sumy splatnej podľa tejto Zmluvy - z uvedenej formulácie nie je zrejmé, aké plnenie má byť vlastne spotrebiteľovi poskytnuté. Nanajvýš táto služba je primárne v záujme žalovaného. Taktiež má žalobkyňa platiť za niečo vopred, čo je prakticky viazané na okolnosť, ktorá možno nastane v budúcnosti, resp. nemusí nikdy nastať.
143. Podpora prostredníctvom zákazníckej telefonickej linky 0850111104 a kontaktných centier na pobočkách Providentu, ktoré sú Zákazníkovi k dispozícii v úradných hodinách uvedených na webovom sídle www.provident.sk <http://www.provident.sk> v súvislosti s poskytovaním informácií o úvere a právach a povinnostiach Zákazníka podľa tejto Zmluvy - máme za to, že práva a povinnosti majú byť spotrebiteľovi zrejmé už pri podpise zmluvy o úvere. Považujeme za absurdné, že ak má byť spotrebiteľ informovaný o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvy, musí za túto „službu“ platiť. Spotrebiteľ má byť informovaný v čase podpisu zmluvy a nie dodatočne po jej podpise prostredníctvom telefonickej linky. Tiež vyznieva absurdne, aby spotrebiteľ platil dodávateľovi za faktúry za telefonické služby. Zhrňujúco, žalovaný si nemôže účtovať poplatok za poskytovanie takej služby, ktorá by mala byť jeho povinnosťou aj bez ohľadu na prípadné dojednanie poplatku za garantovanú službu.
144. Službu vyhotovenia duplikátov dokumentov v súvislosti so Zmluvou v prípade ich straty alebo poškodenia - nemožno považovať za postup s odbornou starostlivosťou žalovaného, ak dodávateľ žiada vopred úhradu za neistú, budúcu činnosť resp. službu (vyhotovenie duplikátov), ktorá môže nastať v budúcnosti, resp. vôbec nastať nemusí.
145. Možnosť získať evidenciu platieb ako pomôcku na vedenie záznamov o platbách podľa zmluvy - uvedená služba podľa nášho názoru predstavuje činnosť spojenú s evidenciou a správou úveru, pričom priamo zo zákona sa dodávateľovi zakazuje požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov za náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 10 zák. č. 129/2010 Z.z.). Dodávateľ je v rámci odbornej starostlivosti povinný vykonávať riadnu správu úveru. Je predsa aj v záujme dodávateľa spotrebiteľského úveru, aby disponoval údajmi o platbách realizovaných v jeho prospech. Službu poskytnutia Karty splátok preto nemožno vnímať ako službu, ktorá je na prospech jedine spotrebiteľovi. Za tej situácie nevidíme dôvod, aby náklady na túto službu znášal výlučne spotrebiteľ.
146. Navrhujeme súdu, aby podrobil ustanovenia o administratívnom poplatku, resp. poplatku za garančnú službu dôkladnej súdnej kontrole zameranej na neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky!
147. K synalagmatickej reštitúcii podľa § 457 OZ
Žalobkyňa nenachádza dôvod, prečo by malo byť žalovaným namietané „opomenutie synalagmatickej reštitúcie“ dôvodom na zamietnutie žaloby. Uvedenú argumentáciu považujeme, vzhľadom k uplatňovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, za bezpredmetnú.
148. Pokiaľ uvážime, že žalovaný v dôsledku absentujúcich obligatórnych náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere, nemal a nemá nárok na odplatu zo spotrebiteľského úveru, zároveň konal spôsobom obchádzajúcim zákon a v rozpore s dobrými mravmi, potom možno uzavrieť, že žalovaný nemá nárok ani na náhradu v súvislosti so službami poskytovanými na základe zmluvy o doplnkovej službe, o ktorých službách tvrdíme, že tieto boli iluzórne a nie v prospech spotrebiteľa.
149. Pokiaľ ide o časť vyjadrenia žalovaného, v rámci ktorej poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie Okresného súdu Košice II, č. k. 36C/69/2011-355 zo dňa 04.10.2013 a rozhodnutie Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336 zo dňa 14.03.2013, boli zrušené, k tomu žalobkyňa uvádza, že z právneho názoru tam obsiahnutého možno vychádzať aj v prejednávanej veci. Uvedené rozhodnutia boli zrušené a konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, ktorému späťvzatiu predchádzalo mimosúdne vyrovnanie medzi účastníkmi uvedených konaní. Rozhodnutia, na ktoré teda žalobkyňa poukázala v žalobe neboli zrušené z dôvodu, že by ich Krajský súd v Banskej Bystrici resp. Krajský súd v Košiciach považoval za právne nesprávne.
150. Súčasne rozhodnutia, na ktoré poukazuje žalovaný vykazujú zásadné rozdiely, či už pri otázkach právnych alebo skutkových (napr. dôvod zamietnutia žaloby bolo premlčanie, dôvod zamietnutia žaloby bol nedostatok naliehavého právneho záujmu...).
151. Žalovaný v rámci svojej argumentácie zneužíva názory MF SR a SOI, ktoré vychádzajú len z formalistických záverov, že poplatok za doplnkovú službu sa do RPMN nezapočítava. Súd má však právomoc vyvodiť si vlastné závery, nakoľko všeobecné súdy sú orgánmi spôsobilými právne predpisy vykladať. Stanoviská na ktoré poukazuje žalovaná strana považujeme za nezáväzné a v tejto veci za bezpredmetné.
152. Tiež máme za to, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (teleologický výklad).
153. Uznesením č.k. 13Csp/109/2016-117 zo dňa 20.03.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 23.03.2017 a vykonateľným dňa 04.04.2017, súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalobcu, pričom uviedol, že Žalobca sa tentokrát vyjadruje k praxi žalovaného, ktorú nie len, že okrem svojich skúseností nemá odkiaľ poznať, ale opätovne zotrval len v úrovni nepodložených tvrdení. Naopak je faktom, že žalobca mal opakované skúsenosti s produktmi žalovaného a preto o akejkoľvek neskúsenosti či neznalosti z jej strany nemôže byť ani reči. Je neudržateľné, aby žalobca, ktorý sa opakovane vracal práve k produktom žalovaného, ktoré dokonale poznal a to pri mimoriadnej konkurencii na trhu spotrebiteľských úverov, zrazu v žalobe uvádzal, že nevedel, nemohol atď.
154. Žalobca označuje žalovaného vyjadrenia za demagogické a to namiesto toho, aby sa sám ako žalobca radšej sústredil na vlastné unesenie dôkazného bremena a bremena tvrdenia, ktoré ho v tomto konaní zaťažujú.
155. Žalovaný musí aj v súvislosti s replikou zopakovať, že žalobcova argumentácia je rozporná a vzájomne sa vylučuje. Nemôže totiž na jednej strane žalobca argumentovať absolútnou neplatnosťou právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka a to na základe ustanovení týkajúcich sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti a pod., pričom presne toto žalobca opakovane robí, keď vychádza z nejakej právnej úpravy a vyvodzuje z nej úplne iné (nesprávne) právne závery.
156. K zmluvám o doplnkovej službe: Čo je to akcesorita v zmluvných vzťahoch a aký má vplyv voči hlavnému záväzku je všeobecne známe a preto žalovaný nepovažuje za potrebné sa k tomu bližšie vyjadrovať.
157. Vzhľadom na to, že zmluvy o doplnkovej službe boli zmluvami dobrovoľnými, ktoré nie sú žiadnou podmienkou získania úveru, odmena za ne sa do RPMN nezapočítava, čo vyplýva z konštantnej
rozhodovacej činnosti súdov, orgánov dozoru a predovšetkým rozhodujúcej právnej úpravy (§ 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť ...“). Žalovaný zastáva názor, že je výhradne na zákazníkovi (v danom prípade žalobcovi), aký spôsob pre splnenie svojho dlhu (či akejkoľvek inej povinnosti) využije, Je nesporné, že zákazník má viacero možností ako uhrádzať jednotlivé splátky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak každý spôsob, ktorý si zvolí si vyžaduje z jeho strany vynaloženie určitých nákladov či už za poplatky za prevod alebo vklad v prospech bánk alebo pošty, cestovné náklady, stratu času etc. Za tohto objektívneho stavu poskytuje žalovaný svojim zákazníkovi len ďalšiu možnosť, prostredníctvom ktorej môžu uhrádzať jednotlivé splátky, ktoré im vyplývajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Za tohto stavu žalovaný skutočne nerozumie glorifikácií bánk či pošty zo strany žalobcu, akoby ich produkty boli v tejto súvislosti niečím lepším, pričom žalobca sa vlastne domáha toho, aby iné spoločnosti obdobné služby poskytovať mohli no žalovaný nie, čo je nie len absolútne neopodstatnená požiadavka, ale takýto prístup aj zásadne nabúrava trhové prostredie.
158. Snahy žalobcu pôsobiť na súd argumentmi o tom, aké sú veci jasné a nesporné a to v prospech žalobcu, sú v príkrom rozpore s realitou, na ktorú už poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe a svedčia o tom aj tri rozsudky Okresného súdu Prešov, na ktoré sa v tejto súvislosti paradoxne odvoláva samotný žalobca, keďže sa nijako neprikláňajú k argumentácii žalobcu a súčasne aj boli odvolacím súdom zrušené. Žalobca netvrdí, že v otázkach spotrebiteľského práva ako zrejme aj v ostatných právnych odvetviach by bola jednotná aplikačná prax zo strany súdov, ale je faktom, že pomer súdnych rozhodnutí, ktorých stranou je žalovaný, je jednoznačne v prospech žalovaného a na tom nič nemení rozsudok Krajského súdu v Prešove. Žalovaný má za to, že predložil a označil dostatok súdnych rozhodnutí z celého Slovenska na to, aby aj na ich základe mohol konštatovať, že formulárová argumentácia žalobcu je neopodstatnená a nesprávna.
159. Žalobca tiež argumentuje tým, že to čo je drahšie je nelogické a teda neplatné. Odhliadnuc od toho, že uvedené nemá s logikou žiaden súvis, žalovaný by si dovolil uviesť, že voľba akéhokoľvek drahšieho variantu nespôsobuje neplatnosť, preto celá takáto argumentácia žalobcu je nesprávna a neopodstatnená. Žalovaný má pocit, že kým je žalobcovi dodávaný tovar či služby, tak je všetko v poriadku, ale v čase platenia sa už žalobcovi začína vec javiť inak a to nelogicky a tým vlastne aj neplatne. Ak by sme vychádzali z rovnakej „logiky" veci ako žalobca museli by sme v tomto konaní dospieť k záveru, že napríklad aj právne služby advokáta niečo stoja a preto je nelogické si ich objednávať, keď' si to človek (v danom prípade žalobca) môže spraviť sám (stiahnuť rovnakú žalobu z internetu), čiže právne zastúpenie žalobcu v tomto konaní je neplatné a preto na úkony právneho zástupcu žalobcu nemožno v tomto konaní prihliadať, s čím by však už žalobca zrejme nesúhlasil. Uvedené rovnako platí pre všetko čo si človek dokáže svojpomocne zabezpečiť, no ako žalovaný už uviedol, toto nemá žiaden vplyv na platnosť právneho úkonu či oprávnenosť tretích osôb poskytovať služby či dodávať tovar, ktorý si človek dokáže zabezpečiť sám ako sa mylne domnieva žalobca. Každý zákazník žalovaného je riadne oboznámený so zmluvami žalovaného a kvôli vyššej právnej istote a nespochybniteľnosti žalovaný vždy uzatvára so svojimi klientmi len písomné zmluvy, v ktorých si zákazník môže všetko jasne, prehľadne a zrozumiteľne okrem už vypočutého aj duplicitne sám riadne prečítať. Žalovaný si preto za tohto stavu už nedokáže predstaviť ako viac či lepšie by mal svojich zákazníkov poučovať.
160. Náležitosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere: Žalobca tiež tvrdí, že adhézne zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným neobsahujú dve zákonné náležitostí, no v tejto súvislosti sa nijako nevyjadril k argumentácii žalobcu z vyjadrenia k žalobe, okrem spochybňovania rozsudku Súdneho dvoru Európskej únie z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, ktorý je podľa žalobcu napriek jednoznačným záverom Súdneho dvoru EÚ vlastne úplne nepoužiteľný a zbytočný a to len preto, že žalobcovi v danom prípade zrovna nie je na prospech.
161. Darmo si žalobca zvolil niekoľko vnútroštátnych rozhodnutí, ktoré posudzovali predmetné náležitosti, aj to len v iných adhéznych zmluvách iných spoločností ako je žalovaný, keďže minimálne rovnaké množstvo existuje opačných vnútroštátnych rozhodnutí, pričom pri posudzovaní zmlúv žalovaného je rozhodovacia prax dokonca jednoznačne v prospech žalovaného, t. j. v prospech úplnej platnosti jeho adhéznych zmlúv, čo vyplýva už aj z vyjadrenia k žalobe. Za tohto stavu je podľa žalovaného nesporné, že žiadna ustálená rozhodovacia prax či judikatúra v tomto smere v Slovenskej republike neexistuje. Uvedené sa však zmenilo 9. novembra 2016 a to práve rozsudkom Súdneho dvoru Európskej únie, sp. zn. C-42/15, ktorý je plne spôsobilý zmeniť dovtedajšiu nejednotnú vnútroštátnu
aplikačnú prax pri výklade náležitosti ohľadne splátok úveru (§ 9 ods. 2 písm. k) [dnes písm. 1)] ako aj termínu konečnej splatnosti (§ 9 ods. 2 písm. f), hoc sa to žalobcovi nemusí páčiť.
162. V súvislosti so žalobcom napádanými náležitosťami adhéznych zmlúv o spotrebiteľskom úvere používaných žalovaným, by si žalovaný dovolil poukázať aj na rozpornosť argumentácie žalobcu s pravidlami formálnej logiky, konkrétne:
163. Žalobca uvádza, žalovaný "nešpecifikoval, z čoho jednotlivé splátky pozostávajú, t.j. aká časť z konkrétnej splátky ide na splatenie istiny, aká na úrok a aká na prípadný poplatok." Ak by žalovaný (resp. akýkoľvek poskytovateľ spotrebiteľských úverov) postupoval tak ako to žiada žalobca, nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia by spotrebiteľ vlastne vedel aká vysoká je jeho celková (mesačná či týždenná) splátka spotrebiteľského úveru, pričom ani jednoduché sčítanie dielčích splátok istiny, úroku a poplatku by spotrebiteľovi tiež nijako nepomohlo, pretože v jednotlivých prípadoch by spotrebiteľ mohol platiť aj provízie či dane (hoc to nie je prípad u žalovaného) ako to vyplýva z vymedzenia celkových nákladov u spotrebiteľských úveroch podľa § 2 písm. g ) zákona o spotrebiteľských úveroch („celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu"). Žalobca teda náležitosť podľa § 9 ods . 2 písm. k) [dnes písm. 1)] vykladá tak, že spotrebiteľ musí vedieť aká časť jeho splátky ide na istinu, aká na úrok a aká na poplatok, no takýmto absurdným doslovným formalistickým výkladom vyčerpal žalobca celú túto zákonnú náležitosť no nedozvedel by sa vôbec aká časť splátky má pripadať na províziu či aká časť splátky má pripadať na prípadnú daň a tiež sa vôbec nedozvie aká má byť vlastne jeho celková splátka, pričom mu v tom vzhľadom na dve neznáme nepomôže ani jednoduchý súčet o ktorom vlastne sám žalobca tvrdí, no už pri inej zákonnej náležitosti, že spotrebiteľ nemôže počítať údaje prostredníctvom matematických operácii.
164. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že výklad žalobcu, ktorým sa len účelovo snaží z odplatnej zmluvy spraviť zmluvu bezodplatnú, napriek jasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán je absurdný a pre akúkoľvek ochranu spotrebiteľov nepoužiteľný. Naopak právna úprava priamo počíta sa záujmom spotrebiteľa poznať rozpis jednotlivých splátok a preto sú poskytovatelia spotrebiteľských úverov (t. j. aj žalovaný) povinný kedykoľvek a bezodplatne poskytovať svojim zákazníkom amortizačnú tabuľku, kde sú všetky tieto údaje presne a detailne uvedené. Iný význam amortizačnej tabuľke pripísať jednoducho nemožno.
165. Taktiež nelogicky pôsobí argumentácia žalobcu aj ohľadne termínu konečnej splatnosti, kedy pojem termín žalobca bez akéhokoľvek vysvetlenia stotožňuje s pojmom dátum a to napriek tomu, že zákon o spotrebiteľských úveroch tieto pojmy rozlišuje. Ak by totiž zákonodarca chcel, aby konečná splatnosť spotrebiteľského úveru mala byť uvedená jedine a len dátumom, tak by to tak aj v právnom predpise danej zákonnej náležitosti vyjadril. Vzhľadom na to, že tomu tak však nie je, tak je podľa žalovaného zrejmé, že možnosti vyjadrenia končenej splatnosti spotrebiteľského úveru nie sú totožné len s vyjadrením pomocou dátumu.
166. Žalovaný plne rešpektuje povinnosť určitosti pri právnych úkonoch, vrátane náležitosti pri termíne konečnej splatnosti, ale podľa žalovaného je použitie rovnakého spôsobu vyjadrenia ako je to bežné napr. pri výplatnom termíne, dostatočné a absolútne presné. V tejto súvislosti by si žalovaný dovolil použiť slová mnohých sudcom, s ktorými sa pri takýchto námietkach často žalovaný stretáva a to, že každý vie, že týždeň má 7 dní a rovnako tak každý vie, koľko je to 60 týždňov a aj preto argument o neuvedení termínu konečnej splatnosti neobstojí.
167. Rozsudok Súdneho dvoru Európskej únie z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15: Európske právo je súčasťou aj právneho poriadku Slovenskej republiky a preto nie je možné ho prehliadať či bagatelizovať ako to robí žalobca, čo platí o to viac, že sa žalobca z neznámych dôvodov zameral pri predmetnom rozsudku na časti, ktoré sa týkajú externých súčastí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako všeobecné obchodné podmienky a pod. uvádzané v listinnej či elektronickej podobe, ktoré však s konaním žalovaného nemajú žiaden súvis, keďže jeho kompletné znenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vždy uvedené priamo v texte príslušnej písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nikde inde. Práve však zvyšná časť predmetného rozsudku je plne aplikovateľná na tento prípad, keďže ponúka presné odpovede na sporné otázky formulované žalobcom v jeho žalobe.
168. Úlohou smerníc nie je, aby ich členské štáty doslova prevzali do svojich vnútroštátnych noriem, ale aby zabezpečili ich účel a to formou, ktorá je v danom štáte najvhodnejšia. Totožnosť slov preto nie je žiadnou podmienkou či nevyhnutnosťou, pričom zo samotného zmyslu smernice sa ani príliš nepredpokladá.
169. Žalovaný sa nedomáha žiadneho priameho účinku smernice, žiadneho zakladania práv či a povinností zo smernice, ale len eurokonformného výkladu, ktorý chráni jednotné pravidlá pre vytváranie spoločného trhu a tým tvorbu silnejšieho konkurenčného prostredia, ktoré tlačí ceny (v danom prípade spotrebiteľských úverov) nadol, t. i. v prospech spotrebiteľov. Požiadavka maximálnej harmonizácie stanovená smernicou 2008 /48/ ES , čiže takej , od ktorej sa nemožno odchýliť : „... členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice", je zásadná pre vytváranie čo najväčšej konkurencie na strane poskytovateľov spotrebiteľských úverov a tým znižovanie cien spotrebiteľských úverov, čo je na prospech a ochranu práve záujmov spotrebiteľov a nie dodávateľov. Aj preto je v danom prípade podstatný výklad predmetných náležitostí pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere, kde Súdny dvor EÚ jednoznačne uviedol ako dotknuté náležitosti treba vykladať, pričom tento výklad nie len, že nie je v rozpore s vnútroštátnou úpravou (práve naopak), ale súčasne predstavuje rozhodnutie, ktoré je konečne spôsobilé definitívne ustáliť nejednotnú vnútroštátnu aplikačnú prax.
170. Smernica 2008/48/ES zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť. Podľa čl. 22 ods. l smernice 2008 /48/ ES „ keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice" . Ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadnu vytýkanú požiadavku na náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere akú vyvodzuje žalobca pri svojej interpretácii § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
171. Inak povedané, ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v súlade s ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, pričom ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES má aplikačnú prednosť a to aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci K. E.L., C-555/07, bod 45, podľa ktorého "pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu."
172. Požiadavka maximálnej harmonizácie stanovená smernicou 2008/48/ES, čiže takej, od ktorej sa nemožno odchýliť: „... členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice", je zásadná pre vytváranie čo najväčšej konkurencie na strane poskytovateľov spotrebiteľských úverov a tým znižovanie cien spotrebiteľských úverov, čo je na prospech a ochranu práve záujmov spotrebiteľov a nie dodávateľov. Na uvedenom nič nemení ani snaha jedného spotrebiteľa (žalobcu) vo svojom jednom súdnom konaní poprieť pravidlá, podmienky a význam spoločného trhu a to predovšetkým pre spotrebiteľov, kvôli tomu, že mu to zrovna nepríde výhodné v jeho súdnom spore. Inými slovami, to o čom žalobca tvrdí, že niet žiadnych pochýb vyložil Súdny dvor EÚ presne tak ako uvádzal žalovaný, t. i. presne naopak ako si to predstavoval žalobca, pri svojom výklade, ktorý ie ďaleko za hranicou formálnosti, čo je už samé osebe neprípustné napr. nález sp. zn. I. ÚS 242 07) a je tiež v rozpore aj so zásadou favor contractus, keď žalobca namiesto toho, aby sa snažil udržať právny vzťah v platnosti vzhľadom na potrebu nevyhnutnej ochrany zmluvnej autonómie a zachovania právnej istoty, tak jeho jedinou snahou je zneplatňovať (čiastočne) zmluvné vzťahy tak, aby sa z odplatných úkonov stali pre žalobcu úkony bezodplatné či neplatné.
173. K poplatku za garantovanú službu Žalobca si vo svojej replike nedôvodne zamieňa administratívny poplatok s poplatkom za garantovanú službu. Zavedením poplatku za garantovanú službu sa žalovaný zaviazal pre svojich zákazníkov zabezpečovať činnosti podľa bodu 4, ktoré zo zákona nebol a ani nie je povinný zabezpečovať. Samozrejme aj v tomto prípade si dané činnosti vyžadujú náklady na ich zabezpečenie a poskytovanie. Poplatok za garantovanú službu je v adhéznych zmluvách o spotrebiteľskom úvere používaných
žalovaným, v ktorých je obsiahnutý povinnou náležitosťou a preto automaticky vstupuje do celkových nákladov ako aj RPIVIN, teda do ceny spotrebiteľského úveru.
174. Poplatok za garantovanú službu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere nespadá medzi zakázané poplatky uvedené v citovanom § 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských poplatkoch, je v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrený jasne, zrozumiteľne a určito, pričom protiplnenie za daný poplatok je presne vymedzené v bode 4 zmlúv o spotrebiteľskom úvere.
175. Obsah garantovanej služby je v zmluvách o spotrebiteľskom úvere presne vymedzený, pričom všetky plnenia sú výhradne v prospech zákazníka a naopak, žiadne z nich nie je v prospech žalovaného. V trhovom prostredí je prirodzené, že jednotlivý dodávatelia sa snažia odlíšiť od svojej konkurencie a to tak cenou ako aj svojou ponukou. Žalovanému preto príde nenáležité aby žalobca, ktorý sa sám opakovane vracal práve k produktom žalovaného teraz po rokoch tvrdil, že tieto služby, ktoré si u žalovaného objednával a roky využíval mu nevyhovujú.
176. V súvislosti s návrhom žalobcu na prieskum poplatku za garantovanú službu ohľadne jeho prijateľnosti si žalovaný dovoľuje len uviesť, že dôvodom neprijateľnosti nemôže byť cena ani obsah uvedenej garantovanej služby - práva žalobcu, nie žalovaného, pretože skúmanie primeranosti ceny je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčené. Napriek tomu, že súdy môžu určiť vo výroku neprijateľnosť podmienky aj bez návrhu, nie je to ich povinnosťou a preto nemožno automaticky vyvodiť, že ak súd v právoplatnom rozsudku, ktorý sa týka adhéznej zmluvy takúto podmienku neurčil, tak v nej nie je, avšak napríklad v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 19. januára 2015, sp. zn. 15C/244/2014 alebo sp. zn. 9C/251/2014 súd už posúdil právnu otázku ohľadne (ne)prijateľnosti poplatku za garantovanú službu v adhéznych zmluvách o spotrebiteľskom úvere používaných žalovaným, pričom súd takýto návrh vždy zamietol z meritórnych dôvodov a tiež konštatoval, že predmet garantovanej služby nie je neprijateľnou podmienkou z dôvodu, že poplatok za garantovanú službu nie je "nárokom, ktorý by veriteľ poskytujúci peňažné prostriedky ako úver vo vzťahu k dlžníkovi nemohol požadovať." Vzhľadom na precedentný charakter posudzovania zmluvných podmienok ohľadne ich (ne)prijateľnosti (zbierka stanovísk NS a súdov SR 1/2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2014 sp. zn. 3 Cdo 446/2013) je vzhľadom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 15C/244/2014 zrejmé, že poplatok za garantovanú službu nie je neprijateľnou podmienkou.
177. Z vyššie uvedených dôvod považuje žalovaný repliku žalobcu zo dňa 16. marca 2017 za nesprávnu a účelovú a zotrváva na svojom návrhu, aby bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu.
178. Súd vykonal vo veci dokazovanie prečítaním evidencie platieb č.l. 14, 15, predžalobnej výzvy na dobrovoľné plnenie č.l. 17, prehľadu úrokových sadzieb ECB č.l. 18, zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.l. 37-38, zmluvy o poskytnutí služby komfort č.l. 39, zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.l. 40-41, čestných prehlásení č.l. 137-160, informáciu odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS č.l. 202-205, zápisnice z pojednávania Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016, výsluchom svedkyne B. U., a zistil tento skutkový stav:
179. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX dňa 25.10.2014, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 1 650,- €, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou 11,20 % ročne a sumou 193,72 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 259,44 €, teda celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 29,80 %. Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobkyňa bola povinná zaplatiť predstavujú 2 103,16 € pri priemernej RPMN 18,01 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 100. týždenných splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 21,04 € a poslednej dlžnej splátky 20,20 €. Úver sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 100 týždňov, termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 100-teho týždňa. V zmluve je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom B. U. dňa 25.10.2014 s miestom podnikania Fiľakovo pod IČO: 42 302 501. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 25.10.2014 bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí služby komfort, v zmysle ktorej bodu I. sa poskytovateľ zaväzuje, že zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne
poskytovať službu spočívajúcu v zmysle písm. a) v informovaní zákazníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, v zmysle písm. b) preberať od zákazníka peňažné sumy určené na úhradu splátok spotrebiteľského úveru poskytnutého zákazníkovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského úveru a v zmysle písm. c) informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky úveru. Služba je poskytovaná na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.
180. V zmysle článku I., bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 981,75 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 100 pravidelných splátkach, a to v 99. týždenných splátkach vo výške 9,81 € a poslednú splátku vo výške 10,56 €. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje odplatu pre poskytovateľa za to, že bude môcť odovzdávať sumu, ktorá bola použitá na úhradu splátky spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ zabezpečí prevzatie tejto sumy a jej použitie na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru.
181. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX dňa 02.03.2015, v zmysle ktorej jej bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 600,- €, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou 24,50 % ročne a sumou 94,02 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 98,25 €, teda celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 64,61 %. Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobkyňa bola povinná zaplatiť predstavujú 792,47 € pri priemernej RPMN 34,42 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 60. týždenných splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 13,21 € a poslednej dlžnej splátky 12,88 €. Úver sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 60 týždňov, termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 100-teho týždňa. V zmluve je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom B. U. dňa 02.03.2015 s miestom podnikania Fiľakovo pod IČO: 42 302 501. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 02.03.2015 bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí služby komfort, v zmysle ktorej bodu I. sa poskytovateľ zaväzuje, že zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v zmysle písm. a) v informovaní zákazníka o prevedení sumy úveru v prospech bankového účtu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 611419648, v zmysle písm. b) preberať od zákazníka peňažné sumy určené na úhradu splátok spotrebiteľského úveru poskytnutého zákazníkovi na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zabezpečovať jej použitie na zodpovedajúce úhrady splátky spotrebiteľského úveru a v zmysle písm. c) informovať zákazníka o prijatí úhrady splátky úveru. Služba je poskytovaná na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje. Žalobca nepreložil zmluvu o službe komfort k zmluve č. XXXXXXXXX. Skutkové tvrdenia obsiahnuté v žalobe pod bodom V. na strane 10-11 vo vzťahu k tejto zmluve, v zmysle ktorej mala byť poskytnutá čiastka 600,- € úveru a žalovaná mala uhradiť 1 009,99 € zo strany žalovaného neboli namietané. Súd má teda za to, že predmetná zmluva bola uzatvorená a celkovo uhradila z poskytnutých 600,- € sumu 1 009,99 €. Keďže v zmysle úverovej zmluvy žalobkyňa mala zaplatiť celkovo 792,27 eur, rozdiel (1 009,99 eur - 792,27 eur) vo výške 217,72 eur predstavuje odplatu za poskytnutie predmetnej doplnkovej služby.
182. Z výpovede svedkyne B. U., obchodnej zástupkyne žalovaného, na pojednávaní dňa 05.06.2017 vyplynulo, že na žalobkyňu pani S. si spomína, jednalo sa o staršiu pani, ktorá bola síce chorá, ale ešte mobilná. K uzatváraniu zmluvy došlo u pani žalobkyne na R. ulici. Štandardne proces uzatvárania zmluvy prebieha tak, že najprv sa tzv. zákaznícka karta na mieste samom u záujemcu podľa údajov z občianskeho preukazu. Uvedie sa príjem, uvedú sa výdaje aké žiadateľ má a vypočíta sa rozdiel. Potom sa kontaktuje vedúca, ktorej je ten rozdiel oznámený a táto následne oznámi do akej výšky bude úver poskytnutý. Štandardne sa vypisovala teda na mieste samom zákaznícka karta, následne nato sa vypisovala úverová zmluva. V prípade, ak klienti chceli, tak sa vypisovala aj zmluva so službou a tí klienti, ktorí nemali účet alebo mali tento zablokovaný, čo bolo časté, tak sa im vypisovala ešte aj karta. Fakticky sa klientom vypísala kartička a na tú tie peniaze dostali. Ak klienti chceli zmluvu so službou, znamenalo to, že dostali peniaze hneď v hotovosti na ruku a potom každotýždenne bol výber splátok. Pokiaľ klienti chceli zmluvu so službou, tak dostali peniaze ihneď na ruku. Pokiaľ nechceli so službou, tak sa čakalo štandardne tých 14 dní na peniaze, pričom klienti mali možnosť sa teda rozhodnúť. Podstata bola klientom vysvetlená, keď dostali pôžičku bez služby, potom každotýždenne museli sami odniesť
peňažné prostriedky do banky. U pani S. bola uzatvorená zmluva aj so službou, pretože peniaze chceli hneď ako bola zmluva podpísaná, pretože vtedy mali finančné problémy. Svedkyňa uviedla, že v prípade, ak sa klient rozhodol pre pôžičku v hotovosti peniaze mu potom boli vyplatené okamžite oproti podpisu na mieste samom a inkaso prebiehalo osobne. Ak si klient vybral, že chce peniaze ihneď v hotovosti, tak následne sa dala podpísať zmluva o službe a fakticky sa už otázka platenia neriešila, pretože klient bol predtým upozornený a daná mu bola možnosť vybrať si zmluvu so službou alebo bez služby. Svedkyňa uviedla, že bola odmeňovaná percentuálne z objemu vybratých prostriedkov, teda ak bol úver so službou, tak bola odmeňovaná z vybratých peňazí, pretože musela fyzicky ísť peniaze vybrať, niekedy to bolo aj dva, trikrát do týždňa, keď jej predtým povedali, aby prišla o deň, o dva, že peniaze nemajú a preto sa inkasovalo následne. Svedkyňa taktiež uviedla, že v čase keď už nebolo možné poskytovať hotovostné pôžičky museli byť vydávané karty, ale keď klienti dostali tú kartu hneď, peniaze mali na karte a nemuseli čakať 14 dní.
183. Zo zápisnice Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21Csp/196/2016 vyplýva, že súd vyslúchol v konaní žalobkyňu B. D., ktorá uviedla, že mala viacero pôžičiek od spoločnosti Provident, k podpisovaniu zmluvy o úvere došlo u nej doma, pričom zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa, naposledy pani B. U.. Papiere vypĺňala vždy obchodná zástupkyňa, ktorá jej ukázala kde a čo má podpísať. Stretnutie keď sa podpisovala zmluva trvalo asi 15 minút a peniaze vždy dostala doma v hotovosti. Obchodná zástupkyňa nezisťovala či má účet v banke, ktorý v skutočnosti aj mala a má ho aj doteraz. Peňažné prostriedky vracala vždy v hotovosti obchodnej zástupkyni doma. Nikdy jej nebolo povedané, že môže platiť aj inou formou, napr. poštou, len v hotovosti.
184. Svedok B. E. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral pôžičku od Providentu, pričom zmluvy o úvere uzatváral a podpisoval doma so zástupcom B. C. za spoločnosť Provident. Celkovo mal štyri zmluvy, teda zobral štyri úvery. Keď podpisoval zmluvu, vie, že podpisoval niekoľko listín a ukazoval mu obchodný zástupca kde sa má podpísať. Spísanie zmluvy trvalo tak 10-15 minút a obchodný zástupca sa ho nepýtal či má účet v banke, hoci tento účet má. Úver splácal každý týždeň v hotovosti doma do rúk obchodného zástupcu. O tom, že by mohol platiť inou formou poučený nebol. Svedok uviedol, že keby mal vedomosť a možnosť platiť cez účet v banke, resp. poštou a úver by bol lacnejší ako oproti tomu, že úver je drahší keď z pohodlia jeho domu inkasovanie uskutočňuje poskytovateľ pôžičky, svedok uviedol, že by si vybral lacnejšiu formu.
185. Svedkyňa Z. N. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že rovnako ako manžel U. N. aj ona mala úvery od spoločnosti Provident, a to viackrát. Zmluvu podpisovali doma, tu bola aj vypisovaná a vypisoval ju obchodný zástupca. Zmluvy boli uzatvárané s viacerými obchodnými zástupcami, a to B. U., pani R. a pani H.. Obchodná zástupkyňa ukazovala kde a čo sa má podpísať, pričom peniaze dostala hneď od obchodnej zástupkyne na ruku pri podpise zmluvy. Svedkyňa uviedla, že má účet v banke, ale obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť nepýtala. K platbám dochádzalo každotýždenne, peniaze sa vyplácali osobe, ktorá vypisovala zmluvu. Svedkyňa potvrdila, že je v spore so spoločnosťou Provident Financial.
186. Svedok A. C. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že popísal zmluvu o pôžičke s Providentom viackrát. Zmluvy sa uzatvárali u neho doma, podpisovala ju zástupkyňa, vypisovalo sa viacero listín, tak sedem alebo osem papierov, pričom zástupkyňa ukázala kde sa má podpísať. Peniaze mu boli prinesené domov, účet v banke nemá, ani sa ho na to či má účet nikto nepýtal. Následne pôžičku splácal doma. Svedok uviedol, že zástupkyňa mu povedala, že platenie funguje tým spôsobom, že sa platí obchodnému zástupcovi do rúk, o inej možnosti platenia nebol upovedomený a nevedel, že keď k nemu príde obchodná zástupkyňa, že bude úver drahší, pretože o tom informovaný nebol, rovnako ako aj o tom, že si môže peniaze vybrať cez poštu, resp. banku a v tomto prípade by bol úver lacnejší. Svedok potvrdil, že je v spore so spoločnosťou Provident, ktorú žaluje.
187. Svedkyňa T. Č.Á. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že bola klietkou Providentu, pričom brala od nich úver, zmluvu vypisovala obchodná zástupkyňa. Obchodná zástupkyňa jej ukazovala kde má podpísať, všetko si to nečítala, pretože listín bolo viacero. Obchodná zástupkyňa pani Z. poodkrývala tie časti, kde bolo treba podpísať a tak to aj svedkyňa podpisovala. Peniaze jej boli donesené domov, účet v banke nemá, obchodná zástupkyňa sa ju na túto skutočnosť pýtala. Úver splácala každotýždenne priamo doma do rúk obchodnej zástupkyne. O možnosti iného splácania úveru nebola poučená, uviedla,
že obchodná zástupkyňa pani Z. jej povedala, že bude chodiť pre peniaze k nej domov. V prípade, že by si mala zvoliť inú formu splácania a úver by bol lacnejší, tak by si zvolila lacnejšiu formu splácania.
188. Svedkyňa B. C. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že mala pôžičku od Providentu, pričom zmluvu podpisovala doma a zástupkyňa si chodila k nej pre peniaze. Podpisovala niekoľko listín, nepamätá si aké označenia tieto listiny mali, mohli ich byť tak tri či štyri. Osoba, ktorá ku nej prišla jej ukázala kde má podpísať zmluvu a uzatvorenie zmluvy trvalo asi pol hodinku. Peniaze dostala do ruky, pričom účet v banke šesť rokov. Obchodná zástupkyňa sa jej však nepýtala či účet má. Pôžičku splácala každotýždenne doma, obchodný zástupca ku nej chodil, inú možnosť splácania nemala a nevedela, že má aj takú možnosť, žeby mohla platiť v banke alebo na pošte. Svedkyňa uviedla, že je v spore so spoločnosťou Provident Financial, ktorú žaluje.
189. Svedok Š. D. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal pôžičku od spoločnosti Provident, pričom zmluva bola uzatvorená u neho doma obchodnou zástupkyňou, ktorá vypísala všetky papiere čo sa týka zmluvy a on to len podpísal. Bola to hromada papierov, niektoré ostali u neho musela zástupkyňa vziať preč. Peniaze mu prišli na kartu, ktorú mu pani dala do ruky a s kartou vybral peniaze z bankomatu. Svedok uviedol, že bez okuliarov dobre nevidí, ale zástupkyňa mu vysvetlila čo a kde má podpísať a tak to podpísal. Potom si doma papiere prečítal. Zo zmluvy niečo porozumel, niečo nie. Pôžičku splácal doma raz do mesiaca, pre peniaze chodila obchodná zástupkyňa. Svedok uviedol, že spoločnosť Provident žaluje.
190. Svedok U. E. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že v minulosti úver od Providentu zobral, zmluvu podpísal doma so zástupcom obchodnej spoločnosti, ktorého meno nevie uviesť. Podpisovalo sa viacero listín, obchodná zástupkyňa mu ukazovala kde má podpísať, tak to podpísal. S Providentom mal uzatvorené dve zmluvy, obidve boli uzatvorené u neho doma rovnakým spôsobom. Raz bola podpisovaná zmluva so ženou, druhýkrát s mužom, preto nevedel ktorá konkrétna zmluva bola s kým podpisovaná. Uzatvorenie zmluvy trvalo asi 40 minút, peniaze dostal tak, že mu bola daná karta, s ktorou vybral peniaze z bankomatu, úver splácal týždenne obchodnému zástupcovi doma. O inej možnosti splácania nevedel, pričom účet v banke má, ale nevie či zástupca zisťoval skutočnosť či má účet v banke alebo nie, myslí si, že nie. Nebol poučený o tom, že keď bude chodiť obchodný zástupca pre peniaze k nemu domov je cena rozdielna akokeby platil bezhotovostne. So spoločnosťou Provident je v spore, nakoľko ju žaluje a chce, aby mu bolo vrátené to čo zaplatil navyše. Svedok dodal, že všetko platil a platí cez internet banking.
191. Svedkyňa B. D. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že je klientkou Providentu, od ktorého mala úver, pričom zmluva bola uzatvorená u nej doma v obci Studené prostredníctvom obchodnej zástupkyne Z. N.. Zmluvu podpisovala tak, že obchodná zástupkyňa jej ukázala čo má podpísať a trvalo to asi hodinu. Pôžičku dostala v hotovosti a platila tak, že každý týždeň prišla obchodná zástupkyňa, ktorej to platila do rúk doma. Obchodná zástupkyňa povedala pri uzatváraní zmluvy, že sa takto bude platiť. Účet v banke nemá, ale ani obchodná zástupkyňa si to nezisťovala. Obchodná zástupkyňa ju nepoučila, že je aj iná možnosť splácania ako to, že príde domov, nebola jej poskytnutá možnosť platiť poštou alebo bankou a nevedela, že je iná cena úveru keď bude chodiť domov obchodná zástupkyňa ako keby to platila inou formou. Uviedla, že obchodnú spoločnosť žaluje prostredníctvom advokátskej kancelária JUDr. Ciriakovej z Fiľakova.
192. Svedkyňa B. E.Á. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že má pôžičky od spoločnosti Provident. Zmluvy uzatvorila a spisovala doma, pri prvom uzatvorení zmluvy podpísala asi dve listiny, presne si to nepamätá, pretože má dva úvery a pri druhej zmluve asi tiež dve listiny. Kde má podpísať, to jej ukázala obchodná zástupkyňa G. U.. Uzatvorenie zmluvy netrvalo dlho, asi len 5 minút, pričom zástupkyňa ju poučila koľko dostane, koľko má platiť a peniaze dostala v hotovosti. Podľa oboch zmlúv platila niekedy týždenne, potom to bolo raz mesačne do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila inkasovať. Neskôr to bola zástupkyňa E. Č. a na konci nejaká pani Q.. O spôsobe platby sa dozvedela pri uzatvorení prvej zmluvy a potom vždy keď prišla obchodná zástupkyňa, ktorá povedala kedy príde najbližšie. Či má účet v banke zástupkyňa nezisťovala, ani ju nepoučila, že má inú možnosť splácania splátok ako tým, že bude chodiť k nej domov. Svedkyňa ani nevedela, že bola iná možnosť, že je iná cena keď chodí inkasovať obchodná zástupkyňa ako keby sa platilo formou pošty a pod.
193. Svedok S. C. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že mal úver od spoločnosti Provident, pričom zmluva bola uzatváraná u neho doma. Zmluvu ako aj ďalšie listiny vypĺňala pani B. U., obchodná zástupkyňa. Podpisoval niekoľko listín, nevie už koľko a zmlúv mal s Providentom uzatvorených viacero. Pri uzavretí prvej zmluvu mu nebolo povedané, že môže platiť aj inou formou, napr. cez poštu, len to, že musí platiť do rúk obchodnej zástupkyne. Obchodná zástupkyňa mu ukázala kde má čo podpísať, peniaze v prvom prípade dostal pri podpísaní zmluvy, následne platil do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá mu pri uzavretí zmluvy povedala, že bude chodiť pre splátky pôžičky. Obchodná zástupkyňa myslí si, že nezisťovala či má účet v banke, ktorý inak má asi už 20 rokov. Nevedel, že úver môže splácať bezhotovostne pri prvej zmluve, pri druhej to už vedel, vtedy mu obchodná zástupkyňa povedala, že tá možnosť tu je. Pri druhom úvere už zrefinancovával prvú pôžičku, tzn. splácal vlastne tým druhým úverom úver prvý. Takto však zobral od Providnetu deväť alebo desať úverov, nie všetky však boli použité na refinancovanie predchádzajúceho úveru. Teraz pri poslednej zmluve už splácal na účet banky, predtým splácal vždy do rúk obchodnej zástupkyne, lebo len pri poslednej zmluve, ktorú uzatváral mu obchodný zástupca povedal o možnosti splácať úver iným spôsobom ako do rúk obchodného zástupcu, napr. cez bankový účet. Poslednú zmluvu uzatvoril pred necelými dvoma rokmi. Predtým nevedel, že je iná cena úveru keď sa platí obchodnej zástupkyni alebo obchodného zástupcovi cez banku, ale pri tejto poslednej zmluve to už vedel, že keď bude obchodný zástupca chodiť k nemu tak bude platiť za túto službu a bol o tom poučený, preto si vybral tú možnosť, že nebude platiť obchodnému zástupcovi. Svedok uviedol, že v súčasnosti Provident žaluje vo veci jednej zmluvy, nakoľko predchádzajúce zmluvy už nemá.
194. Svedok Š. R. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že pôžičku od spoločnosti Provident bral v troch prípadoch, zmluva sa uzatvárala u neho doma a túto pripravovala a vypĺňala pani s ktorou zmluvu uzatváral, išlo o pani E. Č.. Pri uzavretí zmluvy podpisoval asi 7-8 listín, presne už nevie. S každou listinou nebol oboznámený, listiny si prezrel aj prečítal, pritom mal však pocit, že obchodná zástupkyňa ho neoboznámila tak ako by mala s obsahom týchto listín. Ukázala mu kde má podpísať a uzatvorenie zmluvy prebiehalo asi 20 minút. Peniaze dostal cez bankový účet, pretože mu prišla poštou kartička, s ktorou si mohol vybrať peniaze z bankomatu, pričom bankový účet mal zriadený. Obchodná zástupkyňa sa ho aj pýtala či má zriadený účet v banke, ale úver splácal v hotovosti doma, kedy chodila k nemu obchodná zástupkyňa pani Č. pre peniaze a o inom spôsobe splácania ako do rúk obchodnej zástupkyne nevedel. Nevedel ani o tom, že sú rozdielne ceny v prípade, že chodí si pre peniaze obchodná zástupkyňa, ako keby platil povedzme internet bankingom. Preto vždy platil hotovostne do rúk obchodnej zástupkyne, ani o inej možnosti platenia sa nerozprávali. Nevie ani aký je rozdiel v cene medzi úverom keď chodil obchodný zástupca pre splátky úveru ako keby nechodil, o rozdiele v platbách nevedel a ani nevie aký je v tom rozdiel, keby si však mohol vybrať, vybral by si úver lacnejší. So spoločnosťou Provident je v spore, žaluje ju, pričom v konaní sa zastupuje sám.
195. Svedok M. C. v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedol, že bral úvery od spoločnosti Provident, zmluvu uzatváral doma, trvalo to asi dve hodiny. Zmluvu podpisovala obchodná zástupkyňa B. U., podpisovalo sa viacero listín. Aké to boli listiny, k tomu sa nevedel vyjadriť, bolo to malým písmenom a zmluvy si nečítal. Celé stretnutie trvalo asi pol hodinu. V prvom prípade peniaze dostal na ruku, druhýkrát dostal kartičku a vybral si ich z bankomatu. Splácal do rúk obchodnej zástupkyne, ktorá chodila raz mesačne k nemu pri oboch zmluvách. O tom, že splácanie úveru bude do rúk obchodnej zástupkyne sa dozvedel pri uzatvorení zmluvy. O tom, že môže splácať aj inak nevedel, ale bolo to tak zrejme najjednoduchšie. Nevedel o tom, že môže platiť napr. prostredníctvom pošty, ani že je iná cena úveru keď bude chodiť pre peniaze obchodná zástupkyňa ako keď bude platiť inou formou. Spoločnosť Provident nežaluje. Dohodol sa však so zástupkyňou, že ona podá žalobu.
196. Svedkyňa B. U., obchodná zástupkyňa žalovaného, v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 uviedla, že pracovala ako obchodná zástupkyňa pre žalovaného Provident skoro päť rokov. Počas tejto doby uzatvorila väčší počet zmlúv, približne asi tri zmluvy do týždňa, záležalo to od klientov. Zmluvy sa uzatvárali vždy doma v domácnosti klienta a postupovala podľa toho ako bola poučená zo strany spoločnosti Provident. Vždy musela u klienta zisťovať aký má príjem, aké má výdaje a podľa toho postupovala. Mala postupne viacerých nadriadených, vedúceho, resp. vedúcu, a boli sústredení podľa okresu. Klientov sa nepýtala či majú zriadený účet, pretože to nebola jej povinnosť, tak boli školení, že na túto skutočnosť sa nemusia pýtať. Klienti mali ale možnosť dostať peniaze buď na účet alebo do ruky. Ak chceli hneď peniaze tak do ruky a v tom prípade platili aj služby. Svedkyňa uviedla, že hneď musela spísať zmluvu a samozrejme, že potom chodila pre tie peniaze raz do týždňa pre splátky, čo boli tie
služby. Čiže keď klienti dostali úver v hotovosti, tak chodila týždenne pre splátky, lebo to boli týždenné splátky. V zmluve bolo uvedené, že možno od nej v 14-dňovej lehote odstúpiť, aspoň si to myslí, že to bolo 14 dní. Svedkyňa uviedla, že vie, že keď klienti dostali peniaze v hotovosti, museli podpísať viacero listín, jednak to bolo zmluva, jednak služba KOMFORT, presne už teraz nevie, ale to bolo viacero listín. Neskôr mali takú inštrukciu, že nemôže dávať peniaze do rúk, ale len tak, že dostali bankovú kartu a cez tú si mohli vybrať peniaze, čiže aj tam bola jedna listina, že dostanú bankovú kartu, a teda listín bolo viacero. Keď klienti chceli peniaze hneď do ruky, tak museli podpísať zmluvu KOMFORT a to znamenalo, že zástupkyňa bude chodiť každý týždeň pre peniaze. Ak chceli peniaze len na účet, mohli platiť do banky, vtedy tá služba, že chodila pre peniaze nebola. Svedkyňa uviedla, že nemala prípad, kedy klienti by dostali peniaze v hotovosti a platili by splátky na účet a ani o to klienti nežiadali. Uviedla, že klientov poučila o tom, že môžu dostať peniaze na ruku, a to hneď, alebo na účet, ale to až po uplynutí určitej doby. Toto každému vysvetlila, lebo to bolo jej povinnosťou. Na otázku súdu či svedkyňa poučila klientov, že pokiaľ chcú peniaze na ruku musia vlastne zaplatiť doplnkovú službu, ktorá bude spočívať v tom, že budú obchodní zástupcovia vyberať splátky osobne a poučila ich o tom, že sú rozdielne aj poplatky za tieto služby, svedkyňa uviedla, že každého klienta o tom poučila. Úver so službou bol drahší, ale mali okamžite tie peniaze. Odmenu obchodná zástupkyňa dostávala percentuálne podľa toho koľko mala klientov. Je rozdiel či to bol nový klient alebo či bol zamestnaný alebo nie a rozdiel bol v odmeňovaní aj v prípade, keď chodila vyberať peniaze a tým keď zmluvu uzatvorila, že sa neposkytovala doplnková služba, čo je však pochopiteľné. Svedkyňa uviedla, že žalobkyňa B. D. chcela peniaze v hotovosti, vedela, že má žalobkyňa účet, ale túto klientku „zdedila“ od kolegyne a neverí, žeby okolnosti doplnkovej služby jej kolegyňa nebola vysvetlila.
197. Z predložených listinných dôkazov žalobcom, a to čestných prehlásení (č.l. 77-100 spisu) je zrejmé, že sa jedná o čestné prehlásenia blanketné, rovnakého obsahu, v zmysle ktorých označené subjekty menom, priezviskom, dátumom narodenia a bydliskom vyhlasujú, že v určitý konkrétny deň uzatvorili so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 49, prostredníctvom jej obchodného zástupcu, taktiež označeného menom, zmluvu o spotrebiteľskom úvere, číslo vypísané v každom prípade vo vzťahu k tej ktorej zmluve. Osoby vyhlasujú, že potom ako si obchodný zástupca overil, že spĺňajú podmienky na poskytnutie úveru, pripravil a predložil im k podpisu zmluvu pozostávajúcu z viacerých formulárových listín. Pamätajú si, že k tomu, aby úver dostali, museli podpísať viacero papierov, obchodný zástupca im nič nehovoril o tom, že by bola aj iná možnosť ako čerpať daný spotrebiteľský úver ani im neponúkol lacnejšiu možnosť čerpania. Bola iba jedna možnosť, a to podpísať všetky papiere a tak dostať pôžičku. Splátky úveru potom chodil osobne pravidelne vyberať obchodný zástupca. Uvedené čestne prehlasujú podpísané osoby označené podpisom a vo Fiľakove s uvedením konkrétneho dňa s tým, že tieto zodpovedajú skutočnosti a takto si ju pamätajú. Čestné prehlásenia sú podpísané v slovenskom aj maďarskom jazyku osobami S. C., B. E., U.Š. N., Z. C., Š. R., B. E., P. A. R., B. A. R., Q. N., U. E., B. D., M. C., G. S., A. C., B. D., Z. N., B. C. B. Š. D., A. C.. Z vyššie uvedených osôb boli ako svedkovia vyslúchaní v konaní sp. zn. 21Csp/196/2016 nasledujúce osoby B. E., U. N., Z. N., A. C., B. C., Š.R. D., U. E., B. D., B. E., S. C., Š. R., M. C..
198. Čestné prehlásenia boli predložené aj u osôb T. Č. (č.l. 84), ktoré čestné prehlásenie sa obsahovo aj formou líši od vyššie uvedených čestných prehlásení. Menovaná uvádza, že dňa 03.10.2014 uzatvorila s obchodnou spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., prostredníctvom jej obchodného zástupcu R. Z. Zmluvu o úvere č. XXXXXXXX a to tým spôsobom, že na základe reklamnej ponuky požiadala o úver a obchodná zástupkyňa prišla k nej domov, kde popisovali zmluvu. Obchodná zástupkyňa nevysvetľovala čo sú jednotlivé listiny, ktoré treba podpísať, iba ukazovala „tu a tu sa to má podpísať“. Dokumenty boli položené na seba, obchodná zástupkyňa len odkrývala. Obchodná zástupkyňa jej nedala na výber či budú splátky týždenné alebo mesačné, ale rovno určila, že podľa výšky úveru, v konkrétnej výške bude splátka a bude splatná týždenne. Inú možnosť splácania, ako splácať len doma, zástupkyňa nedala, pričom nemala možnosť neuzatvoriť zmluvu o zabezpečení splátok úveru, listina ani jej obsah jej neboli vysvetľované. Peniaze jej boli poskytované dávnejšie v hotovosti, neskôr na účet. V ten istý deň, keď bola podpísaná zmluva u nej doma si obchodná zástupkyňa vypýtal aj prvú splátku úveru.
199. Podľa § 3 ods. 1 OZ, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
200. Podľa § 39 OZ, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
201. Podľa § 39a OZ, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.
202. Podľa § 52a ods. 1 OZ, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.
203. Podľa § 52a ods. 2 OZ, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.
204. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, na účely tohto zákona sa rozumie g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
205. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
206. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.
207. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených
s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.
208. Podľa § 451 ods. 1 OZ, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
209. Podľa § 451 ods. 2 OZ, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
210. Podľa § 456 OZ, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
211. Podľa § 457 OZ, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
212. Podľa § 517 ods. 1 OZ v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
213. Podľa § 517 ods. 2 OZ v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
214. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení ku dňu 25.10.2014, 02.03.2015, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
215. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súd v predmetnom spore sledoval dve línie zásadných aspektov pre účel posúdenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to neplatnosť zmluvy podľa § 39 OZ pre rozpor s dobrými mravmi, resp. obchádzanie zákona a bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
216. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ).
217. Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu (§ 456 OZ).
218. Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal (§ 457 OZ).
219. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah (veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.
220. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.
221. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.
222. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 1 650,- eur bol žalovanému povinný zaplatiť 2 103,16 eur (193,72 eur predstavuje úrok, 259,44 eur administratívny poplatok) a 981,75 eur za poskytnutie služby
- „zabezpečenie splátok úveru“ v zmysle Zmluvy o poskytnutí služby komfort. Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 86,96 % (1 434,91 / 1 650,-).
223. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že žalobca, ako dlžník, a žalovaný, ako veriteľ, uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 25.10.2014 pod č. 610767548 a na tom istom jednaní taktiež Zmluvu o poskytnutí služby komfort. Nesporným medzi stranami sporu je, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 1 650,- € a na tento úver postupne splátkami uhradila celkovo 2 152,- €, teda sumu 502,- € zaplatila nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov.
224. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 600,- eur bol žalovanému povinný zaplatiť 792,27 eur (94,02 eur predstavuje úrok, 98,25 eur administratívny poplatok). Odplata za službu komfort predstavovala 217,72 eur a celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa (žalobcu) za poskytnutie úveru požadoval dosahuje 68,33 %.
225. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že žalobca, ako dlžník, a žalovaný, ako veriteľ, uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 02.03.2015 pod č. 611419648 a na tom istom jednaní taktiež Zmluvu o poskytnutí služby komfort. Nesporným medzi stranami sporu je, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 600,- € a na tento úver postupne splátkami uhradila celkovo 1 009,99 €, teda sumu 409,99 € zaplatila nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov.
226. Pri vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov každého jednotlivo a zároveň všetkých vo vzájomnej súvislosti mal súd za to, že negociačný proces uzatvárania tak úverovej zmluvy, ako aj zmluvy o doplnkovej službe bol preukázaný tak výpoveďou žalobkyne, ale najmä výpoveďou obchodnej zástupkne U. a nepriamymi dôkazmi, a to svedeckými výpoveďami, ktoré súd posúdil ako listinné dôkazy vykonanými v iných obdobných konaniach a s tým súvisiacimi čestnými prehláseniami predloženými zástupcom žalobkyne. Je síce potrebné prisvedčiť názoru žalovaného, že svedecké výpovede uskutočnené v iných sporových konaniach sa prejednávaného prípadu a priori nedotýkajú a predložené čestné vyhlásenia sú blanketnými vyhláseniami osôb, ktoré taktiež vedú súdne konania so žalovaným a môžu byť touto skutočnosťou ovplyvnené, avšak pri vyhodnotení dôkazov ich logickej nadväznosti má súd za to, najmä s poukazom na výpoveď obchodnej zástupkyne samotného žalovaného, že zmluva o garantovanej službe, ktorá bola uzatváraná v súvislosti so zmluvou úverovou, nakoľko sa jedná o inkasovanie splátok úveru a za takúto službu bola medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dojednaná osobitná odmena, nepochybne bola podmienkou pre uzatvorenie úverovej zmluvy ak klient (žalobca) požadoval vyplatenie peňažných prostriedkov v hotovosti. Jednoducho zhrnuté bola podmienkou poskytnutia úveru okamžite v hotovosti za predpokladu, že klient podpíše zmluvu o doplnkovej službe s dojednanou odplatou. Jedná sa teda o prípad § 52a OZ, keď z povahy ich zmlúv, ako aj strán známeho účelu týchto zmlúv pri ich uzatváraní zrejme vyplýva, že tieto zmluvy od seba sú vzájomne závislé. Za takéhoto stavu, podľa názoru súdu, náklady spojené s doplnkovou službou mali byť započítané do ročnej priemernej miery nákladov, nakoľko sa jedná o dodatočné náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.
227. Žalovaný, ako poskytovateľ úveru, platbu odmeny v zmysle zmluvy o garantovanej službe do RPMN nezahrnul, čo nebolo sporným, pretože žalovaný tvrdí, že táto zmluva bola uzatvorená samostatne
zo strany spotrebiteľa dobrovoľne a túto službu si vyžiadal a nebola podmienkou pre uzatvorenie úverovej zmluvy. S týmto prezentovaným názorom súd nemôže súhlasiť jednak vzhľadom na vyššie uvedené dôkazy a jednak logickým zhodnotením konania nielen žalobkyne, ale aj ďalších spotrebiteľov vyslúchaných ako svedkov v iných konaniach, ktorí unisono uvádzajú, že inú možnosť ako platiť v splátkach v hotovosti obchodnému zástupcovi nemali, o inom spôsobe platieb ani poučovaní neboli, jedná sa väčšinou o osoby, ktoré opakovane uzatvárali úverové zmluvy, teda z čoho logicky vyplýva, že neoplývali prebytkom finančných prostriedkov a preto je absolútne nelogickým, žeby akýkoľvek priemerný spotrebiteľ za svojej zložitej finančnej situácie dobrovoľne volil možnosť pohodlného splácania splátok zo svojho domova len aby mohol zaplatiť za to odmenu vo výške 59,50 % (981,75 / 1 650,-) poskytnutého úveru keď by mu bola daná možnosť takúto zmluvu nepodpísať a získať úver lacnejšie, resp. 36,28 % (217,72 eur / 600,- eur).
228. Vyššie uvedený stav kedy zmluva o doplnkovej službe je podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy pri inkasovaní poplatku vo výške 59,50 %, resp. 36,28 % poskytnutého úveru, ktorý nie je započítaný do PRMN a týmto spôsobom úver spotrebiteľa navyšuje, podľa názoru súdu, je konaním rozporným s dobrými mravmi najmä z hľadiska spôsobu akým negociačný proces prebiehal a bol popísaný jednak žalobkyňou, vyplýva z výpovedí viacerých spotrebiteľov, ale aj z výpovedí samotných obchodných zástupcov. Zmluvu v tomto smere je potrebné považovať za zmluvu neplatnú absolútne pre rozpor s dobrými mravmi, a teda aj zmluvu úverovú za zmluvu neplatnú.
229. Ďalšie otázky týkajúce sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti a otázka aplikácie rozhodnutia C-42/15 vo veci C. c/a Slovenská republika vzhľadom na neplatnosť zmluvy o garantovanej službe a následne úverovej zmluvy je, podľa názoru súdu, irelevantná, nadbytočná.
230. Vyššie uvedený postup súd posudzuje ako postup rozporný s dobrými mravmi v rámci procesu uzatvárania zmluvy úverovej a zmluvy o doplnkovej službe, ktorý spôsobil nezákonný stav, kedy cena tejto služby nebola zarátaná do RPMN ako výdaj, ktorý nepochybne spotrebiteľ za účelom získania úveru musel zaplatiť a týmto postupom žalovaný de facto obišiel zákon vo vzťahu k správnemu určeniu príslušnej ročnej percentuálnej miery nákladov úverovej zmluvy. Argumentácie žalovaného, že žalovaný nemohol v čase uzatvárania zmluvy vedieť o týchto nákladoch, pretože zmluva o dodatkovej službe ešte nebola uzatvorená považuje súd za účelové, pretože, tak ako to vyplynulo najmä z výpovedí obchodných zástupcov, podmienkou získania úveru v hotovosti bolo podpísanie zmluvy o doplnkovej službe, teda ak spotrebiteľ požadoval peniaze z hľadiska ich poskytnutia okamžite v hotovosti bolo nepochybné, že ak sa tieto peniaze takto poskytujú, následne sa musí podpísať aj zmluva o dodatkovej službe, teda o tomto náklade v čase uzatvárania úverovej zmluvy sa už muselo vedieť, pretože inak úverová zmluva by uzatvorená nebola a neboli by finančné prostriedky ani poskytnuté. Takto zhodne vypovedajú aj obchodná zástupkyňa U. .
231. Keďže zmluva o doplnkovej službe, podľa názoru súdu, je absolútne neplatnou zmluvou pre rozpor s dobrými mravmi, ako aj obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 39 OZ, všetky plnenia z tejto zmluvy vyplývajúce je potrebné vysporiadať v zmysle príslušných ustanovení o bezdôvodnom obohatení, v zmysle ktorého sú strany povinné si vydať to čo plnili.
232. Vzhľadom na vyššie uvedené z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy v závislosti od neplatnosti zmluvy o poskytnutí doplnkovej služby bol žalovaný zaviazaný povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie vo výške súčtu sumy 409,99 eur a 502,- eur, t.j. 911,99 eur.
233. Žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie, na ktoré vydanie ho žalobca vyzval mailovou správou z 05.12.2016 s určením lehoty plnenia do 09.12.2016, a teda počnúc dňom 10.12.2016 sa žalovaný nachádza v omeškaní a je povinný zaplatiť zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení.
234. Požiadavka synalagmatickej reštitúcie, ktorú vzniesol žalovaný vo vzťahu k plneniu, ktoré na základe zmluvy poskytol, a to že obchodný zástupca chodil inkasovať splátky, čím vznikli nepochybne náklady spojené s týmto inkasovaním, a teda že žaloba opomína túto reštitúciu je potrebné uviesť, že je to v prvom rade žalovaný, ktorý tento stav spôsobil kedy spotrebiteľovi podpis predmetnej zmluvy o doplnkovej službe de facto nanútil bez možnosti dať mu inú možnosť voľby ako splácanie osobným inkasovaním a tým spôsobom sumu úveru navýšil. Za takéhoto stavu by podľa § 3 OZ bolo rozporné
s dobrými mravmi, aby za takto nevyžiadanú službu, ktorá bola zo strany poskytovateľa de facto spotrebiteľovi nanútená, spotrebiteľ ešte mal poskytnúť peňažnú refundáciu.
235. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
236. Podľa § 255 ods. 2, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
237. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
238. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
239. Žalobkyňa bola v konaní úspešná, súd jej preto priznal právo na náhradu trov konania v celosti. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.
240. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.
241. Podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, u) spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.
242. Žalobca bol od povinnosti zaplatiť súdny poplatok oslobodený a súd žalobe vyhovel, preto poplatková povinnosť v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení prešla na žalovaného.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.
Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.
Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.
Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať. Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.
Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania.
Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.
Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.