Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Csp/96/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Jánom Šulajom v spore žalobcu: U. L., C.. XX.XX.XXXX, D. S. Č. XX, XXX XX Č.X., zastúpený JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, proti žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2, IČO: 35 805 731, zastúpený Advokátskou kanceláriou De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO: 36 868 949, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 371,88 € s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 371,88 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 26.11.2016 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.

II. Žalobcovi sa p r i z n á v a právo na náhradu trov konania od žalovaného v celosti vo výške ako bude rozhodnuté osobitným uznesením.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok vo výške 22,- €, v lehote troch dní od právoplatnosti tohoto rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 28.11.2016, súdu doručenou dňa 28.11.2016, domáhal od žalovaného vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 371,88 € s príslušenstvom, pričom uviedol, že dňa 13.09.2014 uzatvoril žalobca so spoločnosťou Provident Financial, s.r.o., IČO: 35 805 731, so sídlom: Mlynské nivy 49, 821 09 Bratislava 2, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel: Sro, vložka číslo: 23439/B (ďalej len „žalovaný“) Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“). Na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 440,00 €. Súčasne uzatvoril žalobca so žalovaným súvisiacu Zmluvu o zabezpečení splátok úveru zo dňa 13.09.2014 (ďalej len „zmluva o zabezpečení splátok úveru“), spočívajúcu v preberaní peňažnej hotovosti žalovaného od žalobcu na účely úhrady splátok spotrebiteľského úveru, ktorý bol poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

2. Zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o zabezpečení splátok úveru, označené vyššie, od ktorých žalobkyňa odvodzuje svoj nárok, majú zásadné zákonné nedostatky a obsahujú ustanovenia v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho je zmluvu o spotrebiteľskom úvere nevyhnutné považovať za absolútne neplatný právny úkon.

3. Žalobca má za to, že zmluva o zabezpečení splátok úveru má k zmluve o spotrebiteľskom úvere akcesorickú povahu aj keď je táto súvisiaca zmluva uzatvorená na osobitnej listine. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby dojednanie o spoplatnení hotovostného inkasovania splátok bolo zahrnuté priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Podľa žalobcu žalovaný práve takýmto spôsobom obchádzal zákon

tým, že dojednal osobitnú zmluvu, hoci poplatok za hotovostné inkasovanie splátok nevyberal osobitne, ale zahrnul tento poplatok do splátky úveru.

4. Odplata za doplnkovú službu (hotovostné inkasovanie splátok v domácnosti spotrebiteľa), ktorá bola predmetom zmluvy o zabezpečení splátok úveru, bola percentuálne vo výške 51,5 % z poskytnutého úveru.

5. Žalobca má za to, že zmluva o zabezpečení splátok úveru má povahu doplnkovej služby. Z toho dôvodu by sa zmluva o spotrebiteľskom úvere a s ňou súvisiaca zmluva o zabezpečení splátok úveru, mali posudzovať ako jeden celok.

6. Akcesorický charakter vyššie uvedených zmlúv možno priamo dôvodiť aj z bodu 1.1 zmluvy o zabezpečení splátok úveru, v ktorom sa nachádza nasledovné dojednanie: „Poskytovateľ sa zaväzuje, že Zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu, spočívajúcu v prevzatí peňažnej sumy, určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol Zákazníkovi poskytnutý na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 609826173 uzavretej medzi zákazníkom a Poskytovateľom (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“), a v jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru mena Zákazníka, a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Služba je poskytovaná na individuálnom prístupe k Zákazníkovi s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa Zákazník zaväzuje. Prevzatie peňažnej sumy sa bude uskutočňovať v mieste určenom Zákazníkom v meste alebo obci, kde má Zákazník pobyt. Zákazník má možnosť zvoliť si čas týždenného preberania peňažnej sumy na, ktorá má byť použitá na úhradu splátok spotrebiteľského úveru, ktoré vykonáva vždy jedna poverená osoba Poskytovateľa podľa odseku 1.10, ktorá je k dispozícii Zákazníkovi na účely poskytovanie služby, ako aj všetkých informácií s ňou spojených a to každý deň v týždni.“

7. Žalobca poukazuje na to, že zmluva o zabezpečení splátok úveru nie je samostatne označená číslom.

8. Podľa § 52a Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“): ,,Ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne. Ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami“.

9. Žalobca zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že predmetná zmluva o zabezpečení splátok úveru bola nevyhnutnou podmienkou na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je nelogické, aby žalobca z vlastnej vôle pristupoval a požadoval uzatvorenie súvisiacej zmluvy, čím sa poskytnutý úver predraží, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude vyberať splátky úveru u neho v domácnosti. Táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť žalobcu, ale bola daná ako podmienka poskytnutia úveru.

10. Podľa ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“) platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, mala byť odmena za doplnkovú službu zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádza nesprávny údaj RPMN, keďže skutočná RPMN po započítaní odplaty zo súvisiacej zmluvy, je niekoľkonásobne vyššia. V skutočnosti teda spotrebiteľ za úver zaplatí celkom 222,99 % (!) odplatu zo sumy poskytnutého úveru, čo je doslova úžernícke plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom.

11. Z toho vyplýva absolútna neplatnosť právneho úkonu ako celku. Ak zákonu alebo dobrým mravom odporuje zmluva o spotrebiteľskom úvere v časti odplaty, je nutné tento dôvod neplatnosti vztiahnuť na zmluvu ako celok.

12. Zmluva o spotrebiteľskom úvere špecifikovaná v bode I. žaloby, na základe ktorej boli žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky, neobsahuje náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z.z. a súčasne v nej nachádzame viacnásobné neprijateľné zmluvné podmienky.

13. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať:

- v súlade s písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - vyžaduje sa dátumová konkretizácia náležitosti „termín konečnej splatnosti“. Uvedená náležitosť v zmluve absentuje. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný a uzrozumený so skutočnosťou, kedy má nastať konečná splatnosť poskytovaného úveru. V prípade, že údaj o konečnej splatnosti v zmluve absentuje, považuje sa poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov.

- v súlade s písm. k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia - v zmluve požadovaná náležitosť absentuje, čo má taktiež za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. S dôrazom na tzv. legálny výklad (dôvodová správa) daného ustanovenia je potrebné, aby bol spotrebiteľ už pri podpise zmluvy informovaný v akej výške, ako dlho a v akých termínoch je povinný splácať istinu, úroky a iné poplatky. Spotrebiteľ má už pri podpise zmluvy vedieť aká pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť bude pripísaná na úhradu poplatkov.

14. V súvislosti s uvedenou argumentáciou poukazujeme aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015 z ktorého uvádza: „Účelom náležitostí ustanovených v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi účastníkmi neobsahuje. Ide o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezpoplatkovosťou a bezúročnosťou úveru. Neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany je aj neuvedenie výšky poslednej splátky. Takáto situácia vyvoláva na strane spotrebiteľa neistotu, keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má dodávateľovi zaplatiť, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie v právnom vzťahu s dodávateľom a môže byť zdrojom svojvôle dodávateľa. Pokiaľ z tohto hľadiska ide o náležitosť predpísanú ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, sa pri uzavretí zmluvy vyčísľujú za predpokladu ich riadneho splácania, keď v čase uzavretia zmluvy nie je možné ani dôvodné zaoberať sa prípadnými sankciami z omeškania. Už len samotné neuvedenie výšky poslednej splátky istiny úrokov a iných poplatkov spôsobuje absenciu náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., a teda, že poskytnutý úver je v zmysle ust. § 11 bezúročný a bez poplatkov.“

15. Súčasne dáva žalobca po pozornosti aj nasledujúce rozhodnutia: rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 9Co/755/2014 zo dňa 25.09.2014; uznesenie KS Trnava, sp. zn. 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011; rozsudok KS Trnava, sp. zn. 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014; rozsudok KS Žilina, sp. zn. 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013.

16. V rámci predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere nie je nijakým spôsobom špecifikované, aký predmet plnenia je ponúkaný spotrebiteľovi za platbu administratívneho poplatku.

17. Nakoľko v zmluve absentuje okruh plnení, ktoré majú byť poskytované spotrebiteľovi ako protiplnenie za administratívny poplatok, je zrejmé, že v zmluve absentuje skutočné protiplnenie pre spotrebiteľa.

18. Z uvedeného môžeme vyvodiť, že z dôvodu neurčitosti a absencie skutočného protiplnenia pre spotrebiteľa je možné opodstatnene považovať administratívny poplatok za neprijateľnú zmluvnú podmienku, t.j. za neplatný, keďže dojednaním „iluzórneho“ poplatku došlo k prehĺbeniu nerovnováhy medzi dodávateľom a spotrebiteľom v predmetnom úverovom vzťahu.

19. Na základe vyššie uvedeného možno konanie žalovaného označiť ako úžernícke konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a ktoré spôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu ako celku. V danom prípade ide aj o obchádzanie zákona, keďže žalovaný protiplnenie za poskytnutie úveru rozložil na tri sumy, a to na:

- zdanlivo primeraný úrok

- administratívny poplatok

- poplatok za výber splátok úveru

20. Má za to, že žalovaný postupoval voči žalobcovi bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný spotrebiteľské práva žalobcu porušil tým, že použil neprijateľné zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky, najmä: a) obchodný zástupca (mandatár) poskytnutie úveru podmienil uzatvorením zmluvy súvisiacich zmlúv b) v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuviedol skutočnú RPMN

21. Má za to, že zmluvu o spotrebiteľskom úvere je nutné považovať za absolútne neplatný právny úkon.

22. Dôsledkom absolútnej neplatnosti zmluvy je, že žalovaný mal nárok iba na vrátenie istiny poskytnutého úveru, t.j. iba na vrátenie takej sumy, aká bola žalobcovi reálne poskytnutá na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

23. Súvisiacim dôsledkom je súčasne aj skutočnosť, že všetky peňažné plnenia žalobcu prijímané žalovaným nad rámec istiny poskytnutého úveru, je nutné považovať za bezdôvodné obohatenie, nakoľko došlo k získaniu peňažných prostriedkov zo strany žalovaného na úkor žalobcu bez právneho titulu (špecifikácia bezdôvodného obohatenia je uvedená v bode V. žaloby).

24. Žalobca má za to, že zmluva o spotrebiteľskom úvere a s ňou súvisiaca zmluva o zabezpečení splátok úveru, sú z dôvodov špecifikovaných v bode. II žaloby, absolútne neplatné. Žalobca navrhuje, aby sa súd zaoberal prejudiciálnym posúdením neplatnosti označených zmlúv, čím sa vyrieši otázka porušovania práv spotrebiteľa žalovaným, odstráni sa spornosť v uvádzaní a výpočte RPMN a teda aj klamania spotrebiteľa - žalobcu, a súčasne sa potvrdí dôvodnosť nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. V neposlednom rade bude mať posúdenie označených zmlúv za neplatné za následok, že žalovaný nebude môcť požadovať protiplnenie na základe zmluvy, ktorá neobsahuje údaj RPMN v správnej výške, a v ktorej zmluve má byť po správnosti uvedený údaj RPMN vo výške niekoľkonásobne prevyšujúcej výšku pôvodne udaného údaju RPMN. V tejto súvislosti žalobca dáva do pozornosti aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: spisová značka 1MCdo 1/2009 a 3Cdo 224/2008.

25. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na rozhodnutie Okresného súdu Košice II zo dňa 04. októbra 2013, č. k. 36C/69/2011, podľa ktorého ,,zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere, v ktorej je uvedený administratívny poplatok a zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru je neprijateľná a z tohto dôvodu neplatná. K tomuto záveru dospel súd s ohľadom na zistenú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nerovnováha je daná skutočnosťou, že zmluvná podmienka (administratívny poplatok) netýkajúca sa hlavného predmetu plnenia a odmeny za toto plnenie (odmenou je dohodnutý úrok za poskytnutie úveru) je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď za bližšie neurčené služby spoločnosti Provident Financial, s.r.o. musí spotrebiteľ zaplatiť poplatok, ktorý vo svojom rozsahu takmer zodpovedá dohode o odmene za poskytnutie celého úveru, t.j. tento bližšie neidentifikovaný poplatok zdvojnásobuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom. Zmluvná podmienka v Zmluve o zabezpečení splátok úveru, týkajúca sa odmeny za hotovostný výber splátok úveru taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, nakoľko táto zmluvná podmienka je dohodnutá jednoznačne a zjavne v neprospech spotrebiteľa, keď za v zásade spotrebiteľom nepožadovanú službu - osobné vyberanie splátok úveru prostredníctvom pracovníkov spoločnosti Provident Financial, s.r.o. má spotrebiteľ zaplatiť sumu, ktorá predstavuje viac ako polovicu z poskytnutého úveru. Z čoho jednoznačne vyplýva, že takto dohodnutá odmena za osobné inkasovanie splátok úveru podstatne a niekoľkonásobne zvyšuje výdaje spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom. Aj keď ide o samostatnú zmluvu, táto zmluva priamo súvisí so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere“.

26. Tiež dáva do pozornosti aj Rozhodnutie Okresného súdu Lučenec zo dňa 14.03.2013, sp. zn.: 12C/63/2013: Okresný súd v Lučenci považoval Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktoré boli uzatvorené v ten istý deň ako Zmluvy o spotrebiteľských úveroch medzi účastníkmi konania za doplnkovú službu súvisiacu s úverom, a preto odplata za službu, ktorá bola predmetom Zmluvy o zabezpečení

splátok úveru - vyberanie splátok úveru vo výške vyššej ako 50 % samotného poskytnutého úveru, mala byť podľa § 2 písm. g) zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do RPMN. Súd poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by táto odmena zo Zmluvy o zabezpečení splátok úveru bola zahrnutá do nákladov úveru, a teda aj do RPMN, podstatne by zvýšila hodnotu RPMN uvedenú v samotnej Zmluve o spotrebiteľskom úvere. Súd uveril tvrdeniam žalobcov, že v prípade poskytnutia druhého a ďalšieho úveru zo strany žalovaného spotrebiteľom, pokiaľ nemajú splatený niektorý z úverov, môžu uzatvoriť Zmluvu o spotrebiteľskom úvere len s podmienkou uzatvorenia súčasne aj Zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Pre spotrebiteľa to v konečnom dôsledku znamená, že tento súbežný úver už nemôže splácať v pobočke žalovaného, ani vkladom na jeho účet, ale že splátky bude raz týždenne chodiť osobne v hotovosti do domácnosti vyberať obchodný zástupca žalovaného za odmenu. Súd mal jednoznačne za preukázané, že podmienkou uzatvorenia takýchto spotrebiteľských úverov bola uvedená doplnková služba. Okresný súd usúdil, že je nelogické, aby spotrebiteľ z vlastnej vôle pristupoval a požadoval uzatvorenie Zmluvy o zabezpečení splátok úveru, čím sa jeho úver predraží, nakoľko musí platiť ešte aj odmenu obchodnému zástupcovi za to, že bude vyberať splátky úveru v jeho domácnosti a platiť mu za to odmenu. Už aj zo skutočnosti, že ak v tom čase mal spotrebiteľ už jeden úver a ten platí buď na pobočke žalovaného alebo vkladom na účet v banke, kde by mohol pri týchto úhradách zároveň uhrádzať aj iný úver, ktorý ma od žalovaného, je nelogické, aby dobrovoľne platil odmenu na základe Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obchodnému zástupcovi za odplatu 50 % z úveru a tým ešte aj obmedzoval svoje súkromie pri jeho návštevách v domácnosti. Súd mal za to, že táto služba nebola dojednaná individuálne na žiadosť spotrebiteľa, ale bola daná ako podmienka poskytnutia ďalšieho úveru zo strany žalovaného, resp. jeho obchodného zástupcu. Podľa názoru súdu chcel žalovaný uzatvorením Zmluvy o zabezpečení splátok úveru obísť zákon tým, že odmenu obchodného zástupcu nezahrnul do celkových nákladov súvisiacich so Zmluvou o spotrebiteľskom úvere ako doplnkovou službou. Súd mal za to, že vo výške odmeny obchodného zástupcu, ktorá predstavuje 50 % z poskytnutého úveru sa skrývajú aj skryté úroky z úveru. Súd preto Zmluvy o zabezpečení splátok úverov, ktoré boli uzavreté súčasne so Zmluvami o spotrebiteľských úveroch posúdil za absolútne neplatné v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

27. Žalobca poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.06.2013, sp. zn.: 41Cob/139/2012: Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že zmluva o úvere je neplatná. Okresný súd mal za to, že dojednanie poplatku v úverovej zmluve, ktorý tvorí podstatnú časť odplaty za poskytnutý úver cca vo výške 5násobku úrokového výnosu (čo je klasická odplata za poskytnutie finančných prostriedkov) bez bližšieho popisu funkcie a dôvodnosti tohto poplatku je neplatným právnym úkonom z dôvodu rozporu s ust. § 39 OZ. Podľa názoru súdu dojednanie tak vysokého a ničím nekonkretizovaného administratívneho poplatku, kedy je celková ročná odplata za úver vyššia ako cca 70 %, nie je ničím iným ako snahou obísť ustanovenia o tom, že výška úrokov pri úvere nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu pri neplatnosti dojednania o administratívnom poplatku je s prihliadnutím na ochranu dlžníka ako spotrebiteľa posudzovaný právny úkon neplatný ako celok. Práve výška administratívneho poplatku je pre nebankovú spoločnosť nosnou časťou právneho úkonu zmluvy o úvere z dôvodu, že ide o časť právneho úkonu, zabezpečujúcu nebankovej spoločnosti dosiahnutie rozhodujúcej časti zisku z úverového obchodu, ktorý uzaviera, čo je jeho základným cieľom, pričom miera zisku, plynúca z úrokového výnosu je vo vzťahu k tomuto poplatku zanedbateľná. Krajský súd doplnil odôvodnenie tým, že administratívny poplatok je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá odporuje právnym predpisom, je v rozpore dobrými mravmi a preto je neplatná.

28. Plnenie, ktoré spotrebiteľ poskytne žalovanému bez platného právneho titulu, zakladá na strane spotrebiteľa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

29. Podľa § 451 ods. 2 bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

30. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka , kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

31. Podľa § 457 ,,ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal“.

32. Bezdôvodné obohatenie predstavuje suma uhradená zo strany žalobcu, ktorá presahuje reálne poskytnuté finančné prostriedky.

33. Na základe predkladanej zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 609826173 a „Karty splátok“ je zrejmé, že:

- žalobcovi bola poskytnutá celková čiastka úveru 440,00 € (istina úveru vyplývajúca zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere)

- žalobca uhradil žalovanému k predmetnej zmluve sumu vo výške 811,88 € (súčet všetkých súm prislúchajúcich k položke „Čiastka“ v „Karte splátok“).

34. Žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie v súvislosti s absolútne neplatnou zmluvou č. 609826173 vo výške 371,88 € (súčet úhrad nad rámec istiny za obdobie od 24.07.2016 do 09.09.2016; zo splátky dňa 24.07.2016 je bezdôvodné obohatenie vo výške 12,54 €).

35. O skutočnosti, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, sa žalobca dozvedel v priebehu mesiaca október 2016, od svojho právneho zástupcu.

36. Na základe výzvy na dobrovoľné plnenie zo dňa 21.11.2016, bol žalovaný oboznámený s existenciou pohľadávky voči žalobcovi a súčasne bol vyzvaný na úhradu dlžnej sumy do 25.11.2016. Žalobca má za to, že žalovaný sa odo dňa nasledujúceho po tomto dni, teda odo dňa 26.11.2016, dostal do stavu omeškania s úhradou peňažného dlhu voči žalobcovi. Žalobca si preto uplatňuje zákonné úroky z omeškania odo dňa 26.11.2016 do zaplatenia.

37. Uznesením č.k. 13Csp/96/2016-58 zo dňa 03.02.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 09.02.2017 a vykonateľným dňa 20.02.2017 súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k žalobe.

38. Písomným podaním zo dňa 14.02.2017 (č.l. 61-75) označeným ako „Vyjadrenie žalovaného k žalobe“ sa žalovaný vyjadril k podanej žalobe, pričom uviedol, že v súvislosti so žalobou si žalovaný dovoľuje uviesť, že nesúhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Žalovaný si taktiež dovoľuje uviesť, že nároky uplatnené žalobcom v celom rozsahu neuznáva.

39. Žalovaný si úvodom dovoľuje uviesť, že zo žaloby nie je zrejmé akú zmluvu o zabezpečení splátok úveru má žalobca na mysli, keďže v žalobe nie je špecifikovaná, označená ako dôkaz a ani nebola žalovanému spolu so žalobou doručená. Z uvedeného dôvodu si žalovaný dovoľuje aspoň vo všeobecnosti uviesť, že na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru poskytoval žalovaný svojim zákazníkom dobrovoľnú doplnkovú službu prevzatia peňažnej hotovosti na úhradu splátky spotrebiteľského úveru priamo v mieste podľa požiadavky zákazníka v meste či obci jeho trvalého bydliska (ďalej len „doplnková služba"). Zmluva o zabezpečení splátok úveru je akcesorickej povahy k zmluve o spotrebiteľskom úvere (presne ako to uvádza aj žalobca) a nie ie žiadnou podmienkou získania úveru. Za tohto stavu nie je zrejmé, ako by mohla byť akcesorická zmluva, ktorej vznik je neistý, premietnutá do hlavnej zmluvy (zmluvy o spotrebiteľskom úvere), keďže tá musí z logiky veci vždy časovo predchádzať uzavretiu prípadného akcesorického záväzku.

40. „V právní teorii není pochyb o tom, že vedlejší (akcesorické) závazkové vztahy sledují osud hlavního závazkového vztahu a že důsledkem jejich akcesorické povahy je mimo jiné i to, že trvají pouze za předpokladu platnosti hlavního závazkového vztahu " ( rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 26 Odo 1100/2006). Je preto zrejmé, že existencia zmluvy o zabezpečení splátok úveru je podmienená predchádzajúcim poskytnutím spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Táto podmienenosť však nie je obojstranná, pretože existencia úverového vzťahu nie je podmienená existenciou zmluvy o zabezpečení splátok úveru, čo potvrdzuje aj fakt, že niektorí zákazníci žalovaného sa rozhodli pre doplnkovú službu a niektorí nie. Vzhľadom na to, že zmluva o zabezpečení splátok úveru nie je podmienkou získania úveru, odmena za túto službu sa nezapočítava podľa zákona o spotrebiteľských úverov do RPMN, čo preukazujú jednak stanoviská všetkých kontrolných orgánov, t. j. Ministerstva financií Slovenskej republiky, Slovenskej obchodnej inšpekcie a Národnej banky Slovenska, ako aj konštantná rozhodovacia činnosť všeobecných súdov, podľa ktorej „ RPMN v danom prípade zahŕňa len úroky a administratívny poplatok a nie aj poplatok za zabezpečenie splátok úveru. K tomuto záveru súd dospel na základe stanovísk Slovenskej obchodnej inšpekcie a Ministerstva

financií SR, navyše zmluva o zabezpečení splátok úveru bola samostatnou zmluvou, ktorá netvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. S poukazom na § 520 ods. 1 je potrebné zmluvu o zabezpečení splátok úveru posudzovať samostatne." ( rozsudok Okresného súdu Bratislava 11 z 02.12.2013, sp . zn . 8C /74/ 2012 ), a taktiež „ Podľa názoru súdu sa odmena za doplnkovú službu nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom pre účely výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej uzatvorenie nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru a spotrebiteľ mal možnosť výberu z niekoľkých foriem pri jeho splácaní. Tak to bolo aj v danom prípade, kedy žalobkyňa mala možnosť vybrať si z dvoch foriem platenia úveru v hotovostnom aj v bezhotovostnom režime, pričom sama si určila spôsob splácania, a to výberom dohodnutých splátok zo strany obchodného zástupcu žalovaného.“ ( rozsudok Okresného súdu Prešov z 3.11.2014, sp. zn. 25C/160/2014).

41. Nie je na zvážení žalovaného či odmenu zo zmluvy o zabezpečení splátok úveru zahrnie alebo nezahrnie do RPMN, pretože veličiny, ktoré vstupujú do výpočtu RPMN sú stanovené kogentnou právnou úpravou, ktorú žalovaný musí v plnom rozsahu dodržiavať. Vzhľadom na jednoznačné znenie § 2 písm. g) ako ai § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že odplaty zo dobrovoľné doplnkové služby či sankcie do RPMN nevstupujú, preto výčitky žalobcu na postup žalovaného nemajú žiadnu právnu oporu a dokonca sú v priamom rozpore s predmetnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný si dovoľuje len poznamenať, že poskytovanie doplnkových služieb je nie len úplne bežné na finančnom trhu, ale že priamo právna úprava takéto počínanie umožňuje a počíta s ním.

42. V tejto súvislosti musí žalovaný tiež striktne odmietnuť účelovú snahu žalobcu spájať akcesorickú povahu záväzkov s výškou RPMN v tom, že odmenu za doplnkovú službu nezahrnul žalovaný do RPMN, čím malo dôjsť zo strany žalovaného k nesprávnemu určeniu výšky RPMN. Tieto tvrdenia žalobcu nemajú oporu v jedinom dôkaze a sú v celom rozsahu nesprávne.

43. Žalobca má pravdu, keď uvádza, že žalovaný mohol doplnkovú službu formálne včleniť do textu zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým, že by v prípade záujmu o túto službu zákazník priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyznačil, že má záujem aj o ňu. Žalovaný sa však práve z dôvodu prehľadnosti a nezameniteľnosti rozhodol doplnkovú službu vyčleniť do samostatnej zmluvy, uvedenej na samostatnej listine, s presným a vecným označením ako zmluva, s podstatne iným vizuálnym spracovaním oproti zmluve o spotrebiteľskom úvere a to práve z dôvodu, aby každému zákazníkovi bolo hneď' zrejmé, že s jedná o dva samostatné produkty. Iný význam takémuto konaniu žalovaného pripísať nemožno, pretože na skutočnosti, že odmena za doplnkovú službu podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nepatrí do celkových nákladov a teda nevstupuje do výpočtu RPMN, nič nemení tá formálna skutočnosť či je doplnková služba uvedená v samostatnej zmluve alebo ako voliteľná súčasť v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako sa mylne domnieva žalobca.

44. Rovnako ako sa každý zákazník môže sám rozhodnúť či osloví žalovaného s požiadavkou o poskytnutie úveru, rovnako tak sa slobodne rozhoduje či si v prípade poskytnutia úveru želá využívať doplnkovú služby, ktorú žalovaný poskytuje na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Táto služba je ale doplnková, t.j. nie je v žiadnom prípade podmienkou získania úveru. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že (i) právna úprava umožňuje poskytovať doplnkové služby, (ii) v zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je žiadna zmienka o doplnkovej službe, t. j. doplnková služba nebola podmienkou získania úveru a (iii) zákazník (napr. aj žalobca) mohol splátky úveru splácať bezhotovostne, bez využitia doplnkovej služby.

45. Žalovaný zastáva názor, že je výhradne na zákazníkovi (v danom prípade žalobcovi), aký spôsob pre splnenie svojho dlhu (či akejkoľvek inej povinnosti) využije. Je nesporné, že zákazník má viacero možností ako uhrádzať jednotlivé splátky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak každý spôsob, ktorý si zvolí si vyžaduje z jeho strany vynaloženie určitých nákladov či už za poplatky za prevod alebo vklad v prospech bánk alebo pošty, cestovné náklady, stratu času etc. Za tohto objektívneho stavu poskytuje žalovaný svojim zákazníkovi len ďalšiu možnosť, prostredníctvom ktorej môžu uhrádzať jednotlivé splátky, ktoré im vyplývajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Na základe zmluvy o zabezpečení splátok úveru, poskytuje žalovaný svojim zákazníkom, ktorí sa rozhodnú túto ponuku využiť, komfortné splácanie splátok úveru na mieste, ktoré zákazníkovi zrovna vyhovuje a to bez priamej interakcie s tretími osobami. Doplnková služba je nadštandardnou službou a je spoplatnená a keďže sa jedná o dobrovoľnú službu, ktorá nie je podmienkou získania úveru, nezapočítava sa do RPMN.

46. V tejto súvislosti si žalovaný ešte dovoľuje upozorniť na rozpornosť žalobnej argumentácie, keďže žalobca na jednej strane tvrdí, že zmluva o zabezpečení splátok úveru je neplatná, no súčasne vyčíta žalovanému, že odmenu dojednanú v tejto zmluve nezahrnul do celkových nákladov či RPMN zmluvy o spotrebiteľskom úvere, čo sa však vzájomne vylučuje.

47. Taktiež vyjadrenia žalobcu o logickosti uzavrieť zmluvy o zabezpečení splátok úveru sú nie len bez akéhokoľvek právneho významu, ale po viacročnom a opakovanou riadnom užívaní týchto služieb považuje žalovaný takéto tvrdenia za svojvoľné a účelové.

48. Adhézna zmluva o zabezpečení splátok úveru používaná žalovaným vždy obsahuje ustanovenia o predmete plnenia (čl. I, bod 1.1) a jeho cene (čl. I, bod 1.2), ktorá je mimochodom vyjadrená presnou a pevnou sumou a nie percentuálnym vyjadrením ako to nesprávne a zavádzajúco uvádza žalobca vo svojej žalobe. Tento predmet ako aj cena sú v zmluve o zabezpečení splátok úveru vyjadrené vždy určito, jasne a zrozumiteľne. Je z nich totiž zrejmé, aká je odmena (nie poplatok) za doplnkovú službu, ako aj to, za čo sa táto odmena platí, t. j. v čom spočíva podstata služby. Žalobca neuvádza jediný dôvod, prečo by zmluva o zabezpečení splátok úveru mala byť v rozpore so zákonom ako sa toho domáha. Za tohto stavu žalovanému skutočne nie je zrejmé, prečo by takúto doplnkovú službu v slobodnom trhovom prostredí nemohol poskytovať, pričom uvedené platí o to viac, že o takúto službu mali zákazníci žalovaného záujem a riadne ju využívajú. Rovnako tak je v trhom prostredí zrejmé, prirodzené, ba až nevyhnutné, že tovary a služby niečo stoja a preto ich nemožno poskytovať „zadarmo“, pretože v takom prípade by žalovaný rovnako ako každý ďalší podnikateľský subjekt musel nevyhnutne zaniknúť.

49. Rovnako tak, žalovaný považuje dojednanú odmenu aj za plne súladnú s dobrými mravmi, pretože v plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že sa obchodný zástupca musí dostaviť do bydliska žalobcu za účelom plnenia zmluvy o zabezpečení splátok úveru, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému značné náklady spočívajúce najmä v cestovných nákladoch a amortizácii, rovnako tak aj náklady v súvislosti so stratou času a zabezpečovaní úhrad ľuďom, ktorí tieto činnosti v mene žalovaného vykonávajú. Ak by rovnaké cesty vykonával napr. advokát alebo jeho koncipient v súvislosti s poskytovaním právnych služieb jeho odmena, vrátane náhrad, by podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú bežne súdy priznávajú, vysoko prevyšovala dojednanú odmenu podľa zmluvy o zabezpečení splátok úveru.

50. Zmluva o spotrebiteľskom úvere: V súvislosti s adhéznom zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, ktorú strany sporu ako zmluvné stany spolu uzavreli dňa 13. Septembra 2014 (ďalej len „zmluva o spotrebiteľskom úvere“) žalobca tvrdí, že neobsahuje dve zákonné náležitosti a nešpecifikuje predmet administratívneho poplatku, s čím tiež nemožno súhlasiť a to z dôvodov uvedených nižšie.

51. Termín konečnej splatnosti Podľa § 9 ods. 2 písm. f ) zákona o spotrebiteľských úveroch „ Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

52. V súvislosti s termínom konečnej splatnosti sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere jednoznačne uvádza, že „Termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je siedmy deň 60. Týždňa po dni uzavretia Zmluvy.“ Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje presný a nezameniteľný jeden deň, kedy dôjde ku konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru, ak si bude žalobca plniť svoje povinnosti presne podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nesplatí úver predčasne alebo nebude v omeškaní (ako v tomto prípade). To znamená, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje konkrétny jeden deň konečnej splatnosti, presne tak ako sa toho domáha žalobca.

53. Napriek tomu žalobca úplne nepochopiteľne vo svojej žalobe tvrdí, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje informáciu podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. S týmto tvrdením žalobcu nemožno súhlasiť, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere jednoznačne obsahuje presný časový údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pričom predmetné zmluvné ustanovenie nemá iný význam ako naplniť práve požiadavku zákonnej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch.

54. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje, na rozdiel od iných ustanovení tohto zákona, uvedenie dátumu ako to tvrdí žalobca, ale vyžaduje len uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru, arqumentum ex dicto. V slovenskom jazyku pritom nie sú pojmy „termín“ a „dátum“ synonymami (viď Krátky slovník slovenského jazyka. 4. Dopl. A upr. Vyd. Bratislava: Veda 2003.985 s.), čo vyplýva priamo aj zo zákona o spotrebiteľských úveroch, keď zákonodarca používa tieto pojmy odlišne v rovnakom právnom predpise.

55. Právna úprava, vrátane § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch nestanovuje presný formát pre naplnenie tejto zákonnej náležitosti, no vzhľadom na nevyhnutnú všeobecnú požiadavku určitosti právnych úkonov je podľa žalovaného potrebné vychádzať z toho, že aj splnenie tejto zákonnej náležitosti musí byť určité a to v podobe presného určenia času. Vzhľadom na nastavenie produktov u žalovaného (týždenné splátky), preferencie jeho zákazníkov ako aj snahu žalovaného o jasnosť, prehľadnosť a dobrú čitateľnosť jeho zmlúv a to tak po obsahovej ako aj formálnej stránke, zvolil žalovaný formát vyjadrenia konečnej splatnosti ako konkrétny jeden nezameniteľný deň, určený aj pomocou týždňov, podľa toho ako dlho si zákazník želá predmetný úver splácať. Je to rovnako určité ako napríklad výplatný termín ako náležitosť pracovnej zmluvy podľa zákona č. 311/2001 Z. z. , kde sa presný deň výplaty na území Slovenskej republiky stanovuje pomocou mesiacov, napríklad ako 15. Deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, pričom napríklad vo Veľkej Británii, odkiaľ pochádza podnikateľský model žalovaného, je oveľa bežnejšie používanie počítania času cez týždne ako mesiace. Bez ohľadu na to je však zrejmé, že žalovaný v zmluve o spotrebiteľskom úvere riadne uviedol termín konečnej splatnosti predmetného spotrebiteľského úveru a to v presnom časovom formáte, pričom žalovaný vzhľadom na absenciu presného zákonného určenia zvolil formát tohto vyjadrenie, ktorý je podľa jeho skúseností pre jeho zákazníkov najvhodnejší pre pochopenie, predstavu aj zapamätanie, pričom aj samotný Súdny dvor Európskej únie konštatoval v rozsudku vo veci C-42/15 z 9. Novembra 2016, že „nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátky spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum“.

56. Zároveň však treba tiež poznamenať, že žalovaný nezískava žiadnu výhodu, profit či akúkoľvek úsporu s tým, aký spôsob tohto vyjadrenie zákonnej náležitostí zvolí vo svojich adhéznych zmluvách, pričom rovnaké platí aj naopak, že bez ohľadu na zvolený formát vyjadrenia konkrétneho časového údaju týkajúceho sa termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ten nie je spôsobilý nijako znevýhodniť, poškodiť či akokoľvek ukrátiť spotrebiteľa na jeho právach. Práve naopak, pretože adhézne zmluvy žalovaného sú naformulované tak, aby každý zákazník žalovaného presne vedel nie len koľko celkovo zaplatí za spotrebiteľský úver, ale aj to ako často a v akej výške má jednotlivé splátky uhrádzať a kedy jeho záväzkový vzťah so žalovaným skončí.

57. Argumentácia žalobcu je tiež v rozpore s európskou právnou úpravou, pretože smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. Apríla 2008 0 zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48/ES“), na rozdiel od predchádzajúcej smernice Rady 87/102/EHS, zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť', čo má za následok, že výklad tohto ustanovenia tak, ako ho prezentuje žalobca tiež neobstojí.

58. Ustanovenie Čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadnu vytýkanú požiadavku na náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere akú podľa žalobcu údajne stanovuje § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Inak povedané, čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je doslovne premietnutý do § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ ES má priamy účinok a je potrebné dať prednosť aplikovaniu čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES namiesto extenzívneho žalobcovho výkladu § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon o spotrebiteľských úveroch je potrebné vždy aplikovať v súlade so smernicou 2008/48/ES a to aj s poukazom na názor Súdneho dvora: „pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu „ ( rozsudok Seda Kücükdeveci, 0555 /07, bod 45 ).

59. S poukazom aj na príkladom vybrané jazykové verzie smernice 2008/48/ES je zrejmé, že výklad zákonného ustanovenia zo strany žalobcu je nesprávny a nemá oporu ani v žiadnej jazykovej mutácii predmetnej smernice, s ktorou musí byť zákon o spotrebiteľských úveroch v súlade. Poukazujúc na znenia jednotlivých jazykových verzií smernice 2008/48/ES je zrejmé, že žiadna požiadavka pre dátum ako vyjadrenie termínu konečnej splatnosti neexistuje, dokonca predmetná právna úprava stanovuje len nasledovnú požiadavku, ktorou sa treba riadiť: V slovenskom jazyku: Článok 10 Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere 2. Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: c) dĺžku trvania zmluvy o úvere;

V českom jazyku:

Článek 10

Informace, které mají být uvedeny v úvěrových smlouvách 2. Úvěrová smlouva jasně a výstižně uvádí: c) dobu trvání úvěrové smlouvy;

V anglickom jazyku:

Article 10

Information to be included in credit agreements 2. The credit agreement shall specify in a clear and concise manner: c) the duration of the credit agreement;

V nemeckom jazyku:

Artikel 10

Zwingende Angaben in Kreditverträgen 2. Im Kreditvertrag ist in klarer, prägnanter Form Folgendes anzugeben: c) die Laufzeit des Kreditvertrags;

V mad'arskom jazyku:

10. cikk

A hitelmegállapodásokban feltüntetendô információk 2. A hitelmegállapodásnak világos és egyértelmú módon tartalmaznia keli a következôket: c) a hitelmegállapodás idôtartama;

V poľskom jazyku:

Artykut 10

Informacje zamieszczane w umowach o kredyt 2. W umowie o kredyt w sposób jasny i zwiqzty okrešla sig: c) okres obowigzywania umowy o kredyt

60. Rovnaké stanovisko k výkladu smernice 2008/48/ES z hľadiska súladu s vnútroštátnou právnou úpravou zastávajú aj Európska komisia, Slovenská republika a Nemecká spolková republika, ako aj generálna advokátka Súdneho dvora Eleanor Sharpston, ktoré boli prezentované v konaní pred Súdnym dvorom vedenom pod sp. zn. C-42/15 (Credit Slovakia, a.s. proti I. S.).

61. Splátky úveru

Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia".

62. Žalovaný nerozumie ani týmto námietkam žalobcu, keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere jednoznačne obsahuje aj tieto náležitosti, keďže sa v nej jasne uvádza, že (i) výška úveru je 440,-EUR, (ii) úrok je vyjadrený úrokovou sadzbou 24,20 % p. a. ako aj jej finančnou kvantifikáciou, ktorá predstavuje 68,27 EUR, (lii) výška jediného poplatku, t. j. poplatku za garantovanú službu je 77,01 EUR, (iv) celková

dlžná suma, ktorú má zákazník na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému vrátiť a ktorá je tvorená súčtom úveru a celkových nákladov je 585,28 EUR, (vi) počet splátok, ktorými zákazník splatí celkovú dlžnú sumu je 60 týždenných splátok a (vii) výška jednotlivých týždenných splátok je 7,76 EUR, okrem poslednej týždennej splátky, ktorá je 9,44 EUR.

63. Žalobca si uvedené ustanovenie očividne nesprávne právne vyložil a to tak, že uvedené ustanovenie vyžaduje uvedenie konkrétneho „rozpisu" každej jednotlivej splátky na úrok, istinu a ostatné prípadné náklady. Takýto „rozpis" sa totiž poskytuje iba v prípadoch definovaných v§9 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. ak sa zmluvné strany dohodnú na amortizácii istiny, pričom v takom prípade platí, že zákazník má právo požiadať o vydanie amortizačnej tabuľky podľa § 9 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom amortizačná tabuľka „ uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru a prípadne i dodatočné náklady; ...“Nie je však povinnosťou veriteľa uvádzať tieto údaje v zmluve o spotrebiteľskom úvere vždy, ale výlučne vtedy, ak sa dohodol so zákazníkom na amortizácii istiny, čo nebol tento prípad.

64. Rovnaké stanovisko v súvislosti s touto náležitosťou zmluvy o úvere ako uvádza žalovaný zastal celkom jednoznačne aj Súdny dvor EÚ v rozsudku z 9. novembra 2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s., C-42/15, v ktorom poskytol nasledovný výklad práva EÚ, ktorým sú vnútroštátne súdy viazané pri výklade vnútroštátnych noriem a ktorým sa definitívne ustálila nejednotná aplikačná prax slovenských súdov: · ... článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok" (bod 50), · ... iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky " (bod 53 ), resp .: „vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky" (bod 54), · ... „pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank Romania,C-602/10, EU : C: 2012:443, body 63 a 64)" (bod 55 ), · ... „pritom je potrebné konštatovať, že článok 10 ods. 2 smernice 2008/48 obsahuje takúto harmonizáciu, pokiaľ ide o náležitosti, ktoré musia byť nevyhnutne obsahom zmluvy o úvere" (bod 56), · ... „uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice (bod 58), t. j. členský štát nie je oprávnený stanoviť iný okruh náležitostí než stanovuje čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48, · „... tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (pozri rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU :C:2014: 190, bod ála citovanú judikaturu)" ( bod 63 ), · ... „článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku" (bod 73), t. j. sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti nemožno akceptovať všeobecne ako primeranú sankciu, ale len vtedy, ak by „pochybenie" veriteľa v náležitostiach znemožňovalo zákazníkovi urobiť si predstavu o rozsahu svojho záväzku, čo nie je daný prípad.

65. Za uvedeného skutkového stavu žalovaný zastáva názor, že je absolútne dostatočné, ak zmluva o spotrebiteľských úveroch obsahuje vyčíslenie istiny, úroku a poplatku a zároveň určuje počet, výšku a termíny splatnosti jednotlivých splátok, ktorými sa má táto celková čiastka žalovanému splatiť. Takýto záver okrem Súdneho dvoru Európskej únie potvrdzujú aj vnútroštátne rozhodnutia podľa ktorých „ ustanovenie v znení ,,zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať

výšku, počet a termíny splátok istiny,. úrokov a iných poplatkov, nemožno vykladať tak, že by dodávateľ v rámci zmluvy o spotrebiteľskom úvere musel samostatne uvádzať výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne výšku počet a termíny splátok iných poplatkov " (napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. septembra 2012, sp. zn. 17Co/151/2012), rovnako ako aj závery opakovaných kontrol orgánov dozoru (SOI a NBS), či súdne rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré už v desiatkach prípadov posudzovali práve adhézny zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným a aj napriek námietkam iných žalobcov týkajúcich sa aj náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) (dnes písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch, nikdy nebolo žalovanému vytknuté nesplnenie takejto zákonnej náležitosti.

66. Okrem toho žalovaný považuje aj dôvody namietané žalobcom, ktoré by mali spôsobovať bezúročnosť a bez poplatkovosť, za bagateľné z hľadiska vôle zmluvných strán a ako dôvod pre bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemôžu obstáť. Zároveň výklad žalobcu je tiež ďaleko za hranicou formálnosti, čo je neprípustné. Už totiž len „prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv" <nález Ústavného súdu SR z 3.10.2012, sp. zn. 1. ÚS 164/2012). Podľa Ústavného súdu SR sa totiž porušenia základných práv dopustí súd vtedy „ak formalistickým výkladom podústavného práva odoprie autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom zamýšľali vyvolať vo svojej právnej sfére14 (nález sp. zn. 1. ÚS 242/07).

67. Za vyššie uvedenej situácie sa žalovanému javí zrejmé, že zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú v zmluve o úvere riadne splnené.

68. Maximálna harmonizácia pre spoločný trh spotrebiteľských úverov Smernica 2008/48/ES zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť'.

69. Podľa čl. 22 ods. 1 smernice 2008/48/ ES „ keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice". Ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadne také vytýkané požiadavky na náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere aké vyvodzuje žalobca pri svojej interpretácii § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

70. Inak povedané, ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v súlade s ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, pričom ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES má priamy účinok a preto ie potrebné mu dať aj aplikačnú prednosť a to aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Seda Kücükdeveci, C-555/07, bod 45, podľa ktorého "pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu."

71. Administratívny poplatok Žalovaný nerozumie námietkam žalobcu ohľadne administratívneho poplatku, keďže žiaden takýto poplatok žalobca žalovanému zaplatiť nemal, žiadny taký poplatok sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvádza a ani žalobca si takýto poplatok od žalobcu ani nenárokoval. Za tohto stavu nie žalovanému zrejmé, k čomu sa žalobca vo svojej žalobe vôbec vyjadruje, pričom podľa žalovaného to nemohlo byť ani k poplatku za garantovanú službu, keďže jeho výška, ako aj predmet (bod 4) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere presne a jasne špecifikovaný.

72. Bezdôvodné obohatenie Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka „Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.“

73. Žalovaný nikdy neprijal od nijakého svojho zákazníka žiadne plnenie, ktoré by nezodpovedalo ich vzájomnej písomnej dohode a teda relevantnému právnemu titulu, čím je vylúčené, že by sa žalovaný

mohol bezdôvodne obohatiť. Súčasne všetky adhézne zmluvy žalovaného obsahujú všetky zákonné náležitosti a sú plne v súlade s právny poriadkom Slovenskej republiky, čím je tiež vylúčené, že by sa žalovaný mohol akokoľvek bezdôvodne obohatiť na úkor žalobcu. Okrem toho si však žalovaný dovoľuje v tejto časti vyjadrenia tiež upozorniť na opomenutie synalagmatickej reštitúcie podľa § 457 Občianskeho zákonníka za strany žalobcu.

74. Zhrnutie

Žalovaný v čase uzavretia predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj zmluvy o zabezpečení splátok úveru, rovnako ako až dodnes konal vždy plne v súlade so zákonom, pričom ani nemá dôvod si myslieť čokoľvek iné, keďže jeho právne závery sú opakovane potvrdzované jednak orgánmi dozoru (SOI Či NBS) ako aj súdnymi rozhodnutiami, keď' súdy opakovane potvrdzujú postup žalovaného ako správny a to v skutkovo aj právne obdobných právoplatne ukončených veciach, napr. rozsudok OS Michalovce z 27.6.2012, sp. zn. 19C/164/2010, rozsudok OS Martin z 19.1.2015, sp. zn. 15C/244/2014, rozsudok OS Žiar nad Hronom z 18.9.2013, sp. zn. 5C/114/2011, rozsudok OS Topoľčany z 25.3.2015, sp. zn. 76/138/2014, rozsudok OS Prievidza z 10.4.2015, sp. zn. 8C/183/2014 alebo rozsudok OS Košice 11 z 19.3.2015, sp. zn. 17C/73/2014, 6 vrátane aj najnovších rozsudkov žalovaného z novembra - decembra 2016 vo veciach vedených či už na OS Veľký Krtíš pod sp. zn. 10Csp/47/2016, sp. zn. 12Csp/286/2016 či sp. zn. 10Csp/62/2016, OS Zvolen pod sp. zn. 12C/98/2016 či KS v Trenčíne pod sp. zn. 17Co/339/2015 alebo na OS Poprad pod sp. zn. 20Csp/75/2016 či sp. zn. 20Csp/74/2016.

75. Pokiaľ ide o tri rozhodnutia, ktorými sa žalobca snaží v [V. časti žaloby poukázať na "niektoré" rozhodnutia, treba pri nich jasne uviesť, že ani jedno z týchto rozhodnutí sa netýkalo adhéznych zmlúv, ktoré sú predmetom tohto konania, v žiadnom z nich sa súd nestotožnil s argumentáciou, akú uvádza žalobca v tomto konania tiež (i) rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 366/69/2011-355, zo dňa 4. októbra 2013 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 260/4/2014, zo dňa 3. apríla 2014,(ii) rozsudok Okresného súdu Lučenec, č. k. 126/63/2012-336, zo dňa 14. marca 2013 bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15Co/157/2013-376, zo dňa 25. júla 2013 a (iii) rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 41Cob/139/2012, zo dňa 27. júna 2013 bol vynesený v súdnom konaní v ktorom sa žalovaný domáhal voči obchodným zástupcom s ktorými mal uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení nároku na náhradu škody, z dôvodu porušenia ich zmluvných povinností. Skutkový stav a posudzované otázky teda celkom zrejme nemajú žiaden súvis s týmto konaním a sú preň nepoužiteľné.

76. Žalobca vo svojej žalobe tiež „dáva do pozornosti aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky : spisová značka 1MCdo 1/2009 a 3Cdo 224/2008", no uf neuvádza prečo a z akého dôvodu. Žalovaný si však z dôvodu opatrnosti dovoľuje okresnému súdu tieto rozhodnutia priblížiť: (i) uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/224/2008, zo dňa 23. apríla 2009 - žalovaný vôbec nerozumie, v čom môže mať dané rozhodnutie súvis s touto vecou, pretože Najvyšší súd SR v tejto veci rozhodoval o dovolaní, pričom spor sa týkal určenia neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy a Najvyšší súd SR sa zaoberal právnym posúdením ne/existencie naliehavého právneho záujmu na danom určení a (ii) uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1MCdo/1/2009, zo dňa 31. júla 2009 - žalovaný ani v tomto prípade vôbec nerozumie, v čom má mať dané rozhodnutie súvis s touto vecou; keďže Najvyšší súd SR sa v danej veci zaoberal zmluvou o úvere uzavretou dňa 10. júna 2003 na ktorú sa ešte nevzťahoval toho času účinný zákon č. 258/2001 Z. z. a Najvyšší súd SR vo veci konštatoval, že hoci v čase uzavretia danej zmluvy neexistuje zákonom stanovená výška odplaty (konkrétne v danom čase odplata predstavovala len úroky podľa danej zmluvy o úvere), neznamená to, že je možné ju dohodnúť v akejkoľvek výške, pretože aj v týchto prípadoch bude hornou hranicou súlad s dobrými mravmi.

77. Okrem desiatok súdnych rozhodnutí potvrdzuje správnosť záverov žalovaného aj tá skutočnosť, že NBS na základe zákona č. 35/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spotrebiteľských úveroch, vydala žalovanému ako prvému subjektu na slovenskom trhu dňa 28. augusta 2015 povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na základe mimoriadne dôkladného rozboru zmlúv, ako aj všetkých procesov žalovaného pri poskytovaní spotrebiteľských úverov, čo by nebolo možné, ak by jeho adhézne zmluvy boli neplatné či akokoľvek inak odporovali zákonu.

78. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby okresný súd žalobu zamietol.

79. Uznesením č.k. 13Csp/96/2016-79 zo dňa 23.02.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 27.02.2017 a vykonateľným dňa 10.03.2017 súd vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalovaného.

80. Písomným podaním zo dňa 07.03.2017 (č.l. 81-89) označeným ako „U. L. c/a Provident Financial, s.r.o., o zaplatenie 371,88 € s prísl. - vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného s návrhom na výsluch svedka“ sa žalobca vyjadril k vyjadreniu žalovaného, v ktorom uviedol, že zotrváva na tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere je v rozpore so zákonom. Poukazuje najmä na rozpor s § 3 ods. 1 a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 9 ods. 2 a § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj len „zákon o spotrebiteľských úveroch“ alebo „zákon č. 129/2010 Z.z.“).

81. K zmluve o doplnkovej službe a odmene s ňou spojenej: Žalobca v žalobe dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. V dôsledku neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere je logicky neplatnou aj zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru (ďalej len „zmluva o doplnkovej službe“), ktorá sa svojim trvaním viaže na hlavný záväzkový vzťah (pozn.: v žalobe došlo pri označovaní zmluvy o doplnkovej službe k terminologickej nepresnosti, majúc však na mysli presne tú zmluvu, ktorá aj bola súdu zasielaná ako príloha).

82. Naďalej má za to, že odmenu za výber splátok v hotovosti, ktoré mal žalobca platiť na základe zmluvy o doplnkovej službe, bolo nutné zahrnúť do ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), pričom je potrebné vychádzať zo znenia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

83. Dikcia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nasledovná: „na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa...“, pričom v súvislosti s pojmom „celkové náklady spotrebiteľa“ odkazujeme na § 2 písm. g) toho istého zákona: „...do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“ Odmena za výber splátok v hotovosti mala byť jednoznačne súčasťou RPMN, keďže ide o doplnkovú službu a uzavretie zmluvy o doplnkovej službe bolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru.

84. Snahu žalovaného obchádzať zákon pred spoločensky neudržateľnou výškou RPMN považujeme za neprijateľnú, a preto takéto právne úkony v žiadnom prípade nemôžu požívať v spoločnosti súdnu ochranu a zároveň podliehajú súdnemu prieskumu ich prijateľnosti podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka z hľadiska toho, či odplata neprevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať.

85. Minulé skúsenosti s postupom žalovaného pri uzatváraní predmetnej zmluvy svedčia o tom, že žalovaný výslovne inštruoval svojich obchodných zástupcov, aby klientom (spotrebiteľom) nedávali na výber v otázke uzatvorenia či neuzatvorenia zmluvy o doplnkovej službe, čím svojich klientov vystavoval situácii, že buď podpíšu všetky na podpísanie predložené listiny, alebo úver poskytnutý nebude. Vzhľadom na vyššie prezentované argumenty ako aj obchodnú prax žalovaného v súvislosti s uzatváraním zmlúv o spotrebiteľských úveroch (ktorá je určite známa aj súdu z jeho činnosti) máme za to, že odmena zo zmluvy o doplnkovej službe mala byť zahrnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda mala vstúpiť aj do vzorca na výpočet RPMN.

86. Poukazuje napr. na rozsudok OS Prešov, sp. zn.: 14C/92/2013 zo dňa 14.05.2014, rozsudok OS Prešov, sp. zn.: 9C/94/2012 zo dňa 21.02.2013, rozsudok OS prešov, sp. zn.: 8C/4/2013 zo dňa 26.05.2014, v ktorých súd vyslovil, že zmluvná podmienka v zmluve o zabezpečení splátok úveru, je neprijateľná.

87. Súdny dvor EÚ vyslovil názor, že zavádzanie v otázke RPMN má vplyv na zrozumiteľnosť ceny spotrebiteľského úveru (uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ / I.). Nesprávna RPMN je zavádzaním v podstatnej informácii pre spotrebiteľa a takúto prax označil Súdny dvor EÚ za klamlivú obchodnú praktiku (nekalú). Konštatoval to v rozsudku C-453/10 M.K.C. / S.O.S. Financ.

88. Pokiaľ by si žalobca skutočne mohol dobrovoľne vybrať medzi úhradami splátok „svojpomocne“ - lacnejší variant a prostredníctvom obchodného zástupcu - drahší variant, je zrejmé, že by sa pre uvedenú službu s obchodným zástupcom nerozhodol, a tak si ušetril náklady umelo predražujúce úver. Je úplne nelogické ba až absurdné, aby žalobca sám požadoval uzatvorenie zmluvy o doplnkovej službe resp. si túto službu sám slobodne a vážne zvolil, nakoľko „odmena“ za hotovostný výber splátok obchodným zástupcom žalovaného podstatne zvyšuje celkovú odplatu za úver!

89. Ktorý klient banky resp. nebankovej spoločnosti by chcel zaplatiť za spotrebiteľský úver viac, keď má možnosť zaplatiť menej?

90. Pravidelné návštevy obchodných zástupcov žalovaného v domácnostiach klientov vrátane žalobcu, za ktoré si klienti ešte aj platili (hoci žalovaný zámerne nezahrnul poplatok za výber do RPMN), slúžili výlučne záujmom žalovaného.

91. Pravidelný osobný výber splátok je pre žalovaného výlučne nástrojom na zlepšenie platobnej disciplíny jeho klientov dlžníkov ale nijako neslúži záujmom samotných klientov!

92. Je pozoruhodné, že množstvo klientov odkázaných práve na nebankové produkty žalovaného, t.j. skupina, ktorá nedisponuje nadbytkom peňazí resp. skupina charakteristická výslovným nedostatkom peňazí, si dobrovoľne volila doplnkovú službu žalovaného, ktorá im za cenu niekoľko sto eur navyše mala ušetriť ich čas s úhradou splátok (cez internet banking, alebo návštevu banky resp. pošty). Takéto niečo si žiadny človek s nedostatkom peňazí samozrejme dobrovoľne nevyberie.

93. Žalobca nebol reálne oboznámený s dobrovoľným charakterom zmluvy o doplnkovej službe a zmluvu o doplnkovej službe podpísal iba z dôvodu, že mu bola predložená ako povinná súčasťou zmluvnej dokumentácie, bez ktorej podpisu by úver nedostal. Skutočný charakter zmluvy o doplnkovej službe mu ostal utajený. Z uvedeného plynie, že uzatvorenie zmluvy o doplnkovej služby bolo nesporne nevyhnutnou podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru žalovaným.

94. Žalobca si dovoľuje súdu predložiť rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 11C/435/2015 zo dňa 16.03.2016 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016, ktoré možno podľa názoru žalobcu analogicky aplikovať aj na predmetnú vec.

95. Citované z rozsudku KS v Prešove, sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016: Bod 28: „Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetných úverových zmlúv sú poplatky a úroky, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné a preto ani niet priestoru sa zaoberať sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti“

Bod 38: „Navyše plnenie, ktoré si spotrebiteľ žiadnym spôsobom nevyžiadal, a ktoré svojou konštrukciou cielene sleduje dosiahnutie neprimeranej odplaty za poskytnuté úverové služby. Jedná sa totiž o evidentne neprimerané a neproporcionálne protiplnenie, ktoré je navyše netransparentné, čo do obsahu a účelu“

Bod 40: „Sporné poplatky (administratívny poplatok, poplatok za zabezpečenie splátok úveru) nie sú úrokmi, ale poplatkami, ktorým by v štandardných úverových vzťahoch mali korešpondovať náklady za plnenia skutočne vykonané v prospech spotrebiteľa, v jeho záujme a teda nepochybne, na skvalitnenie služby“

Bod 47: „Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov hotovostne inkasuje splátky spotrebiteľského úveru...Problémom a dôvodom neprijateľnosti poplatku, je jeho netransparentnosť a neprimeraná výška, výrazne presahujúce náklady žalovaného na uvedenú doplnkovú službu a obchádzanie skutočných úrokov a skutočnej RPMN. Ak by poplatok bol zahrnutý v RPMN, jej celková výška by bola omnoho vyššia ako bolo uvedené“

Bod 50: „Poplatky, spolu s úrokmi (cca 86%), ktoré požaduje žalovaný od žalobcu ako spotrebiteľa, prevyšujú spoločensky akceptovateľnú výšku. Takéto konanie žalovaného je však už obchádzaním zákona v zmysle ust. § 39 OZ. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR sa neprimerané úroky považujú za odporujúce dobrým mravom“

96. V nadväznosti na vyššie citované pasáže z rozsudku KS v Prešove, žalobca tunajšiemu súdu zhrňujúco uvádza, že celková odplata požadovaná žalovaným, je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň Krajský súd v Prešove potvrdil názor žalobcu, že vedľajšie cenové dojednania podliehajú (musia podliehať) súdnemu prieskumu (viď bod 40. rozsudku KS v Prešove sp. zn. 19Co/142/2016 zo dňa 08.12.2016).

97. K náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere: Z textu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je zrejmé, že žalovaný niektoré z obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, neuviedol spôsobom, ktorý ukladá zákon.

98. K náležitosti „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“: Žalovaný si nesplnil povinnosť, ktorú možno vyvodiť z výkladu ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch, a síce nešpecifikoval, z čoho jednotlivé splátky pozostávajú, t.j. aká časť z konkrétnej splátky ide na splatenie istiny, aká na úrok a aká na prípadný poplatok.

99. Na tomto mieste žalobca poukazuje na: Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/256/2013 zo dňa 25.11.2013: „Krajský súd sa však v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou okresného súdu o nedostatku podstatnej náležitosti úverovej zmluvy uvedenej v § 4 ods. 2 pod písm. i), keď spotrebiteľská zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Logickým a teleologickým výkladom Zákona o spotrebiteľských úveroch možno dospieť k jednoznačnému záveru, že zo zmluvy musí jednoznačne vyplývať splatnosť jednotlivých častí istiny, úroku a poplatkov, pokiaľ tieto nemajú byť splatené jednorazovo. Z uzatvorených zmlúv síce vyplýva výška jednotlivých splátok, výslovne je však uvedené, že každá splátka zahŕňa istinu, úrok a poplatky, pričom nie je zrejmé, akú časť z týchto nárokov jednotlivá splátka obsahuje, pričom však pre určenie práv a povinností zmluvných strán z uzatvorenej zmluvy je nevyhnutné vedieť, koľko dlžník v jednotlivých splátkach plní na istinu, osobitne úrok a osobitne na poplatky.“

Rozsudok KS Žilina spis. zn. 11Co/127/2015 zo dňa 20.04.2015: „Účelom náležitostí ustanovených v § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu navrhovateľa.“

Uznesenie KS Trnava spis. zn. 10CoE/313/2010 zo dňa 09.08.2011: „Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva (ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a jeho ochrana) pritom zodpovedá len taký výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2007 vrátane, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom.“

100. K náležitosti „doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“: Ďalej sme jednoznačne toho názoru, že výraz „termín“ v slovnom spojení „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“ je potrebné vykladať tak, že ide o presný údaj, ktorý je vyjadrený uvedením dňa, mesiaca a roka. V danom prípade ide o to, že žalovaný termín konečnej splatnosti vyjadril neurčito. Je neprípustné, aby si musel spotrebiteľ matematickými operáciami počítať tento údaj, pokiaľ ho mohol žalovaný v zmluve jednoducho uviesť, a naplniť tak dikciu zákona o spotrebiteľských úveroch.

101. Na tomto mieste žalobca poukazuje na: Rozsudok KS Trnava spis. zn. 23Co/311/2013 zo dňa 08.09.2014: „Neobstojí argument žalobkyne uvedený v odvolaní, že údaj o konečnej splatnosti úveru sa dá vyvodiť z počtu splátok, pretože zákon výslovne vyžaduje jeho uvedenie v zmluve. V opačnom prípade by bola zákonná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 písm. g) cit. zákona o

ochrane spotrebiteľa ustanovená nadbytočne. Výklad ponúkaný žalobkyňou je v priamom rozpore s jazykovým znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie zistiť, alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalobkyňa predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty.“

Rozsudok KS Banská Bystrica spis. zn. 16Co/315/2012 zo dňa 20.12.2012: „O splnení náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno hovoriť ani v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje údaje, z ktorých je možné konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru vypočítať tak, ako na to v odvolaní poukazoval navrhovateľ. Významom ust. písm. g/ ods. 2 § 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch (aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým bolo toto ustanovenia do Zákona o spotrebiteľských úveroch vložené) totiž je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná Zmluva o úvere a ani VÚP údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahujú nemožno mať za to, že tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov. Naopak je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi respektíve dodávateľmi.“

102. Podľa článku 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“): Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: c) dĺžku trvania zmluvy o úvere h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa

103. Hneď na úvod žalobca uvádza, že si je vedomý určitých rozdielností pri vymedzení obligatórnych náležitostí podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa smernice, avšak máme za to, že na riešenie resp. odstránenie niektorých nezrovnalostí sú príslušné iné orgány, ktoré majú právomoc napr. zmeniť znenie samotného zákona.

104. Súdny dvor EÚ je limitovaný vykladať výlučne právo EÚ. Výklad vnútroštátneho práva prislúcha národným súdom. Ak sa žalovaný odvoláva na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016, je potom potrebné mať uvedené na pamäti.

105. Súdny dvor EÚ odpovedal na jemu položené prejudiciálne otázky vo svetle znenia smernice, avšak sú to vnútroštátne súdy, ktoré vykladajú právo členského štátu, a ktoré musia vždy súlad jednotlivých ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom úvere podrobiť kontrole v zmysle znenia slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch. Na spomenutej praxi nie je spôsobilý nič zmeniť ani rozsudok Súdneho dvoru EÚ.

106. V prospech takého záveru svedčí to, že smernici v sporoch medzi jednotlivcami zásadne nemožno priznať priamy účinok. Pokiaľ nemožno uplatniť účinok priamy, potom je vnútroštátny súd povinný skúmať, či smernici možno priznať aspoň účinok nepriamy, teda či možno vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou, pričom aj tento nepriamy účinok smernice (eurokonformný výklad vnútroštátneho práva) je limitovaný a má svoje hranice.

107. Nepriamy účinok smernice alebo inak, eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, nemôže vnútroštátny súd uplatniť za každú cenu. Eurokonformný výklad prichádza v úvahu vtedy, ak sa vo vnútroštátnom právnom poriadku nachádzajú také výkladové metódy, za použitia ktorých možno dospieť k výkladu súladnému so smernicou.

108. Medzi smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch (ktorý vymedzuje obsah zmlúv o úvere prísnejšie ako smernica), teda existuje určitý kvalitatívny rozdiel pri vymedzení niektorých obligatórnych náležitostí (na čo sme poukázali už vyššie). Ak smernica nebola správne transponovaná (ako je tomu v tomto prípade), pričom vnútroštátny súd nemá problém s výkladom samotnej smernice, potom bude musieť skúmať, či vôbec je možné vnútroštátne právo vykladať v súlade so smernicou (jedná sa o tzv. nápravný súladný výklad). Žalovaným spomínaný postup pri výklade vnútroštátneho práva je príkladom tzv. určujúceho súladného výkladu, ktorého predpokladom uplatnenia je však správna transpozícia ustanovení smernice, čo sa však v tomto prípade nestalo, a z toho dôvodu považuje žalobca argumentáciu žalovaného za nesprávnu.

109. Pokiaľ by navyše vnútroštátne súdy začali automaticky vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou a v nadväznosti na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, išlo by zároveň o výklad contra legem, ktorý tvorí prekážku priznania nepriameho účinku smernice, čiže prekážku eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. Ak by nastal stav, že by súdy na základe cit. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, bez zváženia všetkých súvislostí, začali rozhodovať „úplne naopak“, hoci je naďalej platný a účinný ten istý zákon, išlo by jednoznačne o porušenie princípu právnej istoty. Poukazujeme na čl. 2 ods. 2 CSP, ktorý garantuje pri rozhodovaní sporov naplnenie princípu právnej istoty, t.j. stavu, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

110. Poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04.07.2006, kde uviedol: „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“

111. Z tých dôvodov musí vnútroštátny súd postupovať v súlade so znením slovenského zákona o spotrebiteľských úveroch (aj napriek tomu, že jeho ustanovenia idú nad rámec požiadaviek smernice) a to minimálne do doby, pokým sa znenie zákona o spotrebiteľských úveroch nedá do súladu s požiadavkami smernice.

112. Na záver žalobca zhŕňa, že na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že v súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho dvora EÚ ide o akýsi míľnik pri nazeraní na spotrebiteľsko-právnu oblasť. Je však potrebné mať na zreteli, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku na viacerých miestach prízvukuje a pripomína požiadavky, ktoré dodávatelia vo veľkom rozsahu porušovali a porušujú. Konkrétne ide po požiadavky určitosti, stručnosti, presnosti, jasnosti a zrozumiteľnosti, ktoré musia dodávatelia dodržiavať v zmluvných vzťahoch so slabšou zmluvnou stranou.

113. Žalovaný sa nemôže dovolávať bagateľnosti dôvodov, pre ktoré žalobca považuje úver za bezúročný a bez poplatkov, najmä pokiaľ žalobca okrem vyššie vytýkaných nedostatkov (výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, termín konečnej splatnosti) namieta aj nesprávne uvedenú RPMN v zmluve, čo je bezpochyby nedostatok majúci schopnosť spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

114. Sankcia v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, s ohľadom na konkrétne zákonné nedostatky, je plne v súlade s požiadavkou účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho efektu sankcií za porušenie zákonných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

115. Neplatnosť poplatku za garantovanú službu: Pozn.: V žalobe došlo k pochybeniu, keď žalobca označil poplatok ako „administratívny poplatok“. Po správnosti sa jedná o poplatok za garantovanú službu, ktorý mal žalobca na mysli.

116. Podľa nášho názoru, podnetom pre zákonodarcu na zaradenie zákazu v ust. § 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo zneužívanie poplatkov za správu úveru zo strany poskytovateľov úverov tým, že dodávatelia dojednávali v zmluvách o úveroch všeobecné poplatky, ktoré sa „tvárili“ ako poplatky za správu úveru (avšak skutočné plnenie absentovalo), čím neúmerne navyšovali cenu úveru.

Zmenou praxe žalovanej spoločnosti, došlo iba k formálnej zmene pomenovania poplatku (na poplatok za garantovanú službu) ako reakcia na novelu zákona o spotrebiteľských úveroch od 10.06.2013.

117. Dávame do pozornosti, že plnenia, ktoré majú byť poskytované spotrebiteľom za úhradu poplatku za garantovanú službu, považujeme iba za silenú snahu dodávateľa zahmliť neopodstatnenosť, resp. nezákonnosť tohto poplatku.

118. Pokiaľ ide o časť vyjadrenia žalovaného, v rámci ktorej poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie Okresného súdu Košice II, č. k. 36C/69/2011-355 zo dňa 04.10.2013 a rozhodnutie Okresného súdu Lučenec, č. k. 12C/63/2012-336 zo dňa 14.03.2013, boli zrušené, k tomu žalobca uvádza, že z právneho názoru tam obsiahnutého možno vychádzať aj v prejednávanej veci. Uvedené rozhodnutia boli zrušené a konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby, ktorému späťvzatiu predchádzalo mimosúdne vyrovnanie medzi účastníkmi uvedených konaní. Rozhodnutia, na ktoré teda žalobca poukázal v žalobe neboli zrušené z dôvodu, že by ich Krajský súd v Banskej Bystrici resp. Krajský súd v Košiciach považoval za právne nesprávne.

119. Žalobca v ostatnom odkazuje na argumentáciu prednesenú v žalobe a naďalej na nej v celom rozsahu trvá.

120. Uznesením č.k. 13Csp/96/2016-116 zo dňa 08.03.2017, ktoré sa stalo právoplatným dňa 10.03.2017 a vykonateľným dňa 21.03.2017 súd vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalobcu.

121. Písomným podaním zo dňa 16.03.2017 (č.l. 118-124) sa žalovaný vyjadril k vyjadreniu žalobcu, pričom uviedol, že žalovaný musí aj v súvislosti s replikou zopakovať, že žalobcova argumentácia je rozporná a vzájomne sa vylučuje. Nemôže totiž na jednaj strane žalobca argumentovať absolútnou neplatnosťou právneho úkonu podľa § 39 a to na základe ustanovení týkajúcich sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti a pod., pričom presne toto žalobca opakovane robí, keď vychádza z nejakej právnej úpravy a vyvodzuje z nej úplne iné (nesprávne) právne závery.

122. K zmluve o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru: Čo je to akcesorita v zmluvných vzťahoch a aký má vplyv voči hlavnému záväzku je všeobecne známe a preto žalovaný nepovažuje za potrebné sa k tomu bližšie vyjadrovať.

123. Vzhľadom na to, že zmluva o doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru je zmluvou dobrovoľnou, ktorá nie je žiadnou podmienkou získania úveru, odmena za ňu sa do RPMN nezapočítava, čo vyplýva z konštantnej rozhodovacej činnosti súdov, orgánov dozoru a predovšetkým rozhodujúcej právnej úpravy (§ 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť ...“).

124. Žalovaný zastáva názor, že je výhradne na zákazníkovi (v danom prípade žalobcovi), aký spôsob pre splnenie svojho dlhu (či akejkoľvek inej povinnosti) využije, Je nesporné, že zákazník má viacero možností ako uhrádzať jednotlivé splátky podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere, avšak každý spôsob, ktorý si zvolí si vyžaduje z jeho strany vynaloženie určitých nákladov či už za poplatky za prevod alebo vklad v prospech bánk alebo pošty, cestovné náklady, stratu času etc. Za tohto objektívneho stavu poskytuje žalovaný svojim zákazníkovi len ďalšiu možnosť, prostredníctvom ktorej môžu uhrádzať jednotlivé splátky, ktoré im vyplývajú zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Za tohto stavu žalovaný skutočne nerozumie glorifikácií bánk či pošty zo strany žalobcu, akoby ich produkty boli v tejto súvislosti niečím lepším, pričom žalobca sa vlastne domáha toho, aby iné spoločnosti obdobné služby poskytovať mohli no žalovaný nie, čo je nie len absolútne neopodstatnená požiadavka, ale takýto prístup aj zásadne nabúrava trhové prostredie.

125. Snahy žalobcu pôsobiť na súd argumentmi o tom, aké sú veci jasné a nesporné a to v prospech žalobcu, sú v príkrom rozpore s realitou, na ktorú už poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe a svedčia o tom aj tri rozsudky Okresného súdu Prešov, na ktoré sa v tejto súvislosti paradoxne odvoláva samotný žalobca, keďže sa nijako neprikláňajú k argumentácii žalobcu a súčasne aj boli odvolacím súdom zrušené. Žalobca netvrdí, že v otázkach spotrebiteľského práva ako zrejme aj v ostatných právnych odvetviach by bola jednotná aplikačná prax zo strany súdov, ale je faktom, že pomer súdnych rozhodnutí, ktorých stranou je žalovaný, je jednoznačne v prospech žalovaného a na tom

nič nemení rozsudok Krajského súdu v Prešove. Žalovaný má za to, že predložil a označil dostatok súdnych rozhodnutí z celého Slovenska na to, aby aj na ich základe mohol konštatovať, že formulárová argumentácia žalobcu je neopodstatnená a nesprávna.

126. Žalobca tiež argumentuje tým, že to čo je drahšie je nelogické a teda neplatné. Odhliadnuc od toho, že uvedené nemá s logikou žiaden súvis, žalovaný by si dovolil uviesť, že voľba akéhokoľvek drahšieho variantu nespôsobuje neplatnosť, preto celá takáto argumentácia žalobcu je nesprávna a neopodstatnená. Žalovaný má pocit, že kým je žalobcovi dodávaný tovar či služby, tak je všetko v poriadku, ale v čase platenia sa už žalobcovi začína vec javiť inak a to nelogicky a tým vlastne aj neplatne. Ak by sme vychádzali z rovnakej „logiky" veci ako žalobca museli by sme v tomto konaní dospieť k záveru, že napríklad aj právne služby advokáta niečo stoja a preto je nelogické si ich objednávať, keď' si to človek (v danom prípade žalobca) môže spraviť sám (stiahnuť rovnakú žalobu z internetu), čiže právne zastúpenie žalobcu v tomto konaní je neplatné a preto na úkony právneho zástupcu žalobcu nemožno v tomto konaní prihliadať, s čím by však už žalobca zrejme nesúhlasil. Uvedené rovnako platí pre všetko čo si človek dokáže svojpomocne zabezpečiť, no ako žalovaný už uviedol, toto nemá žiaden vplyv na platnosť právneho úkonu či oprávnenosť tretích osôb poskytovať služby či dodávať tovar, ktorý si človek dokáže zabezpečiť sám ako sa mylne domnieva žalobca.

127. Každý zákazník žalovaného je riadne oboznámený so zmluvami žalovaného a kvôli vyššej právnej istote a nespochybniteľnosti žalovaný vždy uzatvára so svojimi klientmi len písomné zmluvy, v ktorých si zákazník môže všetko jasne, prehľadne a zrozumiteľne okrem už vypočutého aj duplicitne sám riadne prečítať. Žalovaný si preto za tohto stavu už nedokáže predstaviť ako viac či lepšie by mal svojich zákazníkov poučovať.

128. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere: Žalobca tiež tvrdí, že adhézne zmluvy o spotrebiteľskom úvere používané žalovaným neobsahujú dve zákonné náležitostí, no v tejto súvislosti sa nijako nevyjadril k argumentácii žalobcu z vyjadrenia k žalobe, okrem spochybňovania rozsudku Súdneho dvoru Európskej únie z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15, ktorý je podľa žalobcu napriek jednoznačným záverom Súdneho dvoru EÚ vlastne úplne nepoužiteľný a zbytočný a to len preto, že žalobcovi v danom prípade zrovna nie je na prospech.

129. Darmo si žalobca zvolil niekoľko vnútroštátnych rozhodnutí, ktoré posudzovali predmetné náležitosti, aj to len v iných adhéznych zmluvách iných spoločností ako je žalovaný, keďže minimálne rovnaké množstvo existuje opačných vnútroštátnych rozhodnutí, pričom pri posudzovaní zmlúv žalovaného je rozhodovacia prax dokonca jednoznačne v prospech žalovaného, t. j. v prospech úplnej platnosti jeho adhéznych zmlúv, čo vyplýva už aj z vyjadrenia k žalobe. Za tohto stavu je podľa žalovaného nesporné, že žiadna ustálená rozhodovacia prax či judikatúra v tomto smere v Slovenskej republike neexistuje. Uvedené sa však zmenilo 9. novembra 2016 a to práve rozsudkom Súdneho dvoru Európskej únie, sp. zn. C-42/15, ktorý je plne spôsobilý zmeniť dovtedajšiu nejednotnú vnútroštátnu aplikačnú prax pri výklade náležitosti ohľadne splátok úveru (§ 9 ods. 2 písm. k) [dnes písm. 1)] ako aj termínu konečnej splatnosti (§ 9 ods. 2 písm. f), hoc sa to žalobcovi nemusí páčiť.

130. V súvislosti so žalobcom napádanými náležitosťami adhéznych zmlúv o spotrebiteľskom úvere používaných žalovaným, by si žalovaný dovolil poukázať aj na rozpornosť argumentácie žalobcu s pravidlami formálnej logiky, konkrétne:

131. Žalobca uvádza, žalovaný "nešpecifikoval, z čoho jednotlivé splátky pozostávajú, t.j. aká časť z konkrétnej splátky ide na splatenie istiny, aká na úrok a aká na prípadný poplatok." Ak by žalovaný (resp. akýkoľvek poskytovateľ spotrebiteľských úverov) postupoval tak ako to žiada žalobca, nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia by spotrebiteľ vlastne vedel aká vysoká je jeho celková (mesačná či týždenná) splátka spotrebiteľského úveru, pričom ani jednoduché sčítanie dielčích splátok istiny, úroku a poplatku by spotrebiteľovi tiež nijako nepomohlo, pretože v jednotlivých prípadoch by spotrebiteľ mohol platiť aj provízie či dane (hoc to nie je prípad u žalovaného) ako to vyplýva z vymedzenia celkových nákladov u spotrebiteľských úveroch podľa § 2 písm. g ) zákona o spotrebiteľských úveroch („celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu"). Žalobca teda náležitosť podľa § 9 ods . 2 písm. k) [dnes písm. 1)] vykladá tak, že spotrebiteľ musí vedieť aká časť jeho splátky ide na istinu, aká na úrok a aká na poplatok, no takýmto absurdným doslovným formalistickým výkladom vyčerpal žalobca celú túto

zákonnú náležitosť no nedozvedel by sa vôbec aká časť splátky má pripadať na províziu či aká časť splátky má pripadať na prípadnú daň a tiež sa vôbec nedozvie aká má byť vlastne jeho celková splátka, pričom mu v tom vzhľadom na dve neznáme nepomôže ani jednoduchý súčet o ktorom vlastne sám žalobca tvrdí, no už pri inej zákonnej náležitosti, že spotrebiteľ nemôže počítať údaje prostredníctvom matematických operácii.

132. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že výklad žalobcu, ktorým sa len účelovo snaží z odplatnej zmluvy spraviť zmluvu bezodplatnú, napriek jasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán je absurdný a pre akúkoľvek ochranu spotrebiteľov nepoužiteľný. Naopak právna úprava priamo počíta sa záujmom spotrebiteľa poznať rozpis jednotlivých splátok a preto sú poskytovatelia spotrebiteľských úverov (t. j. aj žalovaný) povinný kedykoľvek a bezodplatne poskytovať svojim zákazníkom amortizačnú tabuľku, kde sú všetky tieto údaje presne a detailne uvedené. Iný význam amortizačnej tabuľke pripísať jednoducho nemožno.

133. Taktiež nelogicky pôsobí argumentácia žalobcu aj ohľadne termínu konečnej splatnosti, kedy pojem termín žalobca bez akéhokoľvek vysvetlenia stotožňuje s pojmom dátum a to napriek tomu, že zákon o spotrebiteľských úveroch tieto pojmy rozlišuje. Ak by totiž zákonodarca chcel, aby konečná splatnosť spotrebiteľského úveru mala byť uvedená jedine a len dátumom, tak by to tak aj v právnom predpise danej zákonnej náležitosti vyjadril. Vzhľadom na to, že tomu tak však nie je, tak je podľa žalovaného zrejmé, že možnosti vyjadrenia končenej splatnosti spotrebiteľského úveru nie sú totožné len s vyjadrením pomocou dátumu.

134. Žalovaný plne rešpektuje povinnosť určitosti pri právnych úkonoch, vrátane náležitosti pri termíne konečnej splatnosti, ale podľa žalovaného je použitie rovnakého spôsobu vyjadrenia ako je to bežné napr. pri výplatnom termíne, dostatočné a absolútne presné. V tejto súvislosti by si žalovaný dovolil použiť slová mnohých sudcom, s ktorými sa pri takýchto námietkach často žalovaný stretáva a to, že každý vie, že týždeň má 7 dní a rovnako tak každý vie, koľko je to 60 týždňov a aj preto argument o neuvedení termínu konečnej splatnosti neobstojí.

135. Rozsudok Súdneho dvoru Európskej únie z 9. novembra 2016, sp. zn. C-42/15: Európske právo je súčasťou aj právneho poriadku Slovenskej republiky a preto nie je možné ho prehliadať či bagatelizovať ako to robí žalobca.

136. Žalobca na základe porovnania slov zo smernice a zákona konštatuje nesúlad a tým má celú vec za vyriešenú, čo je podľa žalovaného celkom nesprávne. Úlohou smerníc nie je totiž, aby ich členské štáty doslova prevzali do svojich vnútroštátnych noriem, ale aby zabezpečili ich účel a to formou, ktorá je v danom štáte najvhodnejšia. Totožnosť slov preto nie je žiadnou podmienkou či nevyhnutnosťou, pričom zo samotného zmyslu smernice sa ani príliš nepredpokladá.

137. Žalovaný sa nedomáha žiadneho priameho účinku smernice, žiadneho zakladania práv či a povinností zo smernice, ale len eurokonformného výkladu, ktorý chráni jednotné pravidlá pre vytváranie spoločného trhu a tým tvorbu silnejšieho konkurenčného prostredia, ktoré tlačí ceny (v danom prípade spotrebiteľských úverov) nadol, t. i. v prospech spotrebiteľov. Požiadavka maximálnej harmonizácie stanovená smernicou 2008 /48/ ES , čiže takej , od ktorej sa nemožno odchýliť : „... členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice", je zásadná pre vytváranie čo najväčšej konkurencie na strane poskytovateľov spotrebiteľských úverov a tým znižovanie cien spotrebiteľských úverov, čo je na prospech a ochranu práve záujmov spotrebiteľov a nie dodávateľov. Aj preto je v danom prípade podstatný výklad predmetných náležitostí pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere, kde Súdny dvor EÚ jednoznačne uviedol ako dotknuté náležitosti treba vykladať, pričom tento výklad nie len, že nie je v rozpore s vnútroštátnou úpravou (práve naopak), ale súčasne predstavuje rozhodnutie, ktoré je konečne spôsobilé definitívne ustáliť nejednotnú vnútroštátnu aplikačnú prax.

138. Smernica 2008/48/ES zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť. Podľa čl. 22 ods. l smernice 2008 /48/ ES „ keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice" . Ustanovenie čl. 10 smernice 2008/48/ES pritom veľmi presne stanovuje, aké náležitosti má mať zmluva

o spotrebiteľskom úvere, pričom toto ustanovenie neuvádza žiadnu vytýkanú požiadavku na náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere akú vyvodzuje žalobca pri svojej interpretácii § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

139. Inak povedané, ustanovenie § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vykladať vždy v súlade s ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES, pričom ČI. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES má aplikačnú prednosť a to aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Seda Kücükdeveci, C-555/07, bod 45, podľa ktorého "pokiaľ ide o úlohu vnútroštátneho súdu v konaní medzi súkromnoprávnymi subjektmi, v ktorom sa zdá, že dotknutá vnútroštátna právna úprava je nezlučiteľná s právom Únie, Súdny dvor rozhodol, že je úlohou vnútroštátnych súdov zaručiť súdnu ochranu vyplývajúcu pre osoby podliehajúce súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a zabezpečiť jej uplatnenie v celom rozsahu."

140. Požiadavka maximálnej harmonizácie stanovená smernicou 2008/48/ES, čiže takej, od ktorej sa nemožno odchýliť: „... členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice", je zásadná pre vytváranie čo najväčšej konkurencie na strane poskytovateľov spotrebiteľských úverov a tým znižovanie cien spotrebiteľských úverov, čo je na prospech a ochranu práve záujmov spotrebiteľov a nie dodávateľov. Na uvedenom nič nemení ani snaha jedného spotrebiteľa (žalobcu) vo svojom jednom súdnom konaní poprieť pravidlá, podmienky a význam spoločného trhu a to predovšetkým pre spotrebiteľov, kvôli tomu, že mu to zrovna nepríde výhodné v jeho súdnom spore.

141. Inými slovami, to o čom žalobca tvrdí, že niet žiadnych pochýb vyložil Súdny dvor EÚ presne tak ako uvádzal žalovaný, t. i. presne naopak ako si to predstavoval žalobca, pri svojom výklade, ktorý ie ďaleko za hranicou formálnosti, čo je už samé osebe neprípustné napr. nález sp. zn. I. ÚS 242 07) a je tiež v rozpore aj so zásadou favor contractus, keď žalobca namiesto toho, aby sa snažil udržať právny vzťah v platnosti vzhľadom na potrebu nevyhnutnej ochrany zmluvnej autonómie a zachovania právnej istoty, tak jeho jedinou snahou je zneplatňovať (čiastočne) zmluvné vzťahy tak, aby sa z odplatných úkonov stali pre žalobcu úkony bezodplatné či neplatné.

142. K poplatku za garantovanú službu Žalobca si vo svojej replike nedôvodne zamieňa administratívny poplatok s poplatkom za garantovanú službu. Zavedením poplatku za garantovanú službu sa žalovaný zaviazal pre svojich zákazníkov zabezpečovať činnosti podľa bodu 4, ktoré zo zákona nebol a ani nie je povinný zabezpečovať. Samozrejme aj v tomto prípade si dané činnosti vyžadujú náklady na ich zabezpečenie a poskytovanie. Poplatok za garantovanú službu je v adhéznych zmluvách o spotrebiteľskom úvere používaných žalovaným, v ktorých je obsiahnutý povinnou náležitosťou a preto automaticky vstupuje do celkových nákladov ako aj RPMN, teda do ceny spotrebiteľského úveru.

143. Poplatok za garantovanú službu podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere nespadá medzi zakázané poplatky uvedené v citovanom § 9 ods. 10 zákona o spotrebiteľských poplatkoch, je v zmluve o spotrebiteľskom úvere vyjadrený jasne, zrozumiteľne a určito, pričom protiplnenie za daný poplatok je presne vymedzené v bode 4 zmlúv o spotrebiteľskom úvere.

144. Obsah garantovanej služby je v zmluvách o spotrebiteľskom úvere presne vymedzený, pričom všetky plnenia sú výhradne v prospech zákazníka a naopak, žiadne z nich nie je v prospech žalovaného. V trhovom prostredí je prirodzené, že jednotlivý dodávatelia sa snažia odlíšiť od svojej konkurencie a to tak cenou ako aj svojou ponukou. Žalovanému preto príde nenáležité aby žalobca, ktorý sa sám opakovane vracal práve k produktom žalovaného teraz po rokoch tvrdil, že tieto služby, ktoré si u žalovaného objednával a roky využíval mu nevyhovujú.

145. V súvislosti s návrhom žalobcu na prieskum poplatku za garantovanú službu ohľadne jeho prijateľnosti si žalovaný dovoľuje len uviesť, že dôvodom neprijateľnosti nemôže byť cena ani obsah uvedenej garantovanej služby - práva žalobcu, nie žalovaného, pretože skúmanie primeranosti ceny je podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčené. Napriek tomu, že súdy môžu určiť vo výroku neprijateľnosť podmienky aj bez návrhu, nie je to ich povinnosťou a preto nemožno automaticky vyvodiť, že ak súd v právoplatnom rozsudku, ktorý sa týka adhéznej zmluvy takúto podmienku neurčil, tak v nej nie je, avšak napríklad v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Martin zo dňa 19. januára 2015, sp. zn. 15C/244/2014 alebo sp. zn. 9C/251/2014 súd už posúdil právnu otázku

ohľadne (ne)prijateľnosti poplatku za garantovanú službu v adhéznych zmluvách o spotrebiteľskom úvere používaných žalovaným, pričom súd takýto návrh vždy zamietol z meritórnych dôvodov a tiež konštatoval, že predmet garantovanej služby nie je neprijateľnou podmienkou z dôvodu, že poplatok za garantovanú službu nie je "nárokom, ktorý by veriteľ poskytujúci peňažné prostriedky ako úver vo vzťahu k dlžníkovi nemohol požadovať." Vzhľadom na precedentný charakter posudzovania zmluvných podmienok ohľadne ich (ne)prijateľnosti (zbierka stanovísk NS a súdov SR 1/2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. októbra 2014 sp. zn. 3 Cdo 446/2013) je vzhľadom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Martin, sp. zn. 15C/244/2014 zrejmé, že poplatok za garantovanú službu nie je neprijateľnou podmienkou.

146. Z vyššie uvedených dôvodov považuje žalovaný repliku žalobcu zo dňa 7. marca 2017 za nesprávnu a účelovú a zotrváva na svojom návrhu, aby bola žaloba zamietnutá v celom rozsahu.

147. Podaním zo dňa 11.04.2017 (č.l. 128-130) sa žalobca opätovne vyjadril, v ktorom vyjadrení uviedol, že žalobca vo svojich predchádzajúcich podaniach, tak aj teraz musí znova poukázať na kruciálny, rozhodujúci názorový rozpor v prejednávanej veci. Podstata doterajšej argumentácie a tvrdení žalobcu stojí a odvíja sa od jednej základnej skutočnosti, a síce, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere postupoval v rozpore s platným právom (úžerná odplata, nerešpektovanie výpočtu RPMN podľa zák. č. 129/2010 Z.z., nekalé obchodné praktiky), čo má za následok, že na strane žalovaného neexistuje platný právny titul na prijatie akejkoľvek odplaty za poskytnutie pôžičky a teda na strane žalobcu existuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

148. Žalobca nemal inú možnosť, ak chcel čerpať pôžičku, iba akceptovať hotovostný výber splátok prostredníctvom obchodného zástupcu a podpísať všetky listiny, ktoré mu predložil obchodný zástupca žalovaného.

149. Reálna možnosť voľby pre žalobcu, t.j. či úver splácať osobne obchodnému zástupcovi alebo samostatne prevodom alebo vkladom na účet, teda fakticky neexistovala!

150. Na základe podrobnej znalosti praxe a osobných informácií od cca 100 bývalých klientov žalovaného z okresov Lučenec a Rimavská Sobota zastávame jednoznačne názor, že obchodní zástupcovia žalovaného systematicky ponúkali klientom (nedávali žiadnu možnosť voľby t.j. splátky úveru - osobne obchodnému zástupcovi alebo samostatne) osobný výber splátok ako jedinú možnosť úhrad pôžičky. Predpokladáme, že obchodní zástupcovia boli motivovaní zo zištných dôvodov získania vyššej provízie, čím však podstatne navyšovali náklady, o ktoré klienti vrátane žalobcu mali úver preplatiť

- až nad prah hranice úžery!

151. Pokiaľ sa teraz žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu snaží rôznymi sofizmami a fabulatívnymi tvrdeniami zahmliť notoricky známu skutočnosť praxe jeho obchodných zástupcov v okrese Lučenec a Rimavská Sobota, nič to nemení na realite, ktorú možno v prípade potreby potvrdiť výsluchmi desiatok klientov žalovaného.

152. Z pohľadu žalobcu je irelevantné, či takáto prax predaja úverových produktov mnohými obchodnými zástupcami žalovaného t.j. „pôžička sa vždy spláca v hotovosti!“, bola iba excesom niekoľkých nedostatočne odborne pripravených pracovníkov žalovaného v danom regióne, resp. došlo nedaj k hlbšiemu systémovému zlyhaniu pri predaji úverov žalovaným. Postup obchodných zástupcov žalovaného, opierajúc sa o nám známe vyjadrenia jeho klientov, hodnotíme, ako hrubé zneužitie dôvery na úkor klientov žalovaného zneužijúc najmä ich nedostatočný rozumový rozhľad, nízke vzdelanie, materiálnu núdzu a neznalosť úradného jazyka.

153. Od žalovaného by sme očakávali, pokiaľ jeho siahodlhé vyjadrenia nie sú iba procesnou taktikou - zahmliť realitu a unaviť súd a protistranu, aby označil konkrétne dôkazy, ktoré potvrdia, že skutočne aj v tejto veci postupovali pracovníci žalovaného s primeranou odbornou starostlivosťou a v súlade s platným právom pri uzatváraní zmluvného vzťahu! Skúsenosti veľkého počtu klientov žalovaného, vrátane žalobcu, ktoré sú nám osobne známe z našej praxe, totiž uvádzajú presný opak toho, čo doteraz prezentuje žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

154. Súd vykonal vo veci dokazovanie prečítaním karty splátok č.l. 6, výzvy na dobrovoľné plnenie č.l. 8, úrokovej sadzby ECB č.l. 9, zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.l. 25-26, zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok č.l. 27, čestných prehlásení č.l. 133-156, z prílohovej obálky (CD nosič) - stanovisko Ministerstva financií SR, stanovisko Slovenskej obchodnej inšpekcie, stanovisko Národnej banky Slovenska, výsluchom žalobcu (č.l. 194), výsluchom svedka Júliusa Kovácsa (č.l. 195) a zistil tento skutkový stav:

155. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že žalobca uzatvoril so žalovaným Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 13.09.2014, v zmysle ktorej mu bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 440,- €, pričom celkové náklady spotrebiteľa podľa § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch zmluvou sú vyčíslené a tvorené súčtom úroku a poplatku za garantovanú službu, a to úrokovou sadzbou 24,20 % ročne a sumou 68,27 € a poplatok za garantovanú službu pevnou sumou 77,01€, teda celkové náklady na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy predstavujú RPMN vo výške 66,90 %. Celková čiastka, ktorú žalovanému žalobca bol povinný zaplatiť predstavuje 585,28 € pri priemernej RPMN 44,06 %. Zákazník sa zaviazal uhradiť dlžnú sumu v 60. týždenných splátkach, pričom výška každej splátky dlžnej sumy od prvej po predposlednú je 9,76 € a poslednej dlžnej splátky 9,44 €. Úver sa za podmienok tejto zmluvy poskytuje na dobu 60. týždňov, termín splatnosti poslednej splátky, a teda konečnej splatnosti úveru a dlžnej sumy je 7. deň 60-teho týždňa po dni uzatvorenia zmluvy. V zmluve je uvedené jej číslo XXXXXXXXX a podpísaná bola zástupcom W. I. s miestom podnikania Radzovce pod IČO: 42 312 515.

156. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že dňa 13.09.2014 bola uzatvorená Zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru, v zmysle ktorej bodu I, bod 1.1 poskytovateľ sa zaväzuje, že zákazníkovi za odmenu podľa odseku 1.2 bude počas platnosti tejto zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej sumy určenej na úhradu splátky spotrebiteľského úveru, ktorý bol zákazníkovi poskytnutý na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej medzi zákazníkom a poskytovateľom a v jej bezodkladnom použití na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru v mene zákazníka, a to spôsobom podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Služba je poskytovaná na individuálnom prístupe k zákazníkovi a s potrebnou súčinnosťou, ku ktorej sa zákazník zaväzuje.

157. V zmysle článku I, bod 1.2 zákazník sa zaväzuje, že za poskytnutie služby podľa odseku 1.1 zaplatí poskytovateľovi celkovú odmenu vo výške 226,60 €. Zákazník sa zaväzuje splácať túto odmenu v 60- tich pravidelných splátkach, a to v 59. týždenných splátkach vo výške 3,78 € a poslednú splátku vo výške 3,58 €. Splatnosť prvej splátky nastáva 7. kalendárny deň po uzatvorení tejto zmluvy. Celková odmena predstavuje odplatu pre poskytovateľa za to, že bude môcť odovzdávať sumu, ktorá bola použitá na úhradu splátky spotrebiteľského úveru priamo v mieste, ktoré mu práve vyhovuje a poskytovateľ zabezpečí prevzatie tejto sumy a jej použitie na účely úhrady splátky spotrebiteľského úveru.

158. Žalobca uviedol, že zmluva, ktorá je predmetom sporu bola poslednou zo štyroch zmlúv, ktorú som uzatvoril s Providentom. Prvé tri zmluvy uhradil. Spôsob podpisu zmlúv bol stále rovnaký, každá z nich však bola uzatváraná s inou osobou ako obchodným zástupcom. Spoločnosť Provident kontaktoval, následne ho kontaktovali oni a ponúkali mu nové produkty. Poslednú zmluvu uzatváral obchodný zástupca Július Kovács. Zmluva bola vypisovaná pánom Kovácsom, ktorého kontaktoval, že súrne potrebuje peniaze. Obchodný zástupca do hodiny prišiel a zmluva bola spisovaná domu u žalobcu pred ním. Žalobca uviedol, že si nespomína či podpisoval aj nejaké iné papiere, asi podpisoval len tú zmluvu. Peniaze súrne potreboval na rekonštrukciu domu, k ich vyplateniu došlo v tomto prípade na pošte, tri predchádzajúce prípady mu boli vyplatené priamo uňho doma. Za účelom výplaty dostal poukážku, s ktorou následne išiel na poštu, kde mu boli peniaze vyplatené, celé to trvalo nejakých 5-6 dní, pretože tam bol víkend medzičasom. Peniaze platil z úveru doma, chodil ich inkasovať pán Kovács, po nejakých dvoch mesiacoch to bola iná osoba. Neboli žiadne jednania s obchodným zástupcom o tom, že by mohol splácať dlh aj iným spôsobom, napr. na pošte alebo na účet. Zmluvy boli vo všetkých štyroch prípadoch podpisované tak, že mu bolo ukázané kde má podpísať, nečítal to, pretože to nerobí ani v banke a podpisuje kde je mu ukázané. Žalobca uviedol, že z hľadiska splácania mu bolo povedané, že platiť treba v hotovosti, iná možnosť platenia mu ponúkaná nebola.

159. Z výpovede svedka W. I., obchodného zástupcu žalovaného, na pojednávaní dňa 05.06.2017 (č.l. 195) vyplynulo, že robil obchodného zástupcu firmy Provident od novembra 2013 do mája 2015,

pričom mohol mať tak 100-140 klientov mesačne. Vo vzťahu k okolnostiam uzatvárania zmlúv uviedol, že každotýždenne fakticky mali porady za prítomnosti vedúcej, ktorou v tom čase bola pani B., preberali sa jednotliví klienti, rozhodovalo sa ktorí klienti sú v „dobrí“, ktorí platia, ktorí klienti neplatia a komu môžu byť ponúknutý ďalší úver. Následne takýto klienti boli kontaktovaní na možnosť čerpania ďalšieho úveru a pokiaľ si svedok spomína tak takto bol oslovený aj pán Oláh. Peniaze potreboval, pretože sa dostal do nejakých problémov a na predmetnej porade bolo rozhodnuté do akej výšky mu môže byť úver poskytnutý a o tejto výške rozhodovala vedúca a takto bola zmluva aj pripravená. V čase uzatvárania zmluvy už peniaze sa nedávali pri podpise, ale vydávala sa karta. Zmluva sa vypisovala doma u žalobcu. Spôsob platenia bol dojednaný, že každomesačne svedok bude chodiť inkasovať splátky a ak bol dohodnutý spôsob Komfort, tak chodil inkasovať do domu klienta. Podľa usmernenia manažérky zmluva Komfort bola dojednávaná s jednotlivými klientmi, pričom svedok uviedol, že ak by pán Oláh pôžičku chcel dostať, ale zmluvu Komfort by nechcel uzatvoriť potom síce nevie či by ju dostal, ale neverí tomu, že by takúto pôžičku bol dostal. O tom či sa bude podpisovať aj služba komfort rozhodovala len manažérka. Svedok sa síce vyjadroval k mechanizmu podpisu zmluvy komfort, avšak terminologicky z obsahu jeho výpovede je zrejmé, že svedok sa vyjadruje k zmluve o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru, nakoľko poukazuje na osobné inkasovanie splátok každomesačne. Uvedenú nepresnosť v svedeckej výpovedi svedka I. súd nepovažuje za relevantnú vo vzťahu k posúdeniu negociačného procesu napriek tomu, že zmluva, ktorá bola uzatvorená je zmluvou označenou ako zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru.

160. Podľa § 3 ods. 1 OZ, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), v znení ku dňu 13.09.2014, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

161. Podľa § 39 OZ, v znení ku dňu 13.09.2014, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

162. Podľa § 39a OZ, v znení ku dňu 13.09.2014, neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.

163. Podľa § 52a ods. 1 OZ, v znení ku dňu 13.09.2014, ak sú uzavreté viaceré spotrebiteľské zmluvy pri tom istom rokovaní alebo sú zahrnuté do jednej listiny, posudzuje sa každá z týchto zmlúv samostatne.

164. Podľa § 52a ods. 2 OZ, v znení ku dňu 13.09.2014, ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.

165. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení ku dňu 13.09.2014, na účely tohto zákona sa rozumie g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

166. Podľa § 9 ods. 2 písm. f), j), k) zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 13.09.2014, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

167. Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 13.09.2014, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne finančnými prostriedkami v hotovosti.

168. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., v znení ku dňu 13.09.2014, Na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom s výnimkou poplatkov, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za nedodržanie akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to, či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej so spotrebiteľom.

169. Podľa § 451 ods. 1 OZ, v znení ku dňu 13.09.2014, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

170. Podľa § 451 ods. 2 OZ, v znení ku dňu 13.09.2014, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

171. Podľa § 456 OZ, v znení ku dňu 13.09.2014, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

172. Podľa § 457 OZ, v znení ku dňu 13.09.2014, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

173. Podľa § 517 ods. 1 v znení ku dňu 13.09.2014, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

174. Podľa § 517 ods. 2 v znení ku dňu 13.09.2014, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

175. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení ku dňu 13.09.2014, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

176. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súd v predmetnom spore sledoval dve línie zásadných aspektov pre účel posúdenia nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to neplatnosť

zmluvy podľa § 39 pre rozpor s dobrými mravmi, resp. obchádzanie zákona a bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.

177. Bezdôvodné obohatenie v zmysle citovanej právnej úpravy je konštruované ako záväzkový vzťah(veľmi podobný zodpovednostnému vzťahu) medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho sa niekto obohatil. Bezdôvodné obohatenie je v zmysle citovanej úpravy konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. Jeho zákonná úprava je taká, aby ak vzniklo, sa vydalo tomu, na úkor koho bolo získané. Teda platí všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Takto vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje.

178. Zákon upravuje viacero foriem bezdôvodného obohatenia, pričom jedným z nich je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod na plnenie. Znamená to, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe ktorej sa spravidla plní. Takáto situácia môže nastať vtedy, keď sa účastník domnieva, že uzavrel zmluvu, hoci ju neuzavrel, ale k plneniu došlo. Majetkový prospech môže vzniknúť aj plnením z neplatného právneho úkonu spravidla z neplatnej zmluvy.

179. Zákon jednoznačne hovorí, že predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať a túto povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie má ten, kto ho získal na úkor iného. Subjektom, ktorý má právo žiadať vydať bezdôvodné obohatenie je ten, na úkor koho sa niekto bezdôvodne obohatil.

180. Zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ za poskytnuté finančné prostriedky vo výške 440,- eur bol žalovanému povinný zaplatiť 585,28 eur odmenu (68,27 eur predstavuje úrok, 77,01 eur administratívny poplatok a 226,60 eur za poskytnutie služby - „zabezpečenie splátok úveru“. Celková výška odmeny, ktorú žalovaný od spotrebiteľa za poskytnutie úveru požadoval dosahuje až 84,50 % (371,88 eur / 440,- eur).

181. Z vykonaného dokazovanie je nepochybné, že žalobca, ako dlžník, a žalovaný, ako veriteľ, uzatvorili Zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 13.09.2014 pod č. XXXXXXXXX a na tom istom jednaní taktiež Zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok úveru. Nesporným medzi stranami sporu je, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 440,- € a na tento úver postupne splátkami uhradil celkovo 811,88 €, teda sumu 371,88 € zaplatil nad rámec skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov.

182. Pri vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov každého jednotlivo a zároveň všetkých vo vzájomnej súvislosti mal súd za to, že negociačný proces uzatvárania tak úverovej zmluvy, ako aj zmluvy o doplnkovej službe bol preukázaný tak výpoveďou žalobcu, ale najmä výpoveďou obchodného zástupcu žalovaného W. I.. Za doplnkovú službu inkasovania splátok, ktorá bola medzi účastníkmi zmluvného vzťahu dojednaná osobitnou zmluvou vrátane odmeny za takúto službu, bol žalobca povinný platiť odmenu osobitne, avšak inkludovanú v jednotlivých splátkach úveru. Zmluva o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok bola podmienkou poskytnutia úveru za podmienok uvedených v úverovej zmluve. Žalobcovi v negociačnom procese iná možnosť inkasovania splátok úveru v zmysle úverovej zmluvy, ako osobné inkasovanie s poukazom na zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok ani daná nebola. Rovnako obchodný zástupca vyjadril vo svojej výpovedi pochybnosť o tom, že takýto úver by bol žalobcovi poskytnutý v prípade, žeby zmluvu o doplnkovej službe nebol podpísal. O tom či takáto zmluva bude podpísaná podľa výpovede svedka Kovácsa rozhodovala manažérka spoločnosti a takáto zmluva sa klientovi dávala podpísať, pričom nebolo preukázané, že by klient mal inú možnosť ako túto zmluvu nepodpísať ak úver chcel dostať. Jedná sa teda o prípad § 52a OZ, keď z povahy zmlúv, ako aj stranám známeho účelu týchto zmlúv pri ich uzatváraní zrejme vyplýva, že tieto zmluvy od seba sú vzájomne závislé. Z výpovede svedka Kovácsa vyplynulo, že fakticky klientovi sa dávali podpisovať jednotlivé listiny v počte približne päť kusov automaticky. Za takéhoto stavu, podľa názoru súdu, náklady spojené s doplnkovou službou mali byť započítané do ročnej priemernej miery nákladov, nakoľko sa jedná o dodatočné náklady spotrebiteľa v súvislosti s poskytnutým úverom.

183. Žalovaný, ako poskytovateľ úveru, platbu odmeny v zmysle zmluvy o garantovanej službe do RPMN nezahrnul, čo nebolo sporným, pretože žalovaný tvrdí, že táto zmluva bola uzatvorená samostatne zo

strany spotrebiteľa dobrovoľne a túto službu si vyžiadal a nebola podmienkou pre uzatvorenie úverovej zmluvy. S týmto prezentovaným názorom súd nemôže súhlasiť jednak vzhľadom na vyššie uvedené dôkazy a jednak logickým zhodnotením konania nielen žalobcu, že inú možnosť ako platiť v splátkach v hotovosti obchodnému zástupcovi nemal o inom spôsobe platieb ani poučovaný nebol, jedná sa o osobu, ktorá opakovane uzatvárala úverové zmluvy, teda z čoho logicky vyplýva, že neoplývala prebytkom finančných prostriedkov a preto je absolútne nelogickým, žeby akýkoľvek priemerný spotrebiteľ za svojej zložitej finančnej situácie dobrovoľne volil možnosť pohodlného splácania splátok zo svojho domova len aby mohol zaplatiť za to odmenu vo 51,50 % (256,60 €/440,- €) poskytnutého úveru keď by mu bola daná možnosť takúto zmluvu nepodpísať a získať úver lacnejšie.

184. Vyššie uvedený stav kedy zmluva o doplnkovej službe je podmienkou uzatvorenia úverovej zmluvy pri inkasovaní poplatku vo výške 51,50 % poskytnutého úveru, ktorý nie je započítaný do RPMN a týmto spôsobom úver spotrebiteľa navyšuje, podľa názoru súdu, je konaním rozporným s dobrými mravmi najmä z hľadiska spôsobu akým negociačný proces prebiehal a bol popísaný jednak žalobcom, vyplýva aj z výpovede samotného obchodného zástupcu. Zmluvu o dobrovoľnej doplnkovej službe v tomto smere je potrebné považovať za zmluvu neplatnú absolútne pre rozpor s dobrými mravmi, a teda následne aj zmluvu úverovú za neplatnú.

185. Vyššie uvedený postup súd posudzuje jednak ako postup rozporný s dobrými mravmi v rámci procesu uzatvárania zmluvy úverovej a zmluvy o doplnkovej službe, ktorý spôsobil nezákonný stav, kedy cena tejto služby nebola zarátaná do RPMN ako výdaj, ktorý nepochybne spotrebiteľ za účelom získania úveru musel zaplatiť a týmto postupom žalovaný de facto obišiel zákon vo vzťahu k správnemu určeniu príslušnej ročnej percentuálnej miery nákladov úverovej zmluvy. Argumentácie žalovaného, že žalovaný nemohol v čase uzatvárania zmluvy vedieť o týchto nákladoch, pretože zmluva o dodatkovej službe ešte nebola uzatvorená považuje súd za účelové, pretože, tak ako to vyplynulo najmä z výpovedí obchodných zástupcov, najmä z výpovede obchodného zástupcu Júliusa Kovácsa, podmienkou získania úveru v hotovosti bolo podpísanie zmluvy o doplnkovej službe, teda ak spotrebiteľ požadoval peniaze z hľadiska ich poskytnutia okamžite v hotovosti bolo nepochybné, že ak sa tieto peniaze takto poskytujú, následne sa musí podpísať aj zmluva o dodatkovej službe, teda o tomto náklade v čase uzatvárania úverovej zmluvy sa už muselo vedieť, pretože inak úverová zmluva by uzatvorená nebola a neboli by finančné prostriedky ani poskytnuté. Uvedeným postupom sa zároveň obchádza aj zákon o spotrebiteľských úveroch, keďže náklady dojednanej dodatočnej služby nie sú zarátané do nákladov spotrebiteľa a tým je vyvolaný stav numericky nižšej RPMN napriek tomu, že v skutočnosti pri započítaní uvedenej dodatkovej služby by sa tieto náklady premietli do vyššej RPMN.

186. Keďže zmluva o doplnkovej službe, podľa názoru súdu, je absolútne neplatnou zmluvou pre rozpor s dobrými mravmi, ako aj obchádzanie zákona o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 39 OZ, všetky plnenia z tejto zmluvy vyplývajúce je potrebné vysporiadať v zmysle príslušných ustanovení o bezdôvodnom obohatení, v zmysle ktorého sú strany povinné si vydať to čo plnili.

187. Vzhľadom na skutočnosť, že súd posúdil vyššie uvedenú úverovú zmluvu ako zmluvu v nadväznosti na neplatnosť zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok ako neplatnú v spojení s § 52a ods. 2 vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu rozdielu sumy, ktorú od žalobcu prijal, t.j. 440,- eur a jeho úhradu vo výške 811,88 eur, teda v rozdiely 371,88 eur, ktoré súd priznal žalobcovi.

188. Žalovaný je v omeškaní s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie, na ktoré vydanie ho žalobca vyzval mailovou správou z 21.11.2016 s určením lehoty plnenia do 25.11.2016, a teda počnúc dňom 26.11.2016 sa žalovaný nachádza v omeškaní a je povinný zaplatiť zákonný úrok z omeškania vo výške 5 % ročne v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení.

189. Napriek vyššie uvedenému konštatovaniu neplatnosti zmluvy o dobrovoľnej doplnkovej službe zabezpečenia splátok a následne neplatnosti úverovej zmluvy súd si dovoľuje poznamenať pre prípad, žeby predmetné zmluvy boli zmluvami platnými, tak súd by skúmal, či zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným spĺňa požiadavky relevantných právnych predpisov v otázke ich obligatórnych náležitostí(zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 129/2010 Z. z. Zákon o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov). V tomto smere mal súd za preukázané, že v úverovej zmluve, ktorá je predmetom tohto konania, absentuje jej povinná náležitosť

v zmysle vyššie citovaných zákonov, a to správne vypočítaná RPMN, čoho dôsledkom by bol záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z. alebo § 11 ods. 1 zákona č.129/2010 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že bezúročný a bezpoplatkový môže byť len ten úver, ktorý obsahuje platné úroky a poplatky a správne vypočítanú RPMN, čo však v danom prípade nie je splnené. Vzhľadom na skutočnosť, že súčasťou predmetnej úverovej zmluvy a zmluvy o garantovanej službe sú poplatky nezahrnuté do RPMN, ktoré ako celok predstavujú neakceptovateľné protiplnenie v celej ich výške, sú tieto neplatné, a preto niet priestoru sa zaoberať otázkou ich prípadnej bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Práve z tohto dôvodu by bolo nadbytočné podrobne sa zaoberať rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s.,C-42/15, ECLI: EU:C:2016:842, v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadáva s otázkou obligatórnych náležitostí zmlúv o úver uzatváraných v súlade so Smernicou 2008/48, konkrétne s čl. 10 ods. 2 písm. h), a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov, keďže tento by mal relevanciu jedine v prípade, že by príslušné zmluvy o úvere mali platné poplatky a úroky. Súd len na okraj poznamenáva, že zo spomínaného rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ skutočne vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod50). V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z. z.

190. Ďalšie otázky týkajúce sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti a otázka aplikácie rozhodnutia C-42/15 vo veci S.Ó. c/a Slovenská republika vzhľadom na neplatnosť zmluvy o garantovanej službe a následne úverovej zmluvy je, podľa názoru súdu, irelevantná, nadbytočná.

191. Požiadavka synalagmatickej reštitúcie, ktorú vzniesol žalovaný vo vzťahu k plneniu, ktoré na základe zmluvy poskytol, a to že obchodný zástupca chodil inkasovať splátky, čím vznikli nepochybne náklady spojené s týmto inkasovaním, a teda že žaloba opomína túto reštitúciu je potrebné uviesť, že je to v prvom rade žalovaný, ktorý tento stav spôsobil kedy spotrebiteľovi podpis predmetnej zmluvy o doplnkovej službe de facto nanútil bez možnosti dať mu inú možnosť voľby ako splácanie osobným inkasovaním a tým spôsobom sumu úveru navýšil. Za takéhoto stavu by podľa § 3 bolo rozporné s dobrými mravmi, aby za takto nevyžiadanú službu, ktorá bola zo strany poskytovateľa de facto spotrebiteľovi nanútená, spotrebiteľ ešte mal poskytnúť peňažnú refundáciu.

192. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

193. Podľa § 255 ods. 2, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

194. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

195. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

196. Žalobca bol v konaní úspešný, súd mu preto priznal právo na náhradu trov konania v celosti. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti vo veci samej samostatným uznesením.

197. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe alebo návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť žalovaný alebo odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však žalovaný alebo odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo o určenie neexistencie manželstva, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi, a v konaní pred správnym súdom.

198. Podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, u) spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu.

199. Žalobca bol od povinnosti zaplatiť súdny poplatok oslobodený a súd žalobe vyhovel, preto poplatková povinnosť v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení prešla na žalovaného.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec na Krajský súd Banská Bystrica, a to písomne.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde, a aby každá strana sporu dostala jeden rovnopis odvolania. Ak strana sporu nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jej trovy.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Podľa § 367 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd.

Podľa § 367 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od

rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 367 ods. 3 Civilného sporového poriadku, právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti.

Podľa § 368 Civilného sporového poriadku, osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať. Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia.

Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania.

Podľa § 369 ods. 3 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 369 ods. 4 Civilného sporového poriadku, ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.