Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoPr-6-2017.pdf
PDF · 121.62 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/6/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Kataríny Beniačovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. U. L., nar. XX.XX.D., bytom L. XXXX/XX, V. W. Y., právne zastúpený: Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesova 9877/43, Zvolen, IČO: 47 236 655, proti žalovanému: Obec Nesluša, so sídlom Nesluša 987, IČO: 00 314 137, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 40Cpr/2/2016-155 zo dňa 28. októbra 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 14.10.2015 daná žalovaným žalobcovi je neplatná a pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 14.09.2009 naďalej trvá. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 01.02.2016 do 15.06.2016 v sume 2.542,77 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 534,24 Eur od 26.03.2016 do zaplatenia, zo sumy 803,65 Eur od 26.04.2016 do zaplatenia, zo sumy 803,65 Eur od 26.05.2016 do zaplatenia a zo sumy 401,23 Eur od 26.06.2016 do zaplatenia.
2. Vychádzal zo skutkovej a právnej argumentácie žalobcu týkajúcej sa neplatnosti skončenia jeho pracovného pomeru výpoveďou, následného správania žalovaného - späťvzatie výpovede listom zo dňa 05.02.2016, uznanie jej neplatnosti s poukazom na písomné vyjadrenia žalovaného doručené súdu v tomto konaní, ktorým žalovaný žiadal určiť výpoveď za neplatnú (i keď neskôr tvrdil, že ide o nadbytočný výrok), teda neplatnosť výpovede medzi stranami sporu je nespornou skutočnosťou, a preto len konštatoval neplatnosť výpovede danej žalobcovi dňa 14.10.2016. Dôsledkom toho pracovný pomer medzi stranami sporu naďalej trvá. Poznamenal, že argumentácia žalobcu v prospech neplatnosti výpovede je správna. Skutkovo vymedzený výpovedný dôvod nezodpovedal označenému dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a osobitosť zamestnanca ako osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorému môže byť daná výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, ktorý je podmienkou jej platnosti, so stanovením zákonných výnimiek, ktoré sa na posudzovaný prípad nevzťahujú. Jednou z týchto výnimiek je aj použitý výpovedný dôvod označený súdom ako nedôvodný.
3. Ťažisko argumentácie žalovaného bolo založené na výsledku rokovania zo dňa 11.02.2016 medzi stranami sporu, z ktorého žalovaný vyvodil súhlas žalobcu so späťvzatím výpovede. Predložený písomný záznam z označeného rokovania vychádzajúc z jeho obsahu však nepovažoval súd za súhlas so
späťvzatím výpovede, nakoľko neobsahuje výslovný prejav vôle žalobcu, že súhlasí s odvolaním výpovede. Zamestnanec (žalobca) zdôraznil, že nebude súhlasiť s odvolaním výpovede, ak mu nebude umožnené okrem vykonávania pôvodnej pracovnej pozície túto vykonávať aj v pôvodne dohodnutom pracovnom čase. Preto žalovaný mohol vziať na vedomie len tieto požiadavky a nie súhlas so späťvzatím výpovede. Otázka pracovného času mala byť doriešená dodatočne po predložení posudkov a potom dňa 15.02.2016 žalobcovi bola táto požiadavka jednoducho zamietnutá s odôvodnením, že sa nejedná už o chránené pracovisko, a preto mu nemôže byť vyhovené. Samotný spôsob vedenia rokovania 11.02.2016 nebol o tom, že zamestnávateľ mal záujem umožniť zamestnancovi vykonávať prácu za rovnakých pracovných podmienok, výsledkom nebola žiadna konkrétna dohoda obsahujúca deň nástupu na výkon práce, t.j. spôsob plynulého nespochybniteľného obnovenia výkonu práce zamestnancom, tak ako keby k výpovedi nebolo došlo, bez akejkoľvek zmeny pôvodne dohodnutých pracovných podmienok. Aj podľa predloženej korešpondencie vôľa žalobcu pracovať za rovnakých pracovných podmienok sa dostávala do nesúladu s požiadavkami zamestnávateľa, a to od začiatku plynutia výpovednej doby - jednostrannými príkazmi zo strany zamestnávateľa vykonávať prácu v ním určenej pracovnej dobe a v prideľovaní práce iným zamestnancom (list zo dňa 28.10.2015). Tento nesúlad vyplýva aj z listu, ktorým bola výpoveď žalovaným vzatá späť (aby najneskôr 08.02.2016 nastúpil na pracovisko, a to od pondelka do piatka v čase od 7:00 hod. do 15:30 hod.), ako aj z vyššie uvedeného rokovania 11.02.2016 o podmienkach výkonu práce, kde záver smeroval k doriešeniu úpravy pracovného času po predložení posudkov zamestnanca ako osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom a pokračovalo spochybňovaním povolenia úpravy pracovného času, označeným ako spornej skutočnosti v konaní pred súdom, hoci je zrejmé, že žalovaný mal o povolení takejto zmeny pracovnej zmluvy vedomosť. Ďalej nasledovali len formálne výzvy zamestnávateľa na nastúpenie do práce s poukázaním na porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný až oznámením z 10.05.2016 oznámil žalobcovi, po ďalšom rokovaní za účasti aj právneho zástupcu žalobcu, že mu umožní nastúpiť do práce podľa „výrokovaných“ podmienok týkajúcich sa pracovného času, pričom išlo stále o pôvodne dohodnuté podmienky vzťahujúce sa na pracovný čas. V týchto súvislostiach neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že nástup do práce bol dohodnutý dňom 12.02.2016. Odporujúcimi tvrdeniami zamestnávateľ dostal zamestnanca do neurčitej situácie, keď na jednej strane nesúhlasil s pôvodnou úpravou pracovného času, túto následne spochybňoval, chcel ju riešiť a na strane druhej poukazoval na nerešpektovanie pracovnej zmluvy v spojení s jej zmenou záväznej pre obe zmluvné strany zamestnancov, konkrétne, že zamestnancovi nikto nezakazoval chodiť do práce v pôvodne schválenom pracovnom čase (list zo dňa 19.04.2016). Celé konanie žalovaného (obsah listov) po uplynutí výpovednej doby zhodnotil len ako jeho snahu zvrátiť dôsledky neplatnej výpovede jej späťvzatím, resp. vyhnúť sa nárokom zamestnanca z neplatne skončeného pracovného pomeru na náhradu mzdy. Okrem formálnych výziev žalovaný ničím nepreukázal vytvorenie takých pracovných podmienok zamestnancovi, aby sa mohol úspešne domáhať, že žalobcovi zanikol nárok na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. Už v čase plynutia výpovednej doby žalobcovi mala byť práca prideľovaná iným zamestnancom a jeho pracovné záležitosti podľa oznámenia žalovaného zo dňa 25.04.2016 vykonáva na základe zmluvy iný pracovník Bc. J. A. a bude i naďalej vykonávať. Zmena pracovnej zmluvy z 15.02.2011 (úprava pracovného času) bola súdu preukázaná kópiou listiny, žalovanému bola táto skutočnosť známa od samého začiatku (viď snaha o jednostrannú zmenu pracovného času žalovaným), úprava pracovného času bola predmetom rokovaní, nikdy nebola spochybňovaná, že by nebola zmena pracovnej zmluvy vykonaná. Nie je možné, aby sa z pôvodne nespornej skutočnosti stala skutočnosť sporná len pre nepredloženie originálu listiny, ktorým mal sám žalovaný disponovať a nie vinou žalobcu ním nedisponuje.
4. Výrok o určení neplatnosti pracovného pomeru je právnym základom ďalšieho uplatneného nároku - náhrady mzdy a je dôvodný aj pre právnu istotu účastníkov pracovnoprávneho vzťahu, zvlášť pri tvrdení žalovaného o účinnom späťvzatí výpovede. Z vyššie uvedeného nárok na náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru žalobcovi je daný. Pokiaľ ide o jeho výšku, vychádzal predovšetkým z § 134 ods. 3 Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok a tento sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Pravdepodobný zárobok sa zisťuje z hrubej mzdy. Žalobcovi patrí nárok na náhradu mzdy za rozhodné obdobie od 01.02.2016 (prvý deň po uplynutí výpovednej doby) do 15.06.2016 (nasledujúcim dňom ohlásil zamestnávateľovi pracovnú neschopnosť, ktorá trvala aj v čase rozhodnutia súdu), pri zohľadnení vyplatenia alikvotnej časti mzdy za mesiac február a trvaní pracovnej neschopnosti.
5. Na podklade oznámenia o plate s účinnosťou od 01.01.2016 by žalobca dosiahol nasledovnú mzdu: funkčný plat - 681 Eur, navýšenie tarifného platu o 15% - 102,15 Eur, príplatok za riadenie - 20,50 Eur. Podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme § 7 ods. 7 v spojení s Pracovným poriadkom obce Nesluša § 19 ods. 9 - pozitívneho vymedzenia zamestnancov, ktorým neprináleží zvýšenie tarifného platu o 15% sa pracovné miesto žalobcu nenachádza, teda takéto zvýšenie tarifného platu mu prináleží a je v súlade s cit. zákonnými predpismi, na čo správne poukázal splnomocnený zástupca žalobcu. V tomto smere neobstojí námietka žalovaného, že žalobca v roku 2016 do práce nechodil, teda nemá nárok na zvýšenie. Podľa ods. 8 cit. zákonného ustanovenia mu prináleží aj príplatok za riadenie, ktorý nebol sporný. Výška tarifného platu, ktorý by žalobca v jednotlivých mesiacoch rozhodného obdobia dosiahol je v sume 803,65 Eur. Žalobcovi by vznikol nárok na takto určenú mzdu s výnimkou mesiaca február a máj - len jej príslušná alikvótna časť, vo výplatných termínoch určených zamestnávateľom 25.3., 25.4., 25.5., 25.6. v celkovej sume 2.542,77 Eur. Žalovaný vyplatil žalobcovi podľa tvrdenia žalobcu za február 2016 sumu vo výške 269,41 Eur, preto za tento mesiac požaduje len alikvótnu časť ako rozdiel medzi funkčným platom a čiastočnou úhradou v sume 534,24 Eur a za mesiac máj 2016 mu prináleží len alikvótna časť tarifného platu do nástupu pracovnej neschopnosti v sume 401,23 Eur. Zamietol návrh žalobcu na vyhotovenie znaleckého dokazovania pre vyčíslenie náhrady mzdy, keď disponoval dostatočnými podkladmi pre výpočet tejto náhrady, vstupnými údajmi od zamestnávateľa dôvodiac príslušnými právnymi predpismi pre úpravu mzdových podmienok zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, znalecké dokazovanie by bolo nadbytočným a nehospodárnym. Výpočet náhrady mzdy predložený žalobcom považoval za správny v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami osobitných predpisov ako aj ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce, a preto náhradu v takto vyčíslenom rozsahu žalobcovi priznal.
6. Zároveň žalobcovi priznal nárok na príslušenstvo z pohľadávky - úrok z omeškania s účinnosťou ku dňu nasledujúceho po termíne výplaty mzdy, t.j. k 26-temu dňu v príslušnom kalendárnom mesiaci za rozhodné obdobie pre vznik nároku na mzdu až do zaplatenia.
7. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP, keď žalobca mal v konaní plný úspech.
8. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný. Skutočnosť, že výpoveď nebola daná platne, nebola medzi stranami sporná. Sporná však zostala otázka, či je žaloba vzhľadom na odvolanie výpovede z jeho strany a súhlasom žalobcu s odvolaním výpovede dôvodná. Napriek tomu, že opakovane túto otázku nastolil, súd prvej inštancie sa ňou nezaoberal a nevysporiadal, a preto je rozhodnutie vo veci samej arbitrárne. Samotný opis deja je súdom formulovaný nepriehľadne a nesystematicky, čím mohlo dôjsť a došlo k nepovšimnutiu si podstatných skutkových okolností. Následne opísal celý priebeh rokovania od podania výpovede žalobcovi až po podanie 06.09.2016, kedy právny zástupca žalovaného vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby svoj nárok vyšpecifikoval, ktorý následne zmenou žaloby 04.10.2016 špecifikoval. Súd vychádzal z domnienok a nepreukázaných skutočností. Je pravdou, že ťažiskom jeho argumentácie boli prejavy vôle sporových strán zaznamenané v zázname z rokovania 11.02.2016 a na základe tohto rokovania súhlasil, aby žalobca pokračoval vo výkone funkcie riaditeľa podľa pôvodnej pracovnej zmluvy zo dňa 14.09.2009, vzal na vedomie súhlas žalobcu so späťvzatím výpovede a dohodli sa, že otázka úpravy pracovného času bude doriešená po predložení posudkov a obaja tento záznam podpísali. Má za to, že na základe takto formulovaného a podpísaného záznamu žalobca mal a mohol nastúpiť do práce 12.02.2016, čo však neurobil. Osobitne pôsobí účelovo ako nelogické vytváranie konštrukcií, ktoré nikdy nenastali, ak súd prvej inštancie skutočnosti, ktoré nastali do 31.01.2016 kladie za základ nárokov, ktoré mali nastať po 01.02.2016, pričom skutočnosti po 01.02.2016 bez opory vo vykonanom dokazovaní spochybňuje a zľahčuje. Počas výpovednej lehoty sú vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom napäté, ale tieto boli urovnané späťvzatím výpovede zo dňa 05.02.2016 a rokovaním 11.02.2016. Pokiaľ počas výpovednej doby neumožnil žalobcovi výkon práce, s týmito žalobcovi vznikli osobitné nároky, ktoré boli uspokojené a súd nemôže nároky žalobcu, ktoré vznikli alebo mali vzniknúť po skončení pracovného pomeru zakladať na skutočnostiach, ktoré s týmto obdobím nesúvisia. Svoj prejav vôle, ktorým umožnil žalobcovi vykonávať svoju prácu prezentoval opakovane a tento opakovane jeho ústretovosť odignoroval. Žalobca nikdy počas konania netvrdil, že by svoj súhlas so späťvzatím výpovede z pracovného pomeru nemyslel vážne. Pre posúdenie nárokov uplatnených žalobou je podstatné, že žalobca 01.02.2016 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, že žalovaný mu odpoveďou zo dňa 05.02.2016 vyhovel, ďalší výkon práce mu bez výhrad umožnil a vyzval ho na nastúpenie na pracovisko, a to najneskôr dňa 08.02.2016, a na rokovaní 11.02.2016 žalobca so späťvzatím výpovede súhlasil. Ak zobral svoju výpoveď z pracovného pomeru späť a žalobca
so späťvzatím súhlasil, výrok, že pracovný pomer trvá je nadbytočný, lebo táto skutočnosť nie je sporná a nie je možné sa domáhať neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ak pracovný pomer neskončil a nie je možné sa domáhať určenia trvania pracovného pomeru ak táto otázka nie je medzi účastníkmi sporná. Pokiaľ by súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, bol by zistil podklad pre zamietnutie žaloby. Nakoľko však tento dôkaz odmietol, konal spôsobom, ktorým mu odoprel spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov, a vyvolal tak odôvodnené pochybnosti o svojej nezávislosti a nestrannosti. Tvrdenie súdu, že podľa korešpondencie vôľa žalobcu pracovať za rovnakých pracovných podmienok sa dostávala do nesúlade s požiadavkami zamestnávateľa, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ ide o možnosť úpravy pracovného času zamestnávateľ a zamestnanec sa vždy zhodnúť nemusia, ale musia akceptovať dohodnuté podmienky. Dohodnuté podmienky by akceptoval, pokiaľ by disponoval listinou, ktorou boli dohodnuté. Avšak danou listinou nedisponuje, navrhoval vykonať dokazovanie predložením originálu listiny, pričom takýto návrh bol zamietnutý. Neakceptuje tvrdenie súdu, že existencia tejto dohody je nesporná. Nesúhlasí s tvrdením súdu, že oznámenie zo dňa 10.05.2016 bola rozhodujúca listina na posúdenie, že bol žalobca vyzvaný na nástup na pracovisko v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pretože v podaní zo dňa 19.09.2016 ako prílohu k podaniu súdu predložil listinu - urgencia nástupu do zamestnania a výkonu práce podľa pracovnej zmluvy v znení dohodnutých podmienok podľa súhlasu starostu obce zo dňa 15.02.2011, v ktorom bola výzva na nastúpenie do práce tak ako ju predpokladá § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca ani na tento jeho pokus nástupom do práce nereagoval. Pre posúdenie otázky vzniku nároku na náhradu mzdy považuje za podstatné, že žalobca 01.02.2016 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a on mu odpoveďou 05.02.2016 vyhovel, ďalší výkon práce mu bez výhrad umožnil a vyzval ho na nastúpenie na pracovisko, a to najneskôr dňa 08.02.2016. Nárok na náhradu mzdy žalobcu do skončenia pracovného pomeru bol uspokojený a nie je predmetom konania. Nárok žalobcu na náhradu mzdy po skončení pracovného pomeru vznikol teda len za obdobie od 01.02. do 08.02.2016 vo výške 269,41 Eur, ktorý bol žalobcovi v riadnom výplatnom termíne vyplatený. Pokiaľ žalobca 08.02.2016 do práce nenastúpil, od tohto dátumu mu nevznikol nárok na náhradu mzdy. Pokiaľ by aj odvolací súd vyhodnotil, že späťvzatie výpovede a umožnenie nástupu do práce zo dňa 05.02.2016 nebolo vážne a že záznam z prerokovania 11.02.2016 nebol dostatočnou dohodou medzi stranami sporu a nedostatočným z hľadiska § 79 ods. 1 Zákonníka práce, tak žalobca mal do práce nastúpiť po každom ďalšom pokuse žalovaného o výkon práce žalobcom, určite najneskôr dňa 22.04.2016. Vo veci navrhoval doplniť dokazovanie predložením originálov listiny - údajná zmena pracovných podmienok a výsluch žalobcu za účelom zistenia okolností súvisiacich jednak s údajnou zmenou pracovných podmienok, ktorú považoval za spornú a na skutočnosti, že napriek tomu, že dňa 11.02.2016 súhlasil s odvolaním výpovede, do práce nenastúpil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a arbitrárne ak priznal nárok nielen za obdobie od 01.02.2016 (hoci už bol vyplatený), ale aj za obdobie od 12.02.2016 do 22.04.2016 a už vôbec postráda akúkoľvek logiku priznanie nároku na náhradu mzdy za obdobie od 23.04.2016 do 16.05.2016. Súd neskúmal podstatné dôvody, prečo žalobca nenastúpil do práce od 08.02.2016 do 16.05.2016. Preto navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.
9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, s odvolacími dôvodmi nesúhlasí a považuje ich za vykonštruované v celom rozsahu. Súd nepochybil a jeho rozhodnutie vychádza zo spoľahlivého zisteného skutkového stavu veci. V odôvodnení sa vysporiadal so všetkými navrhnutými dôkazmi sporových strán a vec správne právne posúdil. Výpoveď daná žalovaným je neplatná, čo napokon potvrdil v odvolaní aj sám žalovaný a poukazujúc na názor Ústavného súdu SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 142/2013-13 zo dňa 08.03.2013 neplatný právny úkon nemohol žalovaný odvolať. Preto je úvaha žalovaného o udelení jeho súhlasu s odvolaním výpovede nepodstatná a nemajúca vplyv na rozhodovanie vo veci. Pokiaľ by bola aj platná, čo popiera, je možné ju odvolať len do uplynutia výpovednej doby, ktorá uplynula 31.01.2016. Preto pracovný pomer naďalej trvá a ním podaná žaloba je dôvodná. Tvrdenie žalovaného, že na základe rokovania 11.02.2016 mohol nastúpiť do práce 12.02.2016 je zavádzajúce, kde žalovaný súhlasil, aby pokračoval vo výkone funkcie riaditeľa, avšak jeho ďalší postup nekorešpondoval s takýmto deklarovaným zámerom, keď v liste 16.02.2016 uviedol, že nie je možné vyhovieť jeho žiadosti o umožnenie vykonávať prácu podľa nárokov vyplývajúcich z pracoviska chránenej dielne. Žalovaný nie je oprávnený jednostranne meniť pracovnú zmluvu a je viazaný súhlasom predchádzajúceho starostu z 15.02.2011. Keď mu nebol zo strany žalovaného umožnený výkon práce za pôvodných podmienok, do práce nenastúpil oprávnene z obavy, aby nástupom do práce mlčky neakceptoval zmenu pracovnej zmluvy, s ktorou nesúhlasil. V zmysle platnej úpravy Civilného sporového poriadku o tom či a aký dôkaz súd vykoná, rozhoduje výlučne samotný
súd. Nevykonanie dôkazu výsluchom žalobcu súd prvej inštancie riadne odôvodnil v bode 21 rozsudku a zároveň poukázal na to, že žiadosť žalovaného na vykonanie tohto dôkazu bola predložená v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie konania. Keďže mu do dnešného dňa nebol umožnený výkon práce podľa pracovnej zmluvy a žalovaným daná výpoveď je neplatná, jeho pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá, ide o prekážku v práci na strane žalovaného a patrí mu náhrada mzdy do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na uvedené navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.
10. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd v zmysle ust. § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/ CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP a napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a prejednávanú vec ako vecne správnu posúdil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd podľa § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.
12. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal dôkaz oboznámením originálu listiny zo dňa 15.02.2011, ktorým mal byť upravený pracovný čas žalobcu, odvolací súd poukazuje na to, že listinný dôkaz vo fotokópii bol podporený aj konaním samotného žalovaného počas celej doby od doručenia výpovede žalobcovi, z tohto jednoznačne vyplýva, že žalovaný mal vedomosť o úprave pracovného času žalobcu, vyzýval žalobcu na nástup do práce v inom pracovnom čase (konkretizovanom v jednotlivých výzvach) a pritom mu pevne stanovoval podmienky pracovného času (list zo dňa 28.10.2015, 9.11.2015, 5.2.2016, 29.3.2016, 8.4.2016). V liste zo dňa 19.04.2015 žalovaný uviedol „Obec Nesluša ako zamestnávateľ Vám podaním z 15.02.2011 oznámila, že s úpravou pracovnej doby podľa potvrdenia z 15.2.2011 nesúhlasí, avšak Vám výkon práce podľa tohto potvrdenia nezakázala! Súhlas/potvrdenie bývalého starostu obce je platný do prehodnotenia zdravotného stavu, resp. skončenia statusu osoby ZŤP/S. Do dnešného dňa ste nepredložil nové prehodnotenie zdravotného stavu, preto úprava pracovnej doby schválená Ing. Y. Z. - starostom obce dňa 15.02.2011 trvá.“, preto aj z týchto vyjadrení bola potvrdená skutočnosť o zmene pracovnej doby žalobcu z 15.2.2011, ktorú žalobca v konaní preukazoval fotokópiou listiny. Aj pri samotnom rokovaní 11.02.2016 žalobca žiadal, aby mu bolo umožnené vykonávať prácu v pôvodne dohodnutom pracovnom čase odsúhlasenom dňa 15.2.2011 a v tom prípade bude súhlasiť s odvolaním výpovede, pritom žalovaný nenamietal, že by nemal vedomosť o takejto úprave pracovného času, iba v predmetnom protokole je poznamenané, že k doriešeniu úpravy pracovného času dôjde po predložení posudkov zamestnanca. Civilný sporový poriadok v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba jeho originálom. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad upravených v ust. § 191 CSP. Podľa § 187 CSP môžu za dôkaz slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. Aj keď je originál listiny všeobecne ako dôkazný prostriedok zásadne vhodnejší ako jeho neoverená fotokópia, nemožno vykonanie dôkazu fotokópiou listiny vyhlásiť za postup odporujúci zákonu, keď uvedené je preukázané i ďalšími skutočnosťami nadväzujúcimi na túto listinu.
13. Rovnako sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal s návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom žalobcu, keď tento prezentoval všetky svoje vyjadrenia v písomných podaniach, a to aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Otázka zmeny pracovnej zmluva dňa 15.2.2011 bola sporná už od podania neplatnej výpovede žalovaným, a žalovaný navrhoval vykonať tento dôkaz až potom, ako súd umožnil obom stranám uplatniť prostriedky procesnej obrany a procesného útoku (zásada sudcovskej koncentrácie).
14. Súd prvej inštancie správne konštatoval nesprávnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, ktorá bola neplatná a jej neplatnosť nerozporoval ani samotný žalovaný. Vyslovenie tejto neplatnosti bolo nutné z dôvodu rozhodnutia o ďalšom uplatňovanom nároku, a to náhrady mzdy v zmysle ust. § 79 Zákonníka práce. Žalovaný trval na svojich vyjadreniach, že svoju výpoveď podaním zo
dňa 05.02.2016 zobral späť a na rokovaní dňa 11.02.2016 mal žalobca vyjadriť súhlas s týmto späťvzatím výpovede. Poukázal na rozhodnutie uverejnené v „Soudní rozhledy 12/1998, s. 326 (sp. zn. 23Co/269/1996)“, v ktorom bolo vyslovené „Ak pracovník uplatní na súde neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, výpoveď, ktorá mu bola doručená, môže byť s jeho súhlasom odvolaná najneskôr pred právoplatným skončením konania o určenie neplatnosti výpovede, a to aj vtedy, keď výpovedná lehota spojená s touto výpoveďou už uplynula“. V tejto súvislosti je však dôležité ustáliť, či žalobca súhlasil s odvolaním výpovede v zmysle ust. § 61 ods. 4 Zákonníka práce. Z rokovania 11.02.2016 vyplýva, že žalobca súhlasil s odvolaním tejto výpovede, ale s podmienkou, že mu bude umožnené vykonávať pôvodnú funkciu za pôvodne dohodnutých pracovných podmienok, a to pracovný čas ako bol dohodnutý zmenou zo dňa 15.02.2011. Súhlas s odvolaním výpovede však nemôže byť podmienený, ale tento musí byť jednoznačný, čo sa v danom prípade neudialo. Skutočnosti, že žalobca nedal súhlas s odvolaním výpovede nasvedčuje aj jeho ďalšie správanie, keď naďalej zotrvával na pôvodných podmienkach pracovného času, žalobu o neplatnosť výpovede vedenú v tomto konaní nezobral späť. Preto nie je možné súhlasiť s tvrdením žalovaného, že žalobca súhlasil s odvolaním výpovede a bolo jeho povinnosťou následne nastúpiť na výkon práce. Nedostatok súhlasu druhého účastníka s odvolaním výpovede má za následok, že výpoveď je naďalej účinná. Po účinnom odvolaní výpovede pracovný pomer pokračuje za pôvodných podmienok. Je zrejmé, že 11.02.2016 nedošlo k obnoveniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným a naďalej bolo nutné určiť, že došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru a žalobcovi vznikol nárok na náhradu mzdy z takto neplatne skončeného pracovného pomeru v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
15. V preskúmavanej veci bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný so žalobcom neplatne skončil pracovný pomer výpoveďou, žalobca mu ihneď po doručení výpovede (a aj počas výpovednej doby, ako aj tohto súdneho konania sa tak správal) oznámil, že trvá na jeho zamestnávaní s rovnakými podmienkami ako pred doručením výpovede. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru je základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Bez kladného rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nemožno s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi súčasne poskytnúť náhradu mzdy. Rozsah nároku na náhradu mzdy závisí od toho, kedy zamestnanec oznámil zamestnávateľovi svoje rozhodnutie o tom, aby ho ďalej zamestnával. Nárok na náhradu mzdy trvá až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žalobca žalovanému oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával listom zo dňa 15.10.2015. Žalovaný namietal, že žalobca mohol nastúpiť do práce jednak 8.2.2016 (tu odvolací súd poukazuje na vyššie konštatované), alebo naj neskôr 22.4.2015, keď ho listom zo dňa 19.4.2015 vyzval na nástup do práce podľa pracovnej zmluvy aj v znení zmeny pracovných podmienok dňa 15.2.2011. V liste zároveň bolo poukazované, že v zmysle súhlasu z 15.2.2011 mohol žalobca vykonáva prácu v čase od 5.30 hod. do 15.00 hod., 4 dni v mieste výkonu práce a jeden deň doma. Nakoľko však nebol stanovený deň, kedy môže žalobca vykonávať prácu doma, touto výzvou bol stanovený na utorok a v prípade, že žalobca bude považovať iný vhodný deň, aby žalovanému podal požiadavku na zmenu tohto dňa. Na predmetné reagoval žalobca e-mailom dňa 25.4.2016 (pondelok, keď výzvu prevzal 22.4.2016 v piatok), kde uviedol, že v uvedený deň vykoná pracovnú zmenu mimo miesta pracoviska od 6.00 hod. do 14.00 hod. (ostatná úprava na pracovisku dňa 26.4.2016) a zároveň oznámil, akú prácu v deň 25.4.2015 bude vykonávať. Na uvedené reagoval žalovaný dňa 25.4.2016, kde oznámil, že navrhované práce vykonávala a aj naďalej bude vykonávať Bc. R. A., nakoľko tieto práce nevykonával počas celého roku 2015 a aj v r. 2016. Z predmetnej reakcie je možné ustáliť, že opätovne nebolo žalobcovi umožnené vykonávať prácu za pôvodných podmienok (keď prácu, ktorá patrila do jeho kompetencie na pôvodne zastávanom poste, mala opäť vykonávať iná osoba). Z týchto dôvodov je aj predmetná odvolacia námietka (že žalobca mohol najneskôr nastúpiť do práce 22.4.2016) irelevantná.
16. Žalovaný vo svojom odvolaní namieta, že žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu mzdy i za obdobie od 01.02. do 12.02.2016. Uvedené tvrdenie sa nezakladá na pravde, a to s poukazom na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 20, z ktorého je zrejmé, že za mesiac február 2016 bola žalobcovi priznaná iba alikvotná časť 534,24 Eur, keď mal za to, že žalobcovi už bola vyplatená suma 269,41 Eur.
17. Vzhľadom na nedôvodnosť odvolacích námietok žalovaného odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, a to vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu, preto mu súd priznal voči odvolateľovi - žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).
19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 .
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)