Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sa/68/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: Y. X. J., Q.. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Irackej republiky, bez dokladu totožnosti, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Nám. Slobody 12, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 16.08.2017, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-187-008/2017-AV zo dňa 26.07.2017, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Včas podanou žalobou zo dňa 16.08.2017, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 S.s.p., doručenou dňa 24.08.2017 (§ 71 ods. 2 S.s.p.) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods.1, 2 zák. č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA6-187-008/2017-AV zo dňa 26.07.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Žalobca správnemu orgánu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci a jeho rozhodnutiu nepreskúmateľnosť. Právne svoje dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „“ alebo „SP“), ust. § 88 ods. 1 pís. c/, ods. 2 a 4, § 89 ods.1 pís. a/ a b/ a § 90 ods. 1 pís. d/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov alebo ZoPC“) a na čl. 28 ods. 2 oddielu V Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013. Bázu porušenia základných princípov zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nachádzal žalobca v rovine judikatúry všeobecných súdov i Ústavného súdu SR, a to v niekoľkých navzájom podmienených a prepojených líniách - účelnosti a efektívnosti zaistenia, nedostatočného skúmania možnosti uloženia alternatív oproti zaisteniu a nejednoznačnosti v určení štátu do ktorého má byť v zmysle Nariadenia č. 604/2013 prevezený a odovzdaný, nakoľko v rozhodnutí je uvedené len, že „účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu v jednom z členských štátov. “ Uviedol, že z napadnutého rozhodnutia nie je preukázané dostatočné zistenie skutkového stavu veci z hľadiska nutnosti zabezpečenia aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený a toto pochybenie žalovaného môže mať za následok vrátenie žalobcu do krajiny, ktorá je pre neho aktuálne nebezpečná a to aj napriek tomu, že v čase podania žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany bola bezpečná ( Nariadenie č. 604/2013). Vo vzťahu k ďalšiemu skutkovému žalobnému dôvodu, dĺžke doby zaistenia do 26.01.2018, poukázal na jej neprimeranosť a neodôvodnenie žiadnymi konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami

prejednávanej veci. Na podporu svojich tvrdení dal do pozornosti rozhodnutie KS v Košiciach, sp.zn. 1Sp/20/2012, rozsudok NS SR sp.zn. 10Sza/4/2012, sp.zn. 1SZa/4/2015 a rozsudok Mestského súdu v Prahe sp.zn. 7AA/50/2011 zo dňa 14.03.2011. Vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu pokryl žalobca tiež neskúmanie a nevyhodnotenie možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu a odôvodnenie žalovaného o nemožnosti uloženia miernejšieho opatrenia iba odkazom na riziko jeho úteku, bez toho, aby sa zaoberal náležitým objasnením, prečo žalobca nespĺňa jednotlivé zákonné podmienky na uloženie miernejšieho alternatívneho donucovacieho opatrenia, označil za príliš formalistické. Žalovanému správnemu orgánu napokon vytkol neprimeranosť a neodôvodnenie stanovenej dĺžky zaistenia.

2. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý s odkazom na ust. § 225 ods. 1 S.s.p. žiadal žalobu ako oneskorene podanú odmietnuť, z dôvodu doručenia napadnutého rozhodnutia žalobcovi dňa 17.08.2017 a podania žaloby na prepravu dňa 16.08.2017, teda po uplynutí sedem dňovej zákonnej lehoty.

3. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

4. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 06.09.2017 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., právnemu zástupcovi žalobcu ako aj žalovanému doručené dňa 28.08.2017 mailom. Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, svoju neúčasť vopred písomne ospravedlnili, preto súd v súlade s ust. § 114 S.s.p. vec prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti a nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, podľa ust. § 229 S.s.p. ju zamietol.

5. Podľa § 3 ods. 1 pís. c/ zák.č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (Živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z., v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z.z.“) tento zákon sa vzťahuje na poskytovanie právnej pomoci v azylových veciach, v konaní o administratívnom vyhostení, v konaní o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny, v konaní o zaistení žiadateľa o udelenie azylu a v týchto veciach aj v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.

Podľa § 206 ods. 3 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 5 S.s.p. správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 221 ods. 1 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Podľa § 221 ods. 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia.

Podľa § 227 S.s.p. ods. 1 žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dni od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom.

Podľa § 229 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

6. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 26.07.2017 č. PPZ-HCP-BA6-187-008/2017-AV, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1, 2, 4, § 89 ods. 1 pís. a/ a b/, § 90 ods. 1 pís. d/, § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd žalovaný podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov rozhodol z dôvodu existencie značného rizika úteku o zaistení žalobcu a jeho umiestnení do zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26.01.2018. Rozhodnutie založil na slede skutkových okolností so začiatkom dňa 26.07.2017, keď bol žalobca v obci Jarovce na území SR, v osobnom motorovom vozidle Chrysler Voyager, evidenčné číslo W92233X kontrolovaný hliadkou Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava a vyzvaný k preukázaniu totožnosti a oprávnenosti pobytu na území SR (§ 75 ods. 2 ZoPC). Žalobca nedisponoval žiadnym cestovným dokladom a spolu s ostatnými cudzincami, nachádzajúcimi sa v aute uvádzali, že cestujú z Rumunska, kde im boli odobraté odtlačky prstov, na základe čoho boli toho istého dňa o 10.50 hod. predvedení podľa § 79 ods. 1 ZoPC pred správny orgán ( § 88 ods. 1 pís. c/ ZoPC). Vykonanými lustráciami osoby žalobcu v systéme Eurodac bolo zistené, že je žiadateľom o udelenie azylu v jednom z členských štátov, čo bolo dňa 26.07.2017 oznámené Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra SR, ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu žalobcu na územie iného členského štátu a žalovaný toho istého dňa začal na účel zabezpečenia výkonu jeho prevozu konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC. Žalobca bol zadržaný počas nelegálnej migrácie z územia Maďarska ako aj iných členských krajín, kde žiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. Na základe toho, ako aj jeho doterajšieho konania, keď nezotrval na území týchto krajín, z ktorých bez oprávnenia vycestoval a na území schengenského priestoru nemá udelený pobyt, existuje značné riziko jeho úteku, keďže existuje reálny predpoklad, že sa chce dostať na územie Nemeckej republiky, čo aj sám uviedol. Žalovaný v rozhodnutí dal do pozornosti, že žalobca bol správnym orgánom vyzvaný na vyjadrenie do zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku pod číslom PPZ-HCP-BA6-187-007/2017AV zo dňa 26.07.2017, kde mu bolo oznámené začatie konania a žalobca bol vyzvaný vyjadriť sa. V zápisnici okrem iného uviedol trasu jeho cestovania na územie členských štátov s tým, že sa chce dostať do Nemecka. Na území Slovenskej republiky o udelenie azylu nežiadal, nedisponoval žiadnymi finančnými prostriedkami ani žiadnym ubytovaním. Žalovaný v rozhodnutí konštatoval, že žalobcovi bola daná možnosť aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení v zmysle ustanovenia § 120 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z. z. ZoPC vyjadril k podkladu i spôsobu jeho zaistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, čo žalobca nevyužil. Žalovaný argumentoval aj skúmaním možnosti uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, a to povinnosti hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky a skonštatoval, že žalobca nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená takáto povinnosť, nakoľko prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa a to návratu na územie členského štátu, keďže Slovenská republika je v prípade žalobcu iba tranzitnou krajinou na ktorej území nechce zotrvať.

7. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

8. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

9. Podľa ods. 3 cit. ust. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu <http://www.zakonypreludi.sk/zz/2011-404> nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

10. Podľa § 88 ods. 4 štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 11. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.

12. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

13. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

14. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie.

15. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 16. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 17. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 18. Ku konštatovaniu žalovaného, že žalobca nepodal žalobu v zákonnej lehote ustanovenej § 225 ods. 1 S.s.p. súd upriamuje pozornosť na ust. § 71 ods. 2 S.s.p., podľa ktorého ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci o ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného rozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd. Súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca prevzal rozhodnutie žalovaného dňa 26.07.2017, Centrum právnej pomoci, Kanceláriu Bratislava požiadal o poskytnutie právnej pomoci dňa 01.08.2017, rozhodnutie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci nadobudlo právoplatnosť dňa 16.08.2017 a správna žaloba bola žalovanému doručená dňa 17.08.2017, tzn., bola podaná včas.

19. K procesným námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak nebol použitý správny právny predpis alebo ak síce správny právny predpis aplikovaný bol, nesprávne bol ale interpretovaný alebo ak zo správnych skutkových záverov boli vyvodené nesprávne právne závery. V posudzovanom

prípade, v ktorom konajúci správny orgán zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery, aplikoval správny právny predpis ako aj konkrétne hmotnoprávne ustanovenia zákona, namietanú vadu konania nemožno konštatovať.

20. K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, súd uvádza, že správnemu orgánu nemožno vytknúť ani nedostatočné zistenie alebo zabezpečenie dôkazov alebo to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z ním vykonaných úkonov nevyplynuli, ani inak nevyšli za jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo že by v jeho hodnotení zistených skutočností bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho činnosti nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z príslušných ustanovení zákona alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

21. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne presne určiť. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka, ako aj vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorých signatármi sú dotknuté krajiny.

22. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V Náleze Ústavný súd poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.

23. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal nesprávne právne posúdenie veci vo vzťahu k nejasnosti určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vrátený, a tým aj neskúmania bezpečnostnej situácie v tejto krajine, nedostatočné odôvodnenie existencie značného rizika úteku, neprimeranosti dĺžky zaistenia ako i nevyhodnotenia možnosti aplikácie menej prísnych donucovacích opatrení.

24. Z výpovede žalobcu do zápisnice dňa 26.07.2017, spísanej o 16.15 hod. vyplýva, že z Iraku šiel autobusom do Turecka, kde bol asi dva dni, odtiaľ išiel autom do Bulharska, kde sa zdržal asi dva týždne a požiadal tam aj o azyl. Z Bulharska šiel pešo do Srbska, odkiaľ ho nejakí ľudia zobrali do Nemecka, tam ho však neprijali a vrátili ho naspäť do Bulharska, kde ale ostať nechcel, tak šiel opäť pešo do Srbska a pokračoval do Rumunska a Maďarska, odkiaľ mal ísť do Nemecka, ale tu na Slovensku ho chytili policajti a doviezli sem. Žalobca ďalej uviedol, že sa chce dostať do Nemecka, kde chce žiť a o azyl na Slovensku nežiada. Na otázky či má finančné prostriedky na vycestovanie z územia SR a či vie preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky, odpovedal nie.

25. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky, zakotvené v ust. § 88 ods.1 pís. c/ ZoPC alebo dôvody pre možnosť aplikácie alternatívnych opatrení vo vzťahu k zaisteniu. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh

a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. Z administratívneho spisu i z doručených listinných dôkazov je preukázané, že žalovaný neporušil ani svoju povinnosť neustále skúmať účel zaistenia a ani mu nemožno vytknúť pasivitu v jeho konaní s priamym dopadom na dĺžku trvania zaistenia, ako sa snaží prezentovať žalobca, ktorý na územie SR pricestoval bez CD a ktorý bol po kontrole hliadkou PZ Bratislava a predvedení v zmysle ust. § 79 ods. 1 ZoPC, na základe jeho vyjadrenia do zápisnice dňa 26.07.2017 lustrovaný cez Dublinské stredisko migračného úradu s pozitívnym záznamom v systéme Eurodac.

26. Z doručeného rozhodnutia zo dňa 09.08.2017, ČAS: MU-DS-262-12/2017-DŽ, ID os. 066867, právoplatného dňa 10.08.2017, ktorým bolo rozhodnuté o odovzdaní cudzinca Y. nar. 17.02.1987, štátneho príslušníka Irackej republiky, bez dokladu totožnosti, posledné miesto pobytu v Slovenskej republike Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, do Bulharskej republiky a to podľa § 46a ods. 4 zákona o azyle vyplýva, že Dublinskému stredisku migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bola na základe vyjadrenia žalobcu doručená žiadosť o začatie konania podľa dublinského nariadenia, preverením daktyloskopických odtlačkov prstov žiadateľa podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013 z 26. júna 2013, týkajúceho sa zariadenia systému EURODAC na porovnávame odtlačkov prstov pre účinné uplatňovanie dublinského nariadenia a bola zistená viacnásobná zhoda, nakoľko žalobca dňa 26.10.2015 požiadal o udelenie azylu v Bulharskej republike, dňa 16.12.2015 v Spolkovej republike Nemecko, dňa 27.01.2017 opäť v Bulharskej republike a 08.05.2017 v Rumunskej republike. V súlade s Kapitolou I, článkom 2 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30. januára 2014, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie dublinského nariadenia (ďalej len „Nariadenie komisie“) boli v prípade žalobcu dňa 27.07.2017 zaslané dožiadania o prijatie späť bulharskému, nemeckému a rumunskému partnerskému úradu. Dňa 31.07.2017 partnerský úrad Spolkovej republiky Nemecko zamietol žiadosť o jeho prijatie späť z dôvodu, že dňa 25.01.2017 nemecký partnerský úrad transferoval žalobcu do Bulharskej republiky, podľa článku 29 ods. 1 a článku 27 dublinského nariadenia. Dňa 03.08.2017 Bulharská republika, podľa článku 18 ods. 1 písm. c/ dublinského nariadenia, písomne akceptovala prijať žalobcu späť a zároveň bulharský partnerský úrad informoval, že žalobca vystupuje v Bulharskej republike pod menom Salem Halid MIRHAN. Následne dňa 08.08.2017 dublinské stredisko obdržalo zamietavú odpoveď od rumunského partnerského úradu, s odôvodnením, že Bulharskú republiku považujú za zodpovedný členský štát.

27. Kontaktovaním dublinského strediska v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06. 2013, zabezpečením prípravy alebo výkonu odovzdania žalobcu s pozitívnym výsledkom akceptácie a jeho spätného prijatia v Bulharsku, kde požiadal o azyl, je súčasne zodpovedaná otázka účelnosti zaistenia. Podstatou Dublinského nariadenia je totiž určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania po územiach iných krajín, je jeho úlohou zabezpečiť odovzdanie takejto osoby do prvotnej krajiny. V zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Dublinského dohovoru členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí podľa situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom je nespochybniteľné, že v preskúmavanej veci je touto krajinou Bulharská republika, v ktorej boli žalobcovi odobraté daktyloskopické odtlačky prstov, v ktorej dňa 26.10.2015 požiadal o azyl a na území ktorej sa mal počas azylovej procedúry zdržiavať, nemal jej územie opustiť a bez príslušných oprávnení sa pohybovať po územiach iných štátov únie. 28. K naplneniu ďalšej podmienky zaistenia, existencie značného rizika úteku v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ ZoPC, správny súd poukazuje na už vyššie uvedené a dopĺňa, že počas prebiehajúcej azylovej procedúry, kedy žiadateľ o azyl nie je oprávnený sa pohybovať po iných krajinách únie, sa mal žalobca až do právoplatného rozhodnutia o jeho žiadosti zdržiavať v hostiteľskej krajine, čo nedodržal a nelegálne opustil územie krajiny, s cieľom dostať sa cez územia ďalších členských štátov do Nemecka, čo sa mu aj podarilo. Odtiaľ bol však dňa 25.01.2017 transferovaný do Bulharskej republiky, v ktorej nezotrval a svoj pokus dostať sa do Spolkovej republiky Nemecko zopakoval. Vychádzajúc z uvedeného, pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky treba považovať za neoprávnený v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ ZoPC a jeho nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná na jeho konanie o azylovej procedúre, ale bude sa pokúšať o pobyt v iných krajinách únie, čo svojím správaním aj osvedčil. V zmysle Dublinského nariadenia, ak je žiadateľ kontrolovaný v inom štáte únie a prebieha

proces konania o jeho žiadosti, je povinnosťou tohto štátu takéhoto žiadateľa vrátiť späť do štátu, v ktorom požiadal o udelenie azylu a druhý štát je povinný ho prijať. Toto je aj prípad žalobcu, ktorý svojím správaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty rizika úteku, definovanej jednak v čl. 2 písm. n/ Nariadenia č. 604/2013, ako aj v § 88 ods. 2 ZoPC, a vzhľadom na jeho predchádzajúce správanie, a uvedenie do zápisnice dňa 26.07.2017, že jeho cieľovou krajinou je Nemecko, kde chce žiť, je naplnená aj dôvodná obava, že ujde opäť, resp. bude sa skrývať. Aj z daného vyplýva riziko jeho úteku a preto súd má za to, že za účelom zabezpečenia jeho návratu do štátu, kde prvotne požiadal o udelenie azylu, je nevyhnutné jeho zaistenie, čím je splnená aj namietaná podmienka nielen účelnosti, ale aj efektívnosti zaistenia. 29. Žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nevie presne stanoviť čas potrebný na vykonanie úkonov a to z dôvodov, že nikto nevie v dobe, kedy sa rozhoduje o zaistení cudzinca presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny a z tohto dôvodu zákonodarca legislatívne upravil povinnosť správneho orgánu skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) čo vyplýva aj z aktuálnej judikatúry ( napr. rozsudok NS SR sp.zn. 10SZa/11/2015 z 18. 09. 2015). Dĺžka doby zaistenia sa priamo odvíja od postupu štátnych orgánov tretích krajín, resp. členských krajín, zabezpečenia náhradného cestovného dokladu, alebo iného cestovného dokladu a ďalších listín vzťahujúcich sa na cudzinca, potrebných na jeho presun do krajiny v ktorej ako prvej požiadal o azyl, v tomto prípade do Bulharska. Dobu zaistenia žalovaný odôvodnil hypotézou na vec sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia § 88 ods. 4 ZoPC a určil ju na šesť mesiacov, do 26.01.2018, teda na dobu týmto ustanovením ohraničenú na vykonanie všetkých vyššie uvedených úkonov, nevyhnutných na zachovanie postupu podľa Dublinského nariadenia. Dĺžka zaistenia je v danom prípade orientačná, bola riadne odôvodnená a preto súd nezákonnosť rozhodnutia žalovaného v tomto smere nezistil. 30. Žalobca vo svojej žalobe žalovanému vytkol i ďalšie pochybenie (§ 81 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) ktorým je, že otázkou bezpečnostnej situácie v krajine, do ktorej má byť vrátený, sa vôbec nezaoberal. Súd uvádza, že žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov. Výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať štátny príslušník tretej krajiny, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť štátu v ktorom sa nachádza, alebo ktorý po tom, čo bol právoplatným rozsudkom uznaný za vinného z osobitne závažného trestného činu, predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu. Členské štáty, ktoré uplatňujú dublinské nariadenie rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a vzájomne sa považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. V odôvodnení rozhodnutia Migračný úrad, dublinské stredisko MV SR uviedol, že posudzuje každý jeden prípad osobitne vzhľadom na konkrétnu situáciu žiadateľa, dotknutá osoba je slobodný muž, bez rodinných príslušníkov a zároveň nie je posudzovaný ako zraniteľný. Z jeho skúseností Bulharská republika funguje ako plnohodnotný partner, je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom a je to členský štát, ktorého príslušný správny orgán potvrdil svoju zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu žalobcu a vyslovil súhlas s jeho odovzdaním na svoje územie.

31. Na doplnenie správny súd uvádza, že Bulharsko je krajinou, v ktorej nie je indikované neľudské či ponižujúce správania k žiadateľom o azyl a ani tu neboli zistené pochybenia v tomto smere. Podľa jeho názoru potreba zvýšeného záujmu o bezpečnostnú situáciu v krajine je významná v prípade vyhostenia cudzinca do krajiny pôvodu a nie do krajiny nachádzajúcej sa na európskom kontinente, naviac takej, ktorá je signatárom medzinárodných dohôd týkajúcich sa azylovej politiky. Preto z dôvodov vyššie uvedených súd nemohol pri svojom rozhodnutí o podanej žalobe zohľadniť ani tento žalobný dôvod. 32. Poslednou námietkou žalobcu, ktorú súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú, bolo nedostatočné zistenie skutkového stavu v časti skúmania a vyhodnotenia možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu tzv. alternatív zaistenia. Správny orgán v tomto smere odkázal na výpoveď žalobcu do zápisnice č. PPZ-HCP-BA6-187-007/2017-AV dňa 26.07.2017, do ktorej uviedol, že nedisponuje finančnými prostriedkami a ani žiadnym ubytovaním na území SR a túto povinnosť by ani nevedel splniť.

33. Jedným z dôvodov zaistenia je potreba dosiahnutia dostupnosti účastníka, ďalším príprava a zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Z článku 28 odsek 2 Nariadenia

Rady (ES) č. 604/2013 vyplýva, že členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účel zabezpečenia konania o odovzdaní na základe individuálneho posúdenia len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívne donucovanie opatrenia. Vzhľadom na neoprávnený vstup žalobcu na územie štátu únie, začatie konania, riziko úteku, absenciu možnosti ubytovania a získania finančných prostriedkov a účel zabezpečenia prípravy, výkonu prevozu a odovzdania žalobcu na územie krajiny, v ktorej ako prvej požiadal o udelenie azylu, bolo zaistenie žalobcu nevyhnutné a dôvody, ktoré by mohli dať základ pre aplikáciu miernejších donucovacích opatrení zo strany žalovaného by boli v tomto prípade neúčinné a naviac zistené neboli a preto nemohli byť v ani využité.

34. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami sa žalovaný pri hodnotení dôkazov riadil a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd v zmysle § 229 S.s.p. žalobu zamietol.

35. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 S.s.p. a žalobcovi ich náhradu, s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný, nepriznal.

36. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.

(2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p. uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).