Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/44/2017

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Radičovej, členov JUDr. Eleny Zaťkovej a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: DREVOPAM spol. s r.o., so sídlom 916 37 Kálnica, IČO: 18 048 986, zast. JUDr. Michaela Beláková, advokátka so sídlom Krčméryho 11, Nové Mesto nad Váhom, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova č. 10, 041 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, č. OPS/BEZ/2016/2660 O-871/2016 zo dňa 20. februára 2017, takto

rozhodol:

Krajský súd rozhodnutie žalovaného Národného inšpektorátu práce Košice č. OPS/BEZ/2016/2660 O-871/2016 zo dňa 20. februára 2017 a rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín č. 187/2016/2.1/G IPTN/ KAHIP/ROZ/2016/564 zo dňa 07. novembra 2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Dňa 10.04.2017 bola Krajskému súdu v Trenčíne doručená správna žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 20. februára 2017, č. OPS/ BEZ/2016/2660 O-871/2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín, č. 187/2016/2.1/G IPTN/KAHIP/ROZ/2016/564 zo dňa 07.11.2016, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta v sume 2.000,- Eur podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nelegálnej práci“), so splatnosťou pokuty do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Žalobným petitom sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu.

2. Z administratívneho spisu vyplýva, že dňa 12.05.2016 a 23.05.2016 vykonali inšpektori Inšpektorátu práce Trenčín kontrolu v prevádzke žalobcu, zameranú na kontrolu vybranej časti pracovnoprávnych vzťahov a dodržiavanie zákazu nelegálneho zamestnávania. Na Inšpektoráte práce Trenčín bola kontrola vykonaná dňa 16.05.2016. O zistených nedostatkoch bol Inšpektorátom práce Trenčín spísaný protokol z výkonu inšpekcie práce č. ITN-208-35-1.2/P-A24, 28-16, ktorý bol dňa 23.05.2016 prerokovaný so zástupcom žalobcu. Nedostatky opísané v protokole spočívali v tom, že žalobca ako zamestnávateľ na plnenie svojich úloh alebo na zabezpečenie svojich potrieb uzatvoril nie výnimočne celkovo so štyrmi fyzickými osobami dohodu o vykonaní práce, pričom nešlo o prácu, ktorá je vymedzená výsledkom, čím porušil ustanovenie § 223 ods. 1 Zákonníka práce. Ďalší nedostatok sa týkal porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania, čo bolo zistené u jedného zamestnanca - JáG.a. V písomnom vyjadrení k protokolu žalobca okrem iného uviedol, že u pracovníka, ktorého sa porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania malo týkať, boli v deň nástupu do práce najskôr vykonané potrebné školenia

s externým školiteľom a až následne konateľ žalobcu nahral prihlášku do registra Sociálnej poisťovne, čo uznal ako pochybenie, avšak nebolo to z jeho strany vykonané úmyselne. Dodatok k protokolu bol vypracovaný dňa 30.05.2016, v ktorom Inšpektorát práce Trenčín vzal na vedomie vyjadrenia žalobcu k zisteným nedostatkom. Oznámenie o začatí správneho konania Inšpektorátom práce Trenčín bolo žalobcovi doručené dňa 15.08.2016. K začatiu správneho konania sa vyjadril žalobca podaním doručeným Inšpektorátu práce Trenčín dňa 18.08.2016. Zamestnanec JáG.c dňa 01.12.2015, kedy bol prijatý do zamestnania, absolvoval od 07:00 hod. do 12:00 hod. školenie BOZP externým pracovníkom a závislú prácu - operátor vo výrobe - začal vykonávať až po ukončení školenia a až po jeho prihlásení do Sociálnej poisťovne. Žalobca poukázal na to, že za mesiac december 2015 uvedený zamestnanec odpracoval 23 dní a v rámci nich 184 hodín. Z hrubej mzdy zamestnanca vo výške 740 Eur bolo do Sociálnej poisťovne uhradených na poistnom celkom 256,04 Eur (za zamestnávateľa 186,48 Eur a za zamestnanca 69,56 Eur). Odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6Sžo/51/2011 a v nadväznosti na jeho obsah poukázal na potrebu materiálneho prístupu k aplikácii zákona o nelegálnej práci v kontexte účelu zamýšľaného zákonodarcom, vyjadriac názor, že správny orgán postupoval v predmetnej veci príliš formalisticky.

3. Inšpektorát práce Trenčín rozhodnutím zo dňa 07.11.2016, č. 187/2016/2.1/G IPTN/KAHIP/ ROZ/2016/564, podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce uložil žalobcovi - spoločnosti DREVOPAM spol. s r.o. - pokutu vo výške 2.000,- Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 2 a § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci, spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ na prevádzke Drevovýroba, areál PD Kálnica, porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 01.12.2015 v čase od 07:00 hod. do 12:10 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby Ján Mandinec, ktorý vykonával závislú prácu - operátor vo výrobe, mal s ním uzatvorený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu - zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov - pracovnú zmluvu zo dňa 01.12.2015, pričom nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu - § 231 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), nakoľko do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne bol B. prihlásený dňa 01.12.2015 o 12:10:38 hod. Splatnosť uloženej pokuty bola určená na 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Inšpektorát práce Trenčín svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach opísaných v protokole o výsledku výkonu inšpekcie práce, vychádzajúc z obsahu dokladov predložených žalobcom a vec po právnej stránke posúdil ako porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. Reagujúc na argumentáciu žalobcu uviedol, že v zmysle § 154 ods. 3 Zákonníka práce je účasť na vzdelávaní výkonom práce, za ktorý patrí zamestnancovi mzda. Za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sa považujú aj úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred jej začiatkom alebo po jej skončení. Ide napr. o úkony ako prezliekanie zamestnanca pred a po skončení pracovnej zmeny, vykonanie osobnej hygieny, ale aj účasť zamestnanca na školení organizovanom zamestnávateľom a pod. Preto školenie, ktoré zamestnanec absolvuje, je súčasťou výkonu jeho pracovnej činnosti, a to bez ohľadu na to, či toto školenie vykonáva zamestnávateľ alebo tretí subjekt. Prístup Inšpektorátu práce nebol formalistický, správny orgán ním napĺňal účel a zmysel zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Ak zamestnávateľ v daný deň so zamestnancom uzavrel pracovnú zmluvu s okamžitým nástupom do zamestnania, vedome sa tak, napr. z dôvodu omeškania v časovej tiesni, vystavil riziku porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania pre nesplnenie prihlasovacej povinnosti. Sám zamestnávateľ sa tak do značnej miery pričinil o vznik protiprávneho stavu. Dodržiavanie účelu a zmyslu zákonnej úpravy treba vykladať nielen z pohľadu práv účastníka konania, ale aj z pohľadu vyžadovania plnenia jeho povinností, ktoré mu ukladajú príslušné zákony. Inšpektorát práce Trenčín ďalej zdôraznil, že pokuta bola uložená v minimálnej výške na dolnej hranici zákonného sankčného rozpätia a považuje ju za výchovnú a výstražnú s účinkom preventívneho pôsobenia. Pri určovaní pokuty prihliadol na počet nelegálne zamestnávaných osôb a tiež na to, že žalobca sa v minulosti nedopustil porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania. Preto bola pokuta uložená na dolnej hranici.

4. Proti citovanému rozhodnutiu Inšpektorátu práce Trenčín podal žalobca včas odvolanie. Apeloval na potrebu individuálneho posudzovanie každého prípadu. Je nemysliteľné, aby sa jeho vec vyhodnotila rovnako ako tie prípady, v ktorých dochádza k vedomému a zámernému neregistrovaniu zamestnanca s cieľom získať nedovolenú finančnú výhodu. Rozhodnutie vychádza zo zjavne formalistického výkladu zákona s opomínaním zmyslu a účelu zákona. Úmyslom zákonodarcu nebolo postihovať tie situácie, pri ktorých dôjde drobným administratívnym pochybením k oneskoreniu v registrácii v rozsahu pár hodín. Zdôraznil nepatrnú závažnosť porušenia práva. Poukázal tiež na závažnú nepriamu sankciu, ktorou je

zápis do registra fyzických a právnických osôb, ktoré v predchádzajúcich piatich rokoch porušili zákaz nelegálneho zamestnávania.

5. Žalovaný Národný inšpektorát práce ako odvolací orgán rozhodnutím č. OPS/BEZ/2016/2660 O-871/2016 zo dňa 20.02.2017, odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín potvrdil. Skutočnosti, z ktorých prvostupňový správny orgán vychádzal, považoval za preukázané. Prvostupňový správny orgán vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a z relevantných listinných dôkazov, ktoré boli predložené k výkonu inšpekcie práce. Žalovaný sa tiež vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu. K porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania došlo, zákon nepozná žiadnu toleranciu prihlásenia zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne. Správny orgán nemá povinnosť skúmať, či nesplnením zákonom uloženej povinnosti došlo alebo nedošlo k určitému dopadu na verejné financie alebo či ide o úmyselné alebo nedbanlivostné porušenie povinnosti. Správne orgány nemajú zákonnú možnosť využiť tzv. materiálny korektív, upustiť od potrestania alebo odpustiť uloženie pokuty. Z textu zákona vyplýva výslovná povinnosť sankcionovať konanie, ktoré naplní znaky skutkovej podstaty správneho deliktu nelegálneho zamestnávania.

6. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a požadoval jeho zrušenie s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 1 písm. c), d), f) a g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), nakoľko podľa jeho názoru vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaný a Inšpektorát práce Trenčín nesprávne interpretovali ustanovenie § 3 ods. 2 a § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci, uplatniac v predmetnej veci rýdzo formalistický jazykový výklad ustanovení bez zreteľa na účel a povahu zákona , bez aplikácie príslušnej judikatúry a bez aplikácie zásad trestania, čím porušili čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, keďže žalovaný sa vo svojom rozhodnutí dôsledne a úplne nevysporiadal s námietkami žalovaného uvedenými v jeho odvolaní, a to najmä s namietaním formalistického prístupu prvostupňového správneho orgánu. Skutkový stav, ktorý vzali správne orgány za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, pretože zo skutkového stavu tak, ako ho zistil Inšpektorát práce Trenčín, nie je možné bez ďalšieho konštatovať splnenie skutkovej podstaty nelegálneho zamestnávania. Napokon podľa žalobcu došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie rozhodnutia vo veci samej, keď správny orgán nevykonal riadne dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu veci a nevypočul všetky do úvahy prichádzajúce osoby, najmä zamestnanca, ktorý mal pred prihlásením do Sociálnej poisťovne vykonávať činnosť spočívajúcu vo výkone závislej práce.

7. Podľa žalobcu záver žalovaného, že oneskorenie prihlásenia zamestnanca do Sociálnej poisťovne v deň vzniku pracovného pomeru pred faktickým začatím vykonávania pracovnej činnosti v rozsahu 5 hodín a 10 minút napĺňa skutkovú podstatu nelegálneho zamestnávania, je nesprávny a ústavne neudržateľný. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09, ÚS 17/1999, I. ÚS 44/1999, I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02). Vychádzajúc z ustanovení čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Dôsledkom týchto požiadaviek na aplikáciu právnych predpisov je skutočnosť, že obsah zákonnej právnej normy nesmie byť Inšpektorátom práce, žalovaným a ani iným orgánom verejnej moci interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Vo všeobecnosti teda platí, že každý zákon je potrebné vykladať a následne aplikovať na konkrétnu skutkovú situáciu vždy s ohľadom na jeho skutočný účel. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22.08.2012, v ktorom bol posudzovaný podľa neho skutkovo podobný prípad nelegálneho zamestnávania, kde odvolací súd uzavrel, že „cieľom zákonodarcu právnou úpravou zákazu nelegálneho zamestnávania ustanovenou v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 bolo zamedziť nelegálnemu zamestnávaniu fyzických osôb zamestnávateľom. Vzhľadom k uvedenému sa odvolaciemu súdu postup správnych orgánov oboch stupňov voči žalobcovi javí za šikanózny, keď formalistickým výkladom právnej úpravy nelegálneho zamestnávania stanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 takmer počítali hodiny pre splnenie včasnosti registrácie v Sociálnej poisťovni. Najvyšší súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním v materiálnom zmysle, a preto i prístup k zákonu musí byť materiálny a nie formálny." V nadväznosti na uvedené žalobca skonštatoval, že bolo povinnosťou žalovaného ako aj Inšpektorátu práce Trenčín v danom prípade vykonať výklad a aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, čo však správne orgány neučinili. Žalobca citoval z dôvodovej správy k zákonu o nelegálnej práci, z ktorej vyplýva, že cieľom prijatia tohto zákona bolo „chrániť nielen spoločnosť pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, ale aj chrániť fyzické osoby, pre ktoré nelegálna práca prináša sociálnu neistotu... ...nelegálna práca, ktorá spočíva v tom, že pracovnoprávny vzťah medzi zamestnávateľom a fyzickou osobou, ktorá vykonáva závislú prácu, nie je založený písomnou pracovnou zmluvou, ani dohodou a u cudzincov, ktorí prichádzajú na naše územie, chýba povolenie na prechodný pobyt a povolenie na zamestnanie, čím je výkon takýchto prác utajený... Zamestnávatelia, ktorí nelegálne zamestnávajú fyzické osoby vrátane cudzincov bez plnenia povinných odvodov a dani z príjmov, spôsobujú našej ekonomike značné škody, a to únikom príjmov do štátneho rozpočtu... Jednou z najčastejších foriem nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania nielen občanov Slovenskej republiky, ale aj cudzincov, je využívanie ich práce bez riadne uzatvorenej písomnej pracovnej zmluvy alebo dohody o vykonaní práce, alebo dohody o brigádnickej práci študentov a následné nesplnenie oznamovacej povinnosti zamestnávateľa voči Sociálnej poisťovni na účely sociálneho poistenia.“

8. Podľa žalobcu správne orgány mali tiež skúmať, kedy konkrétne začal zamestnanec B. vykonávať svoju „činnosť“ a čo konkrétne bolo predmetom činnosti zamestnanca, čo žalovaný vo svojom rozhodnutí neustálil, pričom prvostupňový správny orgán dokonca tohto zamestnanca ani nevypočul. V tejto súvislosti opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22.08.2012, kde odvolací súd uzavrel, že „prijatie právneho záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom musí vychádzať zo skutkových zistení, ktoré spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukazujú, že zamestnávaná osoba vzhľadom k časovému sledu mohla začať a skutočne aj začala vykonávať činnosť v zmysle pracovnej zmluvy.“ Žalovaný bez toho, aby vykonal riadne dokazovanie, uviedol, že „školenie, resp. zaškolenie, ktoré zamestnanec absolvuje, je súčasťou výkonu jeho pracovnej činnosti,“ pričom žalovaný odkázal na ustanovenia Zákonníka práce. Je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci odkazuje na ustanovenie § 231 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona o sociálnom poistení, ktoré však nepracuje s pojmom „plnenie pracovných úloh“ v zmysle § 220 Zákonníka práce, ale využíva vlastný pojem „činnosť“, pričom zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že termín „činnosť“ využitý v zákone o sociálnom poistení je nutné vykladať ako „plnenie pracovných úloh“ v zmysle Zákonníka práce. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že zákon o sociálnom poistení pracuje aj s ďalšími termínmi, ako je „zárobková činnosť“ a „plnenie pracovných úloh“, pričom tieto pojmy nie je možné vzájomne zamieňať. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí bližšie neuviedol, prečo sa uchýlil k tejto interpretácii, a teda odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je aj v tomto zmysle nepreskúmateľné.

9. Žalobca v správnej žalobe zameral časť svojej argumentácie aj na otázku inštitútu tzv. materiálneho korektívu, ktorý podľa jeho názoru boli správne orgány povinné v predmetnej veci aplikovať, keďže v správnom trestaní sa analogicky aplikujú trestnoprávne princípy, čo vyplýva aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozsudku vo veci sp. zn. 8Sž/18/2011, 8Sž/22/2011, 8Sž/23/2011, 8Sž/24/2011 zo dňa 24.11.2011, podľa ktorého „trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi. Keďže čl. 6 ods. 7 prvá veta Dohovoru hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia", je podľa názoru Najvyššieho súdu SR nevyhnutné

poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku, nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť.“ Preto s poukazom na analógiu k ustanoveniu § 10 ods. 2 Trestného zákona nie je možné súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že ak vnútroštátna právna úprava nedefinuje možnosť využitia tzv. materiálneho korektívu, tak správny orgán nemôže, resp. nesmie tento korektív využiť. Z Trestného zákona ako aj zo zákona o priestupkoch vyplýva, že tieto predpisy umožňujú nepostihnúť také protiprávne konanie, ktorého stupeň spoločenskej nebezpečnosti je len nepatrný. V nadväznosti na to žalobca zdôraznil, že v predmetnej veci chýba akýkoľvek negatívny následok, ktorý by ohrozoval alebo porušoval ochranu trhu práce. Žalobca zamestnanca prihlásil do registra Sociálnej poisťovne ešte v ten istý deň, vykonal za neho riadne a včas všetky zákonom požadované platby poistného, pričom so zamestnancom mal riadne uzatvorenú písomnú pracovnú zmluvu.

10. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na skutkových a právnych záveroch napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. K argumentom žalobcu zdôraznil, resp. zopakoval, že zákon o sociálnom poistení žiadnu toleranciu prihlásenia zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne nepozná a naopak určuje jednoznačný časový rámec, kedy účastník konania mal svoje povinnosti vyplývajúce z týchto právnych predpisov plniť, t. j. je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti pred vznikom týchto poistení, najneskôr však pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. Školenie resp. zaškolenie, ktoré zamestnanec absolvoval, je súčasťou výkonu jeho pracovnej činnosti. Podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce sa za úkony v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh považujú aj úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred jej začiatkom alebo po jej skončení. Účasť na vzdelávaní je výkonom práce, za ktorý patrí zamestnancovi mzda. Podľa ustanovenia § 7 ods. 6 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov oboznamovanie a iné vzdelávanie vrátane praktickej časti výchovy a vzdelávania v oblasti BOZP zamestnancov a zástupcov zamestnancov pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci sa musia uskutočňovať v pracovnom čase. Žalovaný sa teda riadne vysporiadal s otázkou, kedy začal zamestnanec u žalobcu vykonávať svoju činnosť. Zákon o nelegálnej práci v definícii nelegálneho zamestnávania neustanovuje povinnosť správnemu orgánu skúmať, či nesplnením zákonom uloženej povinnosti došlo alebo nedošlo k určitému dopadu na verejné financie, napr. z dôvodu neodvedenia odvodov do Sociálnej poisťovne alebo do zdravotných poisťovní, či ide o úmyselné alebo nedbanlivostné nesplnenie uloženej povinnosti. Uvedené skutočnosti zákon nedefinuje ako možné liberačné dôvody s možnosťou vyviniť sa zo zodpovednosti za tento zistený správny delikt. K argumentu napádajúcemu formalistický prístup s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. XSžo/XX/ XXXX zo dňa 22.08.2012, žalovaný uviedol, že tento sa týkal úplne iného prípadu s inými skutkovými okolnosťami. Podľa žalovaného prvostupňový správny orgán v rámci výkonu inšpekcie práce a aj v prebiehajúcom správnom konaní postupoval v súlade s ustanoveniami platných právnych predpisov, v záujme ochrany práv žalobcu, ktorému zákonne vymedzil za aký správny delikt mu má byť uložená sankcia, poskytol mu dostatočný čas na prípravu, a dal možnosť sa vyjadriť k správnemu deliktu, za ktorý mu následne bola uložená sankcia. Okrem toho, že dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, popísal zodpovedne aj skutkový stav, čo sa týka samotného porušenia povinnosti, ktoré bolo predmetom uloženia pokuty. Pokiaľ ide o výšku pokuty, tú žalovaný považuje za dostatočnú a zohľadňujúcu konkrétny prípad žalobcu. Prvostupňový správny orgán svoju diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca, z tohto rámca nijakým spôsobom nevybočil, inštitút správnej úvahy nezneužil, svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, pričom správna úvaha bola použitá v súlade so zákonom o inšpekcii práce. Žalovaný tiež zdôraznil, že správny orgán sa pri ukladaní pokuty musí riadiť dikciou zákona o inšpekcii práce a je povinný pristúpiť k uloženiu sankcie ex offo, t. j. vždy keď je zistené spáchanie správneho deliktu nelegálneho zamestnávania. Žalovaný orgán nemá zákonnú možnosť odpustiť uloženú pokutu, nakoľko povinnosť jej uloženia vyplýva priamo zo zákona o inšpekcii práce, pričom ani prvostupňový správny orgán nemôže znížiť uloženú pokutu pod zákonom stanovenú hranicu, keďže by to bolo v rozpore so zákonom o inšpekcii práce. Správny orgán môže pritom podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ku konkrétnej výške uloženej sankcie žalovaný uviedol, že za správny delikt bola uložená pokuta v minimálnej možnej výške v rámci zákonnej sadzby, správny orgán zohľadnil všetky okolnosti porušenia predpisov žalobcu, prihliadal tiež na to, aby výška pokuty mala preventívny a represívny charakter a zároveň aby pôsobila výchovne na žalobcu pri dodržiavaní pracovnoprávnych predpisov a dodržiavaní zákazu nelegálneho zamestnávania. V rámci

procesu rozhodovania sa žalovaný aj prvostupňový správny orgán riadili zásadami správneho trestania a ich postup podľa názoru žalovaného nevykazuje také známky pochybenia, ktoré by boli dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia zo strany konajúceho súdu.

11. V replike k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe žalobca poukázal na princípy aplikácie právnych noriem v oblasti správneho trestania odkazom na ďalšiu judikatúru. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžf/32/2007 zo dňa 24.04.2008 „posúdenie priestupkovej zodpovednosti a uloženie sankcie musí zodpovedať povahe a závažnosti správneho deliktu. Právna istota a spravodlivosť ako princípy materiálneho právneho štátu podľa názoru súdu nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani vtedy, ak zákonodarca v záujme generálnej prevencie chcel prísnosťou a výlučnosťou výšky sankcie bez úpravy kritérií jej uloženia chrániť závažný verejný záujem. Súd je pri ukladaní sankcie povinný vychádzať z princípu individuálnej zodpovednosti za skutok, ktorý má svoju mieru závažnosti a dôsledkov. Nijaký právny poriadok nemôže regulovať všetky situácie, ktoré môžu nastať pri uplatňovaní právnej úpravy. Každý právny poriadok sa môže uplatniť vo všetkých prípadoch iba vtedy, ak sa právna úprava dotvorí výkladom práva. Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum.“ Žalobca tiež odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Sžf/79/2013 zo dňa 30.04.2014, citujúci nález Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci III. ÚS 341/2007, podľa ktorého „pri výklade aplikácie ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (článok 152 ods. 4 Ústavy SR). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“

12. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia, majúc na zreteli, že v zmysle § 195 písm. a) SSP nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, nariadil po zabezpečení vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe a jeho notifikácii žalobcovi na prejednanie veci pojednávanie, nakoľko o jeho nariadenie požiadal žalobca.

13. Na pojednávaní, vykonanom v neprítomnosti žalovaného, žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, vychádzajúc z podanej správnej žaloby, poukázal na základné tézy svoje právnej argumentácie. Zdôraznil, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav, keď napriek tomu, že žalobca predložil dôkaz o vykonaní školenia BOZP a jeho trvaní, zamestnanec, príp. školiteľ neboli na overenie tohto tvrdenia vypočutí. Taktiež poukázal na pripravovanú legislatívnu zmenu majúcu v úmysle zmierniť aktuálne prísne ustanovenia o postihovaní porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania práve v takých prípadoch, aký je predmetom tohto konania.

14. Podľa § 3 ods. 2 zákona o nelegálnej práci právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.

15. Podľa § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnej práci nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu.

16. Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona o sociálnom poistení zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c).

17. Podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce rozhoduje o uložení pokút podľa § 19, 20 a osobitného predpisu.

18. Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.

19. Podľa § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Všeobecné predpisy o správnom konaní sa nevzťahujú na vydanie oprávnenia, preukazu, osvedčenia a povolenia podľa tohto zákona.

20. Podľa § 3 ods. 1, ods. 4 zákona o správnom konaní (ďalej len „“) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

21. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

22. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

23. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

24. Po preskúmaní správnej žaloby, písomných vyjadrení účastníkov konania, vyjadrenia žalobcu na pojednávaní a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel senát správneho

súdu k jednomyseľnému záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj inštančne mu predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je potrebné zrušiť z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP). Správne orgány v predmetnej veci nepostupovali v intenciách citovaných ustanovení Správneho poriadku, nezisťovali skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a ich rozhodnutia je preto potrebné považovať za vydané predčasne. Vychádzajúc z listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, je potrebné v kontexte právnej argumentácie žalobcu predovšetkým konštatovať, že prípad prejednávaný správnymi orgánmi, rezultujúci správnou žalobou napadnutým rozhodnutím, vykazuje mnoho podobných čŕt s vecou, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom, sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22.08.2012, a teda zovšeobecňujúce závery tohto rozhodnutia, na ktorom žalobca založil svoju argumentačnú platformu, sú aplikovateľné na preskúmavanú vec, avšak okrem citácií, na ktoré už poukázal žalobca, možno z uvedeného rozhodnutia poukázať aj na závery orientované na konkrétne skutkové okolnosti, podľa ktorých správne orgány „v preskúmavanej veci pri posudzovaní nelegálneho zamestnávania uvedenej zamestnankyne žalobcom, vychádzajúc výlučne z gramatického výkladu uvedených právnych noriem, žiadnym spôsobom nevyhodnotili postup žalobcu ako zamestnávateľa a nekonfrontovali kvalitu týchto zistených skutočností s následkami takéhoto konania v súlade s účelom zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Odvolací súd v danej veci zastáva názor, že z doposiaľ zadovážených skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, nie je možné ustáliť záver, že žalobca sa dopustil zákazu nelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. Pokiaľ zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z. považuje za nelegálne zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, také zamestnávanie fyzickej osoby, ktoré je založené na využívaní závislej práce tejto fyzickej osoby a zamestnávateľ má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného zákona - Zákonníka práce, a nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného predpisu, ktorým je právna úprava obsiahnutá v § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a ktorá predpokladá prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, je pre posúdenie včasnosti splnenia si povinnosti prihlásenia do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku, ako základného predpokladu pre ustálenie záveru nelegálneho zamestnávania, zistenie začiatku výkonu činnosti zamestnanca. Predloženie pracovnej zmluvy a potvrdenie prihlášky do uvedeného registra Sociálnou poisťovňou bez ďalšieho považuje odvolací súd za nepostačujúce na ustálenie záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom ako zamestnávateľom najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že pracovná zmluva bola účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu podpísaná dňa 13.7.2010, prihláška do registra bola spísaná a podpísaná tento istý deň a Sociálnou poisťovňou bola potvrdená deň nasledujúci v doobedňajších hodinách. Skutočnosť začatia výkonu činnosti nepotvrdila ani samotná zamestnankyňa, keď len uviedla, že v deň nástupu absolvovala školenie externým školiteľom, pričom vôbec nie je zrejmé, čo patrilo do výkonu jej činností podľa rozpisu jej pracovnej náplne, čo vzhľadom na krátkosť času v danom prípade nebolo ani možné... ...prijatie právneho záveru o nelegálnom zamestnávaní žalobcom ako zamestnávateľom, musí vychádzať zo skutkových zistení, ktoré spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukazujú, že zamestnávaná osoba vzhľadom k časovému sledu mohla začať a skutočne aj začala vykonávať pracovnú činnosť v zmysle pracovnej zmluvy.“

25. V nadväznosti na argumentáciu žalobcu správny súd uvádza, že odvetvie pracovného práva, ktorého obsahom je najmä regulácia výkonu závislej práce, pracovných podmienok a odmeňovania zamestnanca za vykonanú prácu, je ovládané čiastočne odlišnými právnymi princípmi ako oblasť správneho trestania. v civilizačnom okruhu kladúcom dôraz na čo možno najväčšiu ochranu zamestnanca logicky zahŕňa čo najviac aktivít, vykonávaných zamestnancom, pod pojem „výkon práce.“ V kontexte účastníkmi konania už uvádzaného školenia BOZP najmä preto, aby školený zamestnanec mal zaplatený aj takýto pre zamestnávateľa neproduktívne strávený čas na pracovisku. Ak by však zákonodarca vo vzťahu k aktuálnemu zneniu ustanovenia § 231 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona o sociálnom poistení mal záujem na tom, aby správne orgány postihujúce v rámci správneho trestania porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania vykladali v citovanom zákone použité slovné spojenie „výkon činnosti zamestnanca“ v extenzívnych intenciách definičného oboru slovného spojenia „výkon práce“ alebo „plnenie pracovných úloh“ podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce, použil by v rámci legislatívnej techniky buď totožné slovné spojenie, resp. výrazy alebo použitím odkazu vo forme poznámky pod čiarou by odkázal na ako na predpis, v ktorom je potrebné pátrať po legálnej definícii použitého pojmu alebo slovného spojenia. Keďže

tomu tak nie je, je potrebné pri správnom trestaní k definícii obsahu slovného spojenia „výkon činnosti zamestnanca“ pristupovať reštriktívne v duchu základných trestnoprávnych zásad využívaných pri vyvodzovaní trestnej zodpovednosti a za „výkon činnosti zamestnanca“ považovať len takú fyzickú alebo duševnú aktivitu fyzickej osoby, pri ktorej v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy sa táto osoba vynaložením vlastného úsilia reálne zúčastňuje na dosiahnutí konečného cieľa podnikateľskej činnosti svojho zamestnávateľa, najčastejšie formou cieľavedomej participácie na výrobe nejakého výrobku alebo poskytovaní nejakej služby. Školenie BOZP, prípadne iné aktivity, pri ktorých je zamestnanec v podstate iba pasívnym prijímateľom úvodných informácií, inštrukcií, vysvetlení alebo organizačných pokynov zo strany svojho zamestnávateľa alebo školiteľa, vykonávaných spravidla na začiatku každého pracovnoprávneho vzťahu v deň nástupu do práce, nie je možné podľa názoru správneho súdu považovať za skutočný „výkon činnosti zamestnanca.“ Za takýto „výkon činnosti zamestnanca“ by napr. nebolo možné považovať ani čas strávený zamestnancom na obedňajšej prestávke (§ 91 ods. 5 Zákonníka práce), ak nasledovala bezprostredne po školení vykonanom v deň nástupu do práce.

26. Keďže bolo zistené, že žalovaný ani prvostupňový správny orgán sa neriadili vyššie prezentovanými princípmi pri výklade právnych noriem, dôsledkom čoho bolo ich nereflektovanie na informácie žalobcu ním prezentované v rámci správneho konania, čo rezultovalo nedostatočne zisteným skutkovým stavom, zaťažili správne konanie vadou vyvolávajúcou potrebu zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP. V kontexte vyššie uvedeného právneho názoru správneho súdu bude úlohou správneho orgánu doplniť dokazovanie za účelom náležitého ustálenia, kedy zamestnanec Ján Mandinec absolvoval príslušné školenia, aký bol časový rozsah týchto školení a kedy po ich skončení začal reálne vykonávať závislú prácu pridelenú mu zamestnávateľom s obsahom pracovných úkonov v zmysle pracovnej zmluvy. Nevyhnutným dôkazným prostriedkom sa správnemu súdu v tomto smere javí výsluch zamestnanca Jána Mandinca, prípadne aj výsluch externého školiteľa, ak by obsah dôkazu získaného výsluchom zamestnanca nepovažoval správny orgán za dostatočne objasňujúci skúmanú otázku. Až po takto doplnenom dokazovaní bude môcť správny orgán opätovne pristúpiť k právnemu posúdeniu náležite zisteného skutkového stavu veci.

27. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a v konaní celkom úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd podľa § 175 ods. 2 SSP.

28. Rozhodnutie senátu správneho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.