Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9T-11-2016.pdf
PDF · 132.07 KB
Case nature
Area
Subarea
9T/11/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta samosudcom JUDr. Jozefom Piknom v trestnej veci proti obžalovanej R. K. pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 4.9.2017, takto
rozhodol:
Obžalovaná R. K., N.. XX.XX.XXXX M. A. - B. V., C. A. K.Č. Č., XXX/X, B., Y. Š.
sa podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku
o s l o b o d z u j e
spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry X. č. 2 Pv 46/16/2202 - 25 zo dňa 27.12.2016 pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť tak,
že
v presne nezistenom čase, v období od mesiaca december 2014 do 04.02.2016 v Š. v byte na ulici Q. XX, maloletú V.H., N.. XX.XX.XXXX a maloletého M.H., nar. XX.XX.XXXX fyzicky trestala, pričom lekárskou prehliadkou boli u maloletej V.H., N.. XX.XX.XXXX zistené zranenia, a to hematóm v okolí oka staršieho dáta, odrenina pravej ušnice, odrenina v pravej lícnej oblasti, odreniny a hematóm ľavej časti chrbta, hematóm staršieho dáta v oblasti ľavej lopatky, hematóm staršieho dáta v strednej časti predlaktia s chrastou o veľkosti 0,5 cm a drobné podkožné hematómy oboch predlaktí a u maloletého M.H., N.. XX.XX.XXXX hematóm na čele, v okolí ľavého oka, opuch nosa, hematómy v oblasti oboch lopatiek, menšie hematómy na chrbte, opuch a hematóm pravého lakťa, drobné hematómy pravého predlaktia, hematóm ľavého zápästia, po čom boli obe deti hospitalizované v Nemocnici s poliklinikou v X. a dňa 04.02.2016 umiestnené v Krízovom stredisku „SOS“ M. S.,
pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.
odôvodnenie:
Na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry X. súd prejednal trestnú vec proti obžalovanej R. K. a na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovanej, vypočutím svedkyne - poškodenej V.. J. L., vypočutím svedkov V. S. B.., Q. A., W.. Ž. X., Q. M., V.. F. W., D. W.. D. A. P. V..
D. V., prehratím videozáznamu z výsluchu maloletých, prečítaním listinných dôkazov a oboznámením ostatného obsahu spisu.
Obžalovaná R. K. na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 Tr. poriadku vyhlásila, že je nevinná. Uviedla, že žije v domácnosti s V. S. asi 5 rokov. Majú dve spoločné deti, H. (X-T.) P. C. (X-T.), dve deti z jej prechádzajúceho vzťahu, V. (XX-T.) P. R.P. (X-T.), a taktiež dve deti z predchádzajúceho vzťahu jej partnera, M. (X-T.) P. V. (X-T.). M. žila najprv u partnerovej matky, do ich spoločnej domácnosti sa nasťahovala, keď mala nastúpiť do školy. V. taktiež spočiatku býval u babky, neskôr sa dostal do detského domova a po jej, a partnerovej snahe im bol zverený do starostlivosti v čase, keď mal asi 5 rokov. Spolužitie s jej partnerom bolo spočiatku bezproblémové. Bol však veľa v robote, ona musela prať či žehliť a bola na deti sama, čo sa posledný rok prejavovalo tak, že deti nezvládala. Žiarlili na seba, stále medzi sebou mali konflikty a bili sa. Niekedy to boli iba naťahovačky, inokedy išlo o intenzívnejšie konflikty. Keď sa zastala napríklad svojich detí, tak deti jej partnera žiarlili a naopak. Je pravdou, že deťom občas dala po zadku, tak svojim ako aj partnerovým. Staršie deti sa potom zväčša išli učiť, mladšie sa hrali pri nej, kým ona robila niečo iné. Výchovné problémy riešila aj s partnerom a upozorňovala ho na ne, no on trávil veľa času v práci, keďže potrebovali finančne zabezpečiť chod domácnosti a potreby detí. Ku zraneniam V. a M. uviedla, že boli spôsobené pri ich vzájomných konfliktoch či bežných detských pádoch. Od M. počula, že V. zhodila V. z komody, jeho monokel pod okom mal vzniknúť po tom, čo ho M. sotila do chladničky a zranenia na rukách a nohách vznikli pravdepodobne pri detských pádoch, ktoré sa bežne stávali aj jej deťom. O V. zranení, respektíve modrine okolo pohlavného údu sa dozvedela od učiteľky. C. V. povedal, že sa mu to stalo v C., kde však v skutočnosti nikdy neboli, nakoľko na to nemajú financie. Keď sa ho doma pýtala, ako sa to stalo, povedal jej, že sa buchol. Zranenie M. na čele bolo spôsobené tým, že sa buchla o zárubňu. Deti v rámci výchovy viedla k samostatnosti. Večer im nachystala veci na oblečenie, chlapci sa pod dohľadom V. okúpali a ona ich skontrolovala až keď boli oblečení v pyžamách, takže si modriny, ktoré mali deti často nevšimla. Uviedla, že je pravdou, že keď mal V. modriny, nešiel do škôlky a bol buď doma alebo chodieval ku babke. O tom, či pôjde do škôlky alebo ostane doma, či u babky, rozhodoval otec. Ona s nimi chodila k lekárom, keď boli chorí alebo išli na povinné očkovania, no čo sa týka modrín či zranení, bez súhlasu otca s nimi k lekárovi nemohla ísť, tak im dávala doma mastičku. Bál sa, že im deti zoberú, nakoľko k nim chodili pracovníci Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na kontroly raz, neskôr aj dvakrát do týždňa, údajne na základe anonymného oznámenia. V čase, keď prišla kontrola, deti nemali žiadne modriny. S vlastnými deťmi chodila k doktorom viac, nakoľko sú alergici. Navštevovala s nimi aj psychológa V.. M., keďže sa často bili. S H. chodila tiež k neurológovi, nakoľko stále všetkých kúsal, na čo mu boli naordinované aj lieky. V súčasnosti sa správanie detí upokojilo, a tak vysadili liečbu a prestali navštevovať psychológa, no v prípade, že by sa vyskytli opäť problémy, určite by sa k liečbe, respektíve k sedeniam u psychológa vrátili. Zo škôlky ju učiteľky ohľadom zranení kontaktovali iba raz, a to ohľadom spomínaného V. zranenia na pohlavnom úde. Ku tvrdeniu učiteľky, že jej H. mal v škôlke uviesť, že V. zostal u babky, lebo ho mama zbila uviedla, že toto tvrdenie sa nezakladá na pravde a V. bol v tom čase doma. Tiež nie je pravdou, že sa V. chcel vrátiť do škôlky, keď tam po neho prišla. Raz si napríklad zabudol v škôlke mikinu, ona ho poslala po ňu a z toho si učiteľky vydedukovali, že chce ísť naspäť. V čase keď prišlo k odobratiu partnerových detí, M. bola doma z dôvodu bolestí brucha a jej deti, ktoré mali taktiež modriny, boli normálne v škole. V. aj M. mali s ňou lepší vzťah ako s ich otcom. S M. preberali napríklad aj témy ohľadom ženských vecí, V. sa jej zdôveroval, čo bolo v škôlke, napríklad keď sa s niekým pobil. V súčasnosti je u nich v domácnosti všetko v poriadku, aj keď sa deti ešte občas medzi sebou pobijú. V. stále navštevujú v krízovom centre, volajú si skoro každý druhý deň, v utorky volajú oni buď jej alebo ich otcovi, každý druhý týždeň si ich berú na pol dňa von. Idú spolu napríklad do cukrárne alebo im idú kúpiť hračky či oblečenie. S partnerom majú malého C., a chceli by druhú šancu. Partner jej prisľúbil, že bude viac doma, a tiež sa zhodli, že by chceli jeho deti opäť mať zverené do starostlivosti.
Svedok V. S. na hlavnom pojednávaní uviedol, že žije s obžalovanou ako druh a družka asi 5 rokov, majú v prenájme byt v M.. V spoločnej domácnosti bývajú spolu s jeho deťmi V. a M., jej deťmi V. a R. a spoločnými deťmi H. a C.. Občas u nich bývala aj svedkyňa Q. A. s mamou a deťmi. M. a V. boli po rozchode s jeho predchádzajúcou partnerkou u nej a on si ich brával raz za dva týždne. M. po odchode bývalej partnerky bývala u jeho teraz už nebohej mamy a V. býval u mamy jeho bývalej partnerky, no on sa snažil byť s nimi v kontakte čo najčastejšie a zabezpečovať ich potreby. Potom zistil, že V. už nie je u svojej babky, ale v detskom domove v M.. Dlho aj s obžalovanou bojovali o deti a napokon sa im podarilo dosiahnuť, že M. aj V. začali s nimi bývať. Je pravdou, že býval často celé dni v práci, nakoľko musel platiť všetky rodinné výdavky, keďže obžalovaná mala príjem iba v podobe rodinných prídavkov
a sirotského, čo nebolo veľa. Často robil aj v dvoch či troch prácach naraz, nezriedka v noci aj cez deň, cez víkendy aj sviatky. Táto situácia nastala tak dva roky dozadu. Čo sa týka výchovy, uvedomil si, že zlyhal, no on len chcel, aby mala jeho rodina zabezpečené všetky potreby. Obžalovaná to doma sama nezvládala, zvykla mu volať aj do práce, aby prišiel domov. Často však nebol ani v M., a teda jej s deťmi počas práce nevedel pomôcť. Niekedy, keď s obžalovanou telefonoval, bolo v pozadí počuť buchot, krik a bitky. Jeho deti poslúchali obžalovanú na slovo, čo však malo za následok, že jej deti na žiarlili, keď ich pochválila. Za väčšinou konfliktov boli podľa neho R. a H.. Každá ich hra končila bitkou, najhoršie vždy dopadol V., pričom sa mu často sťažoval, že ho R. s H. bijú. Asi preto, že bol z nich najslabší. On bol taký nekonfliktný, s M. aj najviac poslúchali. Napríklad, keď kúpil v minulosti tablet a V. sa s ním potajomky hral, H. to zistil, vytrhol mu ho z ruky a v sekunde ho udrel. Obžalovaná im zvykla dať aj po zadku, keď neposlúchali, čo jej sám poradil. Keď sa táto situácia zhoršovala, zvykli na víkendy dať jeho deti k jeho mame a obžalovanej deti k jej mame. Kým deti neboli doma, zvykli nakúpiť, obstarať ostatné záležitosti a v nedeľu večer opäť išli pre nich. V. a M. bývali u jeho mamy často aj 2-3 dni, a to preto, že ho o to sama žiadala. Ku zraneniam detí v čase ich odobratia uviedol, že si ich všimol až ku koncu a išlo o dôsledok vzájomného naťahovania sa či bitiek. Bili sa aj v čase, keď on bol doma. V. ani M. sa mu nikdy nesťažovali, že by ich obžalovaná niekedy bila. Raz po príchode domov zbadal, že V. má monokel, pričom keď sa ho pýtal, kto mu to spravil, povedal, že H.. Nevedel, ako túto situáciu riešiť, kvôli čomu sa hádal aj s obžalovanou. K doktorovi s ním nešiel z obavy, že mu deti zoberú, keďže aj v minulosti ich niekto anonymne udal, že týrajú deti, a tak mu kúpil masť v lekárni a ostal s ním doma. Čo sa týka V. zranení, obžalovaná mu raz volala, že R. ho zhodil z komody, kde sa hrali aj napriek jeho zákazu. Zranenie hlavy utrpel, keď sa s R. hrali s loptou. Čo sa týka modriny V. pri pohlavnom úde, všimol si ju a uviedol, že spôsobiť to musel R. alebo H.. K lekárovi s ním išli o 3 či 4 dni po tom, ako túto modrinu objavili. Nie je pravdou, že V. vymeškával škôlku kvôli zraneniam. Býval často chorľavý, a keďže ho jeho mama rada strážievala, dávali ho k nej. Tvrdenie učiteľky, že jej H. mal v škôlke uviesť, že V. mama zbila uviedol, že H. si aj na neho často vymýšľal veci, ktoré sa nezakladali na pravde. Za zranenia M. podľa jeho vyjadrenia boli zodpovední V. s H., čoho bol zopárkrát aj očitým svedkom. Vo všeobecnosti mali problém s riešením konfliktných situácii medzi deťmi. Biť ich nechceli, kričať na ne tiež nie, nakoľko sa susedia potom na nich sťažovali. Spomína si, že minimálne dvakrát v čase, keď bol doma, boli u nich na kontrole pracovníčky z Úradu práce sociálnych vecí a rodiny. Vo všeobecnosti mal so všetkými deťmi dobrý vzťah, komunikoval s nimi bez problémov. Nikdy nevidel, že by obžalovaná deti bila inak ako po zadku v rámci výchovy, pričom ani deti obžalovanej mu žiadne neprimerané správanie z jej strany nepotvrdili. V súčasnosti minimálne každý druhý týždeň chodia s obžalovanou navštíviť jeho deti, aj keď on by s nimi chcel byť stále. V utorok si vždy volávajú, snaží sa im volať aspoň dvakrát za týždeň. Keď ich prídu navštíviť, deti sa vždy pýtajú, kedy pôjdu domov. Na Vianoce im deti domov nepustili, tak hneď deň po Vianociach išli aj s obžalovanou za nimi. Bol by najradšej, aby im deti boli vrátené. Uviedol, že tunajší súd najprv rozhodol, že deti môžu ísť k nim, avšak od podania odvolania sa celá vec ťahá už asi rok a pol.
Svedkyňa V.. J. L. na hlavnom pojednávaní uviedla, že spisovú evidenciu na uvedenú rodinu vedú od roku 2011 z dôvodu, že V. bol v tomto roku umiestnený do detského domova v M., nakoľko osoba, ktorá sa o neho starala, bola zo svojho bytu deložovaná a otec o neho údajne nemal záujem. Rodinu monitorovali cca. na dvojmesačnej báze, nakoľko po zrušení ústavnej starostlivosti V. bol nariadený dohľad nad jeho starostlivosťou. Pri kontrolách bolo bývanie zabezpečené dostatočne, zo škôlky však mali signalizované, že V. mal na sebe modriny. Pri ďalšej kontrole v domácnosti preto V. osobne skontrolovali a videli, že má modriny. Obžalovaná, ktorá sa o nich starala, to vysvetlila tým, že sa deti medzi sebou bijú. Následne, dňa 03.02.2016 jej bolo anonymným oznamovateľom oznámené, že s V., ako aj s M. je zle zaobchádzané. V. v kritický deň nešiel ani do škôlky, pričom mal byť u svojej prastarej mamy v N.. V rámci oznámenia sa dozvedeli, že obžalovaná nezvláda výchovu svojich štyroch detí, pričom oznamovateľ bol dlhodobo svedkom týrania. Na podklade uvedeného úrad práce vykonal preverenie podnetu v rodine. Bol urobený obrazový záznam zranení M., ktorá bola následne odoslaná na vyšetrenie k V.. Q.. V uvedený deň poobede k nim na úrad prišli obžalovaná s partnerom, ako aj s maloletým V.. Jeho zranenia boli taktiež zaznamenané a následne bol taktiež odoslaný k V.. Q.. Na základe predbežného opatrenia Okresného súdu X. boli obe deti po jednodňovej hospitalizácii umiestnené do krízového strediska SOS S.. Ostatné deti nejavili známky týrania, čo sa zhodovalo aj s tvrdením oznamovateľa, ktorý uviedol, že týrané sú iba deti zo strany otca, pričom táto skutočnosť bola ich kontrolou preverená a potvrdená.
Svedkyňa Q. A. na hlavnom pojednávaní uviedla, že bývala od 30.12.2015 - 4.1.2016 v domácnosti s obžalovanou. Nevidela vtedy nič, čo by nasvedčovalo tomu, že obžalovaná deti týrala či bila. Je pravdou, že keď boli deti pokope, bili sa medzi sebou dosť často a boli zlé. Obžalovaná ich vtedy ťahala od seba, prípadne na nich kričala, či dala niektoré z nich do inej miestnosti, aby sa medzi sebou nebili. V čase, keď u nich bývala, otec detí chodil domov navečer, občas zvykol zobrať H. von.
Svedkyňa W.. D. X. na hlavnom pojednávaní uviedla, že V. chodil k nim do materskej školy na F. ulici v M. v období od septembra do novembra 2015. Bola jeho triednou učiteľkou. Počas uvedeného obdobia bol v škôlke 7-8 dní. Počas toho, ako sa deti raz saunovali, zistila, že V. má na tele modriny. O tejto skutočnosti informovali matku a zisťovali pôvod týchto modrín. V. im uviedol, že sa mu to stalo na dovolenke v C., na hojdačke. V. však následne uviedla, že na dovolenke v C. neboli a že sa mu to stalo doma. Väčšie modriny mal v oblasti pohlavného údu, a tiež mal modriny v oblasti chrbta. Menšie modriny mal pri príchode do škôlky bežne a nevenovala im pozornosť, no uvedenú situáciu už začala riešiť. Voči ostatným deťom býval agresívny, nemal návyky bežného dieťaťa. V prípade spoločných aktivít, ktoré s deťmi robili, chcel spolupracovať iba s ňou a dožadoval sa jej pozornosti. V. sa na iné modriny nepýtala, pričom on sám sa jej taktiež nezdôveroval. Nikdy nespomenul, že by ho obžalovaná fyzicky trestala, ani to, že by sa doma bil so súrodencami. Na otázky, ktoré sa obžalovanej pýtali pri pohovore s ňou, im táto odpovedala, V. otca videla vtedy prvýkrát. Vzhľadom ku krátkej dobe pobytu V. v škôlke nedošlo k väčšej spolupráci s jeho rodičmi.
Svedkyňa Q. M. na hlavnom pojednávaní uviedla, že V. k nim chodil do škôlky na Družstevnú ulicu v M. od septembra 2015, pričom ona bola jeho triednou učiteľkou. Do škôlky chodil veľmi zriedka, dochádzka však trochu skresľovala, nakoľko každý deň, ak neprišiel do 8.00 hod. tak automaticky rátali s tým, akoby tam nebol, čo bola každodenná prax. Čo sa týka modrín, tie mal vždy keď prišiel. Jej kolegyňa si raz počas návštevy sauny všimla modrinu pri jeho pohlavnom úde, a prišla s tým za ňou. Zranenie vyzeralo ako čierne tesnenie, V. im povedal, že si to spravil v C., že sa tam udrel a veľmi ho to bolelo. Keď sa ho opätovne spýtala, ako sa mu to stalo, sklonil hlavu a prestal komunikovať. S týmto zranením bola následne konfrontovaná obžalovaná, ktorá uviedla, že o ňom nevedela, ale že k nemu muselo dôjsť doma pri bitke s ostatnými súrodencami. Aj vo vzťahu k iným zraneniam obžalovaná vždy tvrdila, že deti sa bijú medzi sebou. Raz keď ho pohladila po hlave, všimla si, že má zašitú hlavu. Inokedy mal aj modriny na nose, raz mal ruku v dlahe respektíve v sadre. Voči nim ako pedagógom bol veľmi úslužný a úctivý, pozorný, voči ostatným deťom však zvykol byť agresívny. Táto agresia sa však podľa jej názoru nevymykala z bežného priemeru detí v tomto veku.
Svedkyňa V.. F. W. na hlavnom pojednávaní uviedla, že pred dvoma rokmi bola triednou učiteľkou M.. Spočiatku si nič nevšimla, no vo februári 2016 prišla do školy s veľkou modrinou na líci. Na otázku, čo sa jej stalo, povedala, že sa buchla do dverí. Počas toho dňa sa jej ešte dvakrát pýtala, čo sa jej stalo a či jej môže nejako pomôcť. Ona len odpovedala, že jej nič nie je, že skutočne sa buchla iba do dverí. Na vznik tohto zranenia sa rodičov nepýtala. Kontakt s nimi veľmi nebol, na rodičovské združenia nechodili, iniciatívne ju nekontaktovali. Raz kontaktovala otca a čo potrebovala, to s ním vybavila. Sľúbil, že sa bude častejšie zaujímať o M. a jej pobyt v škole, no nestalo sa. Je pravdou, že obžalovaná sa zvykla opýtať na M., avšak ona ju nemohla informovať o všetkých veciach, nakoľko považovala za potrebné riešiť ich s otcom maloletej. M. bola šikovná, mala jednotky, akurát jej trochu robila problém matematika. V rámci kolektívu ju deti mali radi. Pred ani po výskyte tejto modriny na M. nespozorovala žiadne známky ublíženia. Krátko po tejto situácii však boli deti M. a V. odobraté rodičom.
Znalkyňa W.. D. A. na hlavnom pojednávaní uviedla, že maloletá M. bola v čase vyšetrenia 8 - ročná žiačka druhého ročníka základnej školy. Vo vývine zaostávala s prejavmi citovej a sociálnej deprivácie, sebavedomie mala zachovalé, avšak sebahodnotenie minimálne. Jej celkové správanie bolo poznačené zvýšenou racionálnou kontrolou, najmä sebakontrolou, čo pre jej vek nie je typické, mala zvýraznenú potrebu stability, opory a zázemia. Tieto základné potreby absentovali. Bola ľahko ovplyvniteľná, ochotná vždy pomáhať iným, typické pre ňu bolo odmietanie reality a utiekanie do sveta fantázie, pretože realitu nechápala a necítila sa v nej dobre. V čase vyšetrenia bola značne psychicky vyčerpaná v dôsledku záťaží pochádzajúcich zo sociálneho prostredia, ktorému tiež nerozumela. Bola u nej znížená frustračná tolerancia, celková neistota a nedôverčivosť. Emočná iracionálnosť bola prítomná z dôvodu, že vedela, čo môže a čo nemôže povedať. Nechcela nikomu ublížiť. Uvedené vychádzalo zo skutočnosti, že bola v prostredí, kde musela zvládať sociálne situácie, ktoré sú pre vyšší vek a musela si v nich poradiť. Chýbalo u nej pocit istoty, bezpečia a zázemia, čo dieťa do 15-teho roku veku potrebuje.
Osobnosť maloletého V. bola v čase vyšetrenia redregovaná na nižšie vývinové štádium, podobne ako u M. tiež s prejavmi emočnej a sociálnej deprivácie. Absentovali u neho mechanizmy prispôsobovania sa sociálnemu prostrediu. Sebavedomie mal neprimerane nekriticky vysoké, vzťahy k ľudom primitívne nediferencované s absenciou empatie a s dominuzujúcim egocentrizmom. Z nedostatku pozitívnej emočnej skúsenosti vyplývala celková neistota a v prípade nevyhovenia aj hostilita a agresivita. Bola u neho zistená znížená frustračná tolerancia, dráždivosť a výbušnosť, so zlostnými reakciami. Nedokázal rozlíšiť, čo je sociálne pozitívne a negatívne, čo je za hranicou únosnosti, čo sústavne viedlo ku konfliktným situáciám. Maloletý V. bol hodnotený ako tzv. „zdivočelý chlapec“, nie však z dôvodu, že by taký chcel byť, ale pre absencie vzorov správania sa. Tiež poukázala na skutočnosť, že maloletý V. pri výsluchu uviedol, že “mamina je na mňa zlá, kričí na mňa, tu je lepšie tu ma nebijú.“
Obe deti mali plne rozvinutý syndróm zanedbávaného dieťaťa, pričom podľa odborného názoru znalkyne v ich veku sa zanedbávanie rovná týranie. Pri tomto syndróme musí prísť aj k fyzickému týraniu, toto však v čase vyšetrenia nemala možnosť zistiť, nakoľko jej nebolo známe, odkedy odišli z rodiny. Intelekt detí bol priemerný u obidvoch. Ak by však deti nemali znížené sociálne schopnosti a tie oblasti intelektu ktoré sú závislé na sociálnom učení a vzdelávaní, mohli by byť deti aj superiórne, pretože mali dobrý genetický základ. U detí boli zachované znaky všeobecnej vierohodnosti, mali dobrý intelekt, nemali patológiu v štruktúre osobnosti. Preto sú schopné vnímať udalosti, ktoré prežívajú, také aké sú. Čo sa týka toho, že pri ich výsluchu popierali akékoľvek známky bitia, ide v ich prípade o vytesnenie emočných situácií, nejde o účelové klamstvo, ale deti v záujme prežitia takéto situácie vytesňujú a teda nespomenú si na ne. Potom to vyzerá akoby to bolo zabudnuté respektíve to nebolo. Čím je dieťa intelektovo vyššie, tak je táto schopnosť vytesnenia intenzívnejšia. Vedomá konfabulácia u týchto detí zistená nebola, a to vzhľadom na ich vek, kedy ešte ku konfabulácii nedochádza, môže však byť prítomná zvýšená fantazijná činnosť. Je preto dôležité sledovať u detí aj psychofyziologické prejavy ako potenie rúk, rozšírenie zreníc, červenanie. Vzťah voči matke počas vyšetrenia ozrejmený nebol. Navonok skôr bola badateľná ľahostajnosť, pri otázkach súvisiacich s matkou boli prítomne vyššie popísané psychofyziologické prejavy.
K záverom prišla prostredníctvom psychodiagnostických techník skúmajúcich emocionalitu, a tiež na základe kvantitatívnych výsledkov. Rozpoloženie vyšetrovaných maloletých detí bolo výsledkom celého obdobia od narodenia až doposiaľ. Išlo najmä o skutočnosť, že boli v rôznych prostrediach, boli „pohadzované“ bez lásky. Nešlo teda len o formovanie v krátkej dobe, počas života v rodine s obžalovanou, ale ide o výsledok vývinu od narodenia po čas vyšetrovania. Záverom uviedla, že nie je možné bez pochýb vylúčiť to, že deti popierali násilie preto, že sa nestalo.
Zo zápisnice o prehliadke tela maloletých vrátene fotodokumentácie vyplynulo, že obaja maloletí mali na tele rôzne škrabance, podliatiny a iné povrchové zranenia.
Znalec V.. D. V. na hlavnom pojednávaní uviedol, že vyšetrenie detí vykonal 6 dní po anonymnom oznámení o týraní. K dispozícii mal zdravotnú dokumentáciu detí, vrátane röntgenu z nemocnice v X., kde boli deti hospitalizované, zápisky z vyšetrovania pracovníčky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a taktiež dokumentáciu od praktickej lekárky ohľadom maloletej M.. Boli zistené povrchové zranenia slabej intenzity tupého charakteru. V prípade hodnotenia intenzity zistených zranení na stupnici od 1-5, kde 1 je najmenšia intenzita, hodnotil zistené zranenia na stupni 1-2. Mechanizmus vzniku zranení sa vyznačoval rôznorodosťou, čo do smeru ako aj intenzity. Vnútorné zranenia či zlomeniny nezistil. Vznik prítomných podliatin, ako dôsledku porušenia podkožných rovných cievok, možno podľa jeho názoru pripísať rôznym mechanizmom od úderu päsťou, cez pád na nejaký predmet, až po stisk ruky dieťaťom, či dospelým človekom, a teda rodičmi popisované mechanizmy vzniku poranení sa môžu zhodovať s realitou. Rovnako tak považoval za potrebné prihliadať na možnosť narušenia vývoju cievnej steny, ktorá je následne krehká, fragilná a čo má za následok, že aj nepatrné násilie môže vyvolať krvný výron v podkoží. Záverom uviedol, že z medicínskeho hľadiska nemožno v tomto prípade bez pochýb ustáliť prítomnosť faktorov, ktoré by mohli byť príznakmi týrania, no ani faktorov, ktoré by týranie vylučovali.
Zo správ o psychologickom vyšetrení maloletých V. a M. S., ktoré bolo vykonané psychologičkou V.. Q. K. v priestoroch krízového centra, kde sa deti nachádzali, vyplynulo, že obe deti zhodne v rámci vyšetrenia metódou kresby rodiny nakreslili otcovu družku, teda obžalovanú, najďalej od seba.
Zo správy z Materskej školy na F. ulici v M., týkajúcej sa maloletého V. S. vyplynulo, že adaptácia dieťaťa pri nástupe bola bezproblémová, bez negatívnych emocionálnych prejavov. V. sa od začiatku zapájal do hier, pri edukačných aktivitách bola potrebná intervencia učiteľky v zmysle motivácie z dôvodu nedokončenia aktivity a slabej výdrže. Na maloletom neboli spozorované žiadne známky zanedbania inou fyzickou osobou, občas sa objavili bežné detské poranenia, ako odreniny a modriny. Maloletý do materskej školy chodil upravený a čistý.
Z videonahrávky výsluchu svedka maloletého V. S. neboli zistené relevantné skutočnosti, z ktorých by súd mohol vychádzať pri ustálení viny obžalovanej. Maloletý nepopísal súvisle situáciu, pričom na prvotné otázky vypočúvajúcich, ktoré boli kladené opakovane a v rôznych variantách (nakoľko maloletý odpovedal iba veľmi ťažkopádne), maloletý uviedol, že doma bývalo dobre, keď niečo doma vyviedol, tak obžalovaná bola na neho zlá, kričala na neho, tu (v ústavnom zariadení) mu je lepšie, tu ho nebijú. Na ďalšie položené otázky však maloletý neodpovedal.
Z videonahrávky výsluchu svedka maloletej M. S. vyplynulo, že zranenia, ktoré boli zadokumentované pri prehliadke jej tela mala z toho, že sa bila s V., škrabanec na chrbte si spôsobila oškretím sa o opretú metlu, ďalšie zranenia si spôsobila pri naháňaní sa so sestrou, nárazom o šuflík, o zárubňu, prípadne sa sama poškriabala. Zranenia jej ošetrovala obžalovaná. Najviac si rozumela s H. a najmenej s V.. Niekedy sa so súrodencami aj pobili, vtedy na nich obžalovaná kričala. Zdôverila by sa ocinovi a mamine. Mamine pomáhala v kúpelni alebo pri varení. V kuchyni jej podávala veci, v kúpelni umývala práčku. Keď mal V. doma modriny, zobrali ho k babke. V ústavnom zariadení je jej lepšie, lebo tam robia rôzne aktivity a v pondelok dostávajú vreckové.
Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny N. D. o prešetrení pomerov zo dňa 29.06.2016 vyplynulo, že byt, v ktorom žili obžalovaná a otec maloletých detí, je prispôsobený potrebám detí. Maloleté deti majú vytvorený vlastný priestor pre svoje súkromie a prípravu na vyučovanie, priestor pre pokojný spánok. Hygienu a čistotu priestorov hodnotili na dobrej úrovni.
Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny N. D. zo dňa 24.10.2016 vyplynulo, že obžalovaná ku dňu 24.10.2016 nepoberala dávku v hmotnej núdzi. V období od 1.1.2004 do 30.04.2005 bola členom domácnosti, ktorej sa poskytovala pomoc v hmotnej núdzi. Rodičovský príspevok poberala v období od 01.05.2005 do 31.05.2008 a v období od 01.04.2009 do 30.09.2015. Toho času menovaná bola poberateľom prídavkov na deti.
Z odpisu Registra trestov a z lustrácie v Registri priestupkov vyplynulo, že obžalovaná doposiaľ nebola súdom trestaná ani priestupkovo postihnutá.
Zo správy o povesti z obce B. vyplynulo, že sa obžalovaná v obci nezdržiava cca 5 rokov. Na základe šetrenia obecnej polície B. a oznámenia jej otca, je jej pobyt v M., bez bližšej adresy. Bližšie informácie o menovanej neboli obci známe.
Súd po vykonanom dokazovaní vyhodnotil dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach a rešpektujúc zásadu prezumpcie neviny, a z nej vyplývajúcu zásadu in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného) dospel k záveru, že obžalovanú je potrebné spod skutku uvedeného v obžalobe v zmysle ustanovenia § 285 písmeno a) Trestného poriadku oslobodiť, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.
Podľa § 8 Trestného zákona, trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.
Na naplnenie znakov trestného činu musia byť splnené dve zákonné podmienky. Musí ísť o protiprávny čin a jeho znaky musia byť uvedené v Trestnom zákone. Formálne znaky skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sú definované tak, že objektom tohto trestného činu je ochrana blízkych osôb a ochrana osôb, ktoré so zreteľom na nedostatok veku (deti) alebo plnoleté osoby pre chorobu, starobu, invaliditu, mentálnu retardáciu, sú v starostlivosti alebo výchove iných osôb, objektívna stránka spočíva v konaní páchateľa v dôsledku ktorého je spôsobené fyzické alebo psychické utrpenie, a to bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním,
vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť, subjektom, teda páchateľom (priamym) tohto trestného činu môže byť len ten, kto má týranú osobu vo svojej starostlivosti alebo výchove, zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona Trestného zákona je potrebné, aby boli súčasne splnené všetky formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že maloletá M. a maloletý V. mali v čase kontroly zo strany Úradu práce sociálnych vecí a rodiny viaceré modriny a škrabance na tele. Takéto modriny mávali častejšie, čo sa preukázalo výpoveďou učiteliek zo školy a škôlky, ktoré maloleté deti navštevovali. Znaleckým posúdením sa u maloletých detí taktiež prejavil syndróm CAN (zanedbávaného dieťaťa).
Súd však nemal za preukázané, že by bola naplnená objektívna stránka zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona spočívajúca v tom, že by obžalovaná osobám, ktoré boli v jej výchove spôsobila fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť.
Jediným priamym „svedkom“ údajného týrania maloletých je anonymná osoba, ktorá toto týranie oznámila, avšak nakoľko táto osoba doposiaľ zostala v anonymite, nebolo možné ju vypočuť v procesnom postavení svedka, ani ju konfrontovať s obžalovanou a teda nebolo ani možné zo strany súdu zistiť, čo konkrétne (aké konanie obžalovanej) táto osoba považovala za týranie maloletých a následne vyhodnotiť, či toto konanie obžalovanej aj napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty zločinu týrania v zmysle Trestného zákona.
Jediným nepriamym dôkazom ohľadne týrania maloletých obžalovanou, sú modriny a škrabance na telách maloletých, pričom však nikto zo svedkov, ani samotné maloleté deti neuviedli, že by im tieto zranenia spôsobila obžalovaná. Naopak aj znalec V.. D. V. vo svojom znaleckom posudku uviedol, že je možné, že mechanizmom vzniku zranení mohli byť okolnosti popísané vo výsluchu obžalovanej, otca maloletých ako aj samotných maloletých a nepriamo aj ostatných svedkov, teda že sa deti často medzi sebou bili a ubližovali si. Uvedené taktiež korešponduje s psychologickou a zdravotnou anamnézou detí žijúcich v spoločnej domácnosti. S maloletým H. obžalovaná chodila ku neurológovi, nakoľko kúsal ostatné deti, a taktiež u maloletého V. boli znalkyňou konštatované sklony k agresivite, hostilite a výbušnosti, pri zníženej frustračnej tolerancii.
Obžalovaná bývala s piatimi deťmi sama doma, nakoľko jej druh bol cez deň neustále v práci, aby zarobil dostatok financií a podľa jeho vyjadrenia aj v prípade, že prišiel domov a vznikol medzi deťmi nejaký konflikt, nechal riešenie na obžalovanú („...odišiel do auta a vrátil sa keď boli deti uložené...“) Uvedené potvrdila aj svedkyňa Q. A., ktorá v domácnosti u obžalovanej a jej druha krátky čas bývala.
Syndróm zanedbávaného dieťaťa, ktorý sa prejavil u maloletej M. a maloletého V. podľa znalkyne W.. D. A. je výsledkom celého obdobia od narodenia maloletých až po čas ich vyšetrenia, a teda tento syndróm sa profiloval aj tým, že boli v rôznych prostrediach, boli tzv. „pohadzované, bez lásky“ (maloletý V. bol aj nejaký čas na ulici) a teda nešlo len o formovanie v krátkej dobe v spoločnej domácnosti s obžalovanou. Uviedla tiež, že samotnú skutočnosť, že deti počas výsluchu popierali akékoľvek bitie zo strany obžalovanej, možno pripisovať dvom rôznym príčinám. Kým pri prvej ide o vytesnenie emočných situácií, ktoré deti v záujme prežitia vytesňujú, a teda si na ne nespomenú, tou druhou je možnosť, že k takémuto konaniu zo strany obžalovanej skutočne nedošlo.
Čo sa týka ustrojenia detí, prípadne ďalších signálov evokujúcich týranie maloletých, takéto podľa vyjadrenia vypočutých svedkov ich okolie nijakým spôsobom nespozorovalo.
V prípade vykonaného listinného dôkazu - správ o psychologickom vyšetrení maloletých V. a M. S. z ktorých vyplynulo, že obaja zhodne v rámci vyšetrenia metodikou „kresba rodiny“ zhodne situovali otcovu družku, teda obžalovanú, najďalej od svojej osoby, má súd za to, že uvedený výsledok vyšetrenia môže byť dôsledkom disharmonickej domácnosti v zmysle nefunkčnej rodičovskej starostlivosti (teda
neprítomnosť otca a neschopnosť jeho partnerky - obžalovanej zvládať vznikajúce situácie), a nie je možné z neho bez dôvodných pochybností vyvodiť záver, že došlo zo strany obžalovanej k týraniu maloletých vyšetrovaných detí.
Je teda zrejmé, že obžalovaná a jej druh výchovu detí nezvládali, avšak z vykonaného dokazovania sa javí ako najviac pravdepodobné, že v predmetnej domácnosti neprichádzalo k týraniu maloletých zo strany obžalovanej, ale k nesprávnemu nastaveniu spoločnej zodpovednosti oboch rodičov voči výchove ich detí a z toho vznikajúcim roztržkám medzi deťmi a konfliktným situáciám medzi nimi, z ktorých potom vznikli aj viaceré zranenia maloletých. Súd taktiež považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že výpovede obžalovanej, ako aj svedka V. S. ako otca maloletých detí natoľko v podstatných líniách korešpondujú, že obhajobu obžalovanej nebolo možné hodnotiť ako účelovú, respektíve svedeckú výpoveď V. S. ako nedôveryhodnú.
Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a obžalovanú oslobodil spod obžaloby, nakoľko nebolo jednoznačne preukázané konanie obžalovanej napĺňajúce znaky trestného činu v tom smere, že osobám, ktoré boli v jej výchove, spôsobila fyzické utrpenie bitím, údermi, spôsobením rán a iným správaním, ktoré ohrozovalo ich fyzické a psychické zdravie a teda nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná.
Tunajší súd záverom dodáva, že bude úlohou príslušných orgánov skúmať, či napriek tomu, že sa nepreukázalo týranie maloletých detí obžalovanou, bude vhodné umiestnenie uvedených maloletých detí späť do predmetného prostredia a to aj s prihliadnutím na aktuálne nastavenie obžalovanej a otca maloletých detí spolupodieľať sa na výchove maloletých detí vrátane ich ochoty a schopnosti venovať im dostatok svojho času tak, aby neprichádzalo ku kolíznym situáciám ani medzi samotnými deťmi.
Pre úplnosť tunajší súd uvádza, že v zmysle § 272 odsek 3 Trestného poriadku s poukazom na § 135 ods. 4 Trestného poriadku odmietol vykonanie dôkazu výsluchom maloletých detí, ktoré navrhovala obhajoba, nakoľko tento výsluch nepovažoval za potrebný, nakoľko skutkový stav bolo možné ustáliť aj z ostatných vykonaných dôkazov (v rámci ktorých boli oboznámené aj videozáznamy z výsluchov oboch maloletých z prípravného konania vykonaných procesne správnym spôsobom) a neboli dané výnimočné okolnosti, ktoré by umožňovali pristúpiť k výsluchu maloletých v zmysle § 135 odsek 4 Trestného poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309/1 Tr. por.). Odvolanie má odkladný účinok. (§ 306/2 Tr. por.).
Odvolanie môžu podať:
- prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku (§ 307/1a Tr. por.) a to v neprospech i v prospech obžalovaného (§ 308/1,2 Tr. por.). V prospech obžalovaného môže podať odvolanie aj proti vôli obžalovaného (§ 308/2 Tr. por.),
- obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný, alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe (§ 307/1b Tr. por.) a to len vo svoj prospech (§ 308/2 Tr. por.),
- príbuzní obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech (§ 308/2 Tr. por.),
- zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to len v jeho prospech. Ak je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu podať odvolanie v prospech obžalovaného i proti jeho vôli (§ 308/2 Tr. por.),
- štátny orgán starostlivosti o mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka mladistvého obžalovaného a to len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli (§ 345/1 Tr. por.),
- poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody (§ 307/1c Tr. por.), a to v neprospech obžalovaného (§ 308/1 Tr. por.). Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu,
- zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci (§ 307/1d Tr. por.)
Osoby oprávnené podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môžu ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo