Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/51/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Priehodu a členov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu Y. architektov Y., so sídlom U., R. XX, Z.: XX XXX XXX, proti žalovanej Z.. U. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., U. 2, v konaní zastúpenej JUDr. Allanom Böhmom, advokátom, Advokátska kancelária Bratislava, Jesenského 2, P.O. BOX 126, o zaplatenie finančnej náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti a protinávrhu žalovanej voči žalobcovi o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 13C/174/2009-238 zo dňa 24. 10. 2013, takto

rozhodol:

Medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyslovil, že základ žalobného protinávrhu žalobkyne proti žalobcovi o náhradu škody je opodstatnený. Vychádzal z toho, že žalovaná sa až právoplatnosťou rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 03. 2010, č. k. 16Co/382/2009-794, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26. 04. 2010, s konečnou platnosťou dozvedela, že jej vznikla škoda, za ktorú jej zodpovedá žalobca. Mal za to, že autoritatívnym rozhodnutím súdu bolo určené, že zo strany žalobcu, ako osoby povinnej, došlo k porušeniu povinnosti vydať vec oprávnenej osobe, ako to má na mysli režim upravujúci povinnosti na vydanie nehnuteľnosti v rámci reštitučného zákona č. 87/1991 Zb., a to konkrétne ust. § 5 uvedeného zákona. Boli teda splnené predpoklady zodpovednosti podľa ust. § 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebola dôvodná ani vznesená námietka premlčania podľa ust. § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pretože žalobca si musel byť vedomý v rámci postupu v reštitučnom konaní, že porušuje povinnosť vydať žalovanej nehnuteľnosť, ktorú si uplatnila v rámci reštitučného konania. Ak žalobca porušil právnu povinnosť, ktorá mu bola neskôr uložená rozhodnutím súdu prvej inštancie, ako aj krajského súdu, tak potom u neho existovalo vedomie o tom, že môže spôsobiť škodu oprávnenej osobe, teda žalovanej vo forme uplatňovaného ušlého zisku. Protinávrh žalobkyne preto považoval za dôvodný, keďže mal za to, že nárok bol uplatnený v rámci premlčacej lehoty, tak ako to má na mysli ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

2. Proti medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca. Žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania poukazoval na ust. § 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, vyslovene predpokladá, že povinná osoba môže odmietnuť uzatvorenie dohody o vydanie veci a pre takýto prípad zákon umožňoval oprávnenej osobe domáhať sa reštitúcie vlastníckeho práva súdnou cestou. Možnosť daná zákonom pre konanie žalobcu vylučuje jeho protiprávnosť a rozpor s dobrými mravmi. Podľa názoru žalobcu, žalovaná si mohla uplatňovať len nároky uvedené v súlade so zákonom č. 87/1991 Zb., a preto použitie všeobecných ustanovení zákona o náhrade škody je v danom prípade vylúčené. V danom prípade

by mohlo ísť len o náhradu škody, ktorú by spôsobila povinná osoba oprávnenej osobe porušením povinnosti nakladať s vecou aj starostlivosťou riadneho hospodára, ako aj s porušením povinnosti s vecou nenakladať v rozsahu scudzenia a prenechania do užívania, všetko odo dňa účinnosti zákona až do vydania veci oprávnenej osobe. Ďalej poukázal na to, že v danej veci bol opomenutý celý priebeh konania vo veci vydania nehnuteľnosti. Až v tomto konaní sa definitívne vyriešilo, či prestavba nehnuteľnosti spôsobila to, že stavba stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter. V konaní sa vtedy vychádzalo aj z dostupnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR, ale aj Najvyššieho súdu ČR. Až v priebehu súdneho konania po vykonaní rozsiahleho dokazovania sa potom preukázalo, že boli dané predpoklady pre vydanie spoluvlastníckeho podielu pre žalovanú. Okrem toho poukazoval v podanom odvolaní aj na okolnosti, ktoré viedli právneho predchodcu žalovanej pre odovzdanie nehnuteľnosti štátu. Aj uvedené okolnosti bolo potrebné skutkovo posudzovať v rámci konania o vydanie nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie teda neskúmal všetky okolnosti aplikácie zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Bol tiež toho názoru, že súd sa nevyporiadal riadne ani s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody proti protinávrhu žalovanej. Bol toho názoru, že nie je možné posúvať premlčaciu lehotu spätne od právoplatného rozhodnutia o vydanie nehnuteľnosti oprávnenej osobe. Uplatnený nárok, teda aspoň sčasti, by mal byť premlčaný.

3. Na odvolanie žalobcu sa vyjadrila žalovaná, ktorá nepovažovala odvolanie za dôvodné z toho dôvodu, že nesporne v konaní o vydanie nehnuteľnosti bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že povinná osoba, teda žalobca bol povinný vydať spoluvlastnícky podiel nehnuteľnosti žalovanej. Došlo teda k porušeniu povinnosti tým, že povinná osoba odmietla oprávnenej osobe vydať nehnuteľnosť a uzavrieť s touto dohodu o vydaní nehnuteľnosti. Ak povinná osoba, teda žalobca túto povinnosť porušil, tak je daná jej zodpovednosť a ide o protiprávne konanie, na základe ktorého môže žalovaná ako oprávnená osoba uplatňovať náhradu škody. Bola toho názoru, že ustanovenia zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách nevylučuje to, aby sa žalovaná ako oprávnená osoba mohla domáhať náhrady škody vzniknutej porušením povinnosti vo vzťahu k žalobcovi aj na základe všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žiadala preto medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

4. Na základe podaného odvolania žalobcu preskúmal krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie a konanie, ktoré mu predchádzalo a svojim uznesením č. k. 14Co/371/2014-277 zo dňa 24. 11. 2015 zrušil medzitýmni rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch svojho rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že nebolo sporné, že dňom 26. 04. 2010 bolo v súdnom konaní definitívne rozhodnuté o povinnosti žalobcu vydať žalovanej spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, ktorý bol ňou uplatňovaný v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Na strane 4 v odseku 3 svojho zrušujúceho uznesenia poukazoval na skutkové okolnosti danej veci majúce vplyv na posúdenie opodstatnenosti nároku žalovanej v konaní o vydanie nehnuteľnosti. Na základe daných okolností došiel k záveru, že nie je možné hovoriť o tom, že by na strane žalobcu išlo o formu úmyslu alebo nepriameho úmyslu, kedy žalobca by mohol dopredu vedieť o tom, že jeho postup pri vydávaní nehnuteľnosti bude nesprávny. Mal teda za to, že sa žalobca v danom konaní o vydanie nehnuteľnosti bránil vydaniu nehnuteľnosti z dôvodu, že existovali vzhľadom na písomné podklady vážne pochybnosti o tom, či sú dôvody pre vydanie nehnuteľnosti alebo nie, potom nemožno hovoriť o tom, že by sa dopúšťal takého úmyselného konania, ktoré by bránilo vydaniu nehnuteľnosti žalovanej ako oprávnenej osobe. V tejto súvislosti poukázal krajský súd na to, že zákon č. 87/1991 Zb. umožňoval oprávnenej osobe obrátiť sa na súd s návrhom, kde sa mohlo posúdiť, či sú dôvody na vydanie nehnuteľnosti alebo nie. Poukázal tiež na ust. § 9 zákona č. 87/1991 Zb., podľa ktorého povinná osoba bola povinná s vecami až do ich vydania oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou a riadne s nimi hospodáriť. Od účinnosti zákona nemohla tieto veci, ich súčasť a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného, ani ich prenechať inému do užívania, s výnimkou dohôd o odovzdávaní a prevzatí bytov uzavretých na podklade dohôd o výmene bytov. Takéto právne úkony by boli v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia neplatné. Ak by došlo k porušeniu týchto povinností uvedených v § 9 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., tak právo na náhradu škody, ktorú by povinná osoba spôsobila oprávnenej osobe porušením svojich povinností podľa § 9 ods. 1, zostalo nedotknuté podľa ust. § 10 zákona č. 87/1991 Zb.. V § 10 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. sa totiž uvádza, že povinná osoba nemôže proti oprávnenej osobe uplatňovať žiadne finančné alebo iné nároky súvisiace s vydávanými vecami. Takisto oprávnená osoba, ktorej vec bola vydaná, nemôže proti povinnej osobe uplatňovať iné nároky súvisiace s vydávanou vecou, než sú uvedené v tomto zákone. Krajský súd mal teda za to, že zákon v ustanovení

§ 9 a § 10 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. stanovil podmienky pre uplatnenie náhrady škody z dôvodu, že chcel zabrániť v súlade s § 1 uvedeného zákona ďalším krivdám, ktoré by mohli vzniknúť, a preto náhradu škody obmedzil na podmienky zákona č. 87/1991 Zb., ktoré sú v ňom uvedené. Ani krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení nevylúčil to, že mohla žalovaná svojim protinávrhom uplatňovať nárok na náhradu škody v súlade s ust. § 420 Občianskeho zákonníka, pretože tento postup nebol vylúčený, ak povinná osoba vo vzťahu k oprávnenej osobe porušovala povinnosti podľa zákona č. 87/1991 Zb.. V súvislosti s tým vyslovil krajský súd aj svoj názor ohľadom použitia ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka s ohľadom už na prijatý záver v tom, že na strane žalobcu nebolo možné hovoriť o nepriamom či priamom úmysle v súvislosti s porušovaním povinnosti o vydanie nehnuteľnosti, keďže až na základe náročného dokazovania vo veci o vydanie nehnuteľnosti bolo ustálené a rozhodnuté o tom, že žalobca ako povinná osoba má vydať vec žalovanej ako oprávnenej osobe.

5. Proti uzneseniu krajského súdu bola podaná ústavná sťažnosť Z.. U. U., teda žalovanou s tým, že zo strany krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci došlo k nesprávnemu právnemu riešeniu otázky náhrady škody spôsobenej povinnou osobou voči oprávnenej osobe nevydaním veci, a to z dôvodu, že porušenie § 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov môže založiť zodpovednosť povinnej osoby zavinením škody spôsobenej oprávnenej osobe podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom túto zodpovednosť nevylučuje ani § 10 ods. 1 citovaného reštitučného zákona. Uvedená ústavná sťažnosť bola evidovaná pod číslom I.ÚS 357/2016, pričom bolo o nej rozhodnuté uznesením Ústavného súdu SR v Košiciach dňa 01. 06. 2011 pod č. k. I.ÚS 357/2016-11 tak, že bola prijatá na ďalšie konanie.

6. Následne bolo nálezom Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 357/2016-23 zo dňa 14. 09. 2016 rozhodnuté tak, že základné právo Z.. U. U. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/371/2014 z 24. 11. 2015 porušené bolo. Ústavný súd SR v náleze tiež vyslovil, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/371/2014 z 24. 11. 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Rozhodol tiež o povinnosti uhradiť sťažovateľke trovy konania pred Ústavným súdom SR. Vo svojom náleze Ústavný súd SR v bodoch 12, 13 a 14 odôvodnenia svojho nálezu zaujal aj názor k otázke § 5 reštitučného zákona č. 87/1991 Zb.. Z dôvodov nálezu Ústavného súdu SR vyplýva, že ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že ak § 5 reštitučného zákona ukladá povinnej osobe vydať vec na základe písomnej výzvy oprávnenej osobe, ktorá preukáže svoj nárok na vydanie veci a uvedie spôsob jej prevzatia štátom, a to tým spôsobom, že s ňou uzavrie dohodu o vydaní veci a vec vydá najneskôr do 30 dní po uplynutí lehoty uvedenej v § 5 ods. 2 reštitučného zákona, ide o právnu povinnosť. Porušenie tejto povinnosti môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým spôsobenej oprávnenej osobe, a to v režime § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k tomu tiež poukázal, že o porušenie povinnosti vydať vec v zmysle § 5 reštitučného zákona nepôjde počas doby, v priebehu ktorej nebude možné uzavrieť, že oprávnená osoba (popri splneniu požiadavky včasnej písomnej výzvy a uvedenia spôsobu prevzatia veci štátom) povinnej osobe svoj nárok na vydanie veci „preukázala,“ resp. hodnoverne preukázala. Ústavný súd SR mal za to, že tento záver platí bez zreteľa na to, či a ako dlho prebiehalo reštitučné konanie sťažovateľky v jej veci, lebo len pri splnení predpokladov obsiahnutých v § 5 ods. 1a 2 reštitučného zákona oprávnenou osobou, možno po uplynutí 30-dňovej lehoty obsiahnutej v § 5 ods. 3 citovaného zákona uzavrieť, že povinná osoba porušila povinnosť vydať vec oprávnenej osobe dobrovoľne.

7. V bode 13 svojho odôvodnenia ústavný súd poukázal na to, že až do doby, keď sa povinná osoba ocitne v omeškaní so splnením povinnosti vydať vec oprávnenej osobe dobrovoľne (ak vec na základe včas podanej písomnej výzvy a po uvedení spôsobu prevzatia veci štátom nevydala v zákonnej lehote, hoci jej oprávnená osoba svoj nárok na vydanie veci preukázala), možno u oprávnenej osoby uvažovať o možnom vzniku škody na ušlom zisku. Ide o škodu spôsobenú protiprávnym konaním povinnej osoby. Okolnosť, že (na žalobu oprávnenej osoby) prebieha reštitučné konanie, povinnú osobu nezbavuje povinnosti vydať vec dobrovoľne oprávnenej osobe. Aj keď je zrejmé, že spor o náhradu ušlého zisku vzniknutého porušením povinnosti vydať včas vec podľa reštitučného zákona začatý oprávnenou osobou voči osobe povinnej počas trvania reštitučného konania je závislý na výsledku tohto konania (v ňom sa meritórne rieši jedna z otázok, ktorá má povahu otázky predbežnej v spore o náhradu ušlého zisku), nič to nemení na závere, že možnosť domáhať sa náhrady ušlého zisku voči povinnej osobe má oprávnená osoba už aj v priebehu reštitučného konania.

8. Ústavný súd SR mal teda vo svojom náleze za to, že právne posúdenie veci odvolacím súdom bolo nesprávne.

9. Vzhľadom na to, že po zrušení veci Ústavným súdom SR sa vec vrátila do štádia odvolacieho konania, krajský súd postupoval v súlade s § 374 zákona č. 160/2015 Z. z. - a nález Ústavného súdu SR doručil stranám sporu s tým, aby vzhľadom na obsah záverov ústavného súdu zaujali postoj k ďalšiemu konaniu v danej veci.

10. Žalobca podal rozsiahle stanovisko, ktoré je založené na č. l. 351-363 spisu. V podanom vyjadrení poukázal podrobne na skutkové okolnosti konania, ktoré sa dotýkalo vydania nehnuteľnosti oprávnenou osobou, teda žalobcom povinnej osobe - žalovanej. V tejto súvislosti mal za to, že práve v danom konaní sa dôsledne skúmala otázka toho, či nárok žalovanej v konaní o vydanie nehnuteľnosti je daný alebo nie, teda či sú splnené podmienky pre vydanie veci. Boli tu jednak skutkové okolnosti, ktoré sa dotýkali otázky odovzdania nehnuteľnosti právnym predchodcom, ale aj otázky týkajúce sa toho, či stavba zásadnou prestavbou stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter alebo nie. Už uvedené okolnosti nasvedčujú tomu, že na strane žalobcu nebol žiadny úmysel priamy, či nepriamy spôsobiť škodu v podobe ušlého zisku žalovanej nevydaním veci, ale preto, že pre splnenie podmienok na vydanie veci podľa zákona č. 87/1991 Zb. zo strany reštituenta neboli dôsledne preukázané podmienky pre vydanie nehnuteľnosti. Mal teda za to, že svojou účasťou v súdnom konaní o návrhu oprávnenej osoby na vydanie nehnuteľnosti neporušili žiadne jej práva, ani žiadnu povinnosť a postupovali plne v súlade so zákonnými oprávneniami, ktoré im dával zákon č. 87/1991 Zb.. Takéto konanie v súlade s právnymi predpismi uplatnené v rámci zákonnej úpravy nemôže byť hodnotené ako úmysel spôsobiť druhej strane škodu, ale ako naplnenie práv brániaceho sa účastníka v danom súdnom konaní. Žalovanej teda nespôsobili žiadnu škodu a osobitne jej nespôsobili údajnú škodu v podobe ušlého zisku tým, že ich konanie nemohlo byť chápané ako úmysel priamy alebo nepriamy. Taktiež mali za to, že vznesená námietka premlčania proti uplatnenému nároku bola uplatnená dôvodne a nepovažovali ju za neopodstatnenú. Napriek záveru ústavného súdu vo svojom náleze mali za to, že dôvody uvádzané v podanom odvolaní proti medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie sú dôvodné a vecne správne.

11. Na toto stanovisko zo strany žalobcu reagovala žalovaná písomným vyjadrením, ktoré je založené na č. l. 386-394 spisu. Vo svojom rozsiahlom podaní poukázala na závery nálezu Ústavného súdu SR, ktoré sú pre ďalšie konanie súdov záväzné a mala za to, že v tomto náleze ústavného súdu bolo nesporne poukázané na to, že z dôvodu porušenia povinnosti žalobcu vydať vec podľa § 5 zákona č. 87/1991 Zb., vznikol žalovanej nárok na náhradu škody spočívajúci v ušlom zisku. Zotrvala teda na tom, že boli porušené povinnosti pri vydaní nehnuteľnosti podľa § 5 zákona č. 87/1991 Zb.. Základ nároku na náhradu uplatnenej škody bol teda daný a pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol o tomto základe medzitýmnym rozsudkom, tak považovala rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a navrhovala ho potvrdiť.

12. Následne na uvedené vyššie rozsiahle podania zo strany žalobcu, ako aj žalovanej títo opätovne reagovali ďalšími podaniami z dôvodu, že im tieto boli v zmysle ust. § 374 ods. 1, 2 doručené, v ktorých opätovne rozsiahle a podrobnejšie zdôvodňovali už vyslovené názory na danú vec jednak vo vzťahu k predmetu sporu, ako aj k nálezu Ústavného súdu SR, ktorý sa dotýkal predmetu daného konania.

13. V zmysle § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. - súd je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu SR o tom, či určitý právny predpis nie je súlade s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

14. Ustanovenie § 193 obsahuje výpočet rozhodnutí, ktorými je súd viazaný, a teda ktoré si nemôže posúdiť sám ako prejudiciálnu otázku.

15. V tejto súvislosti je preto potrebné poukázať na to, že Krajský súd v Banskej Bystrici v danej veci je viazaný nálezom Ústavného súdu SR č. k. I.ÚS 357/2016-23 zo dňa 14. 09. 2016 a tam vyslovenými závermi.

16. Ústavný súd SR vo svojom náleze zaujal názor, že v ustanovení § 5 zákona č. 87/1991 Zb., ktoré ukladalo povinnej osobe vydať vec v zákonom určenej lehote oprávnenej osobe, ide o právnu povinnosť a porušenie tejto povinnosti môže založiť zodpovednosť povinnej osoby za vznik škody tým spôsobenej oprávnenej osobe, a to v režime podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

17. V tejto súvislosti ústavný súd tiež zaujal záver, že o porušenie povinnosti vydať vec v zmysle § 5 reštitučného zákona nepôjde počas doby, v priebehu ktorej nebude možné uzavrieť, že oprávnená osoba povinnej osobe svoj nárok na vydanie veci „preukázala,“ resp. hodnoverne preukázala. Tento záver však platí bez zreteľa na to, či a ako dlho prebiehalo reštitučné konanie v sťažovateľkinej veci, lebo len pri splnení predpokladov obsiahnutých v § 5 ods. 1, 2 reštitučného zákona oprávnenou osobou možno po uplynutí 30-dňovej lehoty obsiahnutej v § 5 ods. 3 citovaného zákona uzavrieť, že povinná osoba porušila povinnosť vydať vec oprávnenej osobe. Následne na to ústavný súd poukázal, že až do doby, keď sa povinná osoba ocitne v omeškaní so splnením povinnosti vydať vec oprávnenej osobe dobrovoľne (ako vec na základe včas podanej písomnej výzvy a po uvedení spôsobu prevzatia veci štátu nevydala v zákonnej lehote, hoci jej oprávnená osoba svoj nárok na vydanie veci preukázala) možno u oprávnenej osoby uvažovať o možnom vzniku škody na ušlom zisku. Ide o škodu spôsobenú protiprávnym konaním povinnej osoby. Ústavný súd SR mal za to, že okolnosť, že prebieha reštitučné konanie povinnú osobu nezbavuje povinnosti vydať vec dobrovoľne oprávnenej osobe. Aj keď je zrejmé, že spor o náhradu ušlého zisku vzniknutého porušením povinnosti vydať včas vec podľa reštitučného zákona začatý oprávnenou osobou voči osobe povinnej počas trvania reštitučného konania je závislý na výsledku tohto konania (lebo v ňom sa meritórne rieši jedna z otázok, ktorá má povahu otázky predbežnej v spore o náhradu ušlého zisku), nič to nemení na závere, že možnosť domáhať sa náhrady ušlého zisku voči povinnej osobe má oprávnená osoba už aj v priebehu reštitučného konania. Išlo teda o závery, ktoré boli podstatné pre posúdenie správnosti právneho záveru súdu prvej inštancie v medzitímnom rozsudku.

18. Je nesporné v danej veci, že žalovaná uplatnila v tomto konaní proti žalobcovi vzájomným návrhom dňa 26. 04. 2010 nárok na náhradu škody podľa ust. § 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rahabilitáciách. Urobila tak v konaní potom, čo vzájomný návrh žalobcu na zaplatenie finančnej náhrady za zhodnotenie nehnuteľnosti v zmysle § 7 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb. v konaní o vydanie nehnuteľnosti bol vylúčený uznesením súdu prvej inštancie dňa 10. 09. 2009, sp. zn. 17C/59/1992 na samostatné konanie. Nárok na náhradu škody v podobe ušlého zisku z prenájmu nehnuteľnosti bol žalovanou uplatnený za obdobie od 01. 01. 2000 do podania vzájomného návrhu, teda do dňa 26. 04. 2010.

19. Keďže Ústavný súd SR vo svojom náleze zaujal záver, že porušenie povinnosti podľa ust. § 5 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách je porušením právnej povinnosti, ktoré porušenie zakladá nárok na náhradu škody v zmysle § 420 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a súd prvej inštancie svojim medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že základ protinávrhu žalovanej na náhradu škody je s ohľadom na ust. § 5 zákona č. 87/1991 Zb. daný, nemal krajský súd vzhľadom na vyslovený záver ústavného súdu inú možnosť, ako rešpektovať tento záver s ohľadom na ust. § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. - CSP. Keďže v konečnom dôsledku v konaní o vydanie nehnuteľnosti bolo žalobe žalovanej vyhovené a bolo rozhodnuté o tom, že žalobca ako povinná osoba je povinná vydať žalovanej ako oprávnenej osobe spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti, došlo nesplnením svojej povinnosti vydať povinnou osobou vec oprávnenej osobe k porušeniu právnej povinnosti a tým aj k tomu, že v súvislosti s porušením povinnosti podľa § 5 zákona č. 87/1991 Zb. vznikol základ zodpovednosti žalobcu na náhradu škody podľa ust. § 420 ods. 1 OZ.

20. Keďže predmetom konania súdu prvej inštancie, ale aj odvolacieho konania v danej veci bolo len posúdenie základu uplatneného vzájomného návrhu žalovanej v danom konaní vzhľadom na porušenie povinnosti podľa § 5 zákona č. 87/1991 Zb., krajský súd vzhľadom na vyslovený názor Ústavného súdu SR v danej veci medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 potvrdil. Inými otázkami ako právnym základom nároku sa krajský súd nezaoberal.

21. V zmysle vyššie uvedeného krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

22. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .