Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/505/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobkyne X. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. U. XXX/X, XXX XX O., zastúpenej Mgr. Andreou Legényovou, advokátkou, so sídlom Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3C/389/2015-107 zo dňa 17. 05. 2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3C/389/2015-107 zo dňa 17. 05. 2016 p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31. 01. 2013 uzavretá medzi stranami sporu je neplatná. Žalobkyni priznal náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatňovanie jej práv proti žalovanému vo výške 100%.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa domáhala, aby súd určil, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 31. 01. 2013 uzavretá medzi stranami sporu je neplatná. Žalobkyňa sa zaviazala zaplatiť poskytnutý úver vo výške 200,- Eur s príslušným poplatkom vo výške 170,- Eur spolu vo výške 370,- Eur v 10 mesačných splátkach po 37,- Eur. Celkový poplatok spojený s úverom bol tvorený súčtom úroku vo výške 39,15% ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu vo výške 65,25 Eur a sumou administratívnych nákladov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu vo výške 104,75 Eur. Žalobkyňa tvrdila, že nikdy nemala záujem o uzavretie zmluvy o úvere so žalovaným, pretože neovláda aktívne slovenský jazyk slovom, ani písmom. Pokiaľ podpísala úverovú zmluvu, bola v domnienke, že podpisuje ako svedok prehlásenie o prevzatí úveru z dôvodu, že požičaná suma vo výške 200,- Eur bola vyplatená k jej rukám, ktorú následne odovzdala svojej neveste P. R., ktorá chcela takúto úverovú zmluvu uzavrieť. Domáhala sa určenia neplatnosti zmluvy podľa § 40a Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na ust. § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka, ktoré stanovujú základné náležitosti právnych úkonov s tým, že ak právny úkon nespĺňa čo i len jednu náležitosť, je postihnutý absolútnou neplatnosťou. Žalovaný voči nej vedie exekúciu súdnym exekútorom na základe rozhodcovského rozsudku. Žalovaný žiadal návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietnuť s poukazom na to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, a to so zreteľom na to, že podpísala nielen zmluvu o úvere, ale tiež dohodu o plnení v splátkach, rozhodcovskú zmluvu, dohodu o splnomocnení, žiadosť o úver, zmenku a predložila zároveň potvrdenie o príjme, musela si byť vedomá, že zmluvu nepodpisuje ako „svedok,“ osobne prevzala celú finančnú čiastku. Musela si byť vedomá toho, že si berie úver. Žalobkyňa z titulu úveru splatila sumu 213,- Eur.

3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu posúdil návrh žalobkyne v súlade s ust. § 80 písm. c) O.s.p., ust. § 40a, § 49a, § 39, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, písm. a), f), i), k) a § 11 ods. 1, písm. b) a d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy. Na základe vykonaného dokazovania súd uzavrel, že strany sporu uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pričom žalovaný pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako dodávateľ, žalobkyňa ako spotrebiteľka. Zmluva uzavretá medzi stranami sporu je zmluvou spotrebiteľskou a spadá pod ochranu ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Existenciu naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení neplatnosti právneho úkonu súd prvej inštancie skúmal so zreteľom na individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým na cieľ sledovaný podaním určovacej žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/224/2008, pričom súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože ako spotrebiteľka má špecifické postavenie slabšej strany v spore. Rozhodnutím súdu sa postavenie žalobkyne stane istejšie. Z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že spotrebiteľ má vždy naliehavý právny záujem na určení každej skutočnosti, ktorá môže mať vplyv na zmluvný vzťah dodávateľa a spotrebiteľa, čo zodpovedá požiadavke, aby z úradnej povinnosti rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie žalobkyne, lebo v opačnom prípade by došlo u nej k zásahu do nadobudnutých práv. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdenie žalobkyne o konaní v omyle a tvrdenie o tom, že predmetnú úverovú zmluvu podpísala len ako svedok, nemožno považovať za opodstatnené, keď súd mal preukázané, že žalobkyňa pred uzavretím úverovej zmluvy bola informovaná, že spĺňa podmienky na poskytnutie úveru, pri uzatváraní úverovej zmluvy predložila žalobkyňa potrebné doklady, bola riadne informovaná o všetkých podstatných náležitostiach úverovej zmluvy, žalobkyni boli vyplatené finančné prostriedky vo výške 200,- Eur, žalobkyňa úver spláca. Neuniesla dôkazné bremeno, že by sa malo jednať o omyl vo vôli žalobkyne. Z obsahu zmluvy o úvere súd prvej inštancie zistil, že predmetom bolo poskytnutie úverových prostriedkov vo výške 200,- Eur, žalobkyňa sa v zmluve zaviazala zaplatiť žalovanému celkový dlh vo výške 370,- Eur, z čoho suma 200,- Eur predstavovala poskytnuté úverové prostriedky žalovaným a suma 170,- Eur poplatok za poskytnutie úveru. Zistil, že prevýšenie úrokov v danej veci by bolo viac ako 300% oproti priemeru úrokov za spotrebiteľské úvery poskytované bankami, ktorá okolnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení strán sporu v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky, preto je potrebné považovať dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú v zmysle ust. § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka a v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou predstavujú sumu 104,75 Eur, čo činí 52,37% z poskytnutých úverových prostriedkov. V zmluve je dokonca uvedená RPMN ako 109,22%, z čoho je zrejmé, že ani prípadná RPMN nedosahuje výšku nákladov, ktoré v zmluve o úvere žiadal žalovaný od žalobkyne. Poplatok, ktorý žalovaný požaduje v zmluve od žalobkyne za spracovanie úveru, prípadne iné administratívne vypracovanie zmluvy, predstavuje viac ako polovicu hodnoty poskytnutých úverových prostriedkov. Poplatok v takejto výške predstavuje neprimeranosť odplaty a je neprijateľnou podmienkou spotrebiteľskej zmluvy z dôvodu, že žalovaný ako dodávateľ vyžaduje od žalobkyne ako spotrebiteľky finančný záväzok za plnenie, ktoré mu z materiálnej stránky vôbec nie je dodané. Predstavuje neúnosné zaťaženie spotrebiteľa, nakoľko mu je účtovaný poplatok bez toho, aby mu bolo poskytnuté aj reálne protiplnenie. Súd potom považoval celú odplatu za poskytnutý úver za neprimeranú a za absolútne neplatnú podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka, keď odplata za úver je rozhodujúcim kvalifikačným kritériom úverovej zmluvy. Pokiaľ dohoda o odplate je neplatná, úverová zmluva stráca svoje opodstatnenie. Z týchto dôvodov preto súd návrh žalobkyne o určenie neplatnosti zmluvy o úvere uzatvorenej medzi stranami sporu považoval za dôvodný a návrhu v celom rozsahu vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal žalobkyni ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania účelne vynaložených na uplatňovanie jej práv proti žalovanému vo výške 100%, aplikujúc ust. § 151 ods. 7 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie).

4. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Tvrdil, že predmetné rozhodnutie súd prvej inštancie neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Nestotožňuje sa ani s uloženou povinnosťou uhradiť súdny poplatok (zrejme trovy konania). Poukázal, že vo veci doposiaľ nebolo vydané právoplatné rozhodnutie. Nie je dôvod uplatňovať takto predčasne zásadu úspešnosti. Pri otázke

neplatnosti zmluvy zo dňa 31. 01. 2013, ako celku, zotrváva na doterajšej argumentácii. Je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť právneho úkonu a nie výklad, ktorý platnosť právneho úkonu popiera. Žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, k čomu ju výslovne zaväzuje ust. § 49a Občianskeho zákonníka, nestotožňuje sa s tvrdeniami žalobkyne, že zmluvu o úvere uzatvárala žalobkyňa ako „svedok.“ Dlžník pri podpise zmluvy podpisuje, že bol oboznámený so všetkými skutočnosťami, ako i podmienkami poskytnutia úveru. V prípade, ak klient neovláda slovenský jazyk, na každej pôžičkárni poskytujú aj viacjazyčné zmluvy, o ktoré si klient požiada, ak uvedie, že neovláda slovenský jazyk v takom rozsahu, aby porozumel obsahu listín. Žalobkyňa si osobne prevzala celú finančnú čiastku, na úver bolo splatených 313,- Eur. Má za to, že žalobkyňa nie je schopná ďalej splácať úver, tak ako to bolo dohodnuté, a preto požiadala o vyhlásenie zmluvy za neplatnú. Vo vzťahu k otázke neplatnosti zmluvy o úvere ako celku má za to, že nemožno žiadať neplatnosť právneho úkonu ako takého, keďže podľa § 41 Občianskeho zákonníka, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť. Bola by teda neplatná len tá časť odplaty, ktorá by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu a žalovaný ba mal naďalej nárok na ostávajúcu primeranú odplatu. Aj Súdny dvor EÚ akcentoval princíp zachovania platnosti (zvyšku) spotrebiteľskej zmluvy a naviac uviedol, že nekalá obchodná praktika nemá priamy vplyv na posúdenie platnosti zmluvy o úvere. Zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nakoľko zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Obsahuje všetky náležitosti, ako sú uvedené v Obchodnom zákonníku. Vo vzťahu k úrokom uviedol, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecný záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. S poukazom na ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty znáša žalobkyňa, nie žalovaný, ktorý musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Pokiaľ sa žalobkyňa dovoláva údajov bánk, koná v rozpore s ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t. j. nielen bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia, správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. U nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného bankami (rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12Cmo/95/2005). Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobkyne zamietne, prípadne, aby rozhodnutie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného k jeho námietke, že napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, nakoľko je nedostatočne odôvodnené, uviedla, že toto tvrdenie neobstojí, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie je jasné, stručné a zrozumiteľne odôvodnené. Vyplýva z neho, na základe akých skutkových a právnych skutočností súd dospel k svojmu konečnému rozhodnutiu. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že zmluva o úvere, ktorá je predmetom konania, nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere a spravuje sa výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka, nakoľko vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy a účel jej uzavretia a v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom, keď žalovaný nesprávne uvádza, že predmetná zmluva o úvere musí obsahovať len náležitosti podľa Obchodného zákonníka, pretože existuje špeciálna právna úprava o spotrebiteľských úveroch obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ žalovaný uvádza, že zmluva o úvere je pre neho neplatná len v časti dohody o odplate, žalobkyňa poukázala na to, že zmluva o úvere obsahuje zjavne neprimeranú výšku odplaty, ktorá a prieči dobrým mravom a už táto skutočnosť má za následok neplatnosť úverovej zmluvy ako celku, pretože úverová zmluva, v ktorej je dojednaná výška odplaty v rozpore s dobrými mravmi, stráca ako celok svoje hospodárske opodstatnenie a nemá teda zmysel, aby sa takáto zmluva naďalej považovala za platnú, k čomu sa prikláňa aj ustálená judikatúra, na ktorú súd v rozsudku poukázal. Pokiaľ žalovaný uviedol, že výskyt neprijateľných zmluvných podmienok v predmetnej úverovej zmluve nespôsobuje jej neplatnosť ako celku, je nesporné, že predmetná zmluva o úvere obsahuje početné neprijateľné zmluvné podmienky, avšak z odôvodnenia rozsudku súdu jednoznačne vyplýva, že tieto neboli hlavným dôvodom určenia neplatnosti tejto zmluvy ako celku, hlavným dôvodom bol práve rozpor odplaty dojednanej v zmluve o úvere s dobrými mravmi. Ostatné

tvrdenia žalovaného považuje žalobkyňa za irelevantné z hľadiska prejednávanej veci. Odvolanie žalovaného považuje za účelové, s cieľom oddialiť právoplatnosť rozsudku o neplatnosti úverovej zmluvy. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, navrhuje, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil a uložil povinnosť žalovanému nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 a contrario rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.

7. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

8. Podľa ust. § 470 ods. 4 konanie začaté do 30. 06. 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. 06. 2016 dokoční súd, na ktorom sa konanie začalo.

9. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 mohol krajský súd, ako súd odvolací posudzovať aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže právna úprava § 212 ods. 1 O.s.p. a § 379 a § 380 ods. 1 je úplne porovnateľná a umožňuje na základe rozsahu a dôvodov podaného odvolania preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie v rovnakom rozsahu ako toto bolo vydané do 30. 06. 2016.

10. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že strany sporu na pojednávania konané pred súdom prvej inštancie boli riadne predvolané súdom prvej inštancie a boli poučené aj podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. platného v čase konania a rozhodovania súdu prvej inštancie. Odvolací súd nezistil dôvody pre opakovanie dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie, prípadné dôvody pre doplnenie dokazovania, a preto bol viazaný zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie podľa ust. § 383 v spojení s ust. § 384 CSP. Uvedené ustanovenia nového procesného predpisu zodpovedajú ustanoveniam § 213 ods. 1, 3 až 5 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie - do 30. 06. 2016). Pri rozhodovaní preto odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie.

11. V zmysle § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s vtedy platným ust. § 132 O.s.p., pričom rozhodnutie náležite odôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie), pričom odôvodnenie rozhodnutia súdu má náležitosti aj podľa § 220 ods. 2 (platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nepochybne je zrejmé, na základe akých úvah s prihliadnutím na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k právnemu názoru vyslovenému v rozhodnutí vo veci. Je z neho zrejmé, na základe akých úvah vykonal právne posúdenie, s prihliadnutím na zistený skutkový stav. Z týchto dôvodov nemožno považovať námietku žalovaného v podanom odvolaní o tom, že rozsudok je nepreskúmateľný, s prihliadnutím na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O.s.p. za dôvodnú. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako vec právne posúdil. Keďže strany sporu nenavrhli ďalšie dokazovanie, nebolo potrebné,

aby sa vyjadroval k prípadnému nevykonaniu ďalších navrhnutých dôkazov. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie pri odôvodnení svojho rozhodnutia dbal aj na to, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd vzhľadom na odvolacie dôvody uvádza, že súd prvej inštancie v súlade s ust. § 153 ods. 1 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) rozhodol na základe zisteného skutkového stavu, skutkový stav subsumoval pod správnu normu hmotného práva, ktorú správne interpretoval. Odvolací súd poukazuje na správne skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie a za správny považuje aj právny názor o spotrebiteľskom charaktere uzavretej zmluvy o úvere, ako aj o neplatnosti predmetnej úverovej zmluvy v celom rozsahu. Zmluva uzavretá stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľskou zmluvou sa rozumie každá zmluva medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Žalovaný poskytuje úvery a pôžičky z vlastných zdrojov nebankovým spôsobom a žalobkyňa nesledovala použiť úverové prostriedky na obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Z obsahu samotnej zmluvy o úvere možno urobiť záver, že ide o typovú zmluvu. Z týchto dôvodov potom neboli zistené prekážky na vykonanie súdnej kontroly zmluvných podmienok podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že by zmluvné podmienky boli individuálne vyjednané. Okresný súd zistil, že prevýšenie dohodnutých úrokov je viac ako 300% oproti priemeru úrokov za úvery poskytované bankami, tiež poplatok, ktorý žalovaný požaduje v zmluve od žalobkyne za spracovanie úveru, prípadne vypracovanie zmluvy, predstavuje viac ako polovicu hodnoty poskytnutých úverových prostriedkov, pričom žalovaný ako dodávateľ vyžaduje od žalobkyne ako spotrebiteľky finančný záväzok za plnenie, ktoré mu z materiálnej stránky vôbec nie je dodané. Okresný súd mal za to, že takéto zmluvné dojednanie predstavuje neúnosné zaťaženie spotrebiteľa, nakoľko mu je účtovaný poplatok bez toho, aby mu bolo poskytnuté aj reálne protiplnenie, preto považoval celú odplatu za poskytnutý úver za neprimeranú a neplatnú so zreteľom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ uvedené skutkové zistenia a závery súdu prvej inštancie nenamietal. Aj keď žalovaný v odvolaní nenamietol nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacom petite, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení neplatnosti úverovej zmluvy, ktorý ako spotrebiteľka má z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu, keď žalovaný sa domáha plnenia zo zmluvy aj v rámci exekúcie. Súd prvej inštancie správne posúdil, že žalobkyňa ako spotrebiteľka má špecifické postavenie slabšej strany v spore, potrebuje mať vyriešenú najmä otázku, aký je jej skutočný dlh voči veriteľovi. Rozhodnutím súdu sa postavenie žalobkyne stane istejšie, pričom odvolací súd dodáva, že žalobkyňa nebude vystavená sankciám za nezaplatenie odplaty, ak v konaní bude zistené, že odplata je v rozpore s dobrými mravmi a zmluva je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Pokiaľ žalovaný, podľa obsahu odvolania, napádal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom mal za to, že súd prvej inštancie mal vysloviť len čiastočnú neplatnosť zmluvy o úvere a mal za to, že neplatná by bola len tá časť odplaty, ktorá by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu a žalovaný by mal naďalej nárok na ostávajúcu primeranú odplatu, odvolací súd uvádza, že nie je zástancom teórie zneplatňovania celého právneho úkonu - celej zmluvy, ale naopak, teórie zachovania platnosti zmlúv v súlade s ust. § 41 Občianskeho zákonníka v záujme právnej istoty účastníkov zmluvy („favor contractus“). Napriek tejto zásade však odvolací súd v predmetnej súdenej veci, rovnako ako súd prvej inštancie, musí konštatovať neplatnosť právneho úkonu v celom rozsahu. Odvolací súd považoval za dôležité posúdiť, či z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z dôvodu neplatnosti jej časti ako celku ešte udržateľná. Odvolací súd pritom neprihliadal pri posúdení na výhodnosť neplatnosti zmluvy pre toho ktorého účastníka zmluvy, ale na objektívne hľadisko, či je zmluva ako celok neplatná, resp. ďalej možná (cieľ zakotvený v článku 6 ods. 1 in fine Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Za dôležité sa tiež považuje, či by zmluvné strany mali vôľu na kontrakte bez neplatných častí. V rámci interpretačného pravidla sa vychádza z dobromyseľnosti spotrebiteľa, ktorému bola predložená vopred naformulovaná zmluva (§ 35 Občianskeho zákonníka). V rámci delenia právnych úkonov podľa kritérií odplatnosti je úver odplatným právnym úkonom. Odplatu za hlavný predmet plnenia predstavujú úroky; tiež sa im zvykne hovoriť cena úveru alebo odplata. Ak preto žalovaný naformuloval zmluvu tak, že žalobkyňa má zaplatiť poskytnutý úver v sume 200,- Eur, zvýšený o príslušný poplatok vo výške 170,- Eur, celkovo zaplatí čiastku 370,- Eur, pričom žalovaný mal za to, že je neplatná len tá časť odplaty, ktorá by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu; nič konkrétnejšie neuviedol (neuviedol ani v akej výške by považoval odplatu za primeranú, nerozporoval ani záver súdu prvej inštancie, že odplata je rozhodujúcim kvalifikačným kritériom úverovej zmluvy) a pokiaľ je dohoda o odplate neplatná, úverová zmluva stráca svoje opodstatnenie a je potom neplatná ako celok, súd prvej inštancie sa správne zaoberal výškou odplaty, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť a správne túto posudzoval aj s ohľadom na ust.

§ 39 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo súčasťou novelizácie prostredníctvom zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré nadobudlo účinnosť 13. 06. 2010 a v časti novelizácie Občianskeho zákonníka, účinnosť od 01. 06. 2010. Súčasťou navrhovanej právnej úpravy bola aj novelizácia Občianskeho zákonníka v ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktorá bola navrhovaná nasledovne: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch.“ V rámci legislatívneho procesu však došlo k úprave uvedeného znenia nasledovne: „Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.“ Zmenené znenie § 53 ods. 6 komplexne zmenilo zmysel a účel navrhovanej zmeny právnej úpravy. Cieľom predmetnej zmeny a novelizovaného ustanovenia bolo opäť referenčné kritérium, podľa ktorého sa mala posudzovať primeranosť zo sektoru bánk a toto preniesť na sektor finančného trhu ako taký, a teda na všetky spoločnosti poskytujúce peňažné prostriedky spotrebiteľom, a to pri absencii akýchkoľvek pravidiel odplaty a jej stropu. Takýmto spôsobom sa napomohlo presadzovaniu úžery v slovenskom právnom poriadku, ktorého cieľom bolo znemožniť judikatúrne ustálenie pomenovania pravidiel primeranosti oprávnenej odplaty vzhľadom na licencovanú a dohliadanú časť finančného trhu. Do štatistických údajov Ministerstva financií SR sa tak dostávali údaje nielen zo strany bánk, ale aj nebankových spoločností, ktoré poskytovali úvery a pôžičky za úrokové miery presahujúce v rozsahu mnohých desiatkach percent odplatu bánk, čo v konečnom dôsledku skresľovalo ustálenie primeranej odplaty. Takýmto spôsobom bol postihnutý práve spotrebiteľ.

14. Pokiaľ za vyššie uvedených okolností upriamil pozornosť súd prvej inštancie na posúdenie miery odplaty a aj s ohľadom na ust. § 39 OZ, posudzoval, či odplata, ktorú požadoval dodávateľ, nie je v rozpore s dobrými mravmi, tak takýto postup súdu prvej inštancie treba považovať za správny. Úrokové miery, administratívne poplatky totiž reálne zasiahli do práv spotrebiteľa a predstavovali jeho neúmerné zaťaženie oproti tomu, čo žalovaný ako veriteľ poskytol dlžníkovi, teda žalobkyni.

15. Vzhľadom už na hore uvedené preto odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci správne rozhodol, a preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 potvrdil. Odvolací súd rovnako za správne rozhodnutie považuje aj rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti trov konania. Žalobkyňa bola úspešnou stranou sporu, preto jej v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. prináležalo právo na náhradu trov konania a súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 151 ods. 7 O.s.p. (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie). Keďže súd prvej inštancie nerozhodol o výške trov konania, ktoré je povinný žalovaný zaplatiť žalobkyni, rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.

16. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa v odvolacom konaní bola v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, preto odvolací súd rozhodol, že má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.

17. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .