Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_21Csp-123-2017.pdf
PDF · 211.82 KB
Case nature
Area
Subarea
21Csp/123/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Lučenec sudkyňou JUDr. Kristinou Glezgovou v spore žalobkyne A. T., E.. XX.XX.XXXX, I. B. XX, L., F. S., právne zastúpenej JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom Lučenec, J. Kráľa 5/A, proti žalovanému TELERVIS PLUS a. s., so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpenej JUDr. Alanom Strelákom, advokátom, so sídlom Na vŕšku 12, Bratislava v konaní o zaplatenie 631,60 Eur s prísl. takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 631,60 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.04.2017 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala vydania bezdôvodného obohatenia - zaplatenia sumy 631,60 Eur s prísl. proti žalovanému na tom skutkovom základe, že dňa 24.03.2014 uzatvorila žalobkyňa so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni peňažné prostriedky vo výške 800,-Eur (istina úveru) vo forme úveru, ktoré sa žalobkyňa zaviazala splácať veriteľovi (v predmetnom spore v postavení žalovaného) v 13. mesačných splátkach, z toho v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 4,-Eur a v ďalších 10. mesačných splátkach vo výške 109,20 Eur. Zmluva o úvere je predtlačený formulár, bez možnosti žalobkyne meniť zmluvné podmienky vopred pripravené žalovaným. Žalobkyňa si úver brala ako fyzická osoba pre svoje osobné potreby. V danom prípade došlo jednoznačne k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí obsahovať obligatórne náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, platného a účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Podľa § 9 ods. 2 písm. f) a j) cit. zákona v znení účinnom ku dňu podpisu Zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Informácia o konečnej splatnosti úveru je uvedená iba v jednoliatom texte obchodných podmienok na rube Zmluvy o úvere neurčito a nejasne (bod 2. obchodných podmienok - prvá veta). Formuláciu z bodu 2. obchodných podmienok: „Termín poslednej splátky úveru, t. j. konečná splatnosť úveru je 370. deň po uzatvorení zmluvy“ považuje žalobkyňa za neurčitý údaj o termíne konečnej splatnosti (nanajvýš uvedený v obchodných podmienkach). Cieľom zákonnej úpravy náležitosti termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je, aby dodávateľ špecifikoval presný deň, kedy má nastať konečná splatnosť poskytnutého úveru. Je nemysliteľné, aby náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z. boli v zmluvách uvádzané nepresne a v nesprávnej forme a aby si spotrebiteľ, ktorému je poskytovaný úver, musel matematickými operáciami vypočítať, v ktorý deň, v ktorom mesiaci a v
ktorom roku nastane konečná splatnosť poskytnutého úveru. Na základe uvedeného termín konečnej splatnosti nemožno považovať za platne dojednaný, t. j. v Zmluve o úvere absentuje. Cieľom zákonnej úpravy náležitostí, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať je, aby náležitosti uvedené v konkrétnych zmluvách o spotrebiteľských úveroch boli pre spotrebiteľa určité, prehľadné a zrozumiteľné. Údaj RPMN je v Zmluve o úvere uvedený nesprávne, keďže neodzrkadľuje skutočnú výšku RPMN. RPMN uvedená v Zmluve o úvere nezahŕňa odmenu za poskytnutie služby tzv. domáceho servisu vo výške 40,95 % z poskytnutej istiny úveru (viď bod III. žaloby). Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z. celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Služba domáci servis bola nepochybne službou doplnkovou a navyše uzatvorenie zmluvy o tejto doplnkovej službe bolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru, preto boli splnené všetky zákonné predpoklady na to, aby sa súčasťou celkových nákladov spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom stali aj náklady žalobkyne na túto doplnkovú službu (službu domáci servis). Odmena plynúca zo zmluvy o doplnkovej službe (t. j. Zmluvy o poskytovaní domáceho servisu) mala preto vstúpiť aj do vzorca pre výpočet RPMN. V prípade, že vyššie uvedené náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentujú, resp. sú uvedené nedostatočne či nesprávne, považuje sa poskytnutý spotrebiteľský úver, podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., za bezúročný a bez poplatkov. Súčasne s uzatvorením Zmluvy o úvere došlo dňa 24.03.2014 k uzatvoreniu zmluvy o poskytovaní domáceho servisu (ďalej len „Zmluva o DS“), na základe ktorej mal byť žalobkyni poskytovaný domáci servis za odmenu žalovanému vo výške 327,60 Eur. Zmluvu o DS považujeme za doplnkovú službu k Zmluve o úvere a na uvedenom nič nemení skutočnosť, že Zmluva o DS bola vyhotovená na osobitnej listine, keďže z obsahu Zmluvy o DS jasne vyplýva, že ide o zmluvu závislú od Zmluvy o úvere. Odmena (poplatok) za poskytnutie doplnkovej služby „domáci servis“ je určený vo výške 327,60 Eur (t. j. vo výške 40,95 % z istiny poskytnutého úveru) čo považuje žalobkyňa za neprimerané. Ako vyplýva z článku I bodu 1.1 Zmluvy o DS, jej predmetom malo byť „poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.03.2014“. Ako vyplýva z článku III. Zmluvy o DS „zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú a zaniká písomnou dohodou zmluvných strán, splnením záväzkov zmluvných strán v plnom rozsahu alebo zánikom zmluvy, ktorá je predmetom domáceho servisu“ (predmetná Zmluva o úvere). Z uvedených dojednaní je zrejmé, že Zmluva o DS bola uzavretá výlučne v súvislosti so Zmluvou o úvere. Taktiež jej trvanie je viazané na zánik, resp. na splnenie záväzkov zo zmluvy, ktorá bola predmetom plnenia Zmluvy o DS. Závislosť Zmluvy o DS od Zmluvy o úvere je zvýraznená aj tým, že odmena za domáci servis predstavuje súčet výšky troch mesačných splátok (ktorýchkoľvek splátok pod poradovým číslom 4 až 13) dohodnutých v predmetnej Zmluve o úvere. Je právne bezvýznamné, akú terminológiu použijeme na označenie platby za službu domáci servis (odmena/poplatok). Dôležité je, že ide o plnenie za doplnkovú službu, ktorou žalovaný prostredníctvom svojich zástupcov poskytuje nadštandardné služby (hotovostné inkasovanie splátok spotrebiteľského úveru). Z materiálneho hľadiska ide o platbu spojenú s poskytnutím úveru. Týmto postupom žalovaného, realizovaného podľa názoru žalobkyne cielene, žalovaný dosahuje to, že odplata za domáci servis sa nezapočítava do výpočtu RPMN, keďže nemá byť odplatou za úver, ale iba odplatou za domáci servis, hoci v kontexte vyššie uvedeného je zrejmé, že práve domáci servis výrazne navyšuje celkovú odplatu za poskytnutý úver. Týmto spôsobom dochádza z jeho strany k obchádzaniu zákon č. 129/2010 Z. z. ale aj ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, čo má s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka za následok neplatnosť Zmluvy o DS pre obchádzanie zákona a tiež aj pre rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ ide o výšku odplaty za domáci servis. Že účelom Zmluvy o DS je navýšenie odplaty za poskytnutý úver, konštatoval Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 12Co/170/2015 zo dňa 28.04.2016, ktoré je prílohou tejto žaloby. Zmluvu o DS je na základe vyššie uvedeného potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný právny úkon. Spotrebiteľský úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere, je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov (článok II. žaloby). Súčasne, Zmluva o DS je neplatným právnym úkonom (článok III. žaloby). Dôsledkom uvedeného je, že žalovaný mal nárok len na vrátenie istiny úveru vo výške 800 EUR. Všetky úhrady žalobkyne, ktoré žalobkyňa realizovala na základe Zmluvy o úvere, resp. Zmluvy o DS, sa preto započítavali len na istinu úveru a všetky plnenia (úhrady) žalobkyne nad rámec istiny úveru 800,-Eur, tvoria bezdôvodné obohatenie, vrátenie ktorého si žalobkyňa uplatňuje touto žalobou. Zmluvu o úvere ako celok (t. j. vrátane Zmluvy o DS) je možné považovať aj za absolútne neplatný právny úkon z
dôvodu jej rozporu s § 39 Občianskeho zákonníka. Po zohľadnení odmeny zo Zmluvy o DS by totižto po správnosti mal byť v Zmluve o úvere uvedený údaj RPMN približne vo výške 199,42 % (<https:// openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka>), čo žalobkyňa považuje za úžerné dojednanie odplaty, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Na základe Splátkového kalendára k predmetnej Zmluve o úvere, uhradila žalobkyňa žalovanému sumu vo výške 1 431,60 Eur (súčet úhrad splátok žalobkyne v prospech žalovaného, viažucich sa k predmetnej Zmluve o úvere, vrátane splátok zo Zmluvy o DS). V zmysle Zmluvy o úvere sa za čerpaný úver považuje suma 800,-Eur, na vrátenie ktorej sumy mal žalovaný platný právny titul, nakoľko poskytnutý spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov (viď bod II. žaloby). Žalobkyňa zaplatila žalovanému sumu 1 431,60 Eur, to znamená o 631,60 Eur viac (1 431,60 Eur - 800,00 Eur), než na zaplatenie akej sumy mal žalovaný nárok. Suma 631,60 Eur predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne, ktorú sumu si žalobkyňa touto žalobou uplatňuje titulom svojho práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Žalovaný prijímal od žalobkyne úhrady splátok, na ktoré po právnej stránke nemal nárok za obdobie od 23.01.2015 do 21.08.2015 (z úhrady žalobkyne zo dňa 23.01.2015 je bezdôvodné obohatenie vo výške 81,60 Eur). Podľa § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka: Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Žalobkyňa sa o skutočnosti, že sa žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil dozvedela až po porade s právnym zástupcom v priebehu mesiaca január 2017. Objektívne nemožno predpokladať, že by žalobkyňa, ako právne neznalý spotrebiteľ, bola schopná vykladať relevantné právne predpisy a bola by oboznámená s predmetnou judikatúrou súdov a mohla by sa tak skôr dozvedieť o svojich nárokoch. Na základe predžalobnej výzvy zo dňa 21.04.2017 (prostredníctvom e-mailu), bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžnej sumy do 26.04.2017. Žalobkyňa má za to, že žalovaný sa odo dňa nasledujúceho po tomto dni, teda odo dňa 27.04.2017, dostal do stavu omeškania s úhradou peňažného dlhu voči žalobkyni. Žalobkyňa si preto uplatňuje zákonné úroky z omeškania odo dňa 27.04.2017 do zaplatenia. Na žalobkyňu sa vzťahuje osobné oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. u) zák. č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch. Žalobkyňa je v súdnom konaní v pozícii spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu (§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). V pochybnostiach pri aplikácii zákona o súdnych poplatkoch musí byť uprednostnený ten výklad, ktorý je v prospech poplatníka (NS SR sp. zn. 4 Cdo/268/2005).
2. Súd vo veci na návrh vydal platobný rozkaz č. k. 21Csp/123/2017-33 zo dňa 10.05.2017, ktorým zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 631,60 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 27.04.2017 do zaplatenia a na náhradu trov konania.
3. Platobný rozkaz napadol žalovaný odporom dňa 22.05.2017 v ktorom namietol uplatnený nárok žalobkyne v celom rozsahu. Poukázal na to, že žalovaný nemôže vyjadriť súhlasné stanovisko s názorom žalobcu, že by posudzovaná zmluva nemala obsahovať uvedené náležitosti. Má jednoznačne za to, že vnútroštátna právna úprava prekročila, či neustále porušuje článok 22 ods. 1 Smernice, ktorý určil povinnosť harmonizovať predmetnú smernicu do vnútroštátneho poriadku. Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štátny nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. K uvedenej problematike sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit - D. I. sp. zn. C-42/15. Žalovaný dáva do pozornosti, že nie je potrebné v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín, resp. dátum každej jednotlivej splátky úveru a to s poukazom na záver v bode 50 odôvodnenia uvedeného rozsudku, v ktorom sa uvádza, že za tých okolností je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku tak, že článok 10 ods. 2 písm. h/ smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ohľadom náležitosti termínu konečnej splatnosti je nutné uviesť, že tento termín je jednoznačne uvedený v bode 2 obchodných podmienok, ktoré žalobkyňa vlastnoručne podpísala, kde je uvedené, že „termín poslednej splátky úveru, t. j. konečná splatnosť úveru je 370. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania tejto zmluvy je od uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru. Predmetná zmluva teda obsahuje danú náležitosť a to s odvolaním na záver Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci sp.zn. C-42/15 Home Credit - D. I. v bode 33 odôvodnenia, ktoré znie: „hoci vzhľadom na tento cieľ nemusia byť všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 nevyhnutne obsiahnuté v jedinom dokumente, je pritom potrebné poznamenať,
že vzhľadom na odsek 1 tohto článku musia byť všetky náležitosti, ktoré vymenúva tento odsek 2 vyhotovené písomne alebo zachytené na inom trvalom nosiči a musia byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a v bode 45 odôvodnenia, vzhľadom na všetky tieto úvahy je potrebné odpovedať na prvú a druhú otázku tak, že článok 10 ods. 1 a 2 smernice 2008/48 v spojení s článkom 3 písm. m/ tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, čo nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. S poukazom na vyššie uvedené citované časti odôvodnenia rozhodnutie Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že nie je nevyhnutné uviesť všetky právnym poriadkom vyžadované náležitosti v jednom dokumente, avšak musí byť jasný odkaz na iný dokument, pričom tento iný dokument musí byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a predmetné náležitosti musia byť podpísané spotrebiteľom. Jasný a zreteľný odkaz na obchodné podmienky je uvedený v preambule zmluvy, ktorá je uvedená pod označením zmluvných strán, kde „zmluvné strany týmto uzatvárajú zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v platnom znení a za ďalej stanovených obchodných podmienok, s ktorými sú zmluvné strany uzrozumené, čo potvrdzujú podpisom tejto zmluvy“. Ďalej je nutné uviesť, že obchodné podmienky sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 420140927, keďže sa nachádzajú na rubovej strane zmluvy, kde sa taktiež nachádza vlastnoručný podpis žalobcu. Ďalej čo sa týka náležitosti doby trvania zmluvy či konečnej splatnosti úveru, v tejto veci je nutné uviesť, že vnútroštátna právna úprava jednoznačne neustanovuje, akým spôsobom má byť termín konečnej splatnosti špecifikovaný, teda neobstojí ani požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne konkrétnym dátumom. Špecifikácia termínu konečnej splatnosti „370. dňom po uzavretí zmluvy“ je presný, dostatočný a nemenný, nakoľko jeho určenie nie je závislé od žiadnych závislostí, či iných náhodilostí, ale len odo dňa uzavretia zmluvy. Vnútroštátna právna úprava ohľadom tejto náležitosti taktiež nevyhovuje požiadavke článku 10 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES z 23.04.2008, ktorý stanovuje požiadavky na náležitosti zmluvy o úvere, keďže takúto náležitosť zmluvy nepozná a hlavne nezakotvuje. Čiže aj s ohľadom na povinnosť vnútroštátneho právneho poriadku uvádzanie termínu konečnej splatnosti úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere, žalobca sa jednoznačne pridržiava názoru Súdneho dvora EÚ, že „Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štátny by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernice neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (rozsudok z 12. júla 2012, SCV Volksbank Romania, C-602/10, EU:C:2012:443, body 63 a 64). Nakoľko požiadavka zakotvená v Smernici 2008/48 na náležitosti zmluvy o úvere nestanovila povinnosť uvádzania údaju „konečnej splatnosti úveru“ má žalovaný za to, že vnútroštátna právna úprava nemala stanoviť či vyžadovať údaj o konečnej splatnosti uvádzať v zmluvách o spotrebiteľských úveroch. Na druhej strane však má za to, že aj keď vnútroštátna úprava tejto náležitosti nie je v súlade s komunitárnym právom, žalobca tejto požiadavke vyhovel, keďže termín konečnej splatnosti uviedol ako konkrétny deň od uzatvorenia zmluvy, čo je jasne a presne vypočítateľné, čo sa dá považovať za splnenie podmienky, nakoľko aj Súdny dvor EÚ uviedol, že stačí uviesť podmienky, ktoré umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy. Taktiež dáva do pozornosti právny názor Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24Co/795/2014 zo dňa 26.08.2015 kde je uvedené, že „V zmluve o spotrebiteľskom úvere nemusí byť nutne uvedený iba konkrétny dátum konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď konečná splatnosť môže byť v jednoznačne určiteľný - vypočítateľný dátum splatnosti poslednej mesačnej splátky. Zároveň dáva do pozornosti právny názor Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/31/2014 zo dňa 21.02.2017, kde je okrem iného uvedené, že „Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru zákon nevymedzuje, akým spôsobom má byť konečná splatnosť spotrebiteľského úveru uvedená. Pre dostatok určitosti právneho úkonu však uvedenie „konečná splatnosti úveru je 380. deň po uzavretí zmluvy“ je dostatočne určité a zrozumiteľné pre bežného spotrebiteľa, ktorý si použitím jednoduchej matematiky vie vypočítať deň konečnej splatnosti, keďže dátum uzatvorenia zmluvy vyplýva zo samotného obsahu zmluvy.“ Záverom je nutné uviesť, že žalovaný má za to, že s poukazom na citované rozhodnutie Súdneho dvora EÚ s poukazom na nejednoznačné stanovenie špecifikácie termínu konečnej splatnosti úveru vnútroštátnou právnou úpravou, splnil požiadavku uvedenia termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Do pozornosti dáva bod 17. dokumentu „Informácie odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS z 18. apríla 2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-45/15 Home
Credit Slovakia, a.s. proti D. I.“. Žalobkyňa a žalovaný dňa 24.03.2017 uzavreli zmluvu o poskytovaní domáceho servisu, pričom jej predmetom bola úprava vzájomných práv a povinností zmluvných strán pri využívaní služby domáci servis, t. j. poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta. Žalobkyňa svojím podpisom samostatnej žiadosti o poskytnutie domáceho servisu si objednala službu Domáci servis ako ďalšiu službu z portfólia služieb poskytovaných žalovaným. Žalobkyňa sa za poskytnutie služby „Domáci servis“ zaviazala žalovaného uhradiť odmenu za túto službu vo výške 327,60 Eur a to v 3 pravidelných mesačných splátkach vo výške 109,20 Eur. Podľa názoru žalovaného si žalobkyňa svojím vlastnoručným podpisom na samostatnej žiadosti o poskytnutie domáceho servisu dobrovoľne objednala službu „Domáci servis“ ako ďalšiu z portfólia služieb poskytovaných žalovaným, na základe čoho so žalobkyňou bola až následne uzatvorená zmluva o poskytovaní domáceho servisu. Žalovaný zdôrazňuje, že žalobkyňa si doplnkovú službu „Domáci servis“ zvlášť a dobrovoľne objednala. Vzhľadom na to, že poskytovanie služby „Domáci servis“ je predmetom samostatnej objednávky a samostatnej zmluvy, uzavretie zmluvy o poskytovaní domáceho servisu v žiadnom prípade nie je podmienkou na získanie spotrebiteľského úveru. Tvrdenie žalobkyne, že zmluva o poskytnutí domáceho servisu predstavuje samostatnú zmluvu potvrdzuje aj R Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. k. Z. zo dňa 06.11.2012 v ktorom uvádza, že „Nakoľko poskytovanie domáceho servisu je predmetom samostatnej objednávky a samostatnej zmluvy, ktorej uzavretie nie je podmienkou získania úveru a v dôsledku toho sa teda náklady na túto doplnkovú službu nezahŕňajú do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, na základe čoho ani nevstupujú do výpočtu RPMN, dospel orgán dozoru k záveru, že v danom prípade nie je možné objektívne vyvodiť zodpovednosť účastníka konania za porušenie § 5 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.“ Okresný súd Topoľčany vo svojom rozhodnutí vydanom v konaní sp. zn. 6C/111/2014 uviedol, že „Pokiaľ žalovaná 1/ vo svojom vyjadrení poukazovala na ďalšie úhrady, súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluva o poskytovaní domáceho servisu sú samostatné zmluvy a nie je možné započítať plnenie na jednu zmluvu na plnenie na druhú zmluvu. Takže pokiaľ bolo plnené v sume 163,80 Eur a 53,73 Eur, toto plnenie je zapísané v karte splátok, kde sa evidujú úhrady za službu domáci servis , a preto nebolo možné na tieto úhrady prihliadať.“
4. Žalovaný tiež poukázal na stanovisko Národnej banky Slovenska: „Pri dobrovoľných platbách za poistenie a pri poplatkoch za voliteľné služby vo Vašom liste explicitne uvádzate (čo nám indikuje aj samotný názov platieb a poplatkov), že ich poskytnutie je na dobrovoľnom rozhodnutí spotrebiteľa a teda nie sú viazané (podmieňované) na poskytnutie peňažných prostriedkov od veriteľa. Spotrebiteľ si ich s veriteľom môže dojednať buď na začiatku alebo v priebehu zmluvného vzťahu. „Inými slovami povedané, do odplaty by nemali byť zahrnuté tie odplatné plnenia, ktoré vznikli na základe vlastnej iniciatívy spotrebiteľa bez toho, aby to bolo vo výslovnom záujme veriteľa pred podpisom zmluvy, takéto plnenia sú aj plnenia v podobe dobrovoľných platieb za poistenie a poplatky za voliteľné služby.“ Poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/798/2014-71 zo dňa 13.05.2015 v obdobnej veci, ktorý uviedol, že „čo sa týka námietky žalovaného, že okrem sumy 157,-Eur mu už uhradili aj sumu 184,28 Eur, ktorú si naúčtoval ako tzv. poplatok za tzv. Domáci servis, odvolací súd uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere a zmluva o poskytovaní domáceho servisu sú samostatné zmluvy a nie je možné započítať plnenie na jednu zmluvu na plnenie na druhú zmluvu. Takže pokiaľ bolo plnené v sume 184,28 Eur, toto plnenie je zapísané v karte splátok, kde sa evidujú úhrady za službu domáci servis, a preto nie je možné na túto úhradu prihliadať.“ Žalovaný preto považuje dojednanú odmenu aj za plne súladnú s dobrými mravmi, pretože v plnej miere zodpovedá náročnosti toho, že sa obchodný zástupca musí dostaviť do bydliska žalobcu za účelom plnenia zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, z čoho prirodzene vznikajú žalovanému aj značné náklady spočívajúce najmä v cestovných nákladoch a amortizácii, rovnako aj náklady v súvislosti so stratou času a zabezpečovaním úhrad ľuďom, ktorí tieto činnosti v mene žalovaného vykonávali v prípade, že by takéto cesty vykonával advokát, patrila by mu odmena v zmysle Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorá by mnohonásobne prevyšovala dojednanú odmenu podľa zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. Žalovaný taktiež dáva do pozornosti fakt, že na predloženom splátkovom kalendári sú platby správne oddelené, keďže na ľavej strane je zjavné označenie služby „Domáci servis“ spolu s počtom a výškou splátok a na pravej strane je označenie „ÚVER“, kde sú taktiež označené splátky, ich výška a ďalšie údaje. Vzhľadom na to, že zmluva o doplnkovej službe či ďalšej službe poskytovanej žalovaným nie je podmienkou získania úveru, odmena za túto služby sa nezapočítava podľa zákona č. 129/2010 Z. z. do výpočtu, resp. do hodnoty RPMN.
5. V ďalšom žalovaný uviedol, že Okresný súd Bratislava II sa vyjadril dňa 02.12.2013 v konaní sp. zn. 8C/74/2012 k obdobnej doplnkovej službe takto: „k tomuto záveru dospel súd na základe stanovísk Slovenskej obchodnej inšpekcie a Ministerstva financií SR, navyše zmluva o zabezpečení splátok úveru bola samostatnou zmluvou, ktorá netvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. S poukazom na § 52a ods. 1 OZ je potrebné zmluvu o zabezpečení splátok úveru posudzovať samostatne.“ Okresný súd Prešov sa vyjadril dňa 03.11.2014 v konaní sp.zn. 25C/160/2014 k obdobnej doplnkovej službe: „podľa názoru súdu sa odmena za doplnkovú službu nezahŕňa do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľský úverom pre účely výpočtu RPMN za predpokladu, ak jej uzatvorenie nebolo podmienkou poskytnutia spotrebiteľského úveru a spotrebiteľ mal právo výberu z niekoľkých foriem pri jeho splácaní.“ Žalovaný teda dôvodne tvrdí, že podaná žaloba je neopodstatnená, lebo nie je možné považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX za bezúročnú a bez poplatkov, z tohto dôvodu sa žalovaný nemohol bezdôvodne obohatiť, a preto žiada súd o zamietnutie žaloby v celom rozsahu.
6. Súd v zmysle 267 ods. 3 CSP zrušil platobný rozkaz uznesením č. k. 21Csp123/2017-55 zo dňa 05.06.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.06.2017.
7. Žalobkyňa k veci predložila vyjadrenie zo dňa 15.06.2017 v ktorom uviedla, že trvá na právnom názore, že odmenu zo zmluvy o poskytovaní domáceho servisu bolo nutné zahrnúť do ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), pričom je potrebné vychádzať zo znenia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch platného a účinného v čase podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Dikcia § 19 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je nasledovná: „na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa...“, pričom v súvislosti s pojmom „celkové náklady spotrebiteľa“ odkazujeme na § 2 písm. g) toho istého zákona: „...do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.“ Odmena za domáci servis mala byť jednoznačne súčasťou RPMN, keďže ide o doplnkovú službu a uzavretie zmluvy o poskytovaní domáceho servisu bolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru. Významnou skutočnosťou v tejto súvislosti je, že žalobkyňa pri popise zmluvy o úvere a príslušných listín nemala na výber a musela podpísať všetky jej na podpis predložené listiny (zmluva o poskytovaní domáceho servisu, rozhodcovská zmluva), aby jej bol poskytnutý požadovaný úver. Žalobkyňa nemala možnosť oboznámiť sa s obsahom týchto listín, pretože keby bola oboznámená s tou skutočnosťou, že okrem odplaty za úver má zaplatiť žalovanému aj ďalšiu odplatu vo výške 327,60 Eur (t.j. 40,95 % z istiny úveru) za službu domáci servis, k zmluve o poskytovaní domáceho servisu by nepristúpila. Ilustratívne uvádza, že po zohľadnení odmeny za domáci servis by skutočná výška RPMN predstavovala 199,42 %. Zároveň navrhla výsluch obchodného zástupcu žalovaného U. J. za účelom objasnenia a preukázania okolností sprevádzajúcich proces uzatvárania zmluvy o úvere zo dňa 24.03.2014. Súčasne s vyššie uvedeným dáva do pozornosti, že služba „domáci servis“ je spočíva najmä v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti na úhradu splátky úveru, vedení a kontrole splátkového kalendára, upozornení na termíny splátok a na následky nesplácania, t. j. ide o bežné úkony spojené s evidovaním pohľadávky veriteľa, a teda nemôže ísť o akúsi nadštandardnú službu. Je neprijateľné, aby žalobkyňa platila žalovanému za plnenie jeho základných povinností ako poskytovateľa úveru. Podpísanie zmluvy o poskytovaní domáceho servisu je v konečnom dôsledku na prospech veriteľa, pretože tým, že splátky úveru vyberá osobne prostredníctvom obchodných zástupcov, znižuje riziko nezaplatenia splátok a naproti tomu zvyšuje platobnú disciplínu svojich klientov. Ak by mal spotrebiteľ platiť nejaký poplatok za výber splátok, mal by byť jednoznačne primeraný poskytovanej službe. Taktiež je racionálne neodôvodniteľné, prečo je odmena za domáci servis závislá na výške splátok, resp. výške úveru, ktorý má byť poskytnutý. Odmena za domáci servis predstavuje súčet výšky troch mesačných splátok (ktorýchkoľvek splátok pod poradovým číslom 4 až 13) dohodnutých v predmetnej zmluve o úvere. Namieta aj samotnú cenu za domáci servis, keď cena za domáci servis odplatu dojednanú v zmluve o úvere navyšuje o ďalších 696,15 Eur. Dojednaná výška odmeny je neprimeraná nie len voči tomu, čo malo byť predmetom plnenia podľa zmluvy, ale aj vo vzťahu k poskytnutému úveru. Predmetom zmluvy sú bežné služby, ktoré poskytujú banky a nebankové subjekty, ktoré by mala pokrývať odplatu za úver (vedenia splátkového kalendára, zúčtovanie splátok), prípadne sú kryté poplatkami za konkrétny úkon, či službu (upozornenia za neplatenie a pod.) - rozhodnutie KS v Banskej Bystrici, sp. zn. 12Co/170/2015 zo dňa 28.04.2016. Aj na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že skutočným cieľom žalovaného bolo výrazne navýšiť odplatu za úver, avšak bez toho, aby sa skutočná výška odplaty za poskytnutý úver premietla do údaja
RPMN, čoho prostriedkom realizácie bolo práve dojednanie zmluvy o poskytovaní domáceho servisu ako ďalšieho (druhého) zdroju príjmov pre žalovaného. Len formálne rozčlenenie celkovej odplaty za úver do dvoch zmlúv, ktoré sa len navonok javia ako samostatné (pretože okolnosti kontraktačného procesu svedčia o podmienenosti týchto zmlúv - zmluvy o úvere a zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, inak povedané „jedna bez druhej nemôže byť“), je konaním žalovaného, ktoré možno kvalifikovať ako obchádzanie zákona. Neplatnosť zmluvy o poskytovaní domáceho servisu nie je založená len na dôvode obchádzania zákona, ale súčasne je neplatným právnym úkonom aj pre výslovný rozpor tejto zmluvy so zákonným znením. § 9 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý diktuje, že „veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona“. Zmluva o poskytovaní domáceho servisu je tak neplatným právnym úkonom s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Údaj RPMN je v zmluve o úvere uvedený nesprávne, keďže neodzrkadľuje skutočnú výšku RPMN. V zmluve o úvere uvedená RPMN nezahŕňa odmenu za poskytnutie služby domáci servis vo výške 40,95 % z poskytnutej istiny úveru. Služba domáci servis bola nepochybne službou doplnkovou a navyše uzatvorenie zmluvy o poskytovaní domáceho servisu bolo podmienkou získania spotrebiteľského úveru, preto boli splnené všetky zákonné predpoklady na to, aby sa súčasťou celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom stali aj náklady žalobkyne na túto doplnkovú službu (službu domáci servis). Odmena plynúca zo zmluvy o doplnkovej službe (t. j. zmluvy o poskytovaní domáceho servisu) mala preto vstúpiť aj do vzorca pre výpočet RPMN, ktorá je tak v zmluve o úvere uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, preto je spotrebiteľský úver potrebné vyhodnotiť ako bezúročný a bez poplatkov. V ostatnom odkazuje na argumentáciu prednesenú v žalobe a na podanej žalobe naďalej v celom rozsahu.
8. Súd vo veci vytýčil pojednávanie. Právny zástupca žalobkyne zdôraznil, že trvá na podanom návrhu. Tvrdí, že zmluva o poskytnutí spotrebiteľskom úvere nemá náležitosti spotrebiteľskej zmluvy. V prvom rade neobsahuje presný termín konečnej splatnosti úveru, pretože ten nebol konkretizovaný a jednak nebol uvedený v samotnej zmluve, len v obchodných podmienkach v bode 2 a navyše spôsobom, ktorý nespĺňa náležitosti presného termínu zaplatenia úveru. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 12Co/170/2015. Takto dojednaný termín konečnej splatnosti nespĺňa náležitosti zákona. Údaj o konečnej splatnosti úveru je obligatórny, a preto by mal byť uvedený v samotnej zmluve a nie v obchodných podmienkach, aj keď je na rube zmluvy. Je známe, že obchodné podmienky majú obsahovať určité technické a vysvetľujúce detaily a pojmy, ale nie obligatórne náležitosti zmluvy. Pokiaľ zmluva o úvere nemá túto náležitosť, na zmluvu sa hľadí ako na zmluvu bez úrokov a bez poplatkov. Rovnako tomu je aj v inom zmluvnom dojednaní, ktoré má byť podmienkou uzavretia spotrebiteľskej zmluvy a ktorej absencia má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy o úvere. Je to určenie RPMN. V danom prípade v zmluve bolo určené priemerné RPMN vo výške 46,30%. Takto určené RPMN však nie je správne určené, skutočné RPMN bolo vyššie, čiže bolo v neprospech dlžníka. Ide o to, že súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo uzavretie zmluvy o poskytnutí domáceho servisu so žalobkyňou ako dlžníkom. Táto zmluva však bola uzavretá účelovo, čo možno zistiť jej preštudovaním. V prvom rade predmetom zmluvy o poskytovaní domáceho servisu sú len také úkony, ktoré sú bežnou súčasťou správy pohľadávky, ktorú správu pohľadávky vykonávajú iní poskytovatelia úverov, napr. banky bez osobitného uzavierania ďalšej zmluvy. Veriteľ neposkytol klientke na základe zmluvy o poskytovaní domáceho servisu žiadne osobitné neštandardné úkony alebo služby, za ktoré by si mohol účtovať tak vysokú odmenu, ktorá je v podstate trojnásobkom bežnej splátky úveru. Už aj z tohto vyplýva, že ide o naviazanosť na splátku úveru a aj to hovorí o tom, že táto zmluva o poskytovaní domáceho servisu je závislá od zmluvy o úvere Tento produkt bol nastavený tak, aby povinnosti veriteľa boli na osobitnej listine, aby vznikol dojem, že ide o samostatnú zmluvu, hoci to tak v skutočnosti nebolo, takže poplatok za zmluvu o poskytnutí domáceho servisu bol nedôvodný. Je nutné zvažovať, či je táto zmluva aj preto neplatná. Aj samotná odmena činí približne 40% hodnoty úveru, čiže táto vysoká suma avizuje tvrdené skutočnosti. Čo sa týka toho, že servis mal byť poskytnutý v domácom prostredí klientky, poukazuje na ustanovenie § 567 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí, že pokiaľ nie je určené miesto plnenia, je to sídlo alebo bydlisko dlžníka. Žiada preto o vydanie bezdôvodného obohatenia. Je to suma, ktorá v zmysle splátkového kalendára o plnení je rozdielom medzi tým, čo poskytla a čo mala poskytnúť žalobkyňa vzhľadom k tomu, že zmluva o úvere je bez úrokov a poplatkov. Žalobkyňa zaplatila 1 431,60 Eur, bolo jej poskytnutých 800,-Eur, preto predmetom žaloby je rozdiel. Tvrdí ešte raz, že neexistuje samostatný právny titul na uzavretie zmluvy o domácom servise.
9. Čo sa týka rozsudku D. I. - Home Credit Európsky súdny dvor vo viacerých bodoch tohto rozhodnutia kládol dôraz na určitosť a zrozumiteľnosť spotrebiteľských zmlúv. Je treba vyhodnotiť aj vzhľadom
na to, či odkaz konečnej splatnosti bol v spotrebiteľskej zmluve v danom prípade natoľko určitý a zrozumiteľný ako to európsky súd požaduje v prípade spotrebiteľských zmlúv. Žalobkyňa uplatňujeme len bezdôvodné obohatenie, ktoré bolo poskytnuté po 23.01.2015, lebo žaloba reagovala na trojročnú premlčaciu objektívnu lehotu. Čo sa týka subjektívnej lehoty tvrdí, že neprichádza do úvahy, pretože bežný spotrebiteľ najmä pokiaľ je vzhľadom k veku a vzdelaniu bežný občan, nemôže sa v žiadnom prípade orientovať v zložitom spotrebiteľskom práve tak, aby si sám vedel vyhodnotiť, kedy plní nad rámec a kedy dochádza k bezdôvodnému obohateniu. Žalobkyňa sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela až po porade s právnym zástupcom v januári 2017.
10. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní poukázal na to, že trvá na dôvodoch odporu a písomných vyjadreniach . Má zato, že došlo k zámene pojmov priemernej RPMN a RPMN. Pokiaľ prepočíta sumy je zrejmé, že RPMN je uvedené správne, preto tvrdí, že v tomto smere zmluva žalovaného má všetky náležitosti. Pokiaľ ide termín konečnej splatnosti je nutné vychádzať zo Smernice 2008/48, v zmysle ktorej členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenie v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti. Vychádzajúc z rozsudku Home Credit voči D. I. C42/15 smernicu je potrebné vykladať tak, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Poukazuje na to, že zmluva umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy tejto splátky a to je údaj uvedený v obchodných podmienkach pod bodom 2, že termínom konečnej splatnosti úveru je 370. deň po uzatvorení zmluvy. Pokiaľ žalobca tvrdí, že takýto údaj, ktorý podľa žalovaného je jednoznačne matematicky pre dlžníka ľahko vypočítateľný, samotná zmluva neobsahuje, ale ho obsahujú len obchodné podmienky uvádza, že obchodné podmienky sú súčasťou zmluvy o to viac, že samotná zmluva a obchodné podmienky sú na jednej listine a tieto dlžník podpísal. Tým je preukázateľné, že sa s obchodnými podmienkami oboznámil. V obchodných podmienkach je termín konečnej splatnosti vyčíslený veľmi jednoznačne a preukázateľným spôsobom. To, že je nutné hľadieť na výklad smernice, ktorá má nepriamy účinok na slovenské právo v rámci eurokonformného výkladu hovorí rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý uvádza, že pri výklade vnútroštátneho práva vychádzajúc z európskeho práva je potrebné vychádzať z vôle európskeho zákonodarcu, pretože táto vôľa má prednosť pred vnútroštátnym právom. Ide teda o nutnosť vykladať si eurokonformne všetky právne normy. Na uvedené poukazuje ako na zásadný argument. Čo sa týka domáceho servisu, ide o závislú zmluvu, toto § 2 písm. g/ nerieši, ten rieši len podmienené zmluvy, čo nie je daný prípad. Zmluva o uzavretí domáceho servisu nebola podmienkou na uzavretie zmluvy o úvere, takže RPMN je vypočítaná správne s ohľadom na vyššie uvedené. Má za to, že žalovaný bude vedieť preukázať v rámci okresu, prípadne kraja, koľko bolo uzavretých zmlúv bez domáceho servisu. Tiež ešte tvrdí, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu nemôže byť neplatnou zmluvou. Ide o to, že neprijateľnosť zmluvnej podmienky sa nemôže týkať predmetu úveru a ceny. Z tohto logicky vyplýva, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu nemôže byť v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch neplatnou zmluvou. Len z úplnej opatrnosti poukazujeme na premlčanie práva u dvoch splátok zo dňa 24.03.2014, kedy žalobkyňa poskytla žalovanému 109,20 Eur a 31.03.2014, kedy poskytla 49,34 Eur. Tu vychádza z objektívnej lehoty pri vydaní bezdôvodného obohatenia, ktoré je trojročnou lehotou. Je možné, že v danom prípade je nutné aplikovať už plynutie subjektívnej lehoty, ale k tomu sa vyjadriť nevie, pretože nepozná stanovisko samotnej žalobkyne alebo okolnosti, kedy sa dozvedela o tom, že ide o bezdôvodné obohatenie, čo bez jej výsluchu nie je možné zistiť. K premlčacej dobe chce uviesť, že pokiaľ prijme argumentáciu, že žalovaná prijala bez právneho titulu plnenie na základe zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, tak k bezdôvodnému obohateniu môže dôjsť len vtedy, keď žalovaná prijala sumu nad 800,-Eur. Ak sa hľadí na zmluvu, že je bez úrokov a bez poplatkov, len momentom preplatenia sumy 800,-Eur začína plynúť premlčacia doba. Pokiaľ pripustí, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu je neplatná, tak žalobkyňa bez právneho dôvodu plnila od počiatku, je námietka vo vzťahu k týmto platbám reálna, pretože ide viac ako 3 roky od podania žaloby. Žiada preto v prípade úspechu žalobkyne odpočítať tieto dve plnenia.
11. Svedkyňa U. J. uviedla, že ako živnostníčka na základe dohody so žalovaným vykonávala prácu sprostredkovateľky pri poskytovaní spotrebiteľských úverov v období od októbra 2009 až dodnes. Zároveň vlastní obchod I. S. K. A. L. a tiež dlhé roky robila obchodnú zástupkyňu pre Provident, takže je v meste L., kde zároveň aj býva, dobre známa. Z uvedených dôvodov ľudia vedia, že sprostredkúva spotrebiteľské úvery a väčšinu jej klientov sú ľudia, ktorí sami vyhľadávali jej služby. Pamätá na klientku, žalobkyňu A. T., pretože mesto nie je veľké a navyše chodila ku nej domov pre peniaze. Aj zmluvu o
úvere uzatvárala v jej domácnosti tak, ako to bolo aj u iných klientov. K uzavretiu zmluvy došlo tak, že sa s ňou spojila samotná žalobkyňa, s ktorou sa osobne poznali už aj predtým. Následne žalobkyňu navštívila v jej domácnosti, kde uzatvorila zmluva o poskytnutí úveru s označením Kešovka. Nepamätá si, o akú výšku úveru žiadala klientka, ale pokiaľ je uvedených 800,-Eur, túto sumu nenamieta, veď výšku úveru uvádzal vždy klient. Každý žiadateľ o úver a rovnako aj žalobkyňa chcela vedieť, že koľko zaplatí za úver, ako dlho bude platiť a aká bude výška splátky. V súčasnej dobe produkt označený ako domáci servis neexistuje, ale čase uzavretia zmluvy so žalobkyňou existoval q tento systém fungoval asi 2-3 roky. Uvedený produkt domáceho servisu ponúkla žalobkyni preto, že klientka chcela, aby jej boli peniaze vyplatené v hotovosti do rúk a iná možnosť poskytnúť úver týmto spôsobom do rúk neexistoval. Ona klientom vždy vysvetlila, že koľko budú platiť na jednu zmluvu a koľko na druhú. Žalobkyňa sa nepozastavila nad existenciou dvoch zmlúv, ona žiadala len to, aby sa o tom rodina nedozvedela. Domáci servis pozostával z toho, že prišla do domácnosti klienta, kde sa uzatváral úver. Do domácnosti klienta doniesla peniaze a tieto odovzdala vo výške úveru a chodila si potom pre jednotlivé splátky, ktoré sa zapisovali do knižky. Úver sa vyplatil vtedy, keď sa spísali obe zmluvy, pričom z oboch dala klientovi kópie a ona si nechala originály. Vypísala knižky, do ktorého sa zapisovali zaplatené splátky, tieto odovzdala klientovi a až potom sa vyplatila príslušná suma. Knižka o domácom servise ostávala u klienta, kde zapisovala prevzatie každej splátky a sumu, koľko ostáva nezaplatené. U všetkých klientov to prebiehalo rovnako. Ku žalobkyni chodila pešo v rámci cesty v meste, kde žalobkyňa býva a aj ona má svoj butik. Svedkyňa potvrdila, že prípadov uzavretia zmluvy o úvere bez domáceho servisu bolo málo, kedy ona sama nikdy neuzavrela zmluvu o spotrebiteľskom úvere bez poskytnutia domáceho servisu. Rozdiel medzi oboma spôsobmi poskytnutia úveru bol ten, že pokiaľ nebol domáci servis, tak sa peniaze posielali klientovi na účet, čiže musel mať zriadený účet a v takom prípade musel platiť buď poštovou poukážkou alebo prostredníctvom banky. Keby bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere bez domáceho servisu, tak by síce úver uzavrela v domácnosti klienta ale by nechodila do domácnosti pre splátky úveru osobne a klient by platil úver cez poštu alebo peňažný ústav. Vždy vysvetlila klientom, že keď okrem zmluvy o úvere uzavrú ako doplnkovú službu aj zmluvu o poskytovaní domáceho servisu, budú musieť zaplatiť viacej a s týmto sa zmluva o poskytovaní domáceho servisu uzatvárala u každého. Nepýtala sa žalobkyni, či má zriadený účet v peňažnom ústave, ale presne si to už nepamätá. Záverom svedkyňa opakovane potvrdila, že pokiaľ klient chcel, aby dostal peniaze ihneď v hotovosti do rúk, musel uzavrieť okrem úverovej zmluvy aj zmluvu o doplnkovej službe. V súčasnej dobe však existuje zákonná podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru na účet klienta, takže dnes vyplatenie úveru v hotovosti nie je možné.
12. Súd vo veci vykonal dokazovanie konštatovaním návrhu na začatie konania, predžalobnou výzvou, splátkovými kalendármi, výpisom z obchodného registra žalovaného, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici 12Co 170/2015, zmluvou o spotrebiteľskom úvere, zmluvou o poskytnutí domáceho servisu a žiadosťou o poskytnutie úveru.
13. Prevedeným dokazovaním súd zistil, že žalobkyňa A. T. a žalovaný dňa 24.03.2014 uzatvorili zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bola žalobkyni poskytnutá suma 800,-Eur, ktorú čiastku sa žalobkyňa zaviazala splácať v 13 mesačných splátkach a to tak, že výška prvých troch mesačných splátok mala činiť 4,-Eur a ďalších desať mesačných splátok bolo po 109,20 Eur. Úver bol poskytnutý za celkový úrok v o výške 20% z istiny, RPMN v zmysle zmluvy činilo 67,70% a priemerná RPMN 46,30%. Zo zmluvy ďalej vyplýva, že za poskytnutie úveru si veriteľ účtuje servisný poplatok vo výške 18% z istiny. V zmysle zmluvy bolo povinnosťou dlžníka zaplatiť veriteľovi istinu vo výške 800,-Eur, úrok 160,-Eur a servisný poplatok 144,-Eur, čo spolu činilo 1 104,-Eur. Súčasne dňa 24.03.2014 žalobkyňa uzavrela aj zmluvu o poskytovaní domáceho servisu. Zo uvedenej zmluvy vyplýva, že jej predmetom je úprava vzájomných práv a povinností zmluvných strán pri využití domáceho servisu klientom. Domáci servis tvorilo „poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru na základe úveru č. XXXXXXXXX zo dňa 24.03.2014 uzatvorenej medzi poskytovateľom ako veriteľom a klientom ako dlžníkom (ďalej len „zmluva o úvere“). Je to najmä služba spočívajúca v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, upozornenie na termín splátky a na prípadné následky nesplácania (ďalej len domáci servis)“. Klient sa zaviazal využívať domáci servis a zaplatiť poskytovateľovi odmenu v celkovej výške 327,60 Eur v pravidelných troch mesačných splátkach vo výške 109,20 Eur. Splátky odmeny boli splatné pri preberaní splátok úveru v zmysle zmluvy o úvere. V ďalšom bola dojednaná zmluvná pokuta vo výške 10% z odmeny.
14. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
15. Podľa ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej činnosti.
16. Podľa ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
17. Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
18. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
19. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
20. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
21. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
22. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
23. Podľa § 1 ods. 2 Zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“ v znení zák. č 352/2012 Z. z.) spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.
24. Podľa § 2 písm. g/ Zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.
25. Podľa § 9 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
26. Podľa § 9 ods. 2 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: a. druh spotrebiteľského úveru, b. obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu alebo meno, priezvisko, miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa ak ide o fyzickú osobu; ak je
zmluvnou stranou aj finančný agent, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov, ako u veriteľa podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu, alebo fyzickú osobu, c. adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, d. meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa, e. identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom, f. dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, g. celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, h. opis tovaru alebo služby na ktoré sa zmluva v spotrebiteľskom úvere vzťahuje a cenu tovaru alebo služby ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere, i. úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu na ktorú je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná ako aj časové obdobia v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, j. ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základy údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, l. právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa ods. 5 ak sa amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú a to bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, m. súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, n. prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné spoločne s poplatkami za užívanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť, o. úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok a spôsob jej úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere p. upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru, q. veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie, r. výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe, s. informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia, t. právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takomto splatení spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti podľa § 16, u. spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v. informácie o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, w. právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu počas ktorej možno toto právo uplatniť a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie a povinnosti spotrebiteľa zaplatiť čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej výpočtu, x. názov a adresu príslušného kontrolného úradu podľa § 23, y. priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zverejnenú podľa § 21 ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorený do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok.
27. Podľa § 9 ods. 6 spotrebiteľ sa nemôže vzdať práv, ktoré mu vyplývajú z tohto zákona.
28. Podľa § 9 ods. 7 Zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch veriteľovi alebo finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon.
29. Podľa § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak: a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 10 ods. 1 alebo d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
30. V prejednanej veci súd dospel k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi účastníkmi dňa 24.03.2014 je spotrebiteľskou zmluvou na základe vyššie uvedených zákonných ustanovení a nespadá pod režimom Obchodného zákonníka, ale sa riadi príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách ako aj ďalšími právnymi normami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľov. Uvedená skutočnosť medzi stranami nie je sporná.
31. Spornou je naopak okolnosť uzavretia zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, ktorá naväzuje na zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 24.03.2014, ktorú uzavrela žalobkyňa v postavení dlžníka so žalovaným ako veriteľom, ktorú viazanosť jednej zmluvy na druhú sporové strany nepopierajú. Žalobkyňa však tvrdí, že bez uzavretia zmluvy o poskytnutí domáceho servisu by v skutočnosti nebola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda že zmluva o spotrebiteľskom úvere je závislá na úverovej zmluve do tej miery, že skutočným účelom zmluvy o domácom servise bolo navýšenie odplaty za poskytnutý úver bez toho, aby došlo k navýšeniu RPMN, keďže zmluva za odplatu za domáci servis nebola započítaná do výpočtu RPMN. Naopak žalovaný má za to, že ničím nedošlo k porušeniu príslušných zákonných ustanovení o ochrane spotrebiteľa, resp. iných ustanovení zákona, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere má všetky predpísané náležitosti, neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a zmluva o poskytovaní domáceho servisu bola samostatná služba poskytovaná zo strany veriteľa dlžníkovi na jeho žiadosť a ako takáto bola ako každá služba bola spoplatnená. Žalobkyňa tvrdí, že z dôvodu jej vyššie uvedenej argumentácie údaj o RPMN uvedený v zmluve o úvere je nesprávne uvedený, nakoľko nezahŕňa odmenu za poskytnuté služby za domáci servis vo výške 40,95% z poskytnutej istiny úveru a tiež doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nie je uvedený v súlade so zákonom, pretože je uvedený neurčito a nejasne a navyše len v obchodných podmienkach. Žalovaný naopak argumentuje tým, že zmluva o poskytnutí domáceho servisu bola službou, ktorú si vyžiadala samotná žalobkyňa a keďže si ju objednala ako ďalšiu službu z portfólia služieb poskytovaných veriteľom, uzavierala zmluvu s tým, že je nutné za to zaplatiť, a teda sa jednalo o doplnkovú službu, ktorej cena, resp. odmena za túto službu nemohla byť premietnutá z dôvodu samostatnosti tejto služby do vzorca pre výpočet RPMN. Na podporu svojho tvrdenia sa žalovaný oprel o vyjadrenie Národnej banky Slovenska, že pri dobrovoľných platbách za voliteľné služby, čo indikuje v danom prípade aj samotný názov platby a poplatku, a ktoré služby sú poskytované na dobrovoľnom rozhodnutí spotrebiteľa a nie sú viazané na poskytnutie peňažných prostriedkov od veriteľa, odplata by nemala byť zahrnutá do odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov. K otázke doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti úveru žalovaný argumentoval tým, že vnútroštátna úprava prekročila článok 22 ods. 1 Smernice, ktorá obsahuje harmonizované ustanovenia, ktoré členské štáty musia zachovať a teda členské štáty práve nesmú zaviesť ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od tejto smernice, čoho výrazom je aj vyjadrenie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit c/a D. I. sp. zn. C-42/15. Preto nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ zmluva umožňuje spotrebiteľovi bez ťažkostí identifikovať dátumy týchto splátok a že aj keď tento údaj je uvedený v obchodných podmienkach (bod 2), ale obchodné podmienky tvorili jednu listinu so zmluvou o úvere a žalobkyňa svojím podpisom potvrdila, že sa s jej obsahom oboznámila, sú splnené predpisy o spotrebiteľskom práve. Súd sa preto musel vysporiadať s uvedeným argumentmi sporových strán.
32. K tvrdeniu žalobkyne, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je potrebné uviesť, že z uvedeného znenia zákona jasne vyplýva, že túto náležitosť zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať musí. Význam tejto zmluvnej podmienky je zdôraznený v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b/ cit. zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z. z., tak, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Je pritom zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá so žalobkyňou dňa 24.03.2014 uvedenú náležitosť neobsahuje. Len v obchodných podmienkach je uvedené, že „termín poslednej splátky úveru, t. j. konečná splatnosť úveru je 370. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania úveru je od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru“. V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že uvedené okrem toho, že je to podstatná náležitosť zmluvy, ktorá by mala byť v samotnej zmluve a nielen v jej všeobecných obchodných podmienkach, aj keď sa obchodné podmienka nachádzajú na rube zmluvy, nie je údaj pre každého účastníka zmluvného vzťahu ľahko vypočítateľný a identifikovateľný, keďže je potrebné vziať do úvahy, že zmluvy o spotrebiteľských úveroch uzatvárajú neraz ľudia s najnižším vzdelaním. Navyše celá koncepcia vety je relatívne zložitá, kedy je potrebné prihliadnuť na to, že údaj o konečnej splatnosti úveru sa nachádza vo všeobecných obchodných podmienkach pod bodom 2 za pomerne dlhý textom, v ktorom pod bodom 1 sa navyše nachádza rovnica výpočtu RPMN, ktorá bežného čitateľa textu ľahko odradí od pokračovania v čítaní celého obsahu obchodných podmienok. Podľa súdu termín konečnej splatnosti úveru musí byť v zmluve uvedený dátumom a nie udalosťou, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, ktoré sa dajú vypočítať, tak by to v zákone uviedol. Nie je v súlade s princípom ochrany spotrebiteľa, ak sa mu predkladá zmluva, ktorá vyžaduje na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty. Termín konečnej splatnosti zmluvy je pritom dôležitým údajom, ktorý by mal byť výrazne vyznačený v samotnej zmluve, kde iné skutočnosti najmä sumy, ktoré má dlžník zaplatiť, sú vyznačené veľmi jasne a zrozumiteľne. K tomu je nutné uviesť, že aj v samotnom Rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 vo veci Home Credit c/a D. I. sp. zn. C-42/15 je uvedené (a to aj v samotnej argumentácii žalovaného), že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Je však jasné, že zmluva o úvere uzavretá medzi žalobkyňou a žalovaným takýmto spôsobom neidentifikovala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Preto súd dospel k záveru, že zmluva nemá podstatnú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch aj v prípade aplikovania rozsudku sp. zn. C-42/15 Súdneho dvora Európskej únie.
33. Navyše sa súd domnieva, že aplikovať uvedený rozsudok sp. zn. C-42/15 neprichádza do úvahy a to z dôvodu, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy v prvom rade zistiť, či môžu smernici priznať priamy účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice a teda eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. K výkladu tohto ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom. Prípadom, ktorý otázku horizontálneho priameho účinku otvoril, bola vec Marshall, C-152/84, rozsudok zo dňa 26.2.1986, v zmysle ktorého smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovením smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať. Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo
ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Priamy účinok môže nastať len v prípade, že je smernica vadne implementovaná.
34. V prípade nepriameho účinku vnútroštátne právo ostáva naďalej v platnosti, nemôže byť vypustené na úkor smernice, vnútroštátny súd ho berie v úvahu a vykladá ho, len musí skúmať, aby výklad bol eurokonformný. Teda nestačí, že Smernica hovorí niečo iné ako zákon, že Súdny dvor EÚ v Rozsudku C-42/15 uviedol, že Smernica sa má vykladať tak alebo onak, musí to byť vnútroštátny súd, ktorý musí skúmať, či môže podľa vnútroštátnych výkladových metód vykladať vnútroštátne právo (zákon) eurokonformne. Vnútroštátne súdy v konštantnej judikatúre potvrdenej Najvyšším súdom SR potvrdili, že výklad zákona je taký, že sa vyžadujú náležitosti stanovené zákonom č. 129/2010 Z. z..
35. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinnosti súladného výkladu. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ Smernice. Súdny dvor tieto medze prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04, Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006, keď uviedol, že povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva. Zároveň výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty značí, že každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. K ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít pri rozhodovaní súdov pritom patril výklad, že spotrebiteľská zmluva sa musí vykladať v súlade s požiadavkou zákona vyslovenou v § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V tejto súvislosti súd poukazuje najmä na ustanovenie § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. a) OZ.
36. Čo sa týka námietky žalobkyne, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje nesprávny výpočet RPMN z dôvodu, že odmena plynúca zo zmluvy o doplnkovej službe zmluvou o poskytovaní domáceho servisu mala byť premietnutá aj do vzorca pre výpočet RPMN úverovej zmluvy súd dospel k tomuto záveru. V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že je nesporné, že žalobkyňa uzavrela dňa 24.03.2014 so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako aj zmluvu o poskytnutí domáceho servisu, kedy obe uzatvorila na jednom mieste s rovnakým sprostredkovateľom U. J. vykonávajúcu túto sprostredkovateľskú službu od roku 2010 až doteraz. Na základe úverovej zmluvy obdržala žalobkyňa 800,-Eur, kedy pri dojednaní výšky úveru a spôsobu jeho splácania uzavrela zmluvu o poskytovaní domáceho servisu. Závislosť oboch zmlúv je zjavná a nikým nespochybnená. Svedčí o tom aj konštrukcia oboch zmlúv, ktoré nielen že boli uzavreté náväzne jedna na druhú, ale súvisia aj spôsobom a výškou platby. V zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere klient začína splácať úver sumou 109,20 Eur až počnúc od štvrtého mesiaca od poskytnutia úveru, prvé tri mesiace platí len po 4,-Eur. Ovšem uvedené prvé tri prvé mesiace klient platí rovnakú sumu 109,20 Eur, avšak titulom zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. Je potrebné položiť si otázku, či zmluvu o poskytovaní domáceho servisu uzavrela žalobkyňa tak, že jej vôľou bola skutočnosť, aby okrem zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru v sume 800,-Eur, ktorý by inak mala splatiť za 13 mesiacov sumou 1 104,-Eur, mala záujem o takú službu, že za odmenu 327,60 Eur bude jej poskytnutá výhoda splácať splátky úveru nie prostredníctvom pošty alebo banky, ktoré obe sú v mieste jej bydliska v Meste L., ale si dopraje pohodlie splácania úveru vo vlastnom byte, s ktorou službou bude tiež spojený servis zaúčtovania peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru (čo prakticky znamenalo zapísanie tej konkrétnej sumy do knižky o domácom servise), upozornenie na termín splátky a na prípadné následky nesplácania (čo je tiež v prospech veriteľa). Z vyjadrenia svedkyne U. J.J., sprostredkovateľky poskytovaných spotrebiteľských úverov vyplývalo, že menovaná poučila žalobkyňu o tom, akú finančnú čiastku bude platiť v súvislosti s uzavretím jednej zmluvy ako aj s uzavretím druhej zmluvy, kedy žalobkyňa sa nepozastavila nad existenciou dvoch zmlúv, pričom mala vedomosť o tom, že v súvislosti s uzavretím zmluvy o poskytovaní domáceho servisu bude musieť zaplatiť viacej ako keby uzatvárala len úverovú zmluvu. Z uvedeného tvrdenia však nevyplýva, či žalobkyni bolo vysvetlené, že systém poskytovania úverov u žalovaného by mohol byť realizovaný aj iným spôsobom, t. j. bez doplnkovej služby. Súd nepochybuje, že sprostredkovateľka p. Tóthová vysvetlila žalobkyni, koľko bude musieť zaplatiť v súvislosti s uzavretím oboch zmlúv, nakoľko uvedená skutočnosť zo zmlúv jasne vyplývala. Teda bolo zrejmé, že žalobkyňa bude splácať úver 13 mesiacov a to 3 mesiace po 113,20 Eur (109,20 Eur + 4,- Eur) a ďalších 10 mesiacov po 109,20 Eur. Nakoľko však pri uzavretí zmlúv nebola prítomná iná osoba ako
sprostredkovateľka p. Tóthová a žalobkyňa, ktorá vzhľadom k zdravotnému stavu nemohla byť vypočutá, nebola zodpovedaná otázka, či bolo žalobkyni riadne vysvetlené, že pokiaľ by nepožiadala o tzv. domáci servis, mohla by dostať úver 800,-Eur lacnejší o 327,60 Eur, kedy by nesplatila 1 431,60 Eur, ale iba 1 104,-Eur, resp. že či bez tzv. domáceho servisu by jej bol úver poskytnutý za iných podmienok. Nakoľko v prípade, že by sprostredkovateľka úverov porušila svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 9 ods. 7 Zák. č. 129/2010 je zrejmé, že výpoveď svedkyne je tendenčná o to viac, že vykonáva funkciu sprostredkovateľky finančných úverov od roku 2009 a pokračuje v tejto činnosti v prospech žalobcu aj v súčasnej dobe, čo je nepochybne systematickým a dlhodobým zdrojom jej príjmov. Súd preto v rámci hodnotenia dôkazov v zmysle princípov uvedených v článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku s prihliadnutím na okolnosť, že ide o žalobkyňu, ktorá je dôchodkyňou, ktorá si bola nútená vziať úver vo výške 800,-Eur dospel k hodnoteniu, že žalobkyňa neuzavrela z vlastnej vôle a presvedčenia zmluvu o domácom servise ako doplnkovú službu k úverovej zmluve za účelom pohodlia platenia splátok, ale ju uzavrela z dôvodu, že nebola informovaná o tom, že uzatvorením tejto zmluvy sa vytvorí dojem, že ide o samostatnú, ňou vyžiadanú službu, ktorá slúži jej potrebám a ktorú mieni honorovať sumou 327,60 Eur, kedy o inej možnosti nebola poučená. K tomuto záveru vedie súd aj samotná výpoveď svedkyne U. J., ktorá síce tvrdila, že žalobkyni boli všetky podmienka uzatvárania zmlúv riadne vysvetlené a že sa menovaná sama rozhodla pre uzavretie doplnkovej služby, avšak z vyjadrenia svedkyne nepriamo vyplývajú aj iné skutočnosti. Medzi tie patrí okolnosť, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu bola produktom, ktorý sa poskytoval 2-3 roky a prestal sa uplatňovať od zmeny zákona, ktorý uložil povinnosť poskytovateľovi úverov zasielať finančné prostriedky priamo na účet klienta. Za uvedenú dobu niekoľkých rokov sprostredkovateľka pritom neuzatvorila žiadnu zmluvu o úvere bez poskytovania domáceho servisu. Pri nepatrných výhodách domáceho servisu a vysokej odplate za tieto služby súd nepovažuje za reálne, aby za situácie, keď sa na nebankové služby obracajú zväčša ľudia vo veľmi zlej sociálnej situácii, pri vysokej nezamestnanosti príznačnej pre L. a okolie, si žiaden žiadateľ o úver nevyžiadal úver bez doplnkovej služby domáceho servisu. Súd preto dospel k záveru, že účelom uzatvorenia tzv. zmluvy o domácom servise bolo obchádzanie zákona spôsobom, aby sa odplata za domáci servis nezapočítala do výpočtu RPMN v úverovej zmluve, čím došlo k spôsobeniu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch ako aj § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Súd pritom vychádza aj z rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici 12Co/170/2015 z ktorého vyplýva, že súdu je známe z rozhodovania všeobecných súdov, že obchodní zástupcovia sú povinní viesť klientov k tomu, aby sa uzatvárali zmluvy obe a že vždy, keď uzatvárali zmluvu o spotrebiteľskom úvere musia súčasne uzavrieť aj zmluvy o poskytnutí domáceho servisu, lebo jedna bez druhej sa nedala uzavrieť. Bolo to tak aj v prejednávanej veci Okresného súdu Žiar na Hronom sp. zn. 4C/38/20104-50 ako aj Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 5C/105/2013 a iných. Je teda zrejmé, že veľká časť klientov žalovaného majú len tú vedomosť, že získanie úveru u žalovaného prostredníctvom jeho sprostredkovateľov je možná len cez doplnkovú službu a teda uzavretie oboch zmlúv má vzájomný neoddeliteľný súvis. Nakoľko vzhľadom k odplate za doplnkovú službu, ktorá bola rovnakým príjmom poskytovateľa úveru ako úroky a poplatky uvedené v zmluve, mala byť odplata za túto tzv. službu započítaná do RPMN tak, ako to ukladá § 2 písm. g/ Zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch, keďže išlo o ďalšie náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom titulom nákladov na doplnkovú službu a pretože bolo preukázané, že na to, aby dlžník získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, muselo dôjsť k uzavretiu vyššie uvedenej doplnkovej zmluvy. Uvedený záver súdu podporuje aj skutočnosť, že nemožno hovoriť o individuálnosti dojednania zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, pretože v prípade uvedenej zmluvy sa jedná o vopred predtlačený formulár, ktorý musel byť súčasťou zmluvy o úvere, a teda táto zmluva bola uzavretá výlučne v súvislosti so zmluvou o úvere a na splnenie záväzkov zo zmluvy o úvere bol viazaný aj zánik tejto zmluvy (čl. 3 v spojení s čl. 1). Jednoznačne teda ide o zmluvu závislú na úverovej zmluve. Pritom dojednaná výška odmeny za túto službu je úplne neprimeraná, pretože sú ňou poskytované okrem výberu splátok v domácom prostredí úplne bežné služby, pričom je tiež celkom zrejmé, že tento „servis“ je viac v prospech veriteľa ako dlžníka, pretože veriteľovi poskytuje istotu výberu splátky alebo jej časti. Dlžník by pritom nemal platiť za to, že si veriteľ znižuje riziko nezaplatenia splátok tým, že ich vyberá v hotovosti. Aj uvedený argument svedčí o tom, že skutočným účelom zmluvy je navýšiť odplatu za poskytnutý úver navyše sofistikovaným spôsobom, že odplata sa nezapočítava do RPMN v úverovej zmluve.
37. Vzhľadom k tomu, že podľa § 11 ods. 1 písm. d/ Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa, súd z vyššie
uvedených dôvodov dospel k záveru, že aj z týchto dôvodov je nutné na zmluvu hľadieť ako na bezúročnú a bez poplatkov.
38. Je nutné preto konštatovať, že uvedeným spôsobom došlo k obchádzaniu ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. ako aj ustanovení § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, čo má za následok v zmysle § 39 OZ neplatnosť zmluvy o poskytovaní domáceho servisu a čo sa týka odplaty za domáci servis výška odplaty je tiež v rozpore s dobrými mravmi. O obchádzaní spotrebiteľského práva svedčí aj skutočnosť, že zmluva o spotrebiteľskom úvere bola poskytnutá za úrok vo výške 20% z istiny a servisný poplatok vo výške 18 % z istiny. Z priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk, ktoré sú skutočnosti všeobecne známe (článok 11 ods. 4 CSP - viď. http:/www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/ financne - trhy / urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank) súd zistil, že v čase uzavretia úverovej zmluvy podľa prehľadu Národnej banky Slovenska výška úrokových sadzieb pri spotrebiteľských úveroch od jedného roka do päť rokov predstavovala 12,7% ročne. Teda pokiaľ v zmluve medzi sporovými stranami bola stanovená výška úrokovej sadzby až 20% ročne a pod pojmom servisný poplatok bol skrytý úrok 18% ročne, došlo k úročeniu istiny o 38%, teda išlo trojnásobnú výšku úrokov, čo značí neprimerane vysoké úroky, ktoré boli dojednané v rozpore s dobrými mravmi. Aj preto súd zmluvu o úvere v časti povinnosti platenia úrokov považoval za absolútne neplatný úkon v rozpore s dobrými mravmi.
39. Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd teda dospel k záveru, že je dôvodný nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 800,-Eur, pričom podľa splátkového kalendára uhradila žalovanému 1 431,60 Eur, čo je súčet všetkých úhrad titulom uzavretia oboch zmlúv. Žalobkyňa teda zaplatila o 631,60 Eur viac, než na zaplatenie akej sumy mal žalovaný nárok (1 431,60 Eur - 800,-Eur). Keďže súd dospel k záveru, že na zmluvu o úvere sa hľadí, ako by bola bez úrokov a bez poplatkov a zmluva o poskytnutí domáceho servisu súd považuje za neplatný právny úkon, lebo jej účelom bolo obchádzanie zákona, súd postupoval podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení, že kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Preto súd rozhodol o vydaní bezdôvodného obohatenia.
40. V tejto súvislosti žalovaný vzniesol námietku premlčania k platbám poskytnutých v súvislosti s domácim servisom plnením zo dňa 24.03.2014 v sume 109,20 Eur a zo dňa 31.03.2014 v sume 49,34 Eur (spolu 158,54 Eur) titulom uplynutia objektívnej premlčacej lehoty pri vydaní bezdôvodného obohatenia. Poukázal na to, že pokiaľ v rozpore s jeho tvrdením súd dospeje k názoru, že zmluva o poskytovaní domáceho servisu je zmluvou neplatnou, vydanie uvedenej sumy 158,54 Eur titulom bezdôvodného obohatenia je premlčané, nakoľko si žalobkyňa uplatnila svoj nárok na súde 02.05.2017. Nakoľko však podľa názoru súdu nárok žalobkyne nebol ani v časti premlčaný, súd rozhodol, že žalovaný je povinný vydať bezdôvodné obohatenie v sume 631,60 Eur (1 431,60 Eur - 800,-Eur) v zmysle návrhu. K tomuto stanovisku súd dospel z dôvodu, že celkovú výšku bezdôvodného obohatenia môže spotrebiteľ (a samozrejme aj dodávateľ) objektívne zistiť iba po zaplatení poslednej splátky v zmysle uzavretých zmlúv, preto premlčacia doba začína plynúť nie od jednotlivých splátok tak, ako to uvádza žalovaný, ale po zaplatení celej sumy. V danom prípade žalobkyňa mala zaplatiť 13 splátok, kedy termín poslednej splátky úveru, t. j. konečná splatnosť úveru bola dojednaná 370. deň po uzatvorení zmluvy uzavretej 24.03.2014, bola posledná splátka zročná 29.03.2015. Trojročná objektívna premlčacia doba preto začala plynúť od 30.03.2015. Z uvedeného je zrejmé, že nedošlo ani k čiastočnému premlčaniu nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
41. Zároveň súd zo sumy 631,60 Eur priznal žalobkyni voči žalovanému aj úroky z omeškania vo výške 5% ročne od 27.04.2017 do zaplatenia. Uvedený úrok priznal v uplatňovanej výške, ktorá neprevyšuje výšku zákonných úrokov z omeškania určených s poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu účastníkov.
42. Podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
44. V prejednanej veci mala žalobkyňa plný úspech, preto súd vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške 100%.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia na Okresný súd v Lučenci, Dr. Herza č. 14, písomne, v štyroch vyhotoveniach.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každá strana v spore dostala jeden rovnopis. Ak strana nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie ja jej trovy.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom, alebo d) nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.