Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_5C-176-2010.pdf
PDF · 150.86 KB
Case nature
Area
Subarea
5C/176/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta, sudkyňou JUDr. Erikou Tischlerovou, v spore žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., so sídlom Bratislava, Cintorínska ul. č. 21, IČO: 35 776 005, proti žalovanej: J.. P. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., t. č. K. XXX, Č. N., právne zastúpenej JUDr. Ivanom Rendekom, advokátom so sídlom Šafárikova 1522, Galanta, o zaplatenie 10.406,69 eura s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 10.074,59 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.074,59 eura od 05.11.2011 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, s tým, že plnením P. A., nar. XX.XX.XXXX, podľa rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 5C/176/2010-273 zo dňa 27.11.2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 5C/176/2010-290 zo dňa 18.12.2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/189/2014-311 zo dňa 07.04.2015 a M. J., nar. XX.XX.XXXX, podľa platobného rozkazu Okresného súdu Galanta č.k. 21Ro/1070/2010-11 zo dňa 15.04.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/189/2014-311 zo dňa 07.04.2015, v rozsahu ich plnenia povinnosť žalovanej zaniká.
II. Súd konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.406,69 eura od 11.01.2010 do 03.05.2010 zastavuje.
III. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
IV. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Právny predchodca žalobcu sa žalobou zo dňa 26.03.2010, doručenou súdu dňa 01.04.2010 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd žalovanú v 1. rade (P. A., Q.. XX.XX.XXXX) ako dlžníčku a žalovanú v 2. rade (M. J., Q.. XX.XX.XXXX) ako ručiteľku zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.225,98 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 11.01.2010 do zaplatenia. Podaním zo dňa 10.11.2010, doručeným súdu dňa 18.11.2010, žiadal, aby súd pripustil vstup ďalšieho subjektu do konania na strane žalovaných, a to žalovanej v 3. rade (J.. P. Y., Q.. XX.XX.XXXX) ako ďalšej ručiteľky a následne podaním zo dňa 10.01.2012 žiadal, aby súd žalované v 1. až 3. rade zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 12.225,98 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od 11.01.2010 do zaplatenia. Po čiastočných späťvzatiach žaloby žiadal zaviazať žalované v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 10.406,69 eura od 11.01.2010 do zaplatenia.
2. Rozsudkom č.k. 5C/176/2010 - 273 zo dňa 27.11.2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 5C/176/2010 - 290 zo dňa 18.12.2013 rozhodol súd o žalobe žalobcu tak, že žalovanú v 1. rade zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 10.406,69 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 10.406,69 eura od 04.05.2010 do zaplatenia, do 31.12.2016, žalobu vo zvyšku zamietol a súčasne rozhodol o trovách konania a o povinnosti žalovanej v 1. zaplatiť súdny poplatok.
3. Predmetný rozsudok napadol žalobca odvolaním, o ktorom odvolací súd uznesením č.k. 25Co/189/2014-311 zo dňa 07.04.2015 rozhodol tak, že odvolanie žalobcu voči vyhovujúcej časti voči žalovanej v 1. rade včítane závislých výrokov o trovách konania a poplatkovej povinnosti žalovanej v 1. rade odmietol. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti voči žalovanej v 3. rade a výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 3. rade zrušil a vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie. Ďalej odvolací súd napadnutý rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti voči žalovanej v 2. rade a výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade zrušil a konanie voči nej zastavil. O trovách konania medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade rozhodol tak, že žalobca a žalovaná v 2. rade navzájom nemajú právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že prejednávanej veci prvoinštančný súd vydal na návrh žalobcu platobný rozkaz č.k. 21Ro/1070/2010-11 zo dňa 15.04.2010, ktorým žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 12.225,98 eura s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 12.225,98 eura od 11.01.2010 do zaplatenia, pričom proti tomuto platobnému rozkazu žalovaná v 2. rade odpor nepodala. Uviedol, že v prípade žalovanej v 1. rade ako dlžníčky a odporkyne 2 ako ručiteľky ide o spoločenstvo samostatné, preto ak podala proti platobnému rozkazu odpor len žalovaná v 1. rade, nemal jej úkon žiadne účinky pre žalovanú v 2. rade (M. J.), ohľadom ktorej platobný rozkaz nadobudol účinky právoplatného rozsudku. O jej povinnosti zaplatiť žalobcovi uplatnenú pohľadávku bolo právoplatne rozhodnuté (res iudicata), a z tohto dôvodu pre neodstrániteľný nedostatok podmienok konania odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti voči žalovanej v 2. rade, ako aj vo výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a žalovanou v 2. rade zrušil a konanie voči nej zastavil. Uviedol, že predmetom konania v prejednávanej veci potom zostal už len nárok žalobcu voči žalovanej v 3. rade ako ručiteľky, ktorá vstúpila do konania až po vydaní platobného rozkazu a nadobudnutí jeho právoplatnosti voči žalovanej v 2. rade, na zaplatenie pohľadávky vo výške 10.406,69 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.406,69 eura od 04.05.2010 do zaplatenia.
4. V zmysle pokynov odvolacieho súdu bolo teda povinnosťou prvoinštančného súdu opätovne posúdiť žalobu žalobcu vo vzťahu k žalovanej v 3. rade (v ďalšom už len „žalovanej“, keďže konanie bolo vo vzťahu k žalovanej v 1. a žalovanej 2. rade právoplatne skončené), doplniť potrebné dokazovanie a následne vo veci znova rozhodnúť a aj o náhrade trov konania.
5. Uznesením č.k. 5C/176/2010 - 358 zo dňa 21.10.2016, súd vyhovel návrhu na zmenu subjektu na strane žalobcu a pripustil, aby do konania vstúpil na miesto pôvodného žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Bratislava, Pribinova č. 2, nový žalobca: Slovenská konsolidačná, a.s., IČO: 35 776 005, so sídlom Bratislava, Cintorínska ul. č. 21.
6. Súd sa vo veci oboznámil s doposiaľ vykonaným dokazovaním /výsluchom strán sporu, Zmluvou č. Y.-XXX-XXX/EO-XXXX o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu, odstúpením od zmluvy, kúpnou zmluvou zo dňa 10.03.2006, výpisom z LV č. XXX, znaleckým posudkom č. 15/2006 znalkyne Ing. Anny Pappovej, čestným prehlásením, potvrdením o prevzatí finančnej hotovosti z 11.03.2006, platobným poukazom zo dňa 25.04.2006, oznámením Tatra Banky o zamietnutí žiadosti o poskytnutie hypotekárneho úveru zo dňa 29.11.2007, žiadosťami o úver, žiadosťou o mimoriadne pridelenie návratnej sociálnej výpomoci, žiadosťami o prijatie, rozpočtom zo dňa 28.2.2006, žiadosťou o poskytnutie sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu i s prílohami, záznamom z rokovania komisie pre realizáciu sociálnej politiky za ROMVSR o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo dňa 11.04.2006, zápisom z mimoriadneho zasadnutia z komisie na realizáciu sociálnej politiky rozpočtovej organizácie úrad MVSR, ktoré sa konalo 11.04.2006, prezenčnou listinou zo zasadnutia, zoznamom žiadostí o sociálnu návratnú výpomoc, výkazom na zrážku dane a vykonávanie pravidelných mesačných zrážok, rozhodnutím o zriadení Centrálnej rozhodcovskej komisie, rezerváciou finančných prostriedkov sociálneho fondu, záznamom z rokovania Centrálnej rozhodcovskej komisie zo dňa 12.10.2006, zápisom zo zasadnutia komisie na realizáciu sociálnej politiky rozpočtovej organizácie, ktoré sa konalo dňa 20.10.2006 za tretí štvrťrok 2006, prezenčnou listinou zo zasadnutia, zoznamom žiadostí o sociálnu návratnú výpomoc, príkazom na zrážku dane a vykonávaní pravidelných mesačných zrážok zo mzdy zo dňa 15.11.2006, kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi M. J. ako predávajúcim a Z.. H. U. ako kupujúcim zo
dňa 05.06.2006, kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi Z.. H. U. ako predávajúcim a J.. P. Š. ako kupujúcou zo dňa 11.07.2006, dodatkom č. 1 ku kúpnej zmluve uzatvoreným dňa 11.07.2006, prehľadom splátok a transakcií zo strany odporkyne v I. rade, zbierkou pokynov generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR, Zmluvou č. SE-179-120/EO-2006 o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu, platobným poukazom zo dňa 12.10.2006/, ako aj ďalším podstatným obsahom spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový stav:
7. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že P. A., ktorá v konaní vystupovala ako žalovaná v 1. rade a voči ktorej bolo konanie už právoplatne skončené, uzatvorila s právnym predchodcom žalobcu ako svojim zamestnávateľom dňa 13.10.2006 Zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu č. Y.-XXX-XXX/EO-XXXX, v zmysle ktorej jej bola poskytnutá bezúročná, bezhotovostná sociálna návratná výpomoc zo sociálneho fondu na účel kúpy rodinného domu vo výške 400.000,- Sk, ktorú sa zaviazala splácať mesačne po 3.335,- Sk (110,70 eura). Taktiež bolo preukázané, že táto pohľadávka bola zabezpečená ručením M. J., ktorá v konaní vystupovala ako žalovaná v 2. rade a voči ktorej bolo konanie právoplatne skončené platobným rozkazom Okresného súdu Galanta č.k. 21Ro/1070/2010-11 zo dňa 15.04.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 25Co/189/2014-311 zo dňa 07.04.2015 a taktiež ručením žalovanej J.. P. Y. (pôvodne ako žalovaná v 3. rade), voči ktorej ešte toto konanie pokračuje. Ručenie žalovanej vzniklo na základe jej písomného vyhlásenia zo dňa 12.10.2006, ktoré bolo súčasťou zmluvy zo dňa 13.10.2006, a týmto na seba zobrala voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Dňa 10.07.2009 bol s dlžníčkou P. A. rozviazaný pracovný pomer z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny.
8. Podľa Čl. 2 bod 2.1 Zmluvy reg. číslo Y.-XXX-XXX/EO-XXXX o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006 (ďalej „Zmluvy“), organizácia poskytne sociálnu návratnú výpomoc jednorazovo v mesiaci október 2006.
9. Podľa Čl. 2 bod 2.3 Zmluvy, dlžník súhlasí s pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 3.335,- Sk počínajúc mesiacom november 2006, ktoré budú uhradené vždy najneskôr do 20. dňa každého mesiaca formou zrážky zo mzdy (so splácaním je potrebné začať v mesiaci nasledujúcom po plánovanom čerpaní). Posledná splátka vo výške 3.135,- Sk bude realizovaná v mesiaci október 2016.
10. V zmysle Čl. 2 bod 2.6 Zmluvy, dlžník v prípade kúpy bytu, rodinného domu, vrátane pozemku do vlastníctva predloží pred čerpaním sociálnej návratnej výpomoci originál, alebo overenú kópiu kúpnej zmluvy o prevode vlastníckych práv. V prípade jej nepredloženia je organizácia oprávnená od zmluvy odstúpiť.
11. Podľa Čl. 2 bod 2.7 Zmluvy, organizácia je oprávnená odstúpiť od zmluvy a žiadať splatenie zostatku sociálnej návratnej výpomoci pred lehotou splatnosti naraz v prípade, že: a) zistí porušenie čl. 1, bodu 1.1., v prípade postupného čerpania sociálnej návratnej výpomoci pozastaví jej čerpanie a vyzve dlžníka k okamžitému splateniu zostatku sociálnej návratnej výpomoci, b) nepredloží požadované doklady dohodnuté v čl. 3, ods. 3.1 osobitných podmienok tejto zmluvy, c) dlžník je v omeškaní so splateným 2 splátok sociálnej návratnej výpomoci.
12. Podľa Čl. 2 bod 2.8 Zmluvy reg. číslo Y.-XXX-XXX/EO-XXXX o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006 (ďalej „Zmluvy“), dlžník sa zaväzuje, že pri skončení pracovného pomeru zaplatí zostatok sociálnej návratnej výpomoci najneskôr do šiestich mesiacov až odo dňa ukončenia pracovného pomeru.
13. Podľa Čl. 2 bod 2.10 Zmluvy, v prípade nesplnenia ustanovení bodov 2.8 a 2.9, t. j. nesplatenia zostatku sociálnej návratnej výpomoci v stanovenej lehote, organizácia uplatní sankčné opatrenie - úročenie zostatku v sociálnej návratnej výpomoci po dobu omeškania. Úroková sadzba bude stanovená vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby vyhlasovanej Národnou bankou Slovenska platnej v čase vzniku dlhu.
14. Podľa Čl. 4 bod 4.1 Zmluvy, pohľadávka organizácie bude zabezpečená ručením tretích osôb, ktorým berú na seba povinnosť, že pohľadávku organizácie uspokoja v plnej výške, ak ju neuspokojí dlžník sám do tridsiatich dní od písomnej výzvy, a to vo forme aktívnej solidarity, t.j. organizácia je oprávnená požadovať plnenie celého dlhu od ktoréhokoľvek ručiteľa.
15. Podľa Čl. 4 bod 4.3 Zmluvy, ručitelia svojim podpisom potvrdzujú, že boli oboznámení s obsahom ručiteľského záväzku so svojimi právami a povinnosťami a súhlasia s tým, že podmienka písomnej výzvy bude splnená, ak zašle organizácia výzvu na poslednú známu adresu ručiteľov.
16. Podľa Čl. 4 bod 4.4 Zmluvy, ručitelia zaväzujú oznámiť veriteľovi všetky nové skutočnosti, ktoré budú mať alebo by mohli mať vplyv na jeho schopnosť plniť za dlžníka.
17. Podľa Čl. 4 bod 4.5 Zmluvy, ručitelia berú na vedomie, že ich ručiteľský záväzok zaniká splnením zaručovanej pohľadávky.
18. Žalovaná v priebehu konania žiadala návrh voči nej zamietnuť. Uviedla, že žalobca v konaní uviedol, že mu bola predložená kúpna zmluva, avšak podľa jej vedomosti to mala byť kúpna zmluva z marca konkrétne z 10.03.2006 medzi pánom J. a žalovanou v 1. rade. Nárok, ktorý je predmetom konania vznikol však na základe zmluvy o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo dňa 13.10.2006, kedy už preukázateľne navrhovateľovi muselo byť jasné, že na základe prvej sociálnej výpomoci z marca toho roku sa žalovaná v 1. rade vlastníčkou nestala, a takisto nebola navrhovateľovi predložená kúpna zmluva medzi žalovanou v 1. rade a skutočným vlastníkom ku dňu 13.10.2006. Podľa jej názoru žalobca predmetnú zmluvu o poskytnutí soc. návratnej výpomoci nemal uzatvoriť, a má za to, že táto zmluva odporuje svojím obsahom a účelom pokynu generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR k poskytovaniu sociálnych návratných výpomocí zo sociálneho fondu č. 5/2005 alebo ho prinajmenšom obchádza. Preto považuje predmetnú zmluvu za neplatnú. Poukázala na § 19 ods. 3 z. č. 523/2004 Z.z., §§ 1 ods. 1 písm. a), 2 ods. 1 a 3 ods. 2 z. č. 278/1993 Z .z. Tiež poukázal na čl. 3 písm. a), čl. 4 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 2, čl. 4 ods. 4, čl. 8 ods. 15 Pokynu generálneho riaditeľa a na § 39 OZ. Uviedla, že zmluva o poskytnutí výpomoci je jednoznačne v rozpore so zákonom o správe majetku štátu a zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy, resp. ich obchádza. Z uvedených dôvodov nie je pasívne legitimovaná v danom konaní. Poukázala aj rozpor čl. 4 ods. 1 a čl. 4 ods. 3 Zmluvy o poskytnutí výpomoci, kde čl. 4 ods. 1 Zmluvy o poskytnutí výpomoci hovorí o tom, že veriteľ má zasielať výzvu samotnému dlžníkovi a ručiteľ má hradiť až potom, ako dlžník dlh nezaplatil ani do 30 dní odo dňa, ako pošle veriteľ výzvu dlžníkovi, nelogicky potom vyznieva čl. 4 ods. 3 zmluvy, v ktorom majú ručitelia súhlasiť s tým, aby sa takáto výzva posielala na ich poslednú známu adresu. Tiež nelogicky vyznieva čl. 4 ods. 1 Zmluvy o poskytnutí výpomoci, a to, že ručitelia uspokoja pohľadávku organizácie, ak ju neuspokojí dlžník ani po písomnej výzve a to vo forme aktívnej solidarity. Podľa nej môže byť aktívna solidarita len na strane dlžníka. Vzhľadom k týmto nejasnostiam a rozporom považuje Zmluvu o poskytnutí výpomoci, aspoň v časti ručiteľov za neplatnú, pokiaľ sa súd nestotožní s argumentáciou o neplatnosti celej zmluvy. Žalovaná istina v zmysle zmluvy mala byť splácaná v splátkach vždy k 20. dňu v mesiaci, avšak v roku 2006 navrhovateľ eviduje v zmysle zmluvy iba jednu splátku, a to decembrovú. Z tohto dôvodu vznáša námietku premlčania prvej splátky, ktorá by mala byť uhradená v novembri 2006. Pokiaľ ide o zvyšok istiny, ktorú navrhovateľ uplatňuje voči tomu výhrady nemá. V zmysle zmluvy by mali byť tieto úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby vzhľadom k tomu, že diskontná sadzba bola v čase odkedy si navrhovateľ uplatňuje úroky 1%, preto by mali byť úroky z omeškania vo výške 2%. V tom zmysle poukazuje na § 17 ods. 1 zák. č. 659/2009 o zavedení meny Euro, podľa ktorého sa úroková sadzba NBS rovná úrokovej sadzbe ECB. Poukazuje na to, že medzi zmluvnými stranami došlo k uzatvoreniu dohody, teda išlo o zmluvné úroky z omeškania a tieto majú prednosť pred zákonnými, tzn. že vyhláška určuje iba horný strop úrokov z omeškania, a pokiaľ boli zmluvne dohodnuté nižšie úroky z omeškania, tieto majú prednosť.
19. Žalobca sa na pojednávaní pridržal vyjadrení právneho predchodcu a uviedol, že v predmetnom sporovom konaní ostala na strane žalovaných už len žalovaná v 3. rade z titulu ručiteľského záväzku, ktorá celý čas namietala platnosť hlavného záväzku, a tým pádom aj platnosť ručiteľského záväzku. K uvedenému zastával názor, že rozpor s internými predpismi MV SR nemôže spôsobiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, nakoľko interný predpis konkrétne pokyn generálneho riaditeľa, sekcie ekonomiky MV SR č. 5/2005 nie je viac ako zákon, pričom doteraz nebol relevantným spôsobom preukázaný rozpor so zákonom, konkrétne so zákonom č. 278/93 Z.z. o správe majetku štátu, preto len holé tvrdenie, že sa jedná o absolútnu neplatnosť hlavného záväzku bez uvedenia konkrétneho rozporu s citovaným zákonom nie je možné posúdiť ako neplatnosť hlavného záväzku, tým pádom stále existuje aj ručiteľský záväzok, ktorý je platný. Nebol preukázaný rozpor so zák. 523/2004 Z.z. a 278/93 Z.z. o správe majetku štátu, to znamená, že žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že správca majetku
štátu poskytoval sociálnu návratnú výpomoc žalovanej v 1. rade nehospodárne a neefektívne v zmysle citovaných zákonov, nakoľko správca majetku štátu vykonáva správu majetku štátu vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť, a tým, že konal na vlastnú zodpovednosť, tak bola žalovanej v 1. rade poskytnutá pôžička na základe schválenia Centrálnej rozhodcovskej komisie zo dňa 12.10.2006, a to zmluvou o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu č. Y.-XXX-XXX/EO-XXXX zo dňa 13.10.2006. V uvedenom prípade išlo o schválenie pôžičky v zmysle ust. čl. 10 bodu 3. pokynu MV SR č. 5/2005, t.j. že v uvedenom prípade išlo o riešenie problému nad rámec tohto pokynu, kedy bola oprávnená o poskytnutí predmetnej pôžičky rozhodnúť centrálna rozhodcovská komisia. Aj keby sa súd nestotožnil s tým, že zmluva je v súlade s ust. tohto článku, pokynu č. 5/2005, hlavný záväzok považuje za platný, nakoľko nebol nijakým spôsobom poukázaný rozpor so zákonnými ustanoveniami. Poukázal na to, že v súdnej, ale aj v bežnej právnej praxi sa podanie žaloby, ktorou sa uplatňuje zaplatenie dlhu považuje za kvalifikovanú výzvu na splnenie. Jej účinky nastanú doručením žaloby dlžníkom. Na základe uvedeného sa súdom ustálilo v predchádzajúcom konaní, že povinnosť zaplatenia úrokov bude odo dňa doručenia žaloby žalovanej v 1. rade, t.j. odo dňa 04.05.2010. Preto žiada zaplatenie totožnej sumy ako bola vo výroku rozsudku zaviazaná žalovaná v 1. rade. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby súd žalovanú v 3. rade zaviazal z titulu ručiteľského záväzku zaplatiť žalobcovi sumu istiny vo výške 10.406,69 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy tejto istiny od 04.05.2010 do zaplatenia, pričom v rozsahu plnenia jednej zo žalovaných (v 1. rade alebo 2. rade) zaniká druhým z nich povinnosť plniť. Náhradu trov konania si neuplatnil, nakoľko im po postúpení pohľadávky žiadne nevznikli.
20. Žalovaná sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa v celom rozsahu pridržala všetkých svojich doterajších vyjadrení. Uviedla, že v konaní už niekoľkokrát vysvetlila, z akých dôvodov považuje Zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006 za absolútne neplatnú. Zhrnula, že i Ministerstvo vnútra SR je rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny rozpočet a na zabezpečenie efektívneho a hospodárneho nakladania s prostriedkami štátu v rezorte Ministerstva vnútra SR, vrátane prostriedkov sociálneho fondu, a to konkrétne pri poskytovaní sociálnych návratných výpomocí, bol vydaný pokyn generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o poskytovaní sociálnych návratných výpomocí zo sociálneho fondu, ktorý bol uložený aj do súdneho spisu. Pôvodný žalobca pri nakladaní s prostriedkami v sociálnom fonde mal postupovať tak, aby pri ich poskytnutí zamestnancom zabezpečil maximálne efektívne použitie, aby bola zabezpečená hospodárnosť nakladania s týmito prostriedkami. V rozpore s jedným s podstatných zámerov zákonodarcu vyjadrených v zákone o rozpočtových pravidlách a zákone o správe majetku štátu, teda zabezpečiť práve efektívne a hospodárne nakladanie s prostriedkami štátu, poskytol prostriedky na základe Zmluvy o poskytnutí soc. výpomoci P. A., pričom samotná táto zmluva, ale aj postup, ktorý jej predchádzal, vôbec nezabezpečoval efektívne a hospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami, obchádzal zákon o rozpočtových pravidlách a tiež zákon o správe majetku štátu, a podľa jeho názoru bol s týmito zákonmi dokonca v rozpore. Neefektívnosť a nehospodárnosť potvrdzuje aj to, že uzatvorená zmluva bola aj jednoznačne v rozpore s pokynom generálneho riaditeľa, ktorý mal zabezpečovať efektívnosť a hospodárnosť nakladania s prostriedkami fondu. V jednom roku mohla byť zamestnancovi poskytnutá len jedna výpomoc a iba po splatení predchádzajúcej výpomoci, P. A.Á. však Ministerstvo vnútra SR poskytlo dve pôžičky, a to bez splnenia podmienky predchádzajúceho splatenia. Pôžička mala byť poskytnutá za účelom toho, aby nehnuteľnosť po zakúpení bola vo vlastníctve zamestnanca, čo splnené nebolo. Poskytnutie pôžičky malo byť prísne účelové, a to konkrétne za účelom kúpy domu P. A., ona, ale pritom podľa predložených podkladov nič nekúpila. Peniaze mali byť prevedené na účet predávajúceho, pričom boli prevedené na účet zamestnancovi, teda pani Eve Fedorčákovej, ktorá ich použila na úplne iný účel. Poskytnutie výpomoci bolo teda prísne účelové, v tomto prípade na účel kúpy rodinného domu, čo však dodržané nebolo, nakoľko P. A. žiaden dom nekúpila, pritom v čase, kedy bola uzatvorená zmluva o poskytnutí soc. výpomoci muselo byť už ministerstvu zrejmé, že sa táto jeho zamestnankyňa vlastníčkou domu nestane. Jedným z účelov zákona o správe majetku štátu je zabezpečiť hospodárne a efektívne vynakladanie a spravovanie financií v majetku štátu. Týmto postupom pri uzatváraní predmetnej zmluvy však Ministerstvo vnútra SR absolútne nepostupovalo hospodárne a s potrebnou mierou opatrnosti, tak, aby došlo k efektívnemu nakladaniu s majetkom štátu, čím došlo k porušeniu zákona o správe majetku štátu a zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, resp. takýmto postupom bol obchádzaný účel týchto zákonov. Napriek tomu, že ide o súkromnoprávnu zmluvu medzi štátom a P. A. - ako zamestnancom a fyzickou osobou, ani táto zmluva svojim obsahom nemôže odporovať zákonu alebo ho obchádzať a je príkladom neefektívneho nakladania s verejnými prostriedkami. Rovnako poukázala na to, že žalovaná je ručiteľkou, pričom
ručiteľský vzťah je vzťahom akcesorickým a v prípade neplatnosti hlavného záväzku je neplatný aj ručiteľský vzťah. Vzhľadom ku všetkým uvedeným skutočnostiam žiadala žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Eventuálne pre prípad, že by bol súd iného názoru, teda že by považoval Zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006 za platný právny úkon, poukázala na viacero dôležitých skutočností. Podľa zmluvy mal ručiteľ plniť až potom, ako ho na to vyzve pôvodný žalobca, pričom mal plniť do 30 dní odo dňa písomnej výzvy. Až doručením takejto výzvy sa ručiteľ môže dozvedieť, že dlžník neplní a že má plniť on. Pôvodný žalobca žalovanej žiadnu výzvu neposlal, o neplnení splátok P. A. a o svojej povinnosti plnenia sa dozvedela až doručením žaloby zo súdu. V zmysle súdnej praxe sa za výzvu považuje aj doručenie žaloby. Tvrdila teda, že sa mohla dostať do omeškania teoreticky najskôr dňom, ktorý nasleduje po dni, kedy jej bola doručená žaloba. Z doručenky vyplýva, že zásielka súdu bola prevzatá až dňa 31.10.2011. Do omeškania som sa teda mohla dostať najskôr dňom 01.11.2011, ale vzhľadom k zmluvnej povinnosti plniť až v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy, sa domnieva, že sa do omeškania mohla dostať až dňa 01.12.2011. Z uvedeného dôvodu by mal preto súd v časti úrokov z omeškania od 11.01.2010 do 30.11.2011 žalobu zamietnuť. V zmluve o poskytnutí návratnej výpomoci boli dohodnuté úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby vyhlásenej NBS v čase vzniku dlhu. Žalovanej je známe, že výšku úrokov z omeškania určuje vykonávací predpis, avšak v zmysle súdnej praxe si strany môžu dojednať úroky z omeškania aj vo výške nižšej ako určuje vykonávací predpis, nie však naopak. Preto sa domnieva, že do úvahy prichádzajú úroky z omeškania až odo dňa 01.12.2011, preto úroky z omeškania by mali byť vo výške 2 %. Poukázala tiež na to, že podľa zmluvy o poskytnutí soc. výpomoci sa táto mala Ministerstvu vnútra SR splácať v splátkach. Prvá splátka vo výške 110,70 eura podľa uzatvorenej Zmluvy o poskytnutí soc. výpomoci mala byť uhradená ešte v novembri 2006, uhradená pritom podľa podkladov žalobcu nebola. Podľa rozpisu splátok od pôvodného žalobcu neboli uhradené ani splátky (každá vo výške 110,70 eura) za mesiace január a apríl 2007, týmto vzniesla námietku premlčania k týmto splátkam, nakoľko pôvodný žalobca požiadal o pristúpenie žalovanej do konania až dňa 10.11.2010. Rovnako uviedla, že predmetnú nehnuteľnosť po dohode s bankou predala, nakoľko nevládala splácať hypotéku. Po celú dobu úver splácala len ona, nikdy v predmetnej nehnuteľnosti nebývala a ani o to nemala záujem. Po vyplatení úveru ostala na nule, teda z predaja nemala žiaden profit, ale je rada, že už nemusí poskytovať zadarmo bývanie osobe, s ktorou už roky neudržiava žiaden kontakt.
21. Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 523/2004 o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu 13.10.2006 (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“), právnické osoby a fyzické osoby, ktorým sa poskytujú verejné prostriedky, zodpovedajú za hospodárenie s nimi a sú povinné pri ich používaní zachovávať hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich použitia; pri poskytovaní preddavkov z verejných prostriedkov sú povinné postupovať podľa odsekov 8 až 10.
22. Podľa § 31 ods. 1 písm. a/, b/, j/ zákona o rozpočtových pravidlách, porušením finančnej disciplíny je a) poskytnutie alebo použitie verejných prostriedkov v rozpore s určeným účelom, b) poskytnutie alebo použitie verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, ktorým dôjde k vyššiemu čerpaniu verejných prostriedkov, j) nehospodárne, neefektívne a neúčinné vynakladanie verejných prostriedkov.
23. Podľa § 31 ods. 7 zákon o rozpočtových pravidlách, subjekt verejnej správy, ktorý porušil finančnú disciplínu podľa odseku 1 písm. a) až n), je povinný uplatniť voči zamestnancovi zodpovednému za porušenie finančnej disciplíny postup podľa osobitných predpisov. Ak sa verejné prostriedky poskytli za podmienok, ktorých nesplnenie je spojené s povinnosťou ich vrátenia, uplatní sa pri porušení týchto podmienok rovnaká sankcia ako pri porušení finančnej disciplíny podľa odseku 1 písm. a).
24. Podľa§ 1 ods. 1 písm. a/, § 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o správe majetku štátu“), tento zákon upravuje správu majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky (ďalej len „majetok štátu“) vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére, ktorú vykonáva správca majetku štátu (ďalej len „správca“), a to štátna rozpočtová organizácia a štátna príspevková organizácia. Správca je oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu.
25. Podľa § 14a ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm. a/ zákona o správe majetku štátu, Ministerstvo financií a správy finančnej kontroly vykonávajú vládny audit dodržiavania ustanovení tohto zákona
a osobitných predpisov pri správe majetku štátu vykonávanej správcami uvedenými v § 1 ods. 1, okrem Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, zriaďovateľmi pri udeľovaní súhlasu podľa tohto zákona a dodržiavania povinností uložených týmto zákonom pri nakladaní s majetkom štátu prevedeným, prenajatým alebo vypožičaným fyzickým osobám a právnickým osobám. V pôsobnosti ministerstva financií je vykonávanie vládneho auditu dodržiavania ustanovení tohto zákona a osobitných predpisov pri správe majetku štátu vykonávanej ministerstvami a ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy Slovenskej republiky, pri udeľovaní súhlasu ministerstvami a ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy Slovenskej republiky ako zriaďovateľmi a vládny audit dodržiavania ustanovení tohto zákona fyzickými osobami alebo právnickými osobami, ktoré nadobudli majetok štátu za cenu nižšiu než primeranú alebo majú majetok štátu v nájme alebo vo výpožičke od ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. V prípade zistenia porušenia ustanovení tohto zákona a osobitných zákonov môžu ministerstvo financií a správy finančnej kontroly podľa závažnosti porušenia uložiť pokutu správcovi až do výšky 6.000 eur.
26. Podľa § 546 Občianskeho zákonníka, dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.
27. Podľa § 548 ods. 1 OZ, ručiteľ je povinný dlh splniť, ak ho nesplnil dlžník, hoci ho na to veriteľ písomne vyzval.
28. Podľa § 563 OZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
29. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
30. Podľa § 101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
31. Podľa § 103 OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.
32. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
33. Podľa § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení nesk. predpisov (ďalej „Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.“), ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.
34. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.01.2013, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
35. Súd sa v prvom rade zaoberal námietkami žalovanej ohľadom absolútnej neplatnosti Zmluvy o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu zo dňa 13.10.2006, kde dôvodila najmä tým, že táto zmluva, ale aj postup, ktorý jej predchádzal, vôbec nezabezpečoval efektívne a hospodárne nakladanie s verejnými prostriedkami, obchádzal zákon o rozpočtových pravidlách a tiež zákon o správe majetku štátu, a podľa jej názoru bol s týmito zákonmi dokonca v rozpore, keďže nebolo dodržané prísne účelové poskytnutie výpomoci. Tvrdila tiež, že Ministerstvo vnútra SR absolútne nepostupovalo hospodárne a s potrebnou mierou opatrnosti, tak, aby došlo k efektívnemu nakladaniu s majetkom štátu, čím došlo k porušeniu zákona o správe majetku štátu a zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy, resp. takýmto postupom bol obchádzaný účel týchto zákonov a keďže žalovaná je ručiteľkou, pričom ručiteľský vzťah je vzťahom akcesorickým a v prípade neplatnosti hlavného záväzku je neplatný
aj ručiteľský vzťah, žiadala žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Týmito námietkami žalovanej bolo potrebné sa zaoberať z dôvodu, že pri ručení platí zásada, že bez platného hlavného záväzku niet ručenia, a teda, ak zmluva, na základe ktorej vznikol hlavný záväzok, je neplatná, je neplatná aj dohoda o ručení. Súd však v prípade tejto zmluvy ani ručiteľského záväzku žalovanej nezistil skutočnosti, ktoré by zakladali neplatnosť týchto právnych úkonov v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Sankcia absolútnej neplatnosti obsiahnutá v ustanovení § 39 OZ predstavuje významný zásah do autonómie vôle zmluvných strán, aplikácia tohto ustanovenia preto nesmie byť nadužívaná, ale musí byť v každom konkrétnom prípade zvažovaná aj vo vzťahu k iným sankčným ustanoveniam zákona. Nemožno totiž zabúdať, že hoci každú vadu právneho úkonu možno formálne chápať ako porušenie zákonom stanovených náležitostí, teda ako rozpor so zákonom, súkromné právo obsahuje ucelený systém rôznych sankčných následkov, ktoré postihujú takéto vady. Ustanovenie § 39 OZ je preto možné aplikovať subsidiárne iba v tých prípadoch, keď konkrétne vada úkonu nie je postihnuteľná podľa iných ustanovení zákona; to platí najmä za situácie, keď takéto ustanovenie obsahuje miernejší sankčný následok, než je absolútna neplatnosť právneho úkonu. Taktiež tvrdenie žalovanej, že zmluva o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu odporuje svojím obsahom a účelom Pokynu generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR k poskytovaniu sociálnych návratných výpomocí zo sociálneho fondu č. 5/2005 alebo ho prinajmenšom obchádza, bola bez právneho významu, keďže o rozpor so zákonom nejde, ak právny úkon odporuje predpisu, ktorý všeobecne záväznú povahu nemá (napr. pokynu či internej inštrukcii ústredného úradu). Súd je teda toho názoru, že ani prípadné pochybenia pri poskytovaní tejto sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu na účel kúpy rodinného domu zamestnávateľom zamestnancovi by nezakladali neplatnosť tohto právneho úkonu (zmluvy) a v prípade, ak by bolo zistené porušenie zákona o správe majetku štátu príslušný subjekt by mohol vyvodiť voči správcovi (Ministerstvu vnútra SR) sankcie v zmysle 14a ods. 4 zákona o správe majetku štátu a následne pri porušení finančnej disciplíny podľa § 31 zákona o rozpočtových pravidlách, by bola založená povinnosť subjektu verejnej správy uplatniť v zmysle § 31 ods. 7 citovaného zákona voči zodpovednému zamestnancovi príslušné sankcie. Taktiež poukaz žalovanej na skutočnosť, že P. A. žiaden dom nekúpila, pritom v čase, kedy bola uzatvorená zmluvy o poskytnutí soc. výpomoci muselo byť už ministerstvu zrejmé, že sa táto jeho zamestnankyňa vlastníčkou domu nestane, čím teda chcela podporiť svoje tvrdenia, že nebolo dodržané prísne účelové poskytnutie výpomoci, nebol v danej veci relevantný, nakoľko táto skutočnosť neovplyvňuje podstatu právneho vzťahu medzi veriteľom a ručiteľom. Opačný záver by bol v rozpore s účelom ručenia ako právnym prostriedkom na zabezpečenie práv a povinností zo záväzkov. Zmluva navyše obsahovala v jej ustanoveniach v prípade nedodržania podmienok jej poskytnutia zo strany dlžníka len možnosť organizácie (MV SR), t.j. veriteľa odstúpiť od tejto zmluvy o sociálnej návratnej výpomoci, vôbec nezakotvovala povinnosť právneho predchodcu žalobcu tak urobiť. Je vecou ručiteľa, aby si zadovážil informácie o tom, aké povinnosti mu vyplynú z ručiteľského záväzku a dôvod, pre ktorý sa ručiteľ rozhodoval zaviazať na splnenie dlhu namiesto dlžníka, je bez právneho významu. Zákon neukladá veriteľovi žiadnu poučovaciu povinnosť vo vzťahu k ručiteľovi o tom, aké povinnosti preňho vyplynú z ručiteľského záväzku. Je teda na ručiteľovi, aby si sám a ešte predtým, ako záväzok prevezme, obstaral informáciu v tomto smere.
36. Pokiaľ ide o právnu podstatu občianskoprávnej úpravy ručenia, nemá ručiteľský záväzok formu pasívneho solidárneho záväzku. Vstup ručiteľa do záväzkového právneho pomeru veriteľa a dlžníka neznamená prevzatie dlhu popri pôvodnom dlžníkovi ani pristúpenie k záväzku. Ručiteľ nie je teda s dlžníkom zaviazaný spoločne a nerozdielne a nemá postavenie solidárneho dlžníka. Inštitút ručenia sa vyznačuje dvoma základnými znakmi: akcesoritou a subsidiaritou. Akcesorický charakter ručenia znamená, že obsah ručiteľského záväzku sa riadi obsahom hlavného záväzku. Z akcesority ručenia vyplýva, že záväzok ručiteľa je existenčne závislý od hlavného záväzku: ak zanikne pohľadávka, ktorej splnenie ručiteľ zabezpečuje, zanikne tiež ručiteľský záväzok, a to práve ako prejav uvedenej akcesority. Akcesorický charakter ručenia sa prejavuje aj v prípade, ak dôjde k postúpeniu pohľadávky na nového veriteľa (postupníka); postúpenou pohľadávkou prechádza zabezpečenie na postupníka. Subsidiarita ručiteľského záväzku znamená, že ručiteľ nie je zaviazaný vedľa hlavného dlžníka ako spoločný dlžník, ale je povinný uspokojiť pohľadávku veriteľa až vtedy, ak ju neuspokojí dlžník. Ručiteľ teda nie je primárnym, ale až sekundárnym dlžníkom. Zo subsidiárneho charakteru ručenia tiež vyplýva, že kým pri pasívnej solidarite má veriteľ právo žiadať o splnenie celého dlhu od ktoréhokoľvek dlžníka, pri ručiteľskom záväzku musí veriteľ vyzvať na plnenie najprv dlžníka, a až potom, keď táto bola výzva neúspešná, môže požadovať plnenie od ručiteľa (pozri § 548 ods. 1 OZ). Povinnosť ručiteľa splniť dlh nastupuje teda len na druhom mieste, čo sa prejavuje tým, že veriteľ môže od neho vymáhať splnenie
dlhu len vtedy, keď dlžníka vyzval (upomenul) na plnenie (§ 548 ods. 1 OZ) a keď dlžník napriek tomu nesplnil.
37. Pokiaľ doba trvania ručenia nebola obmedzená, na existenciu povinnosti ručiteľa plniť za dlžníka nemá vplyv okolnosť, kedy veriteľ uplatní svoju pohľadávku priamo u dlžníka alebo na súde. Zákon neukladá veriteľovi povinnosť domáhať sa svojich práv. V súlade s požiadavkou právnej istoty iba bráni existencii dlhotrvajúcich práv a im zodpovedajúcich povinností inštitútom premlčania (§ 100 a nasl. OZ), ktorého účelom je jednak stimulovať veriteľa na včasné vykonanie svojho práva a súčasne zabrániť tomu, aby boli dlžníci po neobmedzenú dobu vystavení vymožiteľnosti ich povinností na súde. Premlčanú pohľadávku dlžníka nie je povinný uhradiť ani ručiteľ.
38. Ako dôvodnú súd vyhodnotil námietku premlčania 3 splátok po 110,70 eura za mesiac november 2006, január 2007 a apríl 2007, vznesenú žalovanou, pričom tieto splátky podľa prehľadu predloženého právnym predchodcom žalobcu dlžníčka P. A. neuhradila, čo v konaní ani žalobca nerozporoval, resp. sa k týmto skutočnostiam vôbec nevyjadril. Premlčacia doba podľa právnej úpravy v Občianskom zákonníku beží u hlavného dlžníka aj u ručiteľa samostatne, nezávisle na sebe, ale jej začiatok plynul v posudzovanej veci u dlžníčky aj u ručiteľky rovnako - od splatnosti neuhradených splátok, a to za november 2006 (20.11.2006), január 2007 (20.01.2007), apríl 2007 (20.04.2007). Takže od 21.11.2006 (pri splátke za november 2006), 21.01.2007 (pri splátke za január 2007), 21.04.2007 (pri splátke za apríl 2007) mal žalobca možnosť uplatniť právo na súde, tak proti dlžníčke, ako aj proti ručiteľkám. U žalovanej bola žaloba uplatnená na súde dňa 18.11.2010, t.j. podaním návrhu na pripustenie vstupu žalovanej do konania na strane žalovaných na súd. Pokiaľ žalobca neuplatnil právo proti žalovanej do troch rokov od splatnosti nezaplatených splátok uvedených vyššie a žalovaná vzniesla námietku premlčania, súd z toho dôvodu právo priznať nemohol. Z týchto dôvodov súd žalobu v časti istiny 332,10 eura voči žalovanej zamietol.
39. Súd sa ďalej zaoberal námietkou žalovanej, že sa mohla dostať do omeškania teoreticky najskôr dňom, ktorý nasleduje po dni, kedy jej bola doručená žaloba, t.j. najskôr dňom 01.11.2011, ale vzhľadom k zmluvnej povinnosti plniť až v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy, sa domnieva, že sa do omeškania mohla dostať až dňa 01.12.2011. Základnou podmienkou omeškania dlžníka je splatnosť dlhu. Nárok veriteľa je splatný, keď dlžník plnenie, na ktoré je povinný, musí splniť. Ak deň splatnosti dlhu nie je dohovorený alebo inak určený, môže splatnosť dlhu privodiť veriteľ sám tým, že požiada dlžníka, aby dlh splnil (§ 563 OZ). To znamená, že splatnosť dlhu nastáva prvého dňa po tom, čo veriteľ vyzval dlžníka na plnenie. Pokiaľ ide o rozsah záväzku ručiteľa vo vzťahu k veriteľovi, rozhodujúci je vždy obsah hlavného záväzku medzi dlžníkom a veriteľom. Zásadne platí, že ručenie sa vzťahuje nielen na hlavný záväzok dlžníka, ale aj na príslušenstvo dlhu; ručiteľ ručí iba za úroky z omeškania, ktoré sa stali splatnými po uzavretí dohody o ručení. Ručiteľ spravidla zodpovedá za splnenie dlhu v takom istom rozsahu ako dlžník, čo sa však platí v prípade, ak nebol rozsah ručenia obmedzený. Žalovaná sa v čl. 4 Zmluvy (bod 4.1 v spojení s bodom 4.3) ako ručiteľka zaviazala, že na základe výzvy veriteľa, pohľadávku organizácie uspokoja v plnej výške, ak ju neuspokojí dlžník sám do tridsiatich dní od písomnej výzvy, ktorá bude zaslaná na poslednú známu adresu ručiteľov. Súd tieto body čl. 4 zmluvy vykladal na ťarchu žalobcu, nakoľko jeho právny predchodca zmluvu vyhotovil, a pritom v nej jednoznačne neuviedol, či táto lehota 30 dní od doručenia výzvy na splnenie dlhu je určená pre dlžníka alebo aj pre ručiteľov. Písomná výzva adresovaná dlžníkovi na splnenie splatného záväzku, ktorá je predpokladom pre vymáhanie plnenia záväzku od ručiteľa, môže byť obsiahnutá v žalobe, ktorou sa veriteľ domáha voči dlžníkovi zaplatenia dlžnej sumy. Naproti tomu zákon nepredpisuje, aby vyzvaný mal byť aj ručiteľ, čo je veľká nevýhoda pre ručiteľa; povinnosť zaslať upomienku ručiteľovi však v prejednávanej veci obsahovala dohoda medzi veriteľom a ručiteľom (čl. 4 Zmluvy), čo súd s poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil ako zmluvné obmedzenie rozsahu ručenia, pokiaľ ide o splatnosť zabezpečenej pohľadávky. Z obsahu spisu vyplýva, že žaloba s prílohami spolu s uznesením, ktorým bol pripustený vstup žalovanej do konania, bola žalovanej doručená dňa 04.10.2011 + 30 dní v zmysle čl. 4 Zmluvy, teda žalovaná bola povinná dlh splniť do 04.11.2011. Odo dňa nasledujúceho po tomto dni, t.j. od 05.11.2011 sa dostala do omeškania. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti úrokov z omeškania od 04.05.2010 do 04.11.2011 žalobu zamietol. Právny zástupca žalovanej uvádzal iný dátum (31.10.2011), kedy boli žalovanej doručené predmetné písomnosti, avšak súd mal z doručeniek založených v spise preukázané, že žaloba s prílohami a uznesením č.l. 56 bola doručená žalovanej dňa 04.10.2011; dňa 31.10.2011 jej bolo doručené predvolanie na termín pojednávania.
40. Žalobca (jeho právny predchodca) už v rámci odvolania proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 5C/176/2010 - 273 zo dňa 27.11.2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 5C/176/2010 - 290 zo dňa 18.12.2013, doručeného súdu dňa 20.01.2014 a ani v konaní nasledujúcom po rozhodnutí odvolacieho súdu netrval na pôvodnom žalobnom petite v časti úrokov z omeškania zo žalovanej istiny od 11.01.2010 do zaplatenia, ale žiadal už len úroky z omeškania od 04.05.2010 do zaplatenia. Súd vzhľadom na toto vyjadrenie žalobcu, ktoré posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby, konanie v súlade s § 145 ods. 2 CSP v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.406,69 eura od 11.01.2010 do 03.05.2010 zastavil (výrok II. rozsudku).
41. Čo sa týka výšky úrokov z omeškania, táto bola dohodnutá v Zmluve (čl. 2 bod 2.10) zo dňa 13.10.2006 v súlade v tom čase platným a účinným ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., t.j. vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalovaná v tejto súvislosti uvádzala, že v zmluve o poskytnutí návratnej výpomoci boli dohodnuté úroky z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby vyhlásenej NBS v čase vzniku dlhu, avšak napriek tomu, že výšku úrokov z omeškania určuje vykonávací predpis, v zmysle súdnej praxe si strany môžu dojednať úroky z omeškania aj vo výške nižšej ako určuje vykonávací predpis. Preto sa domnievala, že do úvahy prichádzajú úroky z omeškania až odo dňa 01.12.2011, preto úroky z omeškania by mali byť vo výške 2 %. K tomuto súd uvádza, že pojem „základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky“ vymedzuje § 17 ods. 1 generálneho zákona o zavedení meny euro (zákon č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Z tohto ustanovenia vyplýva, že pod pojmom „diskontná sadzba NBS“ sa odo dňa zavedenia meny euro (01.01.2009) rozumie základná úroková sadzba ECB. Takáto zmena základnej úrokovej sadzby pri prechode SR na menu euro nemá vplyv na dokončenie úročenia podľa pôvodnej výšky úrokovej sadzby počas úrokového obdobia, ktoré začalo plynúť pred dňom zavedenia meny euro a ktoré uplynie po zavedení meny euro v SR. Ako bolo uvedené vyššie, súd ustálil, že žalovaná sa do omeškania dostala 05.11.2011, t.j. až po zavedení meny euro, a preto tieto domnienky žalovanej o výške úrokovej sadzby nemajú žiadne opodstatnenie. Už zo samotnej zmluvy jednoznačne vyplýva spôsob určenia výšky zákonných úrokov z omeškania - podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (znenie účinné v čase uzatvorenia zmluvy). Napriek uvedenému, súd k tomuto súd ešte uvádza, že ustanovenie § 517 ods. 2 vety za bodkočiarkou OZ účastníkom dohodu o inej výške úrokov z omeškania výslovne síce nezakazuje, nemožnosť prijatia odchylnej zmluvnej úpravy však vyplýva z charakteru tohto ustanovenia. Ak sa v ňom uvádza, že „výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis“, nenecháva gramatický výklad tohto ustanovenia priestor pre úvahy, či možno výšku úroku z omeškania alebo poplatok z omeškania stanoviť inak, teda ani dohodou účastníkov. Ani z hľadiska funkčnej interpretácie citovaného ustanovenia nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že výška úrokov z omeškania je ním stanovená pre účastníkov občianskoprávnych vzťahov záväzne. Z uvedeného vyplýva, že výška úrokov z omeškania v danej veci predstavuje 9,5 % ročne (t.j. základná úroková sadzba ECB v období od 13. 07. 2011 do 08. 11. 2011 - 1,50 % + 8 percentuálnych bodov). Nakoľko si však žalobca uplatnil úroky z omeškania vo výške 9 % ročne, súd je týmto viazaný a nemôže prisúdiť viac ako strana žiada (ultra petitum). S poukazom na uvedené zaviazal žalovanú na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy priznanej istiny 10.074,59 eura od 05.11.2011 do zaplatenia.
42. Pokiaľ ide o samotný výrok I. rozsudok, súd so zreteľom na uvedené dôvody a najmä so zreteľom na to, aby veriteľ nemohol byť uspokojený viacnásobne tým istým plnením, hoci jedným na základe plnenia z dlžoby a ďalšími na základe plnenia z ručiteľského vzťahu, v záujme určitosti výroku rozsudku vyjadril povinnosť žalovanej ručiteľky s ohľadom na už právoplatne skončené konanie voči pôvodne žalovaným v 1. a 2. rade, ktoré vo výroku označil ich identifikačnými údajmi. Takýto výrok v rozsudku bráni tomu, aby veriteľ mohol dosiahnuť to isté plnenie viackrát a zároveň odstraňuje pochybnosti, ktoré by inak mohli nastať pri výkone rozhodnutia, lebo takto už v základnom konaní o veci samej sa riešia hmotnoprávne otázky základu nároku.
43. Podľa § 262 ods. CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
44. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
45. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
46. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
47. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP. Žalobca mal v konaní neúspech v časti istiny 332,10 eura a úroku z omeškania, v ktorých súd žalobu zamietol a tiež v časti úrokov z omeškania, v ktorej zobral žalobu späť. Vzhľadom na nepatrný neúspech žalobcu v spore by mal žalobca nárok na náhradu konania v plnom rozsahu, nakoľko si však žiadne neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný do 15 dní od jeho doručenia na Okresnom súde Galanta. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom po nadobudnutí jeho vykonateľnosti dobrovoľne splnená, je možné podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok).