Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/28/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci žalobcu P. E. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v H.F. na Y. N. XX/B proti povinnému G. E. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v H. na Y. X zastúpeného advokátkou JUDr. Marianou Lechmanovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Štúrovej 20 v konaní o zvýšenie, zníženie a zrušenie vyživovacej povinnosti o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 15.11.2016 č.k. 24Pc 1/2016-68 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného za obdobie od 11.7.2016 do 28.2.2017 a od 1.3.2017 zrušuje vyživovaciu povinnosť povinného voči žalobcovi určenú rozsudkom Okresného súdu Košice II z 23.1.2013 č.k. 41P 250/2012-38.

Povinný nemá nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 15.11.2016 č.k. 24Pc 1/2016-68 zamietol návrh žalobcu na zvýšenie výživného a návrh povinného na zníženie výživného. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.

2. Proti výroku rozsudku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného podal včas odvolanie povinný z dôvodu podľa § 355 ods. 2 CSP, § 357 písm.d/ CSP, § 362 ods. 1 CSP, § 365 ods. 1 písm.a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ a § 62 ods. 1 CMP. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci. Uviedol, že návrh na zníženie výživného podal z dôvodu, že od 22.9.2015 je vedený na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie a je poberateľom dávky v hmotnej núdzi 61,60 € mesačne. Nechcel ohroziť životné potreby syna pred dokončením strednej školy, preto na výživné čerpal zo svojich úspor od septembra 2015 do júla 2016, kedy podal návrh. V súčasnosti nie je schopný uhrádzať výživné pre syna vo výške 150 € mesačne, ktorý je už plnoletý a dokáže si príležitostnými prácami na dohodu privyrobiť pre seba toľko peňazí, koľko potrebuje. Nestotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, že má objektívne predpoklady na to, aby si našiel zamestnanie, prípadne aj brigádnicky, aby mohol prispievať na výživu svojho syna vo výške podľa jeho reálnych a primeraných potrieb. Vytkol konajúcemu súdu, že nevzal do úvahy jeho zdravotný stav, ktorý nie je najlepší a v dôsledku toho je často práceneschopný. Aj v prípade, ak by si dokázal nájsť zamestnanie, jeho príjem bude z dôvodu zdravotného stavu a častých práceneschopností riadne znížený a nebude schopný z neho uhrádzať výživné 150 € mesačne. Zdôraznil, že od poslednej úpravy výživného došlo k podstatnej zmene pomerov na jeho strane, preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a znížil výživné zo 150 € na 27,13 € mesačne od 11.7.2016 a zaviazal žalobcu nahradiť mu trovy právneho zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Alternatívne navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že od 1.3.2017 nežiada od povinného žiadne výživné, nakoľko už nie je študentom vysokej školy a od povinného nebude požadovať žiadne finančné plnenie ani v budúcnosti.

4. Povinný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu navrhol, aby súd s účinnosťou od 1.3.2017 zrušil jeho vyživovaciu povinnosť voči synovi.

5. Podľa § 387 ods. 1 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 s tým, že nie je odvolacími dôvodmi viazaný podľa § 66 a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti o zamietnutí návrhu na zníženie výživného za obdobie od 11.7.2016 do 28.2.2017 presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a povinný ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom za obdobie od 11.7.2017, ako to žiadal v návrhu, do 28.2.2017. Odvolací súd je toho presvedčenia, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne preukázané všetky okolnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom za uvedené obdobie, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací súd tiež dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným.

7. V tomto prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané, že plnoletý syn povinného P. pokračoval v príprave na budúce povolanie a rozširoval si svoje vzdelanie na Leteckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach v súlade s jeho ústavným právom zaručujúcim čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie č. 209/1992 Zb.), podľa ktorého nikomu sa nesmie odoprieť právo na vzdelanie a čl. 42 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň. Vo vzťahu k odvolacej námietke povinného odvolací súd dodáva, že na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti povinného rodiča nemá vplyv nepravidelný príjem z brigádnickej činnosti dieťaťa pripravujúceho sa na budúce povolanie dennou formou štúdia a tento príjem zásadne nezbavuje rodičov vyživovacej povinnosti k tomuto dieťaťu, pretože len málo zasahuje do priemeru, z ktorej je táto povinnosť určená a slúži dieťaťu k dosiahnutiu len určitého prilepšenia a nie na úhradu jeho základných osobných potrieb.

8. Odvolací súd zdôrazňuje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom je zákonnou povinnosťou rodičov. Ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine zaradil majetkové pomery povinného medzi všeobecné podmienky určenia rozsahu vyživovacej povinnosti a rozšíril východiská na zisťovanie tzv. potencionality príjmov. Princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje

dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým schopnostiam. Žiadny účinný zákon v Slovenskej republike nezakotvuje povinnosť pracovať. Nezakotvuje ani právo, resp. povinnosť pracovať v odbore, v ktorom je osoba vyučená. Zákon o rodine však zakotvuje výslovne povinnosť rodiča živiť svoje dieťa (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine), takže nemôže obstáť argumentácia, podľa ktorej rodič nepracuje, pretože sa nevie umiestniť na trhu práce vo svojom odbore, ale na pozícii adekvátnej svojim predstavám, a preto nie je schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť buď vôbec alebo v doterajšej miere. Pre určenie vyživovacej povinnosti nie je vôbec smerodajné, koľko si rodič prácou (resp. podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou) zarobí, alebo či vôbec pracuje. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu má zistenie jeho potencionálnej životnej úrovne, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb. Jedným z faktorov, ktoré pri určovaní miery životnej úrovne môže súd vziať do úvahy, je aj zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča. Častokrát totiž ochota rodiča plniť určitú výšku výživného pre svoje dieťa nedosahuje ani jeho mesačné náklady napríklad ani na mobilný telefón. Potencionálny príjem nie je to, čo povinný skutočne zarobí, ale to, čo je objektívne možné, aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti a tiež situáciu na trhu práce. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc zo skutočného stavu zisteného súdom prvej inštancie a uvedených úvah je toho presdvedčenia, že povinný vzhľadom na svoj vek (50 rokov) a doterajšie pracovné skúsenosti získané prácou v zahraničí v pomerne lukratívnej oblasti (hudobník), bol schopný zabezpečiť si finančné prostriedky na uspokojovanie vlastných potrieb minimálne v bežnom rozsahu, preto možno od neho spravodlivo žiadať zabezpečenie rovnakého štandardu svojmu synovi formou výživného vo výške 150 € mesačne. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc z § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého je potrebné prihliadať na potencionálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery povinného rodiča v prípade, ak mu v ich využití nebránia objektívne okolnosti, za ktoré však nemožno bez ďalšieho považovať nezamestnanosť povinného trvajúcu od 22.9.2015 s ohľadom na jeho vek, zdravotný stav (povinný nepreukázal ohrozenie zdravotného stavu v súvislosti s výkonom práce) a pracovné skúsenosti a navyše povinný, ktorý nemá v osobnej starostlivosti maloleté dieťa, môže sa bez obmedzenia uchádzať o zamestnanie aj vo vzdialenejších regiónoch Slovenska, kde sú reálne vykazované lepšie pracovné možnosti. Vo vzťahu k odvolacím námietkam povinného odvolací súd tiež poznamenáva, že jeho argumentácia rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči plnoletému synovi nevyvážene a dovoľuje záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie povinnému bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb plnoletého syna preukázaných v priebehu konania na súde prvej inštancie. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že pomery povinného sú lepšie, ako ich prezentoval v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj v priebehu odvolacieho konania a tento záver umocňuje aj fakt, že povinný si svoje životné náklady vedel zabezpečiť aj po tom, keď sa evidoval na úrade práce ako uchádzač o zamestnanie.

9. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny vo výroku o zamietnutí návrhu povinného na zníženie výživného za obdobie od 11.7.2016, kedy podal návrh na zníženie výživného do 28.2.2017 a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia len doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP.

10. Odvolací súd na základe nepochybného vyjadrenia žalobcu, že od 1.3.2017 prestal byť študentom Leteckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach a od toho dňa nežiada výživné, zrušil vyživovaciu povinnosť povinného voči žalobcovi určenú rozsudkom Okresného súdu Košice II z 23.1.2013 č.k. 41P 250/2012-38 dňom 1.3.2017 (návrh na zníženie výživného subsumuje návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti) a dodáva, že pokiaľ bolo plnenie vyživovacej povinnosti určené súdnym rozhodnutím, je vždy potrebné rovnakým spôsobom túto povinnosť zrušiť.

11. Odvolací súd nepriznal povinnému nárok na náhradu trov konania, pretože v mimosporových konaniach platí zásada, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil (§ 49 , každý z účastníkov si teda sám znáša trovy (§ 52 a s ohľadom na okolnosti prípadu by nebolo spravodlivé náhradu trov konania priznať (§ 55 .

12. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Uvedená povinnosť neplatí, ak je : a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku , ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.