Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4CobVO-2-2022.pdf
PDF · 99.14 KB
No categories available
4CobVO/2/2022
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Úrad pre verejné obstarávanie, Ružová dolina 10, 821 09 Bratislava, IČO: 31 797 903, proti žalovaným: 1/ Obec Čekovce, Čekovce 19, 962 41 Bzovík, IČO: 00 319 791, zast. URBÁNI & Partners s.r.o., Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, 2/ ULTRASTAV s.r.o., Š. Moysesa 431/14, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 45 881 146, zast. JUDr. Lucia Sklenárová, advokátka, ul. SNP 94, 965 01 Žiar nad Hronom, v konaní o určenie neplatnosti zmluvy, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave späťvzatie žaloby zo dňa 18.08.2020 žalobcom pripúšťa.
II. Rozsudok Okresného súdu Malacky č.k. 29CbVO/12/2022 zo dňa 9. novembra 2021 zrušuje a konanie vedené pred Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 29CbVO/12/2020 zastavuje.
III. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Meritórnym rozhodnutím súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) prvým výrokom žalobu žalobcu zamietol, druhým výrokom priznal žalovanému 1/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tretím výrokom priznal žalovanému 2/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ods. 13, ods. 21, ods. 22, ods. 24, recitálu Smernice európskeho parlamentu a rady 2007/66/ES, čl. 2d ods. 1, 2, 4 a 5, čl. 2e ods. 1 a 2, čl. 4 Smernice Rady 89/665/ EHS, v znení Smernice 2007/66/ES, § 137, § 30, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 31 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, § 180, § 7 ods. 1 písm. b), § 10 ods. 1. § 1 ods. 2 písm. c), § 3 ods. 1, § 3 ods. 3 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní (ďalej len „ZVO“), § 261 ods. 2 a 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 10 ods. 14, § 7 ods. 1 zákona č. 150/2013 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania, § 3, § 7 písm. a) zákona č. 443/20410 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania.
2. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Malacky dňa 19.08.2020, ako kauzálne príslušnému súdu, domáhal vyslovenia neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 30.08.2019 uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ a jej Dodatku č. 1 zo dňa 20.09.2019, Dodatku č. 2 zo dňa 16.10.2019 a Dodatku č. 3 zo dňa 23.10.2019 z dôvodu, že žalovaný 1/ uzavrel kúpnu zmluvu v rozpore s § 10 ods. 1 ZVO, čím založil jej absolútnu neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
3. Súd sa nestotožnil s prezentovaným právnym názorom žalobcu, že v konaní o žalobe podanej podľa § 180 ZVO ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum), ktorá nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), a teda by jeho právo dovolať sa neplatnosti právneho úkonu bolo časovo neohraničené, prakticky rozhodnutím súdu dôjde len k oboznámeniu sa účastníkov a akejkoľvek tretej osoby s faktom, že nimi vykonaný právny úkon je od počiatku neplatný a môže sa neplatnosti dovolávať ktorákoľvek strana a súd je dokonca i sám povinný prihliadať na absolútnu neplatnosť právneho úkonu ex offo. Takýto výklad nezodpovedá konceptu neplatnosti podľa revíznych smerníc, mal neakceptovateľné dôsledky, keď by súd nemohol ani primerane ponechať zmluvu v platnosti v prípadoch existencie dôvodov týkajúcich sa všeobecného záujmu, ktoré by si vyžadovali pokračovanie plnenia zmluvy, akoby tomu mohlo byť napr. v prípade rovnakej žaloby z rovnakých dôvodov podanej oprávnenou osobou podľa § 181 ZVO. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca pri výkone dohľadu zistil, že žalovaný 1/ svojím konaním porušil ZVO, keď uzatvoril kúpnu zmluvu bez aplikovania postupov podľa ZVO, čo vyplýva z Rozhodnutia ÚVO č. 16061-6000/2019-OD/6 zo dňa 31.07.2020 a za ktoré porušenie bola žalovanému 1/ uložená sankcia v podobe pokuty v celkovej výške 8.910,95 eur. Následne súd skúmal, či bola žaloba podaná v prekluzívnej jednoročnej lehote od uzavretia napadnutej zmluvy. Žalobca sa žalobným návrhom domáhal vyslovenia neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 30.08.2019 vrátane jej Dodatku č. 1 zo dňa 20.9.2019, Dodatku č. 2 zo dňa 16.10.2019 a Dodatku č. 3 zo dňa 23.10.2019, žaloba bola doručená súdu 18.08.2020, teda v prípade ak by súd skúmal oddelene napadnutú zmluvu, lehota na podanie žaloby je zachovaná.
4. Žalobca sa žalobným návrhom domáhal vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy a jej dodatkov, ktorej predmetom je prevod vlastníctva nehnuteľnosti (stavby a súvisiacej technickej vybavenosti), z dôvodov porušenia zákona o verejnom obstarávaní pri uzatvorení kúpnej zmluvy a jej dodatkov. V konaní bolo nesporné, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy žalovaný 1/ nadobúdal od žalovaného 2/ existujúcu nehnuteľnosť. Obstaranie existujúcej nehnuteľnosti spadá pod uvedenú výnimku z postupu podľa ZVO, teda posudzovaním kúpnej zmluvy a jej dodatkov nie je možné dospieť k záveru o rozpore so ZVO, nakoľko nadobúdanie existujúcich stavieb a iných nehnuteľností predstavuje podľa § 1 ods. 2 písm. c) ZVO výnimku z povinnosti zadania zákazky postupom podľa ZVO. Žalobca odôvodnil podanie žaloby neplatnosťou iného právneho úkonu z dôvodu obchádzania ZVO, a to zadaním zákazky na stavebné práce bez súťažného postupu, tento vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu, ako aj vykonaného dokazovania spočíva v uzatvorení inej než ním napadnutej zmluvy (zmluvy o budúcej zmluve), resp. kombináciou zmlúv. Podľa obsahu žaloby teda žalobca v skutočnosti napádal neplatnosť zmluvného vzťahu predchádzajúceho uzatvoreniu napadnutej zmluvy, a to zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 13.02.2017, ktorou sa žalovaný 2/ zaviazal vybudovať v obci Čekovce na pozemkoch vo vlastníctve žalovaného 1/ stavbu bytového domu so 7-mimi bytovými jednotkami a súvisiacu technickú vybavenosť, byty mali byť zrealizované v bežnom štandarde podľa požiadaviek zákona č. 443/2010 Z. z. a zákona č. 150/2013 Z. z. (čl. II. bod 2 zmluvy), zmluva upravovala v čl. II. bode 6 termín začatia stavby, ukončenia stavby, termín kolaudácie stavby, v čl. IV. a V. zmluva upravovala výšku budúcej kúpnej ceny a tiež podmienky realizácie stavby. Ak teda žalobca tvrdí, že účinky obchádzania zákona spočívajú v obchádzaní povinnosti obstarania zákazky zadaním zákazky na stavebné práce (§ 3 ods. 3 ZVO), ale domáha sa vyslovenia neplatnosti len jednej zmluvy z ním uvádzanej kombinácie zmlúv, ktorou sa prevádza vlastníctvo k existujúcim nehnuteľnostiam, potom je potrebné vyriešiť otázku, ktorou zo zmlúv žalovaný 1/ mal zadať zákazku na stavebné práce. Posúdením obsahu uzatvorených zmlúv je možné dospieť k jednoznačnému záveru, že potom by za takú zmluvu, ktorou bola zadaná zákazka na stavebné práce, bolo potrebné považovať zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 13.02.2017, ktorou sa žalovaný 2/ zaviazal vybudovať pre žalovaného 1/ bytový dom v bežnom štandarde a technickú vybavenosť podľa konkrétnej projektovej dokumentácie schválenej v stavebnom konaní a následne po dokončení previesť stavbu a technickú vybavenosť do vlastníctva žalovaného 1/. Práve z tejto zmluvy vyplýva naplnenie definičných znakov zmluvy o dielo (čo napokon aj sám žalobca uvádza v žalobe a vyplýva z jeho rozhodnutia č. 16061-6000/2019-OD-6). Pokiaľ teda žalovaný 1/ v skutočnosti zadal zákazku na stavebné práce bez postupu podľa ZVO, k obchádzaniu zákona by prišlo uzatvorením tejto zmluvy dňa 13.02.2017, ale v tomto prípade prekluzívna lehota na podanie žaloby žalobcovi podľa § 180 ZVO márne uplynula dňa 13.02.2018 a posudzovanie platnosti postupu žalovaného 1/ pri zadaní tejto zákazky je z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty od uzatvorenia tejto zmluvy neprípustné.
Ak žalobca tvrdil, že žalovaný 1/ zvolenou kombináciou zmluvných vzťahov, a to uzatvorením zmluvy o dlhodobom nájme pozemku, zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a následne uzatvorením kúpnej zmluvy
prišlo k obchádzaniu povinnosti žalovaného 1/ zadať zákazku na stavebné práce a tieto nie je možné pre účely výkladu oddeliť, nemôže sa domáhať vyslovenia neplatnosti len jednej zo zmlúv, ktorá sa bez predchádzajúcich zmluvných vzťahov nemôže posudzovať izolovane. Dôvody neplatnosti ako ich špecifikuje žalobca, sú súladné s obsahom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Ak mal žalobca za to, že žalovaný 1/ v rozpore s týmto zákonom uzatvoril komplex zmlúv, potom nie je možné napadnúť neplatnosťou izolovane iba jednu zo súvisiacich zmlúv, pri ktorej posúdením v rámci obsahu žaloby a žalobného návrhu k porušeniu ZVO z dôvodu zákonnej exempcie neprišlo.
Pokiaľ žalobca uviedol, že základom posúdenia platnosti kúpnej zmluvy je vôľa žalovaných, ktorá sa nejaví ako skutočná, je potrebné uviesť, že simulácia sa môže týkať len obsahu právneho vzťahu, nie kontraktačného procesu podľa ZVO. Podľa názoru súdu preto v prípade napadnutej kúpnej zmluvy nie je možné v konaní podľa § 180 ZVO na návrh žalobcu posudzovať obsah zmluvy s ohľadom na § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako žalobca argumentuje v žalobe a žalobca v tomto smere ani nie je vecne aktívne legitimovaný. Napriek tomu je potrebné konštatovať, zo žiadneho stranami produkovaného a vykonaného dôkazu ani nevyplýva, že zmluvné strany simulovali skutočnú vôľu uzavrieť inú zmluvu (napr. zmluvu o dielo) a zmluvu o dlhodobom nájme pozemku a zmluvu o budúcej kúpnej zmluve uzatvorili len „naoko“ (ktorá ani nie je predmetom žalobného návrhu). Z dokazovania naopak vyplynulo, že v kontraktačnom procese žalovaní postupovali podľa zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní a zákona č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania a usmernení týchto orgánov, postup zvolený žalovanými uzatvorením zmluvy o dlhodobom nájme pozemku a zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a následne kúpnej zmluvy tieto právne predpisy pre účel získania dotácie, resp. úveru predpokladajú a vôľa žalovaných zodpovedá ich prejavom.
Súd žalobu zamietol a vzhľadom na dôvody zamietnutia žaloby v merite neposudzoval, či postupom žalovaného 1/ a žalovaného 2/ pri uzatvorení kúpnej zmluvy vrátane jej dodatkov bol porušený zákon o verejnom obstarávaní kvalifikovaným spôsobom, že by to zakladalo nevyhnutnosť vyslovenia jej neplatnosti, a preto sa nezaoberal ani dôvodmi všeobecného záujmu, pre ktoré navrhoval žalovaný 1/ ponechať zmluvu v platnosti, nakoľko by bol takýto postup nadbytočný. Súd tiež nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovaným 2/ zaviazať žalovaného 1/ na predloženie dokladov o spôsobe financovania kúpy, vrátane žiadostí a ich príloh, ktoré predkladal Ministerstvu dopravy a výstavby SR a ŠFRB, nakoľko takéto dokazovanie vyhodnotil ako nadbytočné, naviac skutkové okolnosti financovania kúpy nehnuteľností žalovaným 1/ neboli sporné. Rovnako nevykonal dokazovanie navrhnuté žalovaným 2/ zaviazať žalovaného 1/ na predloženie všetkých nájomných zmlúv, ktoré má na predmetnú nehnuteľnosť uzavreté, nakoľko pre rozhodnutie vo veci by bolo nadbytočné.
V prejednávanej veci boli plne úspešní žalovaní. Súd preto žalovanému 1/ a žalovanému 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Namietal, že rozsudok má znaky nepreskúmateľnosti, a žalobca má za to, že rozsudok bol vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia neplatnosti zmluvy podľa § 180 ZVO, aplikoval ust. § 181 a nasl. ZVO, ako i nedostatočného zistenia skutkového stavu, pričom z odôvodnenia rozsudku vyplýva jeho nepreskúmateľnosť.
Namietal, že z rozsudku súdu prvej inštancie možno dedukovať nastolenie stavu právnej neistoty. Názor súdu, podľa názoru žalobcu, odporuje historickému, jazykovému, logickému výkladu, ako aj legálnemu a teleologickému výkladu ust. § 180 ZVO.
Namietal, že súd sa dôvodmi pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania nezaoberal a postupoval podľa § 255 CSP. Žalobca má za to, že vzhľadom na povahu konania, sa súd, okolnosťami osobitného zreteľa pri rozhodovaní, zaoberať mal. Vyslovil presvedčenie, že v súlade s ust. § 193 CSP, bez ohľadu na výsledok súdneho konania, nemožno priznanie náhrady trov konania žalovaným považovať za primerané, spravodlivé ani účelné.
Záverom požiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie a žalovaným nárok na náhradu trov konania neprizná, alebo aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
6. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že v danom prípade dochádza k absolútnej neplatnosti zmlúv. Za najpodstatnejšiu považuje skutočnosť, že už v čase žaloby boli všetky záväzky zo zmlúv splnené, bytové domy, ktorých predmetom je poskytovanie nájomného bývania sú v plnej obsadenosti nájomníkmi v zmluvných vzťahoch so žalovaným 1/ a za porušenie verejného obstarania bola žalovanému 1/ udelená sankcia, predstavujúca vysokú peňažnú pokutu. Ak teda sú súdy povinné vykladať právo v zmysle práva EÚ, ktoré neumožňuje dvojité sankciovanie, za ktoré sa považuje neplatnosť zmluvy/pokuty, nie je možné, bez ohľadu na ďalšie okolnosti, žalobe vyhovieť o to viac, že nijakým spôsobom nedôjde k obnoveniu súťaže vzhľadom na splnenie všetkých práv a povinností zo zmlúv, a preto považuje rozsudok za správny.
7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj žalovaný 2/, ktorý uviedol, že má za to, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a má za to, že podstatným pre rozhodnutie bola aplikácia ust. § 1 ods. 2 písm. c) ZVO, v zmysle ktorého sa zákon nevzťahuje na nadobúdanie existujúcich stavieb alebo nájom existujúcich stavieb a iných nehnuteľností, alebo nadobúdanie práv k nim akýmkoľvek spôsobom financovania.
8. Dňa 22.04.2022 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie označené ako „Späťvzatie žaloby v súdnom konaní pod sp. zn. 29CbVO/12/2020“, v ktorom žalobca uviedol, že z dôvodu zmeny právnej úpravy ZVO účinnej od 31.03.2022, podal späťvzatie. Uviedol, že s poukazom na skutkový stav obsiahnutý v spise a v kontexte informácií z LV č. XXXX, k.ú. Č.L., podľa ktorých je vlastníkom bytového domu, pozostávajúceho zo siedmich bytových jednotiek práve žalovaný 1/, možno konštatovať, že prevodom vlastníckeho práva k predmetu zmluvy zo žalovaného 2/ na žalovaného 1/ došlo k splneniu účelu zákazky, ktorým bola výstavba bytového domu. S poukazom na novelu ZVO, žalobca dospel k záveru, že v tomto prípade došlo k splneniu predmetu zmluvy. Na základe týchto skutočností je založená povinnosť úradu ako žalobcu, podľa § 187h ods. 13 ZVO zobrať späť dôvodne a ex lege podaný návrh na určenie neplatnosti zmluvy.
Žalobca opakovane zdôraznil, že bolo jeho zákonnou povinnosťou podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy, a preto žiadal o postup súdu podľa § 257 CSP pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania.
Záverom uviedol, že berie návrh na určenie neplatnosti zmluvy späť v celom rozsahu, pričom navrhol, aby súd stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov konania.
9. Odvolací súd výzvami zo dňa 04.05.2022 vyzval žalovaného 1/ a 2/ na doručenie vyjadrenia k späťvzatiu žalobcu v súlade s ust. § 146 ods. 1 a 2 CSP.
10. K výzve sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý uviedol, že súhlasí so späťvzatím žaloby, avšak sa nestotožňuje so žalobcom v návrhu týkajúcom na nároku na náhradu trov konania, ktorý žiadal o postup podľa § 257 CSP. Považuje za neakceptovateľné, aby ust. § 257 CSP bolo použité ako výnimka pri štátnom orgáne, ktorý zavinil zastavenie konania. Vyslovil presvedčenie, že zmena zákona bola možno práve vyvolaná predchádzajúcou nesprávnou formuláciou, ktorú mohol žalobca práve použitím práva EÚ riešiť už pred podaním žaloby, a tým sa jej úplne vyhnúť. Navrhol, aby odvolací súd konanie v zmysle návrhu žalobcu zastavil a zároveň priznal žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania.
11. K výzve sa vyjadril aj žalovaný 2/, ktorý uviedol, že súhlasí so späťvzatím žaloby, avšak nesúhlasí s návrhom, aby súd rozhodol o trovách v súlade s § 257 CSP. Uviedol, že súd v spore vykonal vo veci dokazovanie a rozhodol tak, že žalobu zamietol. Neobstojí preto tvrdenie, že k podaniu žaloby ako i späťvzatiu žaloby došlo len v dôsledku legislatívnej zmeny. Navyše, žalobcovi nebola zákonom ustanovená povinnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu, v dôsledku čoho vznikli trovy konania žalovaného 1/, ktorý neporušil svoje povinnosti pri verejnom obstarávaní a nemôže tak znášať náklady. Za kľúčové pri zavinení po začatí konania považuje skutočnosť, či žalobca zobral späť žalobu v dôsledku správania žalovaného. Záverom navrhol, aby súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania pri rozhodnutí o späťvzatí.
12. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, po predložení veci súdom prvej inštancie po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že s poukazom na vydaný rozsudok vo veci samej a podanom odvolaní, je možné rozhodnúť o podanom späťvzatí žaloby. Odvolací súd dospel k záveru, že je možné pripustiť späťvzatie žaloby, odvolaním napadnutý rozsudok zrušiť a konanie zastaviť.
13. Podľa § 370 ods. 1. CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
14. Podľa § 370 ods. 2 CSP, súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.
15. Späťvzatie žaloby je jednostranným procesným úkonom žalobcu, ktorého účinky nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, t.j. súdu. Nakoľko dňa 22.04.2022 bolo súdu doručené účinné späťvzatie žaloby žalobcom, postupoval odvolací súd v konaní v zmysle § 370 ods. 1 a 2 CSP, pripustil späťvzatie žaloby v konaní o určenie neplatnosti zmluvy.
16. Odvolací súd s poukazom na gramatické znenie § 370 CSP obsahujúceho všeobecný právny výraz „rozhodnutie súdu prvej inštancie“, pod ktorým je nesporne potrebné rozumieť obe formy súdneho rozhodnutia (teda tak rozsudok, ako aj uznesenie), zastáva právny názor, že postup vyplývajúci z ust. § 370 ods. 1 až 3 CSP, je odvolací súd povinný aplikovať, tak v prípade späťvzatia žaloby po vydaní rozsudku, ako aj v prípade, ak k späťvzatiu žaloby došlo po vydaní uznesenia, ktorým sa konanie končí. Dôvodom je tá skutočnosť, že rozhodnutím podľa § 370 CSP sa akceptuje právo žalobcu disponovať so žalobou, jeho vôľa v spore nepokračovať a hľadieť naň „ako by nebol“.
17. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
18. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesné zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
19. Žalobca vyslovil presvedčenie, že k priznaniu nároku na náhradu konania je v danom prípade potrebné aplikovať ust. § 257 CSP a prihliadnuť na dôvody osobitého zreteľa. Odvolací súd k uplatneniu § 257 CSP uvádza, že v posudzovanej právnej veci neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako ich predpokladá § 257 CSP. Ako dôvod hodný osobitého zreteľa vidí povahu konania, ktoré sa začalo na základe splnenia si povinnosti žalobcu zo zákona o verejnom obstarávaní. Dôvodom podania žaloby bolo zabezpečenie ochrany hospodárskej súťaže, ako verejného záujmu. Žalobca má za to, že žalobca podal žalobu dôvodne, plnil si svoju zákonnú povinnosť. Domnieva sa, že bez ohľadu na výsledok konania by práve nepriznanie trov stranám sporu bolo možné považovať za primerané, spravodlivé a účelné. Zdôraznil povinnosť ex lege podať návrh na určenie neplatnosti zmluvy úradom a novelu zákona o verejnom obstarávaní, ktorou mu bola daná povinnosť zobrať tento návrh späť.
20. Odvolací súd uvádza, že samotný procesný predpis v ustanovení § 257 CSP vyžaduje, aby sa jednalo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ustálená súdna prax a rovnako tak aj sám zákonodarca konštatuje, že uplatnenie tohto osobitného kritéria sa musí vykladať prísne reštriktívne a nie je možné naň prihliadať kedykoľvek, v zmysle svojvôle a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
21. Odvolací súd považuje za nesprávne, aby ust. § 257 CSP bolo použité ako výnimka pri štátnom orgáne, ktorý procesne zavinil zastavenie konania. Odvolací súd má za to, že nie je preukázané, že žalobca mal ex lege povinnosť podať odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vec právne posúdil tak, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že už v čase podania žaloby prišlo v celom rozsahu k splneniu záväzkov zo žalobcom uvádzaných zmluvných vzťahov, vrátane konzumpcie účinkov žalobou napadnutej kúpnej zmluvy a jej dodatkov, preto by pre prípad, že sa povinnosti vyplývajúce zo zmluvy v celom alebo takmer v celom rozsahu už splnili, v súlade s eurokonformným výkladom mali byť aplikované alternatívne sankcie, t.j. iné sankcie ako neplatnosť zmluvy (ktorá je chápaná revíznymi smernicami tiež ako sankcia).
22. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca podal odvolanie z dôvodu jeho neúspechu v prvoinštančnom konaní, a preto neobstojí jeho tvrdenie, že k späťvzatiu došlo len v dôsledku legislatívnej zmeny. Žalobca v konaní nepreukázal, že by mu bola zákonom stanovená povinnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu.
23. Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že podaným odvolaním zo strany žalobcu vznikli ďalšie trovy konania žalovaným pri uplatňovaní svojich procesných práv a povinností. Odvolací súd preto nevzhliadol posudzovaný prípad ako hodný osobitého zreteľa pre uplatnenie postupu podľa § 257 CSP.
24. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal plný nárok na ich náhradu s poukazom na tú skutočnosť, že žalobca vzal žalobu späť, no bez zavinenia žalovaných. Procesné zavinenie zastavenia konania je tak na strane žalobcu a žalovaným 1/ a 2/ patrí nárok na náhradu trov konania a v súlade s § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
25. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).