Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12Co-494-2015.pdf
PDF · 122.04 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/494/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu X. U., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom W. XXX/XX, XXX XX U., právne zastúpeného JUDr. Radkom Petruňom, advokátom, Advokátska kancelária ABELOVSKÝ - PETRUŇO, so sídlom Tehelná 189, 960 01 Zvolen, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 2.677,06 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 10C/272/2014-61 zo dňa 22. 04. 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš p o t v r d z u j e. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. 1. Okresný súd vo Veľkom Krtíši ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 22. 04. 2015 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.677,06 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,28% ročne z uvedenej istiny za dobu omeškania od 20. 05. 2014 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok). Zároveň uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 532,14 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutie prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 03. 11. 2014 domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 2.677,06 Eur spolu s 5,28 % -ným úrokom z omeškania ročne od 20. 05. 2014 do zaplatenia. Zaplatenia uvedenej istiny sa domáhal z titulu náhrady škody podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., pričom uplatňovaná istina predstavovala náhradu vynaložených trov konania (náklady spojené s obhajobu), ktoré mu vznikli v presne špecifikovanom trestnom konaní. 1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu (pôvodne - účastníkov konania), na vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a na vykonané dokazovanie, z ktorého zistil, že: „Uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ U. zo dňa 21. 03. 2011 ČVS: ORP-214/VI-VK-2011 bolo voči osobe žalobcu vznesené obvinenie pre prečin «porušovanie ochrany rastlín a živočíchov» podľa § 305 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť. Okresná prokuratúra Veľký Krtíš uznesením zo dňa 05. 05. 2011 sp. zn.: Pv 150/11 sťažnosť ako nedôvodnú zamietla. Dňa 17. 06. 2011 podal žalobca návrh na zastavenie trestného stíhania. K zastaveniu trestného stíhania nedošlo. Na Okresný súd Veľký Krtíš bola voči žalobcovi podaná prokurátorom Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš žaloba. Okresný súd vo Veľkom Krtíši rozsudkom zo dňa 07. 06. 2012 sp.zn. 9T/133/2011-225 v zmysle § 285 písm. b) Zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok žalobcu spod obžaloby oslobodil. Proti oslobodzujúcemu rozsudku podal prokurátor odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 25. 10. 2012 sp. zn. 2To 113/12
odvolanie okresného prokurátora zamietol. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné. Žiadosťou zo dňa 30. 10. 2013 požiadal žalobca žalovanú podaním označeným ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žiadosť bola žalovanou prijatá dňa 18. 11. 2013. Generálna prokuratúra listom zo dňa 21. 11. 2013 oznámila žalobcovi, že jeho žiadosť jej bola doručená dňa 18. 11. 2013 a zároveň mu oznámila, že vec postupuje príslušnému orgánu a to Ministerstvu spravodlivosti. Dňa 17. 12. 2013 bola postúpená žiadosť vrátená z Ministerstva spravodlivosti na Generálnu prokuratúru. Podaním zo dňa 24. 02. 2014 došlo k opätovnému postúpeniu žiadosti na Ministerstvo spravodlivosti. Podaním zo dňa 04. 03. 2014 došlo k opätovnému vráteniu žiadosti na Generálnu prokuratúru. Oznámením zo dňa 11. 03. 2014 oznámila žalovaná žalobcovi, že nie je orgánom ktorý by mal vo veci konať.“ 1. 4. Následne prvoinštančný súd poukázal na zákonné znenia ustanovení § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z.z.“). Konštatoval, že skúmal existenciu kumulatívnych zákonných podmienok (nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou), ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody a taktiež skúmal či žalobca splnil osobitné podmienky stanovené zákonom pre uplatnenie nároku na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca v súlade s § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Keďže táto sa nepovažovala v danej veci za oprávnenú konať v mene Slovenskej republiky, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku postúpila na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Oprávneným na konanie v danej veci sa necítilo ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a preto medzi týmito dvomi orgány verejnej moci došlo k niekoľkonásobnému postúpeniu a vracaním žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Následne prvoinštančný súd uviedol, že „predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody je podľa § 6 ods. 1 cit. zák. zrušenie alebo zmena nezákonného právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda príslušným orgánom. Nárok na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (v súlade s rozhodnutím NS SR sp. zn. 1 Cdo 53/93), pričom opodstatnenosť začatia trestného stíhania je podmienená výsledkom trestného konania, t.z. či sa podozrenie orgánu činného v trestnom konaní, v tomto prípade prokuratúry, potvrdí a obžalovaný bude odsúdený. V zmysle platnej judikatúry je potrebné na rozsudok súdu, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby, nazerať ako na rozhodnutie, ktorým bolo uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia zrušené (rozhodnutie NS SR 3Cdo 194/2010). Súd považuje za preukázané, že žalobca podal sťažnosť proti Uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorú Okresná prokuratúra uznesením zo dňa 05. 05. 2011 zamietla, žalobca dňa 17. 06. 2011 podal aj návrh na zastavenie trestného stíhania, k zastaveniu ale nedošlo. Uvedeným konaním splnil žalobca zákonný predpoklad v súlade s ustanovením § 6 ods. 2 cit. zák.“ Ďalej uviedol, že „škoda predstavuje materiálnu ujmu spočívajúcu zmenšením majetku poškodeného a objektívne vyjadrenú v peniazoch. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 cit. zák. žalobcovi vznikla skutočná škoda v podobe trov právneho zastúpenia v trestných konaniach, ktoré uhradil ako dohodnutú odmenu advokátovi, čo je zrejmé z priloženého vyúčtovania trov konania. V zmysle ustanovení § 18 ods. 1 a ods. 3 náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie.“ Následne konštatoval, že „z predloženého trestného spisu má súd za preukázané, že žalobca uhradil advokátovi sumu 2.677,06 Eur ako účelne vynaložené trovy konania. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, tak v tejto právnej veci je daná priama vecná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou v podobe trov právneho zastúpenia, pretože pokiaľ by prokurátor nepodal obžalobu a vyhovel sťažnosti žalobcu, nemal by žalobca dôvod zvoliť si advokáta na zastupovanie v trestnom konaní a nevznikla by mu tak škoda vo výške trov právneho zastúpenia, ktoré žalobca advokátovi uhradil. Je tu zrejme priame pôsobenie príčiny a následku, kde príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že v predmetnom konaní boli splnené všetky podmienky zákona pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a preto návrhu vyhovel.“ 1. 5. Vo vzťahu k námietke Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, že nie je oprávneným orgánom konať v mene Slovenskej republiky prvoinštančný súd uviedol, že sa stotožnil s názorom právneho zástupcu žalobcu a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a „za oprávneného konať v mene štátu považuje Generálnu prokuratúru v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f). Podľa názoru súdu v tomto konaní nie je podstatné na základe akých skutočností bol žalobca oslobodený. Či už to bolo v zmysle pochybností s uplatnením zásady in dubio pro reo, alebo kvôli skutočnosti, že skutok žalobca
nespáchal. Ako už bolo uvedené, rozhodujúci je výsledok trestného konania. Pre súd je v tom prípade podstatné právoplatné rozhodnutie súdu, na základe ktorého bol žalobca z pod obžaloby oslobodený. Súd nie je oprávnený preskúmavať právoplatné rozhodnutie a hodnotiť rozhodovaciu činnosť okresného a krajského súdu. Súd v tomto konaní rozhoduje len o náhrade škody na základe právoplatného rozhodnutia. V tomto prípade tak okresný ako aj krajský súd žalobcu z pod obžaloby oslobodili, súd preto považuje za oprávneného konať v mene pasívne legitimovanej Slovenskej republiky Generálnu prokuratúru SR.“ 1. 6. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a žalobcovi ktorý mal v spore (pôvodne - v konaní) plný úspech priznal voči žalovanej náhradu trov konania pozostávajúcu z náhrady zaplateného súdneho poplatku a náhrady trov právneho zastúpenia za presne špecifikované úkony právnej služby.
2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. 2. V odôvodnení odvolania namietala, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napriek opakovaným námietkam z jej strany vec nesprávne právne posúdil. Nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci vidí najmä v tom, že hoci viackrát namietala skutočnosť, že (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky) nie je orgánom, ktorý by mal vo veci konať v mene štátu, prvoinštančný súd ju napadnutým rozhodnutím zaviazal na plnenie. Poukázala na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. a konštatovala, že „z citovaného ustanovenia vyplýva, že škodu musí spôsobiť prokurátor v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Ak zotrváme na judikatúrou ustálenom titule, t. j. za titul nároku na náhradu škody budeme považovať uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne vykonateľné, t. j. odo dňa jeho vydania vyšetrovateľom prípadne povereným príslušníkom Policajného zboru má právne účinky a to bez ohľadu na jeho oznámenie obvinenému, potom (...) nie je možné dospieť k záveru, že škodu spôsobil orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní a teda nie je možné aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z.. Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné a teda právne účinky voči obvinenému nastávajú už jeho vydaním bez ohľadu na jeho oznámenie či právoplatnosť. Škoda je teda spôsobená už jeho vydaním a poškodenému vznikla škoda jeho vydaním, pričom ho vydal vyšetrovateľ, prípadne poverený príslušník Policajného zboru a nie orgán podľa osobitného predpisu t. j. prokurátor. Bez ohľadu na následné konanie prokurátora v rozsahu rozhodnutia o sťažnosti (jej zamietnutia, prípadne nezamietnutia) nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že konať v mene štátu má Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a to z dôvodu, že orgán podľa osobitného predpisu t. j. prokurátor nespôsobil škodu, ktorej sa poškodený domáha. Ak teda v danom prípade nie je oprávnené konať ani Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ani Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, potom sa javí, že je možné aplikovať len ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a teda, ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa odseku 1, tak v mene štátu koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z vyššie citovanej právnej úpravy teda vyplýva, že s prihliadnutím na gramatický výklad zákona musíme dospieť k záveru, že v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nie je možné určiť, ktorý orgán má vo veci konať v mene štátu a preto bolo potrebné postupovať v súlade s ustanovením § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., t. j. konať v mene štátu malo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a nie Generálna prokuratúra Slovenskej republiky.“ 2. 3. Okrem toho žalovaná poukázala na skutočnosť, že prvoinštančný súd priznal žalobcovi náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia a to uznesenia o vznesení obvinenia. Poznamenala, že „uznesenie o vznesení obvinenia je účinné a vykonateľné už jeho vydaním a teda jeho účinky (škoda) nastávajú už jeho vydaním, bez ohľadu na to, kedy (a či) ho prokurátor obdrží, preto prokurátor nielenže sa na jeho vydaní nepodieľa, ale jeho účinkom (škode), ktoré nastali už jeho vydaním, nemôže v tomto štádiu (jeho vydania) zabrániť a už vôbec nie škodu spôsobiť. Úvaha o jeho zodpovednosť je preto absurdná.“ Žalovaná ďalej v tejto súvislosti uviedla, že „trvá na tom, že predmetné rozhodnutie
- uznesenia o vznesení obvinenia nebolo v čase jeho vydania nezákonné, ale bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou, v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonné predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu a z tohto dôvodu ho nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní a určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila ... .“
2. 4. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania žalovaná poukázala na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. v znení neskorších zmien a doplnkov (Trestný poriadok) a konštatovala, že „ak samosudca preskúma obžalobu, prípadne senátu predbežne prejedná obžalobu a následne nariadí hlavné pojednávanie vo veci, má sa za to, že prípravné konanie vrátanie podania obžaloby bolo zákonné.“ 2. 5. Okrem toho žalovaná namietala nepreukázanie vzniku škody a jej výšky. V tejto súvislosti uviedla, že prvoinštančný súd sa uspokojil len s predloženými faktúrami právneho zástupcu žalobcu a do spisu zo strany žalobcu neboli doložené výpisy o úhrade týchto faktúr. 2. 6. V závere odvolania žalovaná žiadala, aby odvolací súd v prípade, ak napriek jej argumentácii potvrdí napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu, vyslovil vo výroku, že dovolanie je prípustné.
3. 1. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu v celom rozsahu potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania predstavujúcich trovy jeho právneho zastúpenia, ktorých výšku presne špecifikoval. 3. 2. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, že prvoinštančný súd nesprávne ustálil, ktorý orgán štátu má konať v mene žalovanej (Slovenskej republiky) žalobca uviedol, že s argumentáciou žalovanej uvedenou v odvolaní nesúhlasí. V tejto súvislosti poukázal na to, že z obsahu súdneho (ako i trestného) spisu vyplýva, že uznesením povereného príslušníka Obvodného oddelenia PZ U. zo dňa 21. 03. 2011, ČVS: ORP-214/VI-VK-2011, bolo voči jeho osobe vznesené obvinenie pre prečin „Porušovanie ochrany rastlín a živočíchov“ podľa ustanovenia § 305 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorú Okresná prokuratúra Veľký Krtíš zamietla ako nedôvodnú. Dňa 17. 06. 2011 podal prostredníctvom svojho obhajcu návrh na zastavenie trestného stíhania. K zastaveniu trestného stíhania voči jeho osobe nedošlo. Po doplnení dokazovania bola voči jeho osobe podaná na Okresný súd Veľký Krtíš prokurátorom Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš obžaloba. Okresný súd v Veľkom Krtíši dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že jeho konanie nie je trestným činom a preto ho rozsudkom zo dňa 07. 06. 2012, sp. zn. 9T 133/2011 - 225 spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodil. Odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne právny potvrdil. Nezákonnosť trestného konania vedeného proti jeho osobe de facto konštatovali rozhodnutia Okresného súdu Veľký Krtíš a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktoré ho v plnom rozsahu spod obžaloby oslobodili. Oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, vo svojej podstate neznamená nič iné, než, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 a sp. zn. 4 Cdo 54/2011. 3. 3. Následne žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že v predmetnom trestnom konaní bol nútený pribrať si obhajcu, aby bol ako osoba neznalá práva schopný sa brániť proti nedôvodným obvineniam, vznikli mu trovy obhajoby v celkovej výške 2.677,06 Eur, ktoré bol nútený (z dôvodu nezákonného trestného konania voči nemu vedeného) zaplatiť svojmu obhajcovi. Oprávnenosť uplatňovaného nároku podporil poukazom na ustanovenie § 18 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. 3. 4. Škoda v uvedenej výške mu vznikla a to na úseku, ktorý sa začal vydaním uznesenia o vznesení obvinenia a zavŕšil sa podaním obžaloby zo strany okresného prokurátora. Keďže to bol práve prokurátor, ktorý zamietol jeho sťažnosť (ako obvineného) proti uzneseniu o vznesení obvinenia a následne nevyhovel jeho návrhu na zastavenie trestného stíhania a podal na jeho osobu obžalobu, teda v trestnom konaní bola škoda pôsobená nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia (na zákonnosť, ktorého dozeral prokurátor), platí, že práve tento štátny orgán mu spôsobil škodu, a preto je podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z.z. práve Generálna prokuratúra Slovenskej republiky tým orgánom, ktorý vo veci náhrady škody koná v mene štátu. Zároveň uviedol, že rozhodovacia prax súdov už v tomto smere „prijala záver, že vo veci náhrady škody spôsobenej na úseku trestného konania orgánom verejnej moci prichádza do úvahy ako orgán konajúci v mene štátu tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - v ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na, ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.“ V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 03. 2011, sp. zn. 3 Cdo/194/2010. Keďže v tomto prípade bola jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podaná Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, v dôsledku toho sa tento orgán stal orgánom verejnej moci konajúcim v tomto spore za štát. Názor prvoinštančného súdu, že v tomto spore za štát koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je preto správny.
3. 5. V súvislosti s argumentáciou žalovanej, že nepreukázal výšku uplatňovanej škody žalobca uviedol, že v spore predložil faktúry, ktorými mu jeho obhajca fakturoval v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. odmenu za poskytnuté právne služby v trestnom konaní vedenom pod ČVS: ORP-214/VI-VFK-2011, pričom na predmetných faktúrach je zároveň uvedený dátum, kedy bola fakturovaná suma na účet jeho obhajcu uhradená. Tieto faktúry teda bez pochýb preukazujú, že svojmu obhajcovi uhradil sumu 2.677,06 Eur. Zdôraznil, že faktúra je účtovným dokladom, obsah ktorého dokazuje skutočnosti v ňom obsiahnuté. Keďže predložené faktúry obsahujú všetky zákonom stanovené náležitosti, niet rozumného dôvodu pochybovať o hodnovernosti obsahu uvedeného dokladu (o zaplatení sumy 2.677,06 Eur titulom trov obhajoby), a teda o vzniknutí škody na jeho majetku vo výške 2.677,06 Eur. 3. 6. V závere vyjadrenia žalobca v súvislosti so žiadosťou žalovanej o pripustenie dovolania v prípade potvrdenia prvoinštančného rozhodnutia uviedol, že otázka procesného zastúpenia štátu bola už v judikatórne vyriešená rozhodnutiami súdov a nie sú mu známe rozhodnutia súdov, z ktorých by vyplývala „nejednotnosť“ pri riešení tejto otázky.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu uviedla, že s tvrdeniami žalobcu uvedenými v jeho vyjadrení sa nestotožňuje. Naďalej v plnom rozsahu zotrváva na skutočnostiach uvedených v podanom odvolaní.
5. Odvolanie žalovanej bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia CSP s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“
6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v zásade v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovanej uvedené v odvolaní.
10. 1. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, že v tomto spore (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky) nie je orgánom príslušným konať v mene štátu odvolací súd uvádza, že z judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. marca 2011, sp.zn. 3 Cdo 194/2010) vyplýva, že „na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
ako aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom
- ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorý z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý“ (§ 4 ods. 1 písm. m/ zák. č. 514/2003 Z.z.). 10. 2. V prejednávanom spore je nesporné, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky a teda z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tento orgán sa stal orgánom verejnej moci konajúcim v tomto spore za štát.
11. 1. Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že v danom prípade „predmetné rozhodnutie - uznesenia o vznesení obvinenia nebolo v čase jeho vydania nezákonné, ale bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou, v čase jeho vydania boli splnené všetky zákonné predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu a z tohto dôvodu ho nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila ... “, tak v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že i keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta zák. č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (bližšie viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. Ide o tzv. absolútnu objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Podstata tohto nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. (Viď napr. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 z 30. marca 2011). 11. 2. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného stíhania, ale i oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania alebo rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby sa trestné stíhanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania pre nezákonnosť. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, alebo v prípade ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba hľadať nielen v čl. 46 ods. 3 Ústavy slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v jej čl. 1 ods. 1, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. (Podrobnejšie - viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 1. novembra 2010). 11. 3. Vyššie uvedená argumentácia žalovanej je preto neopodstatnená.
12. Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s odvolacou námietkou žalovanej, že žalobca nepreukázal vznik škody a jej výšku. Žalobca v konaní predložil faktúry vystavené jeho obhajcom v rámci predmetného trestného konania, z ktorých je možno jednoznačne vyvodiť nie len to, že mu boli vyúčtované služby právnej pomoci v uvedenom trestnom konaní v súlade s Vyhláškou ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z., ale i to, že tieto faktúry boli zo strany žalobcu uhradené. Faktúry sú riadnym daňovým dokladom a preto neexistuje relevantný dôvod (resp. žalovanou v spore takýto dôvod nebol preukázaný a dokonca ani tvrdený), pre ktorý by súd nemohol brať predložené faktúry
ako relevantný dôkaz preukazujúci, že žalobca skutočne uhradil obhajcovi sumu uplatňovanú v tomto konaní, t. j. vo výške 2.677,06 Eur.
13. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
14. Ako už bolo uvedené, žalovaná v závere odvolania žiadala, aby odvolací súd v prípade, ak napriek jej argumentácii napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdí, vyslovil vo výroku, že dovolanie je prípustné. Odvolací súd nevidel dôvod na to, aby tomuto návrhu vyhovel, pretože i z vyššie uvedeného odôvodnenia vyplýva, že v tomto prípade sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, pretože v ňom nebola riešená žiadna právna otázka, ktorá by v doterajšej v súdnej praxi nebola riešená, alebo ktorá by bola riešená nejednotne.
15. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).