Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoP-134-2017.pdf
PDF · 82.38 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoP/134/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú D. B. nar. XX.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Z. práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, Staničné námestie č. 9 Košice dieťaťa rodičov X. B. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v T. na V. XX a O. P. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v B., K. X zastúpeného JUDr. Martinom Špakom advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie v Spišskej Novej Vsi na ulici Odborárov 49 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 18.1.2017 č.k. 23P 51/2016-85 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 18.1.2017 č.k. 23P 51/2016-85 zvýšil výživné určené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 5.5.2010 sp. zn. 18C 128/2009 od otca pre maloletú D. B. nar. XX.X.XXXX zo 100 Eur na 150 Eur mesačne od 1.2.2016 do budúcna, ktoré výživné je otec povinný platiť vždy do 15- teho dňa toho ktorého mesiaca dopredu matke dieťaťa. Dlžné výživné 600 Eur za obdobie od 1.2.2016 do 31.1.2017 zaviazal otca zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku matke dieťaťa. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec dieťaťa z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie vyhodnotil dokazovanie krajne nevýhodne a zavádzajúco najmä vo vzťahu k nemu a z hľadiska viacerých objektívnych príčin nie je možné vyhovieť návrhu matky a stanovisku kolízneho opatrovníka na zvýšenie výživného na 150 Eur mesačne. Uviedol, že je živnostníkom v stavebnom odvetví - murár, ktorá profesia je bytostne závislá od ročného obdobia a v mesiacoch december až marec (apríl) sa jeho obrat približuje k nule, resp. po zohľadnení úhrady odvodov do zdravotnej a sociálnej poisťovne vykazuje stratu, ktorú musí kompenzovať v mesiacoch, kedy je z technického hľadiska možné vykonávať profesiu murára. Ak súd vyhodnotil, že jeho príjem v čase vrcholu stavebnej sezóny je aj 800 Eur za mesiac, je potrebné uviesť, že z tejto sumy musel hradiť sociálne a zdravotné odvody približne vo výške 200 Eur a taktiež musel vytvárať rezervy na obdobie mimo stavebnej sezóny. Poukázal aj na to, že stavebné spoločnosti sa veľmi zdržanlivo stavajú k možnosti vzniku dlhodobého pracovného pomeru pri profesii murár vzhľadom na to, že títo zamestnanci by boli pre stavebné spoločnosti v zimných mesiacoch výlučne nákladovou položkou, ktorá by nemala v rámci organizácie takmer žiadne využitie. Aj keď uviedol, že sa často zúčastňuje brigád, tieto brigády nemajú žiaden trvalý, resp. permanentný charakter. Nie je vylúčené, že v období stavebnej sezóny v roku 2017 sa nebude zúčastňovať takýchto brigád, nie preto, že by nechcel, ale preto, že mu takáto brigáda ponúknutá nebude, nakoľko konkurencia v stavebníctve je pomerne široká a na vykonávanie profesie murára nie je nevyhnutné dosiahnutie špecifického vzdelania. V tejto súvislosti poukázal na ust.
§ 75 Zákona o rodine, že súd mal objektívne skúmať jeho možnosti a majetkové pomery. Z vykonaného dokazovania je tiež zrejmé, že už teraz má nedoplatok na výživnom, avšak nie z dôvodu, že by túto zákonnú povinnosť plniť nechcel, ale práve z toho dôvodu, že nebolo v jeho objektívnych možnostiach si v celom rozsahu plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Aj napriek tejto skutočnosti súd zvýšil výživné takmer o 50%, pričom aktuálne nemá predstavu, ako by si svoju vyživovaciu povinnosť dokázal plniť v celom rozsahu v prípade, ak by sa rozsudok prvostupňového súdu stal právoplatným. Taktiež je proti akejkoľvek logike, aby neplatil výživné na maloletú dcéru a tým sa dobrovoľne vystavoval možnosti trestného stíhania. Svoju vyživovaciu povinnosť si už teraz plní takmer pravidelne za pomoci súrodencov a rodičov. Na jeho príjmoch sa nezmenila ani tá skutočnosť, že v istom období vykonával stavebné práce v Bratislave, avšak pri spočítaní nákladov a tržieb, nemalo toto obchodné rozhodnutie podstatný ekonomický zmysel. Súdu rovnako preukázal, že má viaceré nedoplatky voči štátnym inštitúciám. Apeloval na súd, aby pri svojich úvahách a na kolízneho opatrovníka pri svojich vyjadreniach ohľadom výšky výživného zohľadňovali dikciu § 75 Zákona o rodine komplexne. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a zvýšil výživné na 125 Eur mesačne a dlžné výživné, ktoré by týmto zvýšením vzniklo (600 Eur), mu povolil splácať v mesačných splátkach po 20 Eur.
3. Matka dieťaťa sa k odvolaniu otca nevyjadrila.
4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu zotrval na všetkých doterajších písomných a ústnych podaniach a súhlasil s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorý zvýšil výživné pre maloletú D., ktoré je v prospech a záujme dieťaťa.
5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
6. Odvolací súd na základe včas podaného odvolania otca preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 66 CMP (odvolací súd nie je odvolacími dôvodmi viazaný) bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o výživnom pre maloletú D.. Súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva, že pomery otca, na ktoré sa odvoláva, sú vyjadrené v napadnutom rozsudku zvýšením výživného len na 150 Eur mesačne, pretože rozsah odôvodnených potrieb maloletej D., ktorá bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie žiačkou druhého ročníka základnej školy, by zjavne odôvodňovalo zvýšenie výživného vo väčšom rozsahu, ale vychádzajúc z reálneho príjmu otca, ktorý je popri odôvodnených potrebách oprávnenej osoby rozhodujúcim hľadiskom pre rozhodnutie o výživnom (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine), t.j. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča podmieňujú mieru uspokojenia odôvodnených potrieb dieťaťa, ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti určeného výživného. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že od poslednej úpravy výživného uplynulo viac ako sedem rokov, kedy si otec plnil vyživovaciu povinnosť voči maloletej dcére v rozsahu 100 Eur mesačne (3,30 Eur na jeden deň), počas ktorého obdobia sa rozsah odôvodnených potrieb maloletej D., ktorá v čase predchádzajúcej úpravy výživného mala iba jeden rok a v súčasnosti je žiačkou druhého ročníka základnej školy, postupne zvyšoval, pričom výrazná zmena pomerov za viac ako sedem rokov ani raz nebola premietnutá do podielu otca na výživnom, preto rozhodnutie súdu o výživnom v súlade s odvolacím návrhom otca by bolo v rozpore so Zákonom o rodine, morálkou a spravodlivosťou. Odvolací súd poukazuje na § 62 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého potreby rodiča môžu byť uspokojené až následne, keď rodič splní svoju vyživovaciu povinnosť a prispeje v primeranej miere na potreby svojho dieťaťa. Každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu svojho dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich
vlastných potrieb. Odvolací súd rovnako zdôrazňuje tzv. valorizačnú klauzulu obsiahnutú v § 78 ods. 3 Zákona o rodine, ktorá ukladá súdu, aby v prípade, ak rozhoduje o zmene pomerov, zohľadnila aj zmenu výšky (vývoj) životných nákladov. Výška životných nákladov je zrejmá napr. z cien spotrebného koša, z miery inflácie, resp. iných ekonomických ukazovateľov. Táto povinnosť súdu je obligatórna. Z § 78 ods. 3 Zákona o rodine vyplýva, že vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá by aj sama o sebe mohla odôvodniť zmenu výšky výživného. Odvolací súd tiež poznamenáva, že pre zmenu rozhodnutia o výživnom podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine postačuje zmena pomerov len na jednej strane, a teda buď len u oprávneného alebo len u povinného. V tomto prípade je nepochybne preukázaná podstatná zmena pomerov na strane maloletej D. (oprávnenej), preto aj za skutkovej situácie, že príjem otca v čase predchádzajúcej úpravy výživného sa pohyboval okolo 600 Eur mesačne a v súčasnosti jeho reálny príjem sa pohybuje okolo 800 Eur mesačne, t.j. zvýšil sa o 200 Eur mesačne, ale po zohľadnení vývoja životných nákladov v spoločnosti za uplynulých sedem rokov dovoľuje záver, že príjem otca v súčasnosti je totožný s jeho príjmom v čase predchádzajúcej úpravy výživného, preto vychádzajúc z vyššie uvedenej úvahy, že pre zvýšenie výživného postačuje zmena pomerov na strane oprávnenej (dieťaťa), je rozhodnutie súdu prvej inštancie o výživnom správne a zákonné. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie a uvedených úvah je toho presvedčenia, že otec dieťaťa vzhľadom na svoj vek (37 rokov) a doterajšie pracovné skúsenosti v profesii (murár), ktorá je na trhu práce žiadaná, bol a je schopný zabezpečiť si finančné prostriedky na uspokojovanie vlastných potrieb v rozsahu bežného životného štandardu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard umožnil svojej maloletej dcére formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Odvolací súd tiež poznamenáva, že otec, ktorý nemá v osobnej starostlivosti maloleté dieťa, môže sa bez obmedzenia uchádzať o prácu aj vo vzdialenejších regiónoch Slovenska, kde sú reálne vykazované lepšie pracovné možnosti. Súd prvej inštancie rovnako správne rozhodol o dlhu na výživnom a spôsobe jeho zaplatenia. Odvolací súd konštatuje, že posúdenie iba samotnej výšky dlhu nie je dostatočným dôvodom na predĺženie zákonom určenej splatnosti do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vo vzťahu k odvolacej námietke otca, že dlžné výživné je povinný zaplatiť do troch dní od právoplatnosti rozsudku konštatuje, že vzhľadom k charakteru predmetu konania, t.j. zvýšenie výživného pre maloleté dieťa, by nebolo spravodlivé ani v záujme dieťaťa priznať výhodu splátok, prípadne dlhšiu lehotu splatnosti predovšetkým z dôvodu, že ide o výnimku zo zásady, že povinnosť uloženú v rozsudku treba splniť do troch dní. Odvolací súd pri rozhodovaní o spôsobe zaplatenia dlhu na výživnom prihliadol aj na tú skutočnosť, že matka pri uspokojovaní potrieb maloletej nebola zvýhodnená splátkami, ale musela tieto potreby uspokojovať postupne tak, ako vznikali a javí sa byť účelné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje jeho lepšie využitie v prospech maloletého dieťaťa. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a pretože sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, v odôvodnení sa obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 387 ods. 2 CSP.
7. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, dovolanie nie je prípustné.