Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/563/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu S. T., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom O. XXX, C., právne zastúpeného JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody vo výške 14.900,07 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/114/2013-530 zo dňa 10. 09. 2015, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku o náhrade škody v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 9.580,17 Eur s príslušenstvom, p o t v r d z u j e, a v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a v časti výroku o trovách konania rozsudok prvoinštančného súdu zrušuje a v tomto rozsahu mu vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

odôvodnenie:

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 10. 09. 2015 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 13.853,90 Eur s 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 29. 09. 2012 do zaplatenia, nahradiť mu trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a trovy konania vzniknuté z titulu zaplateného súdneho poplatku vo výške 20 Eur a z titulu trov právneho zastúpenia vo výške 4.765,39 Eur, na presne špecifikovaný účet jeho právnej zástupkyne, to všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia (prvý výrok). Konanie v časti o zaplatenie sumy 630,84 Eur zastavil (druhý výrok) a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (tretí výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanej náhrady škody vo výške 14.902,07 Eur, náhrady škody z titulu náhrady trov predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur, spolu so zákonným úrokom z omeškania a trovami tohto sporu. V priebehu konania vzal žalobca žalobu v časti o zaplatenie sumy 630,84 Eur čiastočne späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. 1. 3. Žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred sp. zn. ČVS: SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 30. 06. 2004 bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona a trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Krajskej prokuratúry Trenčín č. k. 1 Kv 82/03-381 zo dňa 21. 07. 2004 podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zamietnutá. Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 2Tp/91/2004 zo dňa

04. 07. 2004 ho vzal do väzby podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Trestného poriadku. Väzba mu začala plynúť dňa 01. 07. 2004 od 07.40 h a bola vykonávaná v Ústav na výkon väzby v B.. Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica s právomocou Špeciálneho súdu sp. zn. Pš 47/04 zo dňa 18. 11. 2004 bol prepustený z väzby na slobodu. Proti uzneseniu o prepustení z väzby podal prokurátor sťažnosť, ktorá bola uznesením NS SR č. k. 4To/105/2004 zo dňa 22. 12. 2004 zamietnutá. Listom zo dňa 03. 01. 2008 bol vyrozumený o zmene právnej kvalifikácie v zmysle ktorej sa podľa § 206 Trestného poriadku skutok, za ktorý bol stíhaný v zmysle uznesenia zo dňa 30. 06. 2004 posudzuje len ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 písm. c/ Trestného zákona. Dňa 02. 02. 2009 podal prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry v Prešove voči nemu obžalobu pre skutok kvalifikovaný ako pokračovací trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8T/16/2009 zo dňa 22. 07. 2010 bol oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Voči uvedenému rozsudku sa odvolal vojenský obvodný prokurátor. O jeho odvolaní rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 6To/87/2010 tak, že ho zamietol s odôvodnením, že v súlade so záverom súdu prvého stupňa nie je žiadnym konkrétnym dôkazom preukázané, že sa stali skutky uvedené v obžalobnom návrhu a z dokazovania nevyplynuli skutočnosti, ktoré by ho (žalobcu) usvedčovali zo spáchania skutku. Rozhodnutie o jeho oslobodení spod obžaloby nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25. 05. 2011. 1. 4. V súvislosti s uplatňovaným nárokom žalobcovu prvoinštančný súd konštatoval, že si uplatnil náhradu škody z titulu obhajoby v trestnom konaní vo výške 11.497,98 Eur. Zároveň si uplatnil ušlú mzdu za dobu výkonu väzby (od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004), t. j. za 5 mesiacov a 22 dní pri priemernom mesačnom zárobku 594,83 Eur vo výške 3.404,09 Eur. Okrem toho si uplatnil náhradu škody vo výške vo výške 622,74 Eur, ktorá predstavuje trovy predbežného prerokovania nároku za prípravu a prevzatie zastúpenia a podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, dvakrát po 303,74 Eur a paušál 7,63 Eur za úkon. V tejto súvislosti ďalej prvoinštančný súd uviedol, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky mu listom zo dňa 20. 08. 2012 oznámilo, že žiadosť odstúpilo na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, keďže sa nepovažuje za orgán oprávnený konať v mene štátu. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky na žiadosť neodpovedala, pričom lehota jej uplynula dňa 28. 09. 2012. 1. 5. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia žalovanej k jednotlivým uplatňovaným čiastkovým nárokom a na súvisiace vyjadrenia žalobcu. Následne prvoinštančný poukázal na zákonné znenia ustanovení § 1 ods. 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1 a § 10 zákona č. 58/1969 Zb. V súvislosti s nárokom žalobcu týkajúcim sa náhrady škody z titulu obhajoby v trestnom konaní následne uviedol: „V konaní nebolo sporné, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úrad boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred pod sp. zn. ČVS:SJP-46/OVOZTČ-BB-2003 zo dňa 30. 06. 2004 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny. Žalobca voči uzneseniu podal sťažnosť, sťažnosť bola uznesením KP Trenčín sp. zn. 1Kv 82/2003 zo dňa 21. 07. 2004 zamietnutá. Žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 8T/16/2009 zo dňa 22. 07. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice č. k. 6To/87/2010 oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25. 05. 2011.“ Ďalej prvoinštančný súd uviedol: „Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozsudok NS SR č. k. 1Cdo/53/1993, 1CZ/6/1990, 4MCdo/15/09, 4Cdo/183/09). Otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú ak ide o rozhodnutie, ktoré bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné, súd z takého rozhodnutia vychádza pri rešpektovaní prezumpcie jeho správnosti.“ Následne v tejto skutočnosti konštatoval: „Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. Právna úprava zodpovednosti štátu obsiahnutá v zákone č. 58/1969 Zb. sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Systematickým a logickým výkladom ustanovenia § 4 ods. 1 zákona a jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969

Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle ustanovenia § 4 rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten kto bol spod obžaloby oslobodený ako žalobca v danom konaní má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ustanovenia § 1 až § 4 zákona zásadne právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný alebo mu bola udelená milosť alebo trestný čin bol amnestovaný. Súd mal za to, že je daný základ nároku a žalobca má nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená uznesením o vznesení obvinenia, keďže sú splnené predpoklady ustanovenia § 1 až § 4 zákona a v konaní nebolo preukázané, že si obvinenie zavinil sám. Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní fyzická osoba vynaložila náklady na trovy nutnej obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1 zákona, a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. Je potrebné skúmať, či trovy nutnej obhajoby sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.“ Po uvedení zákonného znenia ustanovení § 442 ods. 1 a § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka prvoinštančný súd konštatoval, že „žalobca predložil do konania vyúčtovanie trov právneho zastúpenia vo veci obhajoby za roky 2004 až 2011 v trestnej veci sp. zn. 8T/16/2009. Predmetné vyúčtovanie sa nachádza v spise na (č. l. 101 až 110), ide o vyčíslené trovy obhajoby za roky 2004, 2005, 2006, 2007, 2008, 2010 a 2011 spolu s náhradou cestovného, náhradou za stratu času a hotovými výdavkami spolu vo výške 11 497,98 Eur. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že predmetné trovy obhajoby zaplatil, musel si požičať od rodinných príslušníkov, sumu zaplatil priamo v pokladni advokátskej kancelárie v hotovosti. Do konania bol predložený príjmový pokladničný doklad, z ktorého bolo zistené, že bola vykonaná úhrada trov obhajoby. Zároveň uvedený príjmový pokladničný doklad je účtovný doklad, je riadne vypísaný a pokiaľ zo strany žalovanej bolo namietané, že nebola predložená faktúra alebo peňažný denník právneho zástupcu žalobcu, súd mal za to, že príjmový doklad o úhrade trov s uvedením účelu preukazuje, že trovy obhajoby žalobca zaplatil. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že by uvedené trovy neboli zaplatené a nemôže ísť na vrub žalobcu, keby jeho právny zástupca uvedené doklady alebo faktúry nedoložil k daňovému priznaniu alebo neevidoval v peňažnom denníku.“ Následne prvoinštančný súd poukázal na konkrétne námietky žalovanej týkajúce sa vyúčtovania trov obhajoby žalobcu. Zároveň konštatoval, že žalobca „zobral návrh čiastočne späť ohľadne úhrady trovy obhajoby, a to za úkony 01. 07. 2004 a 02. 07. 2004 spolu s náhradou cestovného, stratou času a režijným paušálom spolu za uvedené dva úkony vo výške 965,15 Eur s tým, že zároveň časť tejto náhrady započítal na úkony zo dňa 19. 03. 2007 a 19. 07. 2010 v sume 334,31 Eur.“ V súvislosti s námietkami žalovanej potom uviedol: „Súd na základe predložených listinných dôkazov, a to zápisníc z pojednávania a z výsluchu svedkov zistil, že námietky zo strany žalovanej k jednotlivým úkonom sú nedôvodné, keďže išlo o substitučné zastupovanie jeho právnej zástupkyne a z uvedených zápisníc nevyplýva, že by nebol vykonaný žiadny úkon pokiaľ išlo o výsluch svedkov v danej trestnej veci a zároveň o substitučné zastúpenie I.. I., I.. T.. Súd zároveň priznal aj úkony, a to návštevu právnej zástupkyne vo väznici v Leopoldove dňa 21. 07. 2004 a 24. 08. 2004, žalovaná nepreukázala, že nešlo o návštevu v súvislosti s daným trestným konaním a podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. § 14 ods. 2 písm. a/ ide o úkon právnej služby za ktorú patrí odmena ako ďalšia porada alebo rokovanie s klientom, ktorý je vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody sa preukazuje potvrdením príslušného ústavu na výkon väzby. Do konania bolo predložené potvrdenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v B. o predvedení žalobcu v dňoch 21. 07. 2004 a 24. 08. 2004 na žiadosť JUDr. Marty Šuvadovej. Súd nepriznal úkon, a to účasť na výsluchu dňa 23. 03. 2005 od 8.40 h do 10.50 h, keďže nebol predložený listinný dôkaz, a to zápisnica, z ktorej by bolo zrejmé, že takýto úkon bol vykonaný, a to vo výške 83,02 Eur. Súd však priznal cestovné a stratu času, keďže v uvedený deň sa konali výsluchy a boli k tomu predložené zápisnice od 11.15 h a od 12.50 h. To, že došlo k substitučnému zastúpeniu neznamená, že právny zástupca nemá právo vyúčtovať si trovy, ktoré s uvedením zastúpením vznikli, vyúčtováva si ich právny zástupca, ktorý je splnomocnený v danom prípade žalobcom a táto náhrada mu prináleží. Ostatné námietky zo strany žalovanej súd považoval za nepreukázané.“ V súvislosti s námietkou žalovanej, že v predmetnom prípade nešlo o nutnú obhajobu prvoinštančný súd uviedol: „K námietke žalovanej, že žalobcovi neprislúcha náhrada škody vo výške vynaložených trov obhajoby z dôvodu, že nešlo o nutnú obhajobu nemá svoje opodstatnenie a bolo by v rozpore s článkom 42 ods. 2 Ústavy SR a náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom boli vydané nezákonné rozhodnutia a je možné nahradiť škodu, ktorá skutočne poškodenému vznikla.“ V závere odôvodnenia týkajúceho sa tohto uplatňovaného nároku prvoinštančný súd uviedol,

že „nepriznal žalobcovi trovy obhajoby, ktoré si uplatnil podaním z augusta 2015 za úkony zo dňa 19. 03. 2007 a 19. 07. 2010 z dôvodu, že uvedené nároky si neuplatnil v žiadosti na príslušný orgán o predbežné prerokovanie nároku a teda nesplnil zákonom stanovenú podmienku ich predbežného prerokovania a potom mu takáto náhrada škody neprislúcha.“ 1. 6. V súvislosti s uplatňovaným nárokom žalobcu na náhradu škody z titulu ušlej mzdy za dobu výkonu väzby za dobu od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 prvoinštančný súd poukázal na to, že tento nárok posudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ktorý nadobudol účinnosť odo dňa 01. 07. 2003 a preto nebolo možné posudzovať uvedený nárok podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Po uvedení zákonného znenia ustanovení § 1, § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1, § 8 ods. 5 písm. b/, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. následne konštatoval, že „v konaní bolo preukázané, že uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 2Tp/91/2004 zo dňa 04. 07. 2004 bol žalobca vzatý do väzby, ktorá začala plynúť dňa 01. 07. 2004 o 7.40 h a bola vykonávaná v Ústave na výkon väzby v B.. Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica s právomocou špeciálneho súdu pod sp. zn. Pš 47/2004 zo dňa 18. 11. 2004 bol žalobca prepustený z väzby na slobodu, proti uzneseniu bola podaná sťažnosť, ktorá bola uznesením NS SR č. k. 4To/105/2004 zo dňa 22. 12. 2004 zamietnutá. Súd mal za nesporné, že žalobca bol vo väzbe odo dňa 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004.“ Zároveň poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že so žalobcom bol skončený služobný pomer. V súvislosti so samotným odôvodnením rozhodnutia ohľadom tohto nároku prvoinštančný súd uviedol: „Žalobca podal v zmysle § 15 ods. 1 návrh na predbežné prerokovanie nároku spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to rozhodnutím o väzbe. Súd mal za to, že predmetné rozhodnutie je nezákonné a žalobca má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, keďže bol vzatý do väzby a bol oslobodený spod obžaloby v zmysle § 8 ods. 5 písm. b/ zákona č. 514/2003.“ V súvislosti s výškou tohto uplatňovaného nároku potom prvoinštančný súd uviedol: „Súd priznal žalobcovi náhradu škody titulom ušlej mzdy za obdobie od 01. 07. 2004, t. j. odo dňa vykonávania väzby do prepustenia z väzby do 22. 12. 2004, t. j. za 5 mesiacov a 22 dní mesiaca december 2004, pričom vychádzal z priemerného zárobku určeného žalobcom, tento výpočet žalovaná nerozporovala. Súd potom vychádzal z priemerného mesačného zárobku 594,83 Eur x 5 mesiacov a za 22 dní decembra 2004 v sume 429,94 Eur. Čo sa týka námietok žalovanej, že žalobcovi neprislúcha náhrada škody titulom ušlej mzdy, keďže nedošlo k zväčšeniu jeho majetku i vzhľadom na prepustenie zo služobného pomeru (...) súd mal za to, že na základe rozhodnutia o vzatí do väzby došlo k príčine a to k vzniku škody, nebyť daného rozhodnutia žalobcovi by škoda z daného dôvodu nevznikla a nedošlo by ani k jeho prepusteniu zo služobného pomeru. Súd mal za to, že je nepochybné, že k prepusteniu zo služobného pomeru žalobcu došlo len v dôsledku trestného stíhania a vznesenia obvinenia a teda príčinou škody žalobcu nie je vedľajšia príčina, ktorou je prepustenie zo služobného pomeru, pretože aj táto skutočnosť je v príčinnej súvislosti s uznesením o vzatí do väzby, čomu predchádzalo vznesenie obvinenia. Tieto skutočnosti vyplývajú i z odôvodnení rozhodnutí riaditeľa Colného úradu o prepustení zo služobného pomeru k 24. 08. 2004, pričom bol vzatý do väzby dňa 01. 07. 2004. Trestné stíhanie sa týkalo skutkov z roku 2003, stíhaný bol pre skutky z roku 2003 a zároveň bol prepustený zo služobného pomeru pre porušenie základných povinností colníka podľa zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov § 44 ods. 3 za skutky zo dňa 31. 08. 2003, 27. 09. 2003 a 31. 10. 2003, a to v podstate až po začatí trestného stíhania a vzatí do väzby nedošlo k skončeniu služobného pomeru v roku 2003, kedy sa skutky mali stať a kedy by uvedené porušenie nebolo v príčinnej súvislosti so vzatím do väzby u žalobcu. Napriek tomu, že uvedené skutky neboli preukázané došlo k prepusteniu zo služobného pomeru, čím žalobcovi vznikla škoda a teda došlo u neho aj k strate na mzde. Súd potom priznal žalobcovi sumu 3404,09 Eur.“ 1. 7. Rozhodnutie o priznaní trov predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur odôvodnil prvoinštančný súd tým, že žalobcovi vznikli trovy právneho zastúpenia v súvislosti s podaním návrhu na predbežné prerokovanie nároku vo výške 622,74 Eur za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a žiadosť o predbežné prerokovanie nároku). Túto náhradu mu priznal s poukazom na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že „poškodenému vzniká pohľadávka zrušením nezákonného rozhodnutia a náklady, ktoré mu v súvislosti s jej uplatnením vznikli tvoria príslušenstvo pohľadávky. V konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia. Zároveň existencia škody ako majetkovej ujmy, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou“ a preto tento nárok mal za preukázaný. 1. 8. Rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 87/95 Z. z v platnom znení, s použitím § 10 zák. č. 58/1969 Zb. a § 16 zák. č. 514/2003 Z.z.. Konštatoval, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku „bola prijatá dňa 28. 03. 2012, šesťmesačná lehota uplynula dňa 28. 09. 2012 a preto súd priznal úroky z omeškania dňom nasledujúcim odo dňa 29. 09. 2012.“

1. 9. Rozhodnutie o zastavení konania v časti o zaplatenie z sumy 630,84 Eur odôvodnil prvoinštančný súd aplikáciou v tej dobe platného činného ustanovenia § 96 Občianskeho súdneho poriadku, s poukazom na to, že žalobca vzal žalobu v tejto časti späť a žalovaná so späťvzatím žaloby v tejto časti súhlasila. 1. 10. Žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti zamietol. Išlo o časť nároku na náhradu škody za úkony právnej služby týkajúce sa trov obhajoby za deň 23. 03. 2005 od 8.40 h do 10.50 h vo výške 83,02 Eur a úkony 19. 03. 2007, 19. 07. 2010 v sume 334,41 Eur. 1. 11. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku s konštatovaním, že žalobca mal neúspech len v pomerne nepatrnej časti a preto mu priznal plnú náhradu trov konania za presne špecifikované úkony právnej služby, ktoré považoval za účelné.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie, ktorým napadla výrok o náhrade škody v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody v rozsahu 9.580,17 Eur, v časti, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a v časti výroku o trovách konania. Žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých častiach zmenil, žalobu žalobcu v tomto rozsahu zamietol a priznal jej právo na náhradu trov konania, eventuálne, aby rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 2. 2. V odôvodnení odvolania uviedla, že v priebehu celého konania poukazovala na skutočnosť, že žalobca jednoznačne neoznačil titul uplatneného nároku, teda neuviedol, či si nárok uplatňuje v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, ktoré považuje za nezákonné rozhodnutie, alebo či si nárok uplatnil z titulu rozhodnutia o väzbe, resp. akú časť nároku si uplatnil v súvislosti s tým - ktorým titulom. V tomto prípade má táto otázka osobitne zásadný význam, pretože uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané dňa 30. 06. 2004 a uznesenie o vzatí žalobcu do väzby dňa 04. 07. 2004. Ide teda o špecifickú situáciu, kedy uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia vydaného dňa 30. 06. 2004 vyžaduje aplikáciu zák. č. 58/1969 Zb. a uplatnenie nároku z titulu uznesenia o vzatí do väzby, t.j. rozhodnutia o väzbe zo dňa 04. 07. 2004 vyžaduje aplikáciu zák. č. 514/2003 Z.z.. Otázka, v súvislosti s ktorým z vyššie označených titulov si žalobca nárok uplatnil, nemôže byť v konaní zodpovedaná nikým iným ako samotným žalobcom. Žalobný návrh v tejto otázke jednoznačnú odpoveď nedával. 2. 3. Keďže vo vzťahu k priznanému nároku žalobcu uplatneného z titulu náhrady škody vzniknutej v súvislosti s trovami jeho obhajoby sa žalovaná odvolala (len) v časti, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada škody z tohto titulu za úkony obhajoby v trestnom konaní po jeho prepustení z väzby na slobodu, v ďalšej časti odôvodnenia odvolania namietala, že odôvodnenie prvoinštančného súdu je v tejto časti nepreskúmateľné, nevychádza zo spoľahlivého zistenia skutkového stavu, ktorý by vyplýval z vykonaného dokazovania. V tejto súvislosti poukázala na to, že prvoinštančný súd skúmal len ňou prednesené námietky k jednotlivým čiastkovým úkonom, ktoré posúdil ako dôvodné (náhradu za ne potom nepriznal), alebo nedôvodné (náhradu za ne priznal). Tým sa dostala do pozície, pri ktorej jej úlohou bolo preukazovať nedôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. V tejto súvislosti namietala, že prvoinštančný súd ňou prednesené námietky, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné, posúdil nesprávne a nedostatočne. Zároveň zdôraznila, že v priebehu konania namietala, žalobca nemá právo na náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby za úkony právnej služby, ktoré boli uskutočnené po jeho prepustení z väzby na slobodu, t.j. po dni 22. 12. 2004. Z celkovej priznanej sumy náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby 10.449,81 Eur sa táto jej námietka týka (len) sumy 6.176,08 Eur. Po prepustení žalobcu z väzby na slobodu už totiž nešlo o prípad povinnej (nutnej) obhajoby a vznik trov obhajoby v takomto prípade už nebol bezprostredne a priamo vyvolaný postupom a rozhodnutím orgánu štátu, ale rozhodnutím žalobcu byť v trestnom konaní zastúpený obhajcom. Príčinná súvislosť medzi škodou spočívajúcou v trovách obhajoby a trestným stíhaním je daná len v prípadoch povinnej (nutnej) obhajoby. Taktiež poukázala na to, že vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní namietala náhradu za úkony právnej služby, ktoré neboli vykonané zo strany obhajcu žalobcu, ale ktoré uskutočnil iný obhajca na základe substitučnej plnej moci. 2. 4. V súvislosti s odvolaním do časti výroku týkajúceho sa náhrady škody z titulu ušlého zisku - ušlej mzdy za obdobie väzby od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 vo výške 3.404,09 Eur žalovaná uviedla, že od prvého písomného vyjadrenia vo veci namietala, že žalobca bol v služobnom pomere len do dňa 25. 08. 2004, kedy bol zo služobného pomeru prepustený rozhodnutím vydaným v správnom konaní. V tomto spore bolo bezpečne preukázané, že rozhodnutie, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného

pomeru, bolo preskúmané súdom v správnom súdnictve (na všetkých stupňoch), pričom rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru zakaždým obstálo. Preto namietala, že odo dňa 25. 08. 2004 by nedošlo k zväčšeniu majetku žalobcu o mzdu bez ohľadu na väzbu. I keď prepustenie žalobcu zo služobného pomeru sa dotýkalo totožných skutkov ako vznesenie obvinenia, v priebehu sporu (na pojednávaní dňa 08. 10. 2013) poukázala na to, že v prípade posudzovania dôvodov na prepustenie zo služobného pomeru sa skúmajú iné skutočnosti, ako pri posudzovaní dôvodov pre odsúdenia v trestnom konaní. Už v priebehu sporu sa snažila poukázať na skutočnosť, že totožný skutok môže zakladať dôvody pre prepustenie zo služobného pomeru a zároveň nemusí zakladať skutkovú podstatu trestného činu. 2. 5. V odôvodnení odvolania do časti výroku napadnutého rozsudku, ktorým prvoinštančný súd priznal žalobcovi náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku žalovaná namietala nesprávne právne posúdenie tejto časti priznaného nároku zo strany prvoinštančného súdu, pričom poukázala na ustanovenie § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré vyučuje možnosť priznania takejto náhrady. Prvoinštančný súd sa s uvedeným ustanovením žiadnym spôsobom nevysporiadal a neuviedol, prečo uvedené ustanovenie jednoducho prehliadol. Zároveň poukázala na to, že už vo svojom prvom písomnom vyjadrení predniesla námietku, že uplatnené trovy predbežného prerokovania nároku neboli vynaložené účelne. 2. 6. V závere odôvodnenia odvolania žalovaná uviedla, že odvolaním napáda i rozhodnutie prvoinštančného súdu o trovách konania čo do sumy 303,74 Eur s príslušným režijným paušálom 7,53 Eur.

3. 1. Žalobca (prostredníctvom právnej zástupkyne) v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny. Prvoinštančný súd sa dostatočne zaoberal a správne sa právne vysporiadal s otázkou posúdenia oprávnenosti jeho nárokov po všetkých stránkach. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil a žalovanej uložil povinnosť nahradiť mu trovy odvolacieho konania predstavujúce trovy jeho právneho zastúpenia, ktorých výšku presne špecifikoval. 3. 2. V súvislosti s odvolacím argumentom žalovanej, že jednoznačne neoznačil titul uplatňovaného nároku poukázal na (v tej dobe platné a účinné) ustanovenie § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 196/2009 zo dňa 22. 09. 2010, z ktorého vyplýva, že účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani ochranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Musia, ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok právne kvalifikoval. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzujem ním tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Z právneho hľadiska nemôže byť na jeho ujmu, že prejednávaný prípad predstavuje špecifickú situáciu, kedy uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia vydaného dňa 30. 06. 2004 vyžaduje aplikáciu zák. č. 58/1969 Zb. a uplatnenie nároku z titulu uznesenia o vzatí do väzby zo dňa 04. 07. 2004 vyžaduje aplikáciu zák. č. 514/2003 Z.z.. Trvá na tom, že došlo k prelínaniu dvoch právnych úprav a niet preto dôvodu na vylúčenie aplikácie ktoréhokoľvek z vyššie uvedených predpisov, keďže zákonodarca jasné usmernenie v tomto smere neposkytol a na jeho ujmu nemôže byť nejednoznačnosť nielen právnej úpravy, ale aj rozhodovacej činnosti jednotlivých súdov v obdobných veciach. 3. 3. V súvislosti s argumentáciou žalovanej v odvolaní, týkajúcou sa opodstatnenosti výšky časti nároku týkajúceho sa náhrady škody z titulu trov obhajoby uviedol, že žalovaná od prvej chvíle mala a aj má k dispozícii celý trestný spis, a teda si mohla overiť, či sa jeho obhajca zúčastňoval úkonov tak, ako boli vyúčtované a nie túto skutočnosť a priori vo všeobecnosti rozporovať. V tejto súvislosti ďalej poukázal na ustanovenie § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že z tohto ustanovenia nemožno mať za to, že sa jedná len o trovy nutnej obhajoby, pretože zmyslu uvedenej právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 M Cdo 15/2009). Podľa jeho názoru sa teda pod pojem každá majetková ujma majú subsumovať i trovy obhajoby v celosti, teda nie len trovy povinnej (nutnej) obhajoby. 3. 4. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, týkajúcou sa priznaného nároku na náhradu škody z titulu ušlého zisku - ušlej mzdy za obdobie väzby od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 vo výške 3.404,09 Eur žalobca uviedol, že jeho pracovný pomer bol ukončený v príčinnej súvislosti s vedením trestného konania voči nemu. V tejto súvislosti poukázal na konkrétne časové súvislosti a to konkrétne na to, že rozhodnutie riaditeľa colného úradu o jeho prepustení zo služobného pomeru bolo datované dňom 24.

08. 2004 a k jeho vzatiu do väzby došlo dňa 01. 07. 2004, teda nemožno mať pochybnosti o časovom slede udalostí a o príčinnej súvislosti. Zároveň poukázal na to, že protiprávnych konaní sa mal dopustiť dňa 31. 08. 2003, dňa 27. 09. 2003 a dňa 31. 10. 2003, pričom, ak by k takémuto protiprávnemu konaniu z jeho strany došlo, následky by zamestnávateľ vyvodil v prvom prípade o rok, v druhom prípade o 11 mesiacov a v poslednom prípade o 9 mesiacov od údajného spáchania skutku. 3. 5. V ďalšej časti vyjadrenia k odvolaniu žalobca uviedol argumentáciu ohľadom orgánu, ktorý má v tomto spore konať za Slovenskú republiku. Ďalej uviedol, že „desať rokov trvalo bezprávie a právna neistota“, ktoré zničili život nielen jemu, ale aj jeho najbližším, kedy ujmu, ktorú pociťuje jeho rodina - manželka a jeho deti - je vo vzťahu k nemu ujma jeho vlastná.

4. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolanie žalovanej bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario s použitím § 219 ods. 3 a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade škody v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 9.580,17 Eur s príslušenstvom podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil, a v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur a v časti závislého výroku o trovách konania rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec mu v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vo výroku o náhrade škody v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 9.580,17 Eur s príslušenstvom vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením tejto časti jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

9. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná v odvolaní k tejto časti rozhodnutia de facto neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd v odôvodnení rozhodnutia náležite nevysporiadal. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovanej uvedené v odvolaní.

10. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej, že žalovaný „jednoznačne neoznačil titul uplatňovaného nároku, teda neuviedol, či si nárok uplatňuje v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia, ktoré považuje za nezákonné rozhodnutie, alebo či si nárok uplatnil z titulu rozhodnutia o väzbe“ odvolací súd uvádza, že ide o neopodstatnenú námietku. Predmetná žaloba žalobcu bola

podaná ešte za účinnosti pôvodného procesnoprávneho kontextu - Občianskeho súdneho poriadku. Ako správne poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej, z v tej dobe platného účinného ustanovenia § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyplývalo, že žaloba (pôvodne - návrh) musí obsahovať okrem iných presne špecifikovaných náležitosti i jasné vymedzenie toho, čoho sa žalobca žalobou domáha. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že strany sporu (pôvodne - účastníci konania) nemali povinnosť uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia uplatňovaného nároku (resp. nárokov) je vecou súdu. Ich povinnosťou bolo ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok dokázal právne kvalifikovať. V tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu žalobca jasne vymedzil rozsah uplatňovaných nárokov a zároveň uviedol rozhodné skutočnosti (rozhodnutie o vznesení obvinenia, rozhodnutie o vzatí žalobcu do väzby, o rozhodnutie o jeho prepustení z väzby a rozhodnutia, ktorými bol oslobodený spod obžaloby), ktoré umožnili prvoinštančnému súdu uplatňované nároky právne kvalifikovať, teda podriadiť ich pod príslušný právny predpis. Z obsahu odôvodnenia prvoinštančného súdu je zrejme, že uplatňovaný nárok žalobcu o náhradu škody z titulu trov obhajoby podriadil pod režim zákona č. 58/1969 Zb., pričom v tomto prípade pri určení časovej pôsobnosti uplatňovaného zákona vychádzal zo skutočnosti, že k začatiu trestného stíhania žalobcu došlo dňa 30. 06. 2004, teda ešte za účinnosti uvedeného zákona. Z obsahu a systematického členenia odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu je taktiež nesporné, že ďalší uplatňovaný nárok - náhradu škody z titulu ušlej mzdy za dobu väzby od dňa 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 podriadil pod režim zákon č. 514/2003 Z.z., pričom vychádzal zo skutočnosti, že žalobca bol vzatý do väzby dňa 04. 07. 2004, pričom jeho väzba začala plynúť už od dňa 01. 07. 2004, teda už za účinnosti uvedeného zákona. Prvoinštančný súd teda na uvedené nároky aplikoval správne právne predpisy.

11. 1. Ako už bolo uvedené, vo vzťahu k priznanému nároku žalobcu uplatneného z titulu náhrady škody vzniknutej v súvislosti s trovami jeho obhajoby sa žalovaná odvolala (len) v časti, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada škody z tohto titulu za úkony obhajoby v trestnom konaní po jeho prepustení z väzby na slobodu. V tejto súvislosti namietala jednak to, že žalobca nemá právo na náhradu škody z titulu trov obhajoby vzniknutých po jeho prepustení z väzby, pretože po jeho prepustení z väzby sa nejednalo o prípad povinnej (nutnej) obhajoby, a taktiež namietala že rozhodnutie prvoinštančného súdu je v tejto časti nepreskúmateľné. 11. 2. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvoinštančného súdu, že námietka žalovanej, že žalobca nemá právo na náhradu škody z titulu trov obhajoby vzniknutých po jeho prepustení z väzby, je neopodstatnená. V tomto smere poukazuje na odôvodnenie prvoinštančného súdu. Odvolací súd zároveň dodáva, že je nelogické a v rozpore s účelom zákona, aby žalobca musel znášať trovy obhajoby, ktoré mu vznikli po prepustení z väzby počas ďalšieho trestného konania, ktoré bolo neskôr považované za nezákonné. Preto v žiadnom prípade neobstojí argumentácia žalovanej, že príčinná súvislosť medzi škodou spočívajúcou v trovách obhajoby a trestným stíhaním je daná len v prípadoch povinnej (nutnej) obhajoby. 11. 3. Odvolací súd nesúhlasil ani s odvolacím argumentom žalovanej, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je v tejto časti nepreskúmateľné. Z obsahu spisu i z obsahu odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o tomto nároku vychádzal z relevantných dôkazov (jednotlivých zápisníc z trestného spisu). Keďže ide o sporové konanie, je logické, že v odôvodnení rozhodnutia podrobne analyzoval tie úkony obhajoby, ktoré boli sporné, resp. inak povedané, ktoré žalovaná spochybňovala. 11. 4. Prvoinštančný súd sa podľa názoru odvolacieho súdu riadne vysporiadal i s námietkou žalovanej týkajúcou sa priznania náhrady škody z titulu trov obhajoby za úkony realizované v substitúcii. Odvolací súd považuje záver prvoinštančného súdu v tejto otázke za správny a v odôvodnení rozhodnutia za dostatočne vyargumentovaný.

12. V súvislosti s odvolaním žalovanej do časti výroku týkajúceho sa náhrady škody z titulu ušlého zisku

- ušlej mzdy za obdobie väzby od 01. 07. 2004 do 22. 12. 2004 vo výške 3.404,09 Eur odvolací súd uvádza, že i v tejto časti považuje rozhodnutie prvoinštančného súdu za vecne správne. Skutočnosť, že rozhodnutie, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného pomeru bolo preskúmané v rámci správneho súdnictva, kde nebolo spochybnené, je z hľadiska tohto sporu, resp. z hľadiska tejto časti uplatňovaného nároku irelevantná. Z okolností a časových súvislostí týkajúcich sa prepustenia žalobcu zo služobného pomeru možno jednoznačne vyvodiť, že dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru boli totožné skutky, pre ktoré bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a z ktorých bol neskôr spod obžaloby oslobodený. Argumentácia žalovanej uvedená v odvolaní, že v prípade posudzovania dôvodov na prepustenie zo služobného pomeru sa skúmajú iné skutočnosti, ako pri posudzovaní

dôvodov pre odsúdenie v trestnom konaní, je v zásade správna. V predmetnej veci však treba brať do úvahy podstatnú skutočnosť a to, že hoci žalobca sa mal dopustiť predmetných protiprávnych konaní (skutkov) dňa 31. 08. 2003, dňa 27. 09. 2003 a dňa 31. 10. 2003, k jeho prepusteniu zo služobného pomeru nedošlo bezprostredne po konštatovanom protiprávnom konaní, ale jednoznačne až po tom, ako bolo voči nemu vznesené obvinenie a ako bol vzatý do väzby. Z toho jasne vyplýva priama príčinná súvislosť medzi začatím trestného stíhania voči žalobcovi (ktoré je aktuálne potrebné považovať za nezákonné) a skončením jeho služobného pomeru. Príčinná súvislosť by absentoval len v tom prípade, ak by k prepusteniu žalobcu zo služobného pomeru došlo v primeranej dobe od konštatovaných protiprávnych konaní (skutkov) a ešte pred tým, ako bolo žalobcovi vznesené obvinenie a ako bol vzatý do väzby. V takom prípade by žalobcovi mohol vzniknúť potenciálny nárok na náhradu škody (len) z titulu eventuálneho nezákonného rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru, ak by príslušným orgánom bola konštatovaná nezákonnosť rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru.

13. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti t. j. vo výroku o náhrade škody v časti, v ktorej bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody z titulu trov obhajoby a z titulu ušlého zisku - ušlej mzdy vo výške 9.580,17 Eur s príslušenstvom podľa § 387 ods. 1, 2 za vecne správny a preto ho v tomto rozsahu potvrdil.

14. 1. Žalovaná napadla odvolaním i časť výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým priznal žalobcovi trovy predbežného prerokovania nároku vo výške 622,74 Eur. Ako už bolo uvedené, túto náhradu mu priznal s poukazom na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Prvoinštančný súd sa však žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, že osobitný zákon - zák. č. 514/2003 Z.z. v § 18 ods. 3 druhá veta jednoznačne uvádza, že: „Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.“ Z dôvodu absencie náležitého zdôvodnenia, prečo prvoinštančný súd uprednostnil všeobecnú právnu úpravu pred osobitnou právnou úpravou, je jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné a preto odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť ako jeho rozsudok v tejto časti a v časti závislého výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a vec mu v tomto rozsahu podľa § 391 ods. 1 vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 14. 2. Úlohou prvoinštančného súdu ohľadom tohto nároku bude ustáliť jeho právny dôvod, pričom sa musí vysporiadať s existenciou vyššie uvedeného ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z..

15. 1. Z ustanovenia § 396 ods. 3 vyplýva, že ako odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 15. 2. Keďže odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu vo veci samej v časti zrušil, v zmysle citovaného ustanovenia zrušil i jeho rozhodnutie ohľadom závislého výroku o trovách konania, s tým že v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o trovách konania (teda i o trovách odvolacieho konania), pričom samozrejme zohľadní úspešnosť strán sporu v konaní a vysporiada sa i s námietkami žalovanej ohľadom trov konania uvedenými v odvolaní.

16. Odvolací súd záverom konštatuje, že rozsudok prvoinštančného súdu v časti (prvého) výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody z titulu trov obhajoby vo výške 4.273,73 Eur s príslušenstvom, výrok o čiastočnom zastavení konania (druhý výrok) a výrok o čiastočnom zamietnutí žaloby (tretí výrok) neboli odvolaním napadnuté a preto zostali nedotknuté (§ 367 ods. 2 .

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .