Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoP-56-2017.pdf
PDF · 104.32 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/56/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci starostlivosti súdu o maloletého E. R. nar. XX.X.XXXX bývajúceho u matky zastúpeného v konaní kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dieťaťa rodičov: O. R. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v P. na ul. D. č. X zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Annou Molnárovou bývajúcou v Košiciach na ul. Janigovej č. 3 a E. R. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v P. na ul. D. č. X adresa na doručovanie P.Š. ul. U. č. XX zastúpeného JUDr. Annou Lacovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Pražskej č. 4 v konaní o určenie dlžného výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 9.12.2016 č.k. 41P 24/2014-645 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil dlžné výživné za obdobie od 13.3.2013 do 31.12.2016 v sume 8.045,00 €, ktoré zaviazal otca zaplatiť matke maloletého v lehote do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec a žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny, pretože súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočnil mu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nariadil na deň 9.12.2016 pojednávanie. Jeho právna zástupkyňa podala dňa 6.12.2016 ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní a žiadosť o jeho odročenie z dôvodu kolízie pojednávaní. Súd jej žiadosť neakceptoval aj napriek zdôvodneniu a poukázaniu na skutočnosť, že otec mal záujem o účasť svojej právnej zástupkyne na pojednávaní, ktorá ho v danej veci zastupuje už viac ako štyri roky a nechcel byť na danom pojednávaní zastúpený substitútom. Dňa 8.12.2016 predložil súdu lekárske potvrdenie o svojej práceneschopnosti a nemožnosti zúčastniť sa nariadeného pojednávania. Súčasne požiadal o odročenie pojednávania, nakoľko mal záujem sa pojednávania osobne zúčastniť. Súd o jeho žiadosti nerozhodol. Napriek ospravedlneniu a žiadosti o odročenie pojednávania nariadené pojednávanie prebehlo bez jeho účasti, ako aj bez účasti jeho právnej zástupkyne a súd na tomto pojednávaní aj rozhodol. Tento postup súdu považuje za nesprávny a nezákonný a vyslovil názor, že procesným postupom súdu boli porušené jeho ústavné práva a došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Citoval: “Obsah práva na spravodlivý súdny proces
nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými predpismi, porušuje ústavno-právne princípy (napr. II.ÚS 85/06). Citoval § 115 ods. 2 O.s.p., aj rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996-V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997-VIII, s. 2928 a pod., uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2010, sp.zn. 5Cdo 122/2010. Vytkol súdu prvej inštancie, že dôvody uvedené v prvoinštančnom rozsudku považuje za nezákonné a formalistické. Konštatoval, že každý procesný postup súdu musí byť vykonaný v súlade so zákonom, čo v jeho prípade, žiadosti o odročenie pojednávania, nebolo vykonané a z hľadiska formálnosti musí byť zaistený riadny chod spravodlivosti, najmä rešpektovanie právnej istoty, ktorá je jedným zo základných prvkov výsadného postavenia práva. Žiadne obmedzenia a výklad zákona nesmie obmedziť prístup účastníka konania k súdu žiadnym spôsobom alebo v takej miere, že by uvedené právo bolo zasiahnuté v samej svojej podstate. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie postupoval nezákonne a formalisticky, keď pokračoval v konaní z dôvodu, že konanie považoval len za technický výpočet dlžného výživného na základe podkladov predložených otcom a matkou a jeho účasť na pojednávaní nepovažoval za nutnú. Konštatoval, že jeho podanie zo dňa 9.11.2016 o skutočnosti, že mu bola zamestnávateľom daná výpoveď z pracovného pomeru ku dňu 31.12.2016 posúdil tak, že k tomuto dňu končí pracovný pomer otca so zamestnávateľom a táto skutočnosť nemá vplyv na určenie dlžného výživného. Posúdenie súdu považuje za nesprávne, keďže z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že mu bola daná výpoveď z pracovného pomeru a neobsahuje odôvodnenie úvahu súdu, či dlžné výživné vypočítané súdom na sumu 8.045 € bude otec schopný uhradiť v lehote pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku a navyše k spôsobu zaplatenia dlžného výživného sa nemal možnosť vôbec vyjadriť. Poukázal na to, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7CoP 74/2016 zo dňa 30.6.2016 bol podkladom pre výpočet dlžného výživného, v celom rozsahu však tento napadol dovolaním dňa 7.10.2016 a z týchto dôvodov napáda odvolaním aj toto rozhodnutie prvostupňového súdu. Nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7CoP 74/2016 zo dňa 30.6.2016 odôvodňuje nesprávnym právnym posúdením dokazovania jeho príjmu, keď dospel k záveru, že si nesplnil svoju edičnú povinnosť, nakoľko žiadne doklady, z ktorých by bolo možné zistiť jeho konkrétne príjmy a vynaložené výdavky nepredložil, okrem výpisov z daňových priznaní, ktoré však nie je možné považovať v zmysle uvedeného za splnenie povinnosti vyplývajúcich z ustanovení § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Súd prvej inštancie preto nesprávne prisúdil posudzovanie potencionality príjmu povinného rodiča, teda otca podľa § 85 ods. 1 Zákona o rodine, pretože jeho povinnosťou bolo vychádzať zo zákonnej domnienky fiktívneho príjmu v zmysle § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Odvolací súd dospel k odlišnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, keď na súdom prvej inštancie zistený skutkový stav nesprávne aplikoval právny predpis. Konštatoval, že on v priebehu konania bol aktívny a posúdenie veci odvolacím súdom podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine je v rozpore s celkovým vykonaným dokazovaním. Vždy na výzvu súdu predložil súdom žiadané listiny, či listiny na preukázanie svojich tvrdení. Z obsahu nevyplýva žiaden záznam o tom, aby súd vyzval otca k predloženiu nejakého dokladu a že by otec súdom uloženú povinnosť nebol splnil. Použitie príjmovej fikcie u povinného rodiča súdom pri stanovení výšky vyživovacej povinnosti nemôže byť zdôvodnené len subjektívnym názorom súdu, že bolo predložené len daňové priznanie, keď ďalšie skutočnosti zistené v priebehu konania nenasvedčujú tomu, že príjem povinného rodiča je vyšší, než plynie z jeho daňového základu, nadštandardný životný štandard, luxusné dovolenky, preukázateľne zakúpené drahé veci a podobne a že otec nepredložil podklady na zhodnotenie svojich príjmov. Ak otec spolupracoval so súdom a súd nežiadal od neho žiadne iné dôkazy, ak súd počas konania nevyslovil svoj názor na právne posúdenie veci podľa § 110 O.s.p., ani nehodnotil dokazovanie podľa § 118 O.s.p., zmena právnej kvalifikácie odvolacím súdom bez toho, aby sa otec mohol k tejto zmene posúdenia vyjadriť a zaujať svoje stanovisko, viedla k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktorým boli porušené práva otca na spravodlivý proces. Nestotožňuje sa s názorom odvolacieho súdu vo vzťahu k prelomeniu vyšetrovacej zásady a aplikácii § 63 Zákona o rodine. O tom, že tvrdenia otca a ním predložené doklady nie sú podľa názoru súdu vyčerpávajúce a že ich súd považuje za neúplné, podľa jeho názoru na to musí byť súdom vopred poučený. Každý iný postup by viedol ku prekvapivým a nepredvídateľným rozhodnutiam. Použitie príjmovej fikcie je možné len, ak nie sú predložené žiadne informácie, resp. predložené informácie sú úmyselne manipulované, resp. rodič odmieta so súdom spolupracovať na zistení a verifikovaní výšky jeho príjmov. Teda len po takto splnených zákonných predpokladov je možné použiť zákonnú fikciu § 63 Zákona o rodine, čo v danom prípade nebolo splnené. Podľa jeho názoru poučenie súdom môže absentovať len v prípade, ak povinný rodič neposkytne žiadne informácie o svojich príjmoch a z toho dôvodu musí byť zrejmé, že súd nebude mať vierohodné dôkazné prostriedky pre vytvorenie predstavy o príjmoch povinného rodiča. Povinný predložil okrem daňových priznaní, účtovných závierok, výkazov zisku a strát, aj zápisnicu z valných zhromaždení, z ktorých bolo zrejmé,
aký je hospodársky výsledok spoločnosti, v ktorej má tretinovú účasť, že počas posledných štyroch rokov bol v troch rokov mínusový hospodársky výsledok, ale len jeden rok bol ukončený so ziskom, ktorý bol ale použitý na krytie strát minulých období. Strata minulých období je vo výške 78.000 €. On z majetkovej účasti v tejto spoločnosti nemal žiaden príjem, nechcel a ani nemal v úmysle súdu zamlčať alebo nesprístupniť niektoré údaje, ak by súd pre celkové zhodnotenie výdavkov spoločnosti mal záujem na predložení ďalších dokladov, bol by tak urobil. Ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o rodine nešpecifikuje, aké dôkazy má povinný predložiť. Určite ale nie je a nemá byť ani nástrojom na získanie uceleného prehľadu o podnikateľských aktivitách povinného rodiča a nie je možné ani súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že predloženie daňového priznania je nepostačujúce, aj keď otec v daňovom priznaní predložil viac listín, čo odvolací súd v odôvodnení ani len nespomenul a nie je možné posúdiť, či ich pri celkovom hodnotení vôbec zohľadnil. Ak by právny názor odvolacieho súdu bol správny, tak by bol povinný rodič, ktorý je podnikateľom, mal bez vyznania súdu vyhotoviť zo všetkých účtovných dokladov za celé minulé obdobie zo štyroch rokov fotokópie a predložiť ich bez vyzvania súdu, nakoľko každý iný postup mal hodnotiť ako nesplnenie si edičnej povinnosti čo by viedlo k záveru, že všetky súdne rozhodnutia sú nezákonné, nakoľko takto aplikovanú edičnú povinnosť si nesplnil žiaden povinný rodič. Cieľom poučovacej povinnosti súdu je to, aby rodič, ktorý si neosvojil procedurálne pravidlá vedel, aké má v procese práva a povinnosti, aby mohol pred súdom svoje zámery vyjadrovať takým spôsobom, že ním vykonané procesné úkony vyvolávajú sledované účinky a aby mohol splniť svoje procesné povinnosti. Do poučovacej povinnosti patrí taká pomoc, aby účastník mohol zákonom ustanoveným spôsobom vyjadriť čo v konaní sám chce urobiť (uznesenie Ústavy SR I.ÚS 120/09). Súdy pre objektívne zistenie skutkového stavu vykonajú aj dôkazy účastníkmi nenavrhnuté alebo neoznačené. Ak by súdu nepostačovali otcom predložené dôkazy o príjmoch, ktoré obsahuje, mal špecifikovať listiny, ktoré má otec predložiť, aby mohol vyhodnotiť pravdivosť už predložených dokladov. Ak tak súd nekonal, otec nemohol predpokladať, z akých listín si súd chce vytvoriť názor a preto odvolací súd, ak chcel vo veci rozhodnúť mal doplniť dokazovanie a na základe postoja otca k splneniu dôkaznej povinnosti rozhodnúť v súlade so zákonom, teda uplatniť postupom predpokladaný §- om 63 Zákona o rodine alebo vec zákonným spôsobom komplexne posúdiť. V konaní bolo preukázané, že mal. E. má pokryté všetky svoje potreby, v ničom nestráda, matka ním manipuluje tým, že cez kúpu drahých a značkových vecí si ho kupuje. Maloletý nenavštevuje žiadne krúžky, nemá voľnočasové aktivity, ktoré by mu potrebovala uhradiť. Matkou preukázané výdavky nedosahujú ani výšku 150 €. Pri stanovení výšky vyživovacej povinnosti povinného rodiča súd musí prihliadať najmä k tomu, aby boli pokryté všetky nevyhnutné výdavky dieťaťa, ale musí zachovať aj hranicu spotrebovateľnosti výživného dieťaťom pri rešpektovaní reálnych schopností jeho rodičov, ktorá po rozvode manželstva môže byť aj reálne rozdielna. Ak matka predložila prehľad výdavkov na syna, ktorý nedosiahol ani 150 € mesačne, posúdenie súdom, že otec má platiť výživné vo výške 300 € mesačne k rukám matky, je nezákonné. Ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd, sa nezapodievali pravdivosťou tvrdení matky o výške jej príjmov, ktorá je schopná pri mesačnom príjme v sume 511 € pokryť všetky výdavky, medzi ktoré patria aj splátka leasingu za auto vo výške 800 € mesačne. Otec pri svojom príjme nie je schopný platiť výšku súdom určeného mesačného výživného, nakoľko reálne takýmto príjmom nedisponuje. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je pre neho nepredvídateľným a prekvapivým, keď bolo vydané odvolacím súdom po zmene právnej kvalifikácie na základe aplikácie právnej normy, ktorá nie je určitá a konkrétna a preto ani jej aplikácia nemá byť na úkor povinného rodiča, teda nemôže neurčitosť normy a jej svojvoľná aplikácia súdom ospravedlniť prekvapivé rozhodnutia. Bez jasnosti a určitosti pravidiel nie sú naplnené zákonné charakteristiky práva a tak nie sú ani uspokojené požiadavky formálneho právneho štátu. Každá právna norma preto musí vyjadrovať rešpekt ku všeobecným právnym zásadám ako je dôvera v právo, právna istota a predvídateľnosť správnych aktov, ktoré tvoria právny poriadok, resp. sú z neho odvoditeľné (nález ÚS ČR II.ÚS 2048/99 zo dňa 2.11.2009). Európsky súd pre ľudské práva okrem iného vyslovil záver, že právny predpis nie je možné považovať za právo, pokiaľ nie je formulované s dostatočnou presnosťou, aby umožnil osobám regulovať svoje chovanie, t.j. aby boli schopné predvídať následky, ktoré môžu za ich jednania plynúť a to do takej miery, ktorá je primeraná okolnostiam (Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 26.4.1979, aplication APino.6538/74, bod 49). Osobitne poukázal na uznesenie súdu prvej inštancie obsiahnuté v zápisnici z pojednávania vo veci 30.1.2015, keď otec požiadal o odročenie pojednávania, keď v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II sp.zn. 27P 95/2013 bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru ekonómia na zistenie majetkových pomerov otca, ktorý je jedným zo spoločníkov spoločnosti LUNA s.r.o. Košice. Súd jeho návrhu nevyhovel, jeho návrh považoval za prieťah v konaní. Aj uvedený rozporný postup súdu potvrdzuje postup otca, ktorý nemal nikdy záujem na zatajovaní žiadnych skutočností a listín potrebných pre objektívne zistenie jeho zárobkových pomerov súdom. Bol to súd, ktorý nemal záujem na ďalšom
zisťovaní skutkového stavu a ďalšom dokazovaní, čo však nemôže byť na jeho ujmu, preto navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok podľa § 389 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
3. Matka ani kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadrili.
4. Podľa § 395 ods. 1 CMP, ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
5. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, správne a zákonne vo veci rozhodol, pričom v odôvodnení sa vysporiadal s podstatnými okolnosťami prejednávaného prípadu a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.
9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že konajúci súd sa vysporiadal s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré v prevažnej miere tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami týkajúcimi sa predmetu konania a dostatočne zohľadnil existujúce pomery rodičov. Pokiaľ otec namietal riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m.n. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné rozhodnutie všetky atribúty spĺňa. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Pokiaľ ide o vecnú povahu námietok otca, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dôsledne posúdil pomery účastníkov. Pokiaľ otec namieta nedostatočné zistenie skutočného stavu veci, odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v merite veci a je výlučne vecou konajúceho súdu, či vykoná dôkazy označené účastníkmi konania za predpokladu, že skutkový stav potrebný na rozhodnutie vo veci spoľahlivo zistil inými dôkaznými prostriedkami. V konaniach starostlivosti súdu o maloleté deti platí vyšetrovacia zásada, z ktorej vyplýva, že súd je povinný zisťovať skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci z úradnej povinnosti, a to aj bez návrhu účastníkov konania a nie je viazaný návrhmi účastníkov, preto odvolacia námietka otca o nesprávnom postupe konajúceho súdu pri vykonávaní dokazovania je nedôvodná. Odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkové okolnosti dôležité pre rozhodnutie.
10. Súd prvej inštancie správne vyčíslil dlžné výživné za rozhodné obdobie, čo v podstate otec v napadnutom odvolaní ani nenamietal, zohľadnil otcom zaplatené výživné, čo potvrdili obaja rodičia a odvolací súd sa stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorým zaviazal otca zaplatiť dlžné výživné v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. § 232 ods. 3 CSP (§ 160 ods. 1 O.s.p.) vyplýva, že určenie dlhšej ako trojdňovej lehoty na plnenie alebo povolenie splátok umožňuje súdu, aby sám nezávisle na návrhu účastníkov konania zvážil, či je povolenie takej výhody vhodné so zreteľom na pomery toho, komu sa povinnosť ukladá, na výšku prisúdeného nároku alebo na iné okolnosti prípadu a zároveň, či neprimerane nezvýhodní povinného oproti oprávnenému. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať povoleniu výhody povinnému v prípade výživného pre dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť a ktoré je okrem iného prednostnou pohľadávkou so zreteľom na naliehavosť potreby, ktorej výživné slúži. Súd je povinný prihliadnuť na postoj povinného k plneniu, ako aj na to, prípadne či je možné od oprávneného spravodlivo žiadať strpenie plnenia v splátkach alebo v dlhšej ako zákonnej lehote, pretože vzhľadom k prejednávanej veci, priznanému nároku, dĺžke rozhodovania o návrhu nebolo by spravodlivé priznať výhodu splátok, prípadne dlhšiu lehotu splatnosti, nakoľko otcovi muselo byť zrejmé, že s pribúdajúcim vekom dieťaťa sa zvyšujú jeho odôvodnené potreby a pri primeranej prezieravosti mohol a mal vytvárať úspory v súvislosti s touto nepochybnou zmenou pomerov dieťaťa, pričom súdne zvýšenie rozsahu vyživovacej povinnosti mohol očakávať od začatia konania a je nepochybné, že ani matka maloletého pri uspokojovaní potrieb dieťaťa nebola zvýhodnená splátkami a musela tieto potreby uspokojovať postupne, tak ako vznikali z hľadiska účelu, ktorému výživné slúži a je vhodné, aby dlžné výživné bolo zaplatené naraz, čo umožňuje lepšie využitie peňažných prostriedkov v prospech dieťaťa. S prihliadnutím na vyššie uvedené, nakoľko predmetom tohto konania je vyčíslenie dlžného výživného a spôsobu jeho zaplatenia, je irelevantné tvrdenie otca o nesprávnom zistení jeho výšky príjmu v konaní o zvýšení výživného.
11. Vo vzťahu k odvolacej námietke otca, že mu bolo znemožnené zúčastniť sa pojednávania, nakoľko ospravedlnil vopred svoju neúčasť a žiadal odročiť pojednávania zo zdravotných dôvodov odvolací súd poukazuje na to, že obsahom spisu je preukázané, že súd prvej inštancie v predmetnej veci po vrátení veci z odvolacieho súdu vytýčil pojednávanie na deň 11.11.2016. Právna zástupkyňa otca požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie termínov pojednávaní. Súd právnej zástupkyni otca oznámil, že návrhu otca na odročenie pojednávania nevyhovuje, nakoľko predmetom pojednávania je len technický výpočet dlžného výživného za obdobie od 13.3.2013 do 31.11.2016, ktorého výška je právoplatne určená sumou 300 eur mesačne a je potrebné zabezpečiť na pojednávaní zástupcu vzhľadom na predmet konania a skutočnosť, že voči rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým súd zmenil výšku bežného výživného od 13.3.2013 do budúcna zo sumy 5.000 Sk na sumu 300 eur mesačne, bolo otcom podané dovolanie. Následne deň pred pojednávaním dňa 11.11.2016 otec požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti. Keďže sa ani právna zástupkyňa , ani otec nedostavili na pojednávanie dňa 11.11.2016, súd pojednávanie odročil na deň 9.12.2016, na ktoré sa nedostavili otec ani jeho právna zástupkyňa. Právna zástupkyňa svoju neúčasť na pojednávaní dňa 9.12.2016 ospravedlnila opätovne z dôvodu kolízie termínov pojednávaní a žiadala o jeho odročenie. Po oznámení súdu, že sudca nevyhovuje návrhu na odročenie pojednávania právnej zástupkyni a vo veci sa bude konať, opätovne otec požiadal o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov. Keďže predmetom pojednávania je len technický (matematický) výpočet dlžného výživného za obdobie od 13.3.2013 do 30.1.12.2016 na základe podkladov predložených otcom i matkou správne súd prvej inštancie konštatoval, že účasť otca a jeho právnej zástupkyne pri výpočte dlžného výživného nebola na pojednávaní dňa 9.12.2016 nutná. Oznámenie otca, že ku dňu 31.12.2016 končí jeho pracovný pomer so zamestnávateľom, nemá vplyv na určenie dlžného výživného. S poukazom na uvedené skutočnosti, hospodárnosť konania a v záujme zabránenia prieťahov v konaní, súd prvej inštancie o dlžnom výživnom pojednával a rozhodol. Odvolací súd v súlade s ust. § 183 ods. 2 CSP poukazuje na to, že od odvolateľa možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom, preto nebol dôvod, aby súd prvej inštancie ospravedlnenie otca akceptoval, pretože súd prvej inštancie právnej zástupkyni otca oznámil, že nevyhovuje jej dôvodu na odročenie pojednávania. Týmto postupom súdu teda účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom nebola a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.
12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (ust. § 396 CSP v spojení s ust. § 52 CMP), keďže v konaniach podľa CMP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak a zároveň nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by to bolo spravodlivé (§ 55 CMP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).