Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-20-2017.pdf
PDF · 122.13 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/20/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: J. C., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. M., toho času miesto pobytu Ú. H. W. H. B. J., zastúpený Centrom právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice, o správnej žalobe zo dňa 09.08.2017 o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej Prešov, Oddelenie cudzineckej polície PZ Košice, Trieda SNP 35, 040 11 Košice č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017, týkajúce sa žalobcu: J. C., narodený XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť S. M., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca J. C., narodený XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017 (č.l. 14-16 spisu) zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 02.11.2017 s tým, že štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Zároveň ho umiestnil v Ú. H. W. H. B. J. (ďalej „Ú. J.“) podľa § 88 ods. 5 ZoPC.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. 3T/80/2016 zo dňa 08.12.2016 (právoplatný dňa 12.12.2016) bol účastník konania uznaný vinným zo spáchania prečinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Zároveň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia popísal žalovaný samotný skutok. Doplnil, že za uvedený prečin bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Dňa 02.08.2017 bol prepustený z Ú. F. R.Ý. R. I. R. Q. Z. J. R. P. - Š., K.. T., pričom po predvedení na správny orgán bola vykonaná lustrácia s negatívnym výsledkom a začaté správne konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia v zmysle § 77 ZoPC z dôvodu, že bol právoplatne
odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“).
3. Dodal, že z jeho výpovede zo zápisnice o vyjadrení v zmysle § 22 ods. 1 Správneho poriadku vyplýva, že je štátnym príslušníkom Ruskej federácie, je ženatý a má päť detí, ktoré žijú v Rakúsku s jeho manželkou, pričom do Rakúska pricestoval začiatkom roka 2010 a požiadal o azyl z politických dôvodov, ktorý mu bol udelený o šesť mesiacov (presný dátum uviesť nevedel). Zároveň sa vyjadril aj ku skutku, za ktorý bol odsúdený. V zápisnici rovnako uviedol, že na území SR nemá žiadnu rodinu, ani príbuzných, z domovskej krajiny musel ujsť, nakoľko bol prenasledovaný čečenskými a ruskými teroristami, pretože si chránil svoju vlasť. Dostal sa do Rakúska, kde mu bol udelený azyl. V Rakúsku žije aj jeho rodina, a to manželka a jeho päť deti. Doklady má v Rakúsku, ale pas, ktorý mu bol vydaný rakúskymi úradmi, je už neplatný. Uviedol, že sa chce vrátiť späť do Rakúska k svojej manželke a deťom.
4. Správny orgán uviedol, že podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-PO6-37-009/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017 a skutočnosť, že na území SR sa zdržiava bez cestovného dokladu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení mu bol uložený zákaz vstupu na tri roky a nebola uložená lehota na vycestovanie. Preto správny orgán uviedol, že bolo potrebné rozhodnúť o jeho zaistení a umiestniť ho v Ú. H. W. H. B. R. J. s cieľom zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. V rámci administratívneho vyhostenia bolo zistené, že účastník konania nemá na území SR povolený pobyt, nie je držiteľom žiadneho dokladu, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky.
5. V odôvodnení rozhodnutia rovnako uviedol, že pred vydaním rozhodnutia sa zaoberal aj tým, či bude možné vykonať trest vyhostenia, teda či zaistenie účastníka konania bude účelné a či je tento vyhostiteľný, pričom pri preverení informácií uverejnených Úradom hraničnej a cudzineckej polície, Prezídia Policajného zboru Bratislava na internetovej stránke, kde je uvedená dĺžka návratovej procedúry štátnych príslušníkov Ruskej federácie, ako aj preverením, že Ú. H. W. H. B. J. na základe doterajších skúseností pri vybavovaní náhradných cestovných dokladov pre občanov Ruskej federácie uvádza, že dĺžka doby vystavenia náhradného cestovného dokladu závisí od skutočnosti, či má štátny príslušník podporné doklady a tiež od dĺžky previerky v domovskej krajine, ktorú si Generálny konzulát Ruskej federácie vyžiada od príslušných orgánov v Rusku. Ak štátny príslušník Ruskej federácie spolupracuje, vypísal žiadosť o vystavenie náhradného dokladu a z domovskej krajiny zabezpečil kópiu podporného dokladu, doba vystavenia náhradného cestovného dokladu trvá približne tri mesiace. V prípade, ak štátny príslušník nespolupracuje, je potrebné čakať na výsledok lustrácií, ktoré sa postupne dopĺňajú k žiadosti o náhradný cestovný doklad. V takomto prípade doba vystavenia náhradného cestovného dokladu môže byť dlhšia ako šesť mesiacov. O dĺžke doby zaistenia rozhodol správny orgán v trvaní troch mesiacov, pričom mal za to, že to vyplýva z aplikačnej praxe Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice a nakoľko účastník konania počas správneho konania spolupracoval so správnym orgánom a je teda predpoklad, že bude spolupracovať aj s útvarom policajného zaistenia pri zabezpečovaní náhradného cestovného dokladu. Preto rozhodol o zaistení na spodnej hranici možného zaistenia.
6. Pokiaľ sa týka uloženia alternatív zaistenia a niektorej povinnosti uvedenej v § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) ZoPC, rozhodol správny o nevyužití tejto alternatívy, nakoľko účastníkovi konania bolo rozhodnutím o administratívnom vyhostení uložený zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Dodal, že pred vydaním rozhodnutia dal možnosť účastníkovi konania sa vyjadriť k postupu policajného útvaru pred realizáciou zaistenia, k podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení, k spôsobu ich zistenia a prípadne navrhnúť ich doplnenie v zmysle § 120 ods. 7 ZoPC, pričom tento v zápisnici zo dňa 02.08.2017 uviedol, že nechce nič uviesť, ani doplniť. Správny orgán mal za to, že rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu SR, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život účastníka konania a ako uviedol účastník konania je ženatý a jeho najbližšia rodina sa nachádza v Rakúsku. Záverom dodal, že po zohľadnení všetkých skutočností dospel k záveru, že zaistením účastníka konania na účel výkonu administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom a nevyhnutný v záujme ochrany verenej bezpečnosti, predchádzania zločinnosti, ochrany práv a slobôd iných.
7. Správnou žalobou zo dňa 09.08.2017 (č.l. 1-4 spisu) sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia. Zároveň si uplatnil trovy konania.
8. S napadnutým rozhodnutím žalovaného v celom rozsahu nesúhlasil z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, jeho rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné pre absentujúcu právnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových a právnych okolností.
9. Doplnil, že žalobcovi bol na území Rakúska udelený azyl a z toho dôvodu je oprávnený zdržiavať sa na území iného členského štátu, t. j. Rakúska. Táto skutočnosť bola v konaní o administratívnom vyhostení, vedenom voči žalobcovi, potvrdená aj rakúskymi štátnymi orgánmi a na preukázanie tejto skutočnosti žalobca predložil konajúcemu súdu doklady o jeho oprávnenom pobyte na území Rakúska. V tejto súvislosti poukazoval na článok 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), ako aj na Odporúčanie komisie C/2015/6250 z 01.10.2015, ktorým sa ustanovuje spoločná „Príručka o návrate“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom. Vzhľadom k tomu, že v právnej veci ide o cudzinca, ktorý má na území iného členského štátu povolenie na pobyt, bolo povinnosťou žalovaného na prejednávanú vec aplikovať článok 6 ods. 2 Návratovej smernice a v prvom rade vyzvať žalobcu, aby dobrovoľne opustil územie Slovenskej republiky a vrátil sa na územie Rakúska, kde má povolený pobyt ako osoba s priznaným postavením utečenca. Keďže tak žalovaný nespravil, nesprávne právne vec posúdil. Rakúsko nie je oprávnené odoprieť vstup na svoje územie osobe, ktorej priznalo medzinárodnú ochranu a má na jeho území z toho dôvodu povolený pobyt. Rovnako na susediacu polohu Rakúska nebolo zo žiadnych dôvodov nevyhnutné aplikovať v prejednávanej veci inštitút zaistenia, pričom na území Rakúska má manželku a päť detí, ku ktorým sa chce vrátiť. Navyše sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že žalobca počas priebehu konania pred ním spolupracoval a predpokladá sa, že aj v budúcnosti spolupracovať bude a teda potrebu núteného odsunu žalobcu ani on samotný nezakladá na dôvodoch verejného poriadku. Konštatoval, že vzhľadom na tieto skutočnosti nebol žalovaný oprávnený pristúpiť k jeho zaisteniu, ale správne mal v zmysle článku 6 ods. 2 Návratovej smernice vyzvať žalobcu na dobrovoľný odchod z územia SR. Iba v prípade neuposlúchnutia výzvy až vtedy by bol žalovaný oprávnený využiť zaistenie žalobcu ako donucovací prostriedok pre zabezpečenie jeho odsunu na územie Rakúska. Teda napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné v rozpore s článkom 6 ods. 2 Návratovej smernice, a teda aj s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil tým, že na predmetnú vec vôbec neaplikoval článok 6 ods. 2 Návratovej smernice.
10. Rovnako v prejednávanej veci neexistuje riziko úteku žalobcu, pretože ten má na území Rakúska oprávnený pobyt z dôvodu udeleného azylu, má tam manželku a päť detí, ku ktorým sa chce dobrovoľne vrátiť a preto je daný najvyšší predpoklad dobrovoľného splnenia povinnosti opustiť územie Slovenska zo strany žalobcu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom neodôvodnil riziko úteku žalobcu, hoci v zmysle Návratovej smernice môže iba v tomto prípade pristúpiť k zaisteniu cudzinca za účelom jeho administratívneho vyhostenia. Žalovaný sa týmito skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí nezaoberal, ani ich následne právne neposúdil. Teda jeho rozhodnutie je v rozpore s Návratovou smernicou EÚ. Poukazoval na právny názor kasačného súdu vyjadrený v rozsudku 1SZa/9/2016, v ktorom kasačný súd poukázal na potrebu eurokomformného výkladu vnútroštátnych právnych noriem. Ohľadne tejto námietky doplnil, že rovnako napáda aj rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení s uložením zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov, pretože také rozhodnutie považuje okrem iného za zmätočné a nezákonné, keďže žalobca má na území Rakúska, ako tiež jedného z členských štátov EÚ, povolený pobyt a preto mu nie je možné rozhodnutím slovenských orgánov zakázať pobyt na území aj tohto štátu.
11. V ďalšom žalobnom bode poukazoval na článok 15 ods. 1 Návratovej smernice a ohľadne daného uviedol, že rozhodnutie žalovaného taktiež trpí vadou nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a nedostatočného zisteného skutkového stavu veci v časti skúmania a vyhodnotenia možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu (alternatív zaistenia). Žalovaný sa nijakým spôsobom nezaoberal možnosťou uplatnenia alternatívnych opatrení voči zaisteniu
a preto je rozhodnutie nepreskúmateľné. Iba stroho a formalisticky konštatoval, že sa rozhodol neuplatniť alternatívne opatrenia, pretože žalobcovi bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a bol mu uložený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov, čo nemožno považovať za dostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu. V priebehu konania o zaistení nevykonal žiadne zisťovanie skutkového stavu ohľadom možnosti splnenia zákonných podmienok pre využitie miernejšieho opatrenia voči zaisteniu, čím zistenie skutkového stavu žalovaným je z tohto dôvodu nedostatočné. Teda žalovaný na individuálnom princípe neodôvodnil náležite prečo žalobca nespĺňa konkrétne zákonné podmienky pre tú ktorú formu miernejšieho donucovacieho opatrenia voči zaisteniu a teda prečo nepristúpil k ich aplikácii, hoci mu to ukladá Návratová smernica, zákon o pobyte cudzincov a vyplýva to aj z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov SR.
12. V správnej žalobe žalobca rovnako namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia aj v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný odôvodnil stanovenú dĺžku doby zaistenia, aj samotnú účelnosť zaistenia ako keby sa jednalo o návrat žalobcu na územie krajiny pôvodu, t. j. Ruska, čo nebol prejednávaný prípad. Žalovaný nesmie kontaktovať zastupiteľské úrady Ruska o vystavenie náhradného cestovného dokladu žalobcovi a čakať na jeho preverenie v domovskej krajine, pretože sa jedná o osobu s priznaným postavením utečenca. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé ako a či vôbec zisťoval žalovaný potrebnú dĺžku doby zaistenia v prípade, že sa jedná o cudzinca, ktorý má byť vrátený na územie Rakúska a ktorému budú rakúske štátne orgány prípadne vystavovať náhradné cestovné dokladu (ak budú potrebné). V zmysle judikatúry všeobecných súdov SR správny orgán je povinný zdôvodniť prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia. Poukazoval na rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/20/2012, rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sza/4/2012 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sp/36/2014 zo dňa 19.08.2014.
13. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 17.08.2017 (č.l. 5-9 spisu) uviedol, že aj keď žalobca uviedol v správnej žalobe označenie vo veci zaistenia proti rozhodnutiu o zaistení č. s. PPZ-HCP-PO6-37-009/2017-ZVC a aj keď je pod touto spisovou značkou registrované rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu, dané podanie posúdil v zmysle § 19 ods. 2 Správneho poriadku a má za to, že ide o žalobu vo veci zaistenia proti rozhodnutiu o zaistení č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017- ZVC. Právny zástupca žalobcu rovnako potvrdil po kontaktovaní, že rovnako podá správnu žalobu voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení.
14. Pokiaľ sa týka žalobných bodov uvedených v časti I. správnej žaloby mal žalovaný za to, že napadnuté rozhodnutie je vydané v zmysle zákona a rozhodol sa využiť tieto zákonné možnosti na zaistenie žalobcu, pričom sa týmito zaoberal pri vydaní napadnutého rozhodnutia. Návratová smernica sa zaoberá štátnymi príslušníkmi tretích krajín, ktorí sa na území členských štátov zdržiavajú neoprávnene, čo však nebol prípad žalobcu, nakoľko žalovaný po preverení oprávnenosti pobyt prejednával jeho právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin a výkon administratívneho vyhostenia s následným zaistením žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Žalovaný postupoval v zmysle zákona o pobyte cudzincov, kde je v Prílohe č. 2 Zoznam preberaných právne záväzných aktov Európskej únie. V bode 11 prílohy je uvedená Návratová smernica, čím je priamo aplikovaná do zákona o pobyte cudzincov a táto smernica prejednáva návrat štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú neoprávnený pobyt. Pokiaľ zástupca žalobcu cituje ustanovenie článku 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES a uvádza, že rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti, nedostatočného odôvodnenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu v časti skúmania a vyhodnotenia možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení voči zaisteniu (alternatív zaistenia), žalovaný s daným nesúhlasil a mal za to, že s týmito skutočnosťami sa zaoberal pri vydaní napadnutého rozhodnutia a rozhodol sa tieto nevyužiť a ako už bolo uvedené Návratová smernica prejednáva návrat štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú neoprávnený pobyt, čo nebol prípad žalobcu, nakoľko má priznaný štatút utečenca. Ohľadne námietky, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol, že dĺžka zaistenia bola stanovená na základe aplikačnej praxe žalovaného, nakoľko sa zisťuje lehota a účelnosť zaistenia podľa štátnej príslušnosti žalobcu a v rozhodnutí bola stanovená maximálna možná dĺžka zaistenia. Avšak v prípade žalobcu, ktorý má priznaný štatút utečenca v Rakúskej republike a rakúske štátne orgány vydajú žalobcovi náhradný cestovný doklad, prípadne iný doklad, môže byť táto lehota v prípade zabezpečenia potrebných dokladov kratšia a žalobca môže byť prepustený zo zaistenia pred uplynutím tejto doby
zaistenia. Stanovená dĺžka doby zaistenia v strednej hranici troch mesiacov zodpovedá zákonným predpokladom, keďže možno stanoviť najviac jej šesť mesiacov a žalovaný mal za to, že je primeraná a riadne odôvodnená.
15. Záverom uviedol, že zaistenie žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. p) ZoPC je zákonné a vzhľadom na dôvod administratívneho vyhostenia žalobcu, ktorým je jeho právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin na území Slovenskej republiky, je tento dôvod pre žalovaného dostatočne vážnym dôvodom k tomu, aby obmedzil osobnú slobodu žalobcu jeho zaistením. Jeho zaistenie bolo nevyhnutné v záujme istoty žalovaného že žalobca po tom, čo bol prepustený na slobodu, skutočne opustí územie Slovenskej republiky a vycestuje na územie Rakúskej republiky, kde má priznaný štatút utečenca tým, že žalovaný zabezpečí výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení.
16. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení č. s. PPZ-HCP-PO6-37-009/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017 (nachádzajúcom sa v administratívnom spise žalovaného) správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení účastníka konania na územie Rakúskej republiky z dôvodu právoplatného odsúdenia za úmyselný trestný čin bez uloženého trestu vyhostenia súdom v zmysle § 82 ods. 2 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a podľa § 82 ods. 3 písm. b) mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Zároveň podľa § 83 ods. 2 písm. b) ZoPC neurčil účastníkovi konania lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia súd zistil, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky udelený pobyt s výnimkou tolerovaného pobytu z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mal v dobe od 11.05.2016 z úradnej moci udelený v zmysle § 58 ods. 4 písm. c) ZoPC z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody. Prepustením z výkonu trestu na slobodu dňa 02.08.2017 mu zanikol tolerovaný pobyt na území SR, pričom tento nepredložil žiadne doklady oprávňujúceho ho na vstup a pobyt na území SR, respektíve schengenského priestoru a z vykonaných lustrácií bolo zistené, že má záznam v Rakúskej republike. Preto bolo kontaktované Spoločné kontaktné pracovisko s Rakúskou republikou, odkiaľ bolo potvrdené, že účastník konania má na území Rakúskej republiky uznaný štatút utečenca, je držiteľom cestovného dokladu č. P. a jeho pobyt na území Slovenskej republiky a schengenského priestoru je oprávnený. Rovnako správny orgán uviedol, že účastníka konania nemožno vyhostiť do domovskej krajiny (Ruská federácia) z dôvodu existencie prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1 ZoPC a preto správny orgán rozhodol o vyhostení účastníka konania do Rakúskej republiky, kde má udelený azyl, čo je zároveň aj krajinou, do ktorej je účastník konania ochotný dobrovoľne sa vrátiť.
17. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
19. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
20. Podľa § 82 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak c) bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia.
21. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
23. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
24. V zmysle ustanovenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.
25. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
26. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
27. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
28. Pokiaľ sa týka žalobných námietok žalobcu voči rozhodnutiu žalovaného súd právne uzatvára:
29. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017, ktorým zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 02.11.2017 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. J..
30. Pokiaľ žalobca namietal, že jeho zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru vzhľadom na rozpor s čl. 6 ods. 2 Návratovej smernice s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR v súvislosti s eurokonformným výkladom vnútroštátnych právnych noriem správny súd zdôrazňuje, že v preskúmavanej veci nie je bez významu tá skutočnosť, že žalobca má udelený štatút utečenca v inom členskom štáte Európskej únie, a to Rakúsku, kde sa zdržiava aj jeho rodina - manželka a deti, pričom ako vyplynulo z jeho výpovede, ako aj z konštatovaní žalovaného, žalobca je ochotný dobrovoľne sa vrátiť do krajiny kde mu bola udelená medzinárodná ochrana - Rakúsko.
31. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca nemá na území SR povolený pobyt a nie je držiteľom žiadneho dokladu, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území SR.
32. V zmysle Návratovej smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008) článku 2 odsek 2 písm. b) sa môžu členské štáty rozhodnúť, že túto smernicu nebudú uplatňovať na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorým sa podľa vnútroštátneho práva uložil návrat ako trestná sankcia alebo návrat z trestnej sankcie vyplýva, alebo voči ktorým prebieha extradičné konanie, pričom súdu nie je známe, aby Slovenská republika realizovala danú možnosť.
33. V zmysle Odporúčania Komisie C(2015)6250 z 01.10.2015, ktorým sa stanovuje spoločná „Príručka o návrate“, ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom vyplýva, že Dublinské nariadenie neobsahuje pravidlá pre spätné prijímanie osôb pod medzinárodnou ochranou a preto z tohto dôvodu sa má uplatniť tzv. všeobecných režim stanovený v článku 6 ods. 2 Návratovej smernice, čo znamená, že členský štát B (kde sa osoba neoprávnene zdržiava) musí požiadať osobu, aby sa vrátila späť do členského štátu A (kde má poskytnutú formu medzinárodnej ochrany) a ak táto osoba dobrovoľne neuposlúchne, musí členský štát B zvážiť vydanie rozhodnutia o návrate pri zohľadnení všetkých záruk stanovených v Návratovej smernici.
34. Pokiaľ ide o eurokonformný výklad, kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že aj keď si členské štáty môžu zvoliť spôsob a prostriedky vykonania smernice na vnútroštátnej úrovni, nezbavuje ich to povinnosti prijať také opatrenia, ktoré zabezpečia potrebný účinok. Inak povedané, členské štáty sú
povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie úplného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý smernica sleduje. Povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou, ako aj povinnosť členských štátov prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie tejto povinnosti, vyplývajúca z článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únie (ex čl. 10 Zmluvy o Európskom spoločenstve), sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomoci. V súlade s povinnosťou zabezpečiť úplnú účinnosť práva Únie je vnútroštátny súd, správny orgán alebo aj iný orgán, ktorý aplikuje vnútroštátne právo, povinný vykladať ho čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol smernicou sledovaný výsledok, a to bez ohľadu nato, či sú vykladané vnútroštátne ustanovenia neskoršie alebo skoršie ako smernica, alebo či smernica bola transponovaná načas. Vnútroštátne orgány aplikácie práva majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok (rozsudok NS SR 1Sza/9/2016).
35. S poukazom na vyššie uvedené bolo teda povinnosťou správneho orgánu v prípade žalobcu aplikovať tzv. všeobecný režim v zmysle Návratovej smernice a predovšetkým aplikovať čl. 6 ods. 2 Návratovej smernice a vyzvať žalobcu na dobrovoľné splnenie povinnosti uloženej mu v rámci konania o administratívnom vyhostení (Rozhodnutie o administratívnom vyhostení č.s. PPZ- HCP-PO6-37-009/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017, ktorým správny orgán rozhodol o administratívnom vyhostení žalobcu na územie Rakúskej republiky). Teda v prvom rade mal žalovaný vyzvať žalobcu, aby dobrovoľne opustil územie SR a vrátil sa na územie Rakúska, kde má priznané postavenie utečenca, v dôsledku čoho je jeho pobyt na území Rakúska oprávnený. Rakúsko navyše je susediacou krajinou so Slovenskou republikou, čo umožňuje jednoduchý presun žalobcu na jeho územie, žalobca má v danej krajine rodinu a je aj ochotný sa do danej krajiny dobrovoľne vrátiť. Preto má súd zato, že daná žalobná námietka je dôvodná a samotné zaistenie žalobcu sa v danom štádiu konania nejaví ako účelné a efektívne.
36. Rovnako aj Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti vo veci El Dridi, C-61/11, bod 41 výslovne zdôraznil, že v smernici o návrate sa stanovuje odstupňovanie opatrení, ktoré treba prijať na účely vykonania rozhodnutia o návrate, a to od opatrenia, ktoré ponecháva dotknutej osobe najväčšiu slobodu, a to poskytnutie lehoty na dobrovoľný odchod, až po opatrenia, ktoré obmedzujú najviac jej slobodu, a to zaistenie v špecializovanom zariadení.
37. Pokiaľ sa týka námietky nedostatočného odôvodnenia stanovenia dĺžky doby zaistenia žalobcu, pričom žalobca namietal, že stanovenú dĺžku doby zaistenia, ako aj účelnosť zaistenia žalovaný odôvodnil ako keby išlo o návrat žalobcu na územie krajiny pôvodu - Ruska, možno konštatovať, že daná námietka je dôvodná.
38. Z rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu, ktoré je podkladom pre zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC vyplýva, že územie, na ktoré má byť žalobca vyhostený, je Rakúsko. Rovnako z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že v danej krajine - Rakúsku, bola žalobcovi udelená medzinárodná ochrana vo forme azylu, čím je žalobca oprávnený sa zdržiavať na území tohto členského štátu oprávnene. Pokiaľ teda žalovaný pristúpil k zaisteniu žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia mal aj stanovenú dĺžku doby zaistenia odôvodniť s prihliadnutím nie na štátnu príslušnosť žalobcu (ktorá je v danej veci irelevantná), ale na tú skutočnosť, že krajinou, do ktorej má byť žalobca vyhostený je Rakúsko, ako krajina v ktorej má žalobca udelenú formu medzinárodnej ochrany. Teda žalovaný mal v konaní a nielen pri stanovení dĺžky doby zaistenia zohľadniť najmä tú skutočnosť, že v prípade žalobcu ide o osobu s priznaným postavením utečenca v inom členskom štáte Európskej únie.
39. Vzhľadom na tú skutočnosť, že samotné zaistenie je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, sa súd bližšie nezaoberal ďalšími žalobnými námietkami.
40. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. s. PPZ-HCP-PO6-37-014/2017-ZVC zo dňa 02.08.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
41. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobca J. C., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
42. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.