Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1Co-315-2016.pdf
PDF · 92.48 KB
No categories available
1Co/315/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr. Petra Tutka a JUDr. Andreja Šalatu v spore žalobcu E. J., nar. X.X.XXXX, bytom F., P. X, zastúpeného JUDr. Sergejom Romžom, advokátom advokátskej kancelária so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 5 proti žalovanému JUMP s.r.o., so sídlom v Košiciach, Bauerova 1, IČO: 36576751, zastúpenému JUDr. Slávkou Kováčovou, advokátkou advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, o zaplatenie 18.801,29 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 5.4.2016 č.k. 25C/207/2015-177 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobcovi priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a do výroku uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie v celom rozsahu zamietol, nárok žalobcu na náhradu škody, ktorú tento uplatňoval na základe tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o obstaraní predaja veci dňa 3.3.2004, pričom žalovaný na základe tejto zmluvy zrealizoval predaj tovaru a žalobcovi odovzdal cenu predaného tovaru iba sčasti, zo zvyšnej časti žalovaný si svoju zmluvnú povinnosť nesplnil a žalobcovi vrátil časť tovaru dňa 30.5.2012, pričom však žalobca konštatoval, že tento tovar vykazoval poškodenie, resp. úplné znehodnotenie v dôsledku nesprávneho skladovania a časovej amortizácie a z tohto dôvodu si voči žalovanému uplatnil náhradu škody v sume 12.475,091 eur. Ostávajúcu časť nárok na náhradu škody predstavuje hodnota tovaru, ktorý žalobcovi nebol vrátený, nebol ani predaný a žalobca dospel k záveru, že žalovaný už uvedený tovar ani nedrží. V tejto časti vyčíslil žalobca svoj nárok na sumu 6.325,38 eur.
3. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá Zmluva o obstaraní predaja veci dňa 13.3.2004, v zmysle ktorej sa žalovaný ako obstarávateľ predaja veci zaviazal žalobcovi ako objednávateľovi uhradiť cenu za predané veci zverené žalovanému na predaj, po odpočítaní odmeny - ceny za sprostredkovanie predaja veci a nákupnú cenu sa zaviazal vyplatiť žalobcovi do 3 dní od predaja jednotlivých vecí. Na základe výpovede predmetnej zmluvy o obstaraní predaja veci žalobcom žalovanému dňa 14.6.2005 mal za to, že žalovaný bol povinný do 15 dní od prevzatia výpovede žalobcovi vydať nepredaný tovar. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že rozsudkom rovnakého súdu zo dňa 13.10.2014 pod č.k. 18C/82/2008-356 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 17.712,02 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia citovaného rozsudku zistil, že žalobou uplatnenou na súde dňa
27.6.2008 sa pôvodne A.. E. J. domáhal vydania hnuteľných vecí špecifikovaných v dodacích listoch a pre prípad poškodenia, scudzenia alebo z iného dôvodu nemožnosti vydania veci zaplatenia sumy 36.513,30 eur ako peňažného ekvivalentu hodnoty nevydaných vecí. V tomto konaní z obsahu zmluvy o obstaraní veci uzavrel, že dňa 13.3.2004 prevzal žalovaný od žalobcu hnuteľné veci špecifikované v dodacích listoch so záväzkom predať tieto veci za dohodnutú cenu a po odpočítaní dohodnutej odmeny, vyplatiť žalobcovi sumu, za ktorú veci predá. Listom zo dňa 14.6.2005 žalobca žalovanému vypovedal predmetnú zmluvu. Po ukončení zmluvy žalovaný nevykonal vyúčtovanie predaného tovaru a nepredaný tovar ani peňažný ekvivalent v sume 36.513,31 eur žalobcovi nevydal. Z odôvodnenia ďalej vyplýva, že v priebehu tohto súdneho konania žalovaný dobrovoľne vydal žalobcovi časť hnuteľných vecí, ktoré tento od neho prevzal. Na základe toho žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 6.2.2013 zobral svoju žalobu sčasti späť a to v rozsahu vydania veci dôvodiac, že tieto hnuteľné veci, ktoré mal žalovaný u seba vydal a ostatné veci už v jeho moci nie sú, keďže ich scudzil a ďalej vzhľadom na nemožnosť vydania týchto vecí sa už domáhal iba peňažného nároku vo výške 17.712,02 eur, ktoré označil ako peňažný ekvivalent nepredaných a dobrovoľne nevydaných vecí. Tento procesný úkon žalobcu súd vyhodnotil ako zmenu žaloby, na základe ktorej ostal predmetom konania už iba peňažný nárok vo výške 17.712,02 eur. Z dôvodov ďalej vyplýva, že účastníci konania sa zhodli, že hodnota vecí vydaných žalovaným dňa 30.5.2012 predstavovala sumu 12.475,88 eur.
4. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania sa súd prvej inštancie vyporiadaval s jej dôvodnosťou a v tomto smere dospel k záveru, že žalovaný podľa výpovede zo zmluvy o obstaraní veci, ktorú prevzal 14.6.2005 bol povinný vydať nepredaný tovar do 15 dní odo dňa prijatia výpovede, teda do 29.6.2005. Pokiaľ žalobca v tomto konaní žalobou podanou 30.3.2015 uplatnil nárok na náhradu škody voči žalovanému v časti hodnoty nevydaných vecí v sume 6.325,38 eur, ktorá predstavovala rozdiel medzi hodnotou vecí prevzatých žalovaným na predaj - 36.513,31 eur, po odrátaní vecí, ktoré žalovaný odovzdal v priebehu tohto konania žalobcovi v sume 12.475,88 eur a hodnoty vecí, za ktoré bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 17.712,02 eur v konaní pod sp.zn. 18C/82/2008 vyvodil, že tento nárok bol uplatnený na súde po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula dňom 30.6.2008, teda po uplynutí 3 rokov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vydanie tovaru v zmysle výpovede zo zmluvy o sprostredkovaní predaja vecí. Konštatoval, že skutočnosť, že tento istý nárok uplatnil žalobca žalobou podanou na súde dňa 27.6.2008, v konaní vedenom pod sp.zn. 18C/82/2008 nemá vplyv na plynutie premlčacej doby vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v konaní o uplatnenom nároku nepokračoval a fakticky v tejto časti zobral žalobu späť, aj keď toto späťvzatie hodnotil ako zmenu žaloby. Konštatoval, že premlčacia doba pre tento nárok by v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka neplynula, ak by žalobca ako veriteľ v tomto uplatnenom nároku na súde riadne pokračoval.
5. V časti nároku uplatnenej škody v sume 12.475,91 eur predstavujúcom škodu na veciach vrátených v priebehu konania vedenom pod sp.zn. 18C/82/2008 súd prvej inštancie považoval za zrejmé, že žalobca ako to vyplýva z jeho výpovede zistil vzniknutú škodu na veciach pri ich preberaní už 30.5.2012 a po prvýkrát mohol uplatniť nárok na náhradu škodu na týchto veciach v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka dňa 31.5.2012 na súde a po uplynutí dvoch rokov, teda uplynutím dňa 31.5.2014 považoval jeho nárok za premlčaný uplynutím subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu nárok žalobcu v celom rozsahu ako premlčaný zamietol.
6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie zakladal na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p. V písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 26.7.2016 uviedol dôvody svojho odvolania v tom, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil okamih, kedy nastala škodová udalosť. Pokiaľ tento okamih stotožnil s okamihom, kedy žalovaný podľa uzavretej zmluvy o obstaraní predaja veci mal vydať tovar žalobcovi, v tejto časti dospel k zisteniu, že žalovaný na základe výpovede zo Zmluvy o obstaraní predaja veci, ktorú prevzal 14.6.2005 bol povinný vydať žalobcovi nepredaný tovar do 15 dní odo dňa doručenia výpovede, teda do 29.6.2005. S takýmito závermi sa nestotožňuje majúc za to, že z nesplnenia obligačnej povinnosti žalovaným vydať zverené veci nemožno automaticky bez ďalšieho dôvodiť, že na nevydaných veciach k uvedenému dňu vznikla škoda, o čom svedčí aj skutočnosť, že žalovaný v priebehu uvedeného sporového konania časť vecí vydal žalobcovi. Poukázal na to, že vzhľadom na konanie žalovaného, ktorý odmietol vydať zverený tovar, nemohol mať objektívne vedomosť, či na zverených veciach vôbec vznikla škoda a ak áno, v akom rozsahu. O tom, že na zverených veciach vznikla, resp. mohla vzniknúť škoda sa žalobca objektívne mohol dozvedieť až ku dňu 30.5.2012, kedy žalovaný časť vecí vydal a u zvyšnej časti priznal, že tieto veci scudzil či
zašantročil. Z uvedeného dôvodu okamih vzniku škodovej udalosti pripadol na deň 30.5.2012. Týmto dňom začala plynúť aj trojročná objektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody za nevydané - zničené veci. Z tohto dôvodu sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že nárok bol na súde uplatnený po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej lehoty, ktorá uplynula dňom 30.6.2008. Je toho názoru, že začiatok plynutia trojročnej objektívnej premlčacej doby pripadol na deň 30.5.2012 a koniec na deň 30.5.2015, pričom predmetná žaloba bola podaná dňa 27.3.2015, teda v rámci trojročnej objektívnej premlčacej lehoty.
7. V časti uplatneného nárok na náhradu škody vo výške 12.475,91 eur uviedol, že súd prvej inštancie dospel ku skutkovému záveru, že vzniknutú škodu na veciach zistil žalobca pri ich preberaní dňa 30.5.2012 a preto s poukazom na § 106 Občianskeho zákonníka zaujal záver, že nárok na náhradu škody si mohol uplatniť od 31.5.2012 na súde a to v lehote dvoch rokov, teda do 31.5.2014. Ani s takýmto záverom sa žalobca nestotožňuje majúc za to, že z ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy sa poškodený dozvedel a nie mohol dozvedieť o tom, že mu škoda vznikla, ale aj v akom rozsahu a do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť (vyčísliť jeho výšku). V danom prípade žalobca pri preberaní veci sa mohol iba dôvodne domnievať (čo však na riadne uplatnenie nároku na náhradu škody nepostačuje), že mu vznikla škoda na vydaných veciach. Posúdenie stavu vydaných vecí v takejto súvislosti a aj zistenie existencie škody, osobitne jej výšky nebolo objektívne možné zistiť ihneď pri preberaní veci, keďže išlo o odborné posúdenie, na ktoré sa vyžadujú odborné znalosti znalca z príslušného odboru. Vzhľadom na tieto skutočnosti subjektívna dvojročná premlčacia doba nemohla začať plynúť dňom 31.5.2012 a uplynúť 31.5.2014, a teda uplatnený nárok na náhradu škody v tejto časti nemohol byť ku dňu podania žaloby premlčaný.
8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Má za to, že ani po doplnení dôvodov odvolania neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by súdu prvej inštancie neboli známe už v čase jeho rozhodovania. Má za to, že žalobca v konaní 18C/82/2008 uplatnil žalobou nárok buď na vydanie veci, resp. pre prípad, keď sa veci nevydajú na zaplatenie sumy. Je toho názoru, že žalobca sa domáhal tých istých nárokov už v tomto konaní, kde v časti nároku zobral žalobu späť, čo možno považovať za rozhodnutie súdu, preto o tomto konaní nemôže byť znova rozhodnuté. Uviedol, že pri samotnom preberaní veci nebol urobený zápis o stave preberaných vecí a preto sa domnieva vzhľadom na časový odstup, že už ani nie je možné zistiť, v akom stave sa veci nachádzali a aký mali stupeň poškodenia. Má za to, že žalobca sa nemôže domáhať zvyšnej časti hodnoty nevydaných vecí, keďže v tejto časti zobral návrh v čase konania vedeného pod sp.zn. 18C/82/2008 späť a ide o ten istý nárok.
9. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 31.7.2017. V tomto vyjadrení uviedol, že skutočnosti uvádzané žalovaným považuje za právne irelevantné vo vzťahu k dôvodnosti ním podaného odvolania, ako aj k dôvodnosti uplatneného nároku.
10. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.
11. Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
12. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
13. Odvolací súd v súlade s citovanými prechodnými ustanoveniami posúdil odvolanie žalobcu a na základe toho dospel k záveru, že toto odvolanie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, pokiaľ žalobu zamietol z dôvodu premlčania. Odvolací súd považuje tento rozsudok za vecne správny napriek tomu, že ohľadne časti nároku sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri ustaľovaní dátumu začatia plynutia premlčacej lehoty. Ani toto pochybenie totiž nemá vplyv na vecnú správnosť jeho rozsudku.
14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatnil v konaní dva samostatné nároky na náhradu škody a každý z nich vychádza z iného skutkového základu. Nárok na náhradu škody v sume 6.325,38 eur z titulu nevydania časti vecí a ich znehodnotenia bol pôvodne súčasťou uplatneného nároku, ktorý žalobca uplatnil na Okresnom súde Košice II a o ktorom sa viedlo konanie pod sp.zn. 18C/82/2008. V
prejednávanej veci v rámci eventuálneho petitu, v rámci ktorého sa rovnaký žalobca domáhal vydania špecifikovaných vecí a eventuálne pre prípad znemožnenia vydania týchto vecí uplatňoval nárok na náhradu škody vo výške 36.513,30 eur. Potom, čo žalovaný počas uvedeného konania vydal žalobcovi časť vecí, ktorých hodnotu účastníci zhodne ustálili na sumu 12.475,88 eur (dňa 30.5.2012), žalobca tento pôvodne eventuálny petit upravil tak, že naďalej si už neuplatňoval nárok na vydanie ďalších vecí a predmetom konania už ostal iba ním vyšpecifikovaný peňažný nárok ako nárok na náhradu škody vo výške 17.712,02 eur. V takejto výške bolo v uvedenom konaní žalobe aj vyhovené. Žalobca teda v tomto konaní uplatňuje ako škodu rozdiel medzi pôvodne vyšpecifikovanou výškou škody pre prípad nevrátania vecí v sume 36.513,30 eur po odpočítaní hodnoty vrátených vecí v sume 12.475,88 eur poukazujúc na to, že pri vyčísľovaní tejto sumy sa žalobca dopustil nesprávneho výpočtu, keďže rozdiel v uvedených sumách predstavuje 24.037,42 eur a nie sumu 17.712,02 eur ako ju vyčíslil v uvedenom konaní v rámci čiastočného späťvzatia. Tento rozdiel v sume 6.325,00 eur uplatnil v teraz posudzovanom konaní ako časť nárok na náhradu škody. Za začiatok plynutia premlčacej doby z titulu nároku na náhradu škody v tejto časti súd prvej inštancie ustálil deň 29.6.2005, teda po uplynutí 15 dní od prevzatia výpovede žalovaným dňa 14.6.2005. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na skutočnosť, že súdna prax sa ustálila na závere, že formou tzv. eventuálneho petitu je možné uplatniť právo so samostatným skutkovým základom, pričom začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku na náhradu škody formou tzv. eventuálneho petitu v žalobe o vydanie veci sa neviaže na okamih, odkedy žalovaný veci bezdôvodne zadržiava, ale až na okamih, keď sa žalobca dozvedel, že škodca vec už nedrží a teda, že žaloba o vydanie vecí sa stáva neaktuálnou. Iba týmto momentom sa totiž znížil jeho majetkový stav (vzniklá škoda) v dôsledku toho, že škodca vec už nemá. Až vtedy získal poškodený vedomosť o tom, že sa už nemôže domôcť ochrany svojich práv žalobou na vydanie vecí a že mu patrí len nárok na náhradu škody, ktorý možno práve pre takýto prípad uplatniť aj tzv. eventuálnym petitom (viď rozsudok Najvyššieho ČR sp.zn. 25Cdo/2883/2006 uverejnený pod R 98/2009).
15. Odvolací súd zhodujúc sa s citovanými právnymi závermi preto nepovažuje za správny záver súdu prvej inštancie, pokiaľ tento za začiatok plynutia premlčacej lehoty na náhradu škody (trojročnej objektívnej) považoval deň 29.6.2005. Tento dátum je totiž dátumom, od ktorého žalobca odvodzuje povinnosť žalovaného vydať mu veci po odstúpení od zmluvy. Pokiaľ bol od tohto dátumu žalobca presvedčený, že žalovaný veci zadržiava, aj keď nedôvodne, nemohla mu takto začať plynúť súčasne aj lehota na náhradu škody za znehodnotenie týchto vecí. Odvolací súd preto považuje za dôvodné odvolanie v časti, v ktorej žalobca za rozhodujúci dátum pre uplatnenie nároku na náhradu škody v tejto časti považuje deň 30.5.2012, kedy mu žalovaný vydal časť vecí a ohľadne zvyšnej časti mal priznať, že tieto veci už scudzil, resp. zašantročil. Nedôvodným je však odvolanie v tejto časti s poukazom na to, že žalobca od tohto dátumu počítal plynutie iba objektívnej trojročnej premlčacej lehoty. Odvolací súd je toho názoru, že uvedeným dňom žalobcovi začala plynúť aj dvojročná subjektívna premlčacia lehota pre uplatnenie nároku na náhradu škody s poukazom na to, že od tohto dátumu boli zároveň splnené aj všetky podmienky pre začatie plynutia subjektívnej lehoty, keďže žalobcovi bol zrejmý vznik škody aj to, že za túto škodu zodpovedá žalovaný. Od tohto dátumu totiž žalobcovi bolo zrejmé, kto za škodu zodpovedá a rovnako aj rozsah škody do takej miery, že mu to umožňovalo uplatniť nárok na súde. Uplynutím dňa 1.6.2014 uplynula márne táto subjektívna premlčacia lehota, keďže žalobca tento nárok uplatnil na súde až dňa 30.3.2015. S poukazom na tieto dôvody považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý túto časť nárok na náhradu škody zamietol pre jej premlčanie za vecne správny.
16. Za nedôvodnú považuje odvolací súd odvolaciu námietku žalobcu v ďalšej časti jeho nároku na náhradu škody, a to vo výške 12.475,91 eur. Súd prvej inštancie za začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tejto časti nároku ustálil deň 30.5.2012, kedy žalovaný žalobcovi vydal časť vecí. Týmto dňom sa uvedené veci dostali do dispozície žalobcu a teda objektívne mal možnosť vyhodnotiť aj stav týchto vecí z hľadiska ich miery poškodenia, resp. znehodnotenia. Súdna prax sa ustálila v závere, že pre posúdenie, kedy sa poškodený dozvedel o škode je rozhodujúce, kedy zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno odvodiť vznik škody a orientačne aj jej rozsah (tak, aby bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch) a nie je potrebné, aby poznal rozsah (výšku) škody presne, napríklad na základe odborného posudku (rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/90/2013, 28Cdo/3914/2012).
17. S poukazom na tieto dôvody nemožno považovať za dôvodnú odvolaciu námietku žalobcu, ktorý za moment zistenia existencie škody považoval okamih, kedy bolo možné uvedenú škodu vyčísliť aj čo do
výšky na základe odborného posúdenia znalcom z príslušného odboru. V konečnom dôsledku žalobca túto škodu vyčíslil aj bez znaleckého posudku.
18. Odvolací súd preto považuje za správny záver súdu prvej inštancie v tom, že dvojročná subjektívna premlčacia lehota podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tejto časti nároku začala žalobcovi plynúť od 31.5.2012 a uplynula dňa 31.5.2014. Správne súd prvej inštancie preto zamietol aj túto časť nároku žalobcu ako premlčanú. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
19. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov odvolacieho konania a o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.