Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7CoP-90-2017.pdf
PDF · 142.01 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/90/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci maloletých detí Jakubových: 1. F. nar. XX.X.XXXX, 2. X. nar. XX.X.XXXX, 3. C. nar. X.X.XXXX bývajúcich u otca zastúpených v konaní kolíznym opatrovníkom R. práce, sociálnych vecí a rodiny O. na návrh otca G.. F. U. F.. nar. XX.X.XXXX bývajúcom v O. na ul. S. č. X/A/XXXX toho času ul. C. XX/A zastúpeného Y. kanceláriou A. & F. s.r.o. so sídlom v O. na ul. X. č. 38 konajúca U.. H. A. ako konateľom proti odporkyni S. J. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v O. na ul. Q. č. XX zastúpenej JUDr. Jozefom Chmurom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Zvonárskej č. 8 v konaní o zmenu úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, o odvolaní rodičov proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 20.6.2016 č.k. 18P 129/2013-282 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 20.6.2016 č.k. 18P 129/2013 - 296 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých výrokoch o určení výživného, dlžnom výživnom, úprave bežného styku každý párny týždeň od soboty 8.00 hod. do nedele 17.00 hod. a povinnosti matky nahradiť trovy štátu.
Z r u š u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom výroku o úprave styku počas sviatkov, prázdnin, trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zveril maloletú Petru, mal. Simona a mal. Filipa do osobnej starostlivosti otca. Zaviazal matku prispievať na výživu maloletej Petry 60 Eur mesačne, maloletého Simona 50 Eur mesačne a maloletého Filipa 40 Eur mesačne vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca otcovi od 1.4.2015 do budúcna. Dlžné výživné za obdobie od 1.4.2015 do 30.6.2016 v sume 493,05 Eur pre mal. Petru, 343,05 Eur pre mal. Simona, 193,05 Eur pre mal. Filipa povolil matke splácať pre každé dieťa dieťaťa po 10 Eur mesačne, počínajúc mesiacom august 2016 spolu s bežným výživným otcovi až do zaplatenia, pod následkom straty výhody splátok. Upravil styk matky s maloletými deťmi každý párny týždeň od soboty od 8:00 hodiny do nedele do 17:00 hodiny s tým, že matka maloleté deti prevezme od otca pripravené v čase začatia styku pred jeho bytom a na tom istom mieste po ukončení styku maloleté deti otcovi vráti. Úpravu styku matky s maloletými deťmi počas sviatkov a prázdnin ponecháva na dohode rodičov s tým, že matka je povinná svoju požiadavku na styk s maloletými deťmi oznámiť otcovi dva týždne vopred. Konanie o určenie výživného za obdobie od 1.10.2013 zastavil, za obdobie od 1.10.2013 do 31.3.2015 zamietol. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. Dopĺňacím rozsudkom zaviazal otca nahradiť trovy štátu v sume 367,36 Eur a matku v sume 91,84 Eur na účet konajúceho súdu v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
3. Proti tomuto rozsudku proti výrokom o úprave styku a určení výživného podal odvolanie otec. Citoval § 62 ods. 2 Zákona o rodine a poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že matka pracuje v súčasnosti v Prahe s čistým priemerným mesačným príjmom 628 Eur. Považuje náklady matky na cestovanie za nedôvodné a neúčelné a taktiež náklady za bývanie v Prahe vzhľadom na jej nízky príjem v zahraničí a skutočnosť, že si mohla nájsť zamestnanie s takým príjmom vzhľadom na vek, dobrý zdravotný stav a vzdelanie aj v Košiciach, kde má zabezpečené bývanie, nakoľko vlastní rodinný dom, ktorý je zatiaľ v BSM. Konštatoval, že súdu nepreukázala akékoľvek náklady na jej vlastný život. Uviedol, že v súčasnosti je vedené konanie pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 19C 450/2013 o vyporiadanie BSM, kde je masa BSM odhadovaná na sumu aktív 830.000,- Eur. Z uvedeného je zrejmé, že majetkové pomery matky prevyšujú jej deklarované príjmy. Poukázal na to, že rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 18.4.2012 sp. zn. 40C 10/2010 bol zaviazaný v minulosti prispievať na výživu Petry 200,- Eur mesačne, Simona 200,- Eur mesačne , Filipa 150,- Eur mesačne a uviedol, že súd už v minulosti vyslovil názor, že odôvodnené potreby maloletých detí v úhrnnej sume sú vo výške 550,- Eur. Uviedol, že nie je mu známe, z čoho súd prvej inštancie stanovil výšku výživného 60,- Eur pre Petru, 50,- eur pre mal. Simona, 40,- Eur pre mal. Jakuba od 1.4.2015 do budúcna. Konštatoval, že matka nepreukázala súdu žiadne výdavky na svoj život, jej príjem je cca 630,- Eur avšak jej majetkové pomery sú nepomerne vyššie a opodstatnené náklady na maloleté deti sú v sume 550,- Eur čo už v minulosti bolo preukázané v konaní o predchádzajúcej úprave výživného. Preto žiadal zmeniť napadnutý rozsudok vo výroku o určení výživného tak, že súd zaviaže matku prispievať na výživu maloletej Petry 300,- Eur mesačne, mal. Simona 150,- Eur mesačne a mal. Filipa 100,- Eur mesačne. Otec podaným odvolaním napadol aj výrok rozsudku o úprave styku a vyslovil názor, že napadnutá časť rozsudku je nepreskúmateľná, pretože nie je známe, čo viedlo súd upraviť styk matky s maloletými deťmi autoritatívne s určením konkrétneho času styku matky s maloletými deťmi pokiaľ úvahy súdu uvedené v odôvodnení smerujú k opačnému spôsobu pre ich styk a to formou dohody medzi rodičmi maloletých detí s prihliadnutím na vek detí. Citoval § 36 ods. 1, § 25 ods. 1, 2 Zákona o rodine a poukázal na to, že autoritatívne súdne rozhodnutie o úprave styku rodičov s maloletými deťmi je v zmysle ustálenej judikatúry súdov len subsidiárnym riešením k ostatným zákonným spôsobom úpravy styku. V predmetnej veci z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že nebol daný dôvod na autoritatívne rozhodnutie súdu o úprave styku, keďže rodičia žiadali styk neupraviť a táto žiadosť zodpovedá samotnému skutkovému stavu. Matka detí žije v súčasnosti v Prahe, do Košíc dochádza sporadicky bez striktne stanoveného časového harmonogramu, čím je v konečnom dôsledku jej znemožnený samotný výkon súdneho rozhodnutia. Na druhej strane prehlbuje neistotu samotných maloletých detí. Zdôraznil, že Petra a Simon nemajú záujem stretávať sa s matkou, pretože tieto stretnutia pre ne boli stresujúce, čo potvrdili aj výsledky znaleckého posudku. Len ťažko si dokáže proti vôli maloletých detí ich presvedčiť aby sa s matkou stretávali v čase určenom súdom prvej inštancie. Uviedol, že on nebráni styku matke s deťmi, tieto sú vo veku Petra 17 rokov, Simon 15 rokov, Filip 13 rokov, kedy už podstatne sami vedia prejaviť svoju vôľu stýkať sa so svojou matkou. Poukázal na závery znaleckého dokazovania, z ktorého vyplýva, že t.č. styk Petry a Simona neodporúča upravovať a u mal. Filipa je potrebné upraviť kontakt s matkou minimálne raz mesačne počas víkendu, resp. dní, keď matka bude tráviť čas v Košiciach. Uviedol, že v prípade ak matka bude v Košiciach častejšie, nie je problém a nebude jej brániť v styku s deťmi. Uviedol, že k výsledkom súdnoznaleckého dokazovania sa priklonil aj kolízny opatrovník, ktorý konštatoval, že striktné určenie spôsobu styku matky s maloletými deťmi je v rozpore s ich vôľou, čo v konečnom dôsledku vedie k ich ďalšiemu stresovaniu, pocitu neistoty a zároveň samotný výkon tejto časti rozhodnutia vzhľadom na súčasný pobyt matky v zahraničí je nevykonateľný. Preto navrhol výrok o úprave styku zmeniť tak, že matke styk s maloletými deťmi neupravuje.
4. V zákonom stanovenej lehote podala odvolanie aj matka proti dopĺňaciemu rozsudku o jej povinnosti nahradiť trovy štátu v sume 91,84 Eur na účet konajúceho súdu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Konštatovala, že na jej strane sú splnené dôvody, pre bezplatné právne zastupovanie a bol jej stanovený právny zástupca z radov advokátov, preto rozhodnutie o trovách v jej prípade je neadekvátne a žiadnym spôsobom nereflektoval jej pomery v zmysle ust. § 257 CSP, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, keď súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti nemusí priznať. Uviedla, že v konaní bola zastúpená advokátom na základe rozhodnutia Centra právnej pomoci. Citovala § 257, ktoré je výnimkou z ust. § 255 a § 256. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania avšak súd dospeje k záveru,
že sú tu dôvody zvláštneho zreteľa pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. V prípade citovaného zákonného ustanovenia ide predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým mravom. Konštatoval, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je povinnosťou súdu posudzovať, či v danom prípade sú alebo nie sú splnené podmienky v ustanoveniach § 257 CSP. Vyslovila názor, že v danom prípade z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva, či sa súd vôbec zaoberal , či v danom prípade sú alebo nie sú splnené podmienky na použitie § 257 CSP. Vyslovila názor, že okolnosti, ktoré existovali v čase podania návrhu boli zapríčinené konaním otca v celosti, preto sú podľa jej názoru dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré v zmysle § 257 CSP umožňuje súdu nepriznať náhradu trov konania. Uviedla, že súd zohľadňuje špecifické pomery strán vyplývajúce z ich zdravotného stavu a sociálneho postavenia citovala článok 6 ods. 2 CSP a domnieva sa, že v jej prípade v zmysle uvedeného článku spĺňa podmienky pre posúdenie jej prípadu podľa § 257 CSP, preto navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie a alternatívne zmeniť výrok dopĺňacieho rozsudku tak, že trovy štátu v sume 91.84 Eur bude znášať štát vzhľadom na skutočnosť, že v tomto prípade ide o okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. Zároveň podáva odvolanie aj proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti výroku o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti otca, pretože sa domnieva, že z vykonaného dokazovania nie je jednoznačne preukázané, že rozhodnutie o tom, že by mali byť deti zverené otcovi je pre ňu lepšou alternatívou. Uviedla, že rozsudkom jej bol upravený styk iba počas nepárnych víkendov, čo je veľmi obmedzujúce a nevytvorí podmienky pre kladné budovanie resp. udržanie si jej vzťahu s maloletými deťmi. Uviedla, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, keď nevykonal navrhované výsluchy maloletých detí, ktorých vykonanie bolo vhodné vzhľadom k ich veku a psychickej vyspelosti , aby sa samé vyjadrili k styku s matkou a podľa toho by mohol aj súd rozsah styku určiť. Uviedla, že sa usiluje o vytvorenie stabilného pracovného zázemia v meste Košice a do času realizovania tohto zázemia žiada o styk s deťmi v širšom rozsahu. Dôvodom, prečo nežije v Košiciach je jej celková finančná situácia vyvolaná nevysporiadaním BSM a nemožnosťou nájsť si prácu zodpovedajúci jej vzdelaniu a schopnostiam v meste Košice. Nesúhlasí ani s rozhodnutím súdu o úprave styku počas sviatkov a prázdnin, kedy súd nechával úpravu styku na dohode rodičov napriek tomu, že rodičia nie sú schopní sa dohodnúť. Z uvedeného dôvodu navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Pripojila rozhodnutie zo dňa 21.8.2014 Centra právnej pomoci, v zmysle ktorého jej bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci a bol jej určený advokát JUDr. Jozef Chmura.
5. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že matka žije a pracuje v Prahe a dosahuje čistý priemerný mesačný príjem v sume 628,- Eur. V priebehu prvoinštančného konania matka nepreukázala akékoľvek náklady na jej vlastný život. Vzhľadom na to, že je riadne zamestnaná, má stály príjem je v jej v schopnostiach a možnostiach uhradiť náhradu trov štátu v sume 91,84 Eur preto jej odvolanie považuje za neopodstatnené a účelové. Poukázal na to, že v priebehu konania bol vypracovaný znalecký posudok, v rámci znaleckého dokazovania znalkyňa ako osoba odborne spôsobilá vypočula všetky tri maloleté deti účastníkov a z uvedeného dôvodu vyslovil názor, že nebolo dôvodné ani vhodné aby súd prvej inštancie duplicitne vypočúval maloleté deti. Zdôraznil, že výsledky znaleckého dokazovania ani jeden z rodičov nespochybnil. Uviedol, že matka v súčasnosti žije v Prahe, do Košíc prichádzal len sporadicky bez striktne stanoveného časového harmonogramu, čo v konečnom dôsledku znemožňuje zverenie maloletých detí do jej osobnej starostlivosti. Zdôraznil, že mal. Petra, mal. Simon nemajú záujem sa stretávať s matkou, pretože tieto stretnutia sú pre ne stresujúce, čo potvrdili aj výsledky znaleckého dokazovania. Preto jej osobná starostlivosť o maloleté deti je v úplnom rozpore s vôľou maloletých detí a reálnymi možnosťami matky. Uviedol, že nikdy nebránil matke styku s deťmi, maloleté deti sú v súčasnosti vo veku 17 rokov Petra, Šimon 15 rokov, Filip 13 rokov, kedy už v podstate sami vedia prejaviť svoju vôľu stýkať sa so svojou matkou. Zo záverov znaleckého dokazovania jednoznačne vyplynulo, že znalkyňa doporučila maloleté deti zveriť do osobnej starostlivosti otca, t.č. styk Petry a Simona neodporučila upravovať a u maloletého Filipa zdôraznila upraviť kontakt s matkou minimálne raz mesačne počas víkendu v dni, keďže matka bude tráviť čas v Košiciach. Uviedol, že v prípade , že matka bude v Košiciach častejšie, z jeho strany nie je záujem brániť maloletému v styku s matkou. Konštatoval, že k záverom znaleckého dokazovania sa priklonil aj kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že na základe reálnej vôle maloletých detí ako aj výsledkov dokazovania vykonaného súdom v rámci prvoinštančného konania je zrejmé, že osobná starostlivosť matky o maloleté deti je v danom prípade vylúčená. Konštatoval, že v konečnom dôsledku samotná matka sa prioritne odvolala proti povinnosti nahradiť trovy štátu a javí sa celkovo jej odvolanie ako tendenčné v úmysle vyhnúť sa povinnosti prispievať na výživu maloletých detí.
6. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu otca zotrvala na dôvodoch uvedených v podanom odvolaní odkazuje na jej výsluch v konaní pred súdom prvej inštancie a vyslovila názor, že ňou prezentované dôvody, pre ktoré podala odvolanie čo do trov štátu s poukazom na argumentáciu ohľadne dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie trov štátu. Nestotožňuje sa so stanoviskom otca, ktorý spochybňuje že by sa nemala stretávať so staršími deťmi Petrou a Simonom. Zdôraznila, že znalecký posudok výslovne nerozporovala z dôvodu, že tento nevykazuje žiadnu patológiu na jej strane a preto nie je žiaden dôvod nerozhodnúť tak, že sa jej určí styk aj s Petrou aj Simonom. Ak by namietala závery znaleckého posudku, o ktorý postoj otec opiera svoje vyjadrenie došlo by k ďalšiemu predlžovaniu sporu, čo je na ujmu maloletých detí aj rodičov. Trvá na úprave styku s maloletými deťmi a trvá aj na stanovisku, že akákoľvek dohoda s otcom v tomto smere nie je možná a pokiaľ Petra a Simon sa nemajú záujem s ňou stretávať vyslovila názor, že toto je vo veľkej miere zodpovednosťou a vôľou otca. Preukazuje, že zo strany otca aj po vynesení rozsudku jej bolo bránené v určenom styku o čom predloží dôkaz vo forme SMS správ, ktoré ako náhle bude mať k dispozícii založí do spisu. Zdôraznila, že ide len o štandardnú formu úpravy styku s deťmi, ktorá kopíruje doterajšiu rozhodovaciu činnosť súdov a zároveň žiada, aby jej tak isto otec minimálne raz mesačne podával písomnú informáciu o zdravotnom stave všetkých troch maloletých detí , ich školskom prospechu, dochádzke a tak isto mimoškolských aktivitách a záujmoch, ich trávení voľného času, nakoľko na tieto informácie má právo a otec jej ich neposkytuje a jej požiadavky ignoruje.
7. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca uviedla, že na úprave styku trvá a dôvodom jej odvolania bola nemožnosť dohody s otcom. Pre ňu je prvotným ukazovateľom vôľa detí a preto ak dieťa nejaví záujem o stretnutie ani v súdom stanovenej dobe, ona si stretnutie s maloletými deťmi nevynucuje a rešpektuje ich vôľu. Dôkazom je aj skutočnosť, že maloletú Petru a maloletého Simona nevidela už skoro dva roky a proti ich vôli na stretnutí netrvala z čoho je zrejmé, že deti v strese nie sú, keďže vzhľadom k ich veku musia dobre chápať, že bez toho aby oni sami chceli ich k stretnutiu nútiť nebude. K výške výživného sa vyjadrila tak, že nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že riadne nepreskúmal jej možnosti a schopnosti. Zo skutočností uvádzaných otcom je nesporné ohľadne jeho majetkových pomerov, že tieto sú neporovnateľne lepšie ako jej majetkové pomery. Poukázal na argumentáciu otca týkajúcu sa v minulosti priznaného výživného a uviedla, že nemožno argumentovať výškou výživného plateným v minulosti iným rodičom, ktorého možnosti vzhľadom k dosahovaného príjmu sú v porovnaní s jej príjmami v diametrálne odlišnej výške naviac takáto výška výživného by ju uvrhla do príjmovej hladiny pod úrovňou životného minima, čo by malo za dôsledok stratu zamestnania a neschopnosť platenia výživného v akejkoľvek forme. Tvrdenie otca, že bola by schopná nájsť si prácu za mzdu, ktorú dosahuje v Prahe aj v okolí Košíc je zjavne nepodložené a účelové bez akéhokoľvek vzťahu k ekonomickým a sociálnym reáliám platným v čase jej odchodu z Košíc až doposiaľ. Uviedla, že po rozvode manželstva v r. 2010 bola v pozícii ženy v domácnosti bez akejkoľvek pracovnej praxe, keďže od r. 1999 sa venovala výlučne starostlivosti o deti a domácnosť. Pred svojím odchodom z Košíc na to, aby dosiahla mesačný príjem aspoň 400,- Eur v čistom, bola zamestnaná v jednom čase v rôznych zamestnaniach a to v pozícii čašníčky, realitnej agentky, opatrovateľky postihnutých detí, učiteľky lyžovania, príležitostnej upratovačky, pričom viacero z týchto zamestnaní vykonávala naraz, aby dosiahla aspoň čistý mesačný príjem vo výške 300 až 350,- Eur. Uviedla, že priemerná nezamestnanosť v okolí mesta Košice v danom období bola na úrovni 12 až 15 % a v Prahe je na úrovni 3,5 až 4 %. K argumentácii otca týkajúcej sa posúdenia majetkových pomerov uviedla, že vlastníctvo rodinného domu je pre ňu výlučne ekonomickou príťažou, keďže s jeho vlastníctvom sú spojené výlučné úhrady za spotrebované energie, toto vlastníctvo jej neprináša žiaden ekonomický výnos a podľa zásad určenia vplyvu majetkových pomerov na výšku výživného je totiž v zmysle príslušnej judikatúry esenciálne, aby vlastníctvo tvoriace určitý základ pre majetkové pomery rodiča prinášalo určitý ekonomický osoh alebo aspoň aby malo potenciál tento osoh prinášať, k čomu však nedochádza v dôsledku opomenutia, nezáujmu, neschopnosti, či absencie vôle na strane rodiča. V tomto prípade však ani o jeden z týchto stanov nejde, vlastníctvo predmetného rodinného domu je pre ňu skôr ekonomickou záťažou než prínosom. Rodinný dom je predmetom BSM, ktoré dodnes nebolo vyporiadané, nemôže ho predať ani prenajať alebo ním akokoľvek inak ekonomicky disponovať spôsobom, ktorý by jej prinášal akýkoľvek výnos, teda nie je jasné aký vplyv by malo mať vlastníctvo tejto nehnuteľnosti na určovanie výšky výživného k maloletým deťom. Táto argumentácia otca sa javí byť nesmierne cinická vo svetle toho, že otec v konaní o vyporiadanie BSM, ktorého predmetom je mimochodom výlučne predmetná nehnuteľnosť a priľahlý pozemok, keďže už niekoľko krát pristala na návrh otca ohľadne vyporiadania vlastníctva tejto nehnuteľnosti vždy za nižšiu protihodnotu, čo je možné doložiť príslušnou komunikáciou medzi stranami, pričom otec prisľúbenú
dohodu nikdy nedodržal a vyjednávanie o dohode o vyporiadaní BSM účelovo predlžuje. Uviedla, že na základe oboma stranami schváleného návrhu, ktorého iniciátorom bol otec, by sa výlučným vlastníkom mal stať otec za vyplatenie príslušného podielu, ktorý však v tomto prípade odhaduje len na 120.000,- Eur oproti 830.000,- Eur deklarovaným v texte odvolania otca.
8. Matka podaním doručeným konajúcemu súdu 14.12.2016 poukázala na to, že zotrváva na doterajších prednesoch aj na obsahu podaného odvolania. Uviedla, že otcom preukázané odôvodnené náklady pre maloleté deti v sume 550,- Eur sú prekvapivé tvrdenia, nakoľko jeho príjem by nedovoľoval poskytovať výživu deťom z jeho deklarovaného príjmu, avšak jeho skutočný príjem a hlavne životná úroveň je vo výške niekoľkonásobne vyššia, pretože býva v novom dome v širšom centre, jazdí na automobile v cene vyššej ako 100.000,- Eur a je irelevantné, či je toho vlastníkom alebo nie, nakoľko je evidentné, že ide o jeho životnú úroveň, ktorú poskytuje aj deťom a táto nekorešponduje s jeho príjmami tak, ako ho deklaroval. Poukázala na návrh otca, ktorým žiada, aby bola zaviazaná prispievať na výživu detí v sume 550,- Eur, čo by znamenalo, že náklady na výživné pre maloleté deti sú vo výške 1.000,- Eur. Pýta sa preto z čoho ich otec platí, keď ním deklarovaný príjem je v sume 573,- Eur a s tým sú spojené ďalšie náklady na chod domácnosti a predpokladá tiež, že aj otec má svoje osobné potreby. Je zarážajúce, pokiaľ otec tvrdí, že obsahom aktív BSM je suma 830.000,- Eur, pričom nevie na základe čoho otec dospel k takému záveru, pretože pokiaľ vie, sám prezentoval že dom, ktorý patrí do BSM sa nedá predať ani za 500.000,- Eur, pričom nespomenul fakt, že dom je preúverovaný a výška úveru presahuje jeho hodnotu a teda masa aktív neexistuje, nakoľko v BSM sú reálne pasíva ako dlh voči banke, ktorý prestal otec splácať a dom by sa mal predať pri výkone záložného práva banky. Prezentované závery znaleckého posudku ani záver, že styk mal ostať na dohode neobstoja, pretože dohoda s otcom nie je možná, preto žiada upraviť styk pevne, keďže otec má vždy plno dôvodov , prečo sa nemôže s maloletými deťmi stretnúť. Staršie deti sú otcom ovplyvnené tak, že stredné dieťa syn odmieta styk s ňou a dcéra je v tomto ľahostajná, takže vyslovila názor, že je to prejav otca. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu o úprave styku s maloletými deťmi v období sviatkov a prázdnin, pretože dohoda s otcom nie je možná, súd spôsob komunikácie rodičov nezisťoval a nezisťoval ani ich schopnosť dohodnúť sa na úprave styku s deťmi v období prázdnin styk neohodnotil. Nesúhlasila s tým, že do Košíc dochádza bez určeného plánu, tu poukazuje na jej výpoveď v priebehu prvostupňového konania. Konštatovala, že zotrváva na všetkých svojich prednesoch a podaniach.
9. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu a podaniu matky poukázal na to, že tieto považuje za účelové a zmätočné, pretože sú v rozpore s petitom formulovaným matkou v odvolaní. Nie je mu známe akou formou a či vôbec má záujem sa stýkať s maloletými deťmi najmä ak v súčasnosti žije v Českej republike. Vyslovil názor, že matka sa celkom zrejme nejaví ako výchovný vzor pre svoje maloleté deti, ktorých vôľu nerešpektuje, pričom aj jej zmeny názorov na úpravu styku s maloletými deťmi prispievajú v konečnom dôsledku k ich neistote. Citoval § 38 ods. 1 CMP a zdôraznil, že maloletá F., mal. X. nemajú záujem sa stretávať s matkou, pretože tieto stretnutia sú pre ne stresujúce, čo potvrdili aj výsledky znaleckého posudku, preto len ťažko dokáže proti vôli maloletých detí ich presvedčiť, aby sa s ich matkou stretávali. Z uvedeného dôvodu trvá na svojom odvolaní.
10. Matka podaním doručeným konajúcemu súdu 22.2.2017 uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami otca. Navodzovanie situácie zo strany otca, že je otázne, či má vôbec záujem sa stýkať s deťmi považuje za absurdné. Čo sa týka prezentovaného názoru, že jej dve staršie deti sa s ňou nechcú stýkať, uviedla, že ona je ich matka, má záujem o udržanie vzťahu s deťmi a uvedená situácia je spôsobená podľa jej názoru konaním otca, že sa jej deti odcudzili, čo samozrejme ako matka chce zvrátiť a v ostatnom sa pridržiava svojich doterajších prednesov a podaní.
11. Výroky napadnutého rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie o výchove maloletých detí, zastavení konania za obdobie pred 1.10.2013 a zamietnutí návrhu za obdobie od 1.10.2013 do 31.3.2015 a povinnosti otca nahradiť trovy štátu neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom odvolacieho konania (ust. § 367 ods. 2 CSP).
12. Zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) bol zrušený Občiansky súdny poriadok v znení platnom do 30.6.2016 (§ 473 CSP) a zároveň 1.7.2016 nadobudol účinnosť aj zákon č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“).
13. Podľa ust. § 395 ods. 1 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
14. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak
15. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
16. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
17. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch o určení výživného, dlžnom výživnom, úprave bežného styku o povinnosti matky nahradiť trovy štátu, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 65, § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, správne právne posúdil vec, rozhodol v súlade so zákonom a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a v súlade s ust. § 191 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.
18. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s námietkami rodičov uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili ich obranu v prevažnej miere už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a ani v odvolaní neuviedli žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom a úprave bežného styku. Odvolací súd konštatuje, že rozsah odôvodnených potrieb maloletých detí by nepochybne odôvodňoval určenie výživného vo väčšom rozsahu, ale vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, ktorým bolo preukázané, že je v potencionálnych možnostiach a schopnostiach matky prispievať na výživu mal. detí len vo výške súdom určeného výživného, ktoré zohľadňuje iba časť nevyhnutných potrieb detí a je nepochybné, že práve otec dopĺňa zdroj výživy maloletých detí na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre ich všestranný rozvoj.
19. Z vyššie citovaných ustanovení Zákona o rodine v napadnutom rozsudku vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách maloletých detí aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov, ktoré však vždy limitujú uspokojovanie odôvodnených potrieb maloletých detí. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného je preto potrebné vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb dieťaťa, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom zmysle slova, hmotné potreby ako je šatstvo, bielizeň, náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania dieťaťa, rozvojom jeho záujmov, prípravy na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa a jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančne náročnej kultúrnej, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne, ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa. Vychádzajúc z vyššie uvedených úvah, je preto potrebné zdôrazniť, že výživné nie je možné určovať mechanickým výpočtom. Odôvodnené potreby dieťaťa, ktoré sú zohľadnené pri určení výživného sú rôzne, podľa okolností každého konkrétneho prípadu, sú závislé od veku dieťaťa, jeho fyzickej a psychickej vyspelosti, zdravotného stavu, spôsobu a obsahu jeho prípravy na budúce povolanie. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a pokiaľ životná situácia jedného z nich predstavuje vyšší životný štandard, možno očakávať, že rovnaký štandard umožní svojmu dieťaťu formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, rodičia ktorého nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že
určené výživné zodpovedá zákonným kritériám určovania výživného s prihliadnutím na príjem matky zistený v konaní listinnými dôkazmi a správne prihliadal a zohľadňoval náklady rodičov na živobytie, ktoré neprezentovala matka v rozsahu, že by vybočovali z rámca bežných potrieb. Pokiaľ ide o splácanie pôžičiek otcom, odvolací súd zdôrazňuje, že v zmysle § 62 ods. 5 Zákona o rodine nejde o také výdavky, ktoré by bolo možné zohľadniť ako nevyhnutné, majúce prednosť pred plnením vyživovacej povinnosti k maloletým deťom, ktoré nie sú schopné samé sa živiť. K ďalším odvolacím námietkam otca odvolací súd dodáva, že je výlučne vecou konajúceho súdu, či vykoná dôkazy označené účastníkmi za predpokladu, že skutočný stav potrebný na rozhodnutie vo veci spoľahlivo zistí inými dôkaznými prostriedkami. V konaniach starostlivosti súdu o maloleté deti platí vyšetrovacia zásada, z ktorej vyplýva, že súd je povinný zisťovať skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci z úradnej povinnosti, a to aj bez návrhu účastníkov konania a nie je viazaný návrhmi účastníkov, preto odvolacia námietka otca o postupe konajúceho súdu a následne o prijatí jeho záverov o výške výživného nedôvodná. Vo vzťahu k odvolacím námietkam otca odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne podstatne a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Pretože súd prvej inštancie rozhodol správne o rozsahu vyživovacej povinnosti matky, správne vypočítal dlh na výživnom, ktorý matke s prihliadnutím na jej príjmové pomery povolil splácať spolu s bežným výživným.
20. Odvolací súd vo vzťahu k úprave styku matky s mal. deťmi poznamenáva, že právo styku rodiča s dieťaťom je novým právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti. Rodičovské práva a povinnosti druhého rodiča (ktorému nie je dieťa zverené do osobnej starostlivosti) zostávajú v nezmenenom rozsahu zachované. Priestor na realizáciu týchto rodičovských práv a povinností a na výchovné pôsobenie na dieťa má rodič práve v čase styku s dieťaťom. Právu styku rodiča s dieťaťom korešponduje právo dieťaťa poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť, ako aj právo dieťaťa na zachovanie jeho rodinných zväzkov v súlade so zákonom, ako aj s vylúčením nezákonných zásahov podľa čl. 7 a 8 Dohovoru o právach dieťaťa. Výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, keď záujem dieťaťa vyžaduje, aby bolo dočasné stretávanie s jedným z rodičov obmedzené alebo úplne zakázané. Ide o výnimočné riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto však musia byť natoľko závažné, že ochrana záujmov dieťaťa vyvoláva potrebu obmedziť prirodzený kontakt. Jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo zákazu styku je teda aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Obmedzenie styku znamená, že súd autoritatívnym rozhodnutím obmedzí rodičovi jeho stretávanie s dieťaťom pod hranicu štandardnej úpravy alebo obmedzí stretávanie s rodičom iným spôsobom, napríklad obmedzením na konkrétne miesto alebo obmedzením spočívajúcim v prítomnosti tretej osoby a podobne. Ak je oprávnený rodič schopný sa o svoje dieťa riadne postarať, niet zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk akokoľvek obmedzovaný. Skutočným záujmom dieťaťa je jeho riadna výchova a ak súd nezistí také okolnosti v správaní oprávneného rodiča, ktoré by mohli viesť k zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, nemôže byť odmietanie dieťaťa samé osebe dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku. Odvolací súd poznamenáva, že právo rodiča, ktorému nebolo dieťa zverené do výchovy, stretávať sa s týmto rodičom je jedným z jeho základných práv. Na rozdiel od iných rodičovských práv a povinností súd môže upraviť styk rodiča s dieťaťom len vtedy, ak sa rodičia na tejto otázke nedohodli. Vzťah rodiča a dieťaťa je prirodzeným biologickým vzťahom a každé dieťa potrebuje pre zdravý vývoj pocit spolupatričnosti nielen so svojim otcom, ale aj so svojou matkou. S odvolacími námietkami rodičov sa súd prvej inštancie vysporiadal, nakoľko tvorili ich obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a ani v priebehu odvolacieho konania neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia v priebehu odvolacieho konania o úprave bežného styku matky s mal. deťmi, preto povinnosťou otca bude mal. deti na styk s matkou pripraviť, najmä psychicky, pretože maloleté deti vnímajú na nevedomej úrovni konfliktný vzťah medzi rodičmi, ktorý vo vyššom veku môžu považovať za osobnú príčinu nevraživosti medzi rodičmi, čo bude mať do budúcna nepriaznivé následky na ich psychike mal. dieťa, čo bude len ťažko napraviteľné. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP napadnuté výroky súdu prvej inštancie o určení výživného a aj súvisiace výroky o dlžnom výživnom a úprave bežného styku ako vecne správne.
21. Podľa článku 3 ods. 1 Základných princípov CMP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa toho ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu, najbližšiu posudzovanej právnej veci.
22. Podľa § 49 ods. 1 CMP účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde o trovy konania, ktoré platí štát. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia súd môže uložiť účastníkovi, u ktorého nie sú podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, aby zložil preddavok na trovy dôkazu, ktorý navrhol alebo ktorý nariadil súd o skutočnostiach ním uvedených alebo v jeho záujme. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, spoločné trovy platia účastníci podľa pomeru účastníctva na veci a na konaní.
23. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
24. Podľa § 57 CMP o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh.
25. Podľa § 58 CMP o nároku na náhradu a o výške trov konania rozhodne súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
26. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania štátu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné.
27. Vychádzajúc z koncepcie Civilného mimosporového poriadku je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo v mimosporových konaniach upraviť tie inštitúty, ktoré vykazujú určité odlišnosti v porovnaní so sporovým konaním, a v ktorých je aplikácia Civilného sporového poriadku vylúčená. Znamená to, že CMP obsahuje ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od všeobecnej právnej úpravy CSP, pričom sa jedná aj o úpravu náhrady trov v mimosporových konaniach. V mimosporových konaniach platí vyšetrovacia zásada vyplývajúca z § 35 a § 36 CMP (povinnosť súdu zistiť skutočný stav veci a vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci), preto CMP v ust. § 57 počíta s eventuálnou možnosťou vzniku trov konania štátu, ktoré vzniknú v súvislosti s dokazovaním, o ktorých povinnosti nahradiť ich štátu súd rozhoduje z úradnej povinnosti na rozdiel od nároku účastníkov na náhradu trov konania, kedy zásadne rozhoduje len na návrh. Nakoľko CMP neobsahuje žiadne ďalšie ustanovenia o rozhodovaní súdu o náhrade trov konania štátu na rozdiel od predchádzajúcej úpravy vyplývajúcej z O.s.p. (§ 148), je potrebné v súlade s citovaným článkom 3 ods. 1 Základných princípov CMP i na náhradu trov štátu, ktoré platil v konaní, aplikovať ostatné ustanovenia CMP upravujúce trovy konania, ktoré sú čo do obsahu a účelu najbližšie posudzovanej právnej veci. Štát nemá právo na náhradu trov, ktoré platil len v prípade, ak zákon výslovne ustanovuje, že trovy dôkazov platí štát (napr. § 251 ods. 1 CMP) alebo tak rozhodne súd na základe zistenia, že účastník alebo účastníci spĺňajú podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov (primerane § 49 ods. 2 CMP). Vzhľadom na charakter mimosporových konaní, kde nie je možné hovoriť o úspechu alebo neúspechu niektorého z účastníkov konania, je potrebné trovy dokazovania, ktoré platil štát považovať za spoločné trovy účastníkov konania, ktoré majú platiť podľa pomeru účastníctva na veci a na konaní (§ 49 ods. 3 CMP), ktorý pomer v konaní starostlivosti súdu o maloleté dieťa je medzi rodičmi rovnaký, teda v pomere jednej polovice. Aj v prípade náhrady trov štátu môže súd použiť materiálny korektív vyplývajúci z ust. § 55 CMP a teda posúdiť vzhľadom na okolnosti prípadu, či je spravodlivé, aby trovy dokazovania, ktoré platil štát nahradili všetci účastníci alebo len niektorý z nich.
28. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie správne uzavrel, že ani jeden z účastníkov konania, teda rodičov mal. detí nespĺňa podmienky pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, ktorú skutočnosť namietala odvolateľka. Následne odvolací súd posudzoval, či s ohľadom na okolnosti prípadu je spravodlivé zaviazať na náhradu trov konania štátu, ktoré vznikli v súvislosti so znaleckým dokazovaním z odboru detskej psychológie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že posudzovanie citových väzieb medzi maloletým dieťaťom a jeho rodičmi, posudzovanie vhodnosti určitej realizácie styku rodiča s dieťaťom z hľadiska psychologického nariadeným znaleckým dokazovaním je v každom prípade v záujme všetkých účastníkov konania a riadneho zistenia skutočného stavu veci, pričom so zreteľom na okolnosti preskúmavaného prípadu nie je iba dôsledkom nereálnych predstáv rodičov o styku s mal. deťmi. K úprave styku pod štandardnej úpravy styku rodiča s dieťaťom, ktorému zodpovedá
polovica voľného času dieťaťa počas bežného roka ako aj počas sviatkov a prázdnin je obmedzením styku, ku ktorému je možné pristúpiť len ak existujú okolnosti na strane dieťaťa, prípadne rodiča vylučujúce takúto úpravu styku v súlade so záujmom maloletého dieťaťa, pričom tieto skutočnosti je súd povinný náležite zistiť v rámci vyšetrovacej zásady, nehovoriac o tom, že konanie starostlivosti súdu o maloleté dieťa môže súd začať aj z úradnej povinnosti. Odvolacie dôvody matky nemožno považovať za dôvod, pre ktorý by matka nemala nahradiť trovy konania, keďže návrh otca zjavne nebol bezdôvodný ani šikanózny a matka vzhľadom na svoj príjem a majetkové pomery nespĺňa podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na to, že odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre aplikáciu ust. § 55 CMP v súlade s odvolacou argumentáciou matky, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutom výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
29.Podľa § 389 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší len ak b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
30. Odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132 O.s.p. platného do 30.6.2016 ako aj ust. § 191 ods. 1 CSP účinného od 1.7.2016 vyplýva, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov zakotvená vo vyššie uvedených ustanoveniach totiž neznamená, že by súd vo svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie. Súd je povinný vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má vzťah k prejednávanej veci, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a pod. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti je potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave, ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Právnym posúdením veci treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu súd vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav) a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Takéto nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorá je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov a čl. 46 a nasl. Ústavy SR. Okrem porušenia uvedeného práva účastníka konania dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, ktorým sa mu odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov, táto vada bráni odvolaciemu súdu v jeho preskúmavacej právomoci. Preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo obsahuje iba nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
31. Vo vzťahu k výroku o úprave styku matky s mal. deťmi počas sviatkov a prázdnin odvolací súd konštatuje, že z odvodnenia rozsudku nie je zrejmé, z akých dôvodov ponechal styk na dohode rodičov a v odôvodnení napadnutého výroku rozsudku sa nevysporiadal so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo v dôsledku čoho sú jeho závery nepreskúmateľné.
32. Nakoľko súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a v dôsledku toho aj nedostatočne zistil skutočný stav veci, musel odvolací súd rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm.c/ CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko rozsah dokazovania, ktorý je potrebné vo veci vykonať, nie je účelné doplniť odvolacím súdom a rovnako napraviť aj nedostatky spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozsudku vo výroku o úprave styku počas sviatkov a prázdnin.
33. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie dostatočne zistiť skutočný stav v naznačenom smere, aplikovať správne ustanovenia Zákona o rodine, zistiť zmeny v pomeroch, ktoré nastali od vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie, opäť rozhodnúť o úprave styku počas sviatkov a prázdnin, ako aj povinnosti podávať písomné informácie matke o zdravotnom stave detí, skolskom prospechu, mimoškolských aktivitách a trávení voľného času, ako aj trovách konania, ak to niektorý z účastníkov navrhne a svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby zodpovedalo požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 220 ods. 2 CSP, teda aby jeho závery boli logicky správne, presvedčivé a spätne preskúmateľné.
34. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).
35. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).