Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-511-2016.pdf
PDF · 143.52 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/511/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING a.s., so sídlom Bratislava, Košická 56, IČO: 35838825, zastúpený Jakubčák, Advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Bratislava, Michalská 14, IČO: 47255706, proti žalovanému: O. O., nar. X.X.XXXX, trvale bytom O., J. XXX/XX, o zaplatenie 2.319,53 eura istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 23. marca 2016, č. k. 10C/19/2015-140, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti výroku a výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Komárno (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 23. marca 2016, č. k. 10C/19/2015-140 rozhodol, že odporca (ďalej len „žalovaný“ v zmysle § 60 CSP) je povinný zaplatiť navrhovateľovi (ďalej len „žalobcovi“ v zmysle § 60 CSP) 33,29 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 21.2.2011 do zaplatenia, všetko v splátkach po 5 Eur mesačne počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku vždy k poslednému dňu bežného mesiaca pod stratou výhody splátok. 1.2. Konanie v časti o zaplatenie 1.886,76 Eur s riadnym úrokom vo výške 17,30% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil.
1.3. Vo zvyšnej časti súd návrh (ďalej len „žaloba“ v zmysle § 131CSP) zamietol.
2.1. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2.2. Rozhodol tiež o tom, že vracia žalobcovi súdny poplatok v sume 106,80 Eur prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s.- prevádzkovateľ systému IČO : 36 631 124, so sídlom Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia.
3.1. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa písomne podanou žalobou došlou súdu 12.2.2014 domáhal zaviazania žalovaného na zaplatenie 2.319,53 Eur, s riadnym úrokom vo výške 17,70% z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a trovami konania, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku a z trov právneho zastúpenia.
3.2. Žalobu odôvodnil tým, že túto pohľadávku nadobudol od Slovenskej sporiteľne a.s. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010. Postúpenie pohľadávky bolo žalovanému oznámené listom zo dňa 28.12.2010. Jeho právny predchodca a žalovaný uzatvorili dňa 16.3.2006 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0212180330, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 1.228,17 Eur pri úrokovej sadzbe 17,70% ročne. Žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou vždy k 20.dňu toho ktorého mesiaca. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá zmluvnými stranami na termín 20.4.2006 a konečná splatnosť úveru na termín 20.2.2011. Žalovaný svoj záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o úvere neplnil, úver nesplatil ani do dňa dohodnutej konečnej splatnosti, t.j. 20.2.2011. Jeho dlžoba v celkovej výške 2.319,53 Eur pozostáva z istiny 2.036,55 Eur a úrokov z omeškania v sume 282,98 Eur, ktorú istinu ďalej úročí zmluvným úrokom a zákonným úrokom z omeškania.
4.1. Podaním doručeným súdu 2.10.2015 žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti istiny 1.886,76 Eur spolu s riadnym úrokom vo výške 17,30% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a v časti úroku z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a zároveň upravil žalobný návrh tak, že žalovaného žiadal zaviazať na uhradenie sumy 432,77 Eur (13 splátok po 33,29 Eur splatných od 20.2.2010 do 20.2.2011), úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo súm 33,29 Eur od 21.02.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.03.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.04.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.05.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.06.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.07.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.08.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.09.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.10.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.11.2010 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.12.2010 do zaplatenia,33,29 Eur od 21.01.2011 do zaplatenia, 33,29 Eur od 21.02.2011 do zaplatenia. 4.2. Žalovaný uviedol, že v čase uzavretia zmluvy o splátkovom úvere bol riadne zamestnaný. Nakoľko stratil zamestnanie, nemal peniaze na splácanie úveru. Pri rozhodovaní žiadal zohľadniť, že ho zaťažuje vyživovacia povinnosť voči maloletému synovi Máriovi Kočišovi, nar. 16.9.2007, ktorý bol zverený jemu do osobnej starostlivosti. Okrem dávok v hmotnej núdzi 178,30 Eur mesačne žiadne iné príjmy nemá. Proti čiastočnému späťvzatiu návrhu námietky nemal.
5. Pretože čiastočné späťvzatie návrhu sa neprieči zákonu, súd konanie v časti o zaplatenie 1.886,76 Eur s riadnym úrokom vo výške 17,30% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z istiny 2.036,55 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia zastavil podľa § 96 ods. 1 O.s.p.
6.1. Vykonaným dokazovaním z listinných dôkazov, a to zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0212180330, uzatvorenej medzi veriteľom SLSP a.s. a žalovaným dňa 16.3.2006 podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov zistil, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 37.000,-Sk (1.128,17 Eur) na pevnú úrokovú sadzbu 17,70% ročne. Úver sa žalovaný zaviazal splácať po 33,29 Eur mesačne k 20. dňu v kalendárnom mesiaci po dobu 59 mesiacov. Prvá splátka bola splatná 20.4.2006, posledná 20.2.2011. Poplatok za správu úveru zmluvné strany dohodli sumou 50,-Sk (1,66 Eur) mesačne, ročnú percentuálnu mieru nákladov 9,85 %-mi.
6.2. Žalovaný svoju povinnosť riadne a včas splácať úver nesplnil. Tvrdenie žalobcu, že splátky splatné v období od 20.2.2010 do 20.2.2011 žalovaným uhradené neboli, žalovaný nerozporoval. Vyplýva to aj z výpisu z účtu žalovaného vyhotoveného SLSP a.s. Túto pohľadávku žalobca nadobudol Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE od postupcu SLSP a.s. zo dňa 21.12.2010. Postúpenie pohľadávky bolo oznámené žalovanému listom postupcu zo dňa 28.12.2010, ktorý bol podaný na poštovú prepravu 28.2.2011.
7. Zistený skutkový stav posúdil prvoinštančný súd podľa ustanovení § 52 ods.1, § 53 ods.1 až 3 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a/, b/, § 3 ods. 1 a § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov.
8.1. Poukázal na to, že medzi spotrebiteľské zmluvy neboli zaradené zmluvy o úvere, ale až novela Občianskeho zákonníka č. 379/2008 Z.z. v § 52 ods. 1 definovala spotrebiteľskú zmluvu ako každú
zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa týka aj právnej úpravy zmlúv, ktoré dodávatelia uzatvorili so spotrebiteľmi pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 150/2004 Z.z.
8.2. Podmienkou pre posudzovanie zmlúv ako spotrebiteľských je skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ, pričom ich charakteristickým znakom je to, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Tieto zmluvy sú spravidla vopred pripravené na formulároch a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu týchto zmlúv alebo ich zmeny. Súčasťou formulárovej zmluvy účastníkov o splátkovom úvere sú Všeobecné obchodné podmienky banky, ktoré však žalovaný ovplyvniť nemohol, nakoľko neboli dohodnuté individuálne, ale boli vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalovaný ako spotrebiteľ mohol zmluvu prijať ako celok alebo ju odmietnuť.
8.3. Daný právny vzťah medzi účastníkmi konania súd v zmysle ustanovení Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj podľa § 23a Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy posúdil ako občianskoprávnu vec (spotrebiteľskú zmluvu), pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t.j. právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti okrem iného poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a spotrebiteľom (t.j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania). Právny základ pohľadávky žalobcu mal preukázaný, preto v ďalšom sa venoval otázke premlčania nároku.
9.1. Po citácii ustanovení § 387 ods.1 a § 397 ods.1 Obchodného zákonníka a § 100 ods.1, § 101 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014, súd prvej inštancie uviedol, že podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
9.2. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (viď rozsudok NS SR 3 MCdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015).
10.1. Konštatoval, že žaloba bola súdu doručená 12.2.2014. Jednotlivé splátky boli splatné k 20. dňu v mesiaci, preto splátky splatné do 20.1.2011 sú premlčané. Z uvedeného dôvodu súd žalobe vyhovel iba sčasti, a to čo do splátky splatnej dňa 20.2.2011 v sume 33,29 a vo zvyšnej časti (čo do splátok splatných od 20.2.2010 do 20.1.2011) žalobu pre premlčanie zamietol.
10.2. Nakoľko žalovaný úver riadne a včas nesplácal, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, a preto žalobcovi vznikol podľa § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka nárok na úrok z omeškania vo výške stanovenej § 3 ods. 1 Vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. S platbou splatnou 20.5.2010 sa dostal do omeškania od 21.5.2010, so splátkou splatnou 20.6.2010 od 21.6.2010, atď. Základná úroková sadzba ECB od 13.5.2009 do 12.4.2011 bola 1%, preto súd priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9% ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých dlžných splátok.
10.3. Ďalej poukázal na to, že žalobca v tomto konaní si uplatnil aj zmluvné úroky, aj úroky z omeškania zo splátok splatných od 20.5.2009 do 20.12.2010. Posledná neuhradená splátka uplatnená v konaní bola splatná 20.1.2011 avšak v čiastočnom späťvzatí návrhu z tejto splátky ani dohodnutý úrok, ani úrok z omeškania žalobca nežiadal priznať. Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a spravidla začína na základe návrhu na začatie konania. Vo veciach, v ktorých sa konanie môže začať iba na základe návrhu (vždy tomu tak je v sporovom konaní), je podanie návrhu nevyhnutným predpokladom začatia konania. Z dispozičného princípu sporového konania vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac,
ako sa domáhajú. Z uvedeného dôvodu súd nepriznal žalobcovi dohodnuté úroky a úroky z omeškania z poslednej splátky splatnej 20.1.2011.
11. Žalobca mal vo veci čiastočný úspech, žalovanému žiadne trovy nevznikli ani si ich neuplatnil, preto súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
12. Konanie bolo čiastočne zastavené pred otvorením prvého pojednávania, preto žalobca má podľa § 11 ods. 3,4 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení noviel nárok na vrátenie súdneho poplatku kráteného o 1%, najmenej však 6,70 eura. Titulom súdneho poplatku vyrubeného z ceny predmetu konania 2.319,- Eur zaplatil súdny poplatok 139,- Eur. Po zmene žalobného petitu predmetom konania bolo zaplatenie istiny 432,77 Eur, z čoho súdny poplatok vo výške 6% podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov predstavuje sumu 25,50 Eur, preto súd vracia navrhovateľovi prostredníctvom Slovenskej pošty a.s. sumu 106,80 Eur (139,-Eur - 25,50 Eur - 6,70 Eur = 106,80 Eur).
13. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, a to v časti výroku o zamietnutí žaloby a výroku o náhrade trov konania, namietajúc, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
14.1. Uviedol, že súdu prvého stupňa doručil vyjadrenia zo dňa 30.9. 2015 a 8.1.2016, v ktorých sa podrobne zaoberal otázkou režimu úverovej zmluvy i premlčania, avšak súd tieto vyjadrenia k premlčaniu neuvádza a ani sa nevyporiadal s ich obsahom. V rozhodnutí bolo nutné uviesť a vysvetliť, prečo nie je právna argumentácia žalobcu dôvodná, vyhovujúca, resp. prečo je mylná, vyporiadať sa s právnymi názormi odvolacích súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli vo vyjadreniach uvedené. Samotná zmienka o tom, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah je vo vzťahu k limitom stanoveným požiadavkami na rozhodovaciu činnosť nepodstatná, nakoľko v uvádzaných prípadoch sa jednalo o obdobné vzťahy ako v tomto súdnom konaní. Len uvádzaný znak spotrebiteľa o tom nemôže byť spôsobilý viesť k inému rozhodnutiu, bez ohľadu na to, že aj iné rozhodnutie musí byť v každom prípade náležite odôvodnené.
14.2. Ústavný súd Slovenskej republiky jasne a nepochybne deklaruje, že „protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani v dôvode v spravodlivé súdne konanie“. Žiadal, aby odvolací súd osobitne a náležite posúdil túto časť jeho odvolania vo vzťahu k arbitrárnosti konania a rozhodnutia a k ústavnému princípu právnej istoty.
15.1. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukázaním na rozhodnutia krajských súdov, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Generálneho prokurátora Slovenskej republiky sú potvrdené závery a tvrdenia žalobcu o tom, že na predmetný zmluvný vzťah je potrebné aplikovať 4 ročnú premlčaciu dobu v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka
15.2. Aplikovanie režimu Obchodného zákonník a i 4 ročnej premlčacej doby bolo aktuálne potvrdené v rozhodnutí Okresného súdu (OS) Košice - okolie sp. zn. 17C/231/2014 zo dňa 9. 6.2015, OS Topoľčany zo dňa 5.4.2016, sp. zn. 8C/193/2014-147, OS Bratislava III zo dňa 26.1.2016, sp. zn. 16C/27/2014-91,v uznesení Krajského súdu (KS) v Košiciach zo dňa 20.5.2015, sp. zn. 9Co/120/2015-222 , v rozsudku KS v Žiline zo dňa 28.7-2015, sp. zn. 5Co/69/2015-196. Režim aplikácie Obchodného zákonníka bol aktuálne potvrdený i v rozsudku OS Pezinok zo dňa 3.2.2016, sp. zn. 5C/14/2014-130, OS Trebišov zo dňa 18.3.2016, sp. zn. 9C/46/2014-237, v rozsudku OS Revúca zo dňa 8.3.2016, sp. zn. 3C/108/2014-406.
16.1. Odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa otázku premlčania nesprávne posúdil. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí na strane 4 odkazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Mcdo 12/2014, ale viac k tomu, najmä z hľadiska jeho postupu, použitia spätného pôsobenia právnej normy, vylúčenia iného postupu, odstránenia rozporov a podobne, neuvádza. Odvolateľ už samotný odkaz na toto rozhodnutie považuje za nesprávny postup. Konštatoval, že toto rozhodnutie sa dotýka aplikácie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.5.2014, ale z tohto rozhodnutia nevyplýva,
nie je odôvodnené tak, ako to požaduje ten istý Najvyšší úd Slovenskej republiky, presne a podľa ktorého konkrétneho právneho predpisu možno na právny vzťah, ktorý už vznikol a práva, z ktorého si žalobca uplatnil v čase, keď tento právny predpis (§ 52 ods. 2 OZ) neexistoval a o jeho prijatí sa ani neuvažovalo, aplikovať ustanovenia tohto neskoršieho právneho predpisu. Namietal, že ani nie je možné len s odkazom na jedno rozhodnutie súdu, bez ďalšieho neprihliadať na argumentáciu účastníka konania a na iné poukazované rozhodnutia.
16.2. Povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi a návrhmi účastníkov súdneho konania je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Iba tým, že súd vo svojom rozhodnutí zareaguje na argumenty účastníkov konania, dá účastníkom najavo, že boli vypočutí a že sa s ich argumentmi zaoberal. Táto povinnosť je prejavom skutočnosti, že proces právnej argumentácie sa považuje za dialóg (resp. diskurz či diskusiu) medzi účastníkmi argumentácie, v ktorom účastníci uvádzajú argumenty na podporu určitého stanoviska a proti tomuto stanovisku, pričom najlepší z argumentov určí výsledok ( rozhodnutie vo veci).
16.3. Ústavnoprávna povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutia vyplýva z Dohovoru, Ústavy SR aj Listiny základných práv a slobôd. V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí Ústavného súdu SR (napr. II.ÚS 410/06, III.ÚS 311/07, III. ÚS 107/07,IV. ÚS 115/03,III.ÚS 119/03, III.ÚS 209/04, II.ÚS 251/04, IV.ÚS 296/09, na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 7/2009, 2 Cdo 238/2008, 7 Cdo 201/2014, 8 Sžo/191/2010, na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) zo dňa 18.mája 2010, vo veci Vetrenko v. Moldavsko, rozhodnutie ESĽP zo dňa 9.decembra 1994 vo veci Riuiz Torija v. Španielsko. Podobne aj ESĽP v rozsudku Bajan proti Rumunsku konštatuje, že je v rozpore s princípom právnej istoty, tak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať takéto rozdielne rozhodnutie.
17. S poukazom na uvedené odvolateľ požadoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v zmysle úpravy žalobného návrhu v podaní zo dňa 8.1.2016 a zaviaže žalovaného voči žalobcovi i na zaplatenie sumy 399,48 EUR (12 splátok po 33,29 EUR), úroku z omeškania vo výške 9% p.a. zo sumy 33,29 EUR od 21.2.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.3.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.2.2010 ( zrejme 21.4.2010- pozn. odvolacieho súdu) do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.5.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.6.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.7.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.8.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.9.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.10.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.11.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.12.2010 do zaplatenia, zo sumy 33,29 EUR od 21.1.2011 do zaplatenia, náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 25,50 EUR a trov právneho zastúpenia žalobcu vo výške 95 EUR, alternatívne rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom rozsahu (tretí výrok) a v časti výroku, ktorým žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania (časť štvrtého výroku) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.
18. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
19. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, za použitia § 378 ods. 1 CSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
20.1. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), došlo v súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.
20.2. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
20.3. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
22. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
23.1. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia ( § 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia) (Uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 4/2009 zo dňa 29. júna 2010).
23.2. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 236/06).
23.3. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. júna 2008).
23.4. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Aj rozhodnutie formou uznesenia (ak nejde o rozhodnutie, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval alebo o uznesenie, ktoré sa týka vedenia konania) musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky.
24. Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP (do 30.6.2016 podľa § 157 ods. 2 OSP), čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 ods. 2 CSP vedie v konečnom dôsledku k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, musí ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
25. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3.júla 2003). 26.1. Súd prvej inštancie správne uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade zmluvy o splátkovom úvere č. 0212180330 zo dňa 16.03.2006, podľa ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 37.000,- Sk (1.228,17 EUR) ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá podlieha režimu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platnom v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
26.2. Správne tiež konštatoval, že na právny vzťah založený zmluvou o úvere je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.) a že príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah, preto na právny vzťah založený predmetnou zmluvou aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv) a v tejto súvislosti argumentoval aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 12/2014 zo dňa 21.4.2015. Správne sa tiež vysporiadal s otázkou, či na premlčanie uplatneného nároku , na ktoré je treba prihliadať z úradnej povinnosti v zmysle § 5b zákona č. 102/2014 Z. z., je treba aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka a konštatoval, že na tento právny vzťah je treba prednostne aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to ust. § 52 ods. 2, v znení účinnom od 1.mája 2014, a keďže tieto dva právne predpisy nemajú prechodné ustanovenia, znamená to, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.
27.1. Žalobca v odvolaní uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej spočíva na nesprávnom právnom posúdení v otázke, či sa premlčanie práva zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy má spravovať ustanoveniami Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Podľa jeho názoru je nesprávny názor prvoinštančného súdu, podľa ktorého sa tento vzťah má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka o premlčaní; za správny považuje názor, že na predmetný vzťah sa majú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní, kde je zakotvená 4 ročná premlčacia doba. Tvrdil, že otázku premlčania práva z právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, účastníkom ktorej je spotrebiteľ, treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka , poukazujúc na niektoré rozhodnutia okresných a krajských súdov Slovenskej republiky a nesúhlasiac s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 M Cdo 12/2004, o ktoré oprel súd prvej inštancie svoju právnu argumentáciu.
27.2. Odvolací súd k tejto právnej argumentácii žalobcu, na podporu správnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie , ktorý sa správne zameral na argument, ktorý bol a je pre rozhodnutie rozhodujúci , poukazuje na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 a tiež v rozhodnutí z 26. novembra 2015 sp. zn. 4 MCdo 17/2014 uviedol, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod (poznámka: premlčanie), ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 28.1. Odvolací súd ďalej poznamenáva, že Najvyšší súd SR riešil otázku vzťahu právnej úpravy premlčania podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka v prípade (dodávateľom) uplatneného nároku na plnenie (proti spotrebiteľovi) z právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. V rozhodnutí z 25. januára 2011 sp. zn. 5 MCdo 20/2009, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 36/2013, najvyšší súd zaujal právny záver, že obsahom zmluvy, ktorá spĺňala všetky znaky typovej zmluvy, nesmie byť zmluvné ustanovenie, v zmysle ktorého sa na premlčanie uplatní Obchodný zákonník. Toto ustanovenie spôsobuje totiž nepriaznivejšie postavenie spotrebiteľa, lebo Občiansky zákonník upravuje kratšiu (trojročnú) premlčaciu dobu, s uplatnením Obchodného zákonníka je ale spojená dlhšia (štvorročná) premlčacia doba. 28.2. V rozsudku z 21. apríla 2015 sp. zn. 3 MCdo 14/2014 najvyšší súd poukázal na § 261 ods. 3 písm. d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ďalej § 52 ods. 2, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka a napokon § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Konštatoval, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Tento rozsudok najvyššieho súdu napadol EOS KSI Slovensko s.r.o. sťažnosťou, ktorú Ústavný súd SR odmietol uznesením z 12. apríla 2016 sp. zn. III. ÚS 194/2016 ako zjavne neopodstatnenú. 28.3. Napokon odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 4.marca 2017, sp. zn. 3Cdo 87/2017, v ktorom uviedol: „Problematika spotrebiteľského práva je natoľko obšírna, že je predmetom úpravy nielen jedného právneho predpisu, ale celého komplexu vzájomne súvisiacich právnych predpisov. V rozhodnom čase - v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (10. októbra 2005) zmluva o úvere ako taká nebola síce v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka zaradená do katalógu tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, už od 25. novembra 2004 bolo však účinné ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je preto nepochybné, že v rozhodnom čase za spotrebiteľskú zmluvu bolo možné považovať aj so spotrebiteľom uzatvorenú zmluvu podľa Obchodného zákonníka; na takúto zmluvu bolo potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva chrániace spotrebiteľa. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu teda napadnutý rozsudok spočíva na správnom právnom posúdení otázky aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka na premlčanie žalobcom uplatneného práva“. 29. Vzhľadom k uvedenej argumentácii a ustálenú súdnu prax je podľa názoru odvolacieho súdu vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o tom, že na predmetnú Zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 16.3.2006 č. 0212180330, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, je treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce otázku premlčania, vrátane 3 ročnej premlčacej doby. 30. Právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ nemôže vzdať aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. 31.1. Takéto pravidlo je ustálené v aplikačnej praxi súdov, ktoré riešenie nespochybnil ani Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 1.4.2015 definitívne normatívne vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Cieľom predmetného ustanovenia je jasne a nevyvrátiteľne vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 31.2. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, že na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. 32. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2015) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 33. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014 „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“ 34. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenie § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom ( pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8MCdo13/2014 z 28.2.2015) . 35.1. Pre posúdenie, či ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., účinné od 01. 05. 2014, je možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou, je rozhodujúce, či konkrétne ustanovenie má (aj) procesný charakter. Hoci samotné premlčanie má nepochybne i hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia. Na jeho základe sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv) ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Časová pôsobnosť noriem civilného procesného práva je vybudovaná na zásade, že procesné normy nadobúdajú túto pôsobnosť dňom svojej účinnosti. Problematiku začatých a neskončených konaní, ako aj účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia. Platí základné pravidlo, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, platí nový zákon aj v konaniach, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou. Právne účinky už urobených procesných úkonov zostávajú zachované (Mazák J. Základy občianskeho procesného práva. 2. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2004, s. 24) . Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t. j. pred účinnosťou zákona. 35.2. Napokon samotná povaha inštitútu premlčania nie je výslovne hmotnoprávna. Aj Občiansky zákonník v ust. § 100 ods. 1 stanovuje, že na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka . Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je tak lex specialis k citovanému ustanoveniu Občianskeho zákonníka, ktoré je však samo i procesným ustanovením, pretože normuje o procesných vzťahoch (procesnej činnosti súdu) , keďže stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali v konaní - porovnaj poslednú vetu ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka: Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Dikcia ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dikcia ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu lex generalis (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a lex specialis (§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa) , lebo dikcia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa jednoznačne dopĺňa pravidlo ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že pokiaľ nepôjde o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka uplatnenú v konaní pred súdom. A naopak, pokiaľ pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie (správnejšie na márne uplynutie premlčacej doby) súd prihliadne i bez návrhu dlžníka. 35.3. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, premlčiava sa nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3 ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. Preto súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa inak riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech odporcu ako spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy. 36.1. Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila rozhodovacia prax súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 01. 2011, sp. zn. 5 MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 11. 2011, sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11. 06. 2013, sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 06. 2013, sp. zn. I ÚS 402/2013) . 36.2. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013 skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Ústavný súd konštatoval, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoj rozsudok náležite odôvodnil, keď po zhrnutí dôvodov rozhodnutia okresného súdu a dôvodov odvolania sťažovateľa okrem iného uviedol: 37. Nakoniec odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že novela Občianskeho zákonníka realizovaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne stanovila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka) , že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. 38. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobcu vo zvyšnej (odvolaním napadnutej) časti pre premlčanie jeho nároku (práva) zamietol. Odvolaciemu súdu potom neostalo než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska vecnej správnosti jeho výroku vo veci samej i od tohto výroku sa odvíjajúceho výroku o náhrade trov konania. 39. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešnému žalovanému v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil. 40. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).