Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/558/2016

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa v právnej veci žalobcu: Y. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., K. XXX/X, zastúpený JUDr. Jozefom Dudzíkom, advokátom so sídlom Topoľčany, Škultétyho 1597/7, proti žalovaným: 1. G. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. - N., X. XXXX/XX, 2. P. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., T. X. XXXX/X, zastúpení JUDr. Petrom Petránom, advokátom so sídlom Bratislava, Odborárske nám. 3, 3. X. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., U. XXXX/XX, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovaného v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 7. júna 2016, č. k. 8C/60/2011-324 takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovaným v 1. až 3. rade p o t v r d z u j e.

Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Topoľčany (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 07. 06. 2016, č. k. 8C/60/2011-324 zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam v kat. úz. F. T. zapísaným na LV č. X ako parc. č. XXX/ XX záhrady o výmere 2004 m2, parc. č. XXX/XX zastavené plochy a nádvoria o výmere 745 m2 spolu s rodinným domom súp. č. XXX na parc. č. XXX/XX a vyporiadal ho tak, že uvedené nehnuteľnosti prikázal do podielového spoluvlastníctva žalovaného v 1. rade v podiele 56/72 a do podielového spoluvlastníctva žalovaného v 2. rade v podiele 16/72. Žalovanému v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13 925,45 eura a žalovanej v 3. rade sumu 3 841,53 eura, obom do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 159,55 eura a žalovanej v 3. rade sumu 1 147,47 eura, obom do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom uložil súd žalobcovi povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet súdu prevej inštancie náhradu trov štátu v sume 188,67 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným v 1. až 3. rade súd náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 136 ods. 1, 2, § 137 ods. 1, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“).

3. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam v kat. úz. F. T. zapísaným na LV č. X ako parc. č. XXX/XX záhrady o výmere 2004 m2, parc. č. XXX/XX zastavené plochy a nádvoria o výmere 745 m2 spolu s rodinným domom súp. č. XXX na parc. č. XXX/XX a vyporiadania takým spôsobom, že nehnuteľnosti budú reálne rozdelené podľa výšky spoluvlastníckych podielov z dôvodu, že medzi spoluvlastníkmi sú neustále problémy pri užívaní nehnuteľností a spoluvlastníctvo nie je možné vyporiadať dohodou. Žalovaní v 1. až 3. rade súhlasili so zrušením spoluvlastníctva, avšak nesúhlasili

s navrhovaným spôsobom vyporiadania, pretože reálna deľba podľa výšky spoluvlastníckych podielov nie je možná a rozdelením nehnuteľností by sa neodstránil dlhodobý problém spočívajúci v osobných konfliktoch so žalobcom pri užívaní nehnuteľností a požadovali, aby nehnuteľností boli prikázané do ich spoluvlastníctva za primeranú peňažnú náhradu žalobcovi. V čase podania žaloby na strane žalovaných vystupovala ako žalobkyňa v 2. rade J. O., ktorá zomrela dňa XX. XX. XXXX a v dedičskom konaní po nej vedenom na OS Bratislava IV. pod sp. zn. 65D/260/2012 nadobudol jej spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach manžel P. O., ktorý ďalej vystupoval v tomto súdnom konaní. V priebehu konania zomrela aj žalovaná v 3. rade P. E., a to dňa 05. 01. 2015, pričom v dedičskom konaní po nej vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 2D/8/2015 nadobudla jej spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach dcéra X. Y., ktorá ďalej vystupovala v konaní ako žalovaná v 3. rade, ktorá na rozdiel od jej matky nežiadala vyporiadať spoluvlastníctvo prikázaním nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva žalovaných v 1. až 3. rade z dôvodu, že nemá záujem o užívanie nehnuteľností, ale žiadala, aby jej spoluvlastnícky podiel bol vyplatený tým stranám sporu, ktorým budú nehnuteľnosti prikázané do vlastníctva.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, na základe ktorého dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je podaná dôvodne, pretože strany sporu ako spoluvlastníci nehnuteľností v kat. úz. F. T. zapísaných na LV č. X sa nedohodli o zrušení spoluvlastníctva a o vzájomnom vyporiadaní, a preto bolo možné zrušiť spoluvlastníctvo a vykonať vyporiadanie len súdnou cestou na návrh niektorého spoluvlastníka. Je nesporné, že účastníci sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v kat. úz. F. T. zapísaných na LV č. X, ktoré sú špecifikované vo výrokovej časti rozsudku, pričom spoluvlastnícky podiel žalobcu predstavuje 29/72, spoluvlastnícky podiel žalovaného v 1. rade 3/8 t. j. 27/72 a spoluvlastnícky podiel žalovaných v 2. a 3. rade u každého 4/36 t. j. 8/72. Z výpovedí strán sporu, ako aj zo znaleckého posudku Ing. Strhanovej je nesporné, že predmetné nehnuteľnosti nie je možné reálne rozdeliť podľa výšky spoluvlastníckych podielov, pretože dom ako aj ostatné stavby spolu so spoločným dvorom a prístupmi nie je možné rozdeliť podľa spoluvlastníckych podielov a reálne deliteľná je len časť pozemkov, a preto neprichádzalo do úvahy, aby súd pri vyporiadaní postupoval podľa prvej alternatívy danej zákonom, keďže vzhľadom na veľkosť podielov spoluvlastníkov by nebolo možné účelné využitie nehnuteľností aj pokiaľ by súd rozhodoval podľa poslednej alternatívy znaleckého posudku Ing. Strhanovej na reálnu deľbu nehnuteľností zodpovedajúcu presnému rozdeleniu výmer podľa spoluvlastníckych podielov. Po znaleckom dokazovaní si túto skutočnosť uvedomil aj žalobca, ktorý zmenil stanovisko oproti pôvodnému návrhu a žiadal, aby nehnuteľností boli prikázané do jeho výlučného vlastníctva a z toho dôvodu muselo byť doplnené znalecké dokazovanie o ďalší znalecký posudok na stanovenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností a tým aj hodnoty spoluvlastníckych podielov strán sporu. Žalobcovia v 1. a 2. rade, resp. aj právna predchodkyňa žalovaného v 2. rade od začiatku súdneho sporu navrhovali vyporiadať spoluvlastníctvo prikázaním nehnuteľností do ich podielového spoluvlastníctva a takýto spôsob navrhovala aj žalovaná P. E., avšak po jej smrti dcéra X. Y., ktorá vstúpila do konania neprejavila záujem o užívanie spoluvlastníckeho podielu a požadovala vyplatenie náhrady za svoj podiel od toho spoluvlastníka, resp. spoluvlastníkov, ktorému bude prikázaná nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva, resp. spoluvlastníctva.

5. Súd konštatoval, že pri rozhodovaní o tom, či nehnuteľnosti budú prikázané za primeranú náhradu buď do výlučného vlastníctva žalobcu alebo do podielového spoluvlastníctva žalovaných v 1. a 2. rade pri zachovaní doterajšieho pomeru ich spoluvlastníckych podielov súd zvážil všetky okolnosti, ktoré ho viedli k samotnému súdnemu konaniu, ako aj postoj a správanie sa účastníkov v priebehu súdneho konania a taktiež zobral do úvahy skutočnosť, že ani jeden zo záujemcov o prikázanie nehnuteľností nemá bydlisko v obci F. T. a žiadnym spôsobom nie je odkázaný pri riešení svojich bytových potrieb na prikázanie domu do jeho výlučného vlastníctva, keďže žalobca ako aj žalovaní v 1. a 2. rade majú trvalé bydlisko v U., a teda v tomto smere je ich postavenie rovnaké. V prospech žalobcu podľa jeho názoru by mala rozhodovať skutočnosť, že je spoluvlastníkom najväčšieho podielu (29/72), avšak podľa názoru súdu táto okolnosť pri vyporiadaní nie je rozhodujúca, pretože podiel žalovaného v 1. rade je len nepatrne nižší (27/72) a spolu s podielom žalovaného v 2. rade (8/72), ktorý tiež prejavil záujem o prikázanie nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva spoločne so žalovaným v 1. rade je dokonca súčet ich spoluvlastníckych podielov podstatne vyšší (35/72) ako spoluvlastnícky podiel žalobcu. Samotná táto skutočnosť však nefavorizuje pri vyporiadaní žalovaných v 1. a 2. rade, ale súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že o nehnuteľnosti sa najskôr staral iba žalovaný v 1. rade, ktorý pozemky rekultivoval a vysadil okolo 100 ovocných stromov a až neskôr prejavil o užívanie nehnuteľností záujem aj žalobca,

avšak tento jeho záujem viedol k nedorozumeniam pri užívaní nehnuteľností s ostatnými spoluvlastníkmi, ktoré vyústili až do fyzického napadnutia žalovaného v 1. rade, za čo bol žalobca uznaný vinným v priestupkovom konaní z dôvodu, že sa dopustil úmyselného narušenia občianskeho spolunažívania drobným ublížením na zdraví žalovanému v 1. rade. Žalovaná v 3. rade záujem o svoj spoluvlastnícky podiel neprejavila, resp. nežiadala prikázať nehnuteľností aj do jej podielového spoluvlastníctva, a teda súd musel rozhodovať medzi vyporiadaním takým spôsobom, že nehnuteľností buď prikáže do vlastníctva žalobcu alebo do spoluvlastníctva žalovaného v 1. a 2. rade, keďže zákon ani jednu z týchto možností vyporiadania spoluvlastníctva nevylučuje.

6. Vzhľadom k uvedenému súd po zrušení podielového spoluvlastníctva rozhodol tak, že nehnuteľností prikázal do podielového spoluvlastníctva žalovaných v 1. a 2. rade majúc za to, že v tomto prípade bude zabezpečené účelnejšie využitie nehnuteľností, keďže žalovaný v 1. rade užíva veľký ovocný sad a má záujem v tomto pokračovať a takýmto spôsobom začal nehnuteľností užívať ešte predtým ako došlo k realizácii užívania zo strany žalobcu a zároveň súd prihliadol aj na násilné správanie sa žalobcu voči žalovanému v 1. rade, za ktoré bol stíhaný v priestupkovom konaní. Pri prikázaní nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva žalovaných 1. a 2. rade súd vychádzal z pomeru ich spoluvlastníckych podielov a keďže žalovaný v 1. rade bol podielovým spoluvlastníkom v podiele 27/72 a žalovaný v 2. rade v podiele 8/72, tak spolu to predstavuje podiel 35/72 a z tohto podielu potom podiel žalovaného v 1. rade v číselnom vyjadrení činí 77 % a podiel žalovaného v 2. rade 23 %. Z toho dôvodu sa z ostatných podielov žalobcu a žalovanej v 3. rade, ktoré spolu činia podiel 37/72 (29/72 + 8/72) prikazoval do spoluvlastníctva žalovaného v 1. rade podiel v rozsahu 77 % t. j. 29/72 a do spoluvlastníctva žalovaného v 2. rade podiel v rozsahu 23 % t. j. 8/72, a preto súd prikázal sporné nehnuteľností do podielového spoluvlastníctva žalovaného v 1. rade v podiele 56/72 (pôvodný podiel 27/72 + prikázaný podiel 29/72) a do podielového spoluvlastníctva žalovaného v 2. rade v podiele 16/72 (pôvodný podiel 8/72 + prikázaný podiel 8/72).

7. V dôsledku prikázania nehnuteľností do spoluvlastníctva žalovaným v 1. a 2. rade súd zaviazal oboch na zaplatenie primeranej náhrady žalobcovi a žalovanej v 3. rade vychádzajúc zo všeobecnej hodnoty ich spoluvlastníckych podielov podľa znaleckého posudku a keďže hodnota spoluvlastníckeho podielu žalobcu predstavuje 18 085,- eur, tak súd zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi primeranú náhradu vo výške 77 % t. j. 13 925,45 eura a žalovanému v 2. rade zaplatiť žalobcovi náhradu vo výške 23 %, t. j. 4 159,55 eura. Rovnako v prípade žalovanej v 3. rade, ktorej hodnota spoluvlastníckeho podielu predstavovala 4 989,- eur súd zaviazal žalovaného v 1. rade zaplatiť jej náhradu za spoluvlastnícky podiel v rozsahu 77 % t. j. 3 841,53 eura a žalovaného v 2. rade náhradu v rozsahu 23 %, t. j. 1 147,47 eura.

8. O náhrade trov štátu rozhodol súd podľa § 148 ods. 1 OSP tak, že žalobcu zaviazal na náhradu trov štátu v sume 132,93 eura, ktorá bola zo štátnych prostriedkov vyplatená za znalecký posudok Ing. Strhanovej a žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne na náhradu trov štátu v sume 188,67 eura, ktorá bola zo štátnych prostriedkov vyplatená za znalecký posudok Ing. Kršiaka vychádzajúc z toho, že znalecké dokazovanie na reálnu deľbu nehnuteľností navrhoval žalobca, ktorý zložil zálohu na znalca vo výške 1 000,- eur, avšak reálna deľba nehnuteľností sa v priebehu konania ukázala ako nemožná a neúčelná, a preto ani nebolo vyhovené pôvodnej žalobe žalobcu na reálnu deľbu a z toho dôvodu súd považoval za spravodlivé, aby náhradu trov štátu v prípade znaleckého posudku Ing. Strhanovej znášal žalobca a pokiaľ ide od náhradu trov štátu v prípade znaleckého posudku Ing. Kršiaka, tak jeho vypracovanie bolo potrebné s prihliadnutím na spôsob vyporiadania navrhnutý žalovanými, pričom v tomto prípade náklady na znalecké dokazovanie boli podstatne nižšie (488,67 eura) ako u znaleckého posudku Ing. Strhanovej (1 132,93 eura). Pri rozhodovaní o náhrade trov štátu súd prihliadal aj na navrhovaný spôsob vyporiadania ešte pred podaním žaloby na súd a stanoviská strán sporu v priebehu konania, pričom považoval za spravodlivé aby sa na trovách znaleckého dokazovania podieľal nielen žalobca, ktorý nemal úspech v konaní, ale aj žalovaní v 1. a 2. rade.

9. O náhrade trov konania rozhodol súd tak, že žalovaným v 1. až 3. rade náhradu trov konania nepriznal aj keď by vzhľadom na výsledok konania mali žalovaní nárok na náhradu trov konania v plnej výške, avšak žalovaná v 3. rade náhradu trov konania nepožadovala a v prípade žalovaných v 1. a 2. rade súd zobral do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 OSP, pre ktoré súd výnimočne nemusí priznať náhradu trov konania celkom alebo sčasti. Pri úvahe, či ide o výnimočný prípad a či sú dôvody hodné osobitného zreteľa vychádzal súd z posúdenia všetkých okolností tejto veci, a to nielen tých, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, ale aj postoju strán v priebehu konania. Žalobca

pred podaním žaloby na súd žalovaným navrhol vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou, a to reálnou deľbou a takýto spôsob vyporiadania uplatnil aj v podanej žalobe, pričom v priebehu konania vzhľadom na znalecké dokazovanie zmenil svoj názor a žiadal prikázanie nehnuteľností do jeho vlastníctva s tým, že nevylučoval vo svojom stanovisku ani ich prikázanie do spoluvlastníctva žalovaných za primeranú náhradu a na druhej strane žalovaní v 1. a 2. rade súhlasili so zrušením spoluvlastníctva a s jeho vyporiadaním, avšak nie reálnou deľbou, ale prikázaním do ich spoluvlastníctva, a teda v podstate ich návrhu bolo vyhovené, ale len v dôsledku toho, že reálna deľba neprichádzala do úvahy a nebola účelná. Súd zohľadnil správanie sa spoluvlastníkov nielen pred podaním žaloby na súd, ale aj po jeho podaní a v priebehu samotného súdneho konania a mal za to, že v tomto prípade by nebolo spravodlivé pokiaľ by zaviazal na náhradu trov konania iba žalobcu, ale vzhľadom na uvedené dôvody by si každá zo strán mala znášať náhradu trov konania, ktoré jej vznikli.

10. Proti tomuto rozsudku v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania žalovaným v 1. - 3. rade podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade, uvádzajúc, že nesúhlasí s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej časti pokiaľ ide o uplatnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorý mal spočívať v správaní sa strán sporu nielen pred podaním žaloby, ale aj po jej podaní počas súdneho konania. Domnievali sa, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti je v rozpore s odôvodnením rozsudku vo veci samej, v ktorom súd vzdal do úvahy právne relevantnú skutočnosť, že o nehnuteľnosti sa staral iba žalovaný v 1. rade, ktorý pozemky rekultivoval a vysadil ovocné stromy a žalobca prejavil záujem o užívanie nehnuteľností až neskôr, pričom jeho záujem viedol k nedorozumeniam s ostatnými spoluvlastníkmi. Pri rozhodnutí o trovách konania však súd uvedené skutočnosti nevzal do úvahy, teda že základnou príčinou konfliktov medzi žalobcami a žalovanými bol fakt, že žalobca ako 40 % spoluvlastník okupoval hlavnú domovú časť spoločnej nehnuteľnosti a obmedzoval v užívaní ostatných spoluvlastníkov. Uvedené skutočnosti viedli k podaniu žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva na súd. Žalovaní s podanou žalobou od počiatku nesúhlasili z dôvodu, že reálna deľba nehnuteľností by nevyriešila existujúce problémy. Žalobca až po piatich rokoch zmenil názor ohľadom spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, čo nemôže predstavovať dôvody hodné osobitného zreteľa.

11. Ďalej uviedli, že podaním ich právneho zástupcu zo dňa 19. 05. 2015 si žalovaní v 1. a 2. rade v súlade s § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP uplatnili proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 300,- eur a trov právneho zastúpenia vo výške 2 353,66 eura. vzhľadom k uvedeným skutočnostiam mali za preukázané, že v danej veci neexistuje žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý by odôvodňoval rozhodnutie súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania procesne úspešným žalovaným. Vzhľadom k uvedenému žiadali priznať trovy právneho zastúpenia vo výške 2 353,66 eura a zároveň si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 212,46 eura.

12. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania žalovanému v 1. - 3. rade ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 1. a 2. rade nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je potrebné podľa § 387 ods. 1 potvrdiť.

13. Odvolací súd preskúmaním obsahu súdneho spisu zistil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 16. 06. 2011 domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, a to z dôvodu, že medzi podielovými spoluvlastníkmi sú dlhodobé problémy ohľadom užívania predmetu spoluvlastníctva - nehnuteľností. Žalobca žiadal predmet spoluvlastníctva rozdeliť podľa výšky spoluvlastníckych podielov. Žalovaní súhlasili so zrušením podielového spoluvlastníctva, avšak navrhovali prikázať nehnuteľnosti do spoluvlastníctva žalovaných za primeranú peňažnú náhradu žalobcovi. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že reálna deľba nehnuteľností v danej veci nie je možná a s uvedeným súhlasil aj žalobca, avšak žiadal prikázať nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva s tým, že zaplatí primeranú peňažnú náhradu žalovaným podľa ich spoluvlastníckych podielov. Následne súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania rozhodol tak, že zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu a nehnuteľnosti prikázal do podielového spoluvlastníctva žalovaného v 1. a 2. rade za primeranú finančnú náhradu žalobcovi a žalovanej v 3. rade, ktorá nežiadala nehnuteľnosti prikázať do svojho vlastníctva vo výške jej prináležiacemu spoluvlastníckemu podielu. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 132,93 eura a žalovaným v 1. a 2. rade uložil

povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov štátu v sume 188,67 eura. Ďalším výrokom súd nepriznal náhradu trov konania žalovaným v 1. - 3. rade.

14. S účinnosťou od 01. 07. 2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v súlade s § 473 k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.

15. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 142 ods. 1 OSP v znení platnom a účinnom do 30. 06. 2016, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 150 ods. 1 OSP v znení platnom a účinnom do 30. 06. 2016, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. 16. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka.

17. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania pre ten úsek konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho nároku na náhradu trov konania), náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne, napríklad takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 (predtým § 150 OSP).

18. Ustanovenie § 255 ods. 1 (predtým § 142 OSP) vyjadruje základnú zásadu uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania. Strana sporu, ktorá v spore uspela, má nárok na náhradu trov tohto konania. Súd v takomto prípade uplatní zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu). Táto zásada sa však vzťahuje iba na sporové konanie. Nárok na náhradu trov konania má len strana sporu voči inej strane konania. Nedá sa však vylúčiť takýto nárok aj voči intervenientovi (predtým vedľajšiemu účastníkovi) alebo inému subjektu sporového konania. Nároky na náhradu trov konania možno priznať

alebo povinnosť na ich náhradu možno uložiť procesnému nástupcovi pôvodnej strany aj za časť konania, ktorá predchádzala tejto zmene subjektov.

19. Predpokladmi, za splnenia ktorých vznikne nárok na náhradu trov konania, sú: a) plný úspech vo veci, ktorý sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozsudku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej; b) Účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť trov stotožňujeme s nevyhnutnosťou alebo s právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s uplatňovaním ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy). Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu strany sporu, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, na zaplatenie súdnych poplatkov, na hotové výdavky a napokon aj trovy právneho zástupcu (advokáta); c) čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania alebo na to, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej; d) neúspech v pomerne nepatrnej časti veci zakladá nárok na celú náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pomerne nepatrná časť sa môže týkať nároku na príslušenstvo časti uplatneného nároku, ktorá podľa súdnej praxe neprevýši 5 až 10% z uplatneného nároku vyjadreného v peniazoch.

20. Základným meradlom pre nárok na náhradu trov je teda miera procesného úspechu vo veci. Podľa toho sa najprv určuje pomer úspechu či neúspechu vo veci, a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú sa skutočne vynaložené náklady, a to u tej strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok na ich náhradu.

21. Odvolací súd však v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania poukazuje na § 257 Civilného sporového poriadku, ktoré predstavuje výnimku zo zásady úspechu v konaní pri rozhodovaní o trovách konania, ktorá je charakteristická pre sporové konanie.

22. Ustanovenie § 257 preberá doterajšiu úpravu v ustanovení § 150 ods. 1 prvej vety OSP. Účelom ustanovenia § 257 je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania.

23. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Aplikácia ustanovenia § 257 pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, a preto sa musí vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane niektorej strany sporu. Dôvody hodné osobitného zreteľa, sa skúmajú vždy u strany konania povinnej plne alebo čiastočne nahradiť trovy konania. Tieto dôvody, inak pomerne jasne vymedzené stabilizovanou judikatúrou, spôsobujú čiastočný alebo úplný zánik práva na náhradu trov konania u čiastočne alebo úplne úspešnej strany sporu.

24. V prvom rade pri uplatnení aplikácie § 257 je treba prihliadnuť najmä na okolnosti, či strana, ktorej sa priznáva náhrada trov konania, uviedla skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý jej patril. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácie. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

25. Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (citované z uznesenia Ústavného súdu SR z 8. decembra 2011, sp. zn. II. ÚS 563/2011-14, a prispôsobené novej právnej úprave). Je teda potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

26. Judikatúra taktiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009.

27. Ustanovenie § 257 je teda zákonné ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje určitú formu výnimky zo všeobecne platnej zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie vždy dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia je teda existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane sporu a existencia výnimočnosti daného prípadu.

28. Odvolací súd preskúmavajúc dôvodnosť podaného odvolania dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, a to, že v danej veci správne vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, v nadväznosti na existenciu ktorých nepriznal žalovanému v 1. a 2. rade náhradu trov konania, a to aj napriek tomu, že boli v konaní procesne úspešní. Súd prvej inštancie v zmysle zákona preskúmal podmienky aplikácie § 257 na oboch sporových stranách, teda na strane žalobcov ako aj na strane žalovaných. Pri skúmaní podmienok súd skúmal okrem iného aj postoj strán v konaní, prihliadnuc na dôvod vyvolania sporu a taktiež aj správanie sa strán sporu v samotnom konaní. Vyhodnotiac všetky súdu dostupné skutočnosti dospel k záveru, že v danej veci by nebolo spravodlivé pokiaľ by zaviazal na náhradu trov konania iba žalobcu, ale vzhľadom na uvedené dôvody by si každá zo strán mala znášať náhradu trov konania. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že žalobca pred podaním žaloby na súd žalovaným navrhol vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou, a to reálnou deľbou a takýto spôsob vyporiadania uplatnil aj v podanej žalobe, pričom v priebehu konania vzhľadom na znalecké dokazovanie zmenil svoj názor a žiadal prikázanie nehnuteľností do jeho vlastníctva s tým, že nevylučoval vo svojom stanovisku ani ich prikázanie do spoluvlastníctva žalovaných za primeranú náhradu a na druhej strane žalovaní v 1. a 2. rade súhlasili so zrušením spoluvlastníctva a s jeho vyporiadaním, avšak nie reálnou deľbou, ale prikázaním do ich spoluvlastníctva, a teda v podstate ich návrhu bolo vyhovené, ale len v dôsledku toho, že reálna deľba neprichádzala do úvahy a nebola účelná. Súd zohľadnil správanie sa spoluvlastníkov nielen pred podaním žaloby na súd, ale aj po jeho podaní a v priebehu samotného súdneho konania a mal za to, že v tomto prípade, ktoré jej vznikli.

29. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k vecnej správnosti napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, a preto ho v zmysle § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že procesne úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 , to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .