Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/36/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu: P. U., nar. XX. P. XXXX, bytom X. XX, XXX XX W. W., zastúpený U.. N. E., Y., so sídlom Y. P. XX, XXX XX W. W., proti žalovanému: U. O., nar. XX. U. XXXX, bytom S. Q. XXX/XX, W. W., zastúpený Lion Law Partners s.r.o., IČO: 36 862 461, so sídlom Komenského 14A, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 10.391,50 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. -279 zo dňa 14. decembra 2020, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.093,50 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, ktoré mu je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o ich výške.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom, č.k. -279 zo dňa 14. decembra 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) konanie v sume 3.298,-Eur zastavil (prvá výroková veta). Druhou výrokovou vetou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.093,50 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 36,52%, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške, ktoré bude vyhotovené vyšším súdnym úradníkom (tretia výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 10.391,50 Eur titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za vykonané vyšetrenie, vyhotovenie lekárskeho posudku a náhrady trov konania. V žalobe tvrdil, že škodu titulom sťaženia spoločenského uplatnenia mu v plnom rozsahu spôsobil fyzickým útokom žalovaný dňa 18.09.2016, za čo bol právoplatne uznaný vinným z pokusu ublíženia na zdraví a z prečinu výtržníctva rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. . Uviedol, že žalovaný mu spôsobil zlomeninu spodiny pravej očnice, zlomeninu jarmovej kosti vpravo, zlomeninu nosa a pomliaždenie tváre. Trestným rozkazom bola priznaná náhrada vecnej škody a bolestné. Po uplynutí jedného roka vznikol žalobcovi aj nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia, určené lekárskym posudkom P.. G. P., F.. na 225 bodov dňa 07.12.2017 a lekárskym posudkom P.. D. U. na 350 bodov dňa 07.03.2018. Žalobca tiež uplatňoval náhradu za vykonané vyšetrenie v sume 10,-Eur a za vyhotovenie lekárskeho posudku v sume 19,50 Eur. Tvrdil, že jeho spoluzavinenie ako poškodeného nebolo

preukázané, nakoľko nemohol len verbálnym napomenutím spôsobiť takú neprimeranú, agresívnu, protiprávnu reakciu žalovaného v podobe zásahu do telesnej integrity žalobcu, za ktorú bol žalovaný uznaný vinným trestným rozsudkom. Aby išlo o provokáciu, muselo by správanie žalobcu byť určitej intenzity; naopak, žalovaný konal úmyselne s vyvinutím maximálnej sily. Neexistoval žiaden fyzický atak žalobcu na žalovaného, tento sa v trestnom ani inom konaní nepreukázal.

1.2 Žalovaný sa v spore bránil čo do výšky uplatneného nároku, ako aj skutkových tvrdení a argumentoval, že k takým následkom, ako sú uvedené v lekárskych posudkoch, dôjsť nemohlo. Poukazoval aj na spoluzavinenie žalobcu, keď tento samotný incident sám vyprovokoval. Spúšťacím mechanizmom konania žalovaného boli hrubo vulgárne slová a čiastočne aj prvotný fyzický úkon žalobcu, bez ktorého by sa celá záležitosť vybavila bez akéhokoľvek fyzického konfliktu. Žalovaný sa na miesto činu vrátil po tom, čo predtým z neho v pokoji odišiel v záujme detí žalobcu; mal naštartované auto, bol na odchode. Na tom, čo žalobcovi prekážalo, žalovaný nebol žiadnym spôsobom zainteresovaný; na prvý slovný útok žalobcu žalovaný nijako nereagoval. Žalovaný sa nedopustil žiadneho konania, z ktorého by bolo možno vydedukovať jeho úmysel akýmkoľvek spôsobom zaútočiť na žalobcu, nemal v úmysle prísť s ním vôbec do kontaktu. Ak by žalobca nezačal vulgárne slovne a následne aj fyzicky útočiť na žalovaného, ku žiadnemu konfliktu by nedošlo. Konanie žalobcu tak podľa žalovaného bolo priamou a bezprostrednou príčinou vzniku celého konfliktu, ktorý zavinil žalobca. Žalobca na žalovaného aktívne útočil, čím vyhrotil situáciu a spôsobil žalovanému viaceré poranenia hlavy, o čom svedčia aj lekárske správy. V tom dôsledku žalovaný mal za preukázané spoluzavinenie žalobcu na škodnom následku v rozsahu 75%; pri rozhodovaní o trovách konania navrhol rozhodnúť v zmysle pomeru úspechu a neúspechu v konaní.

1.3 Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, písomnými a ústnymi vyjadreniami strán sporu, výsluchom strán sporu, prečítaním písomností a dôkazov obsiahnutých v súdnom spise sp.zn. a v spise Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. , kde postupoval podľa , zápisnicou o konfrontácii zo dňa 10.04.2017, obžalobou zo dňa 08.09.2017. Vyslúchol znalca P.. U. X., F.. Aplikoval ustanovenia (ďalej len „“), ustanovenia . Rovnako aplikoval ustanovenia , , , o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „“).

1.4 Za nesporné súd prvej inštancie považoval, že žalovaný sa dopustil voči žalobcovi dňa 18.09.2016 pokusu zločinu ublíženia na zdraví a prečinu výtržníctva, za čo bol právoplatne uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp.zn. zo dňa 14.11.2017. Otázne bolo spoluzavinenie žalobcu ako poškodeného na vzniknutej udalosti a miera tohto zavinenia a tým výška náhrady škody vzhľadom na spornosť fyzického útoku žalobcu na žalovaného pred a počas útoku dňa 18.09.2016 a vulgárnu narážku žalobcu, o ktorej medzi stranami pochybnosti neboli. Okresný súd mal z výrokov o vine žalovaného konštatovanej v trestnom konaní preukázané protiprávne konanie žalovaného, vznik škody žalobcovi na zdraví bol v jeho príčinnej súvislosti s týmto konaním, ako aj úmyselné zavinenie žalovaného. Takýmto spôsobom bola preukázaná zodpovednosť žalovaného za škodu. Okresný súd poukázal na skutkovú vetu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. -292 zo dňa 14.11.2017, popis zranení vyplývajúcich zo záverov znalca P.. H. H. v znaleckom posudku č. XX/XXXX a potvrdenie mechanizmu vzniku zranení vyplývajúcich z výsluchu znalca P.. U. X., F.. na pojednávaní zo dňa 20.07.2020.

1.5 Pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, okresný súd poukázal na princíp odškodňovania pri sťažení spoločenského uplatnenia; v tomto smere vychádzal zo znaleckého posudku č. XX/XXXX zo dňa 12.09.2019, vypracovaného P.. B. X., znalkyňou z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Oftalmológia, ktorá konštatovala u žalobcu miernu diplopiu, zdvojené videnie na pravom oku v krajných polohách, ktoré je následkom zranenia pravej očnice, ktoré žalobca utrpel pri úraze dňa 18.09.2016. Znalkyňa konštatovala, že toto zranenie možno považovať za trvalý následok, ohodnotila ho podľa položky 271 na 350 bodov. Zvýšenie bodového hodnotenia podľa neprichádzalo u žalobcu do úvahy. Znalkyňa tak potvrdila závery lekárskeho posudku predloženého žalobcom, a to posudku P.. D. U. zo dňa 07.03.2018. Okresný súd vychádzal aj zo znaleckého posudku č. XX/XXXX znalca P.. U. X., F.. z oboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Stomatológia, ktorý potvrdil dvojité videnie v smere nahor v terminálnej polohe očnej gule ako následok úrazu, ktorý žalobca utrpel dňa 18.09.2016; uviedol, že tento následok pretrváva často aj po zahojení. Rovnako priznal celkom

350 bodov podľa položky 271 a ustálil, že toto poškodenie nemá negatívny vplyv na bežný spôsob života a práceneschopnosť a nevyžaduje navýšenie bodovej hodnoty. Po uplynutí 3 rokov od úrazu znalec konštatoval poruchu citlivosti orbitálneho nervu v oblasti pravého líca, za ktoré priznal bodové ohodnotenie 50 bodov podľa položky 258, keďže spôsobuje žalobcovi ťažkosti hlavne v zimnom období. Na rozdiel od žalobcom predloženého posudku P.. G. P., znalec nevidel dôvod aplikovať položku 259, u poškodeného nie je žiadne poškodenie tváre spojené s funkčnými poruchami a deformitami.

1.6 V nadväznosti na vykonané dokazovanie a závery znaleckých posudkov žalobca zobral svoju žalobu v časti 3.306,-Eur späť s tým, že túto sumu upravil na pojednávaní na sumu 3.298,-Eur a naďalej požadoval, aby bol žalovaný zaviazaný povinnosťou zaplatiť mu sumu 7.093,50 Eur. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie v rozhodnutí vo veci samej prvou výrokovou vetou konanie v späťvzatej časti pri aplikácii ustanovenia zastavil.

1.7 Pri určení výšky náhrady súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia a skutkových zistení vyplývajúcich zo znaleckého dokazovania; výšku náhrady priznal za 50 bodov priznaných posudkom P.. U. X., F.. v roku 2017 a v časti 350 bodov v roku 2018, vyplývajúceho z posudku P.. D. U.. Vychádzal z výšky náhrady za jednotlivé roky, ktorá v roku 2017 predstavovalo sumu 17,68 Eur a v roku 2018 sumu 18,24 Eur. Celkom priznaná náhrada tak predstavuje sumu 884,-Eur a 6.384,-Eur, t.j. spolu sumu 7.268,-Eur. Žalobca však trval na náhrade od žalovaného v sume 7.093,50 Eur, vrátane náhrady vo výške 29,50 Eur, ktorú žalovaný čo do dôvodu a výšky nespochybňoval a ktorá vyplýva z potvrdení za vyšetrenie a vyhotovenie lekárskeho posudku pripojeného k žalobe.

1.8 Pokiaľ ide o spoluzavinenie žalobcu, okresný súd zdôraznil, že nie je viazaný výrokom o vine v trestnom rozsudku, pokiaľ ide o spoluzavinenie poškodeného. Konštatoval však, že skutočnosti tvrdené žalovaným ohľadom fyzického útoku žalobcu boli predmetom dokazovania v trestnom konaní a nepreukázali sa. Tvrdený prvotný fyzický útok, ktorým mal žalobca udrieť žalovaného do hornej časti ruky a ťahať ho von z auta, nebol v trestnom konaní preukázaný, a to ani v prípravnom konaní vykonanými konfrontáciami medzi svedkami a poškodeným žalobcom a obvineným žalovaným. Ak by fyzický útok žalobcu a vyhrotenie situácie medzi stranami sporu v podobe úderov žalovaného kľúčmi žalobcu bolo v trestnom konaní preukázané, premietlo by sa to do skutkovej vety trestného rozsudku, v ktorej súd uvádza celý zistený priebeh útoku, ktorým došlo k ublíženiu na zdraví poškodeného. Naopak, konštatovanie, že obvinený vystúpil zo svojho vozidla vylučuje, že ho žalobca z auta pred fyzickým útokom vytiahol a vylučuje tak fyzický útok žalobcu voči žalovanému. Navyše trestné oznámenie žalovaného ohľadom jeho poškodenia zdravia počas tvrdeného útoku v podobe následku otvorených rán spôsobených kľúčmi žalobcu bolo odstúpené na priestupkové konanie, v ktorom došlo k odloženiu veci. Žalobca taktiež nepopieral vulgárnu slovnú narážku voči žalovanému sediacemu v aute pred jeho útokom, týkajúcu sa jeho detí. V danom prípade by bolo možné uvažovať o spoluzavinení žalobcu len v podobe nespornej vulgárnej narážky žalobcu, čo bolo zistené a preukázané aj v trestnom konaní. Bolo však potrebné vychádzať z úmyselnej miery zavinenia žalovaného vzhľadom na úmyselné zavinenie škody žalovaným; v prípade nedbanlivosti poškodeného by táto bola v pomere k úmyselnému zavineniu škodcu taká nepatrná, že pomerné zníženie náhrady škody v dôsledku zavinenia neprichádzalo do úvahy. Okresný súd tak ustálil, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobca inkriminovanú vetu povedal v úmysle vyprovokovať žalovaného k fyzickému útoku voči nemu, a teda nebolo preukázané, že by vedel, že môže k takému útoku dôjsť.

1.9 Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie na argumentáciu pokiaľ ide o spoluzavinenie poškodeného neprihliadol, náhradu škody pri aplikácii ustanovenia neznížil a žalovanému uložil povinnosť náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v uplatnenej sume 7.064,-Eur a nákladov spojených s vyšetrením a vypracovaním znaleckého posudku v sume 29,50 Eur.

1.10 Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania okresný súd aplikoval ustanovenie v spojení s a ; vychádzal zo zásady pomeru úspechu a neúspechu v konaní. Konštatoval, že miera úspechu žalobcu v konaní predstavovala 68,26%, neúspech 31,76%. Neúspech žalobcu súd prvej inštancie vyhodnotil v sume 3.298,-Eur, v ktorej žalobu zobral späť bez procesného zavinenia žalovaným.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil postupom podľa a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v a , tvrdil tak, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 V konkrétnostiach vo vzťahu k nesprávnym skutkovým zisteniam žalovaný namietal záver súdu prvej inštancie, ktorým tento konštatoval, že „prvotný fyzický útok, ktorý mal žalobca udrieť žalovaného do hornej časti ruky a ťahať ho von z auta, nebol v trestnom konaní preukázaný, ani v prípravnom konaní vykonanými konfrontáciami medzi svedkami.“ Súd prvej inštancie v tomto zrejme vychádzal z textu obžaloby, z ktorého však nie je možné bez výkladových pochybností prijať súdom prezentovaný hodnotiaci úsudok v otázke spoluzavinenia žalobcu. Text uvedený v obžalobe nevylúčil existenciu fyzického a slovného útoku v rámci potýčky, ktorá predchádzala reakcii žalovaného na žalobcu. Každý z konfrontovaných subjektov pritom zotrval na svojich tvrdeniach a účelom konfrontácie nebolo odstraňovať rozpory z tej časti deja, ktorý nebol rozhodujúci pre posúdenie trestnoprávnej zodpovednosti žalovaného. Súd prvej inštancie nebol oprávnený v konaní o náhradu škody v zásade meniť obsah a význam výpovedí konfrontovaných subjektov, mal z nich vychádzať. V tomto smere poukázal na výpovede žalovaného o agresívnom správaní žalobcu ako aj tvrdenia O. U., ktorá bola vypočutá ako svedok v trestnom konaní. Navyše súd prvej inštancie si vo svojej argumentácii protirečí, keď uzatvára, že ak by bol fyzický útok žalobcu v trestnom konaní preukázaný, bolo by to premietnuté do skutkovej veci trestného rozsudku a na druhej strane cituje zo skutkovej vety obžaloby, z ktorej vyplýva pasáž „po predchádzajúcej slovnej potýčke a potom, ako obvinený vystúpil zo svojho vozidla“. Súd prvej inštancie tak neprípustne a nelogicky rozčlenil útok žalobcu na fyzickú a verbálnu časť; išlo pritom o nedeliteľnú časť jedného jediného útoku; neprerušeného, uceleného konania žalobcu vo forme útoku voči osobe žalovaného. Neexistuje rozumný a vecný dôvod rozlišovať verbálnu a fyzickú časť. Okresný súd neprípustne a nelogicky, bez opory v zistenom skutkovom stave a nevysvetliteľne selektívne oddelil od ostatného deja nespornú časť hrubo vulgárneho slovného útoku žalobcu voči žalovanému a posúdil ju ako nespôsobilú na založenie spoluzavinenia na strane žalobcu a fyzickú časť útoku nepovažoval za preukázanú, pretože nebola explicitne včlenená do skutkovej vety trestného rozsudku. Súd prvej inštancie z vykonaných skutkových zistení prijal závery, ktoré z nich nevyplynuli a skutkové zistenia tvoria zásadný skutkový rámec pre právne posúdenie veci. Opis logického postupu súdu pri hodnotení dôkazov nie je dostatočne zrozumiteľný; súdom ustálený skutkový stav veci nezodpovedá zákonným pravidlám hodnotenia dôkazov v súvislosti s rozčlenením útoku na žalovaného ad absurdum na verbálnu a fyzickú časť. Nesprávne rozčlenenie útoku žalobcu je tak spôsobilé privodiť vecne nesprávne rozhodnutie v neprospech žalovaného v otázke spoluzavinenia.

2.2 Žalovaný navyše poukázal, že aj skutková veta obžaloby (po predchádzajúcej slovnej potýčke a potom ako obvinený vystúpil zo svojho vozidla), postačujúco preukazuje existenciu útoku žalobcu a predchádzajúci konflikt medzi jeho aktérmi bez možnosti a potreby pre účely trestného konania ďalej rozpisovať a rozoberať skutkové vety obžaloby detailne celý priebeh predchádzajúceho konfliktu s prirodzeným a veci zodpovedajúcim dôrazom na zvýraznenie slovnej potýčky práve s poukazom na hrubo vulgárne použité slovné spojenia útoku žalobcu. Slovná potýčka s hrubo vulgárnym obsahom nevylučuje výskyt fyzického kontaktu žalobcu so žalovaným, ako vyplynulo z obsahu výpovedí žalovaného a O. U. v trestnom konaní. Verbálnu časť útoku žalobcu treba považovať za významnejšiu popri menej agresívnom fyzickom napádaní žalobcu vo svetle manželského trojuholníka, keď v čase útoku ešte formálne trvalo manželstvo žalobcu s O. U.. Hrubo vulgárny slovný útok žalobcu voči žalovanému je takým konaním, ktoré nemožno označiť za nespôsobilé vyvolať vedomosť, či uzrozumenie o možnej odvetnej reakcie zo strany objektu útoku. Spojenie slovného a fyzického útoku do jedného uceleného prejavu konajúceho subjektu pôsobí efekt synergie - znásobenia intenzity útoku, čo automaticky znamená rovnako znásobenú odpoveď - reakciu na takýto útok a taktiež predpoklad vedomosti o intenzite očakávanej odpovede.

2.3 Žalovaný v tomto smere uzavrel, že konanie žalobcu je možné hodnotiť ako vyslovene provokačné, bez zohľadnenia preventívneho hľadiska s cieľom uraziť žalovaného v situácii poznačenej rozvodom žalobcu s matkou detí, ktorá v čase útoku žije so žalovaným. Podstatnú časť skutkového deja, porušenie preventívnej povinnosti žalobcu svojím konaním predchádzať škodám, súd prvej inštancie posúdil v rozpore so zisteným skutkovým stavom.

2.4 Pokiaľ žalovaný namietol nesprávne právne posúdenie, tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne a nevhodne aplikoval ustanovenia , v spojení s , a . Súd prvej inštancie pri hodnotení spoluzavinenia iba kopíruje stanoviská Najvyššieho súdu Českej republiky bez preukázateľnej argumentácie, o ktorý z konkrétnych dôkazov je možné oprieť prijatý hodnotiaci úsudok, že žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobca inkriminovanú vetu povedal v úmysle vyprovokovať žalovaného k fyzickému útoku voči nemu, teda, že by vedel, že môže k takémuto útoku dôjsť a pre prípad, že k nemu dôjde, bol s ním uzrozumený, príp. dokonca chcel, aby žalovaný takto konal. Žalovaný tvrdil, že verbálny fyzický útok žalobcu koncentrovaný v jednom prejave a v podobe nespornej vulgárnej narážky žalobcu voči osobe žalovaného je možné bez výkladových pochybností hodnotiť ako úmyselné konanie žalobcu v snahe inak bezdôvodne vyprovokovať žalovaného v rozpore so stanovením . V napadnutom rozsudku absentuje presvedčivé vysvetlenie ohľadom nelogického rozčlenenia jedného útoku na dve samostatné časti s kauzálnym dopadom rozčlenenia na právne posúdenie útoku bez známok úmyslu, a teda bez zákonných znakov spoluzavinenia podľa a zvlášť na všeobecnú prevenčnú povinnosť každého počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví.

2.5 Žalovaný naďalej namietal nesprávne rozčlenenie jedného útoku na dva samostatné a následné posúdenie hrubo vulgárneho slovného útoku ako nespôsobilého založiť v rovine právneho posúdenia spoluzavinenie; formalistickou sa javí požiadavka súdu prvej inštancie, aby časť fyzického útoku bola obsiahnutá v enunciáte odcudzujúceho rozsudku. Procesný postup súdu prvej inštancie bol v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho konania; rozsah dôkazného bremena, ktorý súd požadoval naplniť od žalovaného, robí súdnu ochranu na jeho strane iluzórnu a nedosiahnuteľnú. Nesprávne rozloženie záťaže sporových strán dôkazným bremenom bolo spôsobilé privodiť vecne nesprávne rozhodnutie v neprospech žalovaného. Uviedol, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca; okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou obrany žalovaného. Ustálil, že obranné tvrdenia žalovaného o relevantných skutkových okolnostiach ohľadom spoluzavinenia žalobcu boli natoľko významné, že mali súd prvej inštancie viesť k navrhovanému zníženiu žalobcom uplatneného nároku v rozsahu 75%, a to z dôvodu, že provokačné vystúpenie žalobcu bolo jedinou a teda hlavnou a nosnou príčinou, spúšťacím mechanizmom útoku žalovaného.

2.6 Odvolateľ ďalej tvrdil, že súd prvej inštancie nevenoval žiadnu pozornosť otázke vzťahu príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním poškodeného žalobcu, ktorým môže byť aj porušenie prevenčnej povinnosti poškodeného podľa vo vzťahu k rozsahu škody. Porušenie prevenčnej povinnosti sa nemusí časovo kryť s konaním žalobcu, môže mu predchádzať aj ho nasledovať; príčinou vzniku škody v prejednávanej veci bolo provokačné a hrubo vulgárne konanie poškodeného spočívajúce v porušení prevenčnej povinnosti predchádzať škodám. Ak bola škoda spôsobená tiež zavinením poškodeného, v rozsahu tohto zavinenia je vylúčená zodpovednosť škodcu. Navyše súd prvej inštancie bol povinný aj bez návrhu skúmať, či sú dané dôvody pre obmedzenie zodpovednosti žalovaného v dôsledku spoluzavinenia poškodeného žalobcu, pokiaľ by postupoval v súlade s ustanovením .

2.7 Odvolateľ napokon v podanom odvolaní rozobral otázku úmyslu resp. nedbanlivosti a tvrdil, že pre rozlíšenie, či žalobca svojím konaním naplnil znaky úmyselného resp. nedbanlivostného konania, ktoré je pre výkladové potreby civilného sporového konania riešené normami trestného práva. Poukázal na ustanovenia a , rozdiel medzi priamym a nepriamym úmyslom a ustálil, že žalobca v okolnostiach prelínajúceho sa fyzického a slovného útoku na žalovaného konal minimálne v nepriamom úmysle; vedel a bol uzrozumený, že k odvetnej reakcii žalovaného môže dôjsť. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď z hľadiska právnej kvalifikácie neuviedol, o akú formu konania v rozlíšení úmysel resp. nedbanlivosť, sa útoku žalobcu na žalovaného jednalo. Súd prvej inštancie zároveň v napadnutom rozhodnutí nesprávne aplikoval aj interpretoval ustálenú rozhodovaciu prax v právnej otázke viazanosti výrokom o vine v trestnom rozsudku pokiaľ ide o spoluzavinenie poškodeného. Rozhodnutia najvyšších súdnych autorít umožňujú v civilnom sporovom konaní vykonávať vlastné dokazovanie v konaní, dokazovanie o konaní poškodeného zakladajúce spoluzavinenie podľa ; súd prvej inštancie tak neurobil, odklonil sa v podstatnej právnej otázke od ustálenej rozhodovacej praxe, rozhodol príliš formalisticky a na ťarchu žalovaného.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení v podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné a neopodstatnené v celom rozsahu. Zdôraznil, že žalovaný sa snaží svojimi tvrdeniami vytvárať a predostrieť odvolaciemu súdu len ním želaný stav, navodiť dojem, že on takmer za nič nemôže a v podstate za vážne zranenia spôsobené žalobcovi žalovaným môže v rozsahu 75% sám žalobca.

3.1 Vo vzťahu k argumentácii žalovaného žalobca zdôraznil, že žalovaný namieta údajný atak žalobcu, ktorý predchádzal následnému napadnutiu žalobcu žalovaným; toto sa ale v priebehu celého trestného a ani civilného konania nepreukázalo. Tvrdenie žalovaného, že bol vyprovokovaný úmyselným konaním žalobcu, ktorý ho následne fyzicky napadol, je v rozpore s dôkazmi vykonanými a preukázanými v trestnom konaní; v tomto smere žalobca poukázal resp. citoval konkrétne pasáže z podanej obžaloby. Uzavrel, že neexistoval žiadny fyzický atak žalobcu na žalovaného a tento sa v trestnom ani civilnom konaní nepreukázal.

3.2 Ak žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie sa nemal uspokojiť s výsledkami dokazovania v trestnom konaní, mal právo navrhnúť vykonanie dôkazov, a to výsluchom svedkov, čo neučinil; neuniesol dôkazné bremeno o skutkovom priebehu celého útoku, nakoľko tak, ako ho interpretuje žalovaný, sa jednoducho nestal. S poukazom na závery právnej vedy zdôraznil, že dôkazné bremeno o zavinení poškodeného má ten, kto škodu spôsobil a zavinenie poškodeného na rozdiel od zavinenia škodcu sa zo zákona nepredpokladá. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalobca tvrdil, že účastník musí preukázať to, čo tvrdí; žalovaný nemôže po ukončení dokazovania a vyhlásenia rozsudku tvrdiť, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak zo všetkých vykonaných a navrhnutých dôkazov vyplynuli jednoznačne preukázané skutkové zistenia, ak žalovaný tvrdí ich nesprávnosť, mal právo na ich správne zistenie navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov. Nezodpovedá skutočnosti, že žalobca mal žalovaného provokovať; žalobca síce mu slovne pejoratívnym spôsobom povedal, aby si urobil vlastné deti, a k jeho deťom sa tak správať nebude, bola to len reakcia na to, aby deťom žalobcu neubližoval, pretože obojok, čo mal syn žalobcu omotaný okolo krku, žalovaný potiahol tak, že tento spadol. Nie je možné, aby na základe jednej vety ktokoľvek niekomu inému úmyselne ublížil na zdraví tak, že tento má zdravotné následky celý život. Verbálne napomenutie žalovaného žalobcom nie je spoluzavinením škody na zdraví žalobcu a vnímať ho ako útok na žalovaného, ktorý ho podnietil k agresii, nie je možné. Napomenutie žalobcu nemožno hodnotiť ani len provokačne s cieľom podnietiť agresiu žalovaného. Žalobca si bol vedomý toho, že žalovaný je mladší, proporčne a fyzicky zdatnejší.

3.3 Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia , v tomto smere považoval žalobca argumentáciu súdu prvej inštancie za jasnú a logickú; z odôvodnenia je zrejmé, z akých dôvodov okresný nebral vulgárnu narážku žalobcu adresovanú žalovanému za konanie, ktoré by malo zakladať spoluvinu žalobcu na vzniku škody. Ak okresný súd dospel k záveru, že spoluzavinenie poškodeného neprichádza vôbec do úvahy, svoje úvahy oprel aj o závery vyplývajúce z judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky. Žalobca ustálil, že za škodu vzniknutú žalobcovi by mal v plnom rozsahu zodpovedať žalovaný; bol to žalovaný, ktorý bol odsúdený za úmyselný trestný čin, ktorého sa dopustil v úmysle inému úmyselne spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví. Ak by aj žalobca škodu spoluzavinil z nedbanlivosti, táto je v pomere k úmyselnému zavineniu žalovaného taká nepatrná, že sa na ňu nemá prihliadať. Ak žalovaný rozvíja v podanom odvolaní rôzne úvahy, akým výkladovým smerom by sa mal súd prvej inštancie uberať pri hodnotení dôkazov, žalobca zdôraznil, že žalovaný nenavrhol v spore vykonať dôkazy, ktoré by mohli minimálne prispieť k preukázaniu podstatných skutočností ohľadom úmyselného či nedbanlivostného zavinenia. Úmysel ani nedbanlivosť v tomto prípade žalobcovi ako poškodenému preukázaná nebola; otázka spoluzavinenia u žalobcu neprichádza vôbec do úvahy.

4. Žalovaný v ďalšom vyjadrení (replika) k vyjadreniu žalobcu zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených.

4.1 K vyjadreniu žalobcu zdôraznil, že tento nekriticky bagatelizuje svoje hrubo vulgárne slovné vyjadrenie, jednostranne a účelovo vo svoj prospech moralizuje všeobecné princípy morálky nad rámec objektívneho posudzovania okolností prípadu. K tvrdeniu žalobcu o neunesení dôkazného bremena žalovaným tento zdôraznil, že prečítaním žalovaným navrhnutých častí obžaloby postupom podľa bolo v dostatočnom rozsahu pre potvrdenie verzie žalovaného vykonané dokazovanie,

ktoré však súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil po skutkovej a právnej stránke. Odvolacia argumentácia nie je založená na chýbajúcich dôkazoch, ale na chybnom hodnotení postačujúcej sumy dôkazov. Súd prvej inštancie v rámci hodnotenia dôkazov dôkazy, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, nespochybnil z hľadiska ich hodnovernosti, pravdivosti a zákonnosti, ale ich posúdením im pridelil význam, ktorý z nich nevyplýva. Práve z uvedeného dôvodu odvolacia námietka smeruje k tvrdeniu o nesprávnom hodnotení dôkazov. V spore postačovalo vychádzať z obsahu svedeckých výpovedí urobených v trestnom konaní; tieto skutočnosti boli verifikované konfrontáciami a nielen prvotným výsluchom konfrontovaných svedkov. S rozumnou dávkou pravdepodobnosti by opakovaný výsluch svedkov nepriniesol žiadne iné skutkové závery a zistenia. Existuje zásadný rozdiel medzi situáciou determinujúcou spoluzavinenie poškodeného žalobcu so slovným útokom a bez neho. Práve uvedený rozdiel deklaruje právny základ spoluzavinenia na strane žalobcu. Žalobca zároveň v písomnom vyjadrení podsúva, že na strane žalobcu išlo o vzťah nedbanlivostný; odvolacie námietky žalovaného poukazujú na výklad, že môže ísť v konaní poškodeného o nepriamy úmysel vo vzťahu k úmyselnému konaniu žalovaného zakladajúcom spoluzavinenie. Konanie formou nepriameho úmyslu na strane poškodeného žalobcu nemôže relevantne spochybniť jeho subjektívny pohľad na priebeh incidentu a ani väčšia miera poškodenia na zdraví v porovnaní so žalovaným. Ak odvolací súd vzhliadne v konaní poškodeného žalobcu spoluzavinenie, je na jeho voľnej úvahe, v akej výške bude stanovená miera spoluzavinenia poškodeného.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení (duplika) na repliku žalobcu zotrval na dovtedajšej argumentácii. V duplike žiadne nové podstatné argumentácie neuviedol, iba zdôraznil, že ak škodca spôsobil škodu úmyselne a poškodený ju spoluzavinil z nedbanlivosti, bude spravidla nedbanlivosť poškodeného v pomere k úmyselnému zavineniu škodcu taká nepatrná, že na ňu nebude možné prihliadať. Žalobca bol pritom odsúdený na úmyselný trestný čin a aj prípadné spoluzavinenie z nedbanlivosti je v pomere k úmyselnému zavineniu žalovaného také nepatrné, že naň nemožno prihliadať.

5.1 K vykonanému dokazovaniu žalobca zdôraznil, že svedkyňa O. U. v civilnom konaní vypočutá nebola a z trestného konania ohľadne jej výpovede vyplynulo, že nebola hodnoverná vzhľadom na jej pomery k účastníkom incidentu. Za hodnoverné boli považované výpovede svedka poškodeného P. U. a výpoveď jediného nestranného svedka incidentu, a to P. M., z čoho vychádzal aj znalec vo svojom znaleckom posudku. Výčitka žalovaného k záverom rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je namieste, závery trestného konania svedeckú výpoveď O. U. a žalovaného spochybnili a nepovažovali ich za vierohodné. Nie je tak pravdou, že dôkazy, o ktoré oprel okresný súd svoje rozhodnutie vo veci, nespochybnil, a ich posúdením im pridelil obsahový význam, ktorý z nich nevyplynul.

6. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

7. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom , bez nariadenia pojednávania v zmysle a rozsudok súdu prvej inštancie podľa , ako vecne správny potvrdil.

7.1 Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ).

9. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo svojich podstatných bodoch riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným

dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vysvetlil všetky právne otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, poukázal na existujúcu súdnu prax vo vzťahu k náhrade škody spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia a zaoberal sa aj pre žalovaného podstatnou otázkou spoluzavinenia poškodeného. Súd prvej inštancie odôvodnil, z akého dôvodu konanie v časti uplatneného nároku zastavil; odôvodnil, z akého dôvodu žalobcovi vo zvyšku uplatnený nárok za sťaženie spoločenského uplatnenia priznal. Konanie v späťvzatej časti zastavil; priznaný nárok vychádzal (aj) zo záverov znaleckého dokazovania, ktoré korigovalo pôvodne uplatnený nárok z dôvodu nižšieho bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia oproti dôkazom predloženým pri podaní žaloby žalobcom. Podľa názoru odvolacieho súdu dal súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky podstatné otázky namietané aj v podanom odvolaní, aj keď tento záver odvolateľ namieta. Odvolací súd uvádza, že s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožňuje, na závery súdu prvej inštancie odkazuje a pre úplnosť vzhľadom na odvolacie námietky odvolateľa dodáva: 9.1 Súd prvej inštancie v spore rozhodoval o uplatnenom nároku na zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe ním predložených posudkov (bodových hodnotení) o sťažení spoločenského uplatnenia. K škode u žalobcu malo dôjsť v dôsledku fyzického útoku žalovaného, ktorý bol v trestnom konaní uznaný za vinného z pokusu zločinu ublíženia na zdraví podľa ustanovenia a a prečinu výtržníctva podľa ustanovenia .

9.2 Základ nároku nebol sporný ani v konaní pred súdom prvej inštancie; obranou žalovaného bolo tvrdenie, že u žalobcu nemohli vzniknúť také následky, aké v spore uplatnil; zároveň obranou žalovaného bolo tvrdenie, že za škodu v dôsledku spoluzavinenia zodpovedá aj poškodený, a to v rozsahu 75%.

9.3 Základ uplatneného nároku je daný aj podľa názoru odvolacieho súdu; v spore bol preukázaný fyzický útok žalovaného na žalobcu, ktorý mal charakter trestného činu, za ktorý bol žalovaný právoplatne odsúdený. V tomto smere pôvodné tvrdenia žalovaného, že akceptoval závery trestného stíhania iba v dôsledku hroziaceho vyššieho trestu, nemajú relevanciu; podstatné je, že bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu a uplatnený nárok na náhradu škody, spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia, je v priamej príčinnej súvislosti s fyzickým útokom žalovaného.

9.4 Pokiaľ ide o výšku priznaného nároku, tento žalovaný v odvolaní nespochybnil argumentáciou, že výška priznanej škody vychádza z nesprávneho bodového hodnotenia, prípadne nesprávne určenej výšky náhrady za jeden bol za ten ktorý kalendárny rok; nenamietal ani nesprávne vyčíslenie podľa počtu bodov a hodnoty odškodnenia za jeden bod a nenamietal ani, že súd prvej inštancie priznal aj náhradu za náklady spojené s vyšetrením a vyhotovením lekárskeho posudku.

9.5 Podstatnou (a jedinou) odvolacou argumentáciou bolo tvrdenie o spoluzavinení poškodeného na vzniknutej škode; žalovaný tvrdil, že jeho útoku predchádzal verbálny a fyzický útok žalobcu na žalovaného s tým, že tieto útoky žalobcu (verbálny a fyzický) nemožno od seba oddeliť a predstavujú jeden útok žalobcu na žalovaného.

10. Podľa právnej teórie aj právnej praxe spoluzavinenie poškodeného vzniká vtedy, keď sa na vzniku škody podieľa aj samotný poškodený; zavinenie poškodeného sa na rozdiel od zavinenia škodcu zo zákona nepredpokladá. Pre záver o zavinení poškodeného musia byť splnené podmienky jeho zodpovednosti za škodu; a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi; konanie poškodeného je v takom prípade príčinou (alebo jednou z príčin) vzniku škody. Pre spoluzavinenie poškodeného postačuje aj porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia , podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Pri zisťovaní zodpovednostného subjektu treba skúmať, či ku škode došlo výlučne v dôsledku konania škodcu, alebo aj zavinením poškodeného; v prípade zavinenia poškodeného prichádza do úvahy výlučné zavinenie poškodeného; v takom prípade poškodený znáša celú škodu sám; v prípade, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, škodu znáša poškodený pomerne, podľa miery jeho účasti na vzniknutej škode. V spore o náhradu škody spočívajúcej aj v sťažení spoločenského uplatnia, musí súd na spoluzavinenie poškodeného prihliadnuť ex offo.

10.1 Špecifikum prejednávanej veci spočíva v skutočnosti, že uplatneniu nároku na náhradu škody predchádzalo trestné konanie, ktoré skončilo právoplatným uznaním viny žalovaného za spáchanie trestného činu, ktorého sa mal podľa skutkovej vety obžaloby a výroku trestného rozsudku žalovaný dopustiť tým, že dňa 18.9.2016 v čase okolo 19.40 h na odstavnej ploche parkoviska nachádzajúcom sa v W. W. medzi obytnými domami na adrese X. XX a X. XX fyzicky napadol P. U., nar. XX.XX.XXXX, tak, že po predchádzajúcej slovnej potýčke a po tom ako obvinený vystúpil zo svojho vozidla, ho opakovane najmenej štyrikrát päsťou ruky udrel do oblasti tváre, na čo sa poškodený začal brániť tak, že vystrel obe ruky pred seba a začal cúvať, kde obvinený ho ešte pri tom trhal za bundu a tričko, až poškodený zakopol o obrubník a spadol na chrbát na zem, kde ho obvinený následne stojac nad ním opakovane najmenej štyrikrát kopol do oblasti tváre, čím mu uvedeným konaním spôsobil zlomeninu spodiny očnice vpravo s posunom do čeľustnej dutiny s nutnosťou operácie, zlomeninu jarmovej kosti vpravo bez posunu, zlomeninu nosovej kosti vpravo bez posunu a pomliaždenie tváre, ktoré zranenia si vyžiadali hospitalizáciu a operáciu s dobou liečenia 3-5 týždňov, ktoré obmedzili poškodeného v obvyklom spôsobe života po dobu 14 dní, pričom Všeobecnej zdravotnej poisťovni a.s., krajskej pobočke Banská Bystrica, so sídlom Skuteckého č.20 vznikla za zdravotnú starostlivosť poskytnutú poistencovi P. U. za úhradu zdravotníckym zariadeniam škoda vo výške 1.724,01 Eur.

10.2 Z rozhodovacej činnosti súdov vyplýva, že právoplatný rozsudok vydaný v trestnom konaní, uznanie viny a uloženie trestu nevedie automaticky k záveru, že škoda bola spôsobená iba odsúdeným, jeho výlučným zavinením v zmysle ustanovenia ; rozsudok vydaný v trestnom konaní nezbavuje civilný súd povinnosti zaoberať sa otázkou, či sa na vzniknutej škode podieľal aj poškodený.

11. Odvolateľ tvrdil, že škoda bola spôsobená spoluzavinením poškodeného, a to verbálnym a fyzickým útokom žalobcu na žalovaného, ktorý konaniu žalovaného predchádzal. Tvrdil tak, že konanie žalovaného bolo vyprovokované konaním (verbálnym a fyzickým útokom žalobcu). Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že prvotný útok žalovaného nebol v trestnom konaní preukázaný a zároveň namietal rozčlenenie útoku žalobcu na dielčie útoky, verbálny a fyzický.

11.1 K uvedenému odvolací súd uvádza, že fyzický útok žalobcu na žalovaného (akcia), ktorý predchádzal fyzickému útoku žalovaného (reakcia), za ktorý bol žalovaný v trestnom konaní odsúdený, z vykonaného dokazovania nevyplýva. 11.2 Tvrdený prvotný „útok“ žalobcu strany sporu a svedkovia popísali v trestnom konaní rozdielne. Kým žalovaný v postavení obvineného uviedol, že po vete „natrtkaj si vlastné deti, žalobca ho vzápätí cez pootvorené okienko udrel rukou do oblasti medzi ramenom a krkom. Otvoril dvere, do ktorých stihol aj kopnúť a začal ho ťahať za tričko smerom vonku a vtedy mu ešte kopol do zadného blatníka. Začali sa napádať, on ho držal v oblasti hrude za oblečenie a vravel mu, aby prestal. V ruke mal zväzok kľúčov, ktorými ho začal udierať do oblasti tváre. On sa ho snažil spacifikovať a položiť na zem. Posunuli sa do zadnej časti auta a potom až na trávu, kde ho zhodil na trávu, pričom spadol na neho. Potom ho nekontrolovateľne udrel päsťou niekoľkokrát do oblasti hlavy, on ho kopol do chrbta a stále s tými kľúčmi mu išiel do tváre...“. Naproti tomu žalobca v postavení poškodeného uviedol, že „obišiel auto a ako stál pri otvorenom okne povedal U.. O., nech si urobí svoje deti a potom nech si s nimi robí čo chce a nie s jeho deťmi. Jaroslav nejako slovne zareagoval, ale nevie čo presne povedal, začalo s ním mykať a rukami niečo hľadal v oblasti stredného panela. Mal vtedy zapnutý aj bezpečnostný pás. On sa vtedy zľakol, lebo nevedel, čo ide urobiť a videl, že si odopína pás a otvára dvere. On sa snažil tieto dvere držať, aby na neho nezaútočil a myslel si, že O. ho zastaví. Tlačil veľmi silno, čo ho tlačilo až k druhému autu a cítil už ako chrbtom ohýna plech. Preto dvere pustil, v tom U. O. z auta vybehol a začal ho udierať päsťami do oblasti tváre. On sa snažil tieto údery nejako vykryť tým, že pred sebou držal ruky. Napriek tomu ho zasiahol niekoľkokrát päsťami do tváre. Potom ho chytil za mikinu s kapucňou a strhol ho k zadnej časti auta, zacítil, že sa potkol o obrubník a padol na trávnatú plochu. U. ho stále držal za bundu, ktorá sa mu prevliekla cez hlavu. Ako ležal na zemi stále ho napádal, cítil niekoľko úderov do tvárovej časti, vtedy videl až biele svetlo. Určite to museli byť kopance, lebo to veľmi bolelo.

11.3 Rovnakú udalosť popísala svedkyňa O. U. (v čase konfliktu manželka žalobcu, ale žijúca v spoločnej domácnosti so žalovaným); uviedla, že „registrovala, ako sa k autu približuje U. a ide k strane partnera. Partner mal pootvorené okno a videla cez partnera, že ho U. cez pootvorené okno zasiahol niekde do hornej časti ruky a ťahal ho za mikinu smerom vonku z auta. Počas toho sa obidvaja slovne napádali. Ako ho U. ťahal za mikinu, U. O. si musel odopnúť pás, lebo ho to škrtilo a z auta vystúpil..., ...nevidela

čo sa presne odohralo vedľa auta, keď vybehla z auta videla, že v tom čase boli už obidvaja za autom na tráve, kde ležali a pasovali sa. Boli v takom klbku, pričom U. mal na hlave prevlečenú mikinu. U. rukou s kľúčmi udieral O. do oblasti tváre a O. ho bil päsťou do tváre. Zakričala aby prestali a vtedy bitka prestala“ Svedkom udalosti bol P. M., ktorý uviedol, že „videl, ako prišiel P. U. k vodičovým dverám. Nevie, čo sa tam odohralo, ani nič nepočul, len zrazu vystúpil O. a zaútočil na U. tak, že ho udieral rukami do tváre, U. ustupoval a ruky mal pred sebou v takej obrannej polohe. Ako U. ustupoval spadol na trávnatú plochu, ktorá je za obrubníkom a tam nad ním stojaci O. ho ďalej udieral rukami a potom aj kopal. Tých úderov a kopancov bolo viac, nevie povedať koľko presne...., ...O. prestal útočiť na U. až vtedy, keď z auta vystúpila O. U..“ Na otázky uviedol, že „nevidel, že by poškodený prvý napadol obvineného; on videl, že poškodený prišiel k autu a niečo obvinenému hovoril, nevidel, že by ho udrel; tiež nevidel, že by poškodený na trávnatej ploche udrel obvineného...“.

11.4 Odvolateľ ako s faktom pracuje so skutočnosťou, že verbálnemu útoku žalobcu predchádzal fyzický útok žalobcu na žalovaného tak, že tento ho mal cez pootvorené okienko motorového vozidla udrieť do oblasti medzi ramenom a krkom (verzia žalovaného), resp. niekde do pravej ruky (verzia svedkyne). Uvedené ale podľa názoru súdu prvej inštancie, ktorý si odvolací súd osvojil, preukázané nebolo. Takýto fyzický útok žalobcu (ak by to bolo možné považovať za útok) v prejednávanej veci preukázaný nebol; v tomto smere dokazovanie nad rámec dokazovania v trestnom konaní vykonané nebolo; strany sporu sa uspokojili s prečítaním listín z trestného spisu. Z trestného spisu vyplýva tvrdenie žalobcu o tom, že útoku žalovaného predchádzala jedna jeho veta (obe strany ju charakterizujú inou intenzitou) a tvrdenie žalovaného, že v rámci verbálneho útoku bol realizovaný aj útok fyzický. Tvrdenia žalovaného mala potvrdiť iba jeho vtedajšia partnerka (a manželka žalobcu) O. U.; naproti tomu tvrdenie žalobcu podporuje svedok M., ktorý konflikt medzi žalobcom a žalovaným videl. Aj vzhľadom na tvrdený partnerský trojuholník odvolací súd nepovažoval výpoveď svedkyne U. za tak dôveryhodnú, aby bolo možné ustáliť aj existenciu fyzického útoku žalobcu. Navyše nemožno neprihliadnuť na úradný záznam z vyšetrovacieho spisu C.: B.-XX/X-Q.-XXXX z 27.04.2017, z ktorého vyplýva, že incident na kamerových záznamoch nevidno, ale je zrejmé, že svedok M. sa po celú dobu pozerá na auto, kde išiel U. až do 19:34:05 hod., kedy spoza rohu prichádza U.; strany sporu nežiadali tento dôkaz prečítať, nakoľko vyhlásili, že s obsahom spisu boli oboznámení. Predpoklad, že by svedok žalovaným tvrdený prvotný útok žalobcu nevidel, nie je dôvodný.

11.5 Napokon aj zo záverov orgánov činných v trestnom konaní a súdu rozhodujúceho o vine a treste žalovaného je zrejmé, že o nutnej obrane úvaha ani nebola a nešlo ani o prekročenie hraníc nutnej obrany. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že vo vzťahu k žalovaným tvrdenému útoku žalobcu bolo vedené aj priestupkové konanie, v rámci ktorého došlo k odloženiu veci.

11.6 Fyzický útok žalobcu tak v trestnom konaní, a ani v konaní o nároku na náhradu škody za sťaženie spoločenského uplatnenia preukázaný nebol a pokiaľ žalovaný mal zato, že tento útok preukazuje výpoveď svedkyne U., odvolací súd zdôrazňuje, že tento dôkazný prostriedok na ustálenie existencie útoku nepostačuje, nakoľko z iného dôkazu vyplýva opak a teda, že žalobca na žalovaného fyzicky neútočil.

11.7 Odvolacia argumentácia žalovaného vo vzťahu k nesprávnemu rozčleneniu útoku žalobcu na verbálny a fyzický útok je nedôvodná; fyzický útok žalobcu preukázaný nebol.

12. Odvolateľ namietal, že hrubo vulgárny útok žalobcu voči žalovanému je konaním, ktorý je spôsobilý vyvolať vedomosť, resp. uzrozumenie o možnej odvetnej reakcii zo strany objektu útoku (žalovaného); konanie žalobcu považoval žalovaný za provokačné. Odvolací súd súhlasí s tým, že v spore bolo preukázané, že útoku žalovaného (ktorý bol vyhodnotený ako trestný čin v dôsledku ním spôsobených následkov) predchádzal slovný konflikt iniciovaný žalobcom. V popise intenzity (hrubosti) verbálneho útoku sa strany sporu rozchádzajú; obsahovo však popisujú vetu žalobcu obdobne.

12.1 Odvolateľ v tomto smere realizoval rozsiahlu argumentáciu. Odvolací súd však uvádza, že výklad ustanovenia , ktorý žiada žalovaný, považuje za neprípustný. Pri takomto výklade by bola pripustená možnosť agresívneho fyzického útoku majúceho za následok poškodenie zdravia a trvalé následky iba z dôvodu predchádzajúceho verbálneho konfliktu. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak zo strany žalobcu došlo k verbálnemu útoku, žalovaný mal iné, aj právne prostriedky ochrany svojich práv.

12.2 Nemožno pritom opomenúť skutočnosť, že aj z výpovede samotného žalovaného v trestnom konaní vyplýva, že po verbálnom atakovaní žalobcom musel pred možnosťou fyzického útoku (reakcie) prekonať prekážky, ktoré fyzickej konfrontácii nepochybne bránili, musel odopnúť pás, ktorým bol vo vozidle pripútaný a navyše musel otvoriť dvere motorového vozidla a vystúpiť z neho. Intenzita fyzického útoku (opakovane najmenej štyrikrát päsťou ruky udrel do oblasti tváre...., ...následne stojac nad ním opakovane najmenej štyrikrát kopol do oblasti tváre...) je navyše nepochybne vysoko nad intenzitou akéhokoľvek čo aj vulgárneho vyjadrenia. Aj z právnej teórie vyplýva, že ak provokácia spĺňa podmienky protiprávneho konania, je nutná obrana voči nej možná; nejde však o nutnú obranu, ako obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku.

13. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre spoluzodpovednosť poškodeného na škode musia byť splnené podmienky jeho zodpovednosti za škodu; porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi. Aj prípadný verbálny atak poškodeného smerom k žalobcovi, ktorý by inak mohol byť porušením právnej povinnosti, však v dôsledku vyššie uvedenej argumentácie nie je v príčinnej súvislosti so vznikom škody; verbálny konflikt sám o sebe žiadnu škodu na zdraví spôsobiť nemohol. Verbálny konflikt síce orgány rozhodujúce v trestnom konaní ustálili ako skutočnosť predchádzajúcu napadnutiu žalobcu zo strany žalovaného; žalobca za verbálny prejav voči žalovanému nebol postihnutý ani v priestupkovom konaní.

13.1 Žalovaný pri poukaze na spoluzavinenie poškodeného nesprávne vyvodzuje, že žalobca konal v úmysle vyprovokovať žalovaného (až) k fyzickému útoku; takýto úmysel nie je nijako preukázaný a vzhľadom na vek, telesnú konštitúciu strán sporu je nepravdepodobný. Príčinou škody nebolo žalovaným tvrdené hrubo provokačné správanie žalobcu, prípadné porušenie prevenčnej povinnosti formou verbálneho ataku. Príčinou škody bola okolnostiam prípadu hrubo neprimeraná agresia žalovaného, ktorá napokon trvala aj v čase, kedy žalobca po páde na zem nebol schopný sa brániť a zo záverov posudkov vyplýva, že práve v tomto momente kopancami do oblasti hlavy mohlo dôjsť k poškodeniu zdravia žalobcu. Odvolací súd opakuje, že fyzická agresia žalovaného ako reakcia na verbálny atak bola hrubo neprimeraná; podiel žalobcu na vzniknutej škode je v takom nepomere k zavineniu žalovaného a následkom fyzickým útokom spôsobeným, že na neho nie je možné pri úvahách o spoluzavinení prihliadať.

13.2 Závery súdu prvej inštancie tak nie sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia.

14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa , v napadnutom výroku II., ktorým okresný súd žalovaného zaviazal k zaplateniu sumy 7.093, Eur ako vecne správny potvrdil.

14.1 Odvolací súd v dôsledku podaného odvolania a súčasne ako závislý výrok preskúmal aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania (výrok III.). Odvolací súd sa síce nestotožňuje v celom rozsahu s pomerným rozdelením trov konania; z rozhodovacej praxe aj po prijatí nového procesného predpisu vyplýva, že zásadu úspechu je možné uplatniť aj v konaniach, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku (ako tomu bolo v prejednávanej veci); žalobca však odvolanie do trov nepodal. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prevej inštancie aj čo do výroku o nároku na náhradu trov konania.

15. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia v spojení s , z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia . Nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, nakoľko odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (, druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci ( ). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.