Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/71/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Ladislava Duditša v spore žalobcu: U. F., O.. XX. X. XXXX, V. X. U. XXX, zastúpeného JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom, so sídlom v Košiciach, Kováčska 28, proti žalovanej Obci Mokrance, so sídlom v Mokranciach, zastúpenej JUDr. Darinou Horváthovou, advokátkou so sídlom v Moldave nad Bodvou, Hlavná 8, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie č.k. 9C/183/2008-331 z 5. 10. 2016

rozhodol:

I .P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Z r u š u j e rozsudok vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví rozhodol v tomto znení:

I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 73.135,- eur s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy 58.695,- eur od 4. 12. 2008 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta. III. Nepriznáva stranám právo na náhradu trov konania. IV. Žalovaná je povinná nahradiť štátu na trovách konania sumu 86,24 eura platbou Okresnému súdu Košice - okolie do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 1.768.830,- Sk (58.714,39 eur) s 8,5 % úrokom z omeškania od 4. 12. 2008 do zaplatenia.

3. Žalobca odôvodňoval žalobu tým, že dňa 5. 3. 2007 v odpoludňajších hodinách v školskej družine na školskom dvore Základnej školy v obci U., bol zasiahnutý dreveným šípom do ľavého oka, ktorý vystrelil jeho spolužiak Y. M.. V dôsledku toho utrpel perforačné poranenie rohovky a skléry s prolapsom dúhovky a dňa 6. 7. 2006 prestal na ľavé oko celkom vidieť. Bol teda zranený následkom nedbanlivostného konania spolužiaka Y. M.. Mal za to, že žalovaná je zodpovedá za vzniknutú škodu, lebo zamestnankyňa

- vychovávateľka v družine B. U. zanedbala náležitý dohľad nad zverenými žiakmi. Nárok na náhradu škody spočíva v bolestnom v sume 318.310,- Sk a v sťažení spoločenského uplatnenia v sume 1.450.520,- Sk. Žalobca požaduje aj zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % v sume 725.260,- Sk.

4. Žalovaná navrhovala žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Mala za to, že z výsledkov doterajšieho dokazovania jednoznačne vyplýva, že poverená zamestnankyňa - vychovávateľka B. U. nezanedbala náležitý dohľad nad zverenými deťmi. Poukázala na to, že žalobca, škodca, ale aj ich zákonní zástupcovia, boli poučení v zmysle vnútorného poriadku školy, ako aj v zmysle vyhlášky č. 143/1981 o primeranosti a vhodnosti správania sa v škole počas vyučovania a po vyučovaní. Nezanedbala teda svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov ako aj vnútroorganizačných noriem. Poukazovala na to, že z listinných dôkazov a zo svedeckých výpovedí, výpovedí účastníkov strán sporu vyplýva, že hlavnou príčinou vzniku škody na zdraví je maloletý Y. M., ktorý z luku strieľal, a žalobca, ktorý vošiel do dráhy strely, a preto v prípade posudzovania zodpovednosti za škodu nenesie zodpovednosť z dôvodu, že neboli naplnené všetky znaky zakladajúce jej zodpovednosť, nakoľko chýba protiprávny úkon ako jeden zo znakov zodpovednosti a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Ďalej vyslovila aj nesúhlas s uplatnenou výškou náhrady za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia a v tejto súvislosti namietala aj zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 %. V konaní uplatnila námietku premlčania nároku uplatneného žalobcom vo vzťahu k nej majúc za to, že subjektívna premlčacia doba uplatneného bolestného uplynula dňom 24. 1. 2010 a na náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia uplynula dňom 14. 4. 2010, keďže jej súd doručil uznesenie o jej pristúpení do konania dňa 9. 6. 2010, t. j. po uplynutí premlčacej doby.

5. Súd prvej inštancie vo veci ďalej konal v intenciách zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 3Co/2058/2015-298 zo 14. 4. 2016, ktorým súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 9C/183/2008-265 z 24. 9. 2014, keďže vychádzal z dôvodnosti odvolania žalobcu v celom rozsahu a z čiastočnej dôvodnosti odvolania žalovanej. Preto nemohol súd prvej inštancie v bode 1. konštatovať ním tvrdené skutočnosti.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 422 ods. 1, 2, 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 5 ods. 2, 4, 5 zákona č. 437/2004 Z.z. a dospel k záveru, že v prejednávanej veci je nesporné, že žalovaná je zriaďovateľom Základnej školy v U., ktorej súčasťou je aj školská družina a ich základnou povinnosťou je vykonávať dohľad nad žiakmi, a preto sa môže zbaviť zodpovednosti, len ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbala, čo v konaní preukázané nebolo. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že dohľad nad žiakmi v školskej družine dňa 5. 3. 2007 vykonávala poverená zamestnankyňa B. U., ktorá stratila kontrolu, resp. dohľad nad žiakmi, čím zanedbala náležitý dohľad nad žiakmi, v dôsledku čoho došlo k poškodeniu zdravia žalobcu a preto konštatoval zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu žalobcovi v zmysle § 422 OZ.

7. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, súd prvej inštancie konštatoval jej nedôvodnosť, nakoľko žalobca sa o vzniku bolestného dozvedel dňom 24. 1. 2008, ako to uviedla samotná žalovaná a o vzniku sťaženia spoločenského uplatnenia dňom 14. 4. 2008, kedy boli vypracované lekárske posudky, a žalobca podaním doručeným súdu dňa 6. 5. 2009 podal návrh na pristúpenie žalovanej do konania, ktorá sa stranou sporu stala dňom právoplatnosti uznesenia zo dňa 20. 5. 2009 č.k. 9C/183/2008-45. Vzhľadom na účinky procesného úkonu, keďže návrh žalobcu na pristúpenie do konania na strane žalovanej bol doručený súdu prvej inštancie dňa 6. 5. 2009, súd prvej inštancie konštatoval, že je bez právneho významu tvrdenie žalovanej, kedy jej bolo doručené uznesenie o pristúpení vstupu strany sporu do konania.

8. Ohľadom základov nároku vychádzal súd z bodového ohodnotenia bolestného vo výške 790 bodov a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 3.600 bodov a v zmysle § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z., ako aj z Opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 14. 5. 2008, určil výšku náhrady za bolestné v sume 10.563,- eur (790 x 13,37) a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 48.132,- eur (3.600 x 13,37 eur), t.j. spolu vo výške 58.695,- eur.

9. Vzhľadom na omeškanie žalovanej s plnením peňažného dlhu zaviazal súd prvej inštancie zaplatiť žalovanej žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 4. 12. 2008 do zaplatenia zo základného počtu bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 58.695,- eur.

10. Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. súd prvej inštancie priznal žalobcovi zvýšenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia o 30 %, teda v sume 14.440,- eur, keďže vychádzal z percentuálneho poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť určenú v Rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 3. 11. 2005.

11. Týmto rozhodnutím bol žalobcovi priznaný invalidný dôchodok počnúc od 16. 6. 2015, čím došlo u neho k poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Nakoľko žalobca požadoval 50 % zvýšenie sťaženie spoločenského uplatnenia, v rozsahu 20 % zvýšenia uplatneného nároku súd prvej inštancie žalobu zamietol.

12. Výrok o trovách štátu odôvodnil v zmysle ust. § 259 CSP.

13. Výrok o trovách strán sporu odôvodnil v zmysle ust. § 257 CSP, pričom za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval okolnosť, že žalovaná nie je podnikateľským subjektom a samotné nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi mu nespôsobí majetkovú ujmu vzhľadom na úspech v spore.

14. Proti výroku rozsudku. ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, ako aj voči výroku o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženia spoločenského uplatnenia ešte v sume 9.626,- eur, a že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 100 %-nú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj 100 %-nú náhradu trov konania pred odvolacím súdom, do 3 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Uplatnil odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo sa týka nepriznania zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 50 %, s odkazom na ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších zmien a doplnkov. Mal za to, že súd musí na základe výsledkov vykonaného dokazovania zistiť zdravotný stav poškodeného a musí vyhodnotiť rozsah jeho zdravotného poškodenia z aspektov významných pre posúdenie jeho nároku na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia s prihliadnutím na to, ako je poškodený v dôsledku trvalého poškodenia zdravia obmedzený v schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (v akom rozsahu je invalidný), s prihliadnutím na celé množstvo dôvodov vzťahujúcim sa k jeho obmedzeniam a strate možnosti z uplatnenia sa v rôznych oblastiach života, ako aj k tomu, čo pre mladého človeka strata zraku týkajúca sa jedného oka znamená. Podotkol, že aj keď príslušný orgán rozhodujúci o priznaní invalidného dôchodku žalobcovi určil mieru poklesu vykonávať jeho zárobkovú činnosť v rozsahu 45 %, ale súd v danej veci musí prihliadať aj na iné okolnosti, ktoré možno definovať ako osobitné skutočnosti odôvodňujúce postup podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. vychádzajúc z toho, že žalobca už v detskom veku prišiel o zrak v jednom oku. Uviedol, že zrak ako jeden z ľudských zmyslov, patrí medzi najvýznamnejší z hľadiska praktického života človeka a možnosti jeho uplatnenia v pracovnej oblasti, ako aj v mnohých iných oblastiach ľudského života. Keďže oči sú párovým orgánom, stratou zraku jedného oka sa výrazne skresľujú vizuálne schopnosti človeka a žalobca má preto veľké problémy pri odhade vzdialenosti, výšky prípadnej prekážky, či umiestnenia predmetu pre chyby v priestorovom videní. Je obmedzený vo viacerých oblastiach, na ktoré bližšie poukazoval žalobca v bode 4 podaného odvolania, a preto 30 % zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia už v detskom veku je neprimerane nízkou náhradou, a to s poukazom na to, že ide o náhradu poskytnutú jednorázovo. Priznanie 30 % zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia u žalobcu je nedostatočne odôvodnené, s neprihliadnutím na celý rad podstatných skutočností. Aj keď 50 % zvýšenie predstavuje najzávažnejšie prípady, nemôže obstáť argument, že od prípadu žalobcu existujú ešte závažnejšie prípady úplného vylúčenia zo spoločenského života. Žalobca aj keď stratil len jedno oko, ide o orgán, ktorý je významný pre riadne fungovanie človeka v živote v mimoriadne dôležitých činnostiach a preto je v prípade poškodenia zraku u žalobcu nutné uvažovať s maximálnou mierou zvýšenia náhrady ako zákon pripúšťa.

15. Napádal taktiež výrok rozsudku o náhrade trov konania a nezákonnú aplikáciu v danej veci ust. § 257 CSP, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, prečo by mala byť výnimočnou skutočnosťou, že žalovaná nie je podnikateľským subjektom, a preto je toto odôvodnenie súdu nepreskúmateľné, arbitrárne a bez akéhokoľvek logického, ale i právneho základu, je nelogické a navyše rozporné, keďže nekonštatuje žiadne výnimočné dôvody pre aplikáciu ust. § 257 CSP, a to aj vzhľadom na to, že žalovaná strana priznanie oprávneného nároku žalobcu nenamietala.

16. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukazovala na vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že sa v celom rozsahu stotožnila s odôvodnením napadnutého rozsudku. Považovala zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia o 50 % za neprimerané a v rozsahu 30 % zvýšenia za dostatočné, odzrkadľujúc nepriaznivé dôsledky obmedzenia žalobcu vo sfére, či už osobného, rodinného života, športového, kultúrneho a spoločenského využitia. Mala za to, že u žalobcu sa nejedná o tak závažné následky poškodenia zdravia, ktoré by zodpovedali 50 % zvýšeniu základného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, keďže žalobca následkom poškodenia zdravia nie je vyradený zo života, nedošlo k úplnému vylúčeniu či obmedzeniu jeho účasti na osobnom, rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote alebo priamo k znemožneniu akéhokoľvek výkonu či voľby povolania, voľbe životného partnera, aj keď v dôsledku zhoršenia zdravia sú jeho dovtedajšie možnosti znížené, t.j. zúžené. Celkom ale nezanikli a preto nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené až 50 % zvýšenie základného odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

17. Čo s týka výroku o náhrade trov konania, je na strane žalovanej značne ohrozený jej rozpočet, preto súd správne o náhrade trov konania rozhodol. Na základe rozsudku súdu prvej inštancie žalovaná žalobcovi vyplatí celkovú sumu vo výške 113.443,99 eur. Navrhovala, aby rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny.

18. Žalobca vo vyjadrení žalovanej poukazoval na to, že argumentácia žalovanej je v rozpore so zákonnými princípmi občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. Poukazoval na to, že žalovaná bola v čase vzniku škodovej udalosti poistená pre prípad vzniklej zodpovednosti za škodu, a preto poisťovateľ Komunálna poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group Bratislava, na základe poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX, za žalovanú plnila žalobcovi dňa 15. 2. 2017 sumu 33.160,73 eur, viď priložené oznámenie o plnení, a preto nie je dôvodné vyjadrenie žalovanej k rozhodnutiu súdu v zmysle § 257 CSP.

19. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadrila.

20. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01. 07. 2016, ďalej len "CSP"), prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 380 ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné voči výroku rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (výrok II.), čo nemožno konštatovať vo výroku III. o nepriznaní nároku na náhradu trov konania.

21. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 24. 08. 2017, o 12.05 hod., v pojednávacej miestnosti č. dv. 230/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa 31. 07. 2017, na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle us. § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 a § 385 ods. 1 a contrario.

22. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku s údu prvej inštancie už za účinnosti Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Žalobca v podanom odvolaní uvádza odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

24. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ vo veci nie je naplnený, čo sa týka zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti.

25. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nesprávne právne posúdenie veci, čo sa týka rozhodnutia súdu o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

26. Odvolací súd k odvolacím námietkam žalobcu čo sa týka nepriznania 50 % zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia uvádza, že správne súd prvej inštancie priznal žalobcovi zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 30 %, vychádzajúc tak ako to správne konštatoval, z percentuálneho poklesu schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť určenú v rozhodnutí sociálnej poisťovne vo výške 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Aj keď uznanie invalidity je len jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. (viď uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/212/2010) a súd prvej inštancie neuviedol ďalšie dôvody hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, na čo dôvodne poukazoval aj žalobca v podanom odvolaní, je v tomto smere rozhodnutie súdu prvej inštancie aj tak správne, nakoľko ďalšie žalobcom napádané skutočnosti nemajú dopad na ďalšie zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu ešte o 20 %, t.j. spolu 50 %, (viď v tomto smere ustálenú rozhodovaciu prax súdov napr. uznesenie NS SR č.k. 5Cdo/212/2010, ako aj ďalšie rozhodnutia), nakoľko 50 % mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy len v mimoriadnych prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy by bol žalobca poškodený úplne, prípadne v značnom rozsahu vylúčený z akýchkoľvek sfér života, čo ale z obsahu spisu u žalobcu nevyplýva, aj keď nemožno opomenúť, že sa tak v budúcnosti môže u žalobcu stať, čo môže mať za následok ďalšie zvýšenie tejto náhrady, v prípade podania žaloby zo strany žalobcu. Treba zdôrazniť, že žalobca v konaní vo veci samej, ani v podanom odvolaní, konkrétnymi dôkazmi nepreukázal ním uplatnené ďalšie navýšenie nároku.

27. Odvolací súd konštatuje nepreskúmateľnosť výroku o trovách konania, s odkazom na nenaplnenie predpokladov riadneho odôvodnenia tohto odvolaním žalobcu napadnutého výroku rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Aplikácia ust. § 257 vo výroku o trovách konania nie je náležite odôvodnená. Preto v tomto smere je dôvodne uplatnená odvolacia námietka žalobcu, keďže dôvod, ktorý súd uviedol v odôvodnení napadnutého výroku o nepriznaní náhrady trov konania, t.j., že za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd nepriznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania je okolnosť, že žalovaná nie je podnikateľským subjektom a samotné nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi mu nespôsobí majetkovú ujmu vzhľadom na jeho úspech sporu, sám osebe neobstojí, nakoľko ust. § 257 vychádza aj z ďalších dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré ale musia byť v rozhodnutí súdu jasne a určito odôvodnené, v zmysle zákonných predpokladov dôvodiacich aplikáciu ust. § 257 CSP.

28. Odvolací súd apeluje na to, že nepriznanie náhrady trov konania vo výnimočných prípadoch bolo do 1.7.2016 upravené v ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a s účinnosťou od 1.7.2016 v zmysle ust. § 257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa aj podľa tohto novoúčinného zákonného ustanovenia spočívajú buď v dôvodoch týkajúcich sa strany sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétneho sporu. Výnimočnosť prípadu musí byť v rozhodnutiach náležite odôvodnená. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu, pričom treba zohľadniť aj pomery tej strany, ktorej by inak patrila náhrada trov konania z toho hľadiska, aký bude dopad rozhodnutia v zmysle § 257 na jej majetkové pomery. Aj keď to ust. § 257 výslovne neuvádza, vychádzajúc z doterajšej dlhodobo jednotnej praxe významnými z hľadiska aplikácie ust. § 257 budú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania a prípadne ďalšie okolnosti.

29. Splnenie podmienok pre aplikáciu ust. § 257 súd skúma ex offo, teda aj bez návrhu strany sporu, ako to bolo aj v doterajšej praxi, zvlášť vzhľadom na situáciu, že od 1.7.2016 súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania ex offo. Z úradnej povinnosti preto musí skúmať aj prípadné (ne)splnenie podmienok v zmysle ust. § 257 CSP.

30. Keďže v prejednávanej veci sa súd prvej inštancie aplikáciou ustanovenia účinného v čase jeho rozhodovania, t.j. § 257 nezaoberal dôsledne, t.j. konkrétne, v znení napádaných dôvodov zo strany žalobcu, bude povinnosťou súdu v ďalšom konaní skúmať existenciu konkrétnych okolností pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi v zmysle ust. § 257 a iba v prípade záveru, že nejde o výnimočný prípad, z hľadiska konkrétne namietaných skutočností, rozhodne súd o nároku na náhradu trov konania v zmysle ust. § 255 ods. 1 (viď dôvodovú správu .

31. Treba podotknúť, že samotná skutočnosť priznania oslobodenia od súdnych poplatkov nie je dôvodom naplnenia zákonných predpokladov v zmysle ust. § 257 (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31.3.2010, sp.zn. 1MObdoV/19/2008).

32. Odvolací súd poukazuje v tomto smere aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.01.2012, sp.zn. 6M Cdo/5/2011 v tom znení, že ust. § 150 ods. 1 O.s.p. (od 1. 7. 2016 § 257 neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva, alebo právom chránené záujmy, nezískal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znášal svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým, predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiaci so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a podobne.

33. Odvolací súd s odkazom na citované uznesenie Najvyššieho súdu SR preto poukazuje na tú skutočnosť, že súd prvej inštancie musí v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konkrétne uviesť okolnosti, ktoré viedli žalobcu k podaniu žaloby, ďalej konkrétne uviesť správanie sa strán sporu v priebehu konania, ako aj okolností uplatnenia nároku a podobne, s odkazom na ďalšie napádané skutočnosti.

34. Súdna prax zdôraznila aj to, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 O.s.p. (od. 1. 7. 2016 § 257 treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia sú ale taktiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov (strán sporu) v priebehu konania a podobne (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo/5/2006, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obo/269/2007, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/5/2006), pričom dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí v konkrétnych okolnostiach prejednávaného prípadu, v okolnostiach, ktoré viedli k uplatňovaniu nároku na súde, spôsobe jeho uplatnenia ako aj dopadu rozhodnutia na strany sporu v kontexte uplatneného nároku vo veci.

35. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam odvolací súd potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (§ 387 ods. 1 ako vecne správny a zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania v zmysle § 391 ods. 1 s odkazom na ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. V zmysle § 391 ods. 2, 3 je povinnosťou súdu prvej inštancie po vrátení veci v rozsahu jej zrušenia postupovať v intenciách odvolacieho súdu, s poukazom na hore uvádzané dôvody a citované rozhodnutia NS SR.

37. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 396 ods. 3 v novom rozhodnutí o veci.

38. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .