Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-80-2017.pdf
PDF · 121.51 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/80/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu P. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. S. H. XXX/X, XXX XX N. S., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o. so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466 proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 850,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 7C/48/2015-45 zo dňa 07. 07. 2015 takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
II. Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 850,- EUR spolu s 8,05 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy, a to od 26. 03. 2015 až do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že okresný súd prioritne skúmal, či v danej právnej veci pri uplatnenom nároku ide v prípade zmluvy uzavretej medzi stranami sporu dňa 11. 11. 2011 a dňa 14. 09. 2012 o spotrebiteľský vzťah, resp. spotrebiteľskú zmluvu alebo nie, a teda či žalobca ako taký má postavenie spotrebiteľa. Vzhľadom na charakter oboch zmlúv o úvere zo dňa 11. 11. 2011, ako aj 14. 09. 2012 okresný súd dospel k záveru, že ide o formulárovú zmluvu, ktorej obsah žalobca ako účastník dvojstranného právneho úkonu nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, predovšetkým čo sa týka jej znenia vrátane záväzkov vyplývajúcich z tohto úkonu. Na právnom závere, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy podľa okresného súdu nič nemenila ani okolnosť, že v zmluve o úvere bol ako účel úveru vyznačený „na povolanie“ resp. „iný účel“ žalobcu. K uvedenému právnemu záveru dospel okresný súd na tom skutkovom základe, že k takémuto účelu, ale i k skutočnému použitiu finančných prostriedkov bránila najmä tá skutočnosť, že v čase uzatvárania dvojstranných právnych úkonov bol žalobca na starobnom dôchodku. Je zrejmé, že išlo o formulárové zmluvy, ktorých obsah vyplnil pracovník žalovaného s tým, že neskúmal skutočný účel použitia finančných prostriedkov a účel poskytnutia úveru bol uvedený zo strany žalovaného úmyselne, aby žalobca bol zbavený svojich eventuálnych práv, ktoré mu priznávajú predpisy na úseku ochrany spotrebiteľa. Následne na to dospel okresný súd k právnemu záveru, že vyššie uvedené spotrebiteľské zmluvy o úvere sú síce platné, avšak vzhľadom na absenciu kogentne stanovených atribútov spotrebiteľskej zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až y/, zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej v texte „zákon č. 129/2010 Z. z.“ ) konkrétne absenciu vyčíslenia úročenia,
resp. ročnej priemernej miery nákladov, je nutné úver poskytnutý na základe týchto zmlúv považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na strane žalovaného tak vzniklo bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka a nasl., nakoľko žalobca plnil v prospech odporcu bez existencie právneho dôvodu, ak žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 300,- EUR (a to v prípade oboch vyššie uvádzaných zmlúv) a v oboch prípadoch žalovanému žalobca uhradil celkový obnos finančných prostriedkov vo výške 564,- EUR (v oboch prípadoch predmetných zmlúv).
3. Následne okresný súd vykonal dokazovanie aj na posúdenie otázky spotrebiteľského charakteru zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami dňa 12. 04. 2013, ktorú zmluvu posudzoval v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v ktorej absentujú obligatórne stanovené náležitosti zmluvy v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a/, f/ a k/ tohto zákona. Z absencie týchto obligatórnych náležitostí vyvodil následne podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru. Keďže úver poskytnutý žalovaným žalobcovi predstavoval sumu 350,- EUR a celková výška uhradenej sumy v prospech žalovaného z uvedeného právneho úkonu predstavovala sumu 672,- EUR, rozdiel medzi týmito sumami predstavuje bezdôvodné obohatenie vo výške 350,- EUR, o ktorú sumu sa obohatil žalovaný bez právneho dôvodu.
4. Keďže žalobca vyzval žalovaného na mimosúdne vyriešenie veci listom datovaným dňom 25. 03. 2015, žalovaný zostal s úhradou finančných prostriedkov nečinný, súd priznal žalobcovi i príslušný úrok z omeškania v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením Vlády SR č. 85/1995 Z. z..
5. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 ( ďalej v texte „OSP“ ), teda podľa úspechu v konaní.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý prioritne namietal, že rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné, nakoľko súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a nie je možné, aby zaujal k týmto záverom svoje stanovisko. Podľa neho žalobca nepreukázal, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, prípadne, že zmluvy boli použité za osobným účelom.
7. Pokiaľ ide o obligatórne náležitosti zmluvy, naďalej zotrváva na stanovisku, že zmluva zo dňa 12. 04. 2013 obsahuje všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje (dobu trvania zmluvy, úrokovú sadzbu, RPMN, ako aj výšku, počet, termíny splátok, úrokov a poplatkov). Pokiaľ ide o zmluvu o úvere zo dňa 11. 11. 2011, táto bola uzatvorená za účelom povolania, čo žalobcu vyňalo z pozitívneho vymedzenia pojmu „spotrebiteľ“, a teda mu nie je možné ani prisúdiť ochranu spotrebiteľa. Rovnako je možné posudzovať aj zmluvu o úvere zo dňa 14. 09. 2012, ktorá sa taktiež uzatvorila v zmysle bodu 14 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako nepomenovaná zmluva. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
8. Následne žalovaný zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno podľa neho vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno pritom v otázke primeranosti odplaty peňažných prostriedkov znáša žalobca a nie žalovaný.
9. Na záver sa žalovaný nestotožnil ani s rozhodnutím súdu o náhrade trov právneho zastúpenia, nakoľko vo veci ešte nebolo právoplatné rozhodnutie a stále žalovaný trval na tom, že v prípade žalobcu nejde o spotrebiteľa. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
10. V písomnom vyjadrení žalobcu k odvolaniu žalovaného tento uviedol, že s rozhodnutím okresného súdu v celom rozsahu súhlasí. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného uvedeným v odvolaní, že zmluvy (zo dňa 11. 11. 2011, 14. 09. 2012 a 12. 04. 2013) nie je možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku. Poukázal najmä na to, že v prípade všetkých troch úverových zmlúv ide o zmluvy formulárové, keď znenie týchto zmlúv nemohol žalobca ovplyvniť, nijako zmeniť, ani upraviť, nakoľko boli vopred predformulované a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania mu boli predložená na podpis. Tvrdenie žalovaného o tom, že mu boli poskytnuté
finančné prostriedky na účel výkonu žalobcovho zamestnania je zavádzajúce a účelové, nakoľko k zaškrtnutiu tohto políčka došlo z dôvodu vylúčenia aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Naviac, poskytnuté prostriedky použil na kúpu liekov, nakoľko od roku 2003 je na starobnom dôchodku, teda nie je zamestnaný, keď nemal vedomosť o tom, čo zaškrtnutie daného políčka znamená a spôsobuje, resp. má spôsobiť.
11. Keďže okresný súd, podľa žalobcu, správne vyhodnotil vyššie uvedené zmluvy uzavreté medzi stranami sporu ako spotrebiteľské, dôvodne posudzoval i to, či obsahujú obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.. Naviac doplnil, že žiadne rozdelenie poplatku zo zmluvy o úvere nevyplýva a nie je uvedené v žiadnej z relevantných častí samotnej zmluvy o úvere, ktorá bola ním podpísaná. Trvá na tom, že v čase podpisu jednotlivých zmlúv predstavovala odplata vo výške 92 % jednoznačne odplatu v rozpore s dobrými mravmi a so zákonmi. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
12. Okresný súd vo veci samej rozhodol dňa 07. 07. 2015. Odvolanie voči jeho rozhodnutiu podal žalovaný 18. 08. 2015 s tým, že vec bola predložená odvolaciemu súdu dňa 15. 03. 2017. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj ,,CSP“), ktorý v zmysle §-u 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 §-u 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
13. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ust. §-u 470 ods. 1 CSP a §-u 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní, sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol poručením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 36/1995).
14. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovaného a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
15. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
16. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi.
17. Prioritne sa odvolací súd zameral na preskúmanie, či postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalovaného konať pred súdom, teda či nedošlo v konaní k vadám v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 (ďalej v texte len „OSP“). V tejto súvislosti žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie predmetného rozsudku a jeho následnú nepreskúmateľnosť. Konkrétne namietal, že žalobca nepreukázal, že zmluvy boli použité za osobným účelom a nie je zrejmé, o ktoré dôkazy sa oprel súd, ak konštatoval, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného. Okresný súd sa však charakterom spotrebiteľských zmlúv uzavretých medzi stranami sporu dňa 11. 11. 2011, 14. 09. 2012, ako aj 12. 04. 2013 zaoberal, keď na strane 6 výslovne konštatoval, že zmluvy takto uzavreté majú spotrebiteľský charakter a výslovne uviedol, na
základe akých právnych úvah k uvedenému právnemu záveru dospel. Naviac zdôraznil, že účel úveru vyznačený ako „na povolanie“ resp. „iný účel“ žalobcu, v tomto smere vôbec neobstojí, ak žalobca bol v čase uzatvárania dvojstranných právnych úkonov na starobnom dôchodku, keď k zaškrtnutiu políčka „na iný účel“, pokiaľ ide o zmluvu uzavretú dňa 14. 09. 2012 a zaškrtnutú „na výkon povolania“, pokiaľ ide o zmluvu uzavretú dňa 11. 11. 2011, došlo v oboch prípadoch zo strany žalovaného s úmyslom žalobcu vyhnúť sa zodpovednosti za aplikáciu právnych predpisov na úseku ochrany spotrebiteľa. Okresný súd sa teda uvedeným argumentom nielen zaoberal, ale tento i odôvodnil a k jeho právnym záverom odvolací súd pre úplnosť dodáva nasledovné:
18. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o charaktere zmlúv uzavretých medzi stranami sporu ako zmlúv, ktoré majú spotrebiteľský charakter. V zmysle § 52 Občianskeho zákonníka odsek 1 platného v čase uzavretia úverových zmlúv (dňa 11. 11. 2011, 14. 09. 2012, ako aj 12. 04. 2013) sa za spotrebiteľskú zmluvu považovala každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatváral dodávateľ so spotrebiteľom. Uvedené ustanovenie výslovne konštatuje, koho považuje za dodávateľa a koho za spotrebiteľa, keď v tomto prípade strany sporu túto charakteristiku spĺňajú. Odvolací súd taktiež nemohol prihliadať na námietku žalovaného, ak tento tvrdí, že žalobca pri uzatváraní zmluvy nevystupoval ako spotrebiteľ, keďže v uvedených zmluvách, a to v zmluve zo dňa 11. 11. 2011 je uvedené prehlásenie žalobcu, že finančné prostriedky sa poskytujú „na výkon povolania“, ani v prípade zmluvy zo dňa 14. 09. 2012, v ktorej dlžník - žalobca prehlásil, že sa poskytujú na „iný účel“, keďže bezpečným preukázaním účelu poskytnutého úveru nie je len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy „na výkon povolania“, prípadne „na iný účel“, a to spôsobom zaškrtnutia políčka, ktoré naviac zaškrtol zamestnanec žalovaného. K vylúčeniu zmluvy o úvere spod režimu právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže však dôjsť len v prípade, keď je jednoznačne preukázané, že podnikanie spotrebiteľa patrí do skupiny povolaní vykonávaných v tzv. podnikateľskom režime (resp. do skupiny iných povolaní), ako aj po náležitom vyhodnotení zhody zmluvou proklamovanej okolnosti - poskytnutia úveru naozaj, či už na výkon povolania, alebo na iný účel so skutočnosťou. V prípade predmetných zmlúv nedošlo k takémuto vyhodnoteniu a úver poskytnutý žalobcovi dňa 11. 11. 2011 a 14. 09. 2012 je bez ďalšieho subsumovaný nielen pod úpravu Občianskeho zákonníka, ale aj pod zvýšenú právnu ochranu právnym režimom zákona o spotrebiteľských úveroch predovšetkým vo vzťahu k informáciám, s ktorými je povinný veriteľ oboznámiť spotrebiteľa pred uzavretím zmluvy, ale aj vo vzťahu k náležitostiam, ktoré zmluva musí obsahovať, prípadne k výške zákonom regulovanej odplaty a pod. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na „výkon povolania“ resp. na „iný účel“ úverového dlžníka, ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný, a teda nespotrebiteľský úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve, prípadne v Obchodnom zákonníku resp. byť vyňatý spod charakteru spotrebiteľského úveru v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, teda zákona č. 129/2010 Z.z..
19. Hmotno-právnym dôvodom pre vyhovenie návrhu žalobcu a ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol právny záver okresného súdu, podľa ktorého zmluva o úvere uzavretá dňa 11. 11. 2011 a dňa 14. 09. 2012 neobsahovala náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., konkrétne RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z.). V dôsledku uvedeného preto následne správne považoval okresný súd úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 tohto zákona). Okresný súd preto dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že spotrebiteľské zmluvy vyššie uvedené údaje o RPMN neobsahovali a v tomto rozsahu žalovaný rozhodnutie okresného súdu ani nespochybnil. Následne preto okresný súd taktiež správne vyhodnotil, že v prípade, ak žalobcovi bol úver v oboch prípadoch zmlúv, teda zmluvy zo dňa 11. 11. 2011, ako aj v zmysle zmluvy zo dňa 14. 09. 2012 poskytnutý úver vo výške 300,- EUR a v oboch prípadoch žalobca v prospech žalovaného dobrovoľne v pravidelných splátkach uhradil celkový obnos vo výške 564,- EUR, potom na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v rozsahu rozdielu týchto súm, teda vo výške 264,- EUR, a to u každej zmluvy zvlášť, v dôsledku čoho žalovaný prijal uvedené finančné plnenie v zmysle § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bez právneho dôvodu a následne aplikujúc ustanovenie § 456 Občianskeho zákonníka okresný súd správne rozhodol, aby sa predmet bezdôvodného obohatenia, teda suma 2-krát 264,- EUR aj s príslušenstvom vydala tomu, na úkor koho bola získaná - žalobcovi.
20. Dôkaz o výške bezdôvodného obohatenia v prípade vyššie uvedených dvoch zmlúv, a to zo zmlúv uzavretých dňa 11. 11. 2011 a 14. 09. 2012 jednoznačne vyplýva práve zo splátkového kalendára, ako aj splátok úveru, ktoré boli predložené žalovaným, kde v zmysle splátkového kalendára bola žalobcovi uložená povinnosť uhradiť v celkovej výške 564,- EUR u každej zmluvy zvlášť a žalovaný ani skutočnosť,
že k úhrade vyššie uvedených súm vo výške 564,- EUR u každej zmluvy zvlášť, došlo, akýmkoľvek spôsobom nespochybnil.
21. Pokiaľ ide o zmluvu uzavretú medzi stranami sporu dňa 12. 04. 2012, predmetná zmluva bola medzi stranami uzavretá ako zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. v platnom znení, ktorá skutočnosť preto vylučuje tvrdenie žalovaného, že predmetná zmluva pod režim predmetného zákona nespadá. Aj na základe tejto zmluvy žalovaný poskytol žalobcovi úver vo výške 350,- EUR, pričom odplata bola zmluvne dojednaná na sumu 672,- EUR v priebehu jedného roka. Predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere posúdil okresný súd tak, že táto neobsahuje obligatórne náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. a/, f/ a k/ zákona č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho opätovne dospel k právnemu záveru, že aj predmetný úver je nutné považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ tohto zákona. Aj pokiaľ ide o tento nárok, výslovne konštatoval, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu, a to bez právneho dôvodu (strana 7 odôvodnenia), a to vo výške 322,- EUR ako rozdiel medzi sumou, v ktorej bol úver žalobcovi poskytnutý a sumou, ktorú v splátkach žalobca žalovanému uhradil.
22. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd okresný, že zmluva o úvere zo dňa 12. 04. 2013 neobsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle §-u 9 ods. 2 písm. k/, teda výšku, počet a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel jeho splatenia. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ale ani Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru, počet splátok, ale ani ich frekvenciu, či splatnosť neuvádza. Ak aj žalovaný v jeho písomnom podaní zo dňa 14. 05. 2015 poukazoval na to, že z dohody o plnení v splátkach je možné zistiť, že plnenie bolo dohodnuté o počte 12 splátok vo výške 56,- EUR mesačne, vždy k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci, je nevyhnutné poukázať na to, že dohoda o plnení v splátkach nebola žalovaným v konaní predložená a uvedenému nezodpovedá ani priebeh splácania úveru, keď v zmysle prehľadu o plnení zmluvy o úvere uzavretej dňa 12. 04. 2013 (č. 601500368), tak ako vyplýva i z č.l. 14 tohto spisu, došlo k splateniu pôžičky o celkovej výške 674,- EUR už dňom 02. 10. 2013. Splátkový kalendár, na ktorý žalovaný poukazuje nebol súčasťou zmluvy, ani všeobecných zmluvných dojednaní. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 12. 04. 2013 vyplýva len to, že spotrebiteľ súhlasil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bol oboznámený so Všeobecnými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úveru, teda zmluva neodkazuje na splátkový kalendár, ktorý by mal byť jej súčasťou a ktorý by prípadne počet splátok, ich frekvenciu a termíny obsahoval. Keďže zmluva neobsahovala vyššie uvedenú obligatórnu náležitosť, správne okresný súd uzavrel, že úver sa má považovať za úver bez úrokov a bez poplatkov. V tejto súvislosti odvolací súd zohľadnil i rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 09. 11. 2016 vo veci HOME CREDIT Slovakia a.s., v rámci ktorého sa Súdny dvor EÚ vysporiadaval s otázkou obligatórnych náležitostí zmlúv o úvere uzatváraných v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES, konkrétne s článkom 10 ods. 2 písm. h/ a tiež s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverov, z ktorého vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50). V prejednávanej veci však spotrebiteľovi vôbec nebolo možné identifikovať dátumy splátok, dokonca ani ich počet, či frekvenciu, ak uvedené údaje zmluva neobsahovala.
23. Záväzkovo-právny vzťah z bezdôvodného obohatenia teda vznikol za splnenia všetkých zákonom vyžadovaných predpokladov, ktorými sú jednak a/ získanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného (obohateného o 2-krát 264,- EUR + 322,- EUR ako suma, ktorá bola poskytnutá žalovanému zo strany žalobcu bez právneho dôvodu, keďže úver poskytnutý žalovaným žalobcovi je nutné vzhľadom na vyššie uvedené dôvody považovať za bezúročný a bez poplatkov), b/ protiprávnosť získania uvedeného bezdôvodného obohatenia, ak okresný, ale aj odvolací súd konštatuje, že zmluvy o úvere zo dňa 11. 11. 2011, 14. 09. 2012 a 12. 04. 2013 neobsahovali náležitosti predpokladané zákonom a c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním tohto plnenia a majetkovou ujmou na strane žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý plnil bez právneho dôvodu, ak, ako je uvedené už vyššie opakovane odvolací súd zdôrazňuje, že úver poskytnutý žalovanému v prípade všetkých troch zmlúv je nutné považovať ako úver bez úrokov a bez poplatkov, na základe čoho došlo na strane žalovaného k prijatiu plnenia bez právneho dôvodu.
24. Ak následne v odvolaní žalovaný namieta primeranosť odplaty za poskytnutie úveru, ide zrejme o vyjadrenie vo vzťahu k inému rozhodnutiu všeobecného súdu, nakoľko okresný súd v tomto prejednávanom prípade rozhodnutie nezaložil na právnom závere o (ne)primeranosti odplaty v rozpore s dobrými mravmi.
25. Okresný súd sa preto správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - súd prvej inštancie nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
26. Ako nedôvodnú považuje odvolací súd i námietku žalovaného týkajúcu sa jeho povinnosti uhradiť súdny poplatok vo výške 51,- EUR, a to z týchto dôvodov:
27. Bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vzniklo práve z porušenia zákona o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý zákon bol prijatý na ochranu spotrebiteľa, keď v zmysle § 4 ods. 2 písm. z/ a zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej v texte „zákon o súdnych poplatkoch“) je od poplatku tiež oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. Osobitným predpisom nie je len zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ale i zákon č. 129/2010 Z.z., či prípadne i Občiansky zákonník. Ide o zákonné osobné oslobodenie a dôvodom, prečo zákonodarca ustanovil oslobodenie spotrebiteľov od súdnych poplatkov je skutočnosť, že súdny poplatok v spotrebiteľských veciach odrádzal spotrebiteľov uplatňovať svoje nároky na súde alebo brániť právo v pozícii žalovaného alebo povinného. Spotrebiteľ je teda v súlade s týmto zákonným ustanovením oslobodený od súdnych poplatkov v sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy a v každom konaní, ktoré má základ v spotrebiteľskej zmluve. Osobitným predpisom teda môže byť každý predpis, podľa ktorého môže spotrebiteľ uplatniť svoje právo vrátane predpisov, ktoré majú povahu kódexu. V predmetnom konaní išlo o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý má základ v spotrebiteľských zmluvách, keď tak okresný, ako aj odvolací súd všetky tri zmluvy, ktoré boli predmetom posúdenia v tomto konaní za spotrebiteľské vyhodnotil. Žalobca spĺňa a má postavenie spotrebiteľa a domáha sa ochrany svojho práva aj v zmysle osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je zákon č. 129/2010 Z.z., pretože aj právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré uplatňuje podanou žalobou na súde žalobca, je právom podľa osobitného predpisu v súlade s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z..
28. Ustanovenie § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch upravuje tzv. osobné oslobodenie od súdneho poplatku, kde v zmysle písmena za/, je od poplatku oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. V poznámke pod čiarou je uvedené ako príklad ustanovenie § 3 ods. 5 Zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Zákon však v poznámke pod čiarou uvádza len príkladmo takýto osobitný predpis, pričom poznámka nemá všeobecný záväzný charakter, ale iba informatívnu hodnotu, pričom z uvedeného nie je možné vylúčiť, aby sa pod týmto osobitným predpisom považoval aj iný právny predpis, než je zákon o ochrane spotrebiteľa. Takto úzko chápaný výklad ustanovenia § 4 ods. 2 písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch, je súčasne aj v rozpore so základnou funkciou a cieľom právnych noriem regulujúcich ochranu spotrebiteľa, ktorou je ochrana spotrebiteľa ako tzv. slabšej strany v právnych vzťahoch s dodávateľmi tovaru a služieb. Postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany vychádza z toho, že spotrebiteľ sa ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii a na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb, a napokon možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne, cestou formulárových zmlúv. Pre takýto vzťah je charakteristické, že podnet na zmluvné konanie pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na to pripravený, pri kontraktácii je využívaný aj moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na to, že spotrebiteľské právo patrí k dynamicky sa rozvíjajúcim oblastiam súkromného práva a nadväzuje naň i rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozhodnutie 6Cdo 1/2012, 6Cdo 7/2013, v ktorých uviedol, že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach, teda v závislosti od konkrétnych okolností, ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu.
29. Osobné oslobodenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ Zákona o súdnych poplatkoch, sa preto nevzťahuje len na prípady, ak sa žalobca - spotrebiteľ domáha ochrany svojho práva podľa ust. § 3
ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, dokonca sa nevzťahuje len na prípady, kedy je spotrebiteľ v pozícii žalovaného. Oslobodenie sa týka aj prípadov, kedy spotrebiteľ uplatňuje svoje práva v pozícii žalovaného, napr. formou odporu proti platobnému rozkazu, námietok proti exekúcii, či ako je tomu i v tejto veci, formou uplatnenia svojho nároku na vydanie plnenia, o ktoré sa obohatil dodávateľ v rozpore so zákonom. Účelom tohto ustanovenia § 4 ods. 2 písm. za) Zákona o súdnych poplatkoch je, že súdny poplatok v spotrebiteľských veciach nemá odrádzať spotrebiteľov uplatňovať svoje nároky na súde, napr. podať žalobu, ale aj brániť svoje práva v pozícii žalovaného alebo povinného, pretože spotrebitelia často rezignovali pred uplatňovaním svojho práva aj kvôli súdnym poplatkom. Cieľom bolo práve dosiahnuť oslobodenie spotrebiteľa od súdnych poplatkov v sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy, preto je spotrebiteľ, ako strana sporu oslobodený od súdnych poplatkov v každom konaní, ktoré má základ v právnom vzťahu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa svojho práva domáha na základe osobitného predpisu. Keďže výpočet takýchto konaní by bol problematický, preto je aj v zákone uvedený len príkladný výpočet možných právnych predpisov, na základe ktorých spotrebiteľ môže uplatniť svoje práva na súde. Osobitným predpisom však môže byť každý predpis, podľa ktorého môže spotrebiteľ uplatniť svoje právo vrátane predpisov, ktoré majú povahu kódexu. Ide teda o osobné oslobodenie, ale o oslobodenie s vecným obmedzením.
30. Naviac z uvedeného je zrejmé, že žalobca ako spotrebiteľ sa v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia domáhal dôvodne, keď bol vo veci samej úspešný v celom rozsahu.
31. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že okresný súd rozhodol vecne správne, aj pokiaľ zaviazal žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 51,- EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
32. Okresný súd správne rozhodol i o náhrade trov konania, ak rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje i napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov právneho zastúpenia nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle ust. § 357 ods. 2, 3 CSP o výrok závislý.
33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd priznal strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli a ktoré boli preukázané, odôvodnené a ktoré možno považovať za účelne vynaložené výdavky. Odvolací súd tak v zmysle § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému, a to v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí s tým, že o výške týchto trov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).