Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/187/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: G., zastúpeného D. proti žalovanej R., t. č. na neznámom mieste, do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka W., zastúpeného D., o zaplatenie 2.482,89 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 20. septembra 2016, č.k. 4C/124/2014-175, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní náhrady trov konania vzniknutých do 30.06.2016 vo výške 100 % W. p o t v r d z u j e s tým, že nárok na náhradu týchto trov má W. voči žalobcovi.

W. m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (I.) zrušil platobný rozkaz zo dňa 18.02.2014, č.k. 10Ro/501/2013-40; (II.) zastavil konanie v časti istiny vo výške 2.113,95 eur, v časti riadneho úroku vo výške 17,30 % ročne z istiny 2.084,38 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z istiny 1.715,44 eur od 22.12.2010 do zaplatenia; (III.) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 28,35 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; (IV.) vo zvyšnej časti žalobu zamietol; (V.) rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 126,50 eur žalobcovi prostredníctvom J.; (VI.) rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva a (VII.) rozhodol, že W., so sídlom v H. sa priznáva náhrada trov konania vzniknutých do 30.06.2016 vo výške 100 %. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že po čiastočnom späťvzatí sa žalobca (z titulu Zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi J., a.s. a žalovaným dňa 09.12.2005 a Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi J., a.s., a žalobcom dňa 21.12.2010) domáhal splátok, ktoré sa stali splatnými v období od 20.11.2009 do 20.11.2010. V danom prípade splátky za obdobie od 20.11.2009 do 13.11.2010 sú už premlčané. Nepremlčanou zostala iba posledná splátka splatná 20.11.2010, a to v celkovej výške 28,38 eur. K výrokom o trovách konania súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovi (správne malo byť žalovanému - pozn. odvolacieho súdu), ktorý mal v konaní výraznejší úspech a patrila by mu náhrada trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP, náhradu nepriznal, nakoľko si tento žiadnu náhradu neuplatnil a trovy konania nie sú zrejmé ani z obsahu spisu. W., vystupujúcemu na strane žalovaného, súd náhradu trov konania, vzniknutých do 30.06.2016, priznal s poukazom na výsledok konania. Súd prvej inštancie na záver konštatoval, že v súčasnosti inštitút vedľajšieho účastníka nepozná a prechodné ustanovenia tohto právneho predpisu neriešia ďalšie zotrvanie takéhoto subjektu v konaní. Podľa názoru súdu prvej inštancie tak vedľajší účastník, ktorý do konania vstúpil do 30.06.2016, v konaní dňom 30.06.2016 skončil a nevystupuje v konaní ďalej ako tzv. osobitný subjekt, o čom súd prvej inštancie rozhodol osobitným uznesením.

2. Proti uvedenému rozsudku v časti o priznaní náhrady trov konania, vzniknutých do 30.06.2016 W. vo výške 100 % (výrok VII.), podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd

zmenil výrok o trovách tak, že združeniu náhradu trov konania neprizná, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý výrok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že z napadnutého rozsudku nevyplýva účelnosť priznaných trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Zároveň súd prvej inštancie neuvádza žiadnu aktivitu vedľajšieho účastníka. Ak súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol (výrok IV.), urobil tak s poukazom na premlčanie ex offo (aplikujúc § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa), teda nie v dôsledku aktivity právneho zástupcu vedľajšieho účastníka. Z ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. a z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva predpokladané zameranie osobitných právnických osôb - vedľajších účastníkov konania na hájenie práv vymedzených osôb. Priamo predmetom činnosti vedľajšieho účastníka podľa § 93 ods. 2 O.s.p. je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Hoci tieto právnické osoby môžu byť zastúpené právnym zástupcom, priamo u týchto osôb sa predpokladajú osobitné schopnosti a účel ich vzniku, čo vylučuje účelnosť ich zastúpenia. Úkony právneho zástupcu vedľajšieho účastníka mohol urobiť i sám vedľajší účastník ako špecialista na spotrebiteľské spory a zastupovanie spotrebiteľov, v tomto konkrétnom prípade však vyplynuli priamo z rozhodovacej činnosti súdu prvej inštancie. Ďalej žalobca citoval rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS 300/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 107/07), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 2Sži/6/2014, 4Cdo 128/2011, 2MCdo 16/2008, 2 Cdo 78/2012, 7Cdo 201/2014, 2Cdo 241/2009, 2Cdo 238/2008, 7Cdo 201/2014), krajských súdov, ale aj Ústavného súdu Českej republiky (sp. zn. I. ÚS 3344/12) a Európskeho súdu pre ľudské práva (Beian proti Rumunsku). Podľa žalobcu súd prvej inštancie rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neodôvodnil, čím žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom, resp. nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi uskutočňovanie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tiež súd prvej inštancie vec právne nesprávne posúdil.

4. W. v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhlo napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správne a zaviazať žalobcu aj na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedlo, že neexistuje žiadny výnimočný dôvod, pre ktorý by mu náhrada trov konania nemala byť priznaná. Združenie nemá finančné prostriedky, ani personálne obsadenie, teda nemá vlastný aparát, preto jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv na súdoch je realizácia jeho činnosti prostredníctvom advokátskych kancelárií. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc možno vo všeobecnosti odvodiť z čl. 47 Ústavy Slovenskej republiky. Združenie poukázalo na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 264/2016, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 MCdo 16/2008 a uznesenie Krajského súdu v Žiline, č.k. 8Co/360/2013-135.

5. Počas konania, pred vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované). V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie procesne postupoval podľa procesných ustanovení CSP.

6. Výroky, ktorými bolo rozhodnuté o zrušení platobného rozkazu, o zastavení konania v časti istiny 2.113,95 eur s príslušenstvom, o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 28,35 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 28,35 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, o vrátení súdneho poplatku vo výške 126,50 eur žalobcovi a o tom, že žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva (výroky I. až VI.) neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť a odvolací súd ich nepreskúmaval.

7. Odvolací súd považuje za potrebné z procesného hľadiska doplniť, že W. prostredníctvom svojho advokáta predložilo v štádiu odvolacieho konania súhlas opatrovníka žalovanej s pribratím W. do konania podľa § 95 (po tom, čo súd prvej inštancie uznesením z 20.09.2016, č.k. 4C/124/2014-174, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09.11.2016, rozhodol o nepribratí W. do konania ako osobitného subjektu). Vzhľadom k tomu, že rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (jeho výroky I. až IV.) nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť, nebolo už potrebné znova sa zaoberať postavením W. ako osobitného subjektu. V odvolacom konaní sa totiž rieši už len otázka trov tohto združenia a v tejto časti je združenie aj bez súhlasu žalovanej účastníkom konania ako subjekt, o ktorého právach

a povinnostiach sa rozhoduje. Preto odvolací súd nepovažoval za potrebné v tomto štádiu konania rozhodovať o pribratí alebo nepribratí združenia do konania ako osobitného subjektu.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutej časti podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 potvrdiť ako vecne správny.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca uplatňoval voči žalovanej zaplatenie sumy 2.482,89,82 eur s úrokom vo výške 17,30 % z istiny 2.084,38 eur, s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne z istiny 2.084,38 eur a náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vydal dňa 18.02.2014 platobný rozkaz, ktorý sa však nepodarilo doručiť žalovanej. Podaním zo dňa 02.06.2014, doručeným Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom dňa 03.06.2014, vstúpilo do konania W. ako vedľajší účastník na strane žalovaného. Vedľajší účastník doručil dňa 29.03.2016 súdu prvej inštancie vyjadrenie z 23.03.2016, v ktorom okrem iného uviedol, že žalobný petit, tak ako je uvedený v žalobe, považuje za neurčitý a nepreskúmateľný. Žiada, aby súd vyzval žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu na predloženie Všeobecných obchodných podmienok, na preukázanie splnenia povinnosti pri postupovaní pohľadávky podľa § 92 ods. 8 (predtým ods. 7) zákona o bankách a na presnú špecifikáciu dlžných splátok, keďže žalovanej bol poskytnutý úver 1.042,29 eur a žalobca si uplatňuje len na tzv. pôvodnej istine sumu 2.084,38 eur, je teda zrejmý zámer žalobcu kapitalizovať sankcie, resp. príslušenstvo pôvodnej istiny. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/143/1998 (R 59/1998) uviedol, že od dlžníka možno požadovať zmluvne dojednaný úrok (odplatu) iba do ukončenia zmluvného vzťahu, t. j. kým nedôjde k zosplatneniu celej dlžnej sumy. Následne po zosplatnení má veriteľ nárok iba na zákonný úrok z omeškania. Ďalej vedľajší účastník uviedol, že vznáša námietku premlčania. Žalobca podaním zo dňa 14.09.2016 vzal žalobu v podstatnej časti späť s tým, že sa domáha už len zaplatenia 13 splátok (ktoré považoval za nepremlčané) v celkovej sume 368,94 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 368,94 eur od 22.12.2010 do zaplatenia a náhrady trov konania.

10. V civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V zmysle § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Toto zavinenie zastavenia konania je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nakoľko nárok na náhradu trov konania je nárokom, ktorý má oporu v ustanoveniach procesného práva, preto vo vzťahu k otázke, či strana zavinila, že konanie muselo byť zastavené, je významný iba procesný výsledok. Za predpokladu, že k späťvzatiu žaloby, ktorá bola podaná dôvodne, došlo pre správanie žalovaného (typickým príkladom tejto situácie je, keď žalovaný až v priebehu súdneho konania splní to, čo žalobca požaduje v žalobe), zavinil zastavenie konania žalovaný a je povinný hradiť náklady konania. V opačnom prípade, teda ak žaloba bola vzatá späť bez toho, aby žalovaná strana uhradila žalovaný nároku, zodpovedá za zastavenie konania žalobca. Súd prvej inštancie - aj keď výslovne necitoval ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, ale citoval len § 255 ods. 1 - sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania týmito zásadami riadil, pričom správne dospel k záveru, že v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, procesne zavinil zastavenie konania žalobca tým, že vzal žalobu späť bez toho, aby dôvodom späťvzatia bolo správanie žalovaného, preto v tejto časti zodpovedá za trovy konania žalobca. V časti, v ktorej k zastaveniu nedošlo, bol prevažne úspešný žalovaný (po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobca žiadal 368,94 eur s príslušenstvom, úspešný bol len čo do sumy 28,35 eur s príslušenstvom). Celkový úspech žalobcu (po započítaní jeho zodpovednosti za zastavenie konania) tak predstavuje asi 1,14 % (z pôvodne žalovanej istiny 2.482,89 eur). Pri takto nízkej miere úspechu žalobcu a naopak vysokej miere úspechu žalovaného je potom možné považovať za správne, že súd prvej inštancie priznal plnú náhradu trov konania žalovanému a subjektu, ktorý stál na strane žalovaného (do 30.06.2016 v postavení vedľajšieho účastníka).

11. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil rozhodnutie o trovách vedľajšieho účastníka, odvolací súd dospel k záveru, že (až na odkaz na § 256 ods. 1 CSP, ktorý odvolací súd vyššie doplnil) rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách je možné považovať za zdôvodnené dostatočne. Odôvodnenie trov vedľajšieho účastníka nemožno vnímať izolovane, ale treba ho čítať spolu s odôvodnením trov účastníka, na strane ktorého tento vedľajší účastník stál. Ak teda súd prvej inštancie v bode 22 odôvodnenia uviedol, že združeniu, vystupujúcemu na strane žalovaného,

priznal náhradu trov s poukazom na výsledok konania, treba to chápať ako odkaz na predchádzajúci bod, kde sa uvádza, že súd postupoval podľa § 255 ods. 1 (avšak žalovanému, hoci bol v konaní úspešnejší, náhradu trov nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli).

12. Odvolacie námietky žalobcu spočívali aj na právnom posúdení otázky, či právo na náhradu trov konania sa vzťahuje i na vedľajšieho účastníka, podporujúceho v konaní procesne úspešného žalovaného (spotrebiteľa). Žalobca v podanom odvolaní namietal predovšetkým, že vedľajšiemu účastníkovi nie je možné priznať náhradu trov konania, nakoľko ako občianske združenie, zriadené na účel zastupovania spotrebiteľov, má byť spôsobilé plniť tento účel vlastnými materiálnymi a personálnymi prostriedkami, spochybňoval zastupovanie takéhoto občianskeho združenia zástupcom z radov advokátov a účelnosť vynaložených trov vedľajšieho účastníka. Odvolací súd považuje za potrebné opätovne poukázať na ustanovenie § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované. Medzi tieto právne účinky nepochybne patrí aj zachovanie práva na náhradu trov konania, ak toto právo existovalo v čase vykonávania jednotlivých úkonov účastníka konania (vrátane vedľajšieho účastníka).

13. Odvolací súd k tomu uvádza, že so zavedením inštitútu vedľajšieho účastníka vystupujúceho na podporu účastníka - spotrebiteľa (ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p.) nedošlo k žiadnej takej zmene ustanovení O.s.p. o náhrade trov konania (§ 142 až § 150 O.s.p.), ktorá by reagovala na nový inštitút. Ani samotná právna úprava inštitútu vedľajšieho účastníctva problematiku náhrady trov konania neupravovala. Neexistoval tak žiaden zákonný podklad pre zmenu ustálenej súdnej praxe z obdobia, keď existovalo len vedľajšie účastníctvo podľa § 93 ods. 1 O.s.p., teda pred zavedením vedľajšieho účastníctva podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ktorá priznávala náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi. Právo na náhradu trov konania, ako aj povinnosť nahradiť trovy konania, vyplývala z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., v zmysle ktorého mal vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, koná však iba sám za seba. Pokiaľ teda O.s.p. nevyhradil práva a povinnosti v konaní iba niektorému z účastníkov, teda výslovne žalobcovi (napr. dispozícia s návrhom) alebo žalovanému (napr. súhlas so späťvzatím), je potrebné všetky ostatné práva a povinnosti, dané Občianskym súdnym poriadkom všeobecne účastníkovi konania, považovať aj za práva a povinnosti vedľajšieho účastníka. Pretože ustanovenia § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., ktoré boli účinné v čase vstupu vedľajšieho účastníka do konania a v čase vykonávania procesných úkonov vedľajším účastníkom, neviazali právo na náhradu trov konania výslovne na žalovaného, ale vo všeobecnosti na účastníka, zakladali uvedené ustanovenia povinnosť, ako aj právo na náhradu trov konania s poukazom na ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. aj vedľajšiemu účastníkovi v zmysle zásad zodpovednosti za výsledok konania, prípadne za zavinenie alebo za náhodu. Z uvedeného vyplýva, že vedľajší účastník, hoci v konaní zostal treťou osobou, mal rovnaké práva a povinnosti ako účastník, na stranu ktorého vstúpil podľa § 93 ods. 4 O.s.p., a preto pre prípad úspechu ním podporovaného účastníka v súdnom konaní mal rovnako ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania. Správne preto súd prvej inštancie priznal vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného náhradu trov konania. 14. Pokiaľ žalobca namietal, že trovy konania v prípade, ak sa vedľajší účastník nechá zastúpiť advokátom, nemožno považovať za účelne vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva, odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalobca, tak aj každý iný účastník súdneho konania, má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto právo, garantované Ústavou Slovenskej republiky, mohol využiť za podmienok, ktoré v tom čase bližšie upravoval Občiansky súdny poriadok (§ 18, § 24, § 25 ods. 1, § 93 ods. 4 O.s.p.). V ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má právnické vzdelanie alebo zamestnáva právnikov), nie je dôvodom na to, aby sa takémuto účastníkovi nepriznali trovy právneho zastúpenia. Obdobne v danom prípade žalobcom namietaná skutočnosť, že predmetom činnosti vedľajšieho účastníka je ochrana práv spotrebiteľov, preto by mal byť dostatočne odborne a personálne vybavený na realizáciu tejto činnosti, sama osebe neznamená, že takýto subjekt nemá právo na právne zastúpenie. Ani Občiansky súdny poriadok a ani zákon o ochrane spotrebiteľa nevylučovali, a ani neobmedzovali vyššie uvedené ústavné právo relevantných subjektov v procesnom postavení vedľajšieho účastníka nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade

procesného úspechu daného účastníka (resp. vedľajšieho účastníka) za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Teda trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka nie je možné považovať za neúčelné len preto, že vedľajší účastník mohol hájiť práva žalovaného spotrebiteľa sám, bez advokáta.

15. K námietke, že z napadnutého rozsudku nevyplýva účelnosť priznaných trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, odvolací súd v prvom rade uvádza, že účelnosť trov bola a je základným predpokladom priznania náhrady trov konania (§ 142 ods. 1 O.s.p., resp. § 251 . To však neznamená, že by každé rozhodnutie o náhrade trov konania muselo výslovne obsahovať zdôvodnenie účelnosti trov. Naopak, v každom rozhodnutí o priznaní náhrady trov konania je imanentne zahrnutá úvaha súdu o tom, že tieto trovy boli účelné, aj keď táto úvaha nie je výslovne vyjadrená v odôvodnení rozhodnutia.

16. Po oddelení rozhodovania o nároku a o výške trov konania Civilným sporovým poriadkom bude úvaha o účelnosti trov konania skôr súčasťou rozhodovania o výške náhrady trov (účelnosť vo vzťahu k jednotlivým úkonom), nemožno však vylúčiť aj posudzovanie účelnosti trov ako celku v rámci rozhodovania o nároku na náhradu trov konania. Vo vzťahu k preskúmavanému súdnemu konaniu odvolací súd konštatuje, že vedľajší účastník dňa 29.03.2016 doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie, v ktorom - ako bolo uvedené vyššie v bode 9 - uviedol veľmi konkrétne námietky k žalobe, pričom nešlo len o námietku premlčania (namietal tiež nejasnosť výpočtu istiny, nepreukázanie splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách pri postúpení pohľadávky, nárok iba na úrok z omeškania, nie na zmluvne dojednaný úrok po zosplatnení). Následne žalobca vzal žalobu v podstatnej časti späť (okrem premlčanej časti istiny vzal napríklad späť aj zmluvne dojednaný úrok po zosplatnení). Odvolací súd netvrdí, že medzi vyjadrením vedľajšieho účastníka a čiastočným späťvzatím žaloby bola príčinná súvislosť, avšak minimálne časovú následnosť nemožno prehliadnuť. V každom prípade však podanie vedľajšieho účastníka, doručené súdu prvej inštancie dňa 29.03.2016, nebolo iba všeobecným vyjadrením, ale bolo vecné, obsahovalo konkrétne vyjadrenia, vzťahujúce sa na predmet daného konania a konkrétnu právnu argumentáciu. Je tak nesporné, že vedľajší účastník na strane žalovaného vyvinul aktivitu v záujme „pomoci v spore“ účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval. Trovy vedľajšieho účastníka ako celok tak nie je možné považovať za neúčelne vynaložené (účelnosť trov za jednotlivé úkony bude posudzovať súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodovaním o výške náhrady trov).

17. Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bolo plne úspešné W., preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania (rovnako ako o výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie, ktoré vznikli združeniu do 30.06.2016) rozhodne po právoplatnosti tohto uznesenia súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 .

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .