Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Co-248-2017.pdf
PDF · 92.64 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/248/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: Y. proti žalovaným: 1/ J., 2/ O., obaja bytom P., obaja zastúpení J., o zaplatenie 25.579,71 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 12C/291/2015-68 zo dňa 13. októbra 2015, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa splatnosti peňažného plnenia m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie vyplývajúce z napadnutého rozsudku v s p l á t k a c h po 300 eur mesačne, splatných vždy k 25. dňu v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom nadobudne právoplatnosť toto uznesenie s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania m e n í tak, že žalobca má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 10 % účelne vynaložených trov konania pred súdom prvej inštancie.
Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.1 Napadnutým rozsudkom (rozsudkom pre uznanie) súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 80 eur (výrok I.), uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 25.499,71 eur spolu s úrokom vo výške 6,69 % ročne zo sumy 24.291,08 eur od 01.05.2015 do 12.05.2015, zo sumy 24.271,08 eur od 13.05.2015 do 10.07.2015, zo sumy 24.251,08 eur od 11.07.2015 do 10.08.2015, zo sumy 24.231,08 eur od 11.08.2015 do 10.09.2015 a zo sumy 24.211,08 eur od 11.09.2015 do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,0 % ročne zo sumy 25.405,18 eur od 01.05.2015 do 12.05.2015, zo sumy 25.385,18 eur od 13.05.2015 do 10.07.2015, zo sumy 25.365,18 eur od 11.07.2015 do 10.08.2015, zo sumy 25.345,18 eur od 11.08.2015 do 10.09.2015 a zo sumy 25.325,18 eur od 11.09.2015 do zaplatenia, to všetko formou splátok vo výške 30 eur mesačne vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc nasledujúci mesiac po mesiaci, v ktorom rozsudok nadobudne právoplatnosť do 31.05.2023 a od 01.06.2023 vo výške 300 eur mesačne až do úplného zaplatenia, pod hrozbou straty výhody splátok, keď nezaplatením jednej splátky sa stáva splatný celý dlh (výrok II.), žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.) a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie návrhu na začatie konania vo výške 1.534,50 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).
1.2 Súd prvej inštancie zdôvodnil rozsudok tým, že žalobca po otvorení pojednávania vzal žalobu v časti o zaplatenie istiny 80 eur späť, vzhľadom na jej uhradenie. Ďalej súd konštatoval, že boli splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie vo veci samej rozsudkom pre uznanie nároku, ide o vec, ktorú je možné rozhodnúť zmierom a z toho dôvodu súd prvej inštancie žalobe na základe uznania
vyhovel. V časti o povolení splátok súd prvej inštancie zdôvodnil rozsudok ustanovením § 160 ods. 1 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.) s tým, že rozhodol po zohľadnení majetkových pomerov žalovaných. O trovách konaniach rozhodol súd prvej inštancie podľa § 150 vetá prvá O.s.p., pričom zohľadnil postoj žalobcu a žalovaných pred začatím konania, ako aj osobné a majetkové pomery žalovaných, keď by uloženie povinnosti zaplatiť náhradu trov konania viedlo k ohrozeniu samotnej existencie žalovaných.
2. Proti tomuto rozsudku žalobca podal včas odvolanie v časti, ktorou súd prvej inštancie povolil žalovaným splácanie dlžnej sumy v splátkach a v časti, ktorou súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutú časť výroku II. a výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že rozsudok považuje v napadnutej časti za nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Pokiaľ ide o majetkové pomery žalovaných, v odôvodnení rozsudku sa uvádza len to, že žalovaná 1/ je poberateľom invalidného dôchodku, žalovaný 2/ je zamestnaný, pričom jeho mesačný príjem je vo výške 600 eur až 700 eur a žalovaní sú zaťažení splácaním ďalších úverov. Z odôvodnenia však nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie určil mesačnú splátku práve vo výške 30 eur a následne 300 eur. K trovám konania súd prvej inštancie podľa žalobcu len stroho konštatoval zohľadnenie postoja žalobcu a žalovaných pred začatím konania a osobných a majetkových pomerov žalovaných, keď by uloženie povinnosti zaplatiť náhradu trov konania viedlo k ohrozeniu ich samotnej existencie. Podľa žalobcu (s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2MCdo/17/2009) aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. (dôvody hodné osobitného zreteľa) prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, ktoré musia byť v rozhodnutí náležite odôvodnené. Z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by presvedčivo odôvodňovali záver o nepriznaní náhrady trov konania a už vôbec nie, že by uloženie povinnosti nahradiť trovy konania žalobcovi viedlo k ohrozeniu existencie žalovaných. Ďalej žalobca uviedol, že súd prvej inštancie pri určení možnosti plniť v splátkach nevzal do úvahy aj okolnosti na strane žalobcu, a to predovšetkým výšku žalovanej sumy, dobu omeškania žalovaných a možnosť efektívneho vymoženia pohľadávky. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy ani to, že žalovaní majú peňažné prostriedky na iné úvery, ktoré podľa ich vyjadrenia splácajú. Súdom priznaná výška splátok 30 eur mesačne je neprimerane nízka, je nižšia než výška mesačnej splátky pôvodne dohodnutá v zmluve o medziúvere a stavebnom úvere a nepokryje ani sumu mesačných úrokov. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu uplatnenia práva na súde z dôvodu neplnenia žalovanými a z dôvodu hroziaceho premlčania pohľadávky. Žalobca k tomu uviedol, že si uplatnil len náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku a nie je mu zrejmé, prečo by tieto výdavky mal znášať v celom rozsahu on.
3. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedli, že v zmysle § 202 ods. 1 O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti rozsudku vydanému na základe uznania okrem výnimočných prípadov uvedených v citovanom ustanovení, teda podané odvolanie proti časti výroku II. rozsudku (o splátkach) je podľa žalovaných neprípustné. Žalovaní majú za to, že rozsudok v napadnutých častiach je dostatočne odôvodnený. V konaní pred súdom prvej inštancie preukázali, že je pre nich nemožné zaplatiť sumu požadovanú žalobcom v plnom rozsahu, nakoľko žalovaná 1/ je na invalidnom dôchodku a kvôli vážnym zdravotným problémom nemôže ísť pracovať, pričom žalovaný 2/ je síce zamestnaný s mesačným príjmom 600 eur - 700 eur, avšak po zaplatení nákladov, spočívajúcich predovšetkým v liečebných nákladoch žalovanej 1/, im na živobytie zostane približne 100 eur mesačne. Do roku 2023 budú ešte splácať úver spoločnosti T. v sume 357 eur mesačne, čo preukázali výpisom z účtu. Ďalej žalovaní uviedli, že žalobca sa nedostavil na pojednávanie, čím okrem iného zmaril možnosť uzavrieť so žalovanými zmier, ktorého predmetom mohla byť dohoda o splátkach vo výške, ktorá by vyhovovala obom stranám. O nepriaznivej finančnej situácii žalovaných pritom musel mať žalobca vedomosť, nakoľko ešte pred začatím konania mu bolo z ich strany doručených viacero žiadostí o odklad splátok, ktorým však nevyhovel. Súd prvej inštancie správne zohľadnil postoj žalovaných a ich osobné a majetkové pomery, aj pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania
4. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o povolení splátok žalovaným aj o trovách
konania. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval prípustnosť, včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania, avšak vecnú otázku povolenia splátok a dôvodov hodných osobitného zreteľa posudzoval už podľa ustanovení CSP účinných v čase rozhodovania odvolacieho súdu (keďže toto rozhodnutie odvolacieho súdu je novým rozhodnutím, ktoré nahrádza napadnuté časti rozsudku súdu prvej inštancie). Procesne postupoval odvolací súd takisto podľa ustanovení CSP.
5. Výroky, ktorými súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 80 eur (výrok I.), uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 25.499,71 eur spolu s úrokom a s úrokom z omeškania, špecifikovanými v rozsudku súdu prvej inštancie (prvá časť výroku II.) a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie návrhu na začatie konania vo výške 1.534,50 eur (výrok IV.), neboli odvolaním napadnuté a odvolací súd ich nepreskúmaval. Predmetom odvolacieho konania bola len výška splátok povolených žalovaným 1/ a 2/ a nárok na náhradu trov konania. Oba odvolaním napadnuté výroky (o povolení splátok a o trovách konania) mali povahu uznesenia, aj keď boli súčasťou rozsudku, keďže sa netýkali hmotnoprávneho nároku priznaného rozsudkom vo veci samej, preto o nich odvolací súd rozhodol formou uznesenia.
6. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutej časti bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa § 388 CSP zmeniť, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
7. K námietke neprípustnosti odvolania, ktorú vzniesli žalovaní, odvolací súd uvádza, že v zmysle § 202 ods. 1 O.s.p. (dnes § 356 CSP) je síce neprípustné odvolanie proti rozsudku vydanému na základe uznania nároku (s výnimkou prípadov, keď neboli splnené podmienky na vydanie takéhoto rozsudku), avšak výrok o možnosti vykonať uložené peňažné plnenie v splátkach (teda určenie splatnosti peňažného plnenia) nemá povahu rozhodnutia vo veci samej, preto - aj keď je súčasťou rozsudku - má povahu uznesenia. To isté platí aj pre výrok o trovách konania. Proti uzneseniu o splatnosti peňažného plnenia a proti uzneseniu o trovách konania odvolanie prípustné v zmysle § 201 ods. 1 O.s.p. bolo (odvolanie nebolo vylúčené ustanovením § 202 ani inými ustanoveniami O.s.p.).
8. Ustanovenie § 160 ods. 1 O.s.p. (dnes § 232 ods. 3, 4 CSP) upravovalo lehotu, v ktorej je potrebné splniť povinnosť uloženú v rozsudku. Zákonná lehota bola (a aj v súčasnosti je) tri dni a začína plynúť od právoplatnosti rozsudku. Zákonná úprava tejto lehoty však pripúšťa výnimku, keď za určitých okolností môže súd určiť dlhšiu lehotu, alebo určiť splátky.
9. Je zrejmé, že povolenie splátok povinnému subjektu (žalovanému) je vždy zásahom do práva oprávneného subjektu (žalobcu) na dosiahnutie priznaného plnenia, avšak tento zásah je vyvážený právom povinného na zachovanie dôstojných životných podmienok. Napokon aj pre oprávneného je prijateľnejšie dosiahnuť dobrovoľné plnenie, hoci postupne, než byť odkázaný na neistý výsledok exekučného konania v prípade neschopnosti povinného zaplatiť priznané plnenie naraz. Pri určovaní výšky splátok je potrebné prihliadnuť na príjmy a výdavky, resp. majetkové pomery povinného, na výšku priznaného plnenia, ale aj na hľadisko ochrany oprávneného, teda, či zdržanie v plnení súdom ustanovenej povinnosti nebude vzhľadom na pomery oprávneného preňho príliš ťaživé. 10. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva nielen to, že súd prvej inštancie zohľadnil majetkové pomery žalovaných, ale aj to, aké majetkové pomery žalovaných zistil: Je v ňom uvedené, že žalovaní 1/ a 2/ na pojednávaní dňa 13.10.2015 požiadali o povolenie splátok z dôvodu nízkeho príjmu, pričom uviedli, že zo začiatku pravidelne splácali jednotlivé splátky, avšak zhoršujúci zdravotný stav žalovanej 1/ si vyžiadal výrazné finančné náklady, ktoré spôsobili, že žalovaní už neboli schopní platiť jednotlivé splátky. Žalovaná 1/ prišla o zamestnanie a v súčasnosti je už iba poberateľkou invalidného dôchodku. V súčasnosti je žalovaná 1/ poberateľkou invalidného dôchodku, žalovaný 2/ je zamestnaný, pričom jeho mesačný príjem je vo výške 600 eur až 700 eur, žalovaní sú zaťažení ešte splácaním ďalších úverov, ktoré boli nútení si zobrať z dôvodu zlého zdravotného stavu žalovanej 1/. Tieto skutkové okolnosti žalobca nespochybnil, preto ich súd prvej inštancie mohol považovať za zhodné (súd môže ustáliť skutkový stav aj na základe výpovede účastníka konania, ak jeho tvrdenia druhá strana nespochybnila).
Ak potom súd založil svoje rozhodnutie o splátkach na týchto skutkových zisteniach, nemožno považovať rozhodnutie za nedostatočne zdôvodnené.
11. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaní predložili v konaní pred súdom prvej inštancie aj rozhodnutie T. o priznanom invalidnom dôchodku žalovanej 1/ (vo výške 275,30 eur v roku 2015), potvrdenie T. o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, potvrdenie o práceneschopnosti žalovanej 1/ a potvrdenie o výške príjmu žalovaného 2/ a žiadosti o odklad splátok úveru z dôvodu dlhodobej PN žalovanej 1/, podané u žalobcu dňa 19.06.2014 a dňa 01.07.2014. Súd prvej inštancie tieto listiny na pojednávaní dňa 13.10.2015 riadne oboznámil. Súd mal teda dostatočný skutkový podklad pre konštatovanie, že majetkové pomery žalovaných 1/ a 2/ neumožňujú uhradenie celého priznaného peňažného plnenia jednorazovo. Pri vyhlásení rozsudku a pri vydaní uznesenia vychádza súd zo stavu v čase jeho vyhlásenia, resp. vydania, v danom prípade teda súd prvej inštancie nemohol prihliadať na to, že práceneschopnosť žalovanej 1/ nemusí byť trvalá, a že majetkové pomery žalovaných sa môžu v budúcnosti zmeniť. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, pokiaľ ide o dôvody na povolenie splátok žalovaným.
12. Na druhej strane sa odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdením žalovaných, že im po uhradení nákladov na liečbu žalovanej 1/ zostáva na živobytie len 100 eur mesačne (tu už nejde o priame skutkové tvrdenie, ale o ničím nepodložený záver žalovaných). Žalovaní nijako nepreukázali výšku liečebných nákladov žalovanej 1/ (resp. predložili k tomu len dva pokladničné doklady spolu na sumu 18,90 eur) a ani ďalšie svoje výdavky (najmä náklady na bývanie). Pokiaľ argumentovali ďalšími úvermi, ktoré splácajú, odvolací súd musel dať za pravdu žalobcovi, že splácanie iných dlhov nemožno uprednostniť pred splácaním dlhu voči žalobcovi.
13. Odvolací súd sa preto stotožnil s námietkou žalobcu, že výška povolených splátok 30 eur mesačne (na obdobie do 31.05.2023) je neprimerane nízka a neumožňuje efektívne vymoženie pohľadávky. Splátkami po 30 eur mesačne by žalovaní nielenže vôbec nesplatili súdom priznanú istinu, ale takáto splátka by nepostačovala ani na úhradu úrokov a úrokov z omeškania (ktoré z istiny 24.291,08 eur, resp. 25.405,18 eur predstavujú približne 240 eur mesačne). Do 31.05.2023 by tak výška dlhu (pri splácaní po 30 eur mesačne) narástla až na vyše 45.000 eur (istina + úroky + úroky z omeškania). Takúto výšku splátok, ktorá by prakticky neumožnila splatenie priznaného peňažného plnenia, považoval odvolací súd za nesprávne určenú, preto bolo potrebné, aby odvolací súd výšku splátok zmenil.
14. Aj pri majetkových pomeroch žalovaných, ako ich zistil súd prvej inštancie, nemožno žalobcovi uprieť právo reálne dosiahnuť uspokojenie, teda splatenie dlhu, priznaného súdnym rozhodnutím. Pri určovaní výšky splátok pritom treba mať na zreteli nielen výšku istiny, ale aj výšku úrokov a úrokov z omeškania. Ako bolo uvedené vyššie, len úroky a úroky z omeškania dosahujú spolu výšku 240 eur mesačne. Za minimálnu sumu splátok preto odvolací súd považoval splátku 300 eur mesačne, ktorá umožní úhradu mesačných úrokov a úrokov z omeškania, ako aj (hoci zo začiatku v malej miere) časti istiny. Odvolací súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške splátok tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
15. Pokiaľ ide o trovy konania, odvolací súd ani v tejto časti nepovažoval rozsudok súdu prvej inštancie za nedostatočne odôvodnený. Ak súd prvej inštancie uviedol, že zohľadnil postoj žalobcu a žalovaných pred začatím konania, aj tu odvolací súd uvádza, že z vyjadrenia žalovaných, ktoré je súčasťou odôvodnenia rozsudku, vyplýva, že žalobcu viackrát žiadali o odklad splátok, avšak žalobca ich žiadostiam nevyhovel. Toto tvrdenie žalovaných žalobca nespochybnil (pričom žalovaní predložili súdu svoje žiadosti adresované žalobcovi zo dňa 19.06.2014 a zo dňa 01.07.2014). Je preto možné konštatovať, že žalovaní neboli pasívni, nečakali na to, kým žalobca proti ním začne súdne konanie, ale iniciatívne sa snažili riešiť svoju nepriaznivú finančnú situáciu (ku ktorej došlo v dôsledku objektívnej skutočnosti - práceneschopnosti a invalidity žalovanej 1/) dohodou so žalobcom, žalobca však na tieto ich snahy nereagoval.
16. Takisto postoj žalovaných počas konania bol jednoznačný: svoj dlh voči žalobcovi uznali, takže súd prvej inštancie mohol rozhodnúť na jednom pojednávaní rozsudkom na základe uznania nároku.
17. Uvedené okolnosti (spolu so skutočnosťou, že žalovaná 1/ je invalidná dôchodkyňa) zakladajú aj podľa odvolacieho súdu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p., resp. § 257 CSP
pre nepriznanie, resp. čiastočné nepriznanie náhrady trov konania. (Odvolací súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že aj keď § 257 CSP už výslovne neupravuje čiastočné nepriznanie náhrady trov, odvolací súd sa prikláňa k výkladu, že ak je možné nepriznať náhradu celkom, potom je možné nepriznať ju aj čiastočne.)
18. Odvolací súd vzal do úvahy aj argument žalobcu, že z jeho strany bolo nevyhnutné podniknúť kroky smerujúce k tomu, aby predišiel premlčaniu svojho nároku. Takýmto krokom však podľa názoru odvolacieho súdu nemuselo byť podanie žaloby - vzhľadom na postoj žalovaných bolo možné napríklad uznanie dlhu so splátkovým kalendárom, resp. ak už bola podaná žaloba, mohlo dôjsť k skončeniu konania zmierom pred otvorením prvého pojednávania, v dôsledku čoho by sa žalobcovi vrátilo 90 % zaplateného súdneho poplatku.
19. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti považoval odvolací súd za spravodlivé, aby sa žalovaní, aj keď u nich boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa, podieľali na nákladoch súdneho konania v rozsahu 10 % trov žalobcu, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu. To zodpovedá nielen časti súdneho poplatku, ktorá by žalobcovi nebola vrátená v prípade uzavretia zmieru pred prvým pojednávaním, ale približne aj nákladom, ktoré mohli žalobcovi vzniknúť pri mimosúdnom riešení sporu (napr. notárskou zápisnicou o uznaní dlhu).
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanoveniami § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP. Žalobca i žalovaní boli v odvolacom konaní úspešní len čiastočne, a to tak pokiaľ ide o výrok o splátkach (výšku splátky síce odvolací súd upravil, avšak odvolateľ nedosiahol nepriznanie splátok), ako aj o výrok o trovách. Preto odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania žiadnej zo strán.
21. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).