Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-125-2016.pdf
PDF · 106.58 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/125/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcu C., zastúpeného N. proti žalovanému C. zastúpeného N., o vyplatenie mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 09. februára 2016, č.k. 11C/110/2013-387, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalobca m á nárok proti žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým v poradí druhým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.896,80 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 41,79 Eur od 01.05.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 195,69 Eur od 01.06.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 298,94 Eur od 01.07.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 311,68 Eur od 01.08.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 409,74 Eur od 01.09.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 409,74 Eur od 01.10.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 409,74 Eur od 01.11.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 409,74 Eur od 01.12.2009 do zaplatenia, s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 409,74 Eur od 01.01.2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 38 ods. 1, 2, 4, § 70, § 78 ods. 1, § 79 ods. 1, 2, § 118 ods. 1, 2, § 129 ods. 1, 3, § 130 ods. 2, § 134 ods. 1, 2, 3, 4, 9, 10 Zákonníka práce. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady nevyplatenej mzdy za mesiac marec, apríl a máj 2009, kedy pracoval u žalovaného a za obdobie jún až november 2009, kedy mu žalovaný neprideľoval prácu podľa pracovnej zmluvy. Náhradu mzdy za uvedené obdobie žiadal v sume 3.425,19 Eur s úrokom z omeškania z jednotlivých zročných súm. Súd prvej inštancie si najskôr vyriešil otázku nevyplatenia mzdy za mesiac marec, apríl, máj 2009, kedy žalobca u žalovaného pracoval a mzdu mu nevyplatil. Mal za nesporné, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú. Dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa XX.XX.XXXX sa zmenilo miesto výkonu práce z H. do C., ul. W., s účinnosťou podpísania dodatku. Z evidencie dochádzky - príchody a odchody a z výplatných lístkov za mesiac marec, apríl a máj 2009 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca si plnil svoje povinnosti u žalovaného, za čo mu prináleží za vykonanú prácu mzda. Žalobca v tomto období vykonával prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Ak si teda žalovaný svoju povinnosť voči žalobcovi nesplnil a mzdu mu nevyplatil, súd prvej inštancie ho zaviazal zaplatiť mzdu za mesiac marec 2009 vo výške 41,79 Eur, apríl 2009 v sume 195,69 Eur a máj 2009 v sume 298,94 Eur. Uviedol, že na výplatnom lístku za mesiac marec 2009 mal žalobca čistú mzdu vo výške 249,51 Eur, ale žalovaný mu vyplatil dňa 17.07.2009 sumu 207,72 Eur, preto zvyšná časť tejto mzdy predstavuje sumu 41,79 Eur. Vo výplatnom lístku za mesiac apríl 2009 mal žalobca čistú mzdu vo výške 198,58 Eur a k výplate vo výške 195,69 Eur a za mesiac máj 2009 čistú mzdu vo výške 300,61 Eur a k výplate vo výške 298,94 Eur. Mal za to, že spolu je potom žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi za obdobie marec, apríl a máj 2009 sumu 536,42 Eur (§ 118 ods.1 Zákonníka práce). Konštatoval, že žalovaný v priebehu konania nenamietal nevyplatenie mzdy za toto obdobie. Súd prvej inštancie ďalej riešil otázku, či došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru dňa 15.05.2009, kedy mal žalovaný žalobcovi doručiť okamžité skončenie pracovného pomeru na spoločnom stretnutí zamestnancov na Ul. W. X v C., kde im oznámil, že prevádzka končí a žalobca podľa žalovaného okamžité skončenie pracovného pomeru odmietol prevziať. Žalovaný dal žalobcovi listom zo dňa 15.05.2009 okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.1 písm. b/ Zákonníka práce. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný uviedol závažné porušenie pracovnej disciplíny, lebo žalobca sa mu vyhrážal fyzickou likvidáciou, gestom, že mu podreže krk, slovne ho urážal, vykrikoval, že žalovaného zničí a to všetko za prítomnosti ostatných zamestnancov počas pracovnej doby v priestoroch na ulici W. X, C.. Okamžité skončenie pracovného pomeru je podpísané žalovaným. Podľa obsahu tejto listiny žalobca okamžité skončenie pracovného pomeru neprevzal, čo vyplýva z textu v spodnej časti, kde je uvedené „zamestnanec odmietol prevziať“ s dátumom 15.05.2009 a podpisom S. N.. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo adresované na adresu pobytu žalobcu, čo vyplýva z obsahu tejto listiny. Súd prvej inštancie mal z výpovedí strán sporu a svedkov za preukázané, že dňa 15.05.2009 na stretnutí zamestnancov žalovaného konanom na prevádzke v C. na Ul. W. X, došlo k oznámeniu žalovaným, že prevádzka končí, lebo nie sú finančné prostriedky, čo sa prejavilo aj na nevyplatení miezd niektorým zamestnancom. Medzi nimi bol aj žalobca. Súd prvej inštancie považoval za podstatné uviesť, že je neobvyklé, aby zamestnávateľ vopred do listiny skončenia pracovného pomeru vopred napísal, že ju zamestnanec odmietol prevziať. Ak by takto žalobca konal a okamžité skončenie pracovného pomeru by odmietol prevziať, žalovaný mohol po odmietnutí rukou napísať na listinu, že ju žalobca odmietol prevziať a odmietnutie potvrdiť svojím podpisom, pretože on ako zamestnávateľ dal žalobcovi listinu o skončení a nie S. N.. Žalovaný ďalej tvrdil, že v júni 2009 poslal žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru do miesta jeho bydliska, ale obyčajnou poštovou zásielkou, lebo vedel, že by ju žalobca doporučene neprevzal. Je nelogické, ak by žalobca odmietol podľa žalovaného prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru, aby mu posielal obyčajnou poštovou zásielkou v júni 2009 opäť okamžité skončenie pracovného pomeru, pretože mal potvrdené odmietnutie prevzatia okamžitého skončenia pracovného pomeru, podpísané S. N.. Zákon pritom upravuje takúto písomnosť doručiť zamestnancovi do vlastných rúk, nie obyčajnou poštovou zásielkou. Takýmto doručovaním žalovaný nepreukázal doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi. Ak teda podľa žalovaného žalobca prevzal na prevádzke okamžité skončenie pracovného pomeru, bolo úplne nadbytočné doručovanie obyčajnou poštovou zásielkou. Ďalej súd prvej inštancie považoval za podstatné uviesť, že ak považoval žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi doručené odmietnutím, mohol to oznámiť sociálnej poisťovni, resp. takúto listinu o skončení pracovného pomeru jej zaslať, pretože sociálna poisťovňa ho o predloženie takejto listiny žiadala. Žalovaný jej však oznámil, že žiadnu listinu o skončení pracovného pomeru žalobcu sociálnej poisťovni nepošle. Sociálna poisťovňa, pobočka C. oznámila žalobcovi, že žalovaný ako jeho zamestnávateľ zánik jeho pracovného pomeru deklaroval dňa 29.03.2010 predložením registračného listu FO - odhláška - zamestnanec na pracovný pomer, s dátumom zániku poistenia 26.05.2009. Čo sa týka svedkov, ktorí vypovedali pred vyšetrovateľom, títo vypovedali k vyhrážkam žalobcu voči žalovanému a vo výpovediach ani jeden svedok neuviedol, že žalovaný pre vyhrážky a urážky zo strany žalobcu s ním okamžite skončil pracovný pomer v deň spoločného stretnutia dňa 15.05.2009, kedy zamestnancom oznámil ukončenie prevádzky. Z výpovede žalovaného a svedka I.. M. W. vyplynulo, že po incidente žalobca odišiel z priestorov prevádzky, pričom žalovaný, ktorý mal dať žalobcovi na tomto stretnutí okamžité skončenie pracovného pomeru práve pre vyhrážanie a urážky žalobcu, túto listinu nespomenul, rovnako ako svedok I.. M. W.. Zhodne uviedli, že po incidente žalobca odišiel z prevádzky. Ak by túto listinu žalovaný žalobcovi skutočne odovzdal a žalobca by ju odmietol prevziať, žalovaný nemal dôvod, aby túto skutočnosť pred vyšetrovateľom neuviedol. Súd prvej inštancie uviedol, že ak by žalovaný disponoval s okamžitým skončením pracovného pomeru, mohol ho doručiť ako listinný dôkaz do súdneho spisu skôr, nie 20.05.2013, mohol ho predložiť sociálnej poisťovni, ktorá ho o to žiadala a tiež polícii, lebo za správanie žalobcu dal žalovaný žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru. Súd prvej inštancie však neposudzoval dôvody skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného, ale posudzoval, či
okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce, preto sa s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru nezaoberal. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nebolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru kvalifikovaným spôsobom, v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a nemal za preukázané, že ho žalobca odmietol na spoločnom stretnutí dňa 15.05.2009 prevziať. Žalobca žiadal žalovaného listom zo dňa 09.06.2009 o prideľovanie práce, nakoľko mu nebolo doručené skončenie pracovného pomeru a mal za to, že jeho pracovný pomer trvá aj naďalej. Trval na ďalšom zamestnaní a prideľovaní práce podľa dohodnutých pracovných podmienok v pracovnej zmluve. Žalobca list adresoval žalovanému na adresu jeho pobytu Y. X, C. doporučenou poštovou zásielkou, o čom svedčí podací lístok zo dňa 12.06.2009. Žalovaný na toto oznámenie žalobcu nereagoval. V priebehu konania tvrdil, že takéto oznámenie od žalobcu nedostal. Žalobca žiadal náhradu mzdy za mesiac jún 2009 až november 2009, pričom predložila výpočet mzdy za vyššie uvedené obdobie nasledovne: jún 2009 netto mzda 438,51 Eur; júl 2009 netto mzda 474,19 Eur; august 2009 netto mzda 438,51 Eur; september 2009 netto mzda 456,34 Eur; október 2009 netto mzda 456,34 Eur a november 2009 netto mzda 438,51 Eur. Písomným podaním zo dňa 15.01.2010 žiadal o rozšírenie návrhu na sumu 3.407,36 Eur, pričom súd uznesením zo dňa 12.02.2010 pripustil rozšírenie návrhu o sumu 2.494,68 Eur s príslušenstvom a súd procesným uznesením na pojednávaní dňa 24.08.2010 upravil celkovú sumu na sumu 3.425,19 Eur, ktorú upravila právna zástupkyňa žalobcu. Žalobcovi patrí náhrada mzdy odo dňa, keď trval na ďalšom zamestnaní a prideľovaní práce, t.j. od 09.06.2009, lebo týmto dňom žiadal o prideľovanie práce žalovaného, čo mu oznámil doporučenou písomnou zásielkou. Za obdobie od 09.06.2009 do novembra 2009 patrí žalobcovi náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku vypočítaného podľa § 134 Zákonníka práce. V zmysle tohto zákonného ustanovenia priemerný zárobok na pracovnoprávne účely sa zisťuje zo mzdy zamestnanca zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa priemerný zárobok zisťuje. V súdenej veci sa jedná o predchádzajúci štvrťrok, t. j. január, február, marec 2009. Do spisu žalovaný založil výplatné lístky žalobcu za obdobie január, február a marec 2009. V mesiaci január 2009 bola žalobcovi zúčtovaná mzda 402,38 Eur za odpracované hodiny v počte 128; v mesiaci február 2009 bola žalobcovi zúčtovaná mzda 457,55 Eur za odpracované hodiny v počte 144 a v mesiaci marec 2009 bola žalobcovi zúčtovaná mzda 281,78 Eur za odpracované hodiny v počte 120. V rozhodnom období (mesiace január, február a marec 2009) bola žalobcovi zúčtovaná mzda spolu v sume 1.141,61 Eur za 392 odpracovaných hodín, čo predstavuje priemerný hodinový zárobok 2,9125 Eur. Uvedený priemerný hodinový zárobok vyplýva aj z výplatného lístku za mesiac apríl 2009 doloženého žalovaným, kde v kolónke „priemer - dovolenka“ je vyčíslená rovnako suma 2,9125 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 134 ods. 4 ZP sa pre výpočet priemerného mesačného zárobku požije násobok priemerného počtu pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac (pri štyridsať hodinovom týždennom pracovnom čase), čo predstavuje 173,92 hodiny a priemerného hodinového zárobku zamestnanca, ktorý je v prípade odporcu vo výške 2,9125 Eur, čo predstavuje spolu sumu 506,55 Eur mesačne. Uviedol, že v zmysle § 134 ods. 9 ZP od priemerného mesačný zárobku žalobcu vyčísleného v sume 506,55 Eur sa odpočíta poistné na zdravotné poistenie vo výške 4% (t.j.20,26 Eur), nemocenského poistenia vo výške 1,4% (t.j. 7,09 Eur), starobné poistenie vo výške 4% (t.j. 20,26 Eur), invalidné poistenie vo výške 3% (t.j. 15,19 Eur) a poistenie v nezamestnanosti 1% z vymeriavacieho základu (t.j. 5,06 Eur), čo predstavuje spolu sumu 438,69 Eur. Preddavok na daň z príjmov fyzických osôb vo výške 19%, vyčíslenej zo sumy 438,69 Eur po zohľadnení nezdaniteľného minima vo výške 286,27 Eur, je suma preddavku na daň vo výške 28,95 Eur, a teda priemerný mesačný čistý zárobok žalovaného za obdobie 1. júl 2009 do 30. november 2009 je v sume 409,74 Eur. Žalobca dňa 06.09.2009 oznámil žalovanému, že trvá na tom, aby naďalej vykonával prácu. S poukazom na ustanovenie § 78 ods. 1 a 2 Zákonníka práce má žalobca preto nárok na pomernú časť mzdy za mesiac jún 2009, ktorá predstavuje spolu sumu 366,74 Eur, a to priemerný počet pracovných hodín v mesiaci ponížený o počet neodpracovaných dní (v počte 48 hodín) t.j. spolu 125,92 hodín, násobené priemerný hodinový zárobok 2,9125 Eur t.j. spolu 366,74 Eur. Po odpočítaní poistného na zdravotné poistenie vo výške 4% (t.j.14,66 Eur), nemocenského poistenia vo výške 1,4% (t.j. 5,13 Eur), starobného poistenia vo výške 4% (t.j. 14,66 Eur), invalidného poistenia vo výške 3% (t.j. 11,00 Eur) a poistenie v nezamestnanosti 1% z vymeriavacieho základu (t.j. 3,66 Eur), je spolu suma 317,63 Eur. Preddavok na daň z príjmov fyzických osôb vo výške 19%, vyčíslenej zo sumy 317,63 Eur po zohľadnení nezdaniteľného minima vo výške 286,27 Eur, je suma preddavku na daň vo výške 5,95 Eur, a teda pomerná časť priemerného mesačného čistého zárobku žalovaného za mesiac jún 2009 je v sume 311,68 Eur. Teda odhad čistej mzdy, ktorú by žalobca dosiahol, ak by bol pracoval u žalovaného v období od 9. júna 2009 do 30. novembra 2009 je spolu vo výške 2.360,38 Eur. Súd prvej inštancie na základe uvedeného zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi za obdobie marec, apríl a máj 2009 sumu 536,42 Eur a za obdobie od 9. júna 2009 do 30. novembra 2009 sumu 2.360,38 Eur, teda spolu sumu 2.896,80 Eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Uviedol, že žalovaný sa dostal do omeškania s jednotlivými zročnými splátkami mzdy, preto je povinný zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania podľa nar. vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonáva ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákona. Úrok z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska. Mzda podľa pracovnej zmluvy je splatná najneskôr do konca kalendárneho mesiaca, preto je žalovaný v omeškaní prvým dňom v mesiaci po splatnosti mzdy. Záverom vyslovil, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods.1 O.s.p. do 30-tich od právoplatnosti rozhodnutia.
2. Proti rozsudku vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytýkal, že pri riešení otázky, či došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru žalobcu dňa 15.05.2009, súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosť, že čestné prehlásenia U. G. a Q. S. boli spísané v deň posledného pojednávania 22.05.2015, z ktorých vyplýva, že žalobca nedostal vyplatenú mzdu a nebolo mu predložené okamžité ukončenie pracovného pomeru zamestnávateľom, pričom z obsahu týchto podaní je zrejmé, že ich písal žalobca, lebo sú napísané rovnakým písmom. Navyše svedok Q. S. tvrdí, že bol prítomný v sídle žalovaného počas incidentu, aj keď podľa knihy dochádzok nebol. Aj z jeho výpovede vyplýva, že v rámci svojej pracovnej náplne plnil predovšetkým pracovné úlohy mimo sídla žalovaného a teda je skutočne pochybné uveriť jeho výpovedi. Ďalej pripustil, že žalobca bol odhlásený v sociálnej poisťovni neskôr, ale žalovaný opomenul odhlásiť aj ostatných zamestnancov, s ktorými ukončil pracovný pomer dohodou. Poukazoval na to, že následne bol dlhodobo na PN. Mal za to, že nie je preto možné tvrdiť, že nedošlo k skončeniu pracovného pomeru. Pokiaľ žalobca spochybňoval listinu okamžitého skončenia pracovného pomeru s tým, že táto mala byť vopred pripravená, keďže sa tam nachádzal aj text „odmietol prevziať“, dôvodil, že túto dal vyhotoviť so zákonnými náležitosťami a vedomý si toho, že zamestnanec ju môže odmietnuť prevziať po tom, ako sa mu žalobca vyhrážal. Z uvedeného dôvodu sa pripravil aj na alternatívu odmietnutia jej prevzatia. Pokiaľ sa súd prvej inštancie v odôvodnení tej časti rozsudku, v ktorej uzavrel, že žalovaný žalobcovi neodovzdával na pracovisku listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru, odvoláva na výpovede svedkov, ktorí v priestupkovom konaní o tomto nevypovedali, považoval za nevyhnutné uviesť, že predmetom priestupkového konania nebolo doručenie alebo nedoručenie tejto listiny, ale zisťovanie, či sa žalobca spôsobom opísaným žalovaným skutočne žalovanému vyhrážal. Nebol žiadny dôvod na to, aby či už žalovaný alebo iní svedkovia vypovedali o tom, že bolo, alebo nebolo žalobcovi dané okamžité skončenie pracovného pomeru. Poukazoval na tú skutočnosť, že ak súd prvej inštancie pochybuje o pravdivosti výpovedí napríklad svedkov I.. W., či S. N. a uverí výpovedi svedka S., ktorý je osobne zaujatý proti žalovanému a ani nebol v predmetný deň na pracovisku, nesvedčí to o nestrannom postoji súdu k danej veci a len potvrdzuje presvedčenie žalovaného, ktoré vyslovil, že sudkyňa je v tejto veci voči nemu zaujatá. Zároveň poukazoval na tú skutočnosť, že listinu o okamžitom skončení pracovného pomeru predkladal pri podaní dovolania na Najvyšší súd SR a nie tak, ako uviedol súd prvej inštancie na prvom pojednávaní, na ktorom sa zúčastnil s právnym zástupcom. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktoré v konaní vykonal, keď konštatoval, že nedošlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania.
4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
5. Odvolanie žalovaného nesmerovalo proti výroku rozsudku, ktorým bolo konanie proti žalovanému zastavené. Uvedený výrok nadobudol právoplatnosť a rozhodnutie odvolacieho súdu sa ho nedotýka.
6. Po podaní odvolania žalovaným došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v čase podania odvolania.
7. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p.
8. Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, bolo možné odôvodniť len skutočnosťami uvedenými v ustanovení § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p.
9. V preskúmavanej veci z obsahu odvolania možno vyvodiť, že žalovaný uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). 10. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., jeho nedostatok spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by preto bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporovalo ustanoveniam § 133 až 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. bolo teda možné napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na nesprávnosť ktorého je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
11. V posudzovanej veci súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým záverom a vec aj správne posúdil.
12. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré poukazuje. Konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie. Uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Odvolacie námietky žalovaného uvedené v podanom odvolaní sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne a vyčerpávajúco vysporiadal, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. O námietke zaujatosti zákonnej sudkyne bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24. marca 2014, č.k. 19NcC/9/2014-240. Krajský súd nepovažoval námietku zaujatosti vznesenú žalovaným voči zákonnej sudkyni za dôvodnú. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach naň v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Je nesporné, že žalobca v mesiacoch marec, apríl, máj 2009 u žalovaného vykonával prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Žalovaný nepoprel, že mu za vykonanú prácu mzdu riadne nevyplatil. Rovnako nespochybnil, že žalobcovi nevyplatil náhradu mzdy za obdobie (od 09.06.2009 až november 2009), v ktorom sa žalobca domáhal prideľovania práce a túto mu žalovaný neprideľoval, ktorú skutočnosť dôvodil okamžitým skončením pracovného pomeru so žalobcom. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci správne zameral dokazovanie, či zo strany žalovaného došlo k platnému okamžitému skončeniu pracovného pomeru so žalobcom. Z vyčerpávajúceho dokazovania súdom prvej inštancie, z výsluchu strán sporu, svedkov, ako aj z listinných dôkazov má odvolací súd za nepochybné, že právne účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru voči žalobcovi nenastali z dôvodu, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo kvalifikovaným spôsobom podľa § 38 Zákonníka práce žalobcovi doručené. Žaloba žalobcu bola preto podaná dôvodne.
13. Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní úspešný nebol. 15. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).