Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/264/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudkýň: JUDr. Eva Barcajová a JUDr. Ľuboslava Vanková v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného splnomocnencom: Tomáš Kušnír, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: A. S., nar. X.X.XXXX, trvale bytom Q., o zaplatenie 241,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 3C/264/2013-82 zo dňa 27.4.2016, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh (žalobu) zamietol a odporkyni (žalovanej) náhradu trov konania nepriznal.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497, § 261 ods. 3 písm. d), § 273 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b), § 4 ods. 1, 2, 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 524 ods. 1, 2, § 525 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, v ktorej nepochybne vystupuje na strane dodávateľa finančnej služby banka. Zo žiadneho z dôkazov nevyplynulo, že by úver nebol spotrebiteľským a treba vyvodiť, že v zmluve o úvere nevystupovala žalovaná ako podnikateľ, vystupovala ako spotrebiteľ. Súd prvej inštancie posudzoval preto vzťah strán nielen podľa Obchodného zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa týka skutočnosti, že zmluva o úvere nie je uvedená ako typ spotrebiteľskej zmluvy v ustanovení § 52 Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté aj podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Zmluva o úvere je formulárom a tak isto VOP. Zmluvu o úvere mohla žalovaná buď ako celok prijať alebo odmietnuť, okrem predmetu a ceny nemohla podmienky individuálne vyjednať. Zmluva o úvere je uzavretá platne a podľa zmluvy o postúpení pohľadávok a jej prílohy malo dôjsť k postúpeniu

pohľadávky na žalobcu. Podľa Oznámenia Slovenskej sporiteľne a.s. táto oznamovala žalovanej podľa § 526 Občianskeho zákonníka, že pohľadávku postupuje na žalobcu, od okamihu doručenia oznámenia mala ako dlžníčka uhrádzať pohľadávku postupníkovi, t. j. žalobcovi. Ustanovenia VOP o fikcii doručenia nemožno použiť, pretože sú známe ako dokument, ktorý sa mal stať podľa zmluvy o úvere jej súčasťou iba podnikateľom, ako vyplýva z dikcie a významu VOP z ustanovenia § 273 Obchodného zákonníka a platnou súčasťou zmluvy o úvere uzavretej so spotrebiteľom a platnou súčasťou zmluvy sa nemohli stať ani iné obchodné podmienky banky, pretože žalovaná nevystupovala v zmluve o úvere ako podnikateľka, ale ako spotrebiteľ nepodnikajúci v tej sfére podnikania, ako banka. Ak by sa mali stať súčasťou a zmluva o úvere uzavretá so spotrebiteľom vyžaduje podľa zákona o spotrebiteľskom úvere písomnú formu, jej súčasti podľa § 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka tak isto vyžadujú, aby boli podpísané zmluvnými stranami a na dôkaz, že podmienka pre platnosť právnych úkonov, ktoré znamenajú prejav vôle účastníkov ku vzniku, zániku alebo zmene tých práv a povinností, ktoré mali byť podľa VOP obsahom zmluvy o úvere a nahrádzať obsah zmluvy sú bez podpisu zmluvných strán podľa § 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom, žalovanú nezaväzujúcim a neprevzatím Oznámenia žalovanou nemohlo vyvolať ani fikciu doručenia Oznámenia. Účinok oznámenia postúpenia postupcom dlžníkovi preto nenastal. Podľa názoru súdu prvej inštancie v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník v omeškaní po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru po doručení výzvy dlžníkovi za podmienok stanovených v zákone o bankách alebo zmluvu vypovedať alebo od zmluvy odstúpiť. Ustanovenie § 525 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Preto ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje postúpiť banke iba takú pohľadávku jej klienta, u ktorej sú splnené určité podmienky na inú osobu, ktorá bankou nie je a vyžaduje sa, aby bol klient aspoň 90 dní v omeškaní s platením a aby ho banka na splnenie písomne vyzvala. Ak neboli splnené predpoklady na postúpenie pohľadávky, banka neukončila záväzkový vzťah a úver pred postúpením pohľadávky nebol splatný, pohľadávka banky nie je postupiteľná, jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané, potom je postúpenie svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné medzi stranami zmluvy o postúpení pohľadávok. Voči žalovanej by bolo postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak by sa dostalo oznámenie do sféry dispozície od postupcu, v prípadoch podľa § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Pokiaľ banka postúpila predmetnú pohľadávku v celom rozsahu na žalobcu, postupovala v rozpore s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. Ak nebol ku dňu postúpenia pohľadávky splatný celý úver, banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane príslušenstva či poplatkov na iný subjekt a žalobca v konaní nedokázal, že boli splnené zákonné predpoklady, resp. zákonné podmienky postúpenia, vyžadujúce sa podľa zákona o bankách od bank.

4. Súd prvej inštancie úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania, pretože z jej strany nebol podaný návrh na rozhodnutie o trovách konania a z obsahu spisu žalovanej žiadne trovy nevyplývajú.

5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne odvolanie žalobca prostredníctvom jeho splnomocnenca z dôvodu nesprávneho právneho veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok napadnutý súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky, spolu s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanej, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Žalobca nepripúšťa, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky. Zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v

omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť svoju pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Žalobca zastáva názor, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok, vrátane príslušenstva. Ďalej zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Aktívnu legitimáciu preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu.

6. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. S účinnosťou Civilného sporového poriadku od 1.7.2016 inštitút opatrovníka strany ustanoveného z dôvodu neznámeho pobytu zanikol, preto žalovaná nie je v konaní už zastúpená opatrovníčkou ustanovenou súdom prvej inštancie uznesením č. k. 3C/264/2013-61 zo dňa 5.11.2015.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a 202 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 205 ods. 1 v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, aktuálne § 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c), f) v čase podania odvolania účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. e), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté rozhodnutie je vo výroku vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Predmetom konania je nárok na zaplatenie sumy 241,12 eur, úroku z omeškania vo výške 2,78 eur a úroku z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 241,12 eur od 21.12.2010 do zaplatenia. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a právne správne posúdil uplatnený nárok žalobcu.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.12.2005 bola medzi obchodnou spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. v skratke SLSP, a.s., IČO 00 151 653, so sídlom Suché Mýto 4, Bratislava (ďalej aj „SLSP, a.s.“) ako bankou a žalovanou ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0252704418, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 2.655,51 eur (pôvodne 80.000,-Sk) s dohodnutou premenlivou úrokovou sadzbou v deň podpisu zmluvy vo výške 11,60 % ročne. Žalovaná sa zaviazala zaplatiť uvedený úver s príslušenstvom v mesačných splátkach vo výške 60,28 eur (pôvodne 1.816,-Sk) so splatnosťou k 20. dňu v mesiaci, pričom splatnosť prvej splátky bola dohodnutá na deň 20.1.2006 a

konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 20.12.2010. Žalovaná úver čerpala dňa 30.12.2005 v sume 2.655,51 eur a z poskytnutého úveru zaplatila celkom sumu 373,37 eur. Dňa 4.11.2009 uzavreli SLSP, a.s. ako postupca a žalobca ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE, predmetom ktorej zmluvy o postúpení pohľadávok bolo mimo iného i postúpenie peňažnej pohľadávky vo výške 4.766,23 eur s príslušenstvom voči žalovanej zo Zmluvy o splátkovom úvere č. 0252704418 zo dňa 30.12.2005. Listom zo dňa 20.11.2009 oznámila SLSP, a.s. žalovanej, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE zo dňa 4.11.2009 postúpila pohľadávku vo výške 4.766,23 eur s príslušenstvom na žalobcu. Listom zo dňa 6.8.2013 vyzval žalobca žalovanú na zaplatenie sumy 5.707,47 eur najneskôr do 13.8.2013.

12. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

13. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho zmluvu o úvere (§ 497), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi SLSP, a.s. a žalovanou je vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 ods. 1 - 3). Súčasne súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že v danom prípade ide o nárok na zaplatenie zostatku poskytnutého spotrebiteľského úveru SLSP, a.s. žalovanej a v danom prípade sa tak na právny vzťah účastníkov tohto záväzkového vzťahu, na ktorý sa vzťahuje zákon č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“).

14. Uzavretú zmluvu o úvere odvolací súd považuje taktiež za zmluvu spotrebiteľskú tak, ako to uzavrel správne aj súd prvej inštancie a nespochybnil ani žalobca. SLSP, a.s. ako právnická osoba poskytla v rámci svojho podnikania úver žalovanej, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie bezúčelového spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

15. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (SLSP, a.s.) zo zmluvy o splátkovom úvere, ktorú tento uzavrel so žalovanou. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku, bolo preto potrebné, aby v prvom rade žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej inštancie predložil žalobca kópiu Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE zo dňa 4.11.2009 uzavretú medzi SLSP, a.s. a žalobcom a kópiu Oznámenia SLSP, a.s. zo dňa 20.11.2009 o postúpení pohľadávky podľa § 526 Občianskeho zákonníka. Stranou v spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným).

Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno- právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno- právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

16. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. zákona č. 473/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o postúpení (ďalej len „zákon o bankách“), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

17. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle ustanovenia § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Pokiaľ ide o stanovenie podmienok pre postúpenie pohľadávok banky alebo pobočky zahraničnej banky na tretiu osobu v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, je toto ustanovenie k ustanoveniu § 524 Občianskeho zákonníka upravujúceho postúpenie pohľadávok právnou normou lex specialis, ktorá sa uplatní prednostne. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Sprísnenie zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky je náležité z dôvodu, že po postúpení pohľadávky rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie je vždy zachovaná kontinuita náležitého dohľadu centrálnej banky, ktorá kontrola je osobitne dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi účastníkmi zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v ustanovení § 525 Občianskeho zákonníka, ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle ustanovenia § 526 ods. 1

Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

18. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie (ďalej len „OSP“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

19. Podľa § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

20. Citované ustanovenie § 120 ods. 1 OSP zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

21. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 OSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

22. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v citovanom ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupník v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 OSP (akt. § 132 ods. 1 tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

23. V danom prípade z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobca nepreukázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka SLSP, a.s., voči žalovanej postúpená na neho, boli podmienky postúpenia podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Uplatnený nárok žalobcu predstavoval štyri splátky predmetného spotrebiteľského úveru vo výške 60,28 eur splatné dňa 20.9.2010, dňa 20.10.2010, dňa 20.11.2010 a dňa 20.12.2010, teda spolu v sume 241,12 eur. Zmluva o postúpení pohľadávok č. 1105/2009/CE bola medzi SLSP, a.s. a žalobcom uzatvorená dňa 4.11.2009. Z uvedeného je zrejmé, že ku dňu postúpenia pohľadávky, neboli splátky poskytnutého spotrebiteľského úveru, ktorých zaplatenia sa žalobca v konaní domáha, ani len splatné, teda žalovaná nebola ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní s touto nesplatenou časťou jej poskytnutého úveru. Už prvá podmienka platného postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu, t. j. omeškanie klienta (dlžníka), tak nebola splnená. Bezpredmetným je potom zaoberať sa druhou podmienkou platného postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu, t. j. existenciou písomnej výzvy banky dlžníkovi na plnenie. Žalobca teda nedokázal, že pohľadávka voči žalovanej bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovanej

doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky, čo však v konaní preukázané nebolo) a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanej uplatňovať pred súdom.

24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je nevyhnutné konštatovať, že SLSP, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanej (ktorá je predmetom tohto sporu) žalobcovi len po tom, ak by bola žalovaná napriek písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením, čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu žalovanej. V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným právnym úkonom, na ktorú neplatnosť je povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky prihliadnuť. Je treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo dôvodné jeho žalobu zamietnuť.

25. Pokiaľ žalobca podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01 zo dňa 11.6.2003, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, toto rozhodnutie sa týka obchodnoprávnych vzťahov, ktoré sú založené na úplne iných princípoch ako vzťahy spotrebiteľské. V prejednávanej veci sa na rozdiel od prípadu, na ktorý sa žalobca odvoláva, jedná o spotrebiteľský vzťah, v ktorom spotrebiteľ vystupuje ako slabšia strana sporu a požíva osobitnú ochranu zo strany súdu. Vzhľadom na charakter daného sporu, ktorého predmetom sú záväzky zo spotrebiteľského vzťahu, je dôvodná zvýšená miera ingerencie súdu ako orgánu ochrany práva do spotrebiteľských právnych vzťahov, čo vyplýva okrem iného aj z ustanovenia § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a ktoré ukladá orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliadať aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie aj bez toho, aby sa žalovaná tohto dovolávala, prihliadať na prípadnú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, brániaci uplatniť alebo priznať plnenie žalobcu voči žalovanej, ktorá je tu v pozícii spotrebiteľa. Žalobca síce predložil Oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky zo dňa 9.7.2013, avšak nepreukázal či toto oznámenie bolo reálne žalovanej doručené. Preto správne súd prvej inštancie žalobu zamietol po zistení, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ktorý tak nie je v spore vecne aktívne legitimovaný.

26. K námietke odvolateľa, že z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná, odvolací súd uvádza nasledovné:

27. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách jednoznačne vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou uvedenou v ustanovení § 92 ods. 8 (predtým § 92 ods. 7) zákona o bankách mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

28. Ďalej žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, pričom tento odvolací dôvod bližšie nezdôvodnil. K tejto odvolacej námietke považuje odvolací súd za prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie (aktuálne § 185 Civilného sporového poriadku). Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane v § 120 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie) preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorý z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak žalobca vidí pochybenie v tomto procesnom postupe súdu, mal by zároveň argumentovať aj nevykonaním ním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, keď prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné mimo iného vnímať aj v spojitosti s ustanovením § 366 písm. d) Civilného sporového poriadku, z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť len v tom prípade, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Z obsahu spisu však nevyplýva, že by žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhol vykonať ďalšie dôkazy potrebné na objasnenie skutkových okolností prípadu a rovnako z obsahu odvolania nevyplýva, že by žalobca v odvolaní argumentoval novými skutočnosťami a dôkazmi, ktoré nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. V kontradiktórnom procese nemožno ani objektívne dávať za vinu súdu, ktorý postupoval v intenciách prejednacieho princípu, neunesenie dôkazného bremena žalobcu, ktorý žalobca namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie, hoci sám v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil ďalšie prostriedky procesného útoku, ktorými by bol dotvorený skutkový stav. Súd prvej inštancie svojim postupom žalobcu nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu Občiansky súdny poriadok účinný v čase konania pred súdom prvej inštancie priznával. Odvolacia námietka žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je preto nenáležitá.

29. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu, rozhodol vo výroku vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou odvolateľa, s použitím ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého), z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 .

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .