Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7CoE-133-2017.pdf
PDF · 101.53 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoE/133/2017
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Imricha Volkaia a JUDr. Agnesy Hricovej v exekučnej veci oprávneného C. s.r.o. so sídlom v H. na C. ul.č. XX, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. na R. ul. č. XX, o vymoženie 1 306,49 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 9Er 288/2009-27 zo dňa 19.09.2016 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.
Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.
Účastníkom konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur do 10 dní od právoplatnosti uznesenia.
2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 05.05.2009 domáhal vymoženia svojej pohľadávky na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 16.01.2009 sp. zn. SR 13255/2008. Dňa 08.06.2009 bolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie na vykonanie exekúcie.
3. Súd mal preukázané, že účastníci exekučného konania uzavreli dňa 27.05.2008 zmluvu o úvere č. 7510228, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 663,88 Eur, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť oprávnenému v 12 mesačných splátkach po 108,21 Eur spolu s príslušným poplatkom vo výške 634,67 Eur. V bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je zakotvená rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej sa všetky spory vzniknuté zo zmluvy, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešiť a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jediným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.
4. Následne súd citoval § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 52 ods. 1 a 3, 4, § 53 ods. 1 a 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a uviedol, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou. Uvedená rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu a odopiera mu možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Na základe uvedeného súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka je v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, preto je v zmysle ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Keďže právomoc rozhodcovského súdu konať vo veci a rozhodnúť bola založená na neplatnom právnom úkone, súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
5. O trovách exekúcie súd rozhdol podľa ust. § 199, § 200 ods. 1, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ust. § 4 ods. 1, § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur.
6. V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d) a h) CSP. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 499/2012 zo dňa 10.07.2013, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktoria Csipai a vyčítal súdu prvej inštancie, že účastníkom konania neumožnil viesť kontradiktórne konanie. Nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného. Namietal, že súd pri aplikácii smernice 93/13/EHS nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, ako aj dať mu možnosť vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré preukazujú, že tieto súdy pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS zásadne odlišne ako exekučný súd. Súčasne citoval ďalšie rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na to, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu, ktorý vykonal preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto revíznemu postupu došlo navyše za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Zdôraznil, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky napadnúť, inak platí, že ak táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského rozsudku právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodcovského rozsudku a účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Exekučný súd je viazaný rozhodcovským rozsudkom rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu, inak by došlo k porušeniu zásady rovnocennosti. Namietal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b/ CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že súd vo veci nevytýčil pojednávanie tak, ako to vyžaduje ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že voči povinnému je v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1
písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa jeho názoru platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený taktiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zastával názor, že zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ust. § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov, ktoré poskytuje sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Ďalej uviedol, že povinný vyjadril podpísaním zmluvy o úvere súhlas so zmluvnými podmienkami t.j. aj s bodom 6 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru. Dohodnutý úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžník je povinný ho zaplatiť len v prípade, ak nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho zo zmluvy o úvere. Oprávnený bol toho názoru, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne nie je neprimeraný a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že zo žiadnych právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si môžu zmluvné strany dohodnúť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a uviedol, že s ohľadom na vyššie podnikateľské riziko, ktoré oprávnený znáša, je právne akceptovateľné aj vyššie úročenie. Zastával názor, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich svojím konaním ako prvý porušil. Aplikovaním moderačného práva by súd nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, čo by viedlo k značenému oslabeniu postavenia oprávneného a k nemožnosti uplatnenia zmluvnej slobody pri uzatvorení zmluvy. Tvrdil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie , exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje, preto považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné . Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
8. Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
9. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Podľa ust. § 9a Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
12. Exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný už pri žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého sa má exekúcia vykonávať alebo sa už vykonáva, bol vydaný orgánom na to oprávneným. Ak
exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý nemal legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku, na základe takéhoto exekučného titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému, pretože exekučnému titulu chýba dôležitá vlastnosť, a to jeho materiálna vykonateľnosť.
13. Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15.
14. V posudzovanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Podstatné pre posúdenie, či sa exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu vydaného orgánom na to oprávneným je zistenie, či v zmluve, prípadne v inom dokumente si strany dohodli rozhodcovskú doložku alebo uzavreli rozhodcovskú zmluvu.
15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že účastníci konania uzavreli dňa 27.05.2008 zmluvu o úvere č. 7510228 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako dlžníkovi úver vo výške 663,88 Eur, a povinný sa úver zaviazal vrátiť spolu s poplatkom vo výške 634,67 Eur, teda celkom 1 298,55 Eur v 12 mesačných splátkach po 108,21 Eur od 17.06.2008. K odvolacej námietke oprávneného odvolací súd udáva, že pre posúdenie zmluvného vzťahu účastníkov zmluvy nie je rozhodujúce, ako je zmluva označená, ale rozhodujúci je jej obsah z hľadiska, či spĺňa zákonné podmienky pre právne posúdenie zmluvy ako spotrebiteľského úveru. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluvu o úvere uzavretú medzi účastníkmi konania je potrebné posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu a na posúdenie práv a povinností z nej vyplývajúcich použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V opačnom prípade by povinnému ako spotrebiteľovi nebola poskytnutá zákonná ochrana, ktorá mu z úpravy spotrebiteľských zmlúv vyplýva.
16. Súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v bode 17. je zakotvená rozhodcovská doložka. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).
17. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).
18. Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
19. Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní
20. Odvolací súd zastáva rovnaký právny názor ako súd prvej inštancie, že predmetná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku možno považovať tú, ktorá spotrebiteľa núti, aby všetky spory vzniknuté v budúcnosti z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní pred konkrétne určeným rozhodcovským orgánom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj v prípade, ak síce spotrebiteľ má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Obsah zmluvy bol dopredu daný a spotrebiteľ ju mohol len ako celok odmietnuť alebo sa jej ako celku podrobiť. Odvolací súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej doložky rozhodnutiu rozhodcovského súdu, nemožno hovoriť o individuálne dojednanej podmienke spotrebiteľskej zmluvy. Jedná sa o neprimeranú zmluvnú podmienku a súd je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že spotrebiteľ nebude takouto doložkou viazaný.
21. Súd prvej inštancie správne uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24.02.2011, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že „ak je zmluvná podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ (veriteľ) ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“
22. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že medzi účastníkmi konania nedošlo k platnému uzavretiu dohody o rozhodcovskej doložke, preto nie je možné prihliadať na rozhodcovskú doložku obsiahnutú vo všeobecných obchodných podmienkach zmluvy uzavretej medzi účastníkmi. Z tohto dôvodu nebol ani rozsudok rozhodcovského súdu spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého možno nariadiť výkon exekúcie. Z týchto dôvodov súd správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, preto odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.
23. V podanom odvolaní oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pretože opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Odvolací súd tomuto návrhu oprávneného nevyhovel a zamietol ho, nakoľko sa nedomnieva, že ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou SR. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.
24. Podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania,
25. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti
so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.
26. Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS545/2010-15 v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
27. Z týchto dôvodov odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania nevyhovel a zamietol ho.
28. O náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že účastníkom nárok náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a povinnému žiadne trovy konania nevznikli.
29. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3: 0 (ust. § 393 ods. 3 druhej vety CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (ust. § 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie plynie lehota znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (ust. § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (ust. § 429 ods. 1 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (ust. § 428 CSP)