Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_14Cob-154-2016.pdf
PDF · 128.28 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/154/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, proti žalovanému: Žilinská parkovacia spoločnosť, s.r.o., so sídlom Košická 2, 010 01 Žilina, IČO: 36 407 470, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Michalom Krnáčom, advokátom, so sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, IČO: 37 904 779, o zaplatenie 72.286,34 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/357/2015-81 zo dňa 05. mája 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/357/2015-81 zo dňa 05. mája 2016 v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Odvolanie žalovaného v podaní zo dňa 13.07.2016 podanom osobne na Okresnom súde Žilina dňa 14.07.2016 proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 38Cb/357/2015-81 zo dňa 05. mája 2016 o d m i e t a .
Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 23.719,48 Eur od 15.03.2015 do 02.11.2015, zo sumy 24.293,95 Eur od 15.04.2015 do 02.11.2015 a zo sumy 24.272,91 Eur od 07.05.2015 do 02.11.2015, do troch dní po právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 41,98 Eur, do troch dní po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou žiadal žalobca uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 72.286,34 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % zo sumy 23.719,48 Eur od 15.03.2015 do zaplatenia, zo sumy 24.293,95 Eur od 15.04.2015 do zaplatenia, zo sumy 24.272,91 Eur od 07.05.2015 do zaplatenia a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Dohody o úprave vzájomných práv a povinností týkajúcej sa Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 24.11.2003, Dodatku č. 2 zo dňa 03.05.2006 a Dodatku č. 3 zo dňa 11.09.2006 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 11.08.2008 (ďalej aj len „Dohoda“) sa žalovaný zaviazal hradiť žalobcovi mesačné nájomné vo výške 60 % z ceny za parkovanie bez DPH vybrané žalovaným za príslušný kalendárny mesiac na základe faktúry vystavenej žalobcom. Na základe oznámení žalovaného o výbere parkovného za mesiace január, február a marec 2015 vystavil žalobca faktúry, ktoré žalovaný neuhradil.
2. Uznesením č.k. 38Cb/357/2015-54 zo dňa 07.01.2016 okresný súd zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 72.286,34 Eur a zároveň žalobcovi vrátil krátený súdny poplatok.
3. Okresný súd mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 11.02.2008 Dohodu, z ktorej preambuly plynie, že komplex vzájomných práv a povinností medzi zmluvnými stranami vyplýva nielen z tejto Dohody, ale aj zo Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk, ktorej ustanovenia táto Dohoda upravuje. Samotná Zmluva o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003 nebola zo strany žalobcu do obsahu spisového materiálu predložená a okresný súd o jej obsahu nemal vedomosť, preto pri posúdení obsahu a charakteru záväzkovoprávneho vzťahu vychádzal okresný súd len z ustanovení predloženej Dohody zo dňa 11.02.2008, ktorú podľa obsahu vzájomných práv a povinností zmluvných strán posúdil ako nepomenovanú zmluvu uzatvorenú podľa § 51 Občianskeho zákonníka obsahujúcu prvky zmluvy nájomnej. Hoci žalobca s ohľadom na ním uplatnenú sadzbu úrokov z omeškania vychádzal z obchodnoprávneho charakteru vzťahu medzi účastníkmi konania, konštatoval okresný súd, že táto skutočnosť preukázaná nebola. Vzhľadom na postavenie žalobcu nemožno konštatovať, že by medzi žalobcom a žalovaným išlo o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi, ktorý by sa týkal ich podnikateľskej činnosti podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka a rovnako okresný súd tento vzťah neposúdil ako vzťah obchodnoprávny v zmysle § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, nakoľko mal za to, že predmetná dohoda sa vzhľadom na jej predmet a obsah vzájomných práv a povinností netýka zabezpečovania verejných potrieb ani vlastnej prevádzky žalobcu. Podľa okresného súdu z dohody vyplýva, že žalobca prenechal žalovanému za odplatu do užívania plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel s tým, že žalovaný ako prevádzkovateľ bude ako nájomca týchto plôch vyberať cenu za parkovanie, ktorá je príjmom prevádzkovateľa. Žalovaný sa zároveň zaviazal uhrádzať žalobcovi nájomné zodpovedajúce 50 % ceny za parkovanie do 30.06.2008 a 60 % ceny za parkovanie od 01.07.2008. Účelom nájmu plôch tak bolo ich odplatné prenechanie do užívania priamo vodičom motorových vozidiel na účely dočasného alebo trvalého parkovania. Z dohody podľa okresného súdu vyplýva, že účelom nájmu bol predovšetkým výber parkovného za parkovanie motorových vozidiel s povinnosťou žalovaného platiť žalobcovi nájomné odvíjajúce sa od výšky vybratého parkovného. Pri takto definovaných právach a povinnostiach nemožno podľa okresného súdu hovoriť o tom, že by sa dohoda týkala zabezpečenia verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky žalobcu, keď samotná skutočnosť, že subjekt verejného práva má z plnenia tohto záväzkovoprávneho vzťahu zisk (nájomné platené žalovaným), ktorý plynie do rozpočtu mesta, nie je možné stotožňovať so zabezpečovaním verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky mesta. Rovnako v prejednávanej veci sa nejedná o žiaden z taxatívne vymedzených absolútnych obchodných záväzkových vzťahov podľa § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka a v konaní nebolo preukázané, že by medzi účastníkmi bola uzatvorená dohoda, podľa ktorej sa ich záväzkový vzťah bude spravovať Obchodným zákonníkom. Okresný súd preto záväzkovoprávny vzťah medzi účastníkmi vyhodnotil ako vzťah občianskoprávny, ktorý sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, vrátane ustanovení upravujúcich omeškanie dlžníka so splnením peňažného záväzku a sadzbu zákonných úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch.
4. Vo vzťahu k predmetu konania okresný súd uviedol, že sa jednalo o zaplatenie nájomného na základe Dohody podľa faktúr, ktoré boli vystavené na základe oznámenia samotného žalovaného o výbere parkovného z parkovacích automatov a z predaja parkovacích kariet za mesiace január, február a marec 2015. Žalovaný v priebehu konania uhradil sumy jednotlivých faktúr, v dôsledku čoho zobral žalobca zobral žalobu v časti o zaplatenie istiny späť. Okresný súd s ohľadom na tieto skutočnosti a na správanie sa samotného žalovaného po začatí konania konštatoval, že námietky žalovaného obsiahnuté v odpore proti platobnému rozkazu spochybňujúce výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky nemožno považovať za dôvodné. Tieto námietky pritom zo strany žalovaného v priebehu konania neboli konkretizované a ani žiadnymi dôkaznými prostriedkami preukázané. Žalovaný síce prejavil vôľu konkretizovať obsah svojej procesnej obrany výsluchom prokuristu Ing. Tašku, ktorý sa ale na pojednávanie, na ktorom sa mal realizovať jeho výsluch, nedostavil a právny zástupca žalovaného už ďalej na jeho výsluchu netrval. Tvrdenia žalovaného obsiahnuté v odpore proti platobnému rozkazu ohľadom dohody o zmene obsahu záväzku v časti istiny a doby jej splatnosti boli zároveň vyvrátené prehlásením primátora mesta zo dňa 04.05.2016 (č.l. 78 spisu).
5. Po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti uplatnenej istiny ostali predmetom konania žalobcom uplatnené úroky z omeškania v sadzbe 8,05 % ročne. Okresný súd konštatoval, že počiatok omeškania žalovaného s úhradou faktúr, tak ako bol vymedzený žalobcom, zodpovedá dojednaniu zmluvných strán v článku 1. bod 4 dohody, v zmysle ktorej sa nájomné bude uhrádzať mesačne na základe faktúry so splatnosťou 15 dní od jej doručenia, a to pri zohľadnení dátumu preukázaného doručenia jednotlivých
faktúr žalovanému, ako to vyplýva z listinných dôkazných prostriedkov na č.l. 29 a 31 spisu. Žalobcom boli úroky z omeškania uplatnené do dňa preukázanej úhrady žalovanej istiny zo strany žalovaného. Ohľadom sadzby úrokov z omeškania, ktorú žalobca požadoval vo výške určenej pre obchodnoprávne záväzkové vzťahy, okresný súd s ohľadom na svoj záver, že obchodnoprávny charakter záväzkového vzťahu účastníkov v konaní preukázaný nebol, priznal žalobcovi nárok na zákonné úroky podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.
6. O trovách konania okresný súd rozhodol v zmysle ust. § 146 ods. 2 veta druhá a ust. § 142 ods. 2 OSP s tým, že k späťvzatiu žaloby v časti o zaplatenie istiny došlo v dôsledku jej úhrady žalovaným po začatí konania, v dôsledku čoho žalobcovi svedčí nárok na náhradu trov v zastavenej časti konania. V zostávajúcej časti konštatoval okresný súd čiastočný úspech žalobcu, pričom okresný súd pre potreby rozhodnutia o náhrade trov konania vyčíslil ku dňu úhrady istiny žalobcom uplatnený úrok z omeškania sumou 3.264,79 Eur, ku ktorej sume pripočítal istinu 72.286,34 Eur, čo predstavuje hodnotu predmetu sporu 75.551,13 Eur. V časti úrokov z omeškania bol žalobca úspešný v sume 2.048,09 Eur, čo spolu s istinou predstavuje sumu 74.334,43 Eur. Čistý úspech na strane žalobcu tak predstavuje 96,78 % predmetu konania, čo pri trovách konania titulom zaplatenia súdneho poplatku vo výške 43,37 Eur predstavuje náhradu trov konania žalobcu v sume 41,98 Eur.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa nestotožnil s právnym názorom okresného súdu, že záväzkový právny vzťah medzi účastníkmi sa netýka zabezpečenia verejných potrieb ani vlastnej prevádzky žalobcu. Žalobca poukázal na obsah samotnej dohody, ktorý deklaruje, že medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená zmluva o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk, pričom zmluvné strany deklarovali spoločnú vôľu upraviť vzťahy tak, aby bol zachovaný účel zmluvy a zabezpečené pokračovanie systému parkovania v Meste Žilina bez akéhokoľvek dopadu na občanov mesta. Preambula dohody tak v nadväznosti na zmenu zákonnej úpravy jasne deklaruje, že miestnu daň za dočasné parkovanie motorových vozidiel mohli obce vyberať do 30.11.2007, pričom podľa čl. 1 ods. 2 zmluvné strany potvrdzujú určenie plôch na účely parkovania a státia, pri ktorých fyzické a právnické osoby sú povinné uhrádzať cenu za parkovanie tak, ako je špecifikovaná v zmluve s výnimkou vyplývajúcou z VZN Mesta Žilina č. 15/2007 (ďalej len „plochy“). Cena za parkovanie je suma za užívanie plôch pre dočasné parkovanie motorových vozidiel, pričom cena za parkovanie bez DPH sa určuje dohodou zmluvných strán na sumu v rovnakej výške, ako bola upravená vo všeobecne záväznom nariadení Mesta Žilina č. 9/2004 o dani za užívanie verejného priestranstva. Parkovacie plochy, za ktoré sa vyberala miestna daň, boli žalovanému prenechané do nájmu, pričom žalovaný vyberá za dočasné parkovanie a trvalé parkovanie vozidiel cenu za parkovanie. Zmluvné strany zmluvou vyjadrili vôľu upraviť vzťahy tak, aby bolo zabezpečené pokračovanie systému parkovania, čím sa upravovalo nakladanie s plochami, ktoré sú určené na účely parkovania a státia vozidiel, pri ktorých sú fyzické a právnické osoby povinné uhrádzať cenu za parkovanie. Žalobca poukázal na ust. zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a ust. zák. č. 135/1961 Zb. Cestný zákon, z ktorých ustanovení vyvodil, že dohoda medzi účastníkmi spadá do systému relatívneho obchodu, ktorého sa na jednej strane zúčastňuje obec a na druhej strane žalovaný ako podnikateľ, pričom je rozhodujúce, že predmetom tejto zmluvy je zabezpečenie verejných potrieb, čo v prípade zabezpečenia systému parkovania a výberu parkovného v obci nepochybne je.
8. Podľa žalobcu okresný súd nedostatočne odôvodnil, na základe akých úvah postupoval, keď nepovažoval zabezpečenie parkovania, aj keď prostredníctvom zmluvného partnera, za vykonávanie verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky pre občanov mesta. Ak sa nejedná o zabezpečovanie verejných potrieb, vyvstáva otázka, kto iný okrem obce, ktorá má zákonné zmocnenie na zabezpečenie systému parkovania a výberu parkovného, je oprávnený vykonávať a zabezpečovať systém parkovania a výber parkovného v obci. Žalobca sa tak nestotožnil so záverom okresného súdu, ktorý rozhodol o zaplatení úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, nakoľko okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť a zaviazať žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne a zároveň zaviazať žalovaného na náhradu trov konania.
9. Proti rozsudku podal zároveň odvolanie žalovaný v podaní zo dňa 13.07.2016, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 14.07.2016. V podaní žalovaný cestou právneho zástupcu uviedol, že podáva odvolanie proti rozsudku, nakoľko má za to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Z dôvodu nadmernej pracovnej vyťaženosti advokátskej kancelárie a čerpania dovolenky, uvedie žalovaný dodatočne odôvodnenie podaného odvolania v lehote 20 dní.
10. Okresný súd uznesením č.k. 38Cb/357/2015-10 zo dňa 11.10.2016 žalovaného vyzval, aby v lehote 15 dní svoje podanie doručené dňa 14.07.2016 označené ako odvolanie doplnil a uviedol, v akom rozsahu predmetné rozhodnutie okresného súdu napáda a čoho sa odvolaním domáha. V odôvodnení okresný súd poukázal na ust. § 386 písm. d) CSP, v zmysle ktorého odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať. Žalovaný na doručené uznesenie okresného súdu nereagoval.
11. K odvolaniu, ktoré bolo podané zo strany žalobcu, sa žalovaný písomne nevyjadril.
12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a za rešpektovania ust. § 219 ods. 3 CSP verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a vo výroku o trovách prvoinštančného konania potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Odvolanie žalovaného krajský súd podľa ust. § 386 písm. d) CSP odmietol ako odvolanie, ktoré nemalo zákonom stanovené náležitosti, a tým nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/154/2016-110 zo dňa 08.08.2017 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 10.08.2017, na základe čoho boli, v spojení s ustanovením § 378 ods. 1, 2 CSP, splnené procesné podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
14. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
15. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
16. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
18. Podľa ust. § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
19. Podľa ust. § 373 ods. 1 CSP, ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania. Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.
20. Podľa ust. § 386 písm. d) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti podľa § 363,ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
21. Krajský súd vo vzťahu k odvolaniu žalovaného v podaní zo dňa 13.07.2016, ktoré bolo okresnému súdu doručené dňa 14.07.2016, uvádza, že primárne riešil, či má spôsobilý procesný úkon odvolania,
t.j. odvolanie so zákonnými náležitosťami vyplývajúcimi z ust. § 363 CSP k tomu, aby mohol vecne preskúmať napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie. Krajský súd po oboznámení sa s predmetným odvolaním žalovaného, založeným na č.l. 96, 97 spisu, zistil, že žalovaný v tomto podaní uviedol len to, že sa odvoláva proti rozsudku okresného súdu, nakoľko má za to, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Predmetné odvolanie žalovaného tak nespĺňalo vyžadované náležitosti podľa § 363 CSP, nakoľko z neho nebolo zrejmé, v akom rozsahu sa dotknutý rozsudok okresného súdu napáda, odvolacie dôvody boli v tomto odvolaní uvedené len všeobecne bez ich akejkoľvek konkretizácie vo vzťahu k prejednávanej právnej veci a v odvolaní absentoval tiež odvolací návrh žalovaného. Na uznesenie okresného súdu, ktorým bol žalovaný vyzvaný, aby v stanovenej lehote doplnil chýbajúce náležitosti odvolania, a to rozsah, v akom napáda rozhodnutie okresného súdu, a odvolací návrh, teda uvedenie toho, čoho sa žalovaný ako odvolateľ domáha, žalovaný nereagoval. Žalovaný bol pritom v tomto uznesení okresného súdu zároveň poučený o následkoch nedoplnenia náležitostí odvolania spočívajúcich v jeho odmietnutí v zmysle ust. § 386 písm. d) CSP. K odstráneniu vád odvolania zo strany žalovaného nedošlo a tieto vady bránia odvolaciemu súdu v preskúmavaní odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, nakoľko z podaného odvolania žalovaného nie je zrejmé, v akom rozsahu rozsudok okresného súdu napáda, ani čoho sa v rámci odvolacieho konania ako odvolateľ domáha. Pre tieto chýbajúce náležitosti tak v odvolacom konaní nie je možné pokračovať, a to aj s prihliadnutím na ust. § 364 CSP, podľa ktorého, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Krajský súd vo vzťahu k podanému odvolaniu žalovaného poukazuje aj na skutočnosť, že v tomto odvolaní absentuje uvedenie dôvodov, pre ktoré sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody). Na doplnenie odvolacích dôvodov pritom nie je možné žalovaného ako odvolateľa ani vyzývať v zmysle ust. § 373 ods. 1 CSP, podľa ktorého, súd na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom je potrebné poukázať na princíp neúplnej apelácie a koncentráciu odvolacieho konania, kedy v zmysle ust. § 365 ods. 3 CSP možno odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Nedostatok náležitostí spočívajúcej v neuvedení odvolacích dôvodov preto nie je možné po uplynutí lehoty na podanie odvolania odstrániť, pričom absencia relevantných odvolacích dôvodov je rovnako vadou odvolania, pre ktorú nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
22. Na základe uvedených zhodnotení a za situácie, kedy aj napriek výzve na odstránenie vád podaného odvolania a danému poučeniu o následkoch neodstránenia vád podaného odvolania nedošlo zo strany žalovaného k odstráneniu týchto vád, pričom chýbajúce náležitosti odvolania bránili pokračovaniu v odvolacom konaní, krajský súd odvolanie žalovaného v jeho podaní zo dňa 13.07.2016 odmietol podľa ust. § 386 písm. d) CSP.
23. Vo vzťahu k odvolaniu podanému žalobcom krajský súd uvádza, že žalobca podané odvolanie vymedzil ako odvolanie, čo do jeho rozsahu smerujúce voči rozsudku okresného súdu, a to tak vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie žalobcovi úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne, ako aj v časti, kde bola žaloba žalobcu vo zvyšku zamietnutá. Krajský súd podané odvolanie žalobcu v zmysle ust. § 124 ods. 1 CSP, podľa ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu, vyhodnotil ako odvolanie, ktoré smeruje voči výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba žalobcu vo zvyšnej časti zamietnutá, a voči závislému výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že v časti výroku okresného súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne, bol žalobca v konaní úspešnou sporovou stranou, a teda v tejto časti ani nie je osobou, ktorá by voči tomuto výroku rozsudku okresného súdu bola oprávnená podať odvolanie (§ 359 CSP). Z odvolacieho návrhu žalobcu je zrejmé, že žalobca žiadal priznať úroky z omeškania nie vo výške 5,05 % ročne, ale vo vyššom rozsahu percentuálnou mierou 8,05 % ročne, teda žiadal priznať to, čo mu okresným súdom výrokom o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti nebolo priznané. Podľa obsahu tak odvolanie žalobcu smeruje len voči výroku okresného súdu o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a nie voči výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne, ktorý výrok predstavuje úspech žalobcu v súdnom konaní.
24. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil námietku nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom, a to vo vzťahu k vyhodnoteniu záväzkovoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami ako vzťahu občianskoprávneho nie vzťahu obchodnoprávneho, ktorého posúdenia sa v konaní žalobca domáhal. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
25. Krajský súd k posudzovaniu záväzkovoprávnych vzťahov, ktorých úprava podlieha režimu Obchodného zákonníka, vo všeobecnosti uvádza, že v zmysle ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka podliehajú režimu Obchodného zákonníka predovšetkým vzťahy medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Režim Obchodného zákonníka sa ďalej podľa ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013, teda v znení účinnom v čase uzavretia Dohody o úprave vzájomných práv a povinností zo dňa 11.02.2008 (č.l. 4 spisu), vzťahoval aj na záväzkové vzťahy medzi štátom, samosprávnou územnou jednotkou alebo právnickou osobou, zriadenou zákonom ako verejnoprávna inštitúcia, ak sa tieto vzťahy týkali zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Na to, aby sa záväzkovoprávny vzťah spravoval režimom Obchodného zákonníka, preto musí byť splnená požiadavka, aby sa tento záväzkový vzťah týkal zabezpečenia verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky. V konaní pritom nebola sporná okolnosť, že žalovaný v právnom vzťahu so žalobcom vystupoval ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a je preto relevantné zaoberať sa posúdením okolnosti, či na strane žalobcu ako samosprávnej územnej jednotky sa jedná o vzťah týkajúci sa zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky žalobcu. S ohľadom na skutočnosť, že predmetom dohody o úprave vzájomných práv a povinností sú otázky, týkajúce sa prenechania plôch určených na parkovanie do užívania žalovanému zo strany žalobcu, nie je v danom prípade namieste zaoberať sa otázkou, či sa prípadne na strane žalobcu nejedná o zabezpečovanie jeho vlastnej prevádzky, nakoľko za vlastnú prevádzku možno označiť tie zmluvné vzťahy, ktoré sa týkajú zabezpečovania prevádzkyschopnosti samotného dotknutého subjektu, teda v danom prípade žalobcu ako mesta, teda všetky činnosti nevyhnutné k tomu, aby daný subjekt mohol vykonávať svoju činnosť. Otázky týkajúce sa úpravy vzájomných práv a povinností vo vzťahu k prevádzke parkovísk nepochybne nie je možné označiť za okolnosti, ktoré by sa týkali zabezpečovania prevádzkyschopnosti samotného žalobcu ako samosprávnej územnej jednotky.
26. V danom prípade je potom potrebné zodpovedať otázku, či záväzkovoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa týka zabezpečovania verejných potrieb. Podľa názoru krajského súdu za uspokojovanie verejných potrieb možno vo všeobecnosti považovať uspokojovanie záujmov verejnosti, ktoré sa dotýkajú, napr. poskytovania zdravotníckej starostlivosti, ochrany životného prostredia, školstva, či záujmov v oblasti sociálnej a kultúrnej. Pre to, aby zmluvný vzťah uzatvorený medzi žalobcom a žalovaným bolo možné posúdiť ako vzťah podliehajúci obchodnoprávnej regulácii v zmysle Obchodného zákonníka, by obsahom dohody uzatvorenej medzi sporovými stranami muselo byť uspokojovanie verejných potrieb. Za účelom posúdenia tejto otázky sa krajský súd oboznámil s obsahom spisového materiálu, predovšetkým s obsahom Dohody o úprave vzájomných práv a povinností zo dňa 11.02.2008, ktorá je založená v spisovom materiáli na č.l. 4-6. Z tejto dohody vyplýva, že sa týka Zmluvy o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk v znení dodatkov, ktorá bola uzatvorená medzi sporovými stranami dňa 06.06.2003. V zhode so súdom prvej inštancie krajský súd poukazuje na skutočnosť, že v priebehu súdneho konania táto zmluva zo strany žalobcu predložená nebola, a preto pri posudzovaní medzi stranami sporných okolností nie je možné z jej obsahu vychádzať. V preambule dotknutej dohody je vyjadrená spoločná vôľa sporových strán zachovať účel zmluvy o prevádzke parkovísk a zabezpečiť pokračovanie systému parkovania v Meste Žilina bez dopadu na jeho občanov. Z dohody tiež ďalej vyplýva, že podľa článku 1 prenecháva mesto prevádzkovateľovi za odplatu do užívania plochy určené na parkovanie a státie motorových vozidiel s tým, že odo dňa uzavretia tejto dohody sa zmluva považuje za nájomnú zmluvu, podľa ktorej žalovaný ako prevádzkovateľ bude za dočasné parkovanie motorových vozidiel a trvalé parkovanie motorových vozidiel vyberať cenu za parkovanie, ktorej časť podľa článku 1 bod 4 dohody bude uhrádzaná žalobcovi ako prenajímateľovi na základe faktúry vystavenej na nájomné.
27. Na základe týchto zmluvných dojednaní, obsiahnutých v dohode o úprave vzájomných práv a povinností sporových strán, dospel krajský súd k záveru, že predmetom tejto dohody je úprava práv a povinností sporových strán vo vzťahu k užívaniu plôch, určených na parkovanie žalovaným ako prevádzkovateľom týchto parkovacích plôch, za odplatu prináležiacu žalobcovi vo forme nájomného. Zo samotnej dohody o úprave vzájomných práv a povinností je tak zrejmé, že táto dohoda nerieši
rozsah a vymedzenie parkovacích miest, nerieši umiestnenie týchto parkovacích miest, ich budovanie, zmeny či zabezpečenie možnosti parkovania pre občanov mesta, ale rieši výlučne práva a povinnosti pri využívaní parkovacích plôch Mesta Žilina na účely parkovania s dohodnutou formou platenia odplaty za toto užívanie žalovaným ako prevádzkovateľom parkovísk. Zo samotnej dohody a jej textu nie je možné vyvodiť, že by dohoda sledovala bezprostredné uspokojovanie verejných potrieb vo forme parkovania, keďže táto zabezpečuje len príjmy mesta z jeho majetku zabezpečovaním pokračovania systému parkovania po tom, ako došlo k zrušeniu miestnej dane za užívanie verejného priestranstva. Účelom a zmyslom tejto dohody teda nie je zabezpečenie verejného parkovania pre občanov mesta, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako uspokojovanie verejných potrieb, ale zabezpečovanie príjmov mesta vo forme nájomného za užívanie plôch určených na parkovanie. Parkovanie samotné sa touto dohodou nezabezpečuje, ale sa ňou len určuje spôsob výpočtu odplaty za užívanie parkovacích miest, ktorej percentuálna časť v rozsahu 50, resp. 60 % vybratého parkovného patrí žalobcovi ako nájomné. V danom prípade sa touto dohodou rieši nakladanie s majetkom mesta, čo potvrdzuje aj samotný žalobca v podanom odvolaní, kde uvádza, že medzi zmluvnými stranami sa jednalo o dohodu ohľadom nakladania s majetkom mesta, teda nakladania s plochami, ktoré boli určené na účely parkovania a státia motorových vozidiel. Zo samotnej dohody nevyplýva akákoľvek úprava systému parkovania na území Mesta Žilina, ale len dohoda sporových strán o užívaní vymedzených plôch na účely parkovania a o rozsahu odplaty, ktorú za túto užívanie je žalovaný ako prevádzkovateľ povinný platiť žalobcovi. V tomto smere neobstojí ani argumentácia žalobcu, že nikto iný okrem obce nemôže riešiť otázku zabezpečenia systému parkovania obce a výberu parkovného, resp. zmluvného partnera, ktorý bude systém parkovania a výber parkovného v obci vyberať, a to z toho dôvodu, že otázky, týkajúce sa systému parkovania a výberu parkovného a ani samotný výber zmluvného partnera, ktorý je oprávnený na území mesta parkovné vyberať, predmetom Dohody o úprave vzájomných práv a povinností zo dňa 11.02.2008 nie je. Ako už bolo konštatované, Zmluva o prevádzke parkovísk a poskytovaní služieb pri prevádzke parkovísk zo dňa 06.06.2003 nebola zo strany žalobcu v súdnom konaní predložená, a preto pri posudzovaní otázky nie je možné z jej ustanovení vychádzať a posudzovať, či táto samotná zmluva o prevádzke parkovísk je alebo nie je vzťahom súvisiacim s uspokojovaním verejných potrieb. Krajský súd vo vzťahu k postaveniu žalobcu ako obce (mesta) poukazuje na skutočnosť, že v zmysle zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení je obec charakterizovaná ako právnická osoba, ktorá samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami, pričom jej úlohou je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a potrieb jej obyvateľov. Obec tak pri výkone samosprávy robí úkony súvisiace s hospodárením s jej vlastným majetkom, zabezpečuje verejnoprospešné služby, utvára a chráni zdravé podmienky a vykonáva vlastnú investičnú a podnikateľskú činnosť v záujme zabezpečenia potrieb obyvateľov obce a jej rozvoja. Celá činnosť obce a jej orgánov tak musí smerovať k plneniu úloh obce, teda k rozvoju obce a k blahu jej obyvateľov. Obec v zmysle predpisov upravujúcich jej postavenie a hospodárenie je povinná celú svoju činnosť vykonávať vždy v širokom obecnom záujme. Ak by malo byť takéto kritérium použité aj pri zisťovaní, či sa konkrétny záväzkovoprávny vzťah obce týka uspokojovania verejných potrieb, bolo by už iba zo samotného charakteru obce a všeobecného vymedzenia jej postavenia a úloh potrebné dospieť k záveru, že zrejme predmetom každého záväzkovoprávneho vzťahu obce je v širšom rozsahu uspokojovanie verejných potrieb, teda potrieb obce a jej obyvateľov a nebolo by tak namieste v pôvodnom znení ust. § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka zákonodarcom vymedzovať len určitý okruh záväzkovoprávnych vzťahov obce ako samosprávnej územnej jednotky, konkrétne vzťahy, ktoré sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb a vlastnej prevádzky obce, ale obchodnoprávnej regulácii by podliehali všetky záväzkovoprávne vzťahy obce, nakoľko by všetky mali smerovať k naplneniu všeobecných záujmov. Ak však zákonodarca zúžil okruh vzťahov obce ako samosprávnej územnej jednotky, ktoré podliehajú obchodnoprávnej regulácii, je potrebné v každom záväzkovom právnom vzťahu skúmať otázku, či sa jedná o vzťahy, ktoré vznikli pri plnení tých úloh obce, ktoré sú priamym zabezpečovaním verejných potrieb alebo s ním bezprostredne súvisia, od vzťahov, ktoré vznikli pri ostatnej činnosti obce. V prejednávanom prípade z dohody uzavretej medzi sporovými stranami plynie, že jej predmetom je užívanie obecného majetku za odplatu vo forme percentuálneho nároku žalobcu na časť vybratého parkovného vo forme nájomného, teda sa jedná o nakladanie s majetkom obce, ktorého účelom je získanie finančných prostriedkov. Jedná sa tak o majetkové právo obce, plynúce zo záväzkového vzťahu, ktorý nevznikol pri zabezpečovaní verejných potrieb, ale pri nakladaní s vlastným majetkom obce.
28. Na základe uvedených zhodnotení krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade sa nejedná o záväzkovoprávny vzťah, do ktorého by žalobca ako mesto (obec) vstupoval pri zabezpečovaní verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky, čím nie je daný dôvod na aplikáciu ustanovení Obchodného zákonníka,
vrátane ustanovení o výške úroku z omeškania pre prípad omeškania sa žalovaného s plnením jeho peňažného záväzku voči žalobcovi. Okresný súd preto rozhodol vecne správne, pokiaľ vo vzťahu k výške úroku z omeškania vychádzal z občianskoprávnej úpravy, zakotvenej v ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
29. Krajský súd nepovažoval za relevantnú ani námietku žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že odôvodnenie rozsudku je tou časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03 je potrebné ust. § 157 ods. 2 OSP (aktuálne ust. § 220 ods. 2 CSP) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Krajský súd je názoru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup okresného súdu je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý. Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné právny normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré boli zistené vykonaným dokazovaním, a tiež s poukazom na právne závery, ktoré okresný súd prijal.
30. V zmysle uvedeného bolo preto dôvodné napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie tak v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, ako aj v závislom výroku o trovách prvoinštančného konania. Výrok o trovách prvoinštančného konania nebol odvolaním žalobcu osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci bol pri potvrdení rozhodnutia vo výroku o veci samej rovnako potvrdený ako vecne správny.
31. O náhrade trov odvolacieho konania bolo krajským súdom rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 2 a ust. § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca ohľadom ním podaného odvolania neúspešnou sporovou stranou a obdobne žalovaný bol neúspešnou sporovou stranou vo vzťahu k svojmu odvolaniu, ktoré bolo krajským súdom odmietnuté. Krajský súd potom, s prihliadnutím na rovnaký pomer úspechu a neúspechu obidvoch sporových strán ohľadom nimi podaných odvolaní, rozhodol o náhrade trov tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.