Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoKR/3/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v sporovej právnej veci žalobcu: SKP, k.s., so sídlom Námestie SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 44 915 691, so sídlom kancelárie Veľká Okružná 43, 010 01 Žilina, správca úpadcu MBM-STAV, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo nám. 213, 029 01 Námestovo, IČO: 36 394 645, právne zastúpeného TOMÁŠ KOHÚT advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 74/28, 960 01 Zvolen, IČO: 47 235 888, proti žalovanému: K & E: Kapital und Entwicklung Slovakia, s.r.o., so sídlom Mlynská 6916, 841 07 Bratislava, IČO: 44 343 205, právne zastúpenému AK Hamza, s.r.o., so sídlom Skalky 174, 034 91 Švošov, IČO: 50 403 311, v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi 73/2014-114 zo dňa 07.10.2016 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/73/2014-137 zo dňa 12. januára 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi 73/2014-114 zo dňa 07.10.2016 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 26Cbi/73/2014-137 zo dňa 12. januára 2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení poukázal na žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, a to Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 20.09.2013, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky voči dlžníkovi Casta, a.s., Pražská 467, 397 01 Písek, IČO: 25 170 058 v celkovej sume istiny 5.000,- eur, zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.09.2013, na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky voči dlžníkovi P.S.Energo s.r.o., Tulská 66, 974 04 Banská Bystrica, IČO: 45 296 847 v celkovej sume istiny 2.315,62 eur, zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.10.2013 na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky voči dlžníkovi East West spedit s.r.o., Kopčianska 92, 852 03 Bratislava, IČO: 35 851 066, v celkovej sume istiny 1.541.20 eur, zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.10.2013 na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky voči dlžníkovi OMOSS spol. s r.o., Ul. Osadská 679/15, 028 01 Trstená, IČO: 36 390 151, v celkovej sume istiny 12.883,18 eur, zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 06.11.2013 na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky voči dlžníkovi Oravská poliklinika Námestovo, 029 01 Námestovo, IČO: 00 634 875, v celkovej sume istiny 1.414,35 eur, zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 06.11.2013 na základe ktorej došlo k postúpeniu pohľadávky voči dlžníkovi VASSAL EKO, a.s., Ul. Svornosti 43, 821 06 Bratislava, IČO: 44 523 921, v celkovej sume istiny 5.400,- eur a dohody o vzájomnom započítaní záväzkov a pohľadávok zo dňa 13.12.2013 uzatvorenej medzi spoločnosťou MBM-STAV, s.r.o., Hviezdoslavovo nám. 213, 029 01 Námestovo, IČO: 36 394 645 a spoločnosťou K & E Kapital und Endwicklung Slovakia, s.r.o., so sídlom Mlynská 6916, Bratislava, IČO: 44 343 205 a dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov uzatvorenou medzi týmito stranami, a to v časti týkajúcej sa započítania odplaty za postúpenie pohľadávok a súčasne uloženia povinnosti zaplatiť do všeobecnej podstaty úpadcu peňažnú náhradu vo výške nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok vo výške 28.554,35 eur a náhrady trov konania. Uplatnený nárok žalobca skutkovo odôvodnil tým, že uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. 4R/1/2013 zo dňa 06.12.2013 bol na majetok dlžníka MBM-STAV, s.r.o., Hviezdoslavovo nám. 213, Námestovo, IČO: 36 394 645 vyhlásený konkurz a do funkcie správcu bol ustanovený žalobca. Uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 21.12.2013. Žalobca uviedol, že uznesením Okresného súdu Žilina, sp. zn. 4R/1/2013 zo dňa 06.03.2013, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku SR dňa 14.03.2013, bolo začaté reštrukturalizačné konanie voči úpadcovi. Na základe dostupnej účtovnej dokumentácie úpadcu správca zistil uzavretie viacerých zmlúv o postúpení pohľadávok úpadcom a žalovaným tak, ako sú tieto špecifikované vyššie. Poukazujúc na ustanovenie § 114 ods. 2 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len "ZKR") žalobca uviedol, že po začatí reštrukturalizačného konania došlo k presunu majetkovej hodnoty úpadcu v podobe bonitných peňažných pohľadávok z úpadcu na žalovaného a to v čase, kedy sa na uskutočnenie takéhoto právneho úkonu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 114 ods. 2 súhlas reštrukturalizačného správcu. Žalobca zistil, že na uskutočnenie uvedených právnych úkonov reštrukturalizačný správca neudelil úpadcovi súhlas. V zmysle ustanovenia § 114 ods. 2 vzniklo žalobcovi právo odporovať označeným právnym úkonom, keďže súhlas zo strany reštrukturalizačného správcu nebol úpadcovi daný a rovnako do dvoch rokov od začatia reštrukturalizačného konania bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz. Napadnuté právne úkony žalobca označil za ukracujúce právne úkony dlžníka, ktorými dlžník ukrátil uspokojenie konkurzných veriteľov v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu, ktorých zistené pohľadávky predstavujú celkovú sumu 6,2 miliónov eur a to vzhľadom na skutočnosť, že úpadca previedol svoje vlastnícke právo k pohľadávkam na žalovaného ako osobu jemu spriaznenú, bez priamej ekonomickej hodnoty z jej postúpenia a bez súhlasu reštrukturalizačného správcu. Žalovaný ako osoba spriaznená s úpadcom tak v čase úpadku dlžníka nadobudol bez priamej ekonomickej protihodnoty majetok - pohľadávky značnej hodnoty, ktorých výťažok z vymoženia by za bežných okolností mohol slúžiť na uspokojenie oprávnených nárokov konkurzných veriteľov. Úpadca takýmto konaním na škodu konkurzných veriteľov sa zbavil podstatnej časti svojho majetku, ktorý by mohol byť použitý na ich uspokojenie a to spôsobom, ktorý zakladá priamy následok odporovateľnosti právnych úkonov. Vo vzťahu k napadnutým dohodám o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov žalobca poukázal na ustanovenie § 59 a napadnuté právne úkony označil za zvýhodňujúce osobu žalovaného, ku ktorým došlo vzájomnou dohodou zmluvných strán v podmienkach reštrukturalizačného konania bez kvalifikovaného súhlasu reštrukturalizačného správcu, čo vo výsledku odôvodňuje ich odporovateľnosť. Tieto dohody žalobca označil za zvýhodňujúce a ukracujúce právne úkony v zmysle ustanovenia § 59 a 60 ZKR, nakoľko započítaním došlo k individuálnemu uspokojeniu veriteľa úpadcu proti iným konkurzným veriteľom, ktorých pohľadávky boli v čase uskutočnenia úkonu započítania rovnako splatné, avšak neuspokojené. Týmto spôsobom došlo k ukráteniu veriteľov podstaty o majetkovú hodnotu v podobe plnenia postúpených pohľadávok na základe zmluvy, a to bez priamej ekonomickej protihodnoty pre úpadcu. Z predloženej dokumentácie úpadcu žalobca zistil, že odplata za postúpenie pohľadávok bola započítaná formou dohody, pričom k uskutočneniu napadnutých právnych úkonov, podobne ako aj v prípade zmlúv o postúpení pohľadávok, došlo po začatí reštrukturalizačného konania, kedy sa na uskutočnenie tohto právneho úkonu vyžaduje súhlas reštrukturalizačného správcu, ktorý nebol úpadcovi udelený. Žalobca zdôraznil, že na základe dohôd o vzájomnom započítaní pohľadávok po začatí reštrukturalizačného konania došlo k individuálnemu uspokojeniu žalovaného ako veriteľa oproti ostatným veriteľom úpadcu, nakoľko tento veriteľ sa mal v rámci reštrukturalizačného konania uspokojovať pomerne z majetku úpadcu tak, ako ostatní veritelia, a nie v celosti a individuálne na základe dohody. Takýmto postupom došlo k výraznému zvýhodneniu žalovaného oproti ostatným veriteľom úpadcu, z čoho možno dovodiť záver o existencii zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ZKR, ktorému možno v konkurze odporovať. Správca považuje započítavané pohľadávky žalovaného voči úpadcovi, ktoré mali zaniknúť na základe dohody, v celom rozsahu za sporné, a teda bez priamej ekonomickej protihodnoty pre úpadcu z takéhoto započítania. Podľa názoru žalobcu sledovaným ekonomickým cieľom dohôd zo strany úpadcu a žalovaného bolo dosiahnutie účelu započítania a síce nominálnych, avšak nie skutočných hodnôt započítavaných pohľadávok, a to najmä s poukazom na ich bonitu. Výťažok z vymoženia pohľadávok, vo vzťahu ku ktorým sa úpadca týmto spôsobom zbavil svojho vlastníckeho práva, mali slúžiť na uspokojenie veriteľov v konkurze a nie ako protihodnota zániku pohľadávok žalovaného voči úpadcovi, ktorých uspokojenia sa mal žalovaný domáhať zákonom regulovaným postupom v reštrukturalizácii. Žalobca má za to, že vyššie označenými právnymi úkonmi nedošlo k predpokladanému následku zhodnotenia majetku dlžníka a ich uskutočnenie nebolo potrebné pre dosiahnutie účelu reštrukturalizácie. S poukazom na ustanovenia § 59 , § 57 ods. 1, § 63 ods. 1 žalobca žiadal určiť právnu neúčinnosť vyššie označených právnych úkonov a súčasne sa domáhal vydania peňažnej náhrady vo výške nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok spolu v sume 28.554,35 eur do všeobecnej podstaty úpadcu a náhrady trov konania.

2. Okresný súd poukázal na ust. § 57 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom od 01.01.2012 (ďalej len „ZKR“), ust. § 62 ods. 1, 2 a 5 ZKR, ust. § 59 ods. 1 ZKR, § 60 ods. 1, 2 a 3 ZKR, § 9 ods. 1, 2 a 3 a § 63 ods. 2 a uviedol, že primárne skúmal dodržanie prekluzívnej hmotnoprávnej lehoty na podanie žaloby. Touto lehotou je lehota jedného roka od vyhlásenia konkurzu, ku ktorému došlo zverejnením uznesenia o vyhlásení konkurzu s účinkami dňa 21.12.2013. Lehota jedného roka na včasné podanie žaloby začala podľa § 57 ods. 2 plynúť odo dňa vyhlásenia konkurzu a keďže konkurz bol vyhlásený zverejnením uznesenia dňa 20.12.2013, začala lehota na podanie žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu plynúť nasledujúci deň po zverejnení súdneho rozhodnutia, t.j. odo dňa 21.12.2013. Posledným dňom na podanie odporovacej žaloby tak bol deň 21.12.2014, pričom žalobca uplatnil nárok na súde podaním žaloby na súde dňa 22.12.2014 (poznámka krajského súdu: správne malo byť uvedené, že k podaniu žaloby žalobcom došlo elektronickým podaním uskutočneným dňa 21. decembra 2014 so zaručeným elektronickým podpisom - č.l. 14 spisu). Okresný súd tak konštatoval dodržanie hmotnoprávnej lehoty na podanie žaloby. Vo vzťahu k uplatnenému nároku uviedol okresný súd, že žalobca založil tvrdenie o odporovateľnosti označených právnych úkonov na tom, že tieto úkony boli uskutočnené dlžníkom s osobou spriaznenou s dlžníkom, pričom ide o ukracujúce právne úkony podľa § 60 a súčasne zvýhodňujúce úkony podľa § 59 ZKR.

3. Okresný súd konštatoval, že základným predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je podmienka zakotvená v § 57 ods. 4 ZKR, v zmysle ktorého je možné odporovať len tým úkonom dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Žalobca tak musí v konaní preukázať, že v čase, kedy došlo k odporovateľnému právnemu úkonu, existovali pohľadávky niektorého z veriteľov, ktoré takýmto odporovateľným právnym úkonom mohli byť ukrátené. Okrem toho musí byť pohľadávka veriteľom v konkurznom konaní riadne prihlásená. Žalobca písomné vyhotovenia právnych úkonov - zmlúv o postúpení pohľadávok, určenia neúčinnosti ktorých sa domáhal, do obsahu spisového materiálu nepripojil. Žalovaný však existenciu týchto právnych úkonov neučinil spornou a je teda zrejmé, že žalobca sa domáha právnej neúčinnosti dvojstranných právnych úkonov. Okresný súd posudzoval splnenie základnej podmienky podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existencie ukracujúceho právneho úkonu, ktorá podmienka musí byť splnená pri odporovaní z akéhokoľvek špecifikovaného dôvodu podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti. Podľa okresného súdu z tvrdení žalobcu, ktoré sú obsahom žaloby a z dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, preukázanie existencie ukracujúceho právneho úkonu dlžníka nevyplýva. Úspešnosť akejkoľvek odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka právnym úkonom zmenšil a aký majetok dlžníkovi ostal na uspokojenie jeho ostatných pohľadávok. Pri odplatných právnych úkonoch dochádza k ukráteniu len vtedy, ak protiplnenie druhej strany nie je ekvivalentné, a teda ukrátenie vzniká v rozsahu rozdielu medzi dohodnutou odplatou a odplatou ekvivalentnou za súčasného splnenia predpokladu, že právnym úkonom dlžníka sa ukrátilo uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda až v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená buď vôbec alebo len čiastočne. Dôkaznou povinnosťou žalobcu bolo preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a tým základnú hmotnoprávnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu, k čomu podľa okresného súdu z jeho strany nedošlo. Ak by aj napadnutým právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, nemožno sa úspešne domáhať odporovateľnosti, ak majetok, ktorý dlžníkovi po vykonaní napadnutého úkonu zostal, postačuje na uspokojenie jeho existujúceho záväzku. Obsahom dôkazného bremena žalobcu tak bolo preukázať, že postúpením pohľadávok dlžníka za dohodnutú odplatu došlo k úplnému alebo čiastočnému zmenšeniu možnosti uspokojenia pohľadávok v tom čase existujúcich veriteľov, ktorí prihlásili svoje pohľadávky v konkurznom konaní. Konkrétne ukrátenie vo vzťahu k uzavretým zmluvám o postúpení pohľadávok žalobca nešpecifikoval. Z nesporných vyjadrení strán vyplynulo, že medzi úpadcom a žalovaným došlo k uzavretiu odplatných dohôd a postúpení pohľadávok, pričom žalobca tieto nenamietal ako právne úkony bez primeraného protiplnenia podľa § 58 a dôvodnosť žaloby opieral o skutočnosť, že k postúpeniu pohľadávok došlo po začatí reštrukturalizačného konania a bez súhlasu správcu podľa § 114 ods. 2 ZKR.

4. Okresný súd s prihliadnutím na ust. § 114 ods. 1, 2 uviedol, že žalobca okrem povinnosti preukázať postavenie žalovaného ako spriaznenej osoby bol povinný preukázať tiež existenciu okolností vo vzťahu k ukracujúcemu právnemu úkonu, teda tvrdiť a preukázať, že uzatvorenou dohodou o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov bol nielen zvýhodnený žalovaný ako veriteľ pohľadávok voči úpadcovi, ale tiež splnenie základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu, a to existenciu ukracujúceho právneho úkonu. Pokiaľ žalobca za takéto úkony považoval postúpenie pohľadávok dlžníka na žalovaného, nie je možné hodnotiť napadnuté právne úkony ako neekvivalentné, pokiaľ medzi účastníkmi zmlúv o postúpení došlo k uzavretiu dohody o výške odmeny v rozsahu 70 % nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok a v jednom prípade v sume 100 % nominálnej hodnoty. Žalobca k podmienke ukrátenia podľa § 57 ods. 4 nesplnil povinnosť tvrdenia ani dôkaznú povinnosť a v jeho tvrdeniach absentuje označenie a spoľahlivé preukázanie existencie ukracujúceho úkonu. Záver o ukrátení predpokladá zo strany žalobcu preukázane konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho úkonu v majetkovej sfére dlžníka, ktorý je možné posudzovať a hodnotiť len pri preukázaní stavu majetku úpadcu, teda jeho aktív a pasív v čase, kedy nastali účinky právneho úkonu a bezprostredne po uskutočnení právneho úkonu. K účinkom začatia reštrukturalizačného konania v zmysle § 114 ods. 1 písm. f) patrí, že pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou, nemožno voči dlžníkovi započítať a dlžník je podľa § 114 ods. 1 písm. a) povinný obmedziť výkon svojej činnosti na bežné právne úkony, pričom iné úkony podliehajú súhlasu správcu. Zákaz započítania pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní smeruje k vylúčeniu možnosti zvýhodnenia veriteľa proti ostatným veriteľom v rámci individuálneho uspokojenia pohľadávok. Nie je však vylúčené jednostranné započítanie dlžníkom alebo započítanie na základe dohody veriteľa a dlžníka a nie je vylúčené ani započítanie uskutočnené pred začatím reštrukturalizačného konania. Úkony postúpenia pohľadávok, ktorými sa mení stav aktív a pasív dlžníka, a tiež dohody o započítaní pohľadávok ovplyvňujú štruktúru majetkovej podstaty dlžníka, a preto ich možno hodnotiť ako nie bežné úkony, ktoré podliehajú súhlasu reštrukturalizačného správcu. Zákon chráni stranu právneho úkonu alebo tretej osoby, ktorých sa právny úkon týka, tak, že úkony dlžníka vykonané bez súhlasu správcu sa považujú za platné, avšak možno im odporovať v konkurznom konaní, a to za predpokladu, že bude tvrdené a preukázané splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok odporovateľnosti právneho úkonu. Pokiaľ právna úprava nespája uskutočnenie právneho úkonu dlžníka bez súhlasu správcu s právnou neúčinnosťou ex lege, je žalobca pre úspešnosť žaloby povinný tvrdiť a preukazovať splnenie všetkých podmienok odporovateľnosti. Pokiaľ žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku označil ako dôkaz konkurzný spis Okresného súdu Žilina sp.zn. 4R/1/2013, hodnotil okresný súd tento dôkazný návrh ako neurčitý, keď žalobca nevymedzil, ktorú časť konkurzného spisu navrhuje oboznámiť, absentuje návrh pripojenia konkurzného spisu, pričom nebolo povinnosťou incidenčného súdu nahrádzať procesnú aktivitu strán určovaním konkrétnych dôkazov a rozsahu dokazovania potrebného na preukázanie ich tvrdení. Takýmto nahrádzaním dôkaznej aktivity strán by dochádzalo k narušeniu zásady rovnosti strán v sporovom konaní.

5. Ohľadom zmlúv o postúpení pohľadávok konštatoval okresný súd, že napriek tomu, že k uzavretiu predmetných zmlúv malo dôjsť po začatí reštrukturalizačného konania, pričom na takéto úkony nebol udelený súhlas správcom, bol žalobca povinný tvrdiť a preukazovať existenciu ukracujúceho právneho úkonu a keďže v konaní nebolo preukázané postavenie žalovaného ako osoby spriaznenej s dlžníkom, bol žalobca povinný podľa § 60 tvrdiť a preukázať úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov a ďalej skutočnosť, že úmysel ukrátiť veriteľov bol alebo musel byť žalovanému známy. Vo vzťahu k týmto podmienkam odporovateľnosti právneho úkonu dohôd o vzájomnom započítaní pohľadávok žalobca neuviedol žiadne ďalšie tvrdenia a neoznačil dôkazné návrhy.

6. K úprave podľa ust. § 114 ods. 2 okresný súd uviedol, že táto úprava nezakladá neúčinnosť právneho úkonu učineného bez súhlasu reštrukturalizačného správcu ex lege, ale vytvára len priestor pre uplatnenie odporovateľnosti za splnenia všetkých podmienok vyplývajúcich z ust. § 57 a nasl. ZKR. Skutočnosť, že subjekt MBM-STAV, s.r.o., pred vyhlásením konkurzu prechádzal procesom reštrukturalizácie, je relevantná z hľadiska § 57 ods. 5 ZKR, ktorý určuje rozhodný moment pre posudzovanie vymedzenia časového obdobia, do ktorého musí spadať odporovaný právny úkon, ktoré obdobie je viazané na moment začatia reštrukturalizačného konania, ktoré vo vzťahu k tomuto subjektu začalo dňa 14.03.2013.

7. K dôkazu žalobcu reštrukturalizačným posudkom správcu JUDr. Maríny Gallovej zo dňa 01.02.2013 č. 1/2013 konštatoval okresný súd, že z tohto dôkazu preukázanie ukracujúceho právneho úkonu v zmysle § 57 ods. 4 nevyplýva. Okresný súd poukázal na závery plynúce z uznesenia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13CoKR/2/2011, v zmysle ktorých samotné preukázanie existencie prihlásenej a prípadne súčasne aj zistenej pohľadávky konkurzného veriteľa bez ďalšieho neznamená, že žalobcom bolo preukázané ukrátenie veriteľa (veriteľov). Okresný súd ďalej konštatoval, že úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka odporovaným právnym úkonom zmenšil a v akom rozsahu a aký majetok zostal na uspokojenie pohľadávky, pričom odporovateľnosť vyžaduje, aby sa v dôsledku konkrétneho právneho úkonu skrátilo uspokojenie prihlásenej pohľadávky veriteľa tak, že pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku nebude uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Ak by aj právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, nemožno sa odporovateľnosti domáhať, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie prihlásenej pohľadávky, pretože týmto právnym úkonom potom k ukráteniu nedošlo. Ukrátenie musí byť reálne a preukázané a nemôže byť len predpokladané. Vo vzťahu k zmluvám o postúpení pohľadávok zohľadnil okresný súd, že sa jednalo o dojednanie zmlúv o postúpení vždy za odplatu a hoci žalobca uviedol, že k postúpeniu došlo bez priamej ekonomickej hodnoty, keďže úhrada odplaty bola riešená dohodami o započítaní vzájomných pohľadávok a záväzkov, žalovaný tvrdil, že vo všetkých prípadoch bola dojednaná odplata vo výške 70 % nominálnej hodnoty a v jednom prípade odplata vo výške 100 % nominálnej hodnoty. V prípade odporovaných dohôd o započítaní pohľadávok a záväzkov sa jedná o ekvivalentné právne úkony, kedy došlo súčasne k zníženiu aktív na strane jednej aj pasív na strane druhej, a to u oboch strán dohôd. K tvrdenej nedostatočnej bonite postupovaných pohľadávok a ich spornej vymožiteľnosti žalovaný neoznačil žiadne dôkazy a napriek tomu, že tieto tvrdenia žalovaného žalobca neučinil spornými, v pomeroch incidenčného konania podmienka ukracujúceho právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 nebola preukázaná.

8. Okresný súd tak dospel k záveru, že žalobca nepreukázal základnú hmotno-právnu podmienku odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu ukracujúceho právneho úkonu, čo viedlo k zamietnutiu žaloby. Napriek tomu, že započítanie v podmienkach začatého reštrukturalizačného konania znamená zvýhodnenie veriteľa oproti ostatným veriteľom, ktorí si pohľadávky musia prihlásiť, zákaz započítania pohľadávok sa vzťahuje len na jednostranné započítanie zo strany veriteľa dlžníka nie na jednostranný právny úkon dlžníka alebo dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok. Žalobca bol povinný v konaní tvrdiť a preukázať splnenie všetkých podmienok odporovateľnosti právneho úkonu a len v prípade preukázania všeobecných podmienok odporovateľnosti vymedzených v ust. § 57 ZKR, ktoré v konaní preukázané neboli, by bolo možné posudzovať aj ďalšie podmienky odporovateľnosti vymedzené v ust. § 59, prípadne § 60 ZKR, teda skúmanie podmienok odporovateľnosti má svoju relevanciu v podmienkach tvrdenej a preukázanej základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu, ktorá žalobcom tvrdená a preukázaná nebola. Okresný súd tak žalobu zamietol v celom rozsahu, nakoľko pri konštatovaní o nepreukázaní dôvodnosti žaloby o určenie neúčinnosti právnych úkonov nebolo možné vyhovieť ani súvisiacemu návrhu na uloženie povinnosti na plnenie. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a priznal žalovanému ako úspešnej strane náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), h) CSP. Žalobca poukázal na to, že okresný súd svojim rozhodnutím zamietol jeho návrh v celom podanom rozsahu z dôvodu, že si žalobca riadne nesplnil dôkaznú povinnosť a ani povinnosť tvrdenia z dôvodu nepreukázania splnenia podmienky ukrátenia podľa § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z., a teda nepreukázania existencie ukracujúceho právneho úkonu. S týmto tvrdením okresného súdu žalobca nesúhlasil. Podľa žalobcu povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť vo svojej podstate znamená, že strana sporu tvrdí, že určitá skutočnosť nastala a zároveň musí o tom predložiť dôkaz alebo ho aspoň označiť, aby ho mohol súd vykonať. Žalobca si povinnosť tvrdenia, že nastala určitá skutočnosť, v tomto prípade ukrátenie veriteľov v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu, splnil tým, že v žalobe uviedol, že odporovanými právnymi úkonmi boli ukrátení všetci veritelia úpadcu, ktorých pohľadávky boli v konkurznom konaní zistené približne vo výške 6,2 mil. Eur. Vzhľadom na skutočnosť, že identifikačné údaje veriteľov, suma pohľadávky a právny dôvod a čas vzniku pohľadávky vyplývajú z prihlášok veriteľov, ktoré sú veritelia povinní v jednom vyhotovení podľa § 28 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. doručiť aj na súd, a zo zoznamu pohľadávok, ktorý je správca povinný v lehotách ustanovených zákonom č. 7/2005 Z.z. predkladať súdu, tak žalobca tieto údaje neuvádzal duplicitne v žalobe a na preukázanie svojho tvrdenia, že sa ukrátenie týkalo všetkých veriteľov označil ako dôkaz konkrétny konkurzný spis, obsahom ktorého sú informácie o pohľadávkach veriteľov. Žalobca zároveň z opatrnosti podaním zo dňa 26.09.2016 príkladmo označil pohľadávky veriteľov, ktoré boli ukrátené a existovali v čase, kedy zmluvy o postúpení nadobudli účinnosť. Žalobca tak v konaní preukázal základný predpoklad odporovateľnosti, a to, že v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov existovali pohľadávky veriteľov prihlásené do konkurzu, ktoré boli týmito úkonmi ukrátené. K preukázaniu zmenšenia majetku týmito úkonmi žalobca uviedol, že zmenšenie majetku vyplýva zo skutočnosti, že odplata za postúpenie pohľadávok bola dojednaná vo výške 70 % ich nominálnej sumy a nie vo výške 100 % nominálnej sumy. Zmenšenie majetku úpadcu tak predstavuje práve tých 30 % nominálnej istiny postúpených pohľadávok, ktorá mohla slúžiť aspoň na čiastočné uspokojenie ostatných veriteľov, t.j. majetok, o ktorý bol majetok úpadcu zmenšený a následne ukrátená konkurzná podstata. Skutočnosť, že majetok, ktorým úpadca pred aj po uskutočnení odporovaných úkonov disponoval, nebude postačovať na uspokojenie jeho záväzkov, preukazujú skutočnosti, na ktoré žalobca opakovane poukazoval, a to že k odporovaným úkonom došlo po začatí reštrukturalizačného konania, kedy bol úpadca v úpadku a nebol schopný plniť svoje záväzky. Z reštrukturalizačného posudku vyplýva zhodnotenie ekonomickej situácie úpadcu, rozsah jeho majetku a záväzkov a z tohto posudku by okresný súd zistil, ak by sa s ním oboznámil, že úpadca bol v úpadku aj vo forme predĺženia a hodnota jeho záväzkov v čase uskutočnenia odporovaných úkonov presahovala hodnotu jeho majetku. Príslušný súd pritom dňa 06.12.2013 na majetok úpadcu vyhlásil konkurz, z čoho je zrejmé, že úpadca v rozhodnom čase musel byť v úpadku, t.j. v platobnej neschopnosti a/alebo v predĺžení. Žalobca tiež poukázal na ust. § 185 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého platí, že sa okresný súd mohol aj bez návrhu oboznámiť s účtovnými závierkami, ktoré sú verejne dostupné v registri účtovných závierok a z ktorých vyplýva rozsah aktív a pasív. Z týchto účtovných závierok úpadcu z rozhodného obdobia by okresný súd zistil, že úpadca bol v úpadku vo forme platobnej neschopnosti aj v úpadku vo forme predĺženia a hodnota jeho záväzkov už v čase uskutočnenia odporovaných úkonov presadzovala hodnotu jeho majetku. Po uskutočnení odporovaných úkonov majetok úpadcu nepostačoval na úhradu jeho existujúcich záväzkov. V konaní tak podľa žalobcu bola preukázaná základná podmienka odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to kvalifikované zmenšenie majetku úpadcu, čím bola preukázaná aj podmienka pre kvalifikovanie odporovaných právnych úkonov ako ukracujúcich.

10. K záveru okresného súdu o potrebe preukázania konkrétneho ekonomického dopadu odporovaného právneho úkonu na majetok úpadcu žalobca uviedol, že nakoľko pohľadávky označených veriteľov, t.j. všetkých veriteľov prihlásených pohľadávok existovali už v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov a hodnota záväzkov bola vyššia ako hodnota majetku, malo uskutočnenie týchto úkonov negatívne ekonomický dopad na majetok úpadcu, ktorý sa preukázateľne zmenšil, nakoľko v dôsledku týchto právnych úkonov sa nedostal do konkurznej podstaty majetok, z ktorého mohli byť aspoň sčasti uspokojené uplatnené pohľadávky ďalších veriteľov. Žalovaný bol odporovanými právnymi úkonmi zvýhodnený na úkor ostatných veriteľov, nakoľko dosiahol uspokojenie 100 % svojej pohľadávky z majetku, ktorý by sa inak stal súčasťou podstaty. Odporované právne úkony preto možno kvalifikovať aj ako zvýhodňujúce, nakoľko v prípade uspokojenia pohľadávky žalovaného v konkurze by žalovaný ako veriteľ nezabezpečenej pohľadávky v žiadnom prípade nedosiahol uspokojenie svojej pohľadávky v rozsahu 100 %.

11. Ku konštatovaniu okresného súdu, že označenie dôkazného návrhu uvedením konkurzného spisu, vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 4R/1/2013 považuje za neurčité, žalobca uviedol, že z ustanovení OSP ani z ustanovení nevyplýva povinnosť strán podať návrh na pripojenie spisu a strana v konaní je povinná na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkaz. Žalobca si túto povinnosť splnil, keď ako dôkaz označil konkurzný spis. Žalobca takéto označenie dôkazu považuje za dostatočne určité, nakoľko súd pozná právo a aj ustanovenia a vie, čo je obsahom konkurzného spisu. Žalobca tak logicky predpokladá, že súd sa nebude oboznamovať s celým konkurzným spisom, nakoľko zo zákona vyplýva, ktorá časť spisu obsahuje pre súdne konanie rozhodné skutočnosti, a preto nie je potrebné bližšie označenie konkrétnej listiny konkurzného spisu. Okresný súd nevykonaním navrhovaného dôkazu nedostatočne zistil skutkový stav veci a uprednostnil zásadu rovnosti strán pred právom účastníka na spravodlivý proces a na súdnu ochranu. Žalobca tak žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

12. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom zástupcu. Žalovaný mal za to, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny, vydaný súdom prvej inštancie na základe riadne zisteného skutkového stavu veci, preskúmateľný a zrozumiteľný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti považoval súd prvej inštancie za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec aj právne posúdil podľa ustanovení zákona, ktoré použil. Podľa žalovaného súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobca vo vzťahu k základnej hmotno-právnej podmienke ukrátenia veriteľov podľa ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. riadne nesplnil povinnosť tvrdenia a ani dôkaznú povinnosť, keďže nepreukázal, že označené právne úkony úpadcu ukracujú uspokojenie prihlásenej pohľadávky alebo pohľadávok niektorého z veriteľov úpadcu, ktoré existovali v čase, keď nastali účinky odporovaných právnych úkonov a ktoré mali byť odporovanými právnymi úkonmi podľa ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. ukrátené. Žalovaný sa stotožnil s konštatovaním okresného súdu, že z tvrdení žalobcu a dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, preukázanie existencie ukracujúceho právneho úkonu dlžníka nevyplýva a nie je povinnosťou incidenčného súdu nahrádzať procesnú aktivitu strán. Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno napriek tomu, že ako správca konkurznej podstaty disponuje potrebnou dokumentáciou, okresný súd správne žalobu zamietol. Napriek tomu žalovaný poukázal na to, že v danom prípade nedošlo k žiadnemu ukráteniu veriteľov, nakoľko odmena dojednaná medzi úpadcom a žalovaným vo výške 70 %, resp. 100 % nominálnej hodnoty postúpených pohľadávok je odmenou ekvivalentnou vo vzťahu ku charakteru, resp. bonite postúpených pohľadávok. Žalovaný preukázal, že došlo k postúpeniu v súčasnosti nevymožiteľných, resp. ťažko vymožiteľných pohľadávok, a preto žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu o majetkovom prospechu žalovaného vo výške 30 % nominálnej hodnoty istiny týchto pohľadávok. Doposiaľ nedošlo k uspokojeniu ani jednej postúpenej pohľadávky, a to ani čiastočne. Žalovaný tak z dôvodu nepreukázania predpokladov pre úspešnú odporovateľnosť označených právnych úkonov považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a zákonné a navrhol toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

13. Zo strany okresného súdu bolo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu doručené žalobcovi prostredníctvom zástupcu, pričom žalobcovi bola daná možnosť sa k tomuto vyjadreniu žalovaného vyjadriť v lehote do 10 dní od jeho doručenia. Žalobca túto možnosť v zákonom stanovenej lehote a ani do momentu rozhodnutia krajským súdom nevyužil.

14. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov žalobcu za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 v spojení s ust. § 378 ods. 1 bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

15. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/3/2017-148 zo dňa 08.08.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. § 219 ods. 1, 3 v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.

16. Primárne v procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacom konaní bol povinný postupovať a konať od 01.07.2016 podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a to v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Krajský súd uvádza, že sa za aplikácie ust. § 387 ods. 1, 2 v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“, a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého „...odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.“

22. V odvolacom konaní zo strany žalobcu odznela námietka nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadom naplnenia predpokladov odporovateľnosti žalobcom napadnutých právnych úkonov. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo strany žalobcu išlo o žalobu, ktorou žalobca odporoval právnym úkonom zmlúv o postúpení pohľadávok a dohôd o započítaní pohľadávok z dôvodu, že sa jednalo o zvýhodňujúce a ukracujúce právne úkony v zmysle ust. § 59 a § 60 ZKR. Okresný súd v tejto súvislosti vecne správne konštatoval, že základom každej odporovacej žaloby uplatnenej v zmysle relevantných ustanovení je predovšetkým preukázanie, že úkony, ktorým žalobca odporuje, sú úkony, ktorými sa ukracuje uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov úpadcu. Krajský súd v tomto smere považuje za relevantné citovať zákonnú právnu úpravu.

23. Podľa ust. § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. odporovať podľa tohto zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

24. Podľa názoru krajského súdu je potrebné zdôrazniť, že žalobca musí v konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní pohľadávku prihlásil. To, aby právny úkon ukracoval uspokojenie niektorej z prihlásených pohľadávok, je základnou a všeobecnou podmienkou každej skutkovej podstaty odporovateľného právneho úkonu, bez ktorej právo odporovať právnemu úkonu nevznikne. Ide o všeobecnú podmienku, ktorá vždy pristupuje k jednotlivým skutkovým podstatám odporovateľných právnych úkonov. Táto podmienka musí byť v každom jednotlivom prípade (pri každej skutkovej podstate) splnená. Konkrétny právny úkon úpadcu

- dlžníka spôsobí ukrátenie uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa v zásade vtedy, keď sa právnym úkonom dlžníka - úpadcu zmenší jeho majetok. Na základe vyššie uvedeného je pri ukracujúcom právnom úkone rozhodujúca skutočnosť, či v dôsledku uzatvorenia právneho úkonu došlo k zmenšeniu majetku dlžníka - úpadcu. Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok vykonaných právnych úkonov. To, či týmito právnymi úkonmi došlo k ukráteniu veriteľa, je vždy vecou zisťovania a dokazovania v každom konaní za dôkaznej povinnosti žalobcu, ktorý takýmto právnym úkonom odporuje.

25. Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné, pohľadávka ktorého a koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v dobe vykonania právneho úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Pokiaľ ide o podmienku, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, ktorý si pohľadávku prihlásil, je potrebné uviesť, že vo všeobecnosti ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa bude vecou dôkazného bremena žalobcu. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostane na uspokojenie pohľadávky. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky veriteľa, teda, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Aj keď právnym úkonom dôjde k zmenšeniu majetku dlžníka, nie je možné domáhať sa úspešne odporovateľnosti, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, pretože týmto úkonom dlžníka nedošlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa. Ak okresný súd v zhode aj s vyššie uvedenými teoretickými východiskami napokon uzavrel, že žalobca nepreukázal splnenie základnej hmotno-právnej podmienky uplatnenia odporovateľnosti právnych úkonov uvedených v žalobe, vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, ako základného predpokladu odporovateľnosti podľa jednotlivých skutkových podstát odporovateľnosti v § 58 - 60 ZKR, tak krajský súd sa s týmto záverom v rovine neunesenia dôkazného bremena žalobcu stotožnil. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že ani v rámci podaného odvolania žalobca nešpecifikoval, neuviedol skutočnosti, z ktorých by bolo možné závery okresného súdu vyvodiť ako nesprávne.

26. Odvolací súd zvýrazňuje, že žalobca ako nositeľ dôkazného bremena musí základnú hmotnoprávnu podmienku odporovateľnosti vyplývajúcu z ust. § 57 ods. 4 preukázať. Musí teda preukázať, že právne úkony, ktorým odporoval, a to zmluvy o postúpení pohľadávok a dohody o vzájomnom započítaní, boli úkonmi, ktorými bola pohľadávka veriteľa prihlásená v konkurznom konaní, ukrátená. Právny úkon, ktorý tento predpoklad nespĺňa, nie je možné úspešne odporovateľnosťou napadnúť. Z výsledkov vykonaného dokazovania pritom neplynie, že by dotknutými právnymi úkonmi došlo k zmenšeniu rozsahu disponibilného majetku dlžníka a tým k ukráteniu jeho veriteľov. Žalobca, ktorý v konaní nepreukázal ukrátenie veriteľov v dôsledku napadnutých právnych úkonov dlžníka, tak nemôže byť v konaní o odporovacej žalobe úspešný. Krajský súd v tomto smere, za rešpektovania zásady právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax a tiež ustálenú rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, z ktorej rovnako plynie, že hmotno-právnym predpokladom každej odporovateľnosti je, že ide o ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľov v podobe ukrátenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. V prípade odporovania právnym úkonom žalobca musí preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil svoju pohľadávku (uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 25CoKR/5/2013 zo dňa 15.5.2013, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoKR/60/2011 zo dňa 31.7.2012, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/14/2015, rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoKR/11/2016 a sp. zn. 13CoKR/34/2016). Žalobca bol v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a tým preukázať hmotnoprávnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu, k čomu však z jeho strany nedošlo. V tomto smere nemôže obstáť všeobecná argumentácia žalobcu s poukazom na výšku odplaty dohodnutej za postúpenie pohľadávok v rozsahu 70 %. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke krajský súd uvádza, že len zo samotného porovnania nominálnej hodnoty pohľadávky, ktorá bola predmetom dotknutých zmlúv o postúpení pohľadávok, so sumou, ktorá bola v týchto zmluvách dohodnutá ako odplata za postúpenie pohľadávok, nie je možné konštatovať záver o zmenšení rozsahu disponibilného majetku dlžníka a tým ani záver o ukrátení jeho veriteľov. Ekonomická hodnota pohľadávky ako súčasti majetku dlžníka totižto nie v každom prípade musí byť totožná s jej nominálnym vyjadrením, keď hodnota pohľadávky smerujúcej voči bonitnému dlžníkovi môže byť diametrálne odlišná od hodnoty pohľadávky smerujúcej voči dlžníkovi, ktorý svoje záväzky neplní, či voči dlžníkovi, voči ktorému z iných dôvodov je dotknutá pohľadávka ťažko vymožiteľná. Na to, aby v danom prípade bolo možné konštatovať, že postúpením pohľadávok za 70 % ich nominálnej hodnoty došlo k zmenšeniu majetku dlžníka, by tak bolo potrebné zo strany žalobcu ako nositeľa dôkazného bremena tvrdiť a preukázať, že reálna hodnota týchto pohľadávok v čase, kedy došlo k ich postúpeniu, presahovala 70 % ich nominálnej hodnoty. Takéto dôkazy a tvrdenia však zo strany žalobcu v priebehu súdneho konania produkované neboli.

27. Žalobca ďalej namietal, že z jeho strany bol ako dôkaz označený konkrétny konkurzný spis, z ktorého mal okresný súd možnosť oboznámiť sa s relevantnými dokladmi, potrebnými pre rozhodnutie vo veci. Krajský súd vo vzťahu k tejto námietke uvádza, že nezistil, že by súd prvej inštancie svojím postupom uprednostnil zásadu hospodárnosti konania pred právom strany sporu na spravodlivý proces a právom na súdnu ochranu. K žalobcom len označenému dôkazu - konkurznému spisu, ktorý okresným súdom nebol realizovaný, vo všeobecnosti krajský súd uvádza, že žalobca ako nositeľ povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti bol primárne povinný opísať všetky potrebné skutočnosti a až následne po splnení povinnosti tvrdenia nastupuje jeho dôkazná povinnosť. Povinnosť tvrdenia pritom nemôže byť nahradená vykonávaním dôkazov, ktoré majú byť súdom vyhľadané a ktoré tak majú nahradiť splnenie povinnosti tvrdenia žalobcom. Žalobca bližšie nekonkretizoval, ktoré konkrétne skutočnosti majú byť predmetom dokazovania z konkurzného spisu a nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie, aby iniciatívne vyhľadával dôkazy a vykonával dokazovanie za žalobcu, nakoľko takýmto postupom by, ako vecne správne uviedol okresný súd, došlo k porušeniu zásady rovnosti strán sporu. Práve žalobca je pritom tou osobou, ktorá ako nositeľ dôkazného bremena, v postavení správcu konkurznej podstaty disponuje nevyhnutnými podkladmi, účtovnou evidenciou a ďalšími dôkazmi a je teda dostatočne vybavený na to, aby si mohol splniť svoju dôkaznú povinnosť v danom sporovom konaní v rovine preukázania, že predmetné napadnuté právne úkony spôsobili ukrátenie veriteľov úpadcu. Žalobcovi nič nebránilo jeho dôkaznú povinnosť splniť. V danom incidenčnom konaní bol žalobca nepochybne nositeľom dôkazného bremena, pričom procesno-právnym následkom jeho neunesenia je neúspech žalobcu v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí strana sporu preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, a teda ktorá zo strán sporu je povinná stanovený okruh skutočností preukázať (primerane uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). V zmysle týchto zhodnotení nemôže obstáť ani odkaz žalobcu na ust. § 185 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého môže súd aj bez návrhu vykonať dôkaz vyplývajúci z verejných registrov, z čoho žalobca vyvodil, že okresný súd mohol v rámci dokazovania vykonať oboznámenie s účtovnými závierkami, ktoré sú verejne dostupné v registri účtovných závierok. Zo strany žalobcu sa opätovne jedná o jeho snahu nahrádzať splnenie jeho povinnosti tvrdenia a povinnosti tieto tvrdenia preukázať prenášaním tejto povinnosti na konajúci súd prvej inštancie. Z ust. § 185 ods. 1 pritom plynie základná zásada, na ktorej je postavené vykonávanie dokazovania v civilnom sporovom konaní, a síce zásada, že súd rozhoduje len na základe navrhnutých dôkazov. Dokazovanie v civilnom sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, ktorá ukladá procesnú zodpovednosť v dokazovaní sporovým stranám a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní ako aj vykonávaní dôkazov. Súd síce môže vykonať aj dôkaz, ktorý nebol navrhnutý a ktorý v zmysle ust. § 185 ods. 2 vyplýva z verejných registrov a zoznamov, účelom takéhoto dokazovania je však to, aby sa zabránilo vzniku situácie, kedy bude rozhodnutie súdu v rozpore so skutočnosťou a aby sa zabezpečila vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Túto právomoc všeobecného súdu treba vnímať len ako prevenciu pred marením účinkov súdneho rozhodnutia, aby sa zabránilo tomu, že činnosť súdu by pri nevykonateľných rozsudkoch neviedla k požadovanému účelu. Uvedené ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že by sa v dôsledku jeho aplikácie mala nahrádzať procesná iniciatíva sporových strán pri označovaní dôkazov a vykonávaní dokazovania. Nebolo potom namieste, aby okresný súd bez návrhu vykonával dokazovanie oboznámením účtovných závierok, ktoré podľa vyjadrenia žalobcu sú verejne dostupné v registri účtovných závierok. Krajský súd v tomto smere opätovne zvýrazňuje, že dôkazná iniciatíva podľa ustanovení Civilného sporového poriadku zaťažuje predovšetkým sporové strany a žalobcovi ako nositeľovi dôkazného bremena nič nebránilo, aby v priebehu konania pred súdom prvej inštancie zabezpečil vykonanie dokazovania účtovnými závierkami.

28. Žalobca v podanom odvolaní poukázal aj na reštrukturalizačný posudok, z ktorého podľa jeho vyjadrenia má vyplývať, že úpadca bol v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov v úpadku aj vo forme predĺženia a hodnota jeho záväzkov v čase uskutočnenia odporovaných právnych úkonov presahovala hodnotu jeho majetku. Okresný súd vo vzťahu k reštrukturalizačnému posudku reštrukturalizačného správcu JUDr. Maríny Gallovej č. 1/2013 uviedol, že z obsahu tohto spisu skutočnosť preukázania ukracujúceho právneho úkonu nevyplýva. Ak žalobca tento záver okresného súdu namietol, vo svojej podstate jeho námietka smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „...Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého „...dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované účastníkmi v prvostupňovom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. Krajský súd nad rámec argumentácie súdu prvej inštancie vo vzťahu k tomuto reštrukturalizačnému posudku uvádza, že z neho nie je možné vyvodiť záver, ktorý je relevantný pre posúdenie otázky naplnenia podmienky ukrátenia veriteľov napadnutými právnymi úkonmi dlžníka, a síce, či dotknutými právnymi úkonmi došlo k reálnemu zmenšeniu majetku dlžníka a tým k ukráteniu uspokojenia jeho veriteľov. Zo všeobecného konštatovania žalobcu, že podľa reštrukturalizačného posudku bol úpadca v úpadku aj vo forme predĺženia a jeho majetok nedosahoval hodnotu jeho záväzkov, ešte nevyplýva, že práve dotknutými napadnutými právnymi úkonmi došlo k zmenšeniu rozsahu tohto majetku úpadcu.

29. Krajský súd tak v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri nepreukázaní predpokladu odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 nemohlo byť žalobe žalobcu vyhovené a pokiaľ okresný súd takúto žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, bolo toto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne odvolacím súdom potvrdené podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, a to tak vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu ako aj v závislom výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.

30. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.