Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4CoPr/3/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobkyne Mgr. M. Q., bytom H. M., K. XXX/XXX, zastúpená spoločnosťou ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - Z. S. s.r.o., so sídlom v C., E. XX, proti žalovanému: Základná škola s materskou školou M. S., so sídlom M. S. XX, P.: XXXXXXXX, zastúpenému JUDr. S. T., advokátom so sídlom v M. nad N., L. I. XX/XXX, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15.novembra 2016, č. k. 22Cpr/13/2012-360 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

.Napadnutým rozsudkom v poradí druhým súd prvej inštancie vo výroku I. určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným, založeného pracovnou zmluvou zo dňa 27.08.2008, výpoveďou zo dňa 20.04.2012, je neplatné. Vo výroku II. uložil povinnému poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy v sume 7 294,50 eur. Vo výroku III. žalobkyni priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení uviedol, že rozsudkom zo dňa 20.08.2014 v poradí prvým rozhodol tak, že žalobu zamietol. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo to, že súd vzhliadol ako dôvodný jediný výpovedný dôvod (ktorý je sám osebe postačujúcim pre platnosť výpovede), a to porušenie zákazu fajčenia. Ostatné výpovedné dôvody považoval za nedostatočné pre platnosť výpovede. Vo vzťahu k výpovednému dôvodu spočívajúcemu v tom, že zo strany žalobkyne došlo dňa 16.04.2012 k slovného urážlivého útoku na riaditeľku školy v zborovni školy, nemal súd za preukázané, že k nemu došlo v takom rozsahu, že by mohlo ísť o porušenie pracovnej disciplíny. Vo vzťahu k výpovednému dôvodu spočívajúcemu v tom, že zo strany žalobkyne došlo k neospravedlnenej absencii v práci, nemal súd za preukázaný tento výpovedný dôvod. Na základe odvolania žalobkyne odvolací súd uznesením zo dňa 18.06.2015 vydaný rozsudok zrušil. V zrušujúcom uznesení sa stotožnil so zrušeným rozsudkom v časti týkajúcej sa výpovedných dôvodov, ktoré neuznal súd za dôvodné, resp. neviedli k platnosti skončenia pracovného pomeru (slovný útok na riaditeľku školy a neospravedlnené absencii v práci). Nestotožnil sa však so záverom súdu, že žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu tým, že v areáli školy fajčila, čím porušila zákaz fajčenia, pretože tento záver je predčasný. V tomto smere uviedol, že z dovtedy vykonaného dokazovania k tomuto skutku doposiaľ jednoznačne nevyplýva, že išlo o porušenie pracovnej disciplíny takej intenzity, že by bolo dôvodom výpovede. Odvolací súd ďalej vyslovil svoj názor, že zákon o ochrane nefajčiarov hovorí o tom, kde všade sa nesmie fajčiť. Pokiaľ ide o zamestnancov, zákaz fajčenia je upravený aj v zákone č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. V § 6 ods. 5 tohto zákona je ustanovené, že zamestnávateľ je povinný vydať zákaz fajčenia na pracoviskách, na ktorých pracujú aj nefajčiari a zabezpečiť dodržiavanie tohto zákazu, ako aj zákaz fajčenia na pracoviskách. V ust. § 12 ods. 2 písm. m/ tohto zákona je

ustanovené, že zamestnanec je povinný dodržiavať určený zákaz fajčenia na pracoviskách. Žalovaný takýto zákaz fajčenia má upravený aj v internom predpise - v Pracovnom poriadku zo dňa 13.02.2012 v VIII. časti, čl. 24, bod 4 písm. j/ ako prísny zákaz fajčenia v celej budove aj v areáli školy. Podľa čl. 14 bod 4 Pracovného poriadku porušenie zákazu fajčenia sa považuje za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, čo znamená, že zamestnávateľ za splnenia ďalších podmienok môže dať zamestnancovi za porušenie zákazu fajčenia aj výpoveď. Odvolací súd ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania (z výpovede žalobkyne, výpovede svedka Z. A.) však vyplýva aj to, že za budovu školy chodili fajčiť aj iní zamestnanci školy a rodičia. Z výpovede riaditeľky školy S. N. vyplynulo aj to, že dňa 16.04.2012 v čase, keď žalobkyňa fajčila za budovou školy, žiaci v škole už neboli. Všetky tieto skutočnosti však súd prvého stupňa nevyhodnotil a vôbec nezisťoval, či miesto za budovou školy bolo určené nejakým spôsobom pre zamestnancov - fajčiarov so súhlasom štatutárneho zástupcu žalovaného, v ktorom prípade by nebolo možné hovoriť o porušení pracovnej disciplíny. V ďalšom konaní uložil súdu prvého stupňa, aby vypočul sporové strany a svedkov na okolnosti zákazu fajčenia v areáli školy. Je potrebné opätovne posúdiť, či zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnej disciplíny v súvislosti so zákazom fajčenia v areáli školy takej intenzity, ktorá zakladá dôvod na výpoveď z pracovného pomeru a od žalovaného ako zamestnávateľa v takomto prípade nemožno spravodlivo požadovať, aby pracovný pomer žalobkyne u neho ďalej trval. Po zrušení rozsudku odvolacím súdom doplnil súd dokazovanie o vypočutie žalobkyne, riaditeľky žalovaného a svedkov E. C., Z. T., Z. A., Z. M. a R. Z.. Toto doplnenie dokazovania bolo vykonané za účelom zistenia okolností, ktoré majú význam vo vzťahu k tvrdenému porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou spočívajúcom v porušení zákazu fajčenia v areáli základnej školy, ktoré bolo jedným z troch výpovedných dôvodov. Takisto sa oboznámil aj s ďalšími listinnými dôkazmi, a to so zápisnicou zo štátneho zdravotného dozoru z 16.01.2012 na č. l. 296 a kópiami priepustiek na č. l. 312. Vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok bol zrušený ako celok, súd sa v opätovnom rozhodnutí zaoberal celou žalobou, teda opätovne je potrebné posúdiť platnosť výpovede zo všetkých žalobkyňou namietaných dôvodov a rozhodnutie v tomto smere opätovne odôvodniť. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobkyňa bola od 01.09.2008 zamestnaná u žalovaného v pracovnom pomere, a to na dobu neurčitú so zaradením - učiteľka 2. stupňa + zastupovanie. Dňa 20.04.2012 jej bola doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce - dôvodom výpovede bolo opakované porušenie pracovnej disciplíny, spočívajúce v skutkoch, že 1. dňa 06.04.2012 sa v miestnosti zborovne školy mala žalobkyňa dopustiť pred viacerými zamestnancami slovného urážlivého napadnutia riaditeľky školy, že 2. následne došlo z jej strany aj k porušeniu zákazu fajčenia a nakoniec, že 3. žalobkyňa mala neospravedlnenú neprítomnosť v práci v dňoch 11.04.2012 a 12.04.2012. Podaniu výpovede predchádzali 3 upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, a to: 1. upozornenie zo dňa 29.02.2012, v ktorom sa konštatovalo, že dňa 17.02.2012 bola riaditeľkou školy zistená skutočnosť, že žalobkyňa ako triedny učiteľ v pedagogickej dokumentácii (triedny výkaz) u žiaka 8. ročníka Z. Q. nesprávne uviedla známku z predmetu Výtvarná výchova, kde výsledná známka bola v klasifikačnom zázname vyučujúcim uzatvorená na stupeň chválitebný a žalobkyňa v triednom výkaze uviedla známku výborný. Ďalej bol zistený iný údaj v počte vymeškaných hodín u žiakov 8. ročníka N. P. a M. D. a bolo tiež vytýkané, že do dňa upozornenia nebol odovzdaný zošit so zápisnicami z rodičovských združení triedy 8.ročníka. 2. upozornenie zo dňa 27.03.2012, ktoré obsahovalo upozornenie pre žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny, spočívajúce v porušení zákazu mlčanlivosti, ktorý sa týkal vyzradenia informácií zo štvrťročnej klasifikačnej pedagogickej porady dňa 21.11.2011 a nakoniec 3. upozornenie zo dňa 16.04.2012, v ktorom bola žalobkyňa upozornená na to, že z jej strany došlo k porušeniu povinnosti preukázať do dvoch pracovných dní prekážku v práci a jej trvanie za deň 13.03.2012. Vo všetkých písomných upozorneniach bola žalobkyňa upozornená na možnosť ukončiť jej pracovný pomer výpoveďou. Uvedené porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňa odmietla prevziať. Na základe doručenej výpovede žalobkyni od 01.05.2012 do 30.06.2012 plynula dvojmesačná výpovedná doba. Dňa 07.06.2012 žalobkyňa oznámila žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný jej listom zo dňa 23.08.2012 oznámil, že na skončení jej pracovného pomeru výpoveďou ku dňu 30.6.2012 trvá. Žalobkyňa v zákonnej lehote podľa § 77 Zákonníka práce podala na súd žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného ako zamestnávateľa z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Medzi sporovými stranami bol založený pracovný pomer Pracovnou zmluvou zo dňa 27.08.2008. Zároveň išlo o výkon práce vo verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme. Podľa tohto zákona sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vzťahuje , ak tento zákon alebo osobitný predpis (napríklad zákon č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, zákon č. 302/2001 Z.z. o samospráve vyšších územných celkov, zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) neustanovuje inak. Preto súd na rozhodnutie o žalobe

aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Základnými predpokladmi pre použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce v prejednávanom prípade sú: 1) zavinené porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca, ktorý dosahuje určitý stupeň intenzity - za porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca možno považovať zavinené porušenie povinností, ktoré zamestnancovi vyplývajú z právnych, pracovnoprávnych predpisov, pokynov zamestnávateľa, z kolektívnej či pracovnej zmluvy resp. z pracovného poriadku. zakotvuje len dva výpovedné dôvody pre porušenie pracovnej disciplíny, a to dôvod, pre ktorý by zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer (závažné porušenie pracovnej disciplíny) a pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom pre uplatnenie výpovede v prejednávanom konaní, 2) zamestnanec bol v období posledných šiestich mesiacov písomne upozornený na možnosť výpovede, 3) zamestnávateľ uplatnil výpovedný dôvod do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel. Splnenie posledných dvoch vyššie uvedených predpokladov na platné ukončenie pracovného pomeru výpoveďou mal súd preukázané z predložených upozornení (č. l. 48-50), ktoré sú datované do obdobia február až apríl 2012, doplnených výpoveďou tak žalobkyne ako aj riaditeľky žalovaného, ktorá okrem iného uviedla, že o porušení pracovnej disciplíny, ktorá je výpovedným dôvodom, sa dozvedela 16.04.2012, pričom uvedené skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Sporné v konaní zostalo, či zo strany žalobkyne došlo k zavinenému porušeniu pracovných povinností, pre ktoré žalovaný mohol ukončiť jej pracovný pomer výpoveďou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Všeobecne možno povedať, že zamestnávateľ môže uplatniť uvedený dôvod, ak sa zamestnanec opakovane dopustí menej závažného porušenia pracovnej disciplíny, pričom opakované znamená, že postačuje, aby zamestnanec porušil pracovnú disciplínu raz a zamestnávateľ ho upozornil na možnosť ukončenia jeho pracovného pomeru výpoveďou, pričom každé ďalšie porušenie pracovnej disciplíny môže byť výpovedným dôvodom. Zákon taktiež nedefinuje, aké porušenie pracovnej disciplíny má intenzitu menej závažného porušenia pracovnej disciplíny. Ešte pred uplatnením výpovedného dôvodu je zamestnávateľ povinný oboznámiť zamestnanca s výpovedným dôvodom a umožniť mu vyjadriť sa k nemu (§ 63 ods. 6 Zákonníka práce), avšak nesplnenie tejto povinnosti zamestnávateľa nespôsobuje neplatnosť danej výpovede. V prejednávanom prípade žalovaný písomne upozornil žalobkyňu na porušenie pracovnej disciplíny celkom trikrát. Prvé upozornenie bolo datované dňom 29.02.2012, pričom žalobkyni bolo vytýkané, že ako triedny učiteľ v pedagogickej dokumentácii (triedny výkaz) u žiaka 8. ročníka Z. nesprávne uviedla známku z predmetu Výtvarná výchova, kde výsledná známka bola v klasifikačnom zázname vyučujúcim uzatvorená na stupeň chválitebný a žalobkyňa v triednom výkaze uviedla známku výborný. Ďalej bol zistený iný údaj v počte vymeškaných hodín u žiakov 8. ročníka N. P. a M. D. a bolo tiež vytýkané, že do dňa upozornenia nebol odovzdaný zošit so zápisnicami z rodičovských združení triedy 8. ročníka. Uvedené nedostatky v práci žalobkyne súd nepovažoval za porušenie pracovnej disciplíny, pretože žalobkyňa vykonávala svoju pracovnú činnosť, avšak kvalita tejto vykonávanej činnosti nebola podľa zamestnávateľa na požadovanej úrovni resp. vykazovala určité nedostatky. K nedostatkom vo svojej činnosti sa žalobkyňa vyjadrila tak, že tieto chyby nespochybňovala. Uvedené konanie však podľa názoru súdu nemožno vyhodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny, ale ako neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pričom v takomto prípade je zamestnávateľ oprávnený písomne zamestnanca vyzvať na odstránenie nedostatkov, poskytnúť mu lehotu na ich odstránenie a iba v prípade, že v primeranom čase ich zamestnanec neodstráni, je zamestnávateľ oprávnený uplatniť výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce, čo sa však v prejednávanom prípade nestalo. Preto súd dospel k záveru, že uvedené písomné upozornenie nemá vzťah k uplatnenému výpovednému dôvodu. Druhé upozornenie bolo datované dňom 27.03.2012, pričom jej bolo vytýkané, že sa dopustila porušenia zákazu mlčanlivosti o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedela pri výkone práce vo verejnom záujme a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám podľa čl. 9 bodu 1 písm. f) Pracovného poriadku ZŠ a MŠ v M. S., a to tým, že informovala zákonných zástupcov žiakov o spôsobe a výsledkoch hlasovania jednotlivých pedagógov o znížení známok zo správania u žiakov E. Z. a R. N. na štvrťročnej klasifikačnej pedagogickej porade dňa 21.11.2011. Žalobkyňa uvedený skutok popierala. V tomto smere mal súd preukázané, že vyššie uvedený Pracovný poriadok, konkrétne čl. 9 bodu 1 písm. f) ustanovuje povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa zamestnanec dozvedel pri výkone práce vo verejnom záujme a ktoré v záujme zamestnávateľa nemožno oznamovať iným osobám, žalobkyňa bola s jeho obsahom oboznámená (bod 1 č.l. 160), pričom súd je toho názoru, že v prejednávanom prípade sa tento zákaz mlčanlivosti vzťahoval na spôsob hlasovania jednotlivých pedagógov na štvrťročnej klasifikačnej pedagogickej porade dňa 21.11.2011. V tomto smere súd vypočul viacerých svedkov, ktoré sa k predmetnej udalosti vyjadrovali. Z. A. vo svojej výpovedi dňa 17.03.2014 potvrdila, že informáciu o porušení povinnosti mlčanlivosti počula v zborovni, pričom nevedela uviesť nič bližšie. B. D., ktorá bola prítomná na predmetnej triednej schôdzke dňa 21.11.2011 vo svojej výpovedi

dňa 07.05.2014 uviedla, že žalobkyňa informovala prítomných rodičov o tom, že sa práve zúčastnila pedagogickej porady, na ktorej sa prejednávalo zníženie známok zo správania pre žiakov Z. a N. a povedala, že tejto porady sa zúčastnili aj špeciálny pedagóg Mgr. L., vychovávateľka C. a farár Z.. F.. Svedkyňa si spomenula na to, že p. H. sa jej opýtala, či bude mať žiačka Z. zníženú známku zo správania a spomenula, že to bude mať doma ťažké so svojou mamou. T. podľa jej výpovede následne uviedla, že áno, že oni traja (myslela tým seba, Mgr. A. a Mgr. T.) boli prehlasovaní. Taktiež povedala, že p. farár sa vyjadril, že to povie v nedeľu na kázni, že ide o birmovancov a toto si nemôžu dovoliť. O ostatných ako hlasovali nehovorila, avšak svedkyni to bolo z kontextu zrejmé. M. Q., ktorá bola prítomná na predmetnej triednej schôdzke dňa 21.11.2011 vo svojej výpovedi dňa 07.05.2014 uviedla, že vzhľadom na časový odstup má v pamäti iba kusé informácie a že si nespomína, že by žalobkyňa rozprávala o tom, kto a ako hlasoval na klasifikačnej porade. Z. H., ktorá bola prítomná na predmetnej triednej schôdzke dňa 21.11.2011 vo svojej výpovedi dňa 07.05.2014 uviedla, že im žalobkyňa povedala, že bolo rozhodnuté o znížení známok nejakých žiakov za ich činnosť na Facebooku, pričom si nespomenula na to, žeby žalobkyňa hovorila o tom, kto ako hlasoval. Povedala však, že ona urobí všetko preto, aby tú dvojku zo správania potom nemali. F. S., ktorá bola prítomná na predmetnej triednej schôdzke dňa 21.11.2011 vo svojej výpovedi dňa 26.5.2014 uviedla, že si to už presne nepamätá, ale niečo také, ako bolo uvedené v zápisnici zo stretnutia zo dňa 9.1.2012 tam odznelo s dodatkom, že to ostane medzi prítomnými, ale čo to presne bolo uviesť nevedela. B. U., ktorá bola prítomná na predmetnej triednej schôdzke dňa 21.11.2011 vo svojej výpovedi dňa 26.05.2014 uviedla, že si nespomína, žeby žalobkyňa spomínala menovite kto ako hlasoval, ale túto možnosť pripustila. Mgr. Z. F. (farár) vo svojej výpovedi dňa 26.05.2014 uviedol, že po porade dňa 21.11.2011 sa konali triedne schôdzky. V utorok, keď vošiel do triedy, kde triednou učiteľkou bola žalobkyňa, žiaci sa na neho osopili s tým, že keby nebolo jeho, neboli by dvojky zo správania. Uvedená skutočnosť ho pohoršila, a keď vošiel do zborovne, oboznámil s touto skutočnosťou svojich kolegov. Keď sa dotazoval žiakov, odkiaľ majú túto informáciu, s potmehúdskym úsmevom mu oznámili, že z rodičovského. Na základe výpovedí všetkých vypočutých svedkov súd ustálil, že žalobkyňa sa dopustila porušenia zákazu mlčanlivosti, keď skutočnosť, že žalobkyňa rodičom oznámila, kto a ako na klasifikačnej porade hlasoval (najmä pokiaľ ide o hlasovanie Z.. F.), potvrdila svedkyňa D., pričom vypočuté svedkyne Q. a H. vypovedali, že si nespomínajú na to, že by žalobkyňa povedala, kto ako hlasoval a svedkyne S. a U. si na to tiež nespomenuli, ale pripustili možnosť, že to tak mohlo byť. Nakoľko Mgr. F. následne vypovedal, že žiaci už na druhý deň vedeli, ako on hlasoval, pričom sami priznali, že to vedia z rodičovského združenia, súd uveril výpovedi svedkyne D. a mal za to, že výpovede ostatných svedkýň jej výpoveď aj v súvislosti s následnými udalosťami, o ktorých vypovedal Z.. F., nevyvrátili. Súd mal preto preukázané porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou dňa 21.11.2011, na ktoré bola upozornená listom zo dňa 27.3.2012 (č.l. 49). Pokiaľ sa žalobkyňa bránila tým, že riaditeľka školy porušila metodické smernice Ministerstva školstva Slovenskej republiky, toto súd nie je oprávnený v konaní riešiť a konštatuje, že ani porušenie uvedených smerníc nemôže žalobkyňu ospravedlniť z toho, že informácie, ktoré sa mali utajiť v záujme zamestnávateľa prezentovala spôsobom, z ktorého sa dal vydedukovať jeho obsah. Ak žalobkyňa bola toho názoru, že takýto postup riaditeľky školy a ostatných pedagógov nie je v súlade s právnymi predpismi a porušuje práva dieťaťa, bolo potrebné, aby sa obrátila na príslušné inštitúcie, ktoré majú právo predmetnú vec prešetriť a vyvodiť z nej patričné dôsledky. Čo sa týka námietok, že hoci riaditeľka školy sa o údajnom porušení zákazu mlčanlivosti dozvedela dňa 09.01.2012 a žalobkyňu na porušenie tejto jej povinnosti upozornila až dňa 27.3.2012 t.j. po viac ako 2 mesiacoch od doby, v ktorej sa o porušení dozvedela, súd uvádza, že lehota 2 mesiacov, uvádzaná v § 63 ods. 3 Zákonníka práce je lehotou, ktorá sa vzťahuje iba na uplatnenie výpovedného dôvodu, pričom zákon túto lehotu nevzťahuje na možnosť upozorniť zamestnanca na jeho porušenie pracovnej disciplíny. Preto súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov - zákonných zástupcov E. Z. a R. N., nakoľko pre ustálenie tohto výpovedného dôvodu nemali podľa názoru súdu žiaden význam, keďže predmetnej rodičovskej schôdzky sa nezúčastnili, pričom ako už súd uviedol prípadné porušenie metodickým pokynov zo strany riaditeľky školy, by na konštatované porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne nemalo vplyv. Rovnako z dôvodu hospodárnosti konania súd nevypočul ani svedkyňu Z. N., ktorá spisovala zápisnicu zo dňa 09.01.2012, nakoľko túto skutočnosť žalobkyňa nerozporovala. S uvedeným právnym názorom sa stotožnil vo svojom vyššie spomínanom rozhodnutí aj odvolací súd. Tretie upozornenie bolo datované dňom 16.04.2012, pričom žalobkyni sa vytýkalo, že z jej strany došlo k porušeniu povinnosti preukázať do dvoch pracovných dní prekážku v práci a jej trvanie za deň 13.03.2012. O tejto skutočnosti (že zamestnávateľ nemal preukázaný dôvod a trvanie prekážok v práci na strane žalobkyne) bola žalobkyňa upovedomená aj vo výplatnej páske za marec 2012, ktorá obsahovala konštatovanie absencie v rozsahu dvoch hodín, čo bola práve nezdokladovaná absencia za deň 13.03.2012. Pokiaľ sa žalobkyňa pred súdom bránila potvrdením, ktoré jej praktická

lekárka vystavila následne dňa 01.07.2014, súd konštatoval, že z tohto potvrdenia vyplýva, že žalobkyňa bola práceneschopnou odo dňa 05.03.2012 a táto sa skončila dňom 12.03.2012, pretože z potvrdenia vyplýva, že žalobkyňa bola práceschopnou odo dňa 13.03.2012, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa, ktorá dňa 13.03.2012 nastúpila do zamestnania, vykonala výučbu, pričom z práce odišla pred ukončením pracovnej doby. Ani táto skutočnosť nič nemení na fakte, že žalobkyňa bola povinná preukázať dôvod a trvanie svojej neprítomnosti zamestnávateľovi, pričom opak sa jej v konaní nepodarilo preukázať. V tomto smere súd prisvedčil vyjadreniu právneho zástupcu žalovaného, že dôkazné bremeno je na žalobkyni, a toto nemôže prenášať na žalovaného ako svojho zamestnávateľa. Ako je vyššie uvedené, aby výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu opakovaného menej závažného porušenia pracovnej disciplíny bola platná, je potrebné, aby sa okrem prvého porušenia pracovnej disciplíny s písomným upozornením na možnosť ukončenia pracovného pomeru výpoveďou, zamestnanec dopustil aj skutku, ktorý bol uvedený ako výpovedný dôvod. Z predloženej výpovede z pracovného pomeru t.j. listu zo dňa 20.04.2012 mal súd preukázané, že žalovaný uviedol tri skutky, ktoré považoval za porušenie pracovnej disciplíny: - urážlivý slovný atak žalobkyne na riaditeľku školy dňa 16.04.2012 v zborovni, - následné porušenie zákazu fajčenia v areáli školy dňa 16.4.2012, - neospravedlnená neprítomnosť v práci v dňoch 11.04.2012 a 12.04.2012. V tomto smere súd považoval za potrebné uviesť, že judikatúra súdov ustálila, že kumulácia niekoľkých výpovedných dôvodov v jednej výpovedi je zásadne prípustná (V 2/1967), pričom je potrebné skúmať každý dôvod zvlášť a samostatne, pričom ak pracovný pomer skončil na základe jedného z nich, stávajú sa ostatné uplatnené dôvody obsolentné (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 2098/2004 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo 278/2007). Vo vzťahu k výpovednému dôvodu spočívajúcom v tom, že dňa 16.04.2012 sa žalobkyňa mala dopustiť v zborovni školy urážlivého napadnutia riaditeľky školy a výpovednému dôvodu spočívajúcom v jej neospravedlnenej neprítomnosti v práci v dňoch 11.04.2012 a 12.04.2012, súd zotrval na svojom závere uvedenom v zrušenom rozsudku, s ktorým sa v tejto časti stotožnil aj odvolací súd. Súd opätovne k týmto výpovedným dôvodom uviedol, že čo sa týka slovného urážlivého ataku zo strany žalobkyne na riaditeľku školy v zborovni školy dňa 16.04.2012, súd nemal preukázané, že k takémuto ataku zo strany žalobkyne došlo v takom rozsahu, že by mohlo ísť o porušenie pracovnej disciplíny. Súd mal z výpovede sporových strán a svedkov preukázané, že riaditeľka svojím prístupom v už dosť vyhrotenej situácii čiastočne prispela k situácii, že žalobkyňa na jej žiadosti, ktoré raz odmietla, reagovala zvýšeným hlasom, avšak bez nejakých vulgarizmov alebo osočovaní, takže súd v správaní sa žalobkyne v zborovni školy nevidel porušenie pracovnej disciplíny. Čo sa týka neospravedlnenej absencie žalobkyne v práci vzhľadom na skutočnosť, že dodatočne boli nájdené potvrdenia o trvaní prekážok v práci na strane žalobkyne, uvedený výpovedný dôvod nebol preukázaný. Vzhľadom na neformálne odovzdávanie týchto potvrdení súd nemal preukázané, že práve nedbanlivosťou žalobkyne došlo k tomu, že tieto "priepustky" nemala riaditeľka vykázané. Teda k uvedenej situácii mohlo prispieť aj zavinenie samotných vedúcich zamestnancov, a preto súd nemohol túto skutočnosť vyhodnotiť len v neprospech žalobkyne a považovať za porušenie pracovnej disciplíny z jej strany. Nakoniec sa súd zaoberal aj výpovedným dôvodom spočívajúcim v porušení zákazu fajčenia v areáli základnej školy. Ako vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu, porušenie zákazu fajčenia je možné považovať za porušenie pracovnej disciplíny, avšak musí dosahovať takú intenzitu, aby zakladalo dôvod na výpoveď, teda zároveň by nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer ďalej trval. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa sa dopustila porušenia pracovnej disciplíny porušením zákazu fajčenia. Súd sa v ďalšom konaní zameral na okolnosti tohto porušenia, teda na bližšie okolnosti porušenia zákazu fajčenia, najmä aká bola u žalovaného zaužívaná prax s fajčením jeho zamestnancov (tolerovanie, resp. netolerovanie tejto činnosti), dovtedajšie pôsobenie žalobkyne u žalovaného, význam a závažnosť porušenej povinnosti, následky porušenia pracovnej povinnosti pre zamestnávateľa a či toto porušenie pracovnej disciplíny ako také obstojí ako dôvod výpovede vzhľadom na zistené okolnosti. Žalobkyňa vypovedala, že už za pôsobenia predchádzajúcej riaditeľky žalovaného sa fajčievalo za školou, na konkrétnom mieste vo výklenku za zadným vchodom. Na toto miesto chodili fajčiť rôzni ľudia, jednak zamestnanci školy, učitelia a rodičia detí. Ako stály fajčiar tam chodil fajčiť napr. školník pán R. Z., takisto pán T.. V predmetný deň ju na toto miesto poslala fajčiť riaditeľka žalovaného. Fajčievalo sa tam počas jej pôsobenia v škole, teda približne 4 roky. Nikdy nikto nepovedal žiadnemu z fajčiarov, ktorí tam chodili fajčiť, že sa tam nemá fajčiť. Na mieste fajčenia nebol vyvesený žiadny oznam o zákaze fajčenia. Bola tam plechovica, do ktorej sa vhadzovali ohorky. V čase, keď vzťahy medzi riaditeľkou žalovaného a ňou boli až nadštandardné za ňou chodievala pani riaditeľka na toto miesto, videla ju tam fajčiť a nič jej na to nepovedala. Dňa 16.04.2012 fajčila po skončení pracovnej doby, keď sa deti v škole už nenachádzali. V uvedenom období fajčievala približne 10 cigariet denne. V práce fajčila pred začatím vyučovania a po jeho skončení medzi 13. a 14. hodinou. Riaditeľka žalovaného vypovedala, že prvýkrát upozornila

žalobkyňu na dodržiavanie zákazu fajčenia na jeseň 2011, možno to však bolo aj predtým. Nemala vedomosť o tom, že by fajčiarom bolo určené vyhradené miesto na fajčenie. O to sa ani nezaujímala, lebo je nefajčiarka. Na dverách pri vstupe do budovy je vyvesený oznam o zákaze fajčenia. Tento oznam tam bol aj v roku 2012. Mohlo dôjsť k tomu, že bola pri žalobkyni a videla ju fajčiť na uvedenom mieste. Párkrát ju na to ústne upozornila. Keď videla fajčiť školníka pána Z., tak ho ústne upozornila, aby nefajčil. Bolo to jeden alebo dvakrát. Snažila sa všetko riešiť ústretovo, nie prísne. Na porade s pedagogickými zamestnancami dňa 16.01.2012 týchto zamestnancov upozornila, aby dodržiavali zákaz fajčenia v škole. Iných pedagogických zamestnancov ako žalobkyňu fajčiť nevidela, ale aj napriek tomu upozorňovala všetkých zamestnancov, aby nefajčili. Vzhľadom na kontrolu, ktorá u nich bola, chcela to mať zdokladované. Pána školníka Z. upozorňovala na dodržiavanie zákazu fajčenia na porade THP pracovníkov pred Vianocami v roku 2011, nakoľko ho videla fajčiť na jeseň 2011. Videla ho fajčiť aj do jesene 2011. Písomne žalobkyňu na dodržiavanie zákazu fajčenie neupozorňovala, chcela to urobiť rovnako, ako v prípade školníka. Teda aby to bolo zaprotokolované v zápisnici z porady pedagogických zamestnancov dňa 16.01.2012. Bližší vzťah medzi ňou a žalobkyňou nebol. Trpezlivosť jej prešla v apríli 2012, keď išla s pánom farárom okolo žalobkyne, keď fajčila. Predtým za 3,5 roka ju nevidela fajčiť tak, že by stála a fajčila. Nikdy ju neposlala ona fajčiť. Dňa 16.04.2012 počas predmetného fajčenia žalobkyne deti v škole neboli. Svedkyňa E. C. vypovedala najmä to, že bolo bežné, že v areáli školy sa fajčilo. Okrem žalobkyne fajčieval aj školník pán Z. a bývalý učiteľ u žalovaného pán T.. Fajčili pri dverách, ktoré viedli na školský dvor, pričom občas (takmer každý druhý deň) pri fajčení bola prítomná aj riaditeľka žalovaného, ktorá fajčenie žalobkyni nevyčítala. Vzťah medzi žalobkyňou a riaditeľkou žalovaného bol nadštandardný, pričom sa všeobecne vedelo, že žalobkyňa pomáhala riaditeľke žalovaného. Svedok Z. T. vypovedal najmä to, že vzťah medzi žalobkyňou a riaditeľkou žalovaného bol veľmi dobrý. Žalobkyňa pomáhala riaditeľke žalovaného, o čom vedel celý kolektív učiteľov. Žalobkyňu videl v škole fajčievať, pričom v jeho prvom roku v škole, s ňou fajčieval takisto aj on. Okrem nich dvoch s nimi fajčieval aj školník a niekedy sa pristavil aj iný fajčiar. On prestal fajčiť asi v decembri 2011 a nespomínal si, že by im fajčenie v škole riaditeľka vyčítala. Na pedagogických poradách nikdy neboli verejne upozorňovaní na dodržiavanie zákazu fajčenia. Svedok Z. A. vypovedal najmä to, že v škole fajčievala žalobkyňa, školník pán Z. a učiteľ pán T.. Riaditeľka žalovaného sa pri nich viackrát zastavila a nebol nikdy svedkom toho, že by ich upozorňovala na dodržiavanie zákazu fajčenia. Na pedagogických poradách neboli nikdy upozorňovaní na zákaz fajčenia. Bol svedkom toho, že keď so žalobkyňou vykonávali cez prestávku pedagogický dozor, riaditeľka žalovaného umožnila žalobkyni odísť a zafajčiť si. Svedkyňa Z. M. vypovedala najmä to, že v minulosti boli zamestnanci upozorňovaní na dodržiavanie zákazu fajčenia, avšak si nepamätala kedy. Svedok R. Z. vypovedal najmä to, že v škole fajčieval so žalobkyňou pred bočným vchodom, kde bola aj krabica na ohorky. Fajčiť ich videla aj riaditeľka školy, ktorá ho upozorňovala, aby v objekte školy nefajčil. Nepamätal si kedy presne to bolo, pričom po tomto upozornení naďalej fajčil. Mohlo to byť asi tak v roku 2013 alebo 2014. Okrem fajčenia so žalobkyňou fajčil aj v kotolni. Nepamätal sa, že by v škole fajčil aj iný učiteľ okrem žalobkyne. Posúdiac výpovede svedkov a sporových strán súd skonštatoval, že výpovede žalobkyne a svedkov E. C., Z. T., Z. A. a R. Z. sa zhodujú v tom, že na mieste, kde mala v predmetný deň 16.04.2012 fajčiť žalobkyňa, sa bežne fajčievalo. Bolo tam umiestnené aj miesto na odkladanie ohorkov (krabica, resp. plechovica). Výpovede žalobkyne a riaditeľky žalovaného sa zhodujú v tom, že dňa 16.04.2012 v čase, keď žalobkyňa fajčila na uvedenom mieste sa deti v škole už nenachádzali. Z výpovede svedkov E. C. a Z. A. vyplýva, že počas fajčenia žalobkyne na predmetnom mieste bola viackrát pri nej prítomná aj riaditeľka žalovaného, pričom ju na dodržiavanie zákazu fajčenia neupozorňovala. Z výpovede svedka Z. T. vyplýva, že tento bývalý zamestnanec žalovaného prestal fajčiť asi v decembri 2011, pričom si nespomínal, že by im fajčenie v škole riaditeľka vyčítala. Naproti tomu svedok R. Z. vypovedal, že bol ústne upozornený na dodržiavanie zákazu fajčenia, avšak aj napriek tomu tento zákaz porušoval. On ani svedok Z. T. neboli písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny. Súd takisto poukazuje na rozdiel medzi výpoveďami svedkov E. C. a Z. T. (a takisto žalobkyne) a výpoveďou riaditeľky žalovaného v tom zmysle, že svedkovia a žalobkyňa zhodne vypovedali o veľmi dobrom vzťahu žalobkyne s riaditeľkou žalovaného v minulosti a naproti tomu riaditeľka žalovaného vypovedala, že bližší vzťah medzi ňou a žalobkyňou nebol. Táto okolnosť nasvedčuje účelovosti výpovede riaditeľky žalovaného. Ohľadne okolnosti, či boli pedagogickí zamestnanci na poradách upozorňovaní na dodržiavanie zákazu fajčenia sa výpovede žalobkyne a svedkov Z. T. a Z. A. rozchádzali s výpoveďou riaditeľky žalovaného a svedkyne Z. M.. V tejto súvislosti súd uvádza, že mu nie je zrejmý dôvod, pre ktorý by riaditeľka žalovaného upozorňovala na dodržiavanie zákazu fajčenia na porade pedagogických pracovníkov, ak žiadny z nich okrem žalobkyne nefajčil, a z akého dôvodu ak chcela upozorniť na tento zákaz žalobkyne, neurobila tak písomne. Táto okolnosť však nie je pre posúdenie dôvodnosti výpovede z tohto výpovedného dôvodu rozhodujúca,

ani zvlášť významná. Zistenia uvádzané v predchádzajúcich odsekoch, teda to, 1. že niekoľkokrát v minulosti počas fajčenia žalobkyne bola pri nej prítomná aj riaditeľka žalovaného a fajčenie jej nevyčítala, 2. že ostatní zamestnanci neboli ani písomne napomenutí pre porušenie pracovnej disciplíny v dôsledku porušenia zákazu fajčenia, 3. že na mieste, kde žalobkyňa v uvedený deň fajčila, sa aj v minulosti bežne fajčievalo, 4. že v tom čase sa deti v škole už nenachádzali a takisto aj skutočnosť, že od 01.09.2008 až do roku 2011 bola podľa hodnotení zamestnanca žalobkyňa hodnotená s veľmi dobrými výsledkami (v poslednom hodnotení zo dňa 02.07.2012 bol výsledok hodnotenia žalobkyne s konštatovaním štandardných výsledkov), vedie súd k záveru o tom, že tento výpovedný dôvod (resp. toto porušenie pracovnej disciplíny) nedosahuje potrebnú intenzitu, aby zakladalo dôvod na výpoveď, teda že by nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer ďalej trval. Na tomto závere súdu nie je spôsobilá zmeniť nič ani argumentácia žalovaného, že v roku 2011 došlo k sprísneniu dodržiavania zákazu fajčenia, keď riaditeľka školy bola na školeniach poučovaná o potrebe dodržiavania zákazu fajčenia a to chcela preniesť aj na svojich podriadených zamestnancov. Je totiž potrebné rozlišovať objektívny kvalitatívny rozdiel medzi sprísnením dodržiavania zákazu fajčenia, od podania výpovede pre porušenie zákazu fajčenia, ak takéto správanie je niekoľko rokov nadriadeným zamestnancom priamo tolerované. Táto argumentácia takisto opomína skutočnosť, že bolo preukázané, že okrem žalobkyne bol nepochybne v rovnakom čase fajčiarom aj školník R. Z., ktorý nebol v tejto súvislosti ani len písomne napomenutý. Takisto podľa názoru súdu nie je dôvodná ani argumentácia žalovaného ohľadne toho, že žalovaný nesúhlasí s tvrdením, že žalobkyňa bola vynikajúcou zamestnankyňou, pretože štyrikrát porušila pracovnú disciplínu a to tak, že dňa 21.11.2011 porušila zákaz mlčanlivosti, dňa 13.03.2012 mala neospravedlnenú absenciu v práci, za dni 11. a 12.04.2012 neodovzdala riadne tlačivo, ktoré sa používalo v škole v súvislosti s lekárskymi vyšetreniami a štvrtý krát porušila pracovnú disciplínu tým, že nesprávne uviedla známku žiakovi vo vysvedčení v jeho prospech. V tejto súvislosti súd uvádza, že osobu žalobkyne ako zamestnanca žalovaného posudzoval za celé trvanie jej pracovného pomeru a vzal do úvahy aj jej hodnotenia. Iný prístup by nezodpovedal spravodlivému posúdeniu. Porušenia pracovnej disciplíny, na ktoré poukazoval žalovaný sa udiali v období jedného polroka, pričom nie je bez významu, že v jednom prípade išlo o bežné pochybenie (chyba v písaní pri napísaní známky na vysvedčení) a v druhom o nedodržanie formálnosti (použitie iného tlačiva pri potvrdení od lekára). Z hodnotení žalobkyne ako zamestnanca za niekoľko rokov naopak vyplýva, že bola hodnotená veľmi dobre, resp. štandardne. Súd v súvislosti s vyhodnocovaním intenzity porušenia pracovnej disciplíny pri porušení zákazu fajčenia nakoniec vzal do úvahy aj to, že z výsluchu riaditeľky žalovaného vyplýva, že prvý krát upozornila žalobkyňu na dodržiavanie zákazu fajčenia až na jeseň 2011, pričom možno to bolo aj predtým (presne si nepamätala). Takisto vypovedala, že sa nezaujímala, či fajčiarom bolo určené vyhradené miesto na fajčenie, a že mohlo dôjsť k tomu, že bola pri žalobkyni a videla ju fajčiť na uvedenom mieste. Školníka pána Z., upozornila jeden alebo dvakrát iba ústne, aby nefajčil. Z uvedených skutočností uvedených riaditeľkou žalovaného plynie pre súd záver, že riaditeľka žalovaného na dodržiavanie zákazu fajčenia nekládla v minulosti adekvátny dôraz, ba možno uvažovať o dovtedy benevolentnom prístupe k tejto okolnosti. Preto výpoveď daná z tohto dôvodu sa javí ako neprimeraná sankcia za porušenie pracovnej disciplíny. Navyše len vo vzťahu k žalobkyni a v tejto prísnejšej forme. Preto je legitímna námietka žalobkyne, prečo riaditeľka žalovaného nevyvodzovala dôsledky z tohto porušenia pracovnej povinnosti aj vo vzťahu k iným zamestnancom, ktorí takisto v areáli školy fajčievali. Zhrnúc vyššie uvedené súd skonštatoval, že predmetné porušenie zákazu fajčenia v areáli školy dňa 16.04.2012 žalobkyňou, je takisto neplatným výpovedným dôvodom. Toto konanie ako výpovedný dôvod nedosahuje takú intenzitu, aby zakladalo dôvod na výpoveď, teda že by nebolo možné od zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby pracovný pomer ďalej trval. Vzhľadom k tomu, že súd vyhodnotil všetky výpovedné dôvody ako neplatné, je nevyhnutné skonštatovať a určiť, že skončenie pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 27.08.2008 medzi žalobkyňou a žalovaným, uskutočnené na základe výpovede zo dňa 20.04.2012, je neplatné. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si uplatnila aj právo na náhradu mzdy pre neplatné skončenie pracovného pomeru, súd rozhodoval aj o tomto uplatnenom práve. V tejto súvislosti súd uvádza, že žalobkyňa navrhla zmenu žaloby, ktorú súd pripustil uznesením vyhlásenom na pojednávaní konanom dňa 07.06.2016. Zmenenou žalobou sa domáha práva na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku za čas deväť mesiacov od 01.07.2012 v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že výška priemerného zárobku na pracovnoprávne účely v zmysle § 134 Zákonníka práce v prípade žalobkyne predstavuje sumu 810,50 eur. Podľa citovaných ustanovení § 79 ods.1, ods.2 Zákonníka práce má zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, najdlhšie za čas deväť

mesiacov. V danom prípade dal žalovaný žalobkyni neplatnú výpoveď a žalobkyňa mu listom zo dňa 07.06.2012 oznámila, že trvá na jej ďalšom zamestnávaní. Žalovaný ju však ďalej nezamestnával a nevyplácal jej mzdu. Medzi oznámením žalobkyne, že trvá na ďalšom zamestnávaní a rozhodnutím súdu uplynuli viac ako štyri roky. Preto má žalobkyňa právo na náhradu mzdy za deväť mesiacov, ktorá je tak vyčíslená v sume 7 294,50 eur (brutto). Právne vec posúdil podľa § 1 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 4 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme, § 59 ods. 1, § 61 ods. 1, 2, 4, § 63 ods. 1 písm. e/, ods. 4, § 77 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.08.2012, § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože žalobkyňa bola v konaní plne úspešná. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým záverom a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal , že súd prvej inštancie pri hodnotení skutku - urážlivé správanie sa žalobkyne voči riaditeľke školy dňa 16.04.2012 vychádzal predovšetkým z výpovede svedka Mgr. Z. A., ktorý nezaprel priateľský vzťah so žalobkyňou a obišiel výpoveď samotnej žalobkyne na pojednávaní dňa 05.02.2014, keď povedala, že odmietla prevziať upozornenie za porušenie pracovnej disciplíny so slovami „kobuliny nepodpisujem“. Tiež svedkyňa Z. A. uviedla, že žalobkyňa sa na riaditeľku školy v zborovni pri odovzdávaní nejakých dokumentov rozkričala, avšak konkrétne si nepamätala slová, aj svedkyňa B. D. uviedla, že žalobkyňa upozornenia za porušenie pracovnej disciplíny hodila na stôl so slovami, že takéto „debility nepodpisuje“. Takýmto správaním žalobkyňa porušovala povinnosti prevzaté v časti III. čl. 11, bod 2 písm. b/ pracovného poriadku školy. Podľa jeho názoru, bolo takto preukázané, že pri preberaní upozornenia za porušenie pracovnej disciplíny dňa 16.04.2012 sa žalobkyňa dopustila konaní, ktoré sú zakázané pracovným poriadkom školy. Správanie žalobkyne možno kvalifikovať ako neslušné a neetické, nevhodné pre pedagogického pracovníka. K výpovednému dôvodu absencie žalobkyne dňa 11. a 12.04.2012 ďalej uviedol, že v čase doručenia výpovede, tento výpovedný dôvod existoval, pretože i napriek tomu, že bola žalobkyňa upozornená, doklady nepredložila až následne, avšak jednalo sa o iné tlačivo, než ktoré sa používalo. Z toho vyplýva, že toto potvrdenie si musela žalobkyňa zaobstarať. Až dodatočne po dvoch rokoch ich predložila súdu v originálnom vyhotovení, pričom mala byť na kontrole tlaku a odber krvi, ktoré úkony trvajú len niekoľko minúť a nebol dôvod na ospravedlnenie neprítomnosti v práci na dva dni. Vzhľadom na to, je žalovaný presvedčený, že žalobkyňa neospravedlnila svoju neprítomnosť v práci v trvaní dvoch dní a teda tento výpovedný dôvod je platný. K výpovednému dôvodu - porušenie zákazu fajčenia v areáli školy dňa 16.04.2012 uviedol, že súd vykonal najrozsiahlejšie dokazovanie, nepovažoval však za správne konštatovanie súdu, že na mieste, kde žalobkyňa dňa 16.04.2012 fajčila sa bežne fajčievalo. Táto skutočnosť mohla platiť maximálne do decembra 2011, keď prestal fajčiť školník, pán Z. v dôsledku upozornenia riaditeľky. Preto nie je možné tvrdením, že sa bežne fajčilo na mieste na to určenom zlegalizovať alebo ospravedlniť porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne. Bez ohľadu na uvedené, riaditeľka školy na porade pedagogických pracovníkov dňa 16.01.2012 i na porade THP pracovníkov dňa 20.12.2011 poučila všetkých zamestnancov o zákaze fajčenia v celom areáli školy. Minimálne od toho času mali všetci zamestnanci bezvýhradne rešpektovať tento zákaz fajčenia. Súd prvej inštancie pri hodnotení intenzity porušovania pracovnej disciplíny vychádza zo stavu v dodržiavaní tohto zákazu v roku 2010 a skôr, čo však bolo pre tento prípad bezvýznamné. Z hodnotenia súdu sa dá vyvodiť i neprijateľný záver, že riaditeľka školy nemá právo zakázať fajčenie, resp. zákaz sa nemusí dodržiavať. Bol presvedčený, že všetky výpovedné dôvody uvedené vo výpovedi z 20.04.2012 boli takej intenzity, že nebolo od zamestnávateľa spravodlivé žiadať, aby pracovný pomer žalobkyne trval za okolností, že žalobkyňa opakovane porušovala pracovnú disciplínu, odmietla si prevziať písomné upozornenie za tieto porušenia, na upozornenie, ktoré jej bolo doručené poštou sa vecne nevyjadrila, k nadriadenej sa správala neúctivo pred ostatnými kolegami a nebolo možno dosiahnuť nápravu v jej konaní iným spôsobom. Vo veci peňažnej náhrady mzdy podľa § 79 Zákonníka práce vo výške 7 294,50 eur namietal, že súd prvej inštancie mal zisťovať, či nárok na náhradu mzdy žalobkyni vznikol, nakoľko žalobkyňa sa na pojednávaní vyjadrila, že výpoveď jej spôsobila zdravotné problémy, v dôsledku ktorých bola dlhodobo práceneschopná. Počas práceneschopnosti nie je zamestnanec spôsobilý vykonávať akúkoľvek prácu, a preto mu počas tejto doby nepatrí náhrada mzdy. Podľa neoficiálnych informácií žalovaného, žalobkyňa bola práceneschopná od 23.04.2012 do 28.02.2013. Preto mal súd zisťovať dôkaz práceneschopnosti a v prípade, že by bola žalobkyňa práceneschopná celú dobu, náhradu mzdy jej nepriznať. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobkyňu zaviaže k náhrade trov konania.

3. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že prvé dva odvolacie dôvody uvádzané žalovaným sú úplne bezpredmetné, vzhľadom na ust. § 391 ods. 2 a 3 CSP, keď je súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom rozhodnutí. Mala za to, že súd prvej inštancie postupoval vo veci správne, v súlade s platnými zákonmi a v súlade so zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu. Nestotožnila sa s tvrdením žalovaného že súd pri posudzovaní skutku, urážlivého správania sa žalobkyne k riaditeľke školy z 16.04.2012 vychádzal len z výpovede Mgr. A.. Mala za to, že zistenie súdu, že samotná riaditeľka svojím prístupom prispela k situácii, v ktorej žalobkyňa na jej žiadosti, ktoré raz odmietla, reagovala zvýšeným hlasom, avšak bez vulgarizmov a osočovania, je správne. Ohľadne tohto výpovedného dôvodu preto súd postupoval správne. K výpovednému dôvodu

- k absencii žalobkyne uviedla, že žalovaný nie je odborne kompetentný vyhodnotiť zdravotný stav žalobkyne a vplyv lekárskych vyšetrení na žalobkyňu. V prípade, že lekár pacientovi odporučil po lekárskych úkonoch nevykonávať pracovnú činnosť je v záujme žalobkyne a jej vlastného zdravia sa podrobiť odporúčaniu lekára, to už len s prihliadnutím na fakt, že žalobkyňa mala nábeh na zdravotné problémy, o čom svedčí aj skutočnosť, že o pár mesiacov na to bola hospitalizovaná pre skolabovanie organizmu. K porušeniu zákazu fajčeniu uviedla, že súd vypočul svedkov a stotožnila sa s názorom súdu, že porušenie tohto zákazu nedosahovalo takú intenzitu, aby zakladalo dôvod výpovede. Poukázala na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21Cdo 1252/2012 a na to, že má viac ako tridsaťročnú prax v školstve, pričom v predchádzajúcom zamestnaní pracovala takmer 15 rokov na pozícii riaditeľa školy v H. M., až pokým táto bola zrušená. Terajšej riaditeľke školy Mgr. N. vypracovala prácu do výberového konania, asistovala jej pri plnení povinností riaditeľa školy, vypracovávala smernice týkajúce sa chodu školy, pomáhala riešiť korešpondenciu, zápisnice, finančné záležitosti žalovaného a pod.. Žalobkyňa bola Ministerstvom školstva SR ocenená medailou J. A. E. a prof. K. za činnosť, ktorú počas viac ako tridsaťročnej praxe v školstve odviedla. Ďalej uviedla, že bola na skolabovanie organizmu hospitalizovaná v priebehu mesiaca december 2012. Považovala za nepochopiteľné, že ako skúsený pedagóg nikdy nebola upozorňovaná na akékoľvek nedostatky v práci, práve naopak, bola mimoriadne nápomocná riaditeľke školy pri plnení jej úloh, mohla teda za dva mesiace dostať 8 upozornení za porušovanie pracovnej disciplíny? Mala za to, že sa stala obeťou diskriminačného konania zo strany žalovaného, uvedené vyvodila z toho, že žiadnemu inému zamestnancovi - fajčiarovi nebolo doručené upozornenie za takéto porušenie pracovnej disciplíny, či z toho dôvodu daná výpoveď. Mala za to, že súd prvej inštancie v súlade so zákonmi, uznesením a judikatúrou vyhodnotil vykonané dôkazy, správne vec posúdil s prihliadnutím na osobu žalobkyne, na jej doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, k dobe a situácii, v ktorej sa uvedené porušenie uskutočnilo. K náhrade mzdy uviedla, že tvrdenie žalovaného o práceneschopnosti žalobkyne je irelevantné, nakoľko listom zo dňa 07.06.2012 oznámila žalovanému, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru so žalovaným. Aktuálne by jej prislúchala náhrada mzdy za 54 mesiacov, vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce limituje celkový čas na náhradu mzdy v maximálnom rozsahu 9 mesiacov, je preto úplne bezvýznamné či náhrada mzdy za obdobie 9 mesiacov sa priznáva za prvých deväť mesiacov alebo za posledných deväť mesiacov pred právoplatným rozhodnutím o skončení pracovného pomeru, resp. umožnením pokračovať v práci. Navrhla, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť. 4.Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku /zák. č. 160/2015 Z. z./, ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania / /keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani to nevyžadoval verejný záujem/ v spojení § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Počas konania v danej veci ešte pred vyhlásením napadnutého rozsudku došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na tom právnom závere, že všetky výpovedné dôvody sú neplatné a určil, že výpoveď žalovaného o skončení pracovného pomeru zo dňa 20.04.2012 so žalobkyňou je neplatná. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa si uplatnila aj právo na náhradu mzdy pre neplatné skončenie pracovného pomeru, súd rozhodol aj o tomto uplatnenom nároku a žalobkyni priznal

náhradu mzdy za dobu 9 mesiacov vo výške 7 294,50 eur v súlade s ust. § 79 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase výpovede.

7. Odvolací súd považuje tento právny záver súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, vysvetlil, čoho sa žalobkyňa domáhala, čím žalobkyňa a žalovaný argumentovali, aké skutkové závery vyvodil z výpovede svedkov, citoval právne predpisy, ktoré aplikovať na daný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Odvolací súd preto nevidí dôvod pre zmenu resp. zrušenie napadnutého rozsudku. K odvolacím námietkam uvádza nasledovné: 8. Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo /§ 132 O.s.p. v znení platnom do 31.06.2016, § 191 v znení účinnom od 01.07.2016/. Po skončení dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z hľadiska pravdivosti. Pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/ zaujatosť svedka. V kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne procesnej aktivite sporových strán. V tomto zmysle ide teda o „svedka žalobcu“ alebo o „svedka žalovaného“, čo však nemusí nevyhnutne znamenať aj zaujatosť svedka. Súd musí starostlivo vyhodnoť prípadnú zaujatosť svedka v kontexte celkového vyznenia výsluchu svedka. 9. Preto aj dôkaz výsluchom svedka Mgr. Z. A., ktorého vierohodnosť odvolateľ namieta v odvolaní, bolo treba vyhodnotiť podľa hore uvedených kritérií. Pri hodnotení tohto dôkazu pôsobia vedľa vecného obsahu výpovede i ďalšie skutočnosti, ktoré nie sú vyjadrené zápisnici o pojednávaní. Pri hodnotení tohto dôkazu súd vyhodnocuje vierohodnosť výpovede svedka nielen z toho, aký má svedok vzťah k stranám sporu a k prejednávanej veci, ale tiež s prihliadnutím k tomu, aká jej jeho rozumová a duševná úroveň, k spôsobu reprodukcie skutočností, o ktorých vypovedá a k jeho chovaniu pri výsluchu, t. j. či je svedok presvedčivý, či vypovedá s istotou, plynule a či je ochotný odpovedať na otázky. Súd prvej inštancie vypočul Mgr. Z. A. ako svedka dvakrát, na pojednávaní dňa 17.03.2014 a dňa 26.04.2016. Svedok uviedol, že žalobkyňa aj riaditeľka školy sú jeho bývalé kolegyne, k obom mal pozitívny vzťah, k žalobkyne priateľský, vážil si ju, trochu ho prirovnal k vzťahu matky a syna. Z obsahu zápisníc tiež vyplýva, že svedok vypovedal aj na všetky otázky právnych zástupcov strán. Je zrejmé, že súd prvej inštancie, aj na základe iných skutočností /priamy kontakt, spôsob reprodukcie skutočností o ktorých vypovedal, zodpovedanie otázok právnych zástupcov/ nemal pochybnosti o vierohodnosti svedka, i keď svedok mal priateľský vzťah k žalobkyni Odvolací súd preto nezistil dôvod na odchýlenie sa od hodnotenia výpovede svedka súdom prvej inštancie. Rovnako tak aj posúdenie ďalších dôkazov, výpovedí svedkýň Márie A. a B. D. súd prvej inštancie vykonal v súvislosti s hodnotením aj s ostatnými dôkazmi v zmysle hore uvedených zásad. 10. Odvolacie námietky žalovaného ohľadne nesprávnych skutkových záverov a nesprávneho právneho posúdenia výpovedných dôvodov vo výpovedi žalovaného z 24.04.2012 - urážlivý slovný atak žalobkyne na riaditeľku školy dňa 16.04.2012 v zborovni, následné porušenie zákazu fajčenia v areáli školy dňa 16.04.2012 a neospravedlnená neprítomnosť v práci dňa 11. a 12.04. 2012, odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Pri skúmaní, či žalobkyňa svojím konaním, ktoré boli uvedené vo výpovedi žalovaného z 24.04.2012 porušila pracovnú disciplínu, súd prvej inštancie ako vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku, náležite prihliadol k okolnostiam významným pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny. 11. Skutkové zistenia o tom, že žalobkyňa predložila žalovanému doklady ospravedlňujúce jej neprítomnosť v práci v dňoch 11.a 12.04.2012, súd prvej inštancie vyvodil z výsledkov vykonaného dokazovania. Riaditeľka školy, štatutárna zástupkyňa S. N. potvrdila vo svojej výpovedi, že žalobkyňa jej ráno SMS správou oznámila, že nepríde do práce a dodatočne ku dňu spravovania výplat doklady o návšteve lekára od žalobkyne našla pripnuté na nástenke v zborovni školy. Túto neprítomnosť v práci nemala žalobkyňa vykázanú ako absencia. Správny bol potom záver súdu prvej inštancie, že zo strany žalobkyne nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny. 12. Skutkové zistenia o tom, že žalobkyňa dňa 16.04.2012 v miestnosti zborovne školy pred viacerými kolegami slovne a urážlivo napadla riaditeľku školy, súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania - výsluchov svedkov vyhodnotil tak, že riaditeľka svojím prístupom už v dosť vyhrotenej situácii čiastočne prispela k tomu, že žalobkyňa na jej žiadosť reagovala zvýšeným hlasom, avšak bez nejakých vulgarizmov a osočovaní. Žalovaný namieta, že súd obišiel výpoveď samotnej

žalobkyne, ktorá na pojednávaní uviedla, že odmietla prevziať upozornenie za porušenie pracovnej disciplíny so slovami „kobuliny nepodpisujem“, svedkyňa Z. A. potvrdila neslušné správanie sa žalobkyne k riaditeľke školy, keď sa na riaditeľku rozkričala, konkrétne slová si však nepamätala a svedkyňa B. D. tiež vypovedala, že žalobkyňa hodila upozornenie na stôl so slovami „takéto debility nepodpisuje“. Podľa názoru odvolacieho súdu takýto prejav žalobkyne po oboznámení sa s upozornením o porušení pracovnej disciplíny treba považovať za odmietnutie prevzatie tohto upozornenia, i keď nie celkom štandardným spôsobom. Podľa prejavu žalobkyne potvrdeného výpoveďami svedkov a aj svedkýň Z. A. a B. D., žalobkyňa takto reagovala na upozornenie o porušení pracovnej disciplíny, a nie na osobu riaditeľky školy. Preto aj odvolací súd je tohto názoru, že takéto správanie sa žalobkyne nie je porušením pracovnej disciplíny v zmysle pracovného poriadku školy. 13. Napokon za nedôvodné považuje odvolací súd aj námietky ohľadne výpovedného dôvodu - porušenia zákazu fajčenia v areáli školy dňa 16.04.2012. Súd prvej inštancie na tento výpovedný dôvod vykonal rozsiahle dokazovanie, výsledky ktorého korešpondujú o obsahom spisu a prihliadol k okolnostiam významným pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaný namieta, že žiadne okolnosti nemôžu zmenšiť intenzitu porušenia zákazu fajčenia s ohľadom na miesto a vplyv porušovania tohto zákazu na deti. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný má zákaz fajčenia v areáli školy upravený v internom predpise - Pracovnom poriadku z 13.012.2012, pričom porušenie zákazu fajčenia sa považuje za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, čo znamená, že zamestnávateľ za splnenia ďalších podmienok môže dať zamestnancovi za porušenie zákazu fajčenia aj výpoveď. Súd prvej inštancie pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadol na zistenia, že niekoľkokrát v minulosti počas fajčenia žalobkyne bola prítomná aj riaditeľka žalovaného a fajčenie jej nevyčítala, že ostatní zamestnanci neboli ani písomne napomenutí pre porušenie pracovnej disciplíny v dôsledku porušenia zákazu fajčenia, že na mieste kde žalobkyňa v uvedený deň fajčila, sa aj v minulosti fajčievalo, že v tom čase sa deti v škole už nenachádzali, a že od 01.09.2008 až do roku 2011 bola žalobkyňa hodnotená s veľmi dobrými výsledkami, v poslednom hodnotení z 02.07.2012 bola hodnotená s konštatovaním štandardných výsledkov. Konštatoval tiež, že aj keď v roku 2011 došlo k sprísneniu dodržiavania zákazu fajčenia, je treba rozlišovať objektívny kvalitatívny rozdiel medzi sprísnením dodržiavania zákazu fajčenia, od podania výpovede pre porušenie zákazu fajčenia, ak takéto správanie je niekoľko rokov nadriadeným zamestnancom, priamo tolerované. Aj odvolací súd zdieľa právny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa síce porušila pracovnú disciplínu, keď porušila zákaz fajčenia, avšak toto porušenie s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ktoré zistil súd prvej inštancie, nedosahuje intenzitu, ktorá by zakladala dôvod na výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru. V tomto odvolací súd poukazuje na podrobné a výstižné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky žalovaného považuje preto za nedôvodné. 14. Napokon žalovaný namieta aj nárok na náhradu mzdy priznaný žalobkyni za obdobie deväť mesiacov vo výške 7 294,50 eur. Tento nárok súd prvej inštancie priznal v zmysle ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase výpovede z 20.04.2012, podľa ktorého má zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, až do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, najdlhšie za čas deväť mesiacov. Námietka žalovaného, že mal súd skúmať, či nárok na náhradu mzdy žalobkyni vznikol, keď táto bola práceneschopná od 23.04.2012 do 28.02.2013, počas ktorej doby jej mzda nepatrí, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Žalobkyňa listom zo dňa 07.06.2012 oznámila zamestnávateľovi, že trvá na jej ďalšom zamestnaní, pričom medzi týmto oznámením a rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplynula doba viac ako 5 rokov. Takže aj za predpokladu, že po žalovaným uvedenú dobu bola žalobkyňa práceneschopná, patrí žalobkyni náhrada mzdy za deväť mesiacov v určenej sume. 15. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vrátane výroku o náhrade trov konania / podľa zásad úspechu/ ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

16. V odvolacom konaní mala v celom rozsahu úspech žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

17. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .