Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoPr/10/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Renáty Deákovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu FERCAM Slovakia, s.r.o., IČO: 35901110, so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 135, zastúpeného Mgr. Ing. Mariánom Galbavým, advokátom so sídlom v Trnave, Piešťanská č. 3, proti žalovanému D. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom v R. R., A. č. XX, zastúpenému JUDr. Renátou Matejovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Československej armády č. 25, o zaplatenie 7.405,20 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 10Cpr/3/2015-122 zo dňa 28.06.2016, ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti (druhý výrok) p o t v r d z u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (tretí výrok) m e n í tak, že žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,68 %.

Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.027,48 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,15 % ročne od 29.07.2014 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol (druhý výrok) a rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania (tretí výrok).

1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalovaný pracoval u žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06.03.2012 ako vodič nákladného cestného motorového vozidla pre medzinárodnú nákladnú cestnú dopravu; v období 14.10.2013 až 15.10.2013 vykonával žalovaný ako vodič na príkaz žalobcu prepravu tovaru do H. R.; dňa 15.10.2013 zistila britská hraničná služba pri kontrole vo vozidle žalobcu vedenom žalovaným 14 ilegálnych prisťahovalcov; listom zo dňa 11.06.2014 bola žalobcovi ako zamestnávateľovi žalovaného potvrdená pokuta v sume 4.200,- britských libier a ako prepravnej spoločnosti pokuta v sume 5.600,- britských libier; žalobca uhradil obidve pokuty dňa 28.07.2014.

1.3 Podľa právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je žaloba žalobcu čiastočne dôvodná; žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému po čiastočnom späťvzatí žaloby domáhal zaplatenia

sumy 2.027,79 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody a súčasne zaplatenia sumy 5.377,72 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia; súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z pracovnej zmluvy (nezastaviť na rizikovom mieste a viesť záznam o kontrole transportu) a preto je zodpovedný za škodu, ktorá žalobcovi vznikla jeho konaním; za škodu považoval súd obidve pokuty spolu v sume 12.548,01 €, ktoré žalobca zaplatil; nakoľko zodpovednosť žalovaného za škodu bola limitovaná štvornásobkom jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, t.j. štvornásobkom sumy 506,87 €; preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.027,48 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody; v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol, pretože dospel k záveru, že žalobcovi nevznikol voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia; konštatoval, že „aj keď je nepochybné, že za výskyt nelegálnych imigrantov v transporte boli uložené pokuty, jedna priamo žalobcovi a jedna žalovanému, je zrejmé, že žalovanému bola uložená pokuta ako zamestnancovi žalobcu; o tom svedčí nielen to, že i o tejto pokute komunikovali britské orgány so žalobcom, ale ich tvrdenie samotného žalobcu, že pokutu za žalovaného uhradil, lebo inak by mu hrozili ďalšie sankcie a preprava do Veľkej Británie by mu mohla byť znemožnená“; pri právnom posúdení vychádzal z názoru, že „v prípade pracovnoprávneho vzťahu účastníkov treba prednostne aplikovať ako lex specialis, všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako lex generalis možno aplikovať len ak v prvej časti (všeobecné ustanovenia) neustanovuje inak; pretože inštitút bezdôvodného obohatenia je upravený v Zákonníku práce a jeho konkrétna úprava v Občianskom zákonníku nie je systematicky zaradená medzi všeobecné ustanovenia v prvej časti, je aplikácia bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasledujúce Občianskeho zákonníka ako to navrhoval žalobca v prejednávanej veci vylúčená“.

1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 1, 4 a 5, § 179 ods. 1, § 186 ods. 1 a 2 a § 222 ods. 1 a 2 Zákonníka práce; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože ani jedna strana spore neuspela v celom rozsahu.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie zo dňa 08.07.2016 (č.l. 129-131 spisu). Nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nárok strán na náhradu trov konania. Vyjadril názor, že v prejednávanom spore bol podľa výsledku konania procesne úspešnejší vo väčšom rozsahu ako žalobca; argumentoval, že nakoľko žalobca sa pôvodne domáhal zaplatenia sumy 7.170,29 € z titulu náhrady škody a sumy 5.377.72 € z titulu bezdôvodného obohatenia a neskôr vzal žalobu čiastočne späť v časti o zaplatenie sumy 5.142,81 €, keď v tejto časti zavinil zastavenie konania a súd mu prisúdil sumu 2.027,48 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, jeho procesný úspech predstavuje 67,68 % (pomer jeho úspechu 83,84 % a neúspechu 16,16 %); na základe uvedeného sa domáhal zmeny napadnutého výroku o trovách konania a priznania náhrady trov konania v rozsahu 67,68 %.

2.2 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 21.07.2016 (č.l. 132-134 spisu). Nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Argumentoval, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne uloženia pokuty v sume 4.200,- britských libier, pretože mu bola uložená len pokuta v sume 5.600,- britských libier a pokuta v sume 4.200,- britských libier bola uložená žalovanému, čo vyplýva zo skutočnosti, že voči žalovanému bolo začaté konanie o uložení pokuty a žalobca by nebol sankcionovaný dvakrát za ten istý skutok. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie veci, vyjadril názor, že v prejednávanom spore si uplatnil nároky z titulu náhrady škody a z titulu bezdôvodného obohatenia; nárok na náhradu škody odôvodňuje preukázaná skutočnosť, že mu bola za porušenie povinnosti žalovaným uložená sankcia v sume 5.600,- britských libier, pričom nárok na náhradu škody uplatnil v súlade s § 177 a nasledujúce Zákonníka práce; nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia oprel o príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka; súd prvej inštancie dospel k záveru, že aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení je v prejednávanom pracovnoprávnom spore vylúčená s čím žalobca nesúhlasil; pokuta

v sume 4.200,- britských libier preukázateľne uložená žalovanému za preukázané porušenie jeho povinností je sankciou za individuálne porušenie povinností vodiča bez ohľadu na pracovný pomer alebo „súkromné“ vedenie vozidla; vodič je vždy individuálne zodpovedný za porušenie právnych predpisov, pričom v prejednávanom spore je nesporné, že žalovaný britské právne predpisy porušil, za čo bola voči nemu vyvodená individuálna deliktuálnu zodpovednosť; v tejto súvislosti nemožno hovoriť o pracovnoprávnom prvku, pretože je irelevantné, či žalovaný porušil právne predpisy ako vodič v zamestnaneckom pomere alebo pri súkromnom vedení vozidla; pracovnoprávny prvok je zohľadnený britskými právnymi predpismi v uložení pokuty priamo žalobcovi (v sume 5.600,- britských libier), ale pokuta uložená žalovanému sa už neviaže na jeho pracovný pomer, ale je sankciou za jeho delikt; skutočnosť, že bol informovaný o uložení pokuty žalovanému, komunikoval s príslušnými britskými orgánmi vyplýva z toho, že žalobca by bol v prípade neuhradenia pokuty žalovaným vystavený riziku opatrení hraničnej služby, napr. zaisteniu nákladu alebo vozidla, čím by vznikla ďalšia priama i nepriama škoda; zdôraznil, že pokuta uložená žalovanému nie je pokutou uloženou v súvislosti s pracovným pomerom, resp. v súvislosti s porušením pracovnoprávnych povinností, ale pokutou za individuálne porušenie právnych predpisov žalovaným; pokutu však uhradil za žalovaného žalobca, ktorý tak konal na základe vyššie popísaného nepriameho tlaku britskej hraničnej služby, čím sa žalovaný bezdôvodne obohatil; suma 4.200,- britských libier nepredstavuje škodu spôsobenú žalobcovi, ale je bezdôvodným obohatením žalovaného, ktoré je žalovaný povinný vydať; súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď pokutu uloženú žalovanému považoval za škodu spôsobenú žalobcovi, za ktorú žalovaný zodpovedá v zmysle Zákonníka práce; vyjadril názor, že deliktuálnu zodpovednosť páchateľov deliktov predchádza právnu ochranu zamestnanca, t.j. ochrana zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu a teda aj uplatnenie ustanovení Zákonníka práce je limitovaná deliktuálnou zodpovednosťou každej osoby individuálne; bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktoré vzniklo na základe jeho vlastnej deliktuálnej zodpovednosti za spáchanie deliktu, ktorý bol príslušným správnym postupom aj potrestaný, nemôže byť chránený ustanoveniami pracovného práva, ktoré zužujú rozsah práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu ochrany zamestnanca; bezdôvodné obohatenie nevzniklo v pracovnej sfére (aj keď medzi žalobcom a žalovaným bol pracovnoprávny vzťah); konanie (delikt) žalovaného by bol rovnako potrestaný bez ohľadu na jeho pracovnoprávny vzťah a žalobca by bol v hrozbe obmedzenia prepravy do zahraničia, aj keby vodič bol k nemu vo vzťahu prepravcu (živnostníka); trval preto na tom, že mu patrí právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a to plnením za iného, konkrétne uhradením pokuty (sankcie), ktorá bola uložená osobne priamo žalovanému. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2.3 Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 01.09.2016 (č.l. 147-149 spisu) k odvolaniu žalobcu prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Argumentoval, že z vykonaných listinných dôkazov, t.j. rozhodnutí o udelení pokút jednoznačne vyplýva, že obidve boli uložené žalobcovi jednak ako zamestnávateľovi žalovaného a jednak ako prepravnej spoločnosti; príslušný britský orgán v rozhodnutiach zdôraznil, že žalobca je ako zamestnávateľ spoločne zodpovedný so žalovaným za pokutu, ktorá bola uložená žalovanému; nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu, že aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení nie je v prejednávanom spore vylúčená; medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06.03.2012; keďže medzi žalobcom a žalovaným vznikol pracovnoprávny vzťah, nie je možné na daný prípad aplikovať iný právny predpis ako ; v ustanovení § 1 ods. 4 Zákonníka práce je zakotvené, že ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa ods. 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka; vyjadril názor, že uložením pokuty žalobcovi vznikla škoda zaplatením pokuty v sume 4.200,- britských libier ako aj v sume 5.600,- britských libier; titul na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia neobstojí, pretože oznámenie o uložení sankcie jednoznačne uvádza, že za pokutu je zodpovedný spoločne so žalovaným aj žalobca ako zamestnávateľ žalovaného, takže nemožno hovoriť o tom, že žalobca plnil za žalovaného, keďže ide o spoločnú zodpovednosť; v prejednávanom spore je predmetom konania pracovnoprávny nárok žalobcu, ktorým je nárok na náhradu škody; žalobcom prezentovaný právny názor, že si dôvodne uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle Občianskeho zákonníka nie je správny, nakoľko pokuta zaplatená žalobcom v sume 4.200,- britských libier nebola uložená výlučne žalovanému, ale bola uložená spoločne žalobcovi aj žalovanému.

2.4 Vyjadrenie žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu dňa 21.09.2016 prostredníctvom pošty na vedomie (č.l. 150 spisu).

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.)

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.3 Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

4.4 Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

4.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a v tejto súvislosti udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby v časti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. na tieto v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel vo vzťahu k uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

4.6 Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vzal správne do úvahy, že v čase splnenia podmienok na uloženie pokuty žalovanému bol tento v pracovnom pomere u žalobcu a plnil pracovné úlohy v prospech žalobcu; na zistený skutkový stav tak súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné ustanovenia Zákonníka práce, ktorý vylučuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení a súčasne ktorý vo vzťahu zamestnávateľa a zamestnanca neupravuje skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia spočívajúcu v plnení za iného (§ 222 ods. 1 a 3 Zákonníka práce); uplatnený nárok tak správne možno posúdiť len ako nárok na náhradu škody, ktorej výška je však v prípade žalovaného limitovaná štvornásobkom priemerného mesačného zárobku v čase vzniku škody; navyše z oznámenia o sankcii zo dňa 02.04.2014 (č.l. 70 spisu) vyplýva, že za pokutu v sume 4.200,- britských libier uloženú žalovanému spoločne zodpovedá aj žalobca, t.j. ide o spoločnú

zodpovednosť, preto aj keď pokutu zaplatil len žalobca, nemožno dospieť k záveru, že plnil za iného; súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.

4.7 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaného podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania (tretí výrok) podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

4.8 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

4.9 Odvolanie žalovaného je dôvodné. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie síce aplikoval správne ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016, pri jeho aplikácii však nesprávne zohľadnil pomer úspechu a neúspechu strán v spore; pri rozhodovaní o trovách konania bolo nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania; podľa výsledku konania bol žalovaný v spore pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania v sume 12.548,01 € (7.170,29 € plus 5.377,72 €) jeho úspech predstavuje 83,84 % (zamietnutá suma 5.378,03 € a zavinenie žalobcu na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 5.142,50 €, pretože zavinenie na zastavení konania sa z hľadiska rozhodovania o trovách konania prejaví rovnako ako neúspech) a úspech žalobcu predstavuje 16,16 % (prisúdená suma 2.027,48 €), pretože neúspech žalobcu, resp. jeho zavinenie na zastavení konania, je súčasne v rovnakom rozsahu úspechom žalovaného; pri rozhodovaní o trovách konania nebral odvolací súd do úvahy uplatnené príslušenstvo; z hľadiska pomeru úspechu strán v konaní bol tak žalovaný v spore pomerne úspešnejší a vznikol mu proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,68 % (83,84 % mínus 16,16 %). Preto odvolací súd zmenil napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania a podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. a s § 262 ods. 1 C.s.p. priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 67,68 %. O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Navyše za účelom zamedzenia prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu by nepochybne muselo ísť o vyjadrenia strán, ktoré majú vzťah k uplatneným odvolacím dôvodom.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalobca podané odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a súčasne tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); vzhľadom na vyššie uvedené (body 4.5 až 4.6 odôvodnenia) je však napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny a vytýkané vady odvolací súd v napadnutom rozhodnutí neidentifikoval.

6.2 Žalovaný podané odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); odvolací súd sa s týmto názorom stotožnil (bod 4.9 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (druhý výrok) ako vecne správne potvrdil a vo výroku o trovách konania (tretí výrok) zmenil.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal mu odvolací súd proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O samotnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).