Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

32Cob/3/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov - predsedu: JUDr. Daniel Ilavský a členov: JUDr. Peter Duman a JUDr. Róbert Foltán, v sporovej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a. s., IČO: 35 704 713, Žižkova 11, Bratislava, zast.: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., IČO: 47 239 921, Twin City Tower, Mlynské nivy 10, Bratislava, proti žalovanému: MEDEXIM, spol. s r. o., IČO: 31 408 362, Hlboká 58, Piešťany, zast.: JUDr. Vladimír Gembický, advokát, E. Belluša 6752/8, Piešťany, o 5.698,98 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 15.10.2020, č. k. -209, takto

rozhodol:

I. Odvolanie žalobcu voči výroku I napadnutého rozsudku sa odmieta.

II. Napadnutý rozsudok sa v časti výrokov II a III potvrdzuje.

III. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 1.209,68 eur spolu s 8,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.209,68 eur od 30.10.2013 do 20.11.2013 a vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1.209,68 eur od 21.11.2013 do zaplatenia (výrok I). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok II). Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 49,84 % (výrok III).

2. Predmetom sporu tak zostal žalobný nárok vo výške 5.698,98 eur s príslušenstvom predstavujúci položky otvorenej kalkulácie, rozdiel medzi realizovanými úhradami na servis prenajímaného vozidla a reálnymi faktúrami. Žalovaný namietal faktúry č. 1130966 a 1130905, pričom faktúry č. 1130219 (VIDLIČKA, s.r.o.) a č. 1130075 (Ing. Y. R. Y.) nespochybňoval, preto príslušné skutkové tvrdenia žalobcu považoval súd prvej inštancie za nesporné.

3. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav:

4. Žalobca dňa 14.02.2008 uzatvoril s leasingovým nájomcom VAGNERPLAST Slovensko, s. r. o., zmluvu o operatívnom leasingu č. LZO/08/00239, predmetom ktorej bol nájom vozidla CITROEN Jumper furgon 3.0 HDi 33 na obdobie 29 mesiacov. Vozidlo prevzal na základe protokolu o prevzatí predmetu nájmu z 24.04.2008, ktorého súčasťou boli dokumenty, a to osvedčenie o evidencii, evidenčné číslo vozidla (EČV), potvrdenie o poistení zodpovednosti (biela karta), medzinárodná automobilová poisťovacia karta (zelená karta), inštrukcie pre vodiča, oprávnenie na používanie motorového vozidla a karta zákazníka ČSOB Leasing, a. s. Dňa 29.06.2010 uzatvorili pôvodný leasingový nájomca a nový leasingový nájomca (žalovaný) a žalobca zmluvu o zmene subjektu leasingovej zmluvy č. LZO/08/00239,

na základe ktorej všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o operatívnom leasingu prešli na nového leasingového nájomcu s tým, že nový leasingový nájomca nadobúda namiesto pôvodného leasingového nájomcu v plnom rozsahu všetky jeho práva a povinnosti. Z článku V ods. 1 zmluvy vyplýva povinnosť pôvodného leasingového nájomcu odovzdať novému leasingovému nájomcovi doklady. V zmluve si ďalej strany dohodli len povinné služby súvisiace s prevádzkou, a to povinné zmluvné a havarijné poistenie, pričom doplnkové (voliteľné) služby upravujú všeobecné zmluvné podmienky operatívneho leasingu (ďalej len „VZP“) tvoriace neoddeliteľnú súčasť zmluvy (článok I ods. 2). Tieto doplnkové služby sú upravené v odseku 4.1.2 VZP a patria medzi ne okrem iného a) údržba a servis a b) pneuservis. Z odseku 4.1.4 VZP vyplýva, že na tieto doplnkové služby možno dohodnúť uzavretú alebo otvorenú kalkuláciu, čo znamená otvorený alebo uzavretý spôsob vyúčtovania platieb za tieto služby. V prípade otvorenej kalkulácie žalobca pri ukončení nájomného vzťahu uskutoční porovnanie zaplatených platieb za tieto služby so skutočnými nákladmi. Prípadný rozdiel vyúčtuje žalobca formou dokladu o oprave základu dane. V dodatku k Zmluve o operatívnom leasingu z 27.08.2012 si po vzájomnej dohode strany (žalobca a žalovaný) zmenili parametre zmluvy v súvislosti s dobou nájmu, dátumom ukončenia zmluvy, dohodnutého počtu km za celú dobu nájmu, ako aj v súvislosti s otvorenou kalkuláciou a to finančnou časťou splátky, základných služieb, nákladov na služby uzavretej kalkulácie a nákladov na služby otvorenej kalkulácie - pneuservis, údržba a servis. V rámci záväzkového vzťahu vyplývajúceho zo zmluvy o operatívnom leasingu si strany dohodli okrem povinných služieb aj doplnkové služby (údržbu, servis a pneuservis). Žalovaný plán údržby, servisných prehliadok a servisných úkonov dodržiaval. Servisné úkony sa vykonávali v zmluvnom servisnom stredisku (bod 4.7.2 VZP), v ktorom bolo potrebné sa pri objednávaní servisných výkonov preukazovať servisnému stredisku identifikačnou kartou (bod 4.7.4 VZP). Na základe uvedenej identifikačnej karty tak servisné stredisko účtovalo poskytnuté servisné úkony žalobcovi. Žalobca tvrdil, že žalovaný mal k dispozícii identifikačnú kartu. Žalovaný tvrdenia žalobcu poprel, tvrdil, že identifikačná karta bola odovzdaná predchodcovi leasingu, spoločnosti VAGNERPLAST Slovensko, s. r. o., čo vyplýva aj z protokolu o prevzatí predmetu nájmu z 24.04.2008. Podstatnou otázkou pre posúdenie žalobcovho nároku na zaplatenie sumy 4.489,30 eur za vykonané servisné služby vyúčtované faktúrami č. 1130905 a 1130966 bola otázka, na základe čoho vzniklo servisu oprávnenie účtovať cenu vykonanej opravy priamo žalobcovi. Leasing vozidla trval od 2008 do 2013. Na uvedenom vozidle sa vykonávali pravidelné servisné prehliadky, ktoré boli účtované žalobcovi. Pôvodný leasingový nájomca sa preukazoval identifikačnou kartou, keďže mu bola podľa protokolu zo dňa 24.04.2008 odovzdaná. Keďže nedošlo k zmene servisného strediska, súd prvej inštancie uzavrel, že servis už v rámci rutinného postupu, majúc predmetné vozidlo vo svojej evidencii, identifikačnú kartu nepožadoval, keďže pri odovzdávaní vozidla na servisné úkony vyžadoval základné dokumenty vzťahujúce sa k motorovému vozidlu - technický preukaz a servisnú knižku. Za logické považoval súd prvej inštancie aj to, že servisné stredisko neskúmalo, či predmetné vozidlo zmenilo leasingového nájomcu, keďže na preberacom protokole z 24.04.2008 je uvedený ako oprávnený zástupca pôvodného leasingového nájomcu Róbert Ducký, teda tá istá osoba, ktorá vozidlo počas celého obdobia nájmu nového nájomcu v mene žalovaného do servisného strediska pristavovala a po vykonaných servisných úkonoch vozidlo prevzala. Tvrdenia žalobcu o tom, že pôvodný leasingový nájomca odovzdal žalovanému všetky doklady vrátane identifikačnej karty, súd považoval za nedôvodné, keďže zo zmluvy o zmene subjektu leasingovej zmluvy z 29.06.2010 (čl. V) takáto skutočnosť nevyplýva. V nadväznosti na uvedené dospel súd uzavrel, že pri objednávaní servisných úkonov v servisnom stredisku nebol dodržaný postup v zmysle bodu 4.7.4 VZP.

5. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa , , až 3, , , a a (ďalej len „“) takto:

6. Medzi stranami existoval zmluvný vzťah, predmetom ktorého bol nájom automobilu. Žalovaný akceptoval zmluvné podmienky v rámci záväzkového vzťahu so žalobcom vo vzťahu k servisnému stredisku určenému žalobcom, ako aj vo vzťahu k platbám za služby vykonané servisným strediskom formou otvorenej kalkulácie. Žalobný nárok žalobcu v časti zaplatenia sumy 1.209,68 eur s príslušenstvom nebol sporný, preto súd v tejto časti žalobe vyhovel. Strany si nedohodli výšku úroku z omeškania, v dôsledku čoho žalobcovi vznikol nárok na úrok omeškania v zákonnej výške 8,50 % ročne. Žalobca nepreukázal dôvodnosť sporného nároku v sume 4.489,30 eur s príslušenstvom, pretože neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa a a úspešnejšiemu žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 49,84 %.

7. Včasným odvolaním sa žalobca domáhal zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že žalovaný bude zaviazaný povinnosťou zaplatiť žalobcovi 5.992,38 eur s príslušenstvom a zároveň mu nahradí trovy v rozsahu 100 %. Nestotožnil sa s tvrdeniami súdu prvej inštancie v tom, že neuniesol dôkazné bremeno. Konajúci súd vykonané dokazovanie a zistenie skutkového stavu obmedzil na preukazovanie zákazníckou kartou, ktorá však nemá žiaden vplyv na stav vozidla. Odovzdanie dokladu (zákazníckej karty) bolo zároveň preukázané dvomi vyhláseniami leasingového nájomcu. Nie je zrejmé na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že opravy na vozidle, ktoré bolo vo vlastníctve žalobcu a ktoré boli zapríčinené zo strany žalovaného, podliehali schváleniu žalovaného.

8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

9. Odvolací súd ( ) na úvod konštatuje, že hoci žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že „podáva odvolanie voči výroku II a III rozsudku[,] t. j. voči jeho zamietavej časti“, v odvolacom petite už žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi „istinu vo výške 5.992,38 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 6.402,40 eur od 30.10.2013 do 20.11.2013 a 8,50 % ročne zo sumy 5.992,38 eur od 21.11.2013 do zaplatenia“, teda celú žalovanú sumu aj s príslušenstvom. Z takto formulovaného odvolacieho petitu je nepochybné, že žalobca žiadal zmeniť rozsudok súdu prvej inštancie aj v rozsahu jeho výroku I, ktorým tento žalobe sčasti vyhovel. Odvolanie žalobcu týkajúce sa aj výroku I napadnutého rozsudku smeruje voči rozhodnutiu, ktorým bol žalobou uplatnený nárok žalobcovi sčasti priznaný, v dôsledku čoho nejde v tomto rozsahu o rozhodnutie vydané v neprospech žalobcu ( ). To potom znamená, že odvolanie žalobcu treba v tejto časti posúdiť ako podané neoprávnenou osobou, a preto ho odvolací súd v danom rozsahu podľa odmietol (výrok I).

10. Následne odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok ( ) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky , a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je vo zvyšnej časti dôvodné.

11. Podstata odvolania žalobcu sa zameriava na spochybňovanie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie súvisiacich s objednávaním servisných výkonov na vozidle, ktoré žalobca vyúčtoval žalovanému v rámci tzv. otvorenej kalkulácie.

12. Svojou prvou odvolacou námietkou žalobca súdu prvej inštancie vytýka, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ]. Na účely jej vyhodnotenia odvolací súd preberá skutkový stav zistený súdom prvej inštancie v tomto relevantnom rozsahu:

13. Žalobca a žalovaný sa stali zmluvnými stranami tým, že žalovaný na základe zmluvy o zmene subjektu leasingovej zmluvy z 29.06.2010 vstúpil do postavenia leasingového nájomcu zo zmluvy o operatívnom leasingu LZO/08/00239 zo 14.02.2008 v spojení s dohodou o platbách nájomného z 24.04.2008. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli VZP (č. l. 10 a nasl.). Dodatkom k zmluve o operatívnom leasingu z 27.08.2012 (č. l. 17) sa žalobca so žalovaným dohodli na doplnkových službách (čl. 4 ods. 4.1.2 VZP) - údržba a servis (čl. 4 ods. 4.7 VZP) a pneuservis (čl. 4 ods. 4.8 VZP), a to s tzv. otvorenou kalkuláciou. Pri otvorenej kalkulácii žalobca pri ukončení nájomného vzťahu uskutoční porovnanie zaplatených platieb za tieto služby so skutočnými nákladmi (čl. 4 ods. 4.1.4 VZP). Pre posudzovanie postupu objednávania služieb otvorenej kalkulácie je smerodajný čl. 4 ods. 4.7 a 4.8 VZP, z ktorých vyplýva, že nájomca je povinný dodržiavať plán údržby (čl. 4 ods. 4.7.1 VZP) a vykonávať ju v zmluvných strediskách určených žalobcom, pričom náklady spojené s údržbou budú účtované žalobcovi (čl. 4 ods. 4.7.2 VZP). Nájomca mal toto stredisko kontaktovať sám (čl. 4 ods. 4.7.3 VZP) s tým, že svoje oprávnenie objednať údržbu alebo prehliadku preukazuje osvedčením o evidencii vozidla, a zároveň „Identifikačnou kartou ČSOBL“, ktorú mu mal vystaviť a odovzdať žalobca (čl. 4 ods. 4.7.4 VZP). Bez ich predloženia mohlo stredisko odmietnuť poskytnutie služby, resp. ju malo poskytnúť na náklady nájomcu (čl. 4 ods. 4.7.5 VZP). Úhrada nákladov na opravu opotrebenia vozidla pri vrátení je riešená v čl. 5 ods. 5.7.3 a 5.7.4 VZP, z ktorých vyplýva, že pri vrátení mal žalobca do protokolu uviesť vady a aj predbežné náklady na ich odstránenie, pričom v prípade sporu ich záväzne určí znalec.

14. Zodpovedanie otázky, či bol pri objednávaní servisných výkonov v servisnom stredisku dodržaný postup podľa čl. 4 ods. 4.7.4 VZP, je dôležité na vyhodnotenie, či bol výpočet rozdielu medzi platbami žalovaného za tieto služby a skutočnými nákladmi správny, a teda či žalobcovi vznikol podľa čl. 5 ods. 5.8.2 VZP nárok na to, aby žalovanému vyúčtoval nedoplatok vychádzajúci z nákladov na cenu, ktorú žalobcovi vyúčtovalo servisné stredisko spornými faktúrami č. 1130905 a 1130966 (č. l. 63 a 67).

15. Žalobca v odvolaní polemizuje so skutkovým záverom súdu prvej inštancie, že opravy na vozidle podliehali „schváleniu“ zo strany žalovaného. Hoci žalobca nekonkretizuje, kde v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie hovorí o „schvaľovaní“ opráv, z obsahu odvolania, najmä z bodov 17 a 21 možno vyvodiť, že žalobca spochybňuje zistenie, že žalovaný mal právo (a povinnosť) servisné výkony objednávať, či udeľovať súhlas na ne na účet žalobcu. Súd prvej inštancie celkom jasne vysvetlil pôvod tohto skutkového zistenia - je ním listinný dôkaz v podobe všeobecných zmluvných podmienok vypracovaných samotným žalobcom, konkrétne ustanovenia čl. 4 ods. 4.7.1 až 4.7.5 (citované v bodoch 34 až 38 napadnutého rozsudku), ktoré súd prvej inštancie aj správne vyložil (body 55, 56, 60 a 61 napadnutého rozsudku), napríklad v tom smere, že pokiaľ by sa leasingový nájomca nepreukázal v servise potrebnými dokladmi, servisné stredisko by poskytnutie služby odmietlo. Žalobcov postoj je v tomto smere protirečivý, pretože kým vo vyjadrení k odporu z 22.06.2016 (č. l. 49) vyslovene tvrdil, že všetky opravy na predmete nájmu boli vykonané na základe požiadavky zástupcu žalovaného, v odvolaní už považuje za absurdné, aby opravy podliehali schváleniu zo strany leasingového nájomcu. Zároveň tiež to bol žalobca, kto v odvolaní upozornil na to, že žalovaný sa „zaviazal po skončení trvania operatívneho leasingu odovzdať predmet nájmu v stave zodpovedajúcom amortizácii, čo by však bez vykonaných opráv nebolo možné“. V tomto zmysle nie je zrejmé, prečo by malo byť absurdné, aby opravy objednával, či schvaľoval žalovaný.

16. Odvolací súd len dopĺňa, že pokiaľ by to nemal byť žalovaný, ktorý mal oprávnenie objednávať servisné výkony, bolo by to v priamom rozpore so znením viacerých ustanovení článku 4 VZP, ktoré predpokladajú práve taký postup ich objednávania, aký opísal v napadnutom rozsudku aj súd prvej inštancie. Z citovaných ustanovení VZP, najmä z čl. 4 ods. 4.7.4 VZP, ktoré výslovne hovorí o oprávnení leasingového nájomcu, je nepochybné, že právo objednávať jednotlivé servisné výkony a služby (opravy, prehliadky) patrilo výlučne leasingovému nájomcovi - žalovanému. Malo sa tak diať v servisných strediskách určených žalobcom a nebolo ani sporné, že žalobca tieto strediská určil. Poskytnuté výkony ale tieto servisné strediská účtovali priamo žalobcovi. To vysvetľuje, prečo sa na jednotlivých zákazkových listoch ako „zákazník“ uvádza priamo žalobca. Zároveň tomu zodpovedá aj skutkové zistenie súdu prvej inštancie (body 26, 27, 58 a 59 napadnutého rozsudku), že vozidlo na pravidelné servisné kontroly a opravy pri poruche do určeného servisného strediska nahlasoval, odovzdával a aj preberal servisný technik (zamestnanec) žalovaného. Hoci žalovaný popieral, že by si objednal servisné výkony, ktoré boli predmetom spornej fakturácie, servisný technik žalovaného potvrdil, že servisné výkony spojené s údržbou a servisnými prehliadkami objednával on (bod 59 napadnutého rozsudku). Ďalej z ustanovenia čl. 4 ods. 4.7.4 VZP vyplýva aj to, že žalovaný sa pri objednávaní servisných výkonov mal servisnému stredisku preukazovať osobitne vydanou identifikačnou kartou, ktorej význam bol kľúčový pre to, aby sa poskytnuté servisné výkony účtovali priamo žalobcovi. Je pochopiteľné, že servis nemohol účtovať svoje výkony žalobcovi len na základe ústneho vyhlásenia žalovaného, či jeho zamestnanca, že tak má žalobca urobiť, pretože by tým sám podstupoval celkom nelogické riziko, že by mu za jeho prácu nezaplatil nikto, resp. že by si svoju odmenu musel vymáhať priamo od žalovaného. Práve identifikačná karta preukazovala to, že žalovaný má vozidlo v nájme od žalobcu a že je oprávnený si objednávať servisné výkony na jeho účet.

17. Žalobca v tejto súvislosti tvrdil, že servisné stredisko účtovalo cenu vykonaných opráv priamo žalobcovi na základe predloženej identifikačnej karty zákazníka a osvedčenia o evidencii vozidla (zápisnica, č. l. 168). Žalovaný to popieral s tým, že identifikačnou kartou nedisponoval a jeho servisný technik sa preukazoval iba osvedčením o evidencii vozidla (technickým preukazom), čo potvrdil aj výsluch tohto technika, ktorý vypovedal, že servisnému stredisku odovzdal len „servisnú knižku a malý technický preukaz“ (bod 27 napadnutého rozsudku). V dôsledku výslovného popretia žalobcovho tvrdenia ( ) a uvedenia vlastného tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach ( ) sa spornou stalo nielen to, či žalovaný disponoval identifikačnou kartou zákazníka, ale aj to, či sa touto kartou servisnému stredisku aj preukázal.

18. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovanému odovzdal vystavené doklady preukazujúce oprávnenosť vykonania údržby a servisu v servisnom stredisku a ani, že žalovaný disponoval identifikačnou kartou zákazníka. Na základe toho potom konštatoval, že pri objednávaní servisných výkonov v servisnom stredisku nebol dodržaný postup v zmysle bodu 4.7.4 VZP.

19. Svojím odvolaním žalobca napáda práve tie skutkové zistenia súdu prvej inštancie, ktorými konštatoval, že žalobca nepreukázal, že žalovaný disponoval identifikačnou kartou zákazníka, ktorá ho oprávňovala na objednávať údržbu predmetného motorového vozidla v servisnom stredisku. Podľa názoru odvolacieho súdu je však tento skutkový záver súdu prvej inštancie vzhľadom na ostatné skutkové tvrdenia strán vo výsledku nadbytočný. Pokiaľ by totiž žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol, stále by mu zostalo dokázať, že žalovaný sa pri objednávaní sporných servisných výkonov touto identifikačnou kartou zákazníka aj naozaj preukázal. Ako odvolací súd naznačil vyššie, žalovaný popieral, že by sa tak dialo, a k opačnému záveru neviedol ani žalobcom navrhnutý výsluch servisného technika. Ak v konaní nebolo dokázané, že sa žalovaný pri objednávaní sporných servisných výkonov preukázal identifikačnou kartou zákazníka, nemohol byť bol dodržaný postup podľa čl. 4 ods. 4.7.4 VZP na to, aby servisnému stredisku vzniklo oprávnenie účtovať cenu servisných výkonov priamo žalobcovi. Práve naopak, zistený skutkový stav - nepredloženie identifikačnej karty zákazníka - zodpovedá práve situácii upravenej v čl. 4 ods. 4.7.5 VZP, keď servisnému stredisku vznikla povinnosť odmietnuť poskytnutie služby (pravda s výnimkou, prípadu, že ju uhradí žalovaný, čo ale nebol tento prípad).

20. Pre úplnosť ale odvolací súd dopĺňa, že neobstojí žalobcova odvolacia námietka týkajúca sa preukázania tvrdenia, že identifikačnú kartu zákazníka žalovanému odovzdal. Žalobca v odvolaní odkazuje na znenie zmluvy o operatívnom leasingu, v ktorej sa podľa neho uvádza, že nájomca prevzal zákaznícku kartu oprávňujúcu ho voziť vozidlo do servisu. To, čo sa deklaruje v tejto zmluve, ale nie je podstatné. Ako to totiž zistil súd prvej inštancie, túto zmluvu so žalobcom uzatvárala spoločnosť Vagnerplast Slovensko, s.r.o. (bod 15 napadnutého rozsudku). Žalovaný teda nebol zmluvnou stranou zmluvy o operatívnom leasingu a do zmluvného vzťahu so žalobcom vstúpil až na základe zmluvy o zmene subjektu leasingovej zmluvy (bod 16 napadnutého rozsudku). Ani to, že žalovaný vstúpil do všetkých práv a povinností pôvodného leasingového nájomcu, neumožňuje konštatovať, že tým zároveň potvrdil prevzatie dokladov vymenovaných v zmluve o operatívnom leasingu. Nanajvýš možno akceptovať, že na žalovaného prešli práva a povinnosti spojené s týmito dokladmi. Inak by bolo nezmyselné, aby si všetky tri zúčastnené subjekty (žalobca, pôvodný leasingový nájomca a žalovaný) v ustanovení článku V ods. 1 zmluvy o zmene subjektu leasingovej zmluvy nadbytočne upravovali rozsah dokladov, ktoré je pôvodný leasingový nájomca povinný odovzdať žalovanému ako novému leasingovému nájomcovi. Súd prvej inštancie z tohto listinného dôkazu ani nemal ako vyvodiť, že by bola identifikačná karta zákazníka taktiež odovzdaná, pretože tá sa v zozname dokladov v článku V ods. 1 zmluvy o zmene subjektu leasingovej zmluvy vôbec nespomína.

21. Odvolací súd k tomu už len pre poriadok dodáva, že žalobca by svoje dôkazné bremeno neuniesol, ani keby výpočet dokladov v cit. ustanovení obsahoval aj identifikačnú kartu zákazníka, pretože toto ustanovenie upravuje len povinnosť pôvodného leasingového nájomcu doklady odovzdať a nehovorí nič o tom, že by túto svoju povinnosť v skutočnosti aj splnil. Žalobca pritom v odvolaní, ktorého rozsahom a dôvodmi je odvolací súd viazaný, ani nespresňuje, na základe ktorého ustanovenia zmluvy o zmene subjektu leasingovej zmluvy tvrdí, že žalovaný ako nový nájomca prevzal všetky doklady súvisiace s leasingovou zmluvou vrátane identifikačnej karty zákazníka. Ak by to mal byť článok VI, tento odkazuje opäť len na zoznam dokladov v článku V zmluvy, ktorý je ale na daný účel vzhľadom na úvahy uvedené v predchádzajúcom bode celkom nepoužiteľný.

22. Napokon pokiaľ ide o poznámku žalobcu, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie a zistenie skutkového stavu obmedzil na preukazovanie zákazníckou kartou, avšak vôbec nevzal do úvahy, že táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na stav vozidla, ktorý si vyžadoval vykonanie opráv, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo by mal byť pre posúdenie veci rozhodujúci stav vozidla. Žalobca bližšie nevysvetľuje, z akého dôvodu by mal súd prvej inštancie dokazovaním zisťovať stav vozidla na účely vyriešenia otázky, kto je zo sporných faktúr zaviazaný. Keďže na túto poznámku žalobcu nemožno akokoľvek relevantne odpovedať, nie je ani spôsobilá spochybniť správnosť napadnutého rozsudku. Možno k tomu uviesť len toľko, že ak by aj leasingový nájomca zapríčinil stav vyžadujúci si opravu vozidla tým, že s ním najazdil viac, než bolo pôvodne dohodnuté, nemožno odhliadnuť od toho, ak leasingovému prenajímateľovi

uhradí cenu za tzv. nadlimitné kilometre, ktorej účelom nevyhnutne muselo byť nahradiť leasingovému prenajímateľovi práve pôvodne nepredpokladané opotrebenie. Ak ide o nadmerné opotrebenie, ktoré nezodpovedá počtu najazdených kilometrov, z čl. 5 ods. 5.7.3 a 5.7.4 VZP vyplýva, že pri vrátení vozidla mal leasingový prenajímateľ do protokolu uviesť vady a aj predbežné náklady na ich odstránenie, pričom v prípade sporu ich záväzne určí znalec. Nároky z nadmerného opotrebenia vozidla pri vrátení vozidla teda nie sú súčasťou doplnkových služieb otvorenej kalkulácie, ale samostatným nárokom, ktorý si žalobca vo výsledku ani riadne neuplatnil. Žalobca si totiž v konaní uplatnil len nárok vyplývajúci z otvorenej kalkulácie a nárok z nadlimitných kilometrov, ktorý podľa jeho tvrdenia žalovaný uspokojil.

23. Odvolací súd nemôže dať za pravdu žalobcovi, pretože súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne závery, na ktorých nič nemenia ani námietky prednesené žalobcom v odvolaní. Odvolací súd na základe odvolania, ktorého rozsahom a dôvodmi je viazaný, nezistil, že by bol naplnený odvolací dôvod podľa .

24. Svojou druhou odvolacou námietkou žalobca napadnutému rozsudku vyčíta (čl. V odvolania) nedostatky právneho posúdenia veci [ ]. Žalobca na tomto mieste pripomenul, že žalovaný už na počiatku zmluvného vzťahu akceptoval, že vozidlo bude podliehať servisu v zmluvne dohodnutých servisných strediskách a s odkazom na zásady poctivého obchodného styku a dobré mravy vyjadril názor, že nemožno namietať zmluvné dojednanie, ktoré žalovaný pôvodne akceptoval. Odvolanie ale v tomto zmysle obsahuje len všeobecné úvahy, z ktorých nemožno zistiť, o aké zmluvné dojednanie ide, prečo by malo byť relevantné, že servisné strediská boli vopred dohodnuté, ako súd prvej inštancie v tejto časti vec nesprávne právne posúdil a v čom konkrétne spočíva jeho pochybenie. Žalobca síce vymedzil odvolací dôvod, ale jeho všeobecná argumentácia je celkom nedostatočná na prijatie záveru, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho ani tento odvolací dôvod nie je daný.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie v časti výrokov II a III ( ) a keďže neboli splnené ani podmienky na jeho zmenu ( ), odvolací súd napadnutý rozsudok podľa v tejto časti ako vecne správny potvrdil (výrok II).

26. Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, musel odvolací súd rozhodnúť aj o nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania ( v spojení s ). V danom prípade žalobca so svojím odvolaním neuspel, v dôsledku čoho nárok na náhradu trov konania prináleží protistrane. Odvolací súd preto podľa rozhodol tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov odvolacieho konania (výrok III).

27. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok a . Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady .