Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17CoPr-6-2016.pdf
PDF · 100.46 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoPr/6/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Renáty Deákovej ako členov senátu, v právnej veci žalobcov 1/ I. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom ul. G. XXX/XX, XXX XX U., 2/ M. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom ul. G. XXX/XX, XXX XX U., proti žalovanému X. N. - LUKSOIL, s miestom podnikania Sklárska 1352, 962 05 Hriňová, IČO: 46 445 773, zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Červenkom, so sídlom M. R. Štefánika 72, 962 12 Detva, v konaní o zaplatenie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8Cpr/4/2014-95 zo dňa 16. marca 2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalovaný má voči žalobcom spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v plnom rozsahu zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia od žalovaného domáhali zaplatenia každý zvlášť sumy 4 420,- € „za porušenie a nedodržanie pracovnej zmluvy“ a náhrady nemajetkovej ujmy každý zvlášť vo výške 1 000,- €. Skutkový stav, z ktorého súd pri rozhodovaní vychádzal, popísal v dôvodoch rozhodnutia prvoinštančný súd tak, že obaja žalobcovia boli zamestnancami žalovaného na základe pracovných zmlúv zo dňa 1. februára 2013 a ich pracovný pomer skončil okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa pre porušenie pracovnej disciplíny. Pracovnoprávny vzťah žalobcov zanikol na základe právneho úkonu žalovaného z dôvodu, že sa žalobcovia proti okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobou na súde nebránili. Po skončení pracovného pomeru u žalovaného pracovali žalobcovia krátkodobo u viacerých zamestnávateľov, nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcov, že sa po skončení pracovného pomeru u žalovaného nemohli nikde zamestnať. Nárok žalobcov z hľadiska jeho skutkového odôvodnenia žalobcami podriadil pod ustanovenia zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce a uplatnené nároky vyhodnotil ako nedôvodné. Vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom môže vzniknúť len na základe pracovnej zmluvy. Pracovnoprávne predpisy sú zásadne kogentnej povahy, to znamená, že si zamestnanec voči zamestnávateľovi a naopak môže nárokovať len to, čo Zákonník práce dovoľuje. Žalobcovia si uplatňovali proti žalovanému sumu 4 420,- € každý zvlášť s odôvodnením, že žalovaný porušil pracovnú zmluvu z 1. februára 2013 tým, že žalobcom neprideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Nárok na „odškodné“ pre neprideľovanie práce zamestnávateľom v súlade s pracovnou zmluvou Zákonník práce zamestnancovi nepriznáva. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevzniká žalovanému ani povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie povinností zamestnávateľa. Žalobcom neprináleží ani mzda alebo náhrada mzdy v nimi žiadanej výške z dôvodu, že ich pracovný pomer u žalovaného skončil.
1.1 Osobitným výrokom súd prvej inštancie vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. V odvolaní podanom v zákonnej lehote žalobcovia uviedli, že ich žalovaný zneužil. Žalobcovia mohli pracovať v Lučenci, žalovaný ich však prehováral, aby nastúpili do práce k nemu, že budú mať super prácu pri balení drevených výrobkov v chránenej dielni a v čistom prostredí, ale nikdy im takúto prácu neprideľoval. Pracovnú náplň žalovaný pre žalobcov nevypracoval, začal o nej hovoriť až vtedy, keď žalobcovia podali žalobu na súd. S odôvodnením, že počas trvania pracovného pomeru boli práceneschopní a žalobcovi 1/ zaplatil žalovaný nemocenské dávky vo výške 425,30 € a žalobkyni 2/ nemocenské dávky vo výške 836,10 € upresnili svoj nárok na náhradu škody v zmysle § 192 ods. 1 Zákonníka práce tak, že od žalovaného požaduje žalobca uhradiť škodu vo výške 3 994,70 € a žalobkyňa si nárokuje od žalovaného náhradu škody 3 583,90 € a obaja žalobcovia aj po 1 000,- € na základe § 13 Zákonníka práce a zákona č. 365/2004 Z. z.. Tvrdili, že sudca súdu prvej inštancie bol voči nim zaujatý, od sudcu stále počúvali slová, že žalobcovia porušili pracovnú zmluvu a na povinnosť nahradiť trovy konania v prípade neúspechu ich sudca upozornil spôsobom, že sa ho zľakli. Rozsudok súdu prvej inštancie pripadá žalovaným ako vyjadrenie advokáta žalovanej strany. Ani v jednom bode rozhodnutia nie je uvedené, že žalobcom bolo ublížené. Dôkazom o zaujatosti sudcu je, že „nahrávač“ neustále vypínal a zapínal. Nahrával len to, čo vyhovovalo žalovanému.
3. Po uplynutí odvolacej lehoty dňa 25. mája 2016 doručili žalobcovia Krajskému súdu v Banskej Bystrici písomné podanie označené ako odpor voči rozhodnutiu Okresného súdu vo Zvolene (doplnenie) k sp. zn. 8Cpr/4/2014, v ktorom tvrdili, že potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti žalobcov vyhotovené MUDr. A. bolo upravené.
4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žiadne ustanovenie Zákonníka práce neprikazuje zamestnávateľovi v prípade porušenia a nedodržania pracovnej zmluvy po skončení pracovného pomeru doplatiť zamestnancovi mzdu, ktorá by mu patrila v prípade, ak by pracovný pomer trval po dohodnutú dobu. Nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy nevyplýva z ustanovení Zákonníka práce.
5. Konanie na súde prvej inštancie aj odvolacie konanie začalo za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O. s. p.“), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“). Podľa § 470 ods. 1, 2 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
6. Súd prvej inštancie v rozsudku vo veci samej poučil žalobcov o náležitostiach odvolania podľa § 205 ods. 1, 2 O. s. p., napriek tomu odvolanie žalobcov podané v zákonnej lehote neobsahuje vymedzenie dôvodov odvolania podľa § 205 ods. 2 O. s. p.. Podľa obsahu odvolania odvolací súd konštatuje, že dôvody odvolania žalobcov je možné podriadiť pod ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. konkrétne, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.), keď žalobcovia tvrdia, že sudca JUDr. Peter Banský bol voči nim zaujatý, čoho dôkazom je spôsob nahrávania pojednávania a odôvodnenie rozhodnutia vo veci, a súdu prvej inštancie vytýkajú žalobcovia aj nesprávne právne posúdenie veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., keď ich nárok označil súd ako nedôvodný. V odvolaní žalobcov na č. l. 101 spisu je označené rozhodnutie, proti ktorému odvolanie žalobcov smeruje, rozsudok súdu prvej inštancie je napadnutý v celom rozsahu a v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny možno vyvodiť iba z textu odvolania (rozhodnutie je nesprávne, ak nárok nebol žalobcom priznaný a postup súdu nebol správny, keď sudca viedol spor v prospech žalovaného). Žalobcovia uviedli v odvolaní odlišné nároky (z hľadiska skutkového a číselného vyjadrenia) než v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak o pripustenie zmeny žaloby podľa § 95 ods. 1 O. s. p. súd nepožiadali. Zmena žaloby podľa ustanovenia § 216 ods. 1 O. s. p. bola prípustná aj v odvolacom konaní. Žalobcovia ani nevzali čiastočne späť žalobu o sumy 425,30 € u žalobcu 1/ a o 836,10 € u žalobkyne 2/, hoci im to ustanovenie § 96 ods. 1 O. s. p. umožňovalo. Predmet konania zostal teda nezmenený a odvolací súd rozhoduje o tých istých nárokoch, ktoré žalobcovia učinili predmetom konania pred súdom prvej inštancie.
7. Ustanovenie § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku ukladá odvolaciemu súdu nariadiť pojednávanie iba v prípade, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Potrebu zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie odvolací súd nezistil, keďže sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia vyporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu a predloženými dôkazmi. Po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania dospel odvolací súd k názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil.
8. Žalobu na Okresný súd Zvolen podali žalobcovia 5. septembra 2014. Žaloba nemala náležitosti vyžadované § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, z tohto dôvodu súd prvej inštancie uznesením č. k. 8Cpr/4/2014-46 z 23. septembra 2014 vyzval žalobcov na odstránenie vád návrhu. Reakciou žalobcov na výzvu súdu bolo písomné podanie žurnalizované na č. l. 48 až 50 spisu, kde žalobcovia podľa poučenia súdu označili seba identifikačnými údajmi, žalovaného menom, miestom podnikania a identifikačným číslom a zhodne s pôvodnou žalobou z 1. septembra 2014 popísali svoj nárok skutkovo tak, že obaja sa zamestnali na základe inzerátu u žalovaného ako občania so zdravotným postihnutím po predchádzajúcom posúdení zdravotného stavu S.. Y. A. na výkon práce v chránenej dielni, ktorú žalovaný ponúkal, „lebo mal už dopredu prisľúbených 10 000,- € na zamestnanca“. Žalovaný sľuboval žalobcom prácu v baliarni, avšak po nástupe do práce zaradil žalobcov na výkon z hľadiska ich zdravotného stavu nevhodnej práce. V dôsledku výkonu práce nezodpovedajúcej zdravotnému stavu žalobcov boli žalobcovia opakovane práceneschopní a svojim sťažnosťami na nevhodné pracovné prostredie žalobcovia neuspeli ani na Inšpektoráte práce v Banskej Bystrici. Od žalovaného žalobcovia chceli dosiahnuť, aby im žalovaný za porušenie a nedodržanie pracovnej zmluvy zaplatil. Žiadali odstupné vo výške 10 mesačných platov, čo činí 4 420,- € pre žalobcu 1/ a 4 420,- € pre žalobkyňu 2/. Odstupné požadovali z dôvodu, že mali aj iné pracovné ponuky, o ktoré v dôsledku zamestnania sa u žalovaného prišli a po prepustení z práce u žalovaného zostali bez práce, pritom žalovaný dostal na výplaty žalobcov vopred peniaze po dobu 24 mesiacov (odvolací súd predpokladá, že išlo o príspevok na vytvorenie pracovných miest od úradu práce). Dôvodom pre uplatnenie si náhrady nemajetkovej ujmy po 1 000,- € pre každého zo žalobcov bola skutočnosť, že po ukončení pracovného pomeru u žalovaného museli žalobcovia intenzívne navštevovať lekárov nakoľko práca, ktorú im dal robiť žalovaný poškodila zdravie žalobkyne 2/, ktorá bola nútená navštíviť pľúcneho špecialistu a absolvovať liečenie v Tatrách. Musela navštevovať aj psychiatra a žalobca 1/, ktorý sa lieči na „interné problémy“ musel brať väčšie množstvo liekov na vysoký tlak kvôli stresom a depresii, ktoré boli dôsledkom postoja žalovaného k jeho osobe. Aj žalobca 1/ musel navštíviť psychiatra. 8.1 Po prejedaní veci na pojednávaní dňa 20. mája 2015 doručili žalobcovia súdu prvej inštancie 22. mája 2015 e-mailové podanie, v ktorom súdu oznamovali, že „navrhnutý návrh na konanie pod názvom o vyplatenie odstupného a nemajetkovej ujmy pokladáme za nesprávne, ale žiadame vážený súd, aby konanie bolo vedené ako odškodné za porušenie pracovnej zmluvy zo strany zamestnávateľa N.“. Zmenu žalobu súd prvej inštancie pripustil uznesením č. k. 8Cpr/4/2014-83 zo 4. novembra 2015. 8.2 Na pojednávaní dňa 16. 03. 2016 zopakovali žalobcovia, že od žalovaného sa domáhajú „priznania peňazí za porušenie a nedodržanie pracovnej zmluvy“ a žalobca skonkretizoval, že sa domáha zaplatenia tých peňazí, ktoré by mu boli zaplatené vtedy, keby bol ostal u žalovaného robiť. Naproti tomu v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie už žalobcovia tvrdili, že si uplatňujú nárok na náhradu škody v zmysle § 192 ods. 1 Zákonníka práce a náhradu nemajetkovej ujmy na základe § 13 Zákonníka práce v spojení so zákonom č. 365/2004 Zb. [správne zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) - poznámka odvolacieho súdu].
9. Zákonník práce č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2014 (rozhodné znenie ku dňu podania žaloby) ukladal zamestnávateľovi v § 13 zaobchádzať so zamestnanci v pracovnoprávnych vzťahoch v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) a umožňoval zamestnancovi, ktorý sa domnieval, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, obrátiť sa na súd a domáhať sa právnej ochrany podľa antidiskriminačného zákona. Ustanovenie § 192 ods. 1 Zákonníka práce o všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu upravuje zodpovednosť zamestnávateľa za škodu vzniknutú zamestnancovi porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s ním. Nárok na vyplatenie odstupného z dôvodu, že nebola odpracovaná dohodnutá doba, čím žalobcovia prišli o predpokladaný zárobok a nároku na náhradu škody podľa § 192 Zákonníka práce, ako aj nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za to, že žalobcovia museli po výkone práce u žalovaného opakovane navštíviť lekára a liečiť sa a nároku na ochranu práva alebo právom chránených záujmov zamestnanca dotknutých nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania podľa antidiskriminačného zákona, sú odlišné. Ak žalobcovia po rozhodnutí súdu prvej inštancie mienili od žalovaného uplatňovať nárok na iné plnenie, než ktorý učinili predmetom prvoinštančného konania, mohli to dosiahnuť len žiadosťou o pripustenie zmeny návrhu podľa § 95 O. s. p., ktorý ale podaný nebol. Práve z tohto dôvodu aj odvolací súd posudzuje správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku na vyplatenie odstupného v rozsahu 10 mesačného platu u každého žalobcu zvlášť a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za potrebné návštevy lekárov, užívanie liekov a absolvovanie liečení po skončení pracovného pomeru u žalovaného. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2008 sp. zn. 1MObdo V 19/2007 uverejneného v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod poradovým číslom 33/2010 za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností než tých, ktoré uviedol v žalobe.
10. Žalobcovia skutkové zistenia súdu prvej inštancie o vzniku ich pracovného pomeru a skončení pracovného pomeru u žalovaného nerozporovali. Netvrdili, že aj v ďalšom období v rozsahu 10 mesiacov, za ktoré uplatňujú nároky v rozsahu dohodnutej mesačnej mzdy podľa pracovnej zmluvy vykonávali prácu pre žalovaného. Súd prvej inštancie posudzoval práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávneho vzťahu podľa § 47 a § 81 Zákonníka práce. Z ustanovenia § 47 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. 12. 2014 vyplýva, že zamestnávateľ je povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy odo dňa, keď vznikol pracovný pomer a platiť mu za vykonanú prácu mzdu. Povinnosť vyplácať mzdu podľa uvedeného zákonného ustanovenia vzniká teda zamestnávateľovi len za vykonanú prácu.
11. Žalobcovia nežiadali zaplatiť peňažný nárok v rozsahu 10 mesačnej mzdy z dôvodu, že by nemohli pracovať pre prekážky na strane zamestnávateľa. Neuplatňovali s náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, žalobcom nevznikol nárok na odstupné podľa § 29a alebo § 76 ods. 1 Zákonníka práce z dôvodu, že ich pracovný pomer so žalovaným neskončil z dôvodu nadbytočnosti. Správny je názor súdu prvej inštancie, že kogentné ustanovenia Zákonníka práce umožňujú priznať len také nároky z pracovnoprávneho vzťahu, ktoré Zákonník práce výslovne upravuje. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce nevyplýva žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom peňažný nárok rovnajúci sa 10 násobku ich dohodnutej mesačnej mzdy v pracovnej zmluve.
12. Rovnako to platí aj o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť žalobcom tým, že po skončení pracovného pomeru u žalovaného museli častejšie navštevovať lekárov, brať väčší počet liekov a absolvovať liečenia u špecialistov. Takto vymedzený skutkový nárok v žiadnom prípade nie je možné podriadiť pod § 13 ods. 6 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. 12. 2014. Námietka nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. totožný s § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku nebola uplatnená dôvodne.
13. Odvolací súd nezistil existenciu vady podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. (teraz § 365 ods. 1 písm. c/ C. s. p.), že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Zaujatosť sudcu vyvodzujú žalobcovia z toho, že sudca počas pojednávania zapínal a vypínal diktafón, z čoho žalobcovia nadobudli dojem, že do zápisnice diktuje sudca len prejavy v prospech žalovaného. 13.1 Povinnosťou súdu podľa § 40aa Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase prejednávania veci súdom prvej inštancie bolo zaznamenať pojednávanie aj s využitím technického zariadenia určeného na zaznamenávanie zvuku. Okrem zvukového záznamu z pojednávania vyhotovoval súd podľa § 40 ods. 1, 2 O. s. p. aj zápisnicu z pojednávania. Týmto ustanoveniam je potrebné rozumieť tak, že priebeh celého pojednávania zaznamenávalo technické zariadenie určené na zaznamenávanie zvuku, ktoré nemohol sudca vypnúť, ale zápisnicu o pojednávaní diktoval sudca do ďalšieho zariadenia, ktoré podľa potreby zapol len v prípade, že chcel uskutočniť diktát. Odvolací súd si v elektronickom súdnom spise overil, že z pojednávaní v dňoch 20. mája 2015, 16. júna 2015 a 16. marca 2016 sú vyhotovené zvukové záznamy podľa § 40aa O. s. p. a na tomto zvukovom zázname zreteľne počuť aj hlasitý diktát sudcu do osobitného zariadenia korešpondujúci s obsahom vyhotovenej zápisnice o pojednávaní. Postup zákonného sudcu pri prejednávaní veci bol v súlade so zákonom a nič nenasvedčuje tomu, že by vo veci konal vylúčený sudca.
14. Na podanie žalobcov doručené Krajskému súdu v Banskej Bystrici po uplynutí odvolacej lehoty proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd neprihliadol z dôvodu, že podľa § 205 ods. 3 O. s. p. účinného v čase podania odvolania žalobcami mohol odvolateľ rozšíriť dôvody odvolania len do uplynutia lehoty na odvolanie.
15. Súd prvej inštancie nerozhodol o trovách prvoinštančného konania. Takýto postup mu umožňovalo ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p.. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku je odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, i keď súd prvej inštancie o trovách konania doteraz nerozhodol. Podľa § 262 ods. 1 C. s. p. priznal odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v rozsahu 100 % z dôvodu jeho plného úspechu v odvolacom konaní. Náhrada trov konania podľa pomeru úspechu vo veci sa priznáva podľa § 255 ods. 1 C. s. p.. O výške náhrady trov konania v súlade s § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).