Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/28/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: DOBRE MOBILY, s.r.o., so sídlom Bratislava, Panónska cesta 17, IČO: 47 404 116, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou smith§smith legal s.r.o., so sídlom Bratislava, Panenská 24, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 3. novembra 2016, č. 104218850/2016, takto

rozhodol:

Krajský súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, Banská Bystrica č. 104218850/2016 zo dňa 3. novembra 2016 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca m á p r á v o na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal súdneho prieskumu v záhlaví tohto rozhodnutia uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené podľa § 74 ods. 4 zák.č. 563/2009 Z.z. rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 103633833/2016 zo dňa 1.8.2016, ktorým bol v zmysle § 68 ods.5 zákona č. 563/2009 Z.z. žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 33 872,65 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013, keď žalobcovi nebolo uznané právo na odpočítanie DPH z dodávateľských faktúr od dodávateľa CIC s.r.o., so sídlom Bojnice, Podzámocká 1580/18.

2. Žalobca v podanej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné. Poukázal na to, že počas odvolacieho konania predložil správcovi dane zoznam dokladujúci reálnosť obchodov medzi ním aj jeho dodávateľom - spoločnosťou CIC s.r.o., konkrétne predložil jednotlivé dodacie listy, ku ktorým priradil jednotlivé kusy mobilných telefónov s ich výrobným číslom. Na základe uvedeného je potom podľa žalobcu možné identifikovať následný predaj týchto telefónov koncovému zákazníkovi cez registračnú pokladňu alebo na faktúru. Ďalej uviedol že z dôvodu objemnosti podkladov predložil len sumarizačnú tabuľku, avšak je kedykoľvek schopný predložiť aj doklady, z ktorých vychádzal pri jej vytváraní. Napriek uvedenému žalovaný na uvedené doklady nereagoval a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa v zásade obmedzil len zopakovaním odôvodnenia správcu dane.

3. Žalobca v správnej žalobe zdôraznil, že žalovaný sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jeho argumentmi obsiahnutými v podanom odvolaní a taktiež s dôkazmi, ktoré spolu s odvolaním predložil a ktoré podľa jeho názoru preukazovali reálnosť obchodu medzi ním a dodávateľskú spoločnosťou. Žalobca je presvedčený, že nezákonným postupom žalovaného bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Zopakoval, že správca dane odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že nemal preukázané dodanie predmetného tovaru dodávateľovi od jeho subdodávateľov, na základe čoho dospel k záveru, že následne tento dodávateľ nedodal tovar deklarovaný v sporných faktúrach. Správca dane

pritom vychádzal z o skutočnosti, že subdodávatelia boli v čase jeho zisťovania nekontaktní, zanikli s právnym nástupcom, pôvodní konatelia sa nedostavili na výsluch. Samotný dodávateľ zanikol s právnym nástupcom. Okrem toho zohľadňoval skutočnosť, že subdodávatelia na svojich odberateľských faktúrach vystavovaných dodávateľovi neuvádzali výrobné čísla mobilných telefónov, a preto konkrétnu špecifikáciu tovaru predaného zo strany subdodávateľov nie je možné uskutočniť. Poukázal na to, že zákon pritom uvádzanie takéhoto údaju na faktúrach nepožaduje.

4. Nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalobca dovodil aj z postupu žalovaného, ktorý svojim rozhodnutím potvrdil postup správcu dane vedúci k vydaniu prvostupňového rozhodnutia, v ktorom správca dane dospel k svojim právnym záverom neoprávneným prenosom dôkazného bremena na žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu. Takýmto postupom malo byť žalobcovi neoprávnene odopreté uplatnenie nároku na odpočítanie DPH z dôvodu možného porušenia právnych predpisov tretími osobami. Postupom žalovaného teda došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalovaný podľa žalobcu vydal rozhodnutie, ktoré vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Taktiež trval na tom, že nemohol ovplyvniť skutočnosť, že subdodávatelia a dodávateľ zanikli s právnym nástupcom a pôvodní konatelia sa nedostavili vypovedať ako svedkovia.

5. Podľa názoru žalobcu sa správca dane pri svojom rozhodovaní absolútne nesprávne a zbytočne zameral na skúmanie vzťahov medzi subjektmi, ktorých účastníkom žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nebol, teda na skúmanie vzťahov medzi subdodávateľmi a dodávateľom. Žalovaný pritom v žalobou napadnutom rozhodnutí konštatuje správnosť takéhoto postupu správcu dane. Opätovne zdôraznil, že uvedeným spôsobom správca dane ako aj žalovaných protizákonne rozšírili rozsah dôkaznej povinnosti žalobcu. Žalobca zdôraznil, že dôkazné bremeno znáša daňový subjekt v zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona číslo 563/2009 Z.z. len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR toto dôkazné bremeno nie je možné ponímať extenzívne a rozširovať ho aj na preukázanie iných skutočností, teda aj takých, na ktoré sa vzťahuje dôkazná povinnosť iných subjektov. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nemal ani nemá preukazovať nákup a predaj tovaru služieb v reťazci dodávateľov, respektíve subdodávateľov. Taktiež nesúhlasil so záverom správcu dane, že nejasností ohľadne plnenia medzi subdodávateľmi jeho dodávateľa zásadne spochybňujú skutočnosť, že mu boli dojednané plnenia reálne dodané. V bežnom obchodnom styku totiž nie je možné požadovať, aby odberateľ pri odbere tovaru skúmal, u koho a na základe akého právneho titulu jeho dodávateľ tovar nadobudol. Okrem toho žalobca poukázal na to, že každé plnenie musí byť správcom dane posúdené samostatne. Povaha určeného plnenia v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich, alebo nasledujúcich udalostí.

6. Žalobca dal ďalej do pozornosti judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému DPH. Z tejto judikatúry vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb ktoré prijali, predstavujú základnú zásadu spoločného systému. Súdny dvor opakovane zdôraznil, že právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Taktiež citoval z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-80/11 z 21.6.2012, keď v zmysle záverov obsiahnutých v tomto rozhodnutí zdaniteľnej osobe nemožno zamietnuť právo odpočítať hodnotu splatnej a zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.

7. Ďalšou žalobnou námietkou, žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, ku ktorému došlo tým, že neboli preskúmané dôkazy, ktoré navrhol a predložil. Zistenie skutkového stavu žalovaným teda podľa žalobcu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Postupom žalovaného tiež došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Poukázal na to, že hoci správca dane vykonal dokazovanie, k svojim záverom dospel bez dostatočného zistenia skutkového stavu, pričom nezabezpečil dostatok dôkazných prostriedkov, ktoré by preukazovali opodstatnenosť jeho záverov vyslovených v rozhodnutí. Obdobne mal pochybiť aj žalovaný.

8. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal, navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť. K žalobným bodom uviedol, že správca dane preveroval tok tovaru a z neho mal preukázané, že žalobcov priamy dodávateľ nenadobudol právo nakladať s predmetným tovarom ako vlastník, preto nemohol toto právo previesť na žalobcu. Momentom prechodu vlastníckeho práva tovaru je jeho fyzické dodanie a prevzatie, avšak len za predpokladu, že dodávateľ sám disponuje s tovarom. Ak bol žalobcovi tovar fyzicky dodaný, avšak na základe faktúry od dodávateľa CIC s.r.o., ktorá vzhľadom na predchádzajúci obchodný článok nepreukázala právo disponovať s tovarom ako vlastník, jednalo sa len o presun tovaru. Nakoľko nebolo preukázané nadobudnutie práva disponovať s tovarom ako vlastník už u dodávateľských spoločností, následne potom toto právo v reťazci ďalších obchodných partnerov nemohol nadobudnúť ani žalobca.

9. Ďalej žalovaný uviedol, že aj keď žalobca nezodpovedná za konanie u svojho dodávateľa, uplatnenie odpočítania dane na základe predloženia faktúry je nepostačujúce. Je potrebné prihliadať v rámci dokazovania na subsidiárne preukazovaní daných skutočností, ktoré vychádzajú z tvrdení žalobcu. Len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky pre oprávnené odpočítanie dane sú hmotnoprávnej povahy upravenej v paragrafe 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 zákona o DPH, pričom nárok na odpočítanie dane sa viaže na ich bezpodmienečné splnenie. Opakovane poukázal na to, že dispozičné právo k tovaru bolo správcom dane spochybnené, z dokazovania vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu tovaru. Následná dodávka tovaru žalobcovi už potom nenapĺňala skutočný obsah právneho úkonu podľa § 3 ods. 6 zákona v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. Sporné faktúry od dodávateľa sami o sebe nepreukazovali dodanie mobilných telefónov, pretože ich nemožno vôbec identifikovať a zistiť ich pôvod. V rámci odvolacieho konania z predloženého spisu ku odvolaniu nevyplývalo, preukázanie skutočnosti, že dodávateľ nadobudol právo disponovať s tovarom, ktorý následne mal byť dodaný žalobcovi. Na základe tejto skutočnosti dodávateľskej spoločnosti nevznikla v zmysle § 19 ods. 1 zákonná daňová povinnosť.

10. Podľa žalovaného, ak žalobca poukazoval na rozsudky Súdneho dvora a domáhal sa toho, aby boli na jeho prípad boli aplikované ich závery, tak žalobca uviedol iba vybrané časti rozsudkov, pričom ani nepopísal v čom vidí spojitosť s jeho činnosťou a zdaniteľnými plneniami. Zdôraznil, že žalobca správcovi dane v priebehu daňovej kontroly nepredložil a nenavrhol dôkazy, ktoré by deklarované dodávky tovaru zachytili čo do priebehu a výsledku. Nepreukázal hodnovernosť a pravdivosť svojich tvrdení.

11. Krajský súd v Trenčíne ako orgán, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako súd vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.). Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť premetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), Krajský súd v Trenčíne o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (nakoľko účastníci takéto nariadenie nežiadali) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel Krajský súd v Trenčíne jednomyseľne k záveru, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade so zákonom.

12. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. 104318940/2016 zo dňa 16.11.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane, ktorým bol v zmysle § 68 ods. 5 zák.č. 563/2009 Z.z. vyrubený žalobcovi rozdiel dane v sume 4780 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2013, keď správca dane neuznal žalobcovi faktúry vystavené jeho dodávateľom CIC s.r.o., Bojnice.

13. Z administratívneho spisu bolo zistené, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia november a december 2013, ktorá bola začatá podľa § 46 ods.1 zák.č. 563/2009 Z.z. na základe písomného oznámenia o daňovej kontrole. O výsledku daňovej kontroly správca vyhotovil Protokol z daňovej kontroly, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 27.6.2016. Správca dane v kontrolovanom zdaňovacom období december 2013 nepriznal platiteľovi nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uvedenej v

predložených záznamoch DPH, z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou CIC s.r.o., Bojnice, a to konkrétne faktúry č. FV 132199 zo dňa 05.12.2013, č. FV 132200 zo dňa 06.12.2013, č. FV 132203 zo dňa 10.12.2013, č. FV 132206 zo dňa 10.12.2013, č. FV 132209 zo dňa 13.12.2013, č. FV 132210 zo dňa 14.12.2013, č. FV 132211 zo dňa 16.12.2013, č. FV 132213 zo dňa 16.12.2013, č. FV 132215 zo dňa 18.12.2013, č. FV 132218 zo dňa 18.12.2013, č. FV 132219 zo dňa 19.12.2013, č. FV 132226 zo dňa 20.12.2013, č. FV 132227 zo dňa 20.12.2013, č. FV 132229 zo dňa 21.12.2013, č. FV 132231 zo dňa 30.12.2013, č. FV 132234 zo dňa 27.12.2013, č. FV 132242 zo dňa 30.12.2013, č. FV 132243 zo dňa 31.12.2013.

14. Správca dane zistil, že v rozhodnom období boli štatutármi tejto dodávateľskej spoločnosti, ktorá vystavila sporné faktúry p. C. I. (konateľ žalobcu) a U. Y.. Tieto osoby boli správcom dane predvolané na výsluch, dvakrát však telefonicky ospravedlnili svoju neúčasť a následne k ich vypočutiu nedošlo.

15. Z činnosti správcu dane mu bolo známe, že u dodávateľskej spoločnosti CIC s.r.o. bola od 25.8.2014 do 13.2.2015 vykonávaná daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl až december 2013. Správca dane zastal názor, že z tejto daňovej kontroly vyplynuli závery, ktoré významne súvisia s preverovanými daňovými dokladmi žalobcu. V rámci tejto daňovej kontroly (vykonávanej u dodávateľskej spoločnosti) príslušný správca dane nepriznal kontrolovanému subjektu odpočítanú daň za nákup tovaru - mobilných telefónov uvedenú na prijatých dodávateľských faktúrach od dodávateľov ALL MOBIL a.s., FLATLAND s.r.o., a GIRALDUS, s.r.o. z dôvodu, že nebolo preukázané, že uvedení dodávatelia boli vlastníkmi tovaru a že právo disponovať s tovarom bolo prenesené aj na dodávateľskú spoločnosť CIC s.r.o., Bojnice Týmto zistením bolo preukázané, že uvedeným dodávateľským spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH. Ďalej správne orgány vychádzali zo skutočnosti, že miestne príslušný správca dane zistil, že spoločnosť ALL MOBIL a.s., Bratislava sa na adrese svojho sídla nenachádza, so správcom dane nekomunikuje, písomnosti nepreberá. Pôvodný predseda predstavenstva neprevzal predvolanie na výsluch. Táto spoločnosť bola v čase uzatvorenia sporných obchodov pre spoločnosť CIC s.r.o. uvedená v zozname platiteľov podľa § 69 ods. 15 zákona o DPH, u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie podľa § 81 ods.4 písm. b) druhého bodu, ktorý Finančné riaditeľstvo SR zverejnilo na portáli Finančnej správy SR. Rovnako pri spoločnosti FLATLAND s.r.o., Bratislava bolo zistené, že táto dňa 14.8.2014 zanikla s právnym nástupcom, ktorým sa stala spoločnosti HAMA agency s.r.o., Banská Bystrica. Štatutár nástupnickej spoločnosti vo svojej výpovedi uviedol, že mu neboli odovzdané doklady spoločnosti FLATLAND s.r.o. za zdaňovacie obdobie júl až december 2013 a vzhľadom na to, že nebol konateľom tejto spoločnosti v rozhodnom období nevedel sa vyjadriť k jej aktivitám. Následne aj spoločnosť HAMA agency s.r.o. zanikla zlúčením, aktuálne je jej právnym nástupcom spoločnosť Dareq s.r.o., na majetok ktorej bol dňa 5.6.2015 vyhlásený konkurz. Napokon aj dodávateľská spoločnosť GIRALDIUS s.r.o., Banská Bystrica je od roku 2013 nekontaktná a dňa 31.7.2014 bola ex offo vymazaná z obchodného registra.

16. Na základe týchto zistení vznikli správcovi dane pochybnosti, že došlo k dodaniam tovaru tak, ako boli deklarované na dodávateľských faktúrach od dodávateľa CIC s.r.o.. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že tieto pochybnosti narastali potom ako sa konatelia dodávateľskej spoločnosti CIC s.r.o. nedostavili na výsluch.

17. Žalobca potom čo bol oboznámený so zisteniami správcu dane navrhol doplnil dokazovanie výsluchom C.. I., bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti. Správca dane takéto doplnenie dokazovania akceptoval a opätovne predvolal tohto svedka, ktorý sa na výsluch v stanovený termín dostavil a vo svojej výpovedi potvrdil dodanie tovaru, tak ako bolo deklarované spornými faktúrami. Svedok uviedol, že dodávateľ viedol skladovú evidenciu. Súčasne pri svojej výpovedi na základe značiek a typov mobilných telefónov priradil faktúry dodávateľskej spoločnosti k faktúram, ktoré mali deklarovať nákup uvedených telefónov spoločnosťou CIC s.r.o. od jej dodávateľov. Správne orgány však mali za to, že k sporným faktúram však neuviedol žiadnu konkrétnu špecifikáciu predávaného tovaru.

18. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uzavrel, že vlastníctvo CIC s.r.o. bolo zistenými skutočnosťami správcu dane spochybnené (z vykonaného dokazovania správcu dane vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru), a teda následné dodanie tovaru už nenapĺňa skutkový stav skutočného obsahu právneho úkonu podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku v nadväznosti na vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a daň uvedená na faktúrach od dodávateľa CIC s.r.o. sa stala splatnou

iba z titulu jej uvedenia na faktúre, nie však z titulu skutočného dodania tovaru definovaného v § 19 ods. 1 zákona o DPH. Takto splatná daň podľa žalovaného nie je z hľadiska uplatnenia práva na odpočítanie dane pri samotnom právnom úkone hmotnoprávneho predpisu (zákona o DPH) použiteľná. Právo odpočítať daň z tovaru a služby má platiteľ jedine v prípade, keď pri tomto tovare alebo službe vznikne daňová povinnosť.

19. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 20. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu má správny súd za to, že žaloba bola podaná dôvodne, keď rozhodnutie žalovaného je postihnuté vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť.

21. Vo všeobecnosti správny súd konštatuje, že správny orgán je v odôvodnení svojho rozhodnutia povinný uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre jeho rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a právne predpisy, na základe ktorých rozhodoval. Pri právnom posúdení veci musí správny orgán uviesť, konkrétny odkaz na právny predpis, z ktorého vyvodzuje svoje právne posúdenie. Nestačí pritom iba citácia tohto zákonného ustanovenia, ale je potrebné aj vyložiť obsah právnej normy, aby bolo zrejmé aký je vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením. Jeho správna úvaha použitá pri rozhodovaní pritom musí zodpovedať zásadám logiky a musí z nej byť zrejmé, akými úvahami sa správny orgán riadil pri svojom rozhodovaní.

22. Povinnosťou odvolacieho správneho orgánu je zaoberať sa jednotlivými odvolacími námietkami odvolateľa a dať odpoveď na nastolené odvolacie dôvody. Uvedené sa vzťahuje aj na jeho povinnosť riadne sa vysporiadať s dôkazom, ktorý účastník predloží a to aj v rámci odvolacieho konania. V predmetnej právnej veci žalobca v rámci odvolacieho konania predložil listinný dôkaz, ktorým mienil preukázať reálnosť sporných obchodov. Žalovaný sa však týmto dôkazom žiadnym spôsobom nezaoberal. Ak podľa jeho názoru nebol dôvod na tento dôkaz prihliadať, tak bolo jeho povinnosťou tento svoj postup riadne zdôvodniť. Ak tu nebola prekážka, ktorá by bránila na tento dôkaz prihliadať, tak sa ním žalovaný riadne zaoberať, vyhodnotiť ho jednotlivo, ako aj v súvislosti s ostatnými dôkazmi, ktoré boli vykonané. Správny súd zdôrazňuje, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného musí byť rozpoznateľné, prečo správny orgán považuje námietky účastníka za nedôvodné, mylné alebo vyvrátené, ktoré skutočnosti zobral za podklad svojho rozhodnutia, prečo považuje skutočnosti predostreté účastníkom za nerozhodné, nesprávne alebo inými riadne vykonanými dôkazmi za vyvrátené, podľa ktorej právnej normy rozhodol, a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov. Žalovaný však na predložený dôkaz v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nereagoval, žiadnym spôsobom sa s ním nevysporiadal. V dôsledku uvedeného zaťažil svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti, ktorá mala za následok zrušenie rozhodnutia tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

23. Súčasne súd poukazuje Správny súd konštatuje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a pred prípadným zneužitím systému dane z pridanej hodnoty, je cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/2012. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. (rozsudok Súdneho dvora EÚ Bonik, C-285/11).

24. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa takýmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb (rozsudok Súdneho dvora EÚ Bonik, C-285/11, bod 40).

25. Európsky súdny dvor taktiež vo svojom rozsudku zo dňa 21. júna 2012 v spojených veciach C - 80/2011 a C - 142/2011 (Mahagében Kft a Pétér Dávid) jednoznačne vyslovil právny názor, že správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade žalobcovi, právo odpočítať DPH za poskytnutý tovar z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tento tovar alebo jeden

z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca dane objektívne preukáže, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba, v tomto prípade žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúci nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Uvedený rozsudok tak vedomosti žalobcu o tom, že sa stáva súčasťou daňového podvodu priznal atribút nutnej a nevyhnutnej podmienky, bez splnenia ktorej nesmie byť zo strany správcu dane odopretý žalobcovi ako daňovému subjektu nárok na priznanie odpočtu DPH.

26. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného vo vyššie uvedených rozhodnutiach Súdneho dvora, z ktorých má pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať aj správca dane a žalovaný, je na správcovi dane, aby zisťoval, či sa dodávateľ služby dopustil podvodu alebo nie a či žalobca o tomto podvode, vzhľadom na všetky zistené skutočnosti vedel, resp. mohol vedieť. Skutočnosť, že žalobca mal, resp. mohol mať takúto vedomosť je dôkazným bremenom správcu dane. Je preto úlohou žalovaného, aby uvedené overil podľa vnútroštátnych procesných pravidiel obsiahnutých v daňovom poriadku. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel, resp. vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane. Svoje závery je potom povinný riadne odôvodniť aj v kontexte judikatúry Súdneho dvora.

27. Správny súd pritom uvádza, že uvedené zistenia ohľadne zneužívajúce konania daňových subjektov zapojených do obchodného reťazca a uskutočnenie záveru ohľadne vedomosti kontrolovaného daňového subjektu o tomto zneužívaní, nie sú bez ďalšieho totožné s trestnou zodpovednosťou týchto subjektov. Uvedenú povinnosť správnych orgánov nie je možné vykladať tak, že majú de facto vykonávať právomoci, ktoré sú zákonom zverené orgánom činným v trestnom konaní. Ich povinnosťou je na základe výsledkov vykonaného dokazovania učiniť záver ohľadne existencie zneužívajúceho konania za účelom získania daňovej výhody na niektorom stupni obchodného reťazca a súčasne záver o tom, či sa z výsledkov takto vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že o tomto konaní kontrolovaný daňový subjekt vedel, resp. vzhľadom na všetky okolnosti tej - ktorej veci vedieť musel.

28. Správny súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už uzavrel a žalovaného zaviazal zaoberať sa v zmysle európskej judikatúry aj otázkou podvodného resp. zneužívajúceho konania a vedomosti kontrolovaného subjektu o takomto konaní, napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/73/2015 zo dňa 1.12.2016.

29. V predmetnej právnej veci žalovaný svoje závery, na ktorých postavil svoje rozhodnutie zhrnul tak, ako je uvedené v odstavci 18 tohto rozhodnutia, keď svoje posudzovanie veci založil na nepreukázaní vlastníctva a oprávnenia nakladať s tovarom zo strany dodávateľov v nadväznosti na ust. § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v spojení s § 19 ods. 1 tohto zákona. Odhliadnuc od skutočnosti, že správca dane a žalovaný pri právnom posúdení opomenuli, že vyššie uvedené zákonné ustanovenia vychádzajú z konceptu tzv. ekonomického vlastníctva, ktoré nie je totožné s vlastníctvom v zmysle Občianskeho zákonníka, správny súd uvádza, že správne orgány sa na žiadnom stupni rozhodovania riadne nezaoberali otázkou vedomosti žalobcu o tom, že sa zúčastňuje na obchodoch, ktorých cieľom bolo získanie daňovej výhody, resp. sú poznačené daňovým podvodom. Takýmto postupom opätovne zaťažili svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti, ktorá je dôvodom na zrušenie rozhodnutia.

30. S poukazom na vyššie uvedené správny súd nemohol inak len napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d/ Správneho súdneho poriadku zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie s tým, že žalovaný sa bude v ďalšom konaní riadiť právnym názorom vysloveným správnym súdom (§ 191 ods. 6 Správny súdny poriadok), vo veci opätovne rozhodne.

31. Správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil v celom rozsahu, žalobca bol teda v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu správny súd podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku priznal voči neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, teda náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).