Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-489-2016.pdf
PDF · 95.43 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/489/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a JUDr. Janky Boroškovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ R. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. L. XX, XXX XX C. C., 2/ Z. Q., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z. L. XX, XXX XX C. C., o zaplatenie 11 694,39 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/368/2015-75 zo dňa 30. 06. 2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol (druhý výrok), p o t v r d z u j e.
II. V odvolaním nenapadnutej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
III. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 11 644,39 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 11 644,39 € od 08. 04. 2015 do zaplatenia, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). Súd žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol (druhý výrok). Žalovaných 1/ a 2/ zaviazal povinnosťou spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 701,50 €, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok).
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne citáciou ust. § 497 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, v znení neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3 a ods. 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2, § 101, § 103 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „OZ“) v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, § 369 ods. 3 Obchodného zákonníka (ďalej „OBZ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 01. 2013, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Konštatoval, že medzi stranami sporu bola dňa 09. 03. 2011 zatvorená zmluva o medziúvere a stavebnom spotrebiteľskom úvere v zmysle § 497 a nasl. OBZ, pričom ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a aj keď sa úverová zmluva ako tzv. absolútny obchod riadi režimom OBZ, v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. OZ, preto je potrebné daný právny vzťah posúdiť podľa príslušných ustanovení OZ, ktorá úprava je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Zo žaloby a predložených listinných dôkazov súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalobca poskytol žalovaným 1/ a 2/ medziúver vo výške 16 600 € za poplatok 130 €, t. j. reálne im bola vyplatená suma 16 470 €. Žalovaní 1/ a 2/ porušili zmluvu tým, že sa dostali do omeškania s úhradou splátok, preto žalobca v súlade s čl. XIX bod 3 písm. b/
všeobecných podmienok pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 07. 04. 2015. Ku dňu zosplatnenia úveru predstavoval dlh žalovaných 1/ a 2/ 11 694,39 €, z toho nezaplatená istina 10 981,06 €, nezaplatené úroky do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti 469,33 €, nezaplatené poplatky do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti 244 €. Súd prvej inštancie mal za preukázaný nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej istiny úveru vo výške 10 981,06 €, neuhradených zmluvných úrokov a poplatkov do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru spolu vo výške 713,33 €, t. j. celkom sumy 11 694,39 €. Súd ex offo skúmal, či nárok žalobcu nie je premlčaný a vzhľadom k tomu, že žaloba bola doručená na súd dňa 23. 09. 2015, vyhodnotil, že premlčané sú nároky splatné pred 23. 09. 2012, t. j. poplatok za vedenie účtu vo výške 25 € z 09. 03. 2011 a vo výške 25 € z 01. 01. 2012 a z dôvodu premlčania ich súd nepriznal. Súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ ako solidárnych dlžníkov spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 11 644,39 € (istina 10 981,06 € + úroky do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti 469,33 € + nepremlčané poplatky 194 €) spolu s úrokom z omeškania v uplatnenej výške 5 % ročne z celého dlhu vo výške 11 644,39 € od 08. 04. 2015 (deň po zosplatnení úveru) do zaplatenia v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení do 31. 01. 2013 a čl. VI bod 4. zmluvy a vo zvyšnej časti príslušenstva žalobu zamietol. Súd zamietol žalobu, pokiaľ žalobca žiadal zmluvný úrok 5,99 % ročne z istiny 10 981,06 € od 08. 04. 2015, t. j. po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, do zaplatenia. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/143/1998, v zmysle ktorého dohodnuté úroky, t. j. zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, pretože v opačnom prípade by dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu spotrebiteľa a to jednak v podobe úrokov ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi.
3. O trovách konania súd rozhodol podľa v tom čase platného a účinného § 142 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého vyhodnotil, že žalobca bol neúspešný v nepatrnej časti, preto mu priznal plnú náhradu trov konania, t. j. súdny poplatok za návrh vo výške 701,50 €.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to voči výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol (druhý výrok). Odvolanie podal s poukazom na § 365 ods. 1 písm. d) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“). Namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktorého sa súd prvej inštancie dopustil nedostatočnou aplikáciou právnych noriem, ako aj aplikáciou svojej nesprávnej, právnymi normami neodôvodnenej a nelogickej úvahy. Argumentoval tým, že úrok za úver je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na uhradenie istiny úveru, keď žalovaní 1/ a 2/ stále majú finančné prostriedky od žalobcu požičané, doteraz ich nevrátili, ďalej majú možnosť ich užívať, resp. užívať to, čo za ne dostali. Ak je úrok cena za užívanie finančných prostriedkov, niet dôvodu, prečo by žalobca nemal mať nárok na zaplatenie úroku z finančných prostriedkov, ktoré žalobcovi stále neboli vrátené. Súd nepodložil právnymi normami názor, na základe ktorého by nemal mať veriteľ, ktorý prenechal finančné prostriedky za odplatu dlžníkovi nárok na odplatu za prenechanie finančných prostriedkov, ak ich dlžník veriteľovi nevrátil. Nárok na požadovanie úrokov za poskytnutý úver možno odvodiť aj z analogického výkladu k ut. § 503 ods. 3 OBZ, podľa ktorého ak dlžník vráti peňažné prostriedky skôr než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia peňažných prostriedkov. Je nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením toho čo dlžník od veriteľa dostal. Úrok z omeškania prestavuje sankciu za porušenie povinnosti, veriteľ je oprávnený požadovať ho popri plnení, na ktoré má nárok, teda úrok z omeškania nie je náhradou za nárok veriteľa. Názor súdu prvej inštancie o zániku nároku veriteľa, ktorý riadne plnil všetky svoje povinnosti zo záväzkového vzťahu na zaplatenie odplaty za poskytnutie finančných prostriedkov, nemôže byť správny, nakoľko v opačnom prípade by dlžníci profitovali z toho, že porušili zmluvné podmienky. Takýto záujem nie je dôvod a v prostredí materiálneho právneho štátu, ktorého podstatou je, okrem iného, právna istota a spravodlivosť (napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/1999), nie je ani potreba ho chrániť. Nárok veriteľa požadovať úrok za úver až do doby skutočného vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov vyplýva aj z ostatnej rozhodovacej praxe súdov. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok v časti zamietnutia nároku žalobcu na zaplatenie úroku za úver po vyhlásení predčasnej splatnosti zmeniť tak, že žalovaných 1/ a 2/ zaviaže odvolací súd spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 5,99 % ročný úrok za úver zo sumy 10 981,06 € od 08. 04. 2015 do zaplatenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.
5. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
6. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie vydal dňa 30. 08. 2016 s tým, že odvolanie voči nemu bolo podané dňa 05. 08. 2016. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
7. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 165 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom § 379 CSP a dôvodmi odvolania § 380 ods. 1 CSP) s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP) viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať, alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.
8. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočné, obsahuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie ako i právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, v jednotlivostiach na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd len poukazuje a v ďalšom sa obmedzuje iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti uvádza nasledovné:
10. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, pričom najmä zdôraznil, že splatnosťou úveru nezaniká povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, pričom sa menia podmienky, za ktorých je dlžník povinný túto povinnosť splniť. Poukázal na ust. Obchodného zákonníka § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3. Odvolací súd nerozporuje výklad citovaných ustanovení, na ktoré poukázal žalobca, ktorý však možno ad hoc použiť v obmedzenom rozsahu, pretože pre daný prípad je potrebné aplikovať právne normy vzťahujúce sa na spotrebiteľské právo, ktoré determinujú výklad použitý žalobcom, na ktorý tento vôbec neprihliada. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na komentár k ust. § 502 Jozef Suchoža. kolektív: Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava: Eurounion 2016, str. 1025, ktorý k problematike zaujal stanovisko: „Keďže sa úprava úveru v Obchodnom zákonníku nevzťahuje na zmluvy o spotrebiteľských úveroch, nebudú sa na ne vzťahovať ani pravidlá o úrokovanie, vrátane určenia výšky úrokov“. Odvolací súd poukazuje na súdnu prax týkajúcu sa tejto problematiky a to na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 143/98, Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 476/2012-14, z ktorých jednoznačne vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci boli povinní na základe uzavretej zmluvy platiť z poskytnutých prostriedkov úroky, tieto úroky boli splatné mesačne. Úroky sú peňažným plnením a dôsledkom omeškania s ich platením je povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania. Je to zákonný dôsledok vyplývajúci z ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka bez toho, že by to museli účastníci právneho vzťahu dohodnúť. Úroky z omeškania patria za celú dobu, po ktorú je dlžník s platením úrokov v omeškaní. Platí to však len pre omeškanie s platením úrokov z poskytnutých prostriedkov, nie o úrokoch z omeškania. Keďže povinnosť platiť úroky z omeškania je už dôsledkom omeškania, za omeškanie s ich platením už ďalej úroky z omeškania nepatria. Odvolací súd konštatuje, že dohodnuté úroky z
poskytnutých prostriedkov (úveru) patria len do splatnosti dlhu jeho splátok. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.
11. Ústavný súd SR sa vo vyššie citovanom rozhodnutí zaoberal námietkou, ktorá je tiež predmetom tohto konania a to, že z uvedených ustanovení § 502 a § 503 OBZ nepochybne vyplýva, že pri poskytnutí peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere má veriteľ nárok na úroky až do doby zaplatenia poskytnutých peňažných prostriedkov, ako odplatu za poskytnutie úveru. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že závery súdov v tomto smere by bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Pokiaľ veriteľ (žalobca) pristúpil k tomu, že považuje celý dlh za splatný (zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru. Správne túto situáciu analyzoval súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, a v závislosti od toho správne uzavrel, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru.
12. Odvolací súd poukazuje na to, že predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny, kým dohodnutý úrok predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje dlžníkovi istinu k dispozícii. Tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Takýto úrok predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Stráca tým nárok veriteľ na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Ak teda spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by spotrebiteľ mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Išlo by o stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Spotrebiteľ by nemal žiadne garantované práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Zároveň by došlo k hrubej nadváhe veriteľa, ak by bol nečinný pri vymáhaní svojej pohľadávky a odplatné úroky by si nárokoval aj pri svojej potenciálnej nečinnosti. Takéto správanie dodávateľa nemôže byť podporované a nemôže požívať právnu ochranu. Neexistuje kogentná úprava, podľa ktorej by bolo možné priznať úroky dohodnuté popri úrokoch z omeškania. Dohodnuté úroky za úver zákon reguluje bez časovej úpravy a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je v neprospech spotrebiteľa a vyvoláva hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Odvolací súd sa jednoznačne stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi nepatrí nárok na dohodnutý úrok zo zmluvy po zosplatnení úveru. Dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch o zmeškania platiť ďalšie sankcie aj po splatnosti pohľadávky a to aj úroky za poskytnutie úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa a tým zhoršuje postavenie spotrebiteľa oproti zákonnej úprave, ktorá chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu vo vzťahu k výške úveru.
13. Odvolací súd k námietkam žalobcu uvádza, že úroky z omeškania patria pri každej neskoro zaplatenej cene a preto patria aj z úrokov za úver, ale len do zosplatnenia úveru. Po zosplatnení úveru patrí žalobcovi právo na úrok z omeškania z celej zosplatnenej sumy, ktorá predstavuje istinu a ktorá bola žalobcovi priznaná. Odvolací súd považuje v zmysle vyššie uvedenej argumentácie závery rozhodnutia vyslovené súdom prvej inštancie za správne a preto rozsudok v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
14. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania, a teda podľa úspechu v konaní, ktorú skutočnosť odvolací súd konštatuje aj napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi výrok o náhrade trov konania nebol odvolaním napadnutý, avšak ide v zmysle § 367 ods. 2 CSP o výrok závislý.
15. Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti zostáva rozhodnutie súdu prvej inštancie nedotknuté (§ 367 ods. 2 CSP).
16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaným 1/ a 2/, ktorí bol úspešní v odvolacom konaní, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaným 1/ a 2/ (§ 251 CSP) nevznikli. Z tohto dôvodu žalovaným 1/ a 2/ odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo/544/2015 zo dňa 26. 10. 2016).
17. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).