Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21C/278/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Poprad sudcom JUDr. Monikou Šabľovou v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1/ O. L., B.. XX.XX.XXXX, X. T. XXX/XX, U., 2/ Q. L., B.. XX.XX.XXXX, X. R. V. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, právne zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Advokátska kancelária, Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie sumy 1.493,28 eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Žalovaní v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 1.493,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 50,40 eur a úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.493,28 eur od 13.2.2012 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania.

III. Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 01.08.2013, doručenou tunajšiemu súdu dňa 13.08.2013 domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť sumu 1.493,28 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.493,28 eur od 13.02.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok medzi ním ako postupníkom a Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovaným v 1/ a 2/ rade. Postupca a žalovaní v 1/ a 2/ rade uzatvorili dňa 09.02.2005 Zmluvu o splátkovom úvere č. 0492526198, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky, a na základe ktorej im poskytol postupca peňažné prostriedky. Žalobca zastal názor, že Zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere.

2. Dňa 26.08.2013 bol vydaný platobný rozkaz č. k. 13Ro/945/2013-32, ktorý sa žalovanej v 2/ rade nepodarilo doručiť.

3. Podaním zo dňa 18.09.2013 vstúpil do konania vedľajší účastník na strane žalovaných a podal voči platobnému rozkazu odpor. Uznesením zo dňa 30.6.2015 súd rozhodol o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane žalovaných do konania, pričom týmto uznesením reagoval na námietku žalobcu proti vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Voči tomuto uzneseniu odvolanie podané nebolo a tak uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.8.2015.

4. Súd vo veci rozhodol dňa 23.3.2016 rozsudkom č. k. 21C/278/2013-11, ktorým žalobu zamietol, žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Poukázal na to, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Podľa žalobcu ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli len časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, ale by bolo formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy. Pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Právny záver o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež posúdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia, ktoré nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu a jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok, zaniká. Poukázal taktiež na to, že oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujú odoslanie tejto písomnosti, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Namietal taktiež účelnosť trov, zaplatenie ktorých súd prvej inštancie uložil jemu v prospech Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie alebo aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania. Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili. Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolacia argumentácia žalobcu je nenáležitá. Pre posúdenie predmetnej veci je významné, že právnym titulom uplatňovaného nároku žalobcu je pohľadávka z pôvodne bankového úveru. Banky poskytujú úvery najmä z peňažných zdrojov, ktoré získali verejnou výzvou na ukladanie peňazí verejnosti do týchto inštitúcií za úroky. Je zásadný rozdiel medzi úverom a pôžičkou poskytnutou bankou z návratných prostriedkov od občanov, prípadne firiem a úverom, alebo pôžičkou poskytovanou nebankovým subjektom z vlastných zdrojov. Štát chráni vklady občanov a právnických osôb uložené v banke aj tým, že autorizuje inštitúcie (banky), ktorým udeľuje bankové povolenie a stanovuje presný režim činnosti týchto inštitúcií. Z § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že obligatórnou podmienkou pre platnú cessiu bankovej pohľadávky je písomná výzva banky, ktorá má byť klientovi banky doručená. Až po preukázaní doručenia výzvy prichádza do úvahy postúpenie bankovej pohľadávky zodpovedajúcej omeškanému záväzku inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Výzva je základným a prvým predpokladom pre cessiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Žalobca dôkaz o výzve nepredložil, nepreukázal hneď prvú obligatórnu podmienku uvedenú v § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Banka môže postúpiť pohľadávku aj z celého úverového vzťahu, avšak musela by pristúpiť k ukončeniu úverového vzťahu, t.j. vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná, žalobca nebol v konaní aktívne vecne legitimovaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto vo veci samej bolo správne. Rovnako bolo správne aj čo sa týka rozhodnutia o trovách konania. Trovy Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorý do konania vstúpil ako vedľajší účastník, boli účelné. K zamietnutiu žaloby došlo práve vďaka jeho právnej argumentácii. Inštitút náhrady trov konania je prostriedkom ochrany úspešného účastníka a prostriedkom upevňovania procesnej disciplíny. Z povahy vecí musí mať sankčný charakter. Uplatnil taktiež trovy odvolacieho konania.

5. Krajský súd v Prešove uznesením z 2.5.2017 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom úlohou súdu prvej inštancie bolo opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, pričom pri rozhodovaní sa má súd vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a prezentovanými aj v priebehu celého konania, s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol rozsudok zrušený, a to v súvislosti s posúdením platnosti Zmluvy o postúpení pohľadávky medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom.

6. Súd po vrátení veci z odvolacieho súdu nariadil vo veci pojednávanie na deň 10.8.2017, na ktorom právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že v celom rozsahu trvajú na svojich písomných vyjadreniach ako aj na vyjadreniach uvádzaných na pojednávaní a žiadala žalobe vyhovieť, pričom ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemala. Žalovaní napriek riadne vykázanému doručeniu predvolania sa na pojednávanie nedostavili a svoju neúčasť neospravedlnil. Podľa § 180 sa pojednávanie konalo v neprítomnosti žalovaných.

7. Právny predchodca žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s., uzavrel dňa 9.2.2005 so žalovanými Zmluvu o splátkovom úvere č. 0492526198. V zmysle tejto zmluvy bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 2.655,50 eur (80.000,- Sk), s tým, že žalovaní mali splácať úver v mesačných splátkach po 43,92 eur (1.323,- Sk) s konečnou splatnosťou úveru dňa 20.6.2013 a splatnosťou prvej splátky k 20.3.2005. Jednalo sa o spotrebný úver bez účelu, výška úrokovej sadzby bola 11,80 % p.a., poplatok za poskytnutie úveru bol 2 % z výšky úveru, ročná percentuálna miera nákladov bola stanovená na 6,64 %. Dňa 15.12.2011 uzatvorila Slovenská sporiteľňa, a.s. ako postupca a EOS KSI Slovensko, s.r.o. ako postupník Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1599/2011/CE. Súčasťou Zmluvy o postúpení pohľadávok bola Príloha č. 1, kde bolo uvedené, že poskytnutá suma úveru predstavovala 2.655,52 eur a zostatok pohľadávky predstavoval sumu 3.431,73 eur. Táto suma pozostávala z istiny vo výške 3.147,22 eur, úrokov vo výške 278,53 eur, pričom riadny úrok predstavoval sumu 39,32 eur a úroky z omeškania sumu 224,45 eur. Ostatné príslušenstvo tvorili poplatky vo výške 14,76 eur a náklady vo výške 5,98 eur. V prílohe bolo uvedené, že žalovaní sú v omeškaní 1108 dní a dátum poslednej úhrady 18.11.2008 - išlo o úhradu vo výške 40,50 eur. Z listinných dôkazov ďalej vyplýva, že Slovenská sporiteľňa, a.s. doručovala žalovaným oznámenie zo dňa 27.12.2011 o postúpení pohľadávky vo výške 3.431,73 eur na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok, avšak súd nemal preukázané, či aj došlo k doručeniu tohto oznámenia. Z listinných dôkazov priložených žalobcom ďalej vyplýva, že dňa 24.1.2012 vyzval žalobca žalovaných k úhrade a oznámil im vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 24.1.2012. Vo výzve uviedol, že sumu 3.612,77 eur majú uhradiť najneskôr do 3.2.2012. Dňa 16.7.2013 doručoval žalobca žalovaným pokus o zmier, v ktorom boli vyzvaní k úhrade dlžnej sumy. Na výzvu súdu Slovenská sporiteľňa, a.s. písomným podaním zo dňa 10.10.2014 uviedla, že vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru k predmetnej zmluve ku dňu 6.12.2011, ale nedisponuje žiadnou súvisiacu dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka, lebo túto odovzdala na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok postupníkovi. Žalobca v konaní trval na tom, že vyhlásil po postúpení pohľadávky mimoriadnu splatnosť úveru, a to ku dňu 12.2.2012, teda tak ako to uvádzal v samotnej žalobe a k tomuto dňu sa stali splatné všetky neuhradené splátky úveru.

Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.

Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

Podľa § 52 ods. 2 veta tretia OZ, na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 524 ods. 1 OZ, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

Podľa § 524 ods. 2 OZ, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Podľa § 528 ods. 2 OZ, postupca je povinný odovzdať postupníkovi všetky doklady a poskytnúť všetky potrebné informácie, ktoré sa týkajú postúpenej pohľadávky.

8. Posudzovaný právny vzťah medzi sporovými stranami je založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a je nevyhnutné ho posudzovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka ako aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere je tzv. absolútnych obchod a zároveň právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere vystupoval ako podnikateľ s poukazom na predmet podnikania a žalovaní vystupovali ako spotrebitelia, pretože pri uzatváraní zmluvy o úvere nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti.

9. V prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy, ktorá predstavovala zostatok nesplateného úveru poskytnutého žalovaným právnym predchodcom žalobcu. Vedľajší účastník, ktorý v spore vystupoval do 30.6.2016 na strane žalovaných, namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu dôvodiac, že právny predchodca žalobcu postúpil žalobcovi tzv. živý úver a nepredložil v konaní doklad, že úverový vzťah so žalovanými bol ukončený pred postúpením pohľadávky na žalobcu. Žalobca odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore od Zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú považoval za platnú a k dôvodom namietanej neplatnosti sa v konaní písomne ako aj na pojednávaní vyjadril.

Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

10. Žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou navrhovateľa ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Súd poukazuje v tejto súvislosti na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 24.04.2014, sp. zn. 19C/34/2012, podľa ktorého: „Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku, v danom prípade Slovenskej sporiteľne, a.s., namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ (navrhovateľ). Čiže dochádza k zmene v osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv, ani povinnosti dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť tomu, aby postúpením pohľadávky nedošlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa zachovávajú všetky námietky voči postúpenej pohľadávke, rovnako aj možnosť namietať voči tejto pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Následky postúpenia sa tak predovšetkým prejavia v právnom postavení postupcu, ktorý stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom i právami s ňou spojenými. Postupník sa na základe postúpenia pohľadávky stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobudne so všetkými právami, ktoré sú s ňou spojené. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že postúpením pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a. s. voči odporkyni 1/ navrhovateľovi nedošlo k zhoršeniu postavenia odporkyne 1/, došlo len k zmene v osobe veriteľa. Pokiaľ svoju pohľadávku vyčíslila Slovenská sporiteľňa, a.s. v čase postúpenia na sumu 991,17 Eur s príslušenstvom, čo osvedčila Výpisom z účtovných kníh peňažného ústavu SLSP, a.s., Bratislava ku dňu postúpenia pohľadávky, t. j. 11.12.2006, nie je možné tejto zmluve o postúpení pohľadávok nič vytknúť a nie je možné konštatovať, že sa jedná o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka a nasl.. Mylne sa súd prvého stupňa domnieval, že predpokladom postúpenia pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a. s. je zosplatnenie celého úveru. Zosplatnenie dlhu veriteľom znamená, že dlh už nie je možné zo strany dlžníka zaplatiť v splátkach (v danej veci do 20.06.2007), ale v dôsledku nesplanenia povinností dlžníkom sa stáva splatný celý dlh vyhlásením jeho zosplatnenia. Tieto skutočnosti však nemajú žiaden vplyv na výšku dlhu dlžníka, týkajú sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho dlhu a závisia výlučne na vôli veriteľa, a preto nie je možné z dôvodu nevyhlásenia predčasnej splatnosti úveru Slovenskou sporiteľňou, a.s. (zosplatnenia) ku dňu postúpenia pohľadávky považovať zmluvu o postúpení pohľadávok za neplatnú“ Rovnako v rozhodnutí Okresného súdu Prievidza zo dňa 12.10.2015, sp. zn. 8C/67/2013 je konštatované, že: „Voči uplatnenému nároku neboli dôvodné námietky vedľajšieho účastníka na strane odporcu vychádzajúce zo skutkového zistenia o tom, že pôvodný veriteľ - banka pred postúpením pohľadávky nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Vedľajší účastník na strane odporcu toto skutkové zistenie interpretoval tak, že nedostatok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bankou a z toho plynúca skutočnosť, že banka postúpila pohľadávku, ktorá nebola v celom rozsahu splatná, spôsobuje neplatnosť medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a navrhovateľom dňa 15.12.2011 uzavretej zmluvy o postúpení pohľadávky, a to podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov. S takýmto právnym posúdením sa stotožniť nemožno. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. Je zrejmé, že ust. § 92 ods. 8 zákona Č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov obmedzuje právo banky postupovať nesplatné pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto obmedzenia je však zrejmé, že účelom tejto povinnosti je ochrana bankového tajomstva, konkrétne to, aby pri postupovaní pohľadávok, neboli tretie subjekty oboznamované s údajmi bankového tajomstva. Preto porušenie povinností vyplývajúce z § 92 ods. 8 zákona č. 438/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade odporcovi, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov. Inak povedané, porušenie administratívnoprávnej povinnosti v súvislosti s uzavieraním zmluvy o postúpení pohľadávky alebo plnením zo zmluvy - postúpením pohľadávky nezakladá neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky alebo to, že by nedošlo k platnému plneniu zo zmluvy spočívajúcemu v postúpení pohľadávky. Takéto protiprávne konanie zo strany banky zakladá výlučne banky zodpovednosť podľa § 50 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov“. A taktiež v rozhodnutí Krajského súdu v Žiline zo dňa 04.11.2015 sp. zn. 7Co/540/2015 sa konštatuje, že: „Krajský súd však nepovažuje za správny záver okresného súdu, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 (Zákona o bankách) a na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a navrhovateľom ako postupníkom z 27.06.2013 došlo len postúpeniu časti pohľadávky a z tohto dôvodu, že by bolo dôvodné priznať len postúpené pohľadávky do dňa postúpenia. Zo znenia ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách takýto výklad nevyplýva“.

11. Súd uvádza, že predmetné ustanovenie § 92 ods. 8 je potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je klient v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. V ňom sa uvádza nasledovné: „Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky (POZ: zákonodarca opäť cielene použil pojem pohľadávka, nie jej časť) uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“. Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Podľa dôvodovej správy k ustanoveniu § 92 ods. 7 (teraz ods. 8) ZoB v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou. Je zrejmé, že pod slovným spojením „nesplácaný dlh" je treba rozumieť dlh dlžníka v podobe vrátenia celého poskytnutého úveru veriteľovi, nakoľko tento dlh vzniká už poskytnutím úveru dlžníkovi, ktorý ho má len možnosť vrátiť v splátkach postupným splácaním za zmluvne dohodnutých podmienok.

12. Z ustanovení Zákona o bankách č. 483/2001 Z. z. nevyplýva, žeby bankový subjekt bol povinný pred postúpením pohľadávky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť omeškaného peňažného záväzku klienta, tento vypovedať alebo od zmlúv odstúpiť. Uvedené zákonné ustanovenie vyvracia tvrdenie vedľajšieho účastníka, že subjekt, ktorému bola pohľadávka z omeškaného záväzku postúpená, nemôže vyhlásiť mimoriadnu splatnosť omeškaného peňažného záväzku. Postupník postúpením pohľadávky v zmysle ust. § 524 a nasl. sa na základ postúpenia stane veriteľom namiesto postupcu a pohľadávku nadobúda s príslušenstvom a všetkými právami, ktoré sú s pohľadávkou spojené vrátane námietok, ktoré možno proti nej uplatniť. Zmluvou o postúpení pohľadávok tak na žalobcu prešli aj práva súvisiace s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru s poukazom na článok 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu žalobcu, kedy pod písm. a) je uvedené, že banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t. j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti pokiaľ je klient v omeškaní so splatením jednej splátky istiny alebo úrokov, ktoré trvá viac ako 10 dní.

13. Žalovaní uzavreli so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu, na základe ktorej im bol poskytnutý úver, ktorý mali dohodnutým spôsobom v dohodnutom čase splácať, čo však porušili. V čase postúpenia boli s plnením svojich povinností zo zmluvy v omeškaní 1108 dní. Žalovaní pritom, ako z listín zo spisu vyplýva, výslovne súhlasili s tým, že banka je oprávnená svoju pohľadávku zo zmluvy postúpiť inému subjektu (bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, s ktorými sa žalovaní oboznámili). Takáto dohoda je podľa § 89 ods. 1 Zákona o bankách prípustná. Dohoda nevykazuje znaky nevyváženosti, ak veriteľ môže postúpiť svoju pohľadávku na tretiu osobu a dlžník môže previesť svoje záväzky voči banke na tretiu osobu s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Má to základ vo funkcii súhlasu, ktorým je ochrana veriteľa. Dlh by totiž mohol prevziať taký dlžník, majetkové pomery ktorého by mohli zhoršiť uspokojenie pohľadávky veriteľa. Tak, ako Občiansky zákonník, aj Zákon o bankách nevyžadoval súhlas dlžníka s postúpením pohľadávky. Relevantné nemôže byť to, že postupník je subjektom nespĺňajúcim definíciu § 3 ods. 2 Zákona o bankách, na čo poukázal vedľajší účastník na strane žalovanej. V zmysle tohto ustanovenia bez bankového povolenia nemôže nikto poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, ak osobitný predpis nestanovuje inak. V konkrétnom prípade však úver už poskytnutý bol bankou, postupník žiadne peňažné prostriedky neposkytuje, rieši sa len návratnosť poskytnutého úveru. Nie je zrejmé, prečo by návratnosť úveru, t. j. vymáhanie pohľadávky nemohol realizovať subjekt nemajúci oprávnenie na podnikanie v bankovom sektore. V súlade s touto konštatáciou súd poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu Prešov v tejto veci zo dňa 2.5.2017.

14. Zákonom č. 483/2001 Z. z. bol zrušený Zákon o bankách č. 21/1992 Zb., ust. § 38 ods. 9, ktoré bolo v podstate totožné so znením súčasného ust. § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z. z.. Dôsledkami porušenia ust. § 38 ods. 9 zákona č. 21/1992 Zb. sa zaoberal Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.04.2008, kde uviedol, že: „Účelom inštitútu bankového tajomstva je ochrana klienta pred zverejnením, či podávaním informácií o jeho majetkových pomeroch. Úprava zmluvného postúpenia pohľadávky v Občianskom zákonníku, ani príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka vo všeobecnosti nezakazujú (pod sankciou prípadnej neplatnosti takéhoto úkonu) postúpenie pohľadávky len preto, že dôsledkom postúpenia je prelomenie bankového tajomstva. Ochranu poskytovanú klientovi banky prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva je nutné vždy zvažovať (z hľadiska možných úvah, ktoré takúto ochranu absolutizujú) aj s prihliadnutím k tomu, či a akým spôsobom osoba, ktorá má byť týmto inštitútom chránená, sama porušuje svoje povinnosti plynúce z príslušného bankového obchodu (zmluvy o úvere). Zákon o bankách totiž banke tiež ukladá obozretne hospodáriť a chrániť majetkové záujmy všetkých svojich klientov. Pri plnení tejto povinnosti nemôže byť banka pripravená o možnosť zbaviť sa v záujme ostatných svojich klientov rizikovej pohľadávky v situácii, keď dlžník porušuje povinnosť pohľadávku splácať len preto, aby prostredníctvom inštitútu bankového tajomstva chránila individuálny záujem takéhoto dlžníka. Z hľadiska možných úvah o následkoch neoprávneného porušenia bankového tajomstva zmluvným postúpením pohľadávky je zjavné, že k náprave uvedeného stavu nevedie sankcia spočívajúca v neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Plne opodstatnené je preto tam, kde takáto situácia nastane, zvažovať otázky zodpovednosti za škodu, nie prelamovať platnosť zmlúv o postúpení, osobitne za situácie, keď bolo vecou zmluvných strán, či si v medziach bankového obchodu dojednajú výhradu zákazu postúpenia podľa § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“

15. Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí citoval aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/2007 z 03.07.2008, v ktorom je zdôraznené, že základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská, hospodárska funkcia zmluvy. neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie zásadou. Nie je ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak je taká prax, že všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim. Rovnaký názor prezentoval aj Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo 14.04.2005. K reštriktívnemu výkladu dôvodu neplatnosti právneho úkonu dospel Ústavný súd Českej republiky aj v náleze sp. zn. II.ÚS 87/04 zo 06.04.2005. Uviedol, že záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza musí sa opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia. Nie je možné vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu, či zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy sa musia dodržiavať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené, preto každý zákonný zásah do tejto sféry je potrebné vnímať ako obmedzenie ľudskej slobody, a preto je nutné vykladať ustanovenia o neplatnosti právnych úkonov pre rozpor so zákonom reštriktívne a nie extenzívne. Opačný výklad by bol v rozpore s čl. 4 ods. 4 Listiny, podľa ktorého pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd (v tomto prípade zmluvnej voľnosti strán) musí byť zohľadnená ich podstata a zmysel a takéto obmedzenia nesmú byť zneužívané k iným účelom, než pre ktoré boli stanovené.

16. So zreteľom na uvedené dôvody súd vyhodnotil námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za nedôvodnú a má za to, že žalobca je na podanie žaloby aktívne legitimovaným subjektom poukazujúc okrem iného aj na to, že postupca oznámením o postúpení pohľadávky dňa 27.12.2011, t. j. bezprostredne po uzavretí Zmluvy o postúpení pohľadávok, oznámil žalovaným, že došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobcu, pričom z tohto oznámenia je potrebné vychádzať a nie je potrebné prejudiciálne skúmať existenciu a platnosť Zmluvy o postúpení pohľadávok.

17. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná, kedy sa samotná zmluva o splátkovom úvere spĺňa všetky náležitosti § 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., ktorý bol účinný v čase uzatvorenie predmetnej zmluvy o splátkovom úvere. Súd teda žalobe vyhovel, pokiaľ ide o zaplatenie sumy 1.493,28 eur, ktorá suma je tvorená jednotlivými splátkami poskytnutého úveru za obdobie od 20.9.2010 do 20.6.2013 v počte 34 ako aj v časti o zaplatenie kapitalizovaných úrokov z omeškania vo výške 50,40 eur, ktoré boli vypočítané do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, teda do 12.2.2012 a úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.493,28 eur od 13.2.2012 do zaplatenia.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenie vlády 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 10c nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania s riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

18. Keďže žalovaní boli s plnením peňažného dlhu v omeškaní, žalobca ako veriteľ má voči žalovaným nárok na zákonné úroky z omeškania vyčíslené v súlade s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. o 8 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. vo výške 9 % p. a. zo sumy 1.493,28 eur od 13.2.2012 do zaplatenia, na zaplatenie ktorých súd zaviazal žalovaných.

Podľa § 262 ods. 1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 19. O trovách konania žalobcu súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní bol úspešný žalobca v plnom rozsahu, keďže súd žalobe v celosti vyhovel, preto mu súd priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania súd rozhodne v súlade s nižšie cit. zákonným ustanovením. Podľa § 262 ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. O trovách konania, ktoré vznikli vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných v súvislosti s jeho účasťou v spore do 30.6.2016 (následne vedľajší účastník nevstúpil do konania ako osobitný subjekt v zmysle príslušných ustanovení súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd má za to, že vedľajší účastník na strane žalovaných, ktorý vstúpil do konania, neposkytol žalovaným účinnú ochranu, ktorej výsledkom by bola skutočnosť, že žalovaní sú v spore plne alebo sčasti úspešní a súd mu preto nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od doručenia rozsudku na tunajšom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a)neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.