Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27C-68-2016.pdf
PDF · 117.47 KB
Case nature
Area
Subarea
27C/68/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina sudkyňou JUDr. Janou Scholtzovou v spore žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 831 154, zastúpenému JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, s miestom výkonu činnosti Karadžičova 8, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: J. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, XXX XX M., o zaplatenie 4.867,43 eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.760,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 14.4.2013 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.
II. Žaloba vo zvyšku sa z a m i e t a .
III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca Consumer Finance Holding, a.s. podal žalobu dňa 17.3.2016, ktorú doplnil dňa 27.4.2016 a v ktorej žiadal, aby žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi sumu 4867,43 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne odo dňa 14.4.2013 do zaplatenia a trovy konania. V žalobe uviedol, že žalobca a žalovaný uzavreli spolu dňa 22.11.2011 zmluvu o pôžičke č. 5010941 na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému celkovú sumu pôžičky 8086,32 eur. Podľa zmluvy mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 72 mesačných splátkach v sume 11,31 eur a do dňa podania žaloby zaplatil sumu 1019,21 eur. Pretože žalovaný porušil svoju povinnosť platiť splátky riadne a včas v súlade so zmluvou, tak žalobca listom zo dňa 27.3.2013 vyzval žalovaného k okamžitej úhrade všetkých splátok jednorazovo a žalovaný dlžné splátky nezaplatil. Celkový dlh ku dňu podania žaloby je suma 4867,43 eur a žalobca žiada zaplatiť aj zákonné úroky z omeškania a neuplatňuje si zmluvnú pokutu, ktorá je evidovaná v priloženom prehľade splátok a úhrad.
2. Žalobca podaním zo dňa 11.11.2016 doručené 28.11.2016 uviedol, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzavretá medzi žalobcom Consumer Finance Holding a.s. ako postupcom a spoločnosťou Intrum Justitia Slovakia s.r.o. ako postupníkom bola pohľadávka žalobcu voči žalovanému postúpená na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o. ako postupníka.
3. Uznesením Okresného súdu Žilina 27C/68/2016-51 zo dňa 16.1.2017 súd pripustil zmenu subjektu na strane žalobcu tak, že do konania na miesto doterajšieho žalobcu obchodnej spoločnosti Consumer Finance Holding a.s. vstúpi ako žalobca obchodná spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o.
4. Žalobca podaním zo dňa 26.6.2017 doručené 28.6.2017 uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu a uviedol, že uplatnená pohľadávka vo výške 4867,43 eur po úprave petitu pozostáva z dlžnej sumy 553,13 eur, ktorá predstavuje neuhradené úverové splátky č. 10 splatná dňa 20.10.2012
v sume 103,89 eur a č. 11,12,13, 14, každá v sume 112,31 eur so splatnosťou v dňoch 20.11.2012, 20.12.2012, 20.1.2013, 20.2.2013 a ďalej pohľadávka pozostáva z dlžnej sumy predčasne zosplatnenej istiny zostatku úveru v sume 4314,30 eur, ktorá predstavuje zostatok len čistej istiny úveru bez navýšenia o zmluvné úroky. Konkrétne ide o úverovú istinu splátok v poradí od 15. splátky do pôvodne dojednanej 72. úverovej splátky splatnej dňa 20.12.2017. Zároveň žalobca uviedol, že zákon ustanovením § 11 ods. 1 písm.a/ zák. č. 129/2010 Z.z. v znení platnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy sankcionoval spotrebiteľské úvery bezúročnosťou len v prípade kumulatívneho splnenia nedostatku písomnej formy spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 1 a súčasne absencie niektorej z náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Pretože predložená úverová zmluva spĺňa zákonom požadovanú písomnú formu, tak nie je splnená zákonom stanovená podmienka pre označenie úveru za bezúročný a bez poplatkov.
5. Žalovaný sa k predmetu konania nevyjadril. Žalobu spolu s poučením podľa § 292 CSP a uznesením podľa § 167 ods. 2 CSP riadne prevzal dňa 28.2.2017.
6. Na pojednávanie 9.8.2017 sa nedostavil právny zástupca žalobcu, ktorý mal doručenie riadne vykázané a predvolanie prevzal dňa 18.7. a neúčasť ospravedlnil podaním zo dňa 7.8.2017 s tým, že súhlasil, aby bolo konaní a rozhodnuté bez účasti žalobcu. Na pojednávanie sa nedostavil žalovaný, ktorému bolo doručované na adresu podľa Registra obyvateľov s tým, že zásielku neprevzal v odbernej lehote a táto bola uložená dňa 18.7.2017. Na základe týchto skutočností súd vo veci konal a rozhodol aj bez prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a žalovaného. 7. Na základe dokazovania, ktoré bolo vykonaní oboznámením listinných dôkazov, zmluvy o poskytnutej pôžičke zo dňa 22.11.2011 spolu s obchodnými podmienkami, vypovedaním zmluvy, prehľadom splátok a úhrad a oznámením o postúpení pohľadávky mal súd zistený nasledovný skutkový stav.
8. Podľa zmluvy o poskytnutí pôžičky č. 5010941 bolo zistené, že zmluva bola uzavretá dňa 22.11.2011 medzi spoločnosťou Consumer Finance Holding, a.s. a žalovaným a podľa bodu II. sa uvádza schválená výška pôžičky 4779,42 eur, počet splátok 72, termín konečnej splatnosti 12/2017, celková suma pôžičky 8086,32 eur, celkové náklady spotrebiteľa 3306,90 eur, výška mesačnej splátky 112,31 eur, RPMN 21 %, ročná úroková sadzba 21 %, priemerná hodnota RPMN 18,29 % a v bode III. ako účel použitia pôžičky je uhradenie záväzkov voči spoločnosti podľa špecifikácie a záväzky voči VÚB, a.s., kde spoločnosť vystupuje ako správca a ďalej je uvedená výška záväzku 1079,42 eur a 3700 eur. Súčasťou zmluvy sú obchodné podmienky s platnosťou od 1.10.2010.
9. Podľa vypovedania zmluvy spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. žalovanému vypovedala zmluvu č. 5010941 ku dňu 20.3.2013 s tým, že dlžná suma 4923,47 eur pozostáva z istiny 4864,43 eur a žiada zaplatiť v lehote do 5 dní od doručenia vypovedania zmluvy. Zásielka bola odoslaná ako doporučená a bola uložená 2.4.2012 s tým, že si ju adresát neprevzal v odbernej lehote. Je uvedená spolu splátka 5886,64 eur, pokuta 768,47 eur, úhrada 1019,21 eur a zostatok 5635,90 eur.
10. Podľa oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 30.9.2016 spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. žalovanému oznámila, že k 19.9.2016 postúpila svoju pohľadávku zo zmluvy č. 5010941 uzavretá 6.12.2011 vo výške 5598,63 eur spolu so všetkými úrokmi a ostatným príslušenstvom na postupníka Intrum Justitia Slovakia s.r.o. a oznámenie bolo poslané ako doporučená zásielka dňa 3.10.2016.
11. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení do 30.11.2011., zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.
12. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí, podľa OZ musí obsahovať tieto náležitosti : f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
13. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
14. Podľa § 497 OZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
15. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
16. Podľa § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania; ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
17. Právo Európskej únie : Súdny dvor EÚ vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňuje v rámci spotrebiteľskej kontraktácie nerovnováhu na úkor spotrebiteľa a dôvodnosť ex offo ochrany. „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah", (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až 0-244/98, Zb. s. 1-4941, bod 25), (rozsudok 0-168/05, Elisa Maria Mostaza Claro) „Cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok“, (rozsudok Súdneho dvora (ES) vo veci 0-240/98 zo dňa 27. 6. 2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quinterol „V bode 26 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial a Salvat Editores Súdny dvor rozhodol, že účel článku 6 smernice 93/13, ktorý členským štátom ukladá zabezpečiť, aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak je na spotrebiteľovi, aby sám poukázal na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých hodnota je často obmedzená, môžu náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom sporu, čo môže spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak je pravdou, že v mnohých členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú, aby sa obhajovali v takých sporoch sami, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že najmä z dôvodu svojej nevedomosti spotrebiteľ na nekalý charakter jemu predložených podmienok nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú ochranu spotrebiteľa možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené podmienky bez návrhu“. (C-429/05 Godard, bod 61) „1. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že jej odporuje právna úprava členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o návrhu na vydanie platobného rozkazu neumožňuje ani a limine, ani v ktorejkoľvek inej fáze konania ex offo preskúmať prípadnú nekalú povahu podmienky týkajúcej sa úrokov z omeškania, ktorá je súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ak spotrebiteľ nepodá odpor. 2. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že mu odporuje právna úprava členského štátu, akou je článok 83 legislatívneho dekrétu 1/2007 o prepracovaní všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a dálších doplňujúcich zákonov (Real Decreto Legíslativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley General para la Defensa de los Consumídores y Usuarios y otras leyes complementarias) zo 16. novembra 2007, ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej podmienky, ktorá je súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, doplniť uvedenú zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky“. (rozsudok C-618/10, Banco Espanol) „Vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom“, (rozsudok C-106/77, Simmenhal).
Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej dálšia existencia možná bez nekalých podmienok“. Podľa čl. 7 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách „Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“. Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi čl. 153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) „Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov“. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení EHS) „smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom“. Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10. 4. 1984 Sabine von Colson a Elísabeth Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 26 a vo veci 79/83 zo dňa 10. 4. 1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax GmbH bod 26 „avšak povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu (v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189“. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16. 12. 1993 Teodoro Wagner Miret proti Fondo de Garantia Salarial body 20, 21, „po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacionál de Alimentación [1990] ECR 1-4135, bod 8, pri použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice“. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27. 6. 2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero „cieľ Článku 6 Smernice (93/13/ES), ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nekalej povahe takých podmienok“. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. 10. 2006 Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium SL bod 25 „systém ochrany zavedený smernicou (93/13/ES) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah“, (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C240/98 až 0244/98, Zb. s. 14941, bod 25) Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. 10. 2006 Elisa Maria Mostaz Claro proti Centro Móvil Milénium SL bod 26 „tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy“, (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27)
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. 10.2006 Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium SL bod 27 „ na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať exoffo nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto
preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov“, (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C473/00, Zb. s. 110875, bod 32)
Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26. 10. 2006 Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium SL bod 38 „povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica (93/13/EHS) zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom“. Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04. 06. 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi bod 43 „vnútroštátnemu súdu prislúcha posúdiť, či možno zmluvnú podmienku kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice (93/13/EHS) ako nekalú“. Podľa bodu 32 tohto rozhodnutia „je teda úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, zabezpečiť potrebný účinok ochrany, ktorú sledujú ustanovenia smernice. Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku hneď potom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane, ak nastolil otázku o svojej vlastnej miestnej príslušnosti“.
Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52). (uznesenie C-76/10, POHOTOVOSŤ/Korčková.
18. Súd vo veci vykonal a zhodnotil dokazovanie a dospel k takému záveru, že žaloba je v časti dôvodná o zaplatenie sumy 3760,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne odo dňa 14.4.2013 do zaplatenia a v tejto časti súd žalobe vyhovel a vo zvyšku bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá.
19. Na základe predložených listinných dôkazov, a to zmluvy zo dňa 22.11.2011 bolo nesporne preukázané, že medzi stranami konania vznikol zmluvný vzťah podľa § 497 a nasl. Obch. zákonníka, pričom je nesporné, že ide o poskytnutie spotrebiteľského úveru, na ktorý je potrebné aplikovať citované ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako aj ustanovenie §52 a nasl. OZ. Súd preskúmal zmluvu a zistil, že táto neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f), a to termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V zmluve je uvedený len termín konečnej splatnosti, a to mesiac a rok 12/2017. Súd dospel k takému záveru, že z dôvodu ochrany spotrebiteľa je nevyhnutné, aby v zmluve bol uvedený nielen mesiac a rok, ale presný dátum konečnej splatnosti s uvedením dňa, mesiaca a roka kedy je termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a táto skutočnosť musí byť spotrebiteľovi známa už v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, čo v tomto prípade splnené nebolo. Ďalej súd konštatuje, že v zmluve ani nie je ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k), a to výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ako vyplýva z takéhoto znenia zákona, tak výška, počet a termíny splátok sa viažu ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine ako aj k úrokom a iným poplatkom a v úverovej zmluve musí byť jasne, určite a zrozumiteľne špecifikované tak výška ako aj počet a termíny splátok samostatne pri istine, samostatne pri úrokoch a samostatne pri poplatkoch. Podľa predloženej zmluvy je uvedená len splátka vo výške 112,31 eur, bez bližšej špecifikácie, a tak možno konštatovať, že nebola splnená ani ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe tohto konštatovania súd dospel k takému záveru, že podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, keďže zmluva neobsahuje podstatné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) a k), tak úver je bezúročný a bez poplatkov.
20. Žalobca v písomnom vyjadrení zo dňa 26.6.2017 uviedol, že zákon v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) č. 129/2010 Z. z. v znení platnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy sankcionoval spotrebiteľské úvery bezúročnosťou len v prípade kumulatívneho splnenia nedostatku písomnej formy spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 1 zákona 129/2010 Z. z. a súčasnej absencie niektorej z náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Pretože úverová zmluva spĺňa zákonom požadovanú písomnú formu,
nie je splnená zákonom stanovená podmienka pre označenie úveru za bezúročný. Voči žalovanému si tak žalobca uplatňuje okrem dlžnej istiny úveru aj nárok na zaplatenie zmluvne dojednaných úrokov z úveru. Žalobca zároveň poukázal na rozhodnutie KS v Prešove č.k. 13Co/111/2014 a na aktuálny právny názor vyjadrený v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s. c/a Klara Bíroová, ktorým sú slovenské súdy viazané.
21. Súd sa nestotožnil s takýmto výkladom § 11 ods. 1 písm. a) zákona T 129/2010 Z.z. Podľa citácie tohto ustanovenia skutočne v písmene a) sa uvádza podmienka bezúročnosti a bez poplatkov, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu, podľa § 9 ods. 1, a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Na základe gramatického výkladu teda možno konštatovať, tak ako uvádza žalobca , že musia byť splnené obidve podmienky, a to že zmluva nemá písomnú formu a zároveň neobsahuje špecifikované náležitosti a len vtedy je takýto úver bezúročný a bez poplatkov. Súd ale zdôrazňuje, že v tomto prípade ide o zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý upravuje práva a povinnosti, ktoré súvisia s poskytovaním spotrebiteľského úveru a podľa citovaných ustanovení je nesporné, že spotrebiteľom v tomto prípade osobe, ktorej sa úver poskytuje , je fyzická osoba, ktorá má poskytnutý úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania a žalobca ako veriteľ poskytuje takýto spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Charakteristika spotrebiteľského úveru je jednoznačne špecifikované v § 1 ods. 1,2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, v znení do 31.12.2012, tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru, na základe ods. 2 cit. zákona. Na základe citovaných ustanovení ako aj na základe ustanovení § 52 a nasl. OZ možno konštatovať, že ide jednoznačne o zmluvu, ktorá bola uzavretá z jednej strany medzi spotrebiteľom. V zmysle ustálenej vnútroštátnej judikatúry ale najmä podľa práva EÚ a nielen Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993, ale aj podľa rozhodnutí Súdneho dvora možno jednoznačne konštatovať, že pri každom zmluvnom vzťahu, ktorého je účastný aj spotrebiteľ, je potrebné aby bola zachovaná zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a teda aby výklad zákonných predpisov zohľadňoval túto skutočnosť a aj pri výklade vnútroštátnych predpisov je potrebné prihliadať na judikatúru Súdneho dvora. Ako vyplýva z vyššie uvedeného náčrtu práva EÚ, tak Smernice ako aj rozhodnutí , nemožno citované ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch vykladať takým spôsobom ako žalobca , a to že pokiaľ je splnená zákonom požadovaná písomná forma aj pri absencii špecifikovaných náležitostí podľa § 9 ods. 2 a § 10 ods. 1, je úver s úrokmi a s poplatkami , pretože nejde o kumulatívne splnenie nedostatku písomnej formy a súčasnej absencie náležitosti zmluvy. Súd sa s takýmto výkladom nemôže stotožniť, pretože prakticky by takýto výklad znamenal, že je postačujúce, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má písomnú formu a už nemusí obsahovať ani jednu z náležitostí zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 citovaného zákona. Podľa týchto ustanovení sú tam uvedené podstatné náležitosti, ktoré zákonným spôsobom vyvažujú znevýhodnené postavenie spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, tak ako táto ochrana vyplýva aj z citovanej Smernice a rozhodnutí Súdneho dvora. Pri výklade, aký použil žalobca , by bolo možné konštatovať, že pokiaľ je splnená podmienka písomnej formy zmluvy, tak obsah tejto zmluvy, ako zmluvy formulárovej, závisí od ľubovôle veriteľa bez akéhokoľvek obmedzenia zákonnými ustanoveniami a spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní zmluvy je v slabšom postavení , nemá zabezpečenú žiadnu ochranu, a to ani pokiaľ ide o základné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona. Súd sa s takýmto výkladom teda nestotožnil a s prihliadnutím na vyššie uvedené právo EÚ ako aj ustálenú vnútroštátnu judikatúru dospel k takému záveru, že účelom zákona č. 129/2010 Z.z. je jednoznačne poskytnúť zvýšenú ochranu spotrebiteľovi ako slabšej strany, pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a výklad žalobcu je v príkrom rozpore s účelom zákona, a tak v tomto prípade nemožno postupovať len podľa formálneho gramatického výkladu a hovoriť o kumulatívnosti obidvoch častí § 11 ods. 1 písm. a), ale jednoznačne zmluva , ktorá nemá písomnú formu, má dôsledok bezúročný a bezpoplatkový spotrebiteľský úver a taktiež pri nesplnení špecifikovaných náležitostí podľa § 9 ods. 2 a § 10 ods. 1 aj v prípade písomne uzavretej zmluvy ide o úver, ktorý je bezúročný a bez poplatkov.
22. Vzhľadom na vyššie uvedený výklad citovaného § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. súd dospel k takému záveru, že tento úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému podľa predloženej písomnej zmluvy zo dňa 24.11.2011 je bez úrokov a bez poplatkov, a tak vznikla povinnosť žalovanému zaplatiť iba sumu poskytnutého úveru 4779,42 eur. Pretože bolo v konaní preukázané, čo nepoprel ani samotný žalovaný, že tento zaplatil iba sumu 1019,21 eur, tak zostáva zaplatiť zvyšok suma 3.760,21 eur a v tejto časti súd žalobe vyhovel. Zároveň podľa § 517 ods. 1,2 OZ bolo rozhodnuté aj o povinnosti
žalovaného zaplatiť úroky z omeškania, keďže napriek výzve na okamžité zaplatenie všetkých splátok jednorazovo zo dňa 27.3.2013 žalovaný nezaplatil, tak je nesporné, že odo dňa 14.4.2013, tak ako žiadal zaplatiť úroky žalobca, bol žalovaný v omeškaní s plnením peňažného dlhu, a tak žalobca má právo aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške určenej podľa vládneho nariadenia č. 87/95 Z. z., čo je 8,75 % ročne z dlžnej sumy 3760,21 eur odo dňa 14.4.2013 do zaplatenia.
23. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd žalobe v časti vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3760,21 eur spolu aj s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne odo dňa 14.4.2013 do zaplatenia, a žaloba ako nedôvodná bola vo zvyšku zamietnutá.
24. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.