Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-33-2017.pdf
PDF · 135.48 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/33/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová v právnej veci žalobkyne: N. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, E., zastúpená: Mgr. Diana Šiagyová, advokátka so sídlom Jánošíkova 2, Šaľa, proti žalovaným: 1) Ing. Bc. P. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX/X, E., 2) I. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXX/X, E., žalovaní 1) a 2) zastúpení: TIMAR & partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Štúrova 42, Šaľa, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 15C/157/2014-138 zo dňa 12. júla 2016, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným 1) a 2) sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovaným 1) a 2) priznal plnú náhradu trov konania. Rozsudok právne odôvodnil aplikáciou § 628 ods. 1, 2, § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Súd vecne rozsudok odôvodnil tým, že vykovaným dokazovaním mal preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovanými 1) a 2) došlo k uzavretiu platnej darovacej zmluvy, ktorej vklad do katastra bol povolený 23.3.2009. Súd k tomuto názoru dospel po tom, čo bola v konaní preukázaná vôľa zmluvných strán, smerujúca k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo žalobkyne na žalovaných. Úmysel žalobkyne nehnuteľnosti darovať vyplýva z jej samotných prednesov a tvrdení. Tvrdenia žalobkyne, že pri uzatváraní zmluvy bola uvedená do omylu, neboli v konaní žiadnym spôsobom zo strany žalobkyne preukázané, pričom pri rozhodovaní o platnosti zmluvy súd nemohol vychádzať z tvrdení žalobkyne, pretože tieto jej tvrdenia boli výpoveďami žalovaných spochybnené a žalobkyňa neprodukovala žiadne ďalšie dôkazy, ktorými by preukázala, že práve jej tvrdenia sú v súlade so skutočnosťou. Aj keď uviedla do výzvy na vrátenie daru, že pri uzatváraní zmluvy bola uvedená do omylu, táto skutočnosť nemôže zakladať dôvod na vrátenie daru, nakoľko v prípade, že by žalobkyňa uvedenie do omylu preukázala, k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam by nemohlo dôjsť a teda nebolo by potrebné z jej strany domáhať sa vrátenia daru výzvou.
2. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie hrubého porušenia dobrých mravov zo strany žalovaných zaťažovalo žalobkyňu, avšak podľa názoru súdu toto dôkazné bremeno žalobkyňa neuniesla, nakoľko súdu nepreukázala, že by sa žalovaní dopustili takého konania, ktoré by vzhľadom na svoju intenzitu, resp. dobu porušovania spĺňalo kritéria hrubého porušenia dobrých mravov. Hrubé porušenie mravov, ktorého sa mali dopustiť žalovaní žalobkyňa skutkovo špecifikovala vo svojej výzve na vrátenie daru, pričom podľa názoru súdu skutočnosť, že jej žalovaní odmietli vymeniť žiarovky resp. umyť okná (podľa ich tvrdení boli ochotní objednať a zaplatiť za týmto účelom odborníkov, resp. upratovaciu službu) nemôže byť posudzovaná ako hrubé porušenie dobrých mravov a to vzhľadom aj na to, že
žalovaní síce nemohli túto činnosť vykonať sami, avšak mali záujem situáciu žalobkyne riešiť. V konaní žalobkyňa taktiež nepreukázala ňou tvrdené hrubé, arogantné a neslušné správanie žalovaných, pričom za hrubé správanie nie je možné považovať jej tvrdenie, že jej mal žalovaný 2) uviesť, nech nemudruje.
3. Podľa názoru súdu nie je možné pod hrubým porušovaním dobrých mravov chápať ani to, že žalovaní 1) a 2) neplnili očakávania žalobkyne o spôsobe poskytovania osobnej starostlivosti. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že porušenie dobrých mravov musí mať objektívny charakter a nie je ho možné posudzovať subjektívne z pohľadu žalobkyne. Objektívnosť je pritom daná tým, že každý člen spoločnosti by toto správanie považoval za hrubé a porušujúce dobré mravy a nie iba samotná žalobkyňa z dôvodu, že neboli naplnené jej subjektívne očakávania. Súd taktiež ako hrubé porušenie dobrých mravov nevyhodnotil to, že v súčasnosti sa žalovaní o žalobkyňu nezaujímajú a to z dôvodu, že táto situácia je nesporne spôsobená aj samotnou žalobkyňou, ktorá sa so žalovanými sama odmieta kontaktovať, vymenila dokonca zámok na bránke, na zvonenie žalovaným neotvára. Celkovo súd aj pri výsluchoch žalobkyne nadobudol pocit, že žalobkyňa má odmietavý postoj k osobám žalovaných a to bez toho, že by bolo preukázané ich hrubé a arogantné správanie, ktorým by žalobkyni ublížili.
4. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že žalovaní jej neposkytovali starostlivosť, hoci práve za tým účelom im nehnuteľnosti darovala. Z tvrdení samotnej žalobkyne vyplynulo, že pred doručením výzvy žalovaní robili nákupy, zabezpečovali jej stravu, vybavovali veci na pošte a v lekárni a žalovaný 2) robil podľa svojich možností a schopností drobné opravy. Podľa názoru súdu subjektívny pocit žalobkyne vyplýva z toho, že očakávala od žalovaných väčší rozsah zainteresovanosti. V tomto prípade je potrebné poukázať na svedeckú výpoveď svedka I. Y., ktorý v súčasnosti vypomáha žalobkyni v totožnom rozsahu, v akom to v minulosti robili žalovaní. V tejto súvislosti je taktiež potrebné poukázať na to, že sama žalobkyňa nie je osobou, ktorá si vyžaduje neustálu osobnú starostlivosť a asistenciu tretej osoby, pretože podľa jej tvrdení aj v súčasnosti si vie mnoho svojich potrieb uspokojiť sama. Preto podľa názoru súdu nie je a nebolo spravodlivé z jej strany očakávať od žalovaných, že jej budú poskytovať celodennú osobnú starostlivosť, navyše keď sú obaja v produktívnom veku a obaja sú zamestnaní.
5. Čo sa týka tvrdení žalobkyne, že vrátiť dar požaduje aj z dôvodu svojej súčasnej ekonomickej a sociálnej situácie, kedy by po speňažení nehnuteľnosti mohla finančné prostriedky použiť na zabezpečenie starostlivosti o svoju osobu súd uviedol, že uvedený dôvod žalobkyňa nevymedzila vo svojej výzve na vrátenie daru a taktiež ho v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala. Podľa názoru súdu pre posúdenie existencie ekonomických dôvodov nepostačuje tvrdenie žalobkyne o jej nízkom príjme a taktiež by bez produkovania ďalších dôkazov, ktoré by preukázali sociálnu odkázanosť žalobkyne bolo zaoberanie sa týmto dôvodom pre vrátenie daru iba hypotetické. Žalobkyňa taktiež nepreukázala hodnotu uvedených nehnuteľností a ani nepreukázala akým spôsobom po ich predaji zamýšľa použiť finančné prostriedky na svoje zaopatrenie. Súd tvrdenie žalobkyne považuje za účelové aj z dôvodu, že práve ona sama odmietla a znemožnila, ako to vyplynulo z výpovede žalovanej 1) aby jej mohla byť poskytovaná starostlivosť špecializovaným zariadením v domácom prostredí, prípadne opatrovateľskou službou.
6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu, z dôvodov podľa § 355 CSP s prihliadnutím na § 365 písm. f) a h) CSP. Odvolanie odôvodnila poukazom na § 630 OZ a tým, že z obsahu spisu vyplýva, že účastníci konania uzavreli osobitný písomný právny úkon, a to darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena dňa 27.2.2009, pričom ani žalovaní 1) a 2) nevedeli súdu uviesť, kto návrh zmluvy vyhotovil, tento však bol žalobkyni podľa jej vyjadrenia predložený k podpísaniu priamo na notárskom úrade. Uvedenou skutočnosťou sa súd dôkladne nezaoberal, len uveril tvrdeniam žalovaných 1) a 2), že zmluvu pred uzavretím predložili k nahliadnutiu žalobkyni, ktorá však túto skutočnosť spochybnila a uviedla, že je to klamstvo. V tejto súvislosti je nutné tiež poukázať na vydrenie žalovaného 2), ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že počas ciest do Maďarska od žalobkyne nepočúval iné ako skutočnosť, že doma nikoho nemá, kto by sa o ňu staral, hoci ďalej celkom bez súvisu uviedol, že preto by na neho previedla dom. Touto vážnou skutočnosťou sa súd vôbec nezaoberal, hoci i z tejto výpovede podľa jej názoru vyplýva, že úmysel žalobkyne previesť vlastníctvo k svojmu jedinému majetku, domu a záhrady, bol podmieňovaný zaopatrením. Už len využitie tejto situácie zo strany žalovaných, vypracovaním vlastnej zmluvy bez ďalšej konzultácie so žalobkyňou, prípadne právnikom, je možné považovať za konanie rozporné s dobrými mravmi, nakoľko bol obídený záujem
darcu a obdarovaní nadobudli majetok veľkej hodnoty bez akejkoľvek inej protihodnoty. K argumentácii súdu o neplatnosti tejto zmluvy a potrebnosti domáhať sa vrátenia daru žalobkyňa uviedla, že z dôvodu uvedenia do omylu je právny úkon v zmysle zákonnej úpravy iba relatívne neplatný, avšak žalobkyňa pre plynutie času zmeškala zákonnú lehotu na domáhanie sa námietky relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Žalobkyňa mala záujem vytvoriť pre seba dôstojné podmienky na dožitie v starobe a v chorobe prostredníctvom poskytnutia opatery a na tento účel bola ochotná vzdať sa celého svojho majetku a darovať celý svoj majetok osobe, ktorá sa o ňu na starobu a chorobu postará tak, aby mohla dôstojne dožiť. Ako nevhodný a nechápajúci etickú stránku vzťahov a priečiaci sa morálke možno považovať aj argument žalovaných 1) a 2), ktorým sa v konaní bránia, a to ich vyjadrenie, že sa v darovacej zmluve nezaviazali poskytnúť žalobkyni starostlivosť (obdobne Rozsudok NS SR 3Cdo/218/2010 str. 10). Z obsahu spisu tiež vyplýva, že na výzvu právnej zástupkyne žalobkyne sa dňa 16.12.2013 dostavili žalovaní 1) a 2) do kancelárie právnej zástupkyne žalobkyne, pričom obaja zhodne uviedli, že vzájomný vzťah medzi účastníkmi je taký narušený, že nemajú záujem v ňom zotrvať a majú záujem na vrátení nehnuteľnosti. Uvedenej skutočnosti súd taktiež nevenoval žiadnu pozornosť, hoci samotní žalovaní 1) a 2) potvrdili, že vzťah je vážne narušený a kontakt nefunguje vôbec. Čo sa týka ponuky na uzavretie dohody žalobkyňa opakovane uvádza, že napriek prísľubu žalovaní 1) a 2) nepreukázali výšku investície, neprejavili záujem na naturálnej reštitúcii, hoci táto by podľa jej názoru pripadala v úvahu. Vrátenia daru sa preto žalobkyňa domáha z dôvodov uvedených v písomnom prejave jej vôle zo dňa 26.11.2016, pričom upriamuje pozornosť na namietanie neposkytovania starostlivosti, ktorú si nie je schopná zabezpečiť sama, pričom sa jedná o uspokojovanie základných životných potrieb a to zabezpečenie nákupu stravy, uvarenie jedla, zabezpečenie základnej starostlivosti o jej osobu, čistého prostredia na bývanie. Skutočnosť, že žalobkyňa je na takúto starostlivosť odkázaná, musela a je obom žalovaným známa, vzhľadom na jej zdravotný stav a absolvovanie viacerých operácií chrbta, potrebu medikamentovej liečby na jej vek. Uvedená skutočnosť sa podstatným spôsobom zmenila ešte po doručení tohto jednostranného prejavu vôle žalobkyne žalovaným 1) a 2) v novembri 2013, ktorí ju od tejto doby nekontaktovali, osobne ani inak neprejavili žiadny záujem o jej osobu dva a pol roka, a to nie z dôvodov na strane žalobkyne. Žalobkyňa taktiež uviedla, že je klamstvom tvrdenie žalovaných, že sa ju snažili kontaktovať, ale že neotvárala a vymenila zámok na bráničke do dvora. Uvedené považuje za alibizmus zo strany žalovaných, nekorektný spôsob, ako ospravedlniť svoje konanie resp. nekonanie zo vzniknutej situácie. Poukázala tiež na to, že žalovaní sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností a že vlastníctvo ich zaväzuje k starostlivosti o vec, ktorú viac ako štyri roky nerealizujú, nestarajú sa o záhradu, ktorá zarastá, je neudržiavaná a vytvára prostredie pre množenie hlodavcov. Rovnako tak počas trvania vlastníckeho vzťahu neinvestujú do domovej nehnuteľnosti, ktorá však vzhľadom na jej vek vyžaduje vážne rekonštrukcie. Nenavštevovanie, neposkytovanie starostlivosti vo veci zabezpečenia stravy, osobnej hygieny a hygieny domáceho prostredia, za účelom zabezpečenia dôstojného žitia však súd nesprávne vyhodnotil ako správanie, ktoré nemožno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. V tejto súvislosti neobstojí ani tvrdenie žalovanej 1), že túto starostlivosť nemohli zabezpečiť, lebo boli v pracovnom pomere. Za samozrejmé a zodpovedajúce dobrým mravom možno považovať len správanie, z obsahu ktorého vyplýva prejavovanie záujmu o osobu starú, chorú, odkázanú na pomoc bez toho, aby táto musela túto skutočnosť opakovane pripomínať, obdarovaných o tomto informovať a poskytnúť pomoc a oporu aj bez vyzvania. Sudca má rozhodovať spravodlivo, v rámci daných predpisov, ktorými je viazaný. V zmysle § 3 OZ a s prihliadnutím na vykonané dokazovanie nerovnosť právnych vzťahov medzi účastníkmi konania bola založená už vyššie spomínanou darovacou zmluvou, pri ktorej žalobkyňa previedla celý svoj hodnotný a jediný majetok na žalovaných bez poskytnutia adekvátnej protihodnoty v službe zaopatrenia svojej osoby pre prípad dôstojného dožitia v starobe a chorobe. Uvedenej skutočnosti súd nevenoval pozornosť vôbec. Táto starostlivosť jej zo strany žalovaných prestala byť poskytovaná v dostatočnej miere, ktorú skutočnosť v podstate potvrdili aj žalovaní svojím vyjadrením, že ani neboli schopní pre svoju pracovnú vyťaženosť túto starostlivosť poskytovať, ako aj tvrdením, že v zmluve takýto záväzok neexistoval. Dôvody na vrátenie daru zo strany žalobkyne tu boli v čase učinenia písomného jednostranného právneho úkonu, ako aj v čase trvania konania, ktorý dôvod žalobkyňa riadne uplatnila. Konanie žalovaných 1) a 2) trvajúce až do rozhodnutia vo veci samej možno kvalifikovať pre jeho charakter a sústavnosť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Odkázanosť na pomoc tretej osoby dokumentuje aj svedectvo svedka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval normu hmotného práva, preto je napadnuté rozhodnutie nesprávne a nezákonné, a je ho potrebné ho zrušiť. Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, a to tak, že návrhu v celom rozsahu v zmysle petitu vyhovie.
8. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu. Vo vyjadrení uviedli, že rozsudok súdu prvej inštancie považujú za zákonný, pričom súd prvej inštancie vykonal potrebné dokazovanie, toto správne vyhodnotil a správne aplikoval aj príslušný hmotný právny predpis. Podané odvolanie žalobkyne vnímajú ako nekonzistentné, ktoré sa snaží nanovo vymedziť v čom vníma žalobkyňa hrubé porušenie dobrých mravov, a nanovo sa snaží zadefinovať skutkové vymedzenie základu žaloby. Odvolanie zo svojho obsahu vyznieva tak, že aj keď sa strany sporu v darovacej zmluve nedohodli na zaopatrení žalobkyne, bolo to vôľou žalobkyne, inak by im predsa nedarovala rodinný dom. Takto vymedzené odvolanie, ale aj odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že tieto myšlienky žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil v rámci skutkového posúdenia a nesprávne aplikoval právnu normu, je potrebné vnímať ako nedôvodné. Predmetom konania bolo posúdenie dôvodnosti nároku na vrátenie daru zo strany žalobkyne k žalovaným na skutkovom vymedzení uvedenom v žalobe, resp. vo výzve na vrátenie daru, a teda, že žalovaní ako obdarovaní sa mali voči žalobkyni ako darcovi správať v rozpore s dobrými mravmi, v žalobe vymedzenom (neposkytovanie starostlivosti, nezáujem o zdravotný stav, nenavštevovanie počas sviatkov a s odkazom na výzvu na vrátenie daru aj nevymenenie žiaroviek, neumytie okien, nenavštevovanie osoby žalobkyne počas Vianočných sviatkov, a hrubé a neslušné správanie sa). Na poslednom pojednávaní bol dôvod na vrátenie daru zo strany žalobkyne rozšírený aj na ekonomické problémy žalobkyne. Žalobkyňou vymedzené hrubé porušenie dobrých mravov bolo podrobené súdnemu prieskumu a to aj po zohľadnení námietky žalovaných, že výzva na vrátenie daru nie je platným právnym úkonom podľa § 34 OZ pre neurčitosť, nakoľko z nej nebolo vôbec zrejmé časové a ani bližšie skutkové vymedzenie konania žalovaných, ktoré má napĺňať znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Vzhľadom na túto skutočnosť bola v konaní vypočutá žalobkyňa, ktorá vo svojom výsluchu konanom dňa 29.04.2016 uviedla, že za hrubé porušenie dobrých mravov vníma to, že iba raz požiadala žalovaného 2) o výmenu žiarovky, kedy jej nevyhovel, iba raz jej neumyli žalovaní okná, že údajne žalovaní žalobkyňu nepozdravili, keď prišli do záhrady. Pokiaľ ide o kontaktovanie sa so žalovaným 2) žalobkyňa uviedla, že tento kontakt bol od počiatku iba sporadický a žalobkyňa iné nevyžadovala, nakoľko si bola vedomá, že obaja žalovaní sú riadne zamestnaní. Súčasne žalobkyňa uviedla, že ona si to predstavovala tak, že keď príde žalovaný 2) z práce zastaví sa u nej a ak by niečo potrebovala, tak jej pomôže. Iné z výsluchu žalobkyne vo vzťahu k dohode o zaopatrení nevyplynulo. Z uvedeného podľa žalovaných vyplýva, že skutkové vymedzenie ich správania, ktoré má byť spôsobilé naplniť hrubé porušenie dobrých mravov, je nedostatočné, neurčité, a súčasne ani takto vymedzené nemôže byť dôvodom na vrátenie daru. Ak výsluch žalobkyne premietneme do jej tvrdenia v odvolaní, je zrejmé, že skutočnosť, ktorú potvrdil aj žalovaný 2) vo svojom výsluchu, že ich vzťahy po darovaní nehnuteľnosti boli rovnaké (rovnakého druhu) aj po darovaní nehnuteľnosti, je pravdivé a nejde o zaopatrenie tvrdené žalobkyňou. Žalobkyňa tiež vo svojom výsluchu potvrdila, že jej žalovaní nosili jedlo, a tvrdenia žalobkyne „a potom sa to všetko zmenilo kvôli tomu, že sa už nemôžu o mňa starať“ (hoci bez časovej špecifikácie kedy sato malo stať), nie je pravdivé, nakoľko ako vypovedala žalovaná 1), keď nevedeli vyjsť v ústrety žalobkyni sami, navrhli jej riešenie cez inú osobu, ktorej služby by zaplatili sami žalovaní, čo však žalobkyňa odmietala. Nakoľko nositeľom dôkazného bremena je žalobkyňa, bola povinná presne a určito špecifikovať konanie, ktoré vytýka žalovaným, nakoľko subjektívne prežívanie a pocity žalobkyne nemôžu napĺňať zákonné dôvody na vrátenie daru podľa § 630 OZ. Z výsluchu žalovaných 1) a 2) vyplynulo, že im žalobkyňa žiadnym spôsobom pred darovaním neuviedla, že by súčasťou darovania mal byť aj záväzok na zaopatrenie a takéto očakávanie im nebolo sprostredkované od žalobkyne až do okamihu doručenia výzvy na vrátenie daru, teda do novembra 2013. Žalovaný 2) v konaní vypovedal a žalobkyňa to nespochybnila, že ich vzťahy boli dobré, žalobkyni žalovaní pomáhali, nikdy sa nesnažili urobiť nič, s čím by žalobkyňa nesúhlasila, a aj keď zaopatrenie dohodnuté nebolo, snažili sa žalovaní žalobkyni vychádzať v ústrety. Žalovaní dôsledne odmietli, že by žalobkyni niekedy uviedli, aby nemudrovala, resp. by sa k žalobkyni správali neslušne. Vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanými sa narušili až po doručení výzvy na vrátenie daru, pričom toto narušenie bolo dané tým, že žalobkyňa prestala mať záujem o kontakt so žalovanými a vymenila kľúče na vchodovej bránke a do nehnuteľnosti žalovaných už nepustila. Skutočnosť, že žalobkyňa nemala záujem po doručení výzvy na vrátenie daru o akúkoľvek pomoc od žalovaných svedčí aj skutočnosť, že až po doručení výzvy kontaktovala žalobkyňa tretiu osobu, a to svedka I. Y.. Žalobkyňa nemôže vzťahovať hrubé porušenie dobrých mravov na správanie sa žalovaných po doručení výzvy na vrátenie daru, a teda vo vzájomnom nekontaktovaní sa od novembra 2013 až do súčasnosti, keď jednak vznik tejto situácie zavinila žalobkyňa, a jednak je potom výzva na vrátenie daru ako jednostranný právny úkon majúci za následok vrátenie daru a obnovenie pôvodného vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnostiam potom nedôvodná, keď k narušeniu vzťahov malo dôjsť až po jej doručení, a nemôže zakladať dôvodnosť žaloby. Nemožno im pričítať na ťarchu, ak žalobkyňa k nim zmení svoj spôsob správania sa (rozhodnutie
NS SR zo dňa 27.05.2008 sp. zn. 2Cdo/10/2007). Keďže žalobkyňa nehnuteľnosti riadne užíva a žalovaní ju v jej užívaní nerušia žiadnym spôsobom, nie je zrejmé, ako si vysvetliť tvrdenie žalobkyne, že vrátením daru si chce zlepšiť svoju životnú situáciu. Uvedené nie je možné vnímať ani cez rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/218/2010, na ktorý žalobkyňa v odvolaní poukazuje, nakoľko toto rozhodnutie nemožno na daný právny stav aplikovať z dôvodu, že hrubé porušenie dobrých mravov bolo dovolacím súdom ustálené výlučne v nezáujme syna o matku po smrti jej manžela a nie v tom, že ak sa pri darovaní súčasne nedohodli účastníci darovacej zmluvy, ako jej podmienke, aj na zaopatrení darcu, tak to samo o sebe predstavuje dôvod na vrátenie daru, ako to mylne vníma žalobkyňa. Nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že bol obídený jej záujem zaopatrenia pri darovaní nehnuteľnosti, keď z výsluchu žalobkyne vyplýva, že uvedené nepožadovala a ani si tak nepredstavovala. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že žalovaní potvrdili, že sa prestali o žalobkyňu zaujímať z dôvodu, že sú zamestnaní, ale iba potvrdili, že keď nemali čas, alebo kvalifikáciu na urobenie niečoho čo požadovala žalobkyňa, navrhli jej riešenie, že zaplatia za tieto služby, čo však žalobkyňa odmietla sama. Tvrdenie žalobkyne, že sa žalovaní nestarajú o domovú nehnuteľnosť a že je záhrada neudržiavaná, čo vytvára priestor pre hlodavce, je tiež právne irelevantné, nakoľko žalobkyňa vymenila kľúče na vchodových dverách a teda nie je možné sa do nehnuteľnosti zo strany žalovaných ani dostať. Žalobkyňa si tiež neuvedomuje, že doručením výzvy na vrátenie daru sa má za to, že došlo k navráteniu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Žalovaní ďalej odkazujú aj na svoje podanie zo dňa 29.06.2016, v ktorom bližšie zaujali konkrétne stanovisko aj k právnemu posúdeniu veci, aj k vykonanému dokazovaniu. Vzhľadom na uvedené považujú odvolanie za nedôvodné a žiadajú odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.
9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. OSP, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.
11. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom nároku žalobkyne bolo určenie vlastníckeho práva nehnuteľností vedených Okresným úradom Šaľa, odbor katastrálny na LV č. XXX, pre katastrálne územie E. ako rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele reg. „ C“ č. 217/2, garáž bez súpisného čísla, postavená na parc. reg. „C“ č. 217/3 , hospodárska budova bez súpisného čísla postavená na parc. reg. „C“ č. 217/4, parc. reg. „C“ č. 217/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 407 m2, parc. reg. „C“ č. 217/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 101 m2, parc. reg. „C“ č. 217/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 20 m2, parc. reg. „C“ č. 217/4 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 25 m2 a parc. reg. „C“ č. 218 - záhrady o výmere 246 m2 a to titulom vrátenia daru.
12. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že darovaciu zmluvu považoval za platne uzavretú a žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala hrubé porušenie dobrých mravov zo strany žalovaných 1) a 2), ako zákonného predpokladu odôvodňujúceho vrátenie daru.
13. Vzhľadom k odvolacím dôvodom žalobkyne, ktorá v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy a na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval normu hmotného práva, keď vrátenia daru sa žalobkyňa domáha z dôvodov uvedených v písomnom prejave jej vôle zo dňa 26.11.2016, je predmetom prieskumu odvolacieho súdu posúdiť správnosť rozhodnutia súdom prvej inštancie, ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol.
14. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže vyhovieť návrhom odvolateľky. Na potvrdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie udáva ešte nasledovné:
15. Na základe darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena zo dňa 26.2.2009 žalobkyňa ako darkyňa a oprávnená z vecného bremena darovala žalovaným 1) a 2) ako obdarovaným a povinným z vecného bremena nehnuteľnosti vedené Okresným úradom Šaľa, odbor katastrálny na LV č. XXX, pre katastrálne územie E. ako rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele reg. „ C“ č. 217/2, garáž bez súpisného čísla, postavená na parc. reg. „C“ č. 217/3 , hospodárska budova bez súpisného čísla postavená na parc. reg. „C“ č. 217/4, parc. reg. „C“ č. 217/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 407 m2, parc. reg. „C“ č. 217/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 101 m2, parc. reg. „C“ č. 217/3 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 20 m2, parc. reg. „C“ č. 217/4 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 25 m2 a parc. reg. „C“ č. 218 - záhrady o výmere 246 m2. V zmysle zmluvy bolo v prospech žalobkyne zriadené vecné bremeno strpieť bezodplatne doživotné bývanie a užívanie celej nehnuteľnosti s tým, že darca sa zaväzuje uhrádzať mesačne všetky náklady spojené s užívaním celej nehnuteľnosti aj po uskutočnení jeho prevodu v období, v ktorom bude využívať právo vecného bremena a obdarovaní sa zaviazali, že zabezpečia v prípade úmrtia darcu jeho pohreb. 16. Výzvou na vrátenie daru zo dňa 26.11.2013 žalobkyňa vyzvala žalovaných k vráteniu daru z dôvodu, že títo sa k nej správajú v rozpore s dobrými mravmi, neposkytujú jej žiadnu starostlivosť a to aj napriek tomu, že vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav a sociálne pomery je na túto pomoc odkázaná. Žalobkyňa ďalej vo výzve uvádza, že jej žalovaní neboli ochotní vymeniť žiarovky a odkázali ju na pomoc elektrikára. Štyri roky jej neumyli okná, pričom ju rovnako odkázali na upratovaciu službu. Výzvu na vrátenie daru žalobkyňa zdôvodňuje aj tým, že ju už žalovaní pravidelne nenavštevujú, pričom pri ich občasných návštevách sa k nej správajú neúctivo, neslušne, hrubo a arogantne, pričom nerešpektujú jej osobu ani osobné potreby. Taktiež žalovaní porušujú dobré mravy podľa názoru žalobkyne tak, že ju opakovane vyzývajú, aby z rodinného domu odišla do domova dôchodcov.
17. Podľa § 630 OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
18. Vrátenie daru je jednostranným právnym úkonom, ktorého forma nie je stanovená. Darcovi vzniká právo domáhať sa vrátenia daru vtedy, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru je veľký nevďak zo strany obdarovaného, prejavujúci sa v takom správaní, ktoré možno kvalifikovať za hrubé porušenie dobrých mravov, teda musí ísť o značnú intenzitu alebo sústavnosť v porušovaní dobrých mravov a to v akomkoľvek časovom odstupe od právneho úkonu darovania. Ide o osobitné právo darcu, ktoré jeho smrťou zaniká. Ak darca uplatní toto právo, právny vzťah z darovania zanikne okamžikom, keď dôjde prejav vôle k obdarovanému. K zániku tohto vzťahu dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému za splnenia podmienok § 630 OZ. Ide v podstate o zvláštny prípad odstúpenia od zmluvy. Právny vzťah sa ruší od počiatku a účastníci konania sú si povinní vrátiť všetko, čo na základe darovania získali, resp. čo získal obdarovaný. K zániku darovacieho vzťahu podľa citovaného ustanovenia dochádza na základe dvoch po sebe nasledujúcich právnych skutočnostiach a) hrubého porušovania dobrých mravov správaním sa obdarovaného voči darcovi, alebo členom jeho rodiny a b) jednostranného právneho úkonu adresovaného obdarovanému. Teda predpokladom úspešného uplatnenia takéhoto práva darcu na vrátenie daru, nie je len akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, alebo len samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem (napr. zo zákona o rodine) alebo zo zmluvného vzťahu, pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.
19. Dobré mravy nie sú zákonom definované, ich obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich rešpektovania. Pojem „dobré mravy“ Občiansky zákonník nedefinuje, nakoľko podlieha spoločenskému vývoju a treba ich posudzovať vždy individuálne.
Vo všeobecnosti ide o pravidlá morálneho charakteru, ako vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy závisí od konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu a patrí sudcovi. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom vrátenia daru je len také správanie obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Toto negatívne správanie sa musí prejavovať objektívne, nestačí len subjektívny pocit a úsudok darcu. Takýmto kvalifikovaným porušením dobrých mravov je napr. fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci a pod. Nie je možné považovať správanie sa jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob komunikácie.
20. V konkrétnom prípade bolo potrebné zistiť, či správanie sa obdarovaných možno považovať za hrubé porušovanie dobrých mravov, zároveň aj posúdiť a vyhodnotiť správanie sa darcu (žalobkyne).
21. Správanie sa žalovaných 1) a 2), na ktoré poukazovala žalobkyňa, že mali využiť situáciu, žalobkyňu uviedli žalovaní do omylu, vypracovali vlastnú darovaciu zmluvu bez konzultácie so žalobkyňou, pričom darovacia zmluva mala byť žalobkyni preložená len u notárky v konaní preukázané nebolo, vyplývalo to len z výpovede žalobkyne ale tvrdenia žalobkyne popreli žalovaní. Žalovaná 1) vo výpovedi uviedla, že žalobkyňa mala darovaciu zmluvu k dispozícii 5 dní pred jej podpisom. Žalovaný 2) vo výpovedi uviedol, že sa so žalobkyňou pozná 45 rokov, vyrastal v jej susedstve. V minulosti niekoľkokrát viezol žalobkyňu za jej rodinou do Maďarska a pri tom mu žalobkyňa vždy hovorila, že nemá nikoho, že jej rodina v Maďarsku sa o ňu nepostará a že má záujem niekomu darovať svoj rodinný dom. Bola to žalobkyňa, ktorá iniciovala uzavretie darovacej zmluvy, žalovaní ju na jej podnet dali vypracovať. Z výpovede žalobkyne tiež vyplýva, že pol roka po uzavretí darovacej zmluvy ju mala jej známa upozorniť na to, že žalovaní ju podviedli, avšak napriek uvedenému, žalovaní boli vyzvaní na vrátenie daru až výzvou z 26.11.2013 a žaloba bola podaná 10.04.2014. S argumentmi žalobkyne o (ne)platnosti darovacej zmluvy z dôvodu, že bola uvedená do omylu súd prvej inštancie správne posúdil ako nedôvodné (tvrdenia žalobkyne o relatívnej neplatnosti zmluvy neboli preukázané), pričom samotná žalobkyňa uviedla, že zmeškala zákonnú lehotu na domáhanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu.
22. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj správanie sa žalovaných 1) a 2) vo vzťahu k žalobkyni ako také, ktoré nie je hrubým porušením dobrých mravov. Žalobkyňa uviedla vo svojej výpovedi, že kontakt so žalovanými si nepredstavovala ako každodenný, nakoľko vedela, že žalovaný 2) je zamestnaný. Starostlivosť si predstavovala tak, že žalovaný 2) keď príde z práce, sa u nej zastaví, opýta sa či niečo nepotrebuje. Z výsluchu žalovanej 1) vyplynulo, že žalobkyňu navštevovali asi raz týždenne, robili jej nákupy a zadovažovali lieky. Starali sa o záhradu a udržiavali ju. Z vykonaného dokazovania možno vyvodiť, že správanie sa žalovaných sa zásadne nezmenilo ani po tom, čo žalobkyňa svoje nehnuteľnosti darovala žalovaným. Darca nemôže odvolanie darovania odôvodňovať okolnosťami, ktoré mu boli známe v čase darovania a ani tými skutkovými okolnosťami, ktoré mu známe síce neboli, ale pred uzatvorením, alebo v čase uzavretia darovacej zmluvy už existovali. Z dokazovania nevyplynulo, že by žalobkyňa namietala správanie sa žalovaných už skôr, ako výzvou na vrátenie daru zo dňa 26.11.2013. Ak žalobkyňa namietala správanie sa žalovaných v tom, že žalovaný 2) žalobkyňu nepozdravil, povedal jej, že nech nemudruje, nemá nikomu ukazovať papiere, nevymenil jej žiarovky, neumyl jej okná s tým, že jej na to zabezpečí upratovaciu službu, i v prípade, ak by takéto správanie bolo preukázané, nemožno ho považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Takéto správanie nenapĺňa požadovanú intenzitu porušenia dobrých mravov a navyše mohlo byť vyvolané správaním žalobkyne, ktorá ich výzvou zo dňa 26.11.2013 žiadala o vrátenie daru. V danom prípade bolo darovanie nehnuteľnosti podmienené len zriadením vecného práva doživotného bývania, preto nie je v súlade s darovacou zmluvou požiadavka žalobkyne osobnej celodennej starostlivosti zo strany žalovaných. Žalovaní 1) a 2) žalobkyni poskytovali istú starostlivosť, ktorú vo výpovedi uviedli, navštevovali ju raz za týždeň, nakupovali jej veci podľa potreby, zadovažovali lieky, starali sa o jej záhradu, pestovali kvety, žalovaný 2) ju vozieval k rodine do Maďarska, v podstate až do doby, kým žalobkyňa nevymenila zámky na bráne. Žalobkyňa vo svojej výpovedi tiež podobným spôsobom opísala, ako jej žalovaní pomáhali. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, napĺňa znaky skutkovej podstaty § 630 OZ. Predpokladom aplikácie tohto ustanovenia je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného, ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií a nie len subjektívneho názoru darcu
(porovnaj rozhodnutie NS ČR 33Cdo 793/2013). V tomto smere je potrebné poukázať aj na to, že medzi žalobkyňou a žalovanými nešlo o vzťah rodičov a detí resp. iný blízky príbuzenský vzťah, kde sú hranice porušenia etiky a správania sa iné v tom zmysle, že deťom dáva ich rodič život, vychová ich, je s nimi do určitého veku v dennom kontakte, preto od detí možno požadovať v prípade potreby inú, intenzívnejšiu starostlivosť a opateru. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 218/2010, v ktorom bolo kvalifikované ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany syna k svojej matke, čo však nemožno porovnávať so správaním sa žalovaných k žalobkyni v danej veci.
23. K darovaniu môže dôjsť i bez toho, aby darca výslovne niečo od obdarovaného očakával (teda bez nejakej protihodnoty) a je iba na samotných účastníkoch zmluvného vzťahu, či si túto protihodnotu určitým spôsobom dohodnú. Pokiaľ tomu tak malo byť v prípade žalobkyne a táto niečo očakávala za poskytnutie daru, bolo potrebné požiadavky v darovacej zmluve špecifikovať. Žiadne správanie sa žalovaných (na ktoré žalobkyňa poukázala vo výzve zo dňa 26.11.2013) nie je takej intenzity, že by nevykazovalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi na strane žalovaných súčasnú situáciu, keď strany sporu spolu nekomunikujú, pričom komunikáciu odmieta samotná žalobkyňa. Nebolo medzi stranami sporu sporné, že žalobkyňa vymenila zámok na bráne, žalovaní sa k žalobkyni nedostanú a žalobkyňa stretávanie sa so žalovanými odmieta. Dôvodom na vrátenie daru nemôže byť ani stav hmotnej núdze žalobkyne (rozšírené dôvody vrátenia daru žalobkyňou na pojednávaní 24.6.2016), pretože nepreukázala, že takýto stav už neexistoval v dobe pred darovaním a žalobkyňa o tomto stave v čase darovania vedela. Ako bolo vyššie uvedené, darca sa nemôže dovolávať udalostí, ktoré sa stali v dobe pred darovaním o ktorých obe strany pri uzatváraní zmluvy vedeli.
24. V takejto dôkaznej situácii, keď tvrdenia žalobkyne boli vyvrátené tvrdeniami žalovaných 1) a 2) a v prospech žalobkyne nesvedčia žiadne dôkazy preukazujúce opodstatnenosť tvrdení žalobkyne je potrebné uzavrieť, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že na strane žalovaných došlo k takému správaniu, ktoré by súd mohol kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a na základe ktorých by jej vznikol nárok na vrátenie daru. Rovnako nepreukázala, že by bola darovacia zmluva z akéhokoľvek dôvodu absolútne neplatná a preto by mal súd určiť, že je vlastníčkou sporných nehnuteľností.
25. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej i v časti náhrady trov konania (osobitne nenapadnutých) s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
26. Žalovaní 1) a 2) majú voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaní boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní. O ich výške rozhodne súd prvej inštancie uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
27. Tento rozsudok bol prijatý v odvolacom senáte v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).