Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)Rozsudok_2To-41-2017.pdf
PDF · 164.63 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/41/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kyselovej a sudkýň JUDr. Márie Urbanovej a JUDr. Marcely Malatkej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 2. augusta 2017 odvolanie obžalovaného X. A. proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, sp.zn. 1T/21/2016 zo dňa 5.4.2017 a takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. b), d), e), f) Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Ružomberok, sp.zn. 1T/21/2016 zo dňa 5.4.2017.
Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. obžalovaného X. A. , nar. XX.XX.XXXX v X., trvale bytom I., I. č. XXX/XX, okr. X.,
u z n á v a z a v i n n é h o , ž e :
ako konateľ spoločnosti PRO BONO REALITY, s.r.o., Františkánske námestie 4, Prešov a ako splnomocnenec K. V., nar. XX.XX.XXXX, I. V., nar. XX.XX.XXXX a P. V., nar. XX.XX.XXXX, všetci trvalo bytom E. č. XXX, na základe splnomocnenia zo dňa 02.04.2014 a na základe kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností zo dňa 17.10.2014 predávajúcich K. V. a P. V. o prevode nehnuteľnosti rodinného domu č. XXX, v E., postaveného na parcele č. 1226/39, zapísaného v katastri nehnuteľností vedeného Okresným úradom Ružomberok, katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie E., sprostredkoval predaj uvedenej nehnuteľnosti za predajnú cenu 45.000,- Eur, po odrátaní provízie pre sprostredkovateľa vo výške 7.000,-Eur v minimálnej kúpnej cene vo výške 38.000,- Eur, keď si mal v rozpore so zmluvou o poukázaní kúpnej ceny zo dňa 12.03.2014 čl. III. ods. 4, kúpnu cenu v sume 34.930,-Eur ponechať pre vlastné potreby a doposiaľ predávajúcim nevyplatiť, čím mal svojim konaním spôsobiť škodu predávajúcim K. V., nar. XX.XX.XXXX a P. V., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom E. č. XXX, okres J. vo výške spolu 34.930,- Eur,
t e d a
prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu, č í m s p á c h a l
zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
Z a t o s a o d s u d z u j e
Podľa § 213 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. obžalovanému výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. mu u r č u j e skúšobnú dobu s probačným dohľadom nad jeho správaním na 3 (tri) roky.
Podľa § 51 ods. 4 písm. c) Tr. zák. obžalovanému u k l a d á povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť poškodeným v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovanému u k l a d á povinnosť nahradiť škodu:
- poškodenej K. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. č. XXX, t. č. bytom Centrum sociálnych služieb Likava, vo výške 3.000,- (tritisíc) Eur,
- poškodenému P. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. č. XXX, vo výške 15.000,- (pätnásťtisíc) Eur.
Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodených K. V., nar. XX.XX.XXXX a P. V., nar. XX.XX.XXXX, so zvyškom nároku na náhradu škody odkazuje na civilný proces.
odôvodnenie:
Rozsudkom Okresného súdu Ružomberok, sp.zn. 1T/21/2016 z 5.4.2017, bol obžalovaný X. A. uznaný vinným zo zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti citovaného rozsudku.
Za uvedený zločin bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky a na jeho výkon bol zaradený so ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť poškodeným K. V. a P. V. spoločne a nerozdielne škodu vo výške 38.000,- Eur. So zvyškom nároku na náhradu škody boli obidvaja poškodení odkázaní na civilný proces.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný X. A. písomným podaním zo dňa 9.6.2017, doručeným Okresnému súdu Ružomberok dňa 14.6.2017 a prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa 6.6.2017, doručeným Okresnému súdu Ružomberok dňa 12.6.2017. Odvolanie obžalovaného smerovalo proti všetkým výrokom rozsudku, t.j. proti výroku o vine, výroku o treste, výroku o náhrade škody, ako aj proti konaniu, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku. Podané odvolanie zdôvodnil nasledovne:
Obžalovaný nesúhlasí s vydaným rozsudkom, trestný čin, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba, nespáchal. Rozsudok súdu považuje za arbitrárny, rámcový, stručný, vychádzajúci z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a tým a za nezákonný. Rozsudok súdu je nepreskúmateľný z dôvodu nedostatočného odôvodnenia a nepodloženia rozsudku kvalifikovanou právnou argumentáciou. Rozsudok je postavený na subjektívnom názore súdu a vôbec neodzrkadľuje objektívne skutočnosti, neobsahuje právne relevantné argumenty a zdôvodnenie. Súd sa s námietkami a dôkazmi predloženými obžalovaným vysporiadal iba strohým a paušálnym zhrnutím, bez detailnejšieho odôvodnenia, bez uvedenia, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové a právne zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Rozsudok súdu je nezákonný a nespravodlivý. Orgánom činným v trestnom konaní sa v tomto trestnom konaní nepodarilo preukázať vinu obžalovaného, ani úmysel obžalovaného spáchať trestný čin sprenevery tým, že by si prisvojil cudziu vec, ktorá má bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu. Absentuje preukázanie úmyslu obžalovaného obohatiť sa na úkor predávajúcich, ako aj samotné preukázanie protiprávneho konania obžalovaného. V danom prípade nie sú naplnené tak objektívne, ako aj subjektívne znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery. Nedošlo k prisvojeniu si cudzej veci a spôsobeniu škody. Kúpna cena bola predávajúcim riadne vyplatená, o čom svedčí dôkaz založený v trestnom spise. Súd vôbec nezobral do úvahy priame dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného, ale uznal obžalovaného za vinného iba na základe účelových, nevierohodných a nelogických svedeckých výpovedí. V danom prípade išlo o bežný realitný prípad, v rámci ktorého spoločnosť PRO BONO REALITY s.r.o. sprostredkovala predaj nehnuteľnosti pre predávajúcich. Kúpna cena vrátane provízie bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá vo výške 45.000,- Eur a z tejto sumy bola pre realitnú kanceláriu dojednaná provízia 7.000,- Eur. Kúpna cena, po odrátaní provízie, v sume 38.000,- Eur bola riadne vyplatená predávajúcim. V tomto prípade predávajúci splnomocnili realitnú kanceláriu na prevzatie kúpnej ceny od kupujúcej, pretože podľa tvrdení predávajúcich, predávajúci nemali zriadený bankový
účet v žiadnej banke. Dňa 20.5.2014 konateľ realitnej kancelárie obžalovaný X. A. vyplatil časť kúpnej ceny za nehnuteľnosť predávajúcim K. V., P. V. a I. V., každému po 8.000,- Eur. K vyplateniu časti kúpnej ceny pred podpisom kúpnej zmluvy došlo z dôvodu, že predávajúci urgovali vyplatenie peňazí za nehnuteľnosť, v opačnom prípade chceli odstúpiť od zmluvy. Na vyplatenie obžalovaný použil finančné prostriedky z vlastných zdrojov. Následne v rámci dedičského konania, na základe osvedčenia o dedičstve sp.zn. 9D/89/2014 zo dňa 8.10.2014, nadobudli nehnuteľnosť rodinný dom do podielového spoluvlastníctva iba K. V. a P. V.. Preto pred samotným podpísaním kúpnej zmluvy dňa 17.10.2014, konateľ spoločnosti obžalovaný X. A. zvyšok kúpnej ceny vyplatil predávajúcim P. V. a K. V., každému po 7.000,- Eur. Teda celkom predávajúcim vyplatil sumu 38.000,- Eur. Kúpna cena za dom predstavovala sumu 42.000,- Eur. Za prevod pozemkov bola dohodnutá kúpna cena 3.000,- Eur. Pokiaľ ide o predaj pozemkov, neskôr bol kontaktovaný kupujúcou P. F., ktorá sa vyjadrila, že predaj pozemkov si už dorieši sama s predávajúcimi. Na základe takejto požiadavky realitná kancelária zaslala kupujúcej kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľností (pozemkov) a návrh na vklad do katastra. Kupujúca bola informovaná, že na pozemkoch sú zriadené exekučné záložné práva. Dohodlo sa, že predávajúci z kúpnej ceny vyplatia exekúcie. V súvislosti s predajom nehnuteľnosti predávajúcich, mala realitná kancelária obžalovaného nemalé výdavky. V čase uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní predaja nehnuteľnosti medzi realitnou kanceláriou obžalovaného a predávajúcimi, nebol rodinný dom predávajúcich zapísaný na liste vlastníctva. Aby sa dosiahol zápis rodinného domu na list vlastníctva, musel sa dať vypracovať geometrický plán. Náklady na jeho vypracovanie v sume cca 300,- Eur znášala realitná kancelária. Rodinný dom musel byť prejednaný v rámci dedičského konania ako novoobjavený majetok, náklady s tým spojené vo výške 273,- Eur opätovne znášala realitná kancelária obžalovaného. Realitná kancelária obžalovaného v tejto súvislosti vynaložila aj ďalšie náklady a to správny poplatok za podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností vo výške 66,- Eur, hotové výdavky za úradné overovanie podpisov na dokumentoch a zmluvách cca vo výške 150,- Eur a cestovné náklady. V kontradiktórnom a spravodlivom súdnom procese pritom dôkazné bremeno nepochybne spočíva na prokurátorovi. Podľa názoru obžalovaného orgány činné v trestnom konaní nezabezpečili dostatok relevantných usvedčujúcich dôkazov, ktoré by odôvodňovali vydanie napadnutého rozsudku v danej trestnej veci. V tomto trestnom konaní bolo nepochybne preukázané len to, že medzi spoločnosťou obžalovaného PRO BONO REALITY, s.r.o. ako sprostredkovateľom a predávajúcimi K. V., I. V. a P. V. existoval zmluvný vzťah, ktorého predmetom bolo sprostredkovanie predaja nehnuteľnosti predávajúcich. Všetky ostatné skutočnosti, uvádzané v rozsudku, preukázané v trestnom konaní neboli. Základ rozhodnutia súdu v trestných veciach musí byť zistený mimo dôvodnú pochybnosť, nestačí iba zistenie pravdepodobnosti. V danom smere platí pravidlo, že nedokázaná vina má v rozhodnutí súdu taký istý význam, ako dokázaná nevina. Súd mal v tomto prípade postupovať v súlade so zásadami trestného konania a oslobodiť obžalovaného spod obžaloby. V tejto súvislosti obžalovaný poukazuje na judikatúru NS SR R14/1964, v zmysle ktorej výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré úplne vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí hlavne v prípade, keď vierohodnosť svedkov je pochybná. Ak sa potom vyskytnú v súdenom prípade pochybnosti, tak súdu nezostáva nič iné, len rozhodnúť v prospech obžalovaných. Obdobne tak konštatoval NS SR v judikáte R71/1971, podľa ktorého, použitie zásady „in dubio pro reo" prichádza do úvahy len v tom prípade, keď sa po vykonaní všetkých dostupných dôkazných prostriedkov a po ich vecnom zhodnotení nedá bezpečne určiť, ktorá z viacerých možností skutkových verzií zodpovedá objektívnej pravde. V takom prípade si má súd zvoliť tú verziu, ktorá je pre obvineného najpriaznivejšia. V danom prípade listinné dôkazy a výpoveď svedka M. V. jednoznačne preukazujú, že nedošlo k spáchaniu žiadneho trestného činu a obžalovaný mal byť oslobodený spod obžaloby. Súd v rozpore so zásadou trestného konania „in dubio pro reo" rozhodol v neprospech obžalovaného na podklade nevierohodných a rozporuplných výpovedí predávajúcich. Celé trestné konanie je postavené iba na svedeckých výpovediach údajných poškodených, ktorí údajne nevedeli, koľko mala byť cena za predaj nehnuteľností, nevedeli, koľko mal kto z nich dostať z kúpnej ceny, nevedeli, kedy majú byť peniaze vyplatené. Je absurdné, aby predávajúci, ktorých nehnuteľnosť bola predmetom predaja, nevedeli, za akú kúpnu cenu sa táto predáva, keď sú to práve predávajúci, ktorí určujú výšku kúpnej ceny, za ktorú následne realitná kancelária ponúka nehnuteľnosť na predaj. K. V. sa vyjadrila: „Výška kúpnej ceny bola 45.000,- Eur, bolo to uvedené na papieri, bolo to aj na kriminálke, neviem, kto tam uviedol, neviem, kto navrhol túto sumu. Ja som mala mať polovicu a deti po
štvrťke, tri deti mám. Tak mi to bolo povedané, ja už neviem, kto mi to povedal. Hlavná som mala byť ja. Nebola dohoda, dokedy mi majú byť vyplatené 22.500,- Eur polovica z kúpnej ceny". I. V. uviedla: „Neviem, aká bola dohoda ohľadom rozdelenia kúpnej ceny. Od pána H. som sa dozvedela, koľko nám malo byť vyplatených peňazí". P. V. vypovedal: „Neviem, koľko presne som mal ja dostať, povedal, že povypláca dlhy, sestra tam mala viac, ja som tam mal iba dlh Orange a mama tam mala dlhy, pôžičku od Providentu". Skutočnosť, že predávajúci vedeli, aká bola kúpna cena nehnuteľnosti a koľko peňazí im bolo vyplatených, dokazuje svedecká výpoveď svedka M. V., pracovníčky obecného úradu Lisková. Svedkyňa pri výsluchu dňa 10.2.2015 uviedla: „Bolo to 20.5.2014, spolu sa jedná o overenie 15 ks podpisov, podpisovali potvrdenie o prevzatí 8.000,- Eur, všetci traja a pred tým plnomocenstvo pre p. A., zase všetci traja. Overovanie zo dňa 17.10.2014, kedy overovali nejaké potvrdenie o zaplatení 7.000,-Eur, kedy zase boli overovať K. V., I., aj P., potvrdenie podpisovali K. a P. a kúpnu zmluvu podpisovali K. a P.. Ja som sa V. vtedy opýtala, či vedia, čo všetko podpisujú, pričom sa pozreli na seba a potom podpísali všetky listiny bez problémov, nikto z nich sa pred mnou už na nič nepýtal, všetci traja to je K., I. a P. V., všetko za každým bez námietok podpísali. V tom čase, keď podpisovali tie dokumenty, teda 20.5.2014, aj 17.10.2014, sa nikto z nich predo mnou nesťažoval, že by p. A. im nevyplatil peniaze". Svedecké výpovede predávajúcich sú neobjektívne, rozporuplné, predávajúci v svedeckých výpovediach zavádzali a protirečili si. K. V. sa vyjadrila, že nevie o tom, nepamätá sa, aby podpisovala nejaké dokumenty s obžalovaným ohľadom predaja nehnuteľností. Pokiaľ sú v spise dokumenty, kde je jej overený podpis, vyjadrila sa, že je to sfalšované. Následne K. V. vypovedala, že bola na obecnom úrade v Liskovej podpisovať listiny, asi celkom nevie, čo podpisovala. Poškodenej bola predložená na nahliadnutie kúpna zmluva na č.l. 212-215, na čo poškodená reagovala tak, že podpis nie je jej, takto by sa nikdy nevedela podpísať. K zmluve o poukázaní kúpnej ceny uviedla, že podpis nie je jej, po dodatočnom predložení k nahliadnutiu konštatovala, že podpis v strede na zmluve je jej. Pritom svedkyňa M. V. uvádzala, že pri overovaní V. nič nenamietali, všetko podpísali bez problémov. V. sa opýtala, či vedia, čo všetko podpisujú, pričom sa pozreli na seba a potom podpísali všetky listiny bez problémov, nikto z nich sa pred ňou už na nič nepýtal, všetci traja, t.j. K., I. a P. V. všetko zakaždým bez námietok podpísali. Podľa toho, že všetko podpísali, usudzovala, že vedia, čo robia a všetko majú dohodnuté. Svedecké výpovede predávajúcich nemožno považovať za objektívne a dôveryhodné. Celé trestné konanie bolo zo strany údajných poškodených vyvolané zlou finančnou situáciou a narušenými rodinnými vzťahmi, bolo vykonštruované a účelovo namierené proti obžalovanému. Na začiatku výpovede K. V. uviedla, že všetko to spravil aj jej syn, ten, čo je v Žiline, cielene z nej spravil bezdomovca. Na adresu syna sa vyjadrila, že je zbabelec a sviňa. K. V. vypovedala, že mala dlhy, syn ju natiahol a zobrala pre neho telefón, ktorý nespláca. Podpísala to, keď jej šibalo. Predávajúci na jednej strane tvrdia, že žiadne peniaze nedostali a na druhej strane P. V. uvádza, že si pamätá, že 7.000,- Eur zobral X. H.. P. V. konkrétne vypovedal: „7.000,- Eur si vtedy zobral X. H., aby povyplácal dlhy na dome, ja som od neho pýtal aj papier, aby som mal, ale nedal mi nič. Prevzatie 8.000,- Eur som nepodpísal, ten prvý prípad (7.000,- Eur) som si pamätal, ten druhý nie". K. V. zas tvrdila, že keď bola pri mníškach, mala v Poštovej banke pôžičku, ktorú vyplatila, pričom to malo byť v čase, keď tam bola 8 mesiacov v Nitrianskom Pravne a bolo to asi pred 2 rokmi. V tejto súvislosti obžalovaný kladie otázku, z akých finančných prostriedkov splatila K. V. v tom čase pôžičku, keď tvrdí, že jej neboli vyplatené žiadne peniaze. P. V. sa tiež vyjadril: „Keď vyplatí tie dlhy, mal nám vyplatiť kúpnu cenu, my sme si dlhy sami povyplácali". Opäť je na mieste otázka, z čoho si povyplácali dlhy, keď údajne peniaze od obžalovaného nedostali. O nedôveryhodnosti výpovedí predávajúcich svedčí aj nimi uplatnený nárok na náhradu škody v prípravnom konaní a ich následné vyjadrenie sa k výške škody na hlavnom pojednávaní. V rámci prípravného konania si svedok P. V. na začiatku uplatnil nárok na náhradu škody 3.750,- Eur a pri poslednom výsluchu v prípravnom konaní 15.000,- Eur. K. V. vo výške 3.000,- Eur a I. V. 6.000,- Eur. Poškodení ako škodu neuviedli kúpnu cenu, ktorá údajne nemala byť vyplatená. Pri otázke, prečo si poškodení na hlavnom pojednávaní žiadali titulom náhrady škody sumu 42.000,- Eur, keď pred tým si uplatnili iné sumy, ani jeden z poškodených nevedel odpovedať a objektívne to zdôvodniť. Poškodená K. V. uviedla, že si pred výsluchom zobrala Neurol a rovnako ho dala aj dcére I.. V danom prípade možno mať pochybnosti o relevantnosti ich svedeckých výpovedí. Svedkovia boli totiž pod vplyvom lieku, ktorý sa užíva na liečbu úzkostných stavov, chorobného strachu, duševného napätia vrátane sprievodných príznakov ako napríklad búšenie srdca, nespavosť, nervozita a podobne. Takisto sa užíva na liečbu úzkosti pri rôznych depresívnych ochoreniach a na liečbu panických porúch. Neurol
môže vyvolať náhlu úzkosť, stratu pamäti, zmätenosť, dezorientáciu, halucinácie, vzrušenosť, útočnosť a poruchy spánku. Obžalovaný má dôvodnú pochybnosť o nestrannosti sudcu v tejto trestnej veci. Súd totiž nemôže vyberať z rozporuplných výpovedí svedkov - predávajúcich to, čo sa mu hodí a bez riadneho odôvodnenia opomenúť iné ich rozporné údaje. Nemôže nekriticky prevziať ich tvrdenia, ktoré majú motiváciu najmä v zlepšení ich zlej finančnej situácie na úkor obžalovaného. Výpovede svedkov K. V., P. V. a I. V. nie sú v podstatných bodoch v súlade s objektívnymi skutočnosťami, na čo bolo potrebné prihliadať a vysporiadať sa s tým. Súd bez toho, aby zobral do úvahy rozpory vo výpovediach svedkov predávajúcich, svojvoľne si prisvojil ich verziu. V tomto prípade potom nemožno hovoriť o objektívnom a nestrannom rozhodovaní súdu v tejto trestnej veci. Pokiaľ ide o svedkov P. F. a X. H., obžalovaný uvádza, že títo svedkovia sú nedôveryhodní. Menovaní svedkovia sa k vyplateniu kúpnej ceny nemohli vyjadriť, pretože neboli pri vyplácaní kúpnej ceny prítomní a navyše, ich výpoveď len reprodukuje nepravdivé a účelové informácie od predávajúcich. V danom prípade išlo o svedkov nepriamych, ktorí sa nezúčastnili vyplatenia kúpnej ceny predávajúcim a vypovedali iba o tom, čo im bolo povedané predávajúcimi. P. F. tvrdila, že obvolala exekútorov a dozvedela sa, že je tam exekúcia asi 10.000,- Eur. Pritom X. H. uviedol, že exekúcie boli vtedy 6.000,- Eur. Svedkovia sa nevedeli zhodnúť ani v jednej z ich pohľadu dôležitej informácii. Naviac, títo svedkovia si dali podpísať od predávajúcich zmluvu o pôžičke na sumu 7.000,- Eur. V súvislosti s touto zmluvou obidvaja zhodne uviedli, že V. žiadne peniaze nepožičali. K takémuto konaniu sa obidvaja menovaní priznali dokonca pred súdom a súd a prokurátor túto skutočnosť odignorovali. Súd si navyše verziu týchto svedkov, ktorí sa takýmto spôsobom priznali k spáchaniu podvodu pred súdom, zobral za svoju. Takýto postup súdu je neadekvátny, nemorálny a nezákonný. Podľa odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu, súd mal mať dostatočným spôsobom preukázaný nátlak obžalovaného na predávajúcich, že pokiaľ predávajúci nepodpíšu zmluvu, neuvidia peniaze a nebudú mať ani dom. Takýto záver súd učinil s poukazom na výpoveď svedka X. V.. V súvislosti s týmto svedkom obžalovaný poukazuje na vyjadrenie matky svedka k jeho osobe, keď na hlavnom pojednávaní uviedla: „Všetko to spravil aj jej syn, ten, čo je v Žiline, že cielene z nej spravil bezdomovca". Súd pritom neuviedol žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval nátlak obžalovaného na predávajúcich. Relevantnými dôkazmi, ktoré preukazujú nevinu obžalovaného, sú listinné dôkazy. Všetky listiny podpisovali predávajúci dobrovoľne, bez nátlaku, pri plnom vedomí. Zamestnankyňa obecného úradu sa ich pýtala, či vedia, čo podpisujú a oni nikdy nič nenamietali. Ak by nedostali peniaze dňa 20.5.2014, ťažko možno uveriť tomu, že by podpísali ďalšie listiny ohľadom predaja ich rodinného domu. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní akoby zabudol na výpoveď svedkyne M. V., ktorá výslovne uviedla, že pri podpisovaní papierov k žiadnemu problému nedošlo, nestalo sa nič nezvyčajné. Obžalovaný má za to, že v tomto trestnom konaní boli vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotené a záver súdu o uznaní viny obžalovaného je nezákonný. Pre subjektívny postoj sudcu prvostupňového súdu v tomto trestnom konaní nasvedčuje aj rozhodnutie, ktorým zamietol dôkazný návrh obhajoby na výsluch svedka Ing. P. F., ktorá bola s obžalovaným na stretnutí v obci E.. Tohto svedka označil pri výsluchu X. H.. Naproti tomu, súd vypočul ako svedka F. F., ktorý s predajom nehnuteľnosti nemal nič spoločné. V danom prípade prvostupňový súd vôbec nezobral do úvahy výšku škody, ktorú si údajní poškodení uplatnili do skončenia vyšetrovania v sume 24.000,- Eur. Pritom od výšky škody sa následne odvíja výška trestu. Pri predávajúcimi uplatnenej výške škody 24.000,- Eur nemožno hovoriť o trestnom čine sprenevery podľa § 213 ods. 3 Tr. zák. Prvostupňový súd v celom rozsudku uvádza svoje domnienky, pocity, subjektívne presvedčenia, bez toho, aby tieto relevantne zdôvodnil a preukázal kvalifikovaným právnym spôsobom a poukázal na dôkazy, z ktorých svoje domnienky vyvodzuje. V tomto smere poukazuje na nasledovné konštatovanie prvostupňového súdu: „Vyjadrenie obžalovaného o tom, že použil finančné prostriedky z vlastných zdrojov, sú v tomto smere z pohľadu súdu neudržateľné" a „ako už súd uviedol vyššie, skutočnosti, že obžalovaný mal dňa 20.5.2014 vyplatiť predávajúcemu čiastku 24.000,- Eur, sa nedá jednoducho uveriť". Súd tu nie je na to, aby vyjadroval svoje pocity, domnienky, presvedčenia a rozhodoval na ich základe. Súd je povinný objektívne rozhodnúť na základe vykonaného dokazovania a svoje rozhodnutie právne kvalifikovaným spôsobom odôvodniť, čo sa v danom prípade nestalo, a preto celé trestné konanie vrátane napadnutého rozsudku trpí vadou nezákonnosti. Prvostupňový súd sa naviac vôbec nevysporiadal s námietkou obžalovaného, že orgány činné v trestnom konaní sa od vydania uznesenia o vznesení obvinenia dopúšťali viacerých procesných pochybení. Obžalovaný v prípravnom konaní nebol písomne upovedomený o výsluchu všetkých svedkov a niektoré upovedomenia prevzal až po vykonaní úkonu (napr. upovedomenie o úkone ČVS:ORP-367/
VYS-RK-2014 zo dňa 7.9.2015). Konaním orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní dochádzalo k porušovaniu § 213 Tr. por. Celé trestné konanie trpelo vadou nezákonnosti a dôkazy vykonané v trestnom konaní boli nesprávne vyhodnotené. Postup orgánov činných v trestnom konaní v rámci prebiehajúceho šetrenia bol nezákonný, svojvoľný a nepreskúmateľný, čo bolo potvrdené aj uznesením Generálneho prokurátora SR zo dňa 27.8.2015. V tejto nezákonnosti ďalej pokračoval súd. Obžalovaný ďalej poukazuje na to, že pri posudzovaní otázky, či páchateľ naplnil znaky príslušného trestného činu typicky majetkovej povahy, je nutné vziať do úvahy aj prípadnú existenciu súkromnoprávneho vzťahu, v ktorom ako účastníci vystupovali páchateľ a poškodení a ktorý má význam pre konkrétnu trestnú vec. Pokiaľ ide o súkromnoprávny vzťah, je potrebné trvať na tom, aby na ochranu svojich majetkových záujmov dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu. Od týchto účastníkov je nutné požadovať, aby postupovali obozretne a aby dodržali aspoň elementárne zásady opatrnosti, obzvlášť, ak sú pre to ľahko dosiahnuteľné prostriedky. Z hľadiska princípov, na ktorých je založený právny štát, je neprijateľné, aby trestným postihom jedného účastníka súkromnoprávneho vzťahu bola nahradzovaná nevyhnutná miera opatrnosti druhého účastníka, pri ochrane vlastných práv a majetkových záujmov. Trestným postihom nie je možné nahrádzať inštitúty iných právnych odvetví, ktoré sú určené na ochranu majetkových práv a záujmov (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 11Tdo 1121/2012 zo dňa 14.3.2013). K samotnej povinnej miere opatrnosti je nutné uviesť, že povinnosť dodržiavať obvyklú mieru opatrnosti má každý (teda aj klamaný, či poškodený). Táto povinnosť vyplýva z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, na ktoré nadväzuje ustanovenie § 420 uvádzaného zákona. V danom prípade zo strany predávajúcich došlo k zneužitiu trestného konania na úkor civilného konania, v ktorom by predávajúci mohli žalovať údajnú pohľadávku. V civilnom konaní by však viazlo dôkazné bremeno na predávajúcich a s týmto konaním sú spojené aj značné súdne poplatky, čoho sú si predávajúci vedomí. Preto predávajúci zneužili trestné konanie, s ktorým nie sú spojené žiadne náklady a ani povinnosť dokazovania a vykonštruovali údajné spáchanie trestného činu sprenevery obžalovaným. Trestné konanie je krajným prostriedkom ochrany súkromnoprávnych vzťahov. Orgány činné v trestnom konaní nemôžu nahrádzať nedostatky legislatívy v oblasti obchodného a občianskeho práva v súvislosti s vymožiteľnosťou práva. Prostriedky trestného práva ako prostriedku „ultima ratio", musia a majú byť použité len vtedy, pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo je ich použitie zjavne neúčelné. Podľa názoru ústavného súdu je celkom neprípustná prax, keď sa štandardné civilné vzťahy riešia na úkor jedného z účastníkov prostriedkami trestného práva. Týmto spôsobom tiež dochádza k nerovnomernému postaveniu osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti občanov. (Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 29.4.2004 sp. zn. IV.ÚS 469/2002). Obžalovaný v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 1.4.2009 sp. zn. I. ÚS 402/2008, ktorý výslovne uvádza: „Trestné právo (trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súkromnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať svoju ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkým celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére". Ústavný súd k uvedenému dodáva, že: „V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú okrem toho splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, respektíve ak nie sú tieto predpoklady nespochybniteľne zistené". Obžalovaný namieta aj uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody vo výmere 3 roky, nakoľko uloženie takéhoto nepodmienečného trestu nemá oporu v rozhodovacej praxi súdov. Prvostupňový súd uložením nepodmienečného trestu porušil zásadu predvídateľnosti práva a princíp právnej istoty. Sám prokurátor navrhol obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v prvej polovici trestnej sadzby, ktorého výkon žiadal podmienečne odložiť na primeranú skúšobnú dobu s probačným dohľadom. U obžalovaného nie je daná žiadna priťažujúca okolnosť a poľahčujúcou okolnosťou je, že doposiaľ trestaný nebol. Súd pri rozhodovaní o treste vôbec nezobral na zreteľ poľahčujúce okolnosti, osobu obžalovaného, ustálenú judikatúru pri rozhodovaní o uložení trestu v obdobných trestných veciach a zákonné požiadavky aplikujúce sa pri ukladaní trestu. Prvostupňový súd o treste rozhodol na základe morálneho odsúdenia páchateľa spoločnosťou, ako to uvádza na strane 8 napadnutého rozsudku, že túto skutočnosť zvýraznil. Aj tento postoj súdu k ukladaniu trestu v danom prípade jednoznačne poukazuje na jeho nekvalifikovaný, nezákonný a zaujatý prístup.
Obžalovaný namieta aj výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody. Prvostupňový súd jednoducho určil obžalovanému povinnosť zaplatiť škodu vo výške 38.000,- Eur. Nevysporiadal sa však s tým, že predávajúci nepožadovali v trestnom konaní sumu 38.000,- Eur, ale sumu 24.000,- Eur. V danom prípade teda prvostupňový súd nezákonne rozhodol o náhrade škody vo výške 38.000,- Eur. Vzhľadom na vyššie uvedené obžalovaný žiadal, aby krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a sám vo veci rozhodol rozsudkom tak, že obžalovaného oslobodí spod obžaloby. K písomným dôvodom odvolania obžalovaného sa prokurátor vyjadril v rámci písomného podania doručeného Okresnému súdu Ružomberok dňa 19.6.2017, a to tak, že odvolanie obžalovaného navrhol zamietnuť ako nedôvodné.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané obžalovaným X. A. je dôvodné vo vzťahu ku všetkým výrokom napadnutého rozsudku, čiastočne z dôvodov uvádzaných obžalovaným, avšak aj z iných dôvodov zistených krajský súdom.
Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu (zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa ohľadne protiprávneho konania obžalovaného, ako sú popísané v napadnutom rozsudku, sú správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázkach týkajúcich sa týchto skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného X. A. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať, že toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného X. A. v rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v podstate súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný X. A. založil odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.
Skutočnosť, že obžalovaný X. A. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, je potrebné predovšetkým uviesť, že tu obžalovaný X. A. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred okresným súdom dôsledne využili všetky svoje práva zakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal
a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.
Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného X. A., odvolací súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné:
Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov, odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obžalovaného).
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných predpisov.
Aj keď obžalovaný X. A. počas celého trestného konania sa necíti byť vinným zo spáchania skutku, pre ktorý bola na neho podaná obžaloba, odvolací súd poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného. Vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný X. A. spáchal skutok popísaný v obžalobe a svojim zavineným protiprávnym konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu - zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
Pokiaľ obžalovaný X. A. aj naďalej spáchanie skutku popiera, z jeho spáchania je jednoznačne usvedčovaný výpoveďou svedkov poškodených K. V., P. V., svedkyne I. V., ktorí v priebehu celého trestného konania v rámci svojich výpovedí zhodne uvádzali, že obžalovaný ako zástupca realitnej kancelárie im okrem drobných symbolických súm nevyplatil kúpnu cenu za nimi predávanú nehnuteľnosť. Aj krajský súd v kontexte ostatných vykonaných dôkazov výpovede týchto kľúčových svedkov vyhodnotil ako hodnoverné. V prospech týchto svedkov vypovedali aj ďalší v konaní vypočutí svedkovia X. V., P. F., F. F. a X. H., pričom z výpovedí týchto svedkov zhodne vyplynul celkovo neseriózny postoj obžalovaného k predaju nehnuteľnosti poškodených, neseriózne jednanie nielen vo vzťahu k predávajúcim, ale aj ku kupujúcej, vytváranie nátlaku obžalovaným tak na predávajúcich, ako aj na kupujúcu za účelom dosiahnutia podpisu obžalovaným pripravených listín s tým, že ak nepodpíšu, nebudú mať ani dom, ani peniaze, opakovaná zmena podmienok týkajúcich sa tohto obchodu, nevyplatenie exekúcii na nehnuteľnosti, aj keď sa obžalovaný k tomu pôvodne zaviazal. Ak obžalovaný svoje tvrdenie o vyplatení kúpnej ceny opiera o potvrdenia podpísané predávajúcimi V., tak K. V., P. V., ako aj I. V. zhodne potvrdili, že od obžalovaného ním tvrdené sumy 8.000,- Eur, resp. 7.000,- Eur nikdy neprevzali. Tvrdenia predávajúcich V., že im obžalovaný kúpnu cenu nevyplatil, korešpondujú aj s výpoveďami svedkyne kupujúcej P. F. a svedka X. H., z ktorých vyplynulo, ako predávajúci od kupujúcej opakovane požadovali zaplatenie kúpnej ceny, hoci kupujúca kúpnu cenu preukázateľne poukázala na účet realitnej kancelárie obžalovaného. Pre tvrdenia predávajúcich o nevyplatení kúpnej ceny obžalovaným, nasvedčuje aj ďalší osud predávajúcej K. V., ktorá po predaji nehnuteľnosti bola odkázaná žiť pod schodmi miestneho kultúrneho domu. Ak by predávajúca K. V. bola disponovala sumou peňazí vyplatených od obžalovaného, zaiste by si z tejto bola mohla zabezpečiť riadne slušné bývanie a nie prebývať pod schodmi kultúrneho domu, naviac, v jej vyššom veku. Krajský súd tiež poukazuje na okolnosti, za ktorých boli obžalovaným uvádzané potvrdenia o prevzatí kúpnej ceny predávajúcimi podpisované. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, predávajúci tieto podpisovali s inými listinami, ktoré si pred podpisom nečítali. S prihliadnutím na skutočnosť, že v prípade predávajúcich sa jednalo o osoby bez právnického, či ekonomického vzdelania, s nižším vzdelaním, bez predchádzajúcich skúseností s takýmto obchodom, obžalovanému sa zjavne jednoducho podarilo dosiahnuť, aby predávajúci spolu s ďalšími listinami podpísali aj potvrdenie o prevzatí časti kúpnej ceny predávajúcimi, aj keď to vôbec nezodpovedalo skutočnosti a obžalovaný predávajúcim reálne kúpnu cenu nevyplatil. Neseriózne správanie obžalovaného tak voči predávajúcim poškodeným, ako aj voči kupujúcej, nakoniec viedlo k tomu, že aj keď realitná kancelária obžalovaného zabezpečovala
predaj domu poškodených, predaj pozemku si následne riešila sama kupujúca s predávajúcimi, mimo realitnú kanceláriu obžalovaného a peniaze za pozemok kupujúca už ani nepoukazovala na účet realitnej kancelárie obžalovaného. Ak by obžalovaný bol mal záujem prostredníctvom svojej realitnej kancelárie riadne a seriózne realizovať predaj nehnuteľností predávajúcich kupujúcej P. F., bol by podľa pôvodnej dohody z kúpnej ceny prijatej od kupujúcej F. riadne povyplácal exekúcie na predávaných nehnuteľnostiach a zvyšok kúpnej ceny vyplatil predávajúcim. Už samotná skutočnosť, že obžalovaný exekúcie podľa pôvodnej dohody nevyplatil, nasvedčuje tomu, že obžalovaný mal prioritný úmysel ponechať si celú kupujúcou poukázanú kúpnu cenu pre svoju potrebu a z tejto nevyplatiť ani exekúcie, ani ju nevyplatiť predávajúcim.
Tvrdenie obžalovaného o vyplatení kúpnej ceny predávajúcim, aj napriek obžalovaným uvádzaným potvrdeniam o prevzatí kúpnej ceny predávajúcimi a nimi aj podpísanými, krajský súd vyhodnotil ako nehodnoverné aj vzhľadom na ďalšie, z vykonaného dokazovania vyplývajúce skutočnosti:
Podľa potvrdení mal obžalovaný predávajúcim K. V., P. V. a I. V. dňa 20.5.2014 vyplatiť časť kúpnej ceny spolu v sume 24.000,- Eur. Je úplne nelogické, aby obžalovaný ako zástupca realitnej kancelárie vyplácal predávajúcim takúto vysokú sumu titulom časti kúpnej ceny ešte pred podpisom kúpnej zmluvy, ktorá bola podpísaná až oveľa neskôr dňa 17.10.2014. Naviac, ku dňu 20.5.2014 kupujúca poukázala na účet realitnej kancelárie iba časť kúpnej ceny vo výške 3.000,- Eur, a to dňa 12.5.2014. Je neuveriteľné a nelogické, aby obžalovaný ako zástupca realitnej kancelárie za situácie, keď kupujúca poukázala na účet realitnej kancelárie iba časť kúpnej ceny 3.000,- Eur, predávajúcim vyplatil titulom časti kúpnej ceny oveľa vyššiu sumu 24.000,-Eur a to, keď ešte ani nebola podpísaná kúpna zmluva a tak predávajúci, ako aj kupujúca boli pre neho v podstate cudzie a neznáme osoby. Nelogicky pre krajský súd vyznieva aj tá skutočnosť, že obžalovaný mal podľa jeho tvrdenia a podľa potvrdení o vyplatení kúpnej ceny, vyplatiť predávajúcim sumu 38.000,- Eur (dňa 20.5.2014 K. V., I. V., P. V. každému z nich po 8.000,- Eur a dňa 17.10.2014 K. V. a P. V. každému z nich pod 7.000,- Eur). Predávajúci však nemali nárok na vyplatenie takejto sumy 38.000,- Eur, ale len sumy 35.000,- Eur. Z vykonaného dokazovania nesporene vyplynulo, že kupujúca P. F. poukázala na účet realitnej kancelárie obžalovaného titulom kúpnej ceny sumu 42.000,- Eur, pričom obžalovaný mal nárok na dojednanú províziu 7.000,- Eur, čo po odrátaní tejto sumy z poukázanej kúpnej ceny predstavuje 35.000,- Eur. Obžalovaný nemal žiaden dôvod predávajúcim vyplatiť vyššiu sumu 38.000,- Eur, ako to obžalovaný tvrdí a preukazuje potvrdeniami o vyplatení kúpnej ceny podpísanými predávajúcimi. Uvedenú skutočnosť, keď obžalovaný tvrdí, že predávajúcim vyplatil takúto sumu 38.000,- Eur a aj vystavené potvrdenia o prevzatí kúpnej ceny predávajúcimi sú spolu na sumu 38.000,- Eur, je možné vysvetliť tak, že obžalovaný v čase, keď vyhotovil a dával predávajúcim podpisovať tieto potvrdenia, si neuvedomil, resp. ešte nevedel, že pozemok predávajúcich sa už nebude predávať cez jeho realitnú kanceláriu, ale tento obchod si už zrealizuje sama kupujúca s predávajúcimi. Totiž, predávajúcim by prináležalo vyplatenie kúpnej ceny 38.000,- Eur za stavu, ak by realitná kancelária obžalovaného bola predávala tak dom, ako aj pozemok predávajúcich (kúpna cena domu 42.000,- Eur, k tomu kúpna cena za pozemok 3.000,-Eur, čo spolu predstavuje 45.000,- Eur a od tejto sumy by sa odpočítala dohodnutá provízia pre obžalovaného 7.000,- Eur, čo v konečnom dôsledku činí sumu 38.000,- Eur). Realitná kancelária obžalovaného mala pôvodne realizovať nielen predaj domu, ale aj pozemku predávajúcich pre kupujúcu, no vzhľadom na neserióznosť jednania obžalovaného tak vo vzťahu ku kupujúcej, ako aj vo vzťahu k predávajúcim, v konečnom dôsledku bol prostredníctvom realitnej kancelárie obžalovaného predaný iba dom a predaj pozemku sa už následne realizoval mimo realitnú kanceláriu obžalovaného. Krajský súd tiež poukazuje na ďalší fakt, ktorý nasvedčuje tomu, že obžalovaný v skutočnosti predávajúcim kúpnu cenu nevyplatil. Obžalovaný uvádzal nemalé výdavky, ktoré mal mať v súvislosti s realizáciou tohto realitného prípadu a to náklady na vypracovanie geometrického plánu cca 300,- Eur, náklady spojené s dodatočným dedičským konaním 273,- Eur, správny poplatok za podanie návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností 66,- Eur, hotové výdavky za úradné overovanie podpisov na dokumentoch a zmluvách cca vo výške 150,- Eur, cestovné náklady. Je zrejmé, že ak by obžalovaný bol skutočne predávajúcim vyplatil kúpnu cenu za nehnuteľnosti, bol by si tieto nemalé výdavky zrazil z vyplácanej kúpnej ceny, nakoľko krajský súd nezistil žiadnu takú dohodu obžalovaného s predávajúcimi, že tieto výdavky bude znášať sám. Je zjavné, že nakoľko obžalovaný predávajúcim kúpnu cenu nevyplatil, ani od nich náhradu týchto vynaložených nákladov nepožadoval, nakoľko tieto predstavujú zanedbateľnú sumu oproti tomu, akú sumu získal nevyplatením kúpnej ceny predávajúcim.
Obžalovaný spochybňoval hodnovernosť podstatných svedkov v tejto trestnej veci, a to K. V., P. V. a I. V., keď títo v rámci svojich výpovedí nevedeli uviesť niektoré skutočnosti týkajúce sa predaja ich nehnuteľností (napr. aká kúpna cena im mala byť vyplatená). V tejto súvislosti však krajský súd považuje za potrebné zohľadniť osoby menovaných svedkov, keď tieto nemajú žiadne ekonomické, ani právne vzdelanie, majú nižšie vzdelanie, jednalo sa o prvú záležitosť takejto povahy, ktorú riešili, z kúpnej ceny mali byť povyplácané viaceré exekúcie, menil sa okruh predávajúcich, keď tento sa po dodatočnom dedičskom konaní zredukoval. Ďalej pokiaľ obžalovaný spochybňoval relevantnosť a hodnovernosť výpovedí svedkýň K. V. a I. V., ktoré pred výsluchom na hlavnom pojednávaní mali užiť liek Neurol, k uvedenému krajský súd poznamenáva, po dôslednom oboznámení sa s výpoveďami týchto svedkýň, že uvedený liek nemohol mať žiaden podstatnejší vplyv na ich schopnosť riadne vypovedať, vzhľadom na obsah ich výpovedí na hlavnom pojednávaní, ktoré naviac v podstatných bodoch korešpondujú s ich výpoveďami z prípravného konania.
Obžalovaný svoju obhajobu ohľadne riadneho vyplatenia kúpnej ceny predávajúcim založil tiež na časti výpovede svedka poškodeného P. V. na hlavnom pojednávaní, keď tento svedok tvrdil, že sumu 7.000,- Eur z kúpnej ceny mal zobrať X. H. na vyplatenie dlhov. Uvedené tvrdenie svedka V. však svedok X. H. vysvetlil v rámci výpovede na hlavnom pojednávaní. V skutočnosti išlo o to, že predávajúcim ponúkol, že za nich vyplatí exekúcie na predávanej nehnuteľnosti a za týmto účelom im požičia sumu 7.000,- Eur. O uvedenom aj spísali zmluvu, ktorou disponuje a v rámci ktorej boli konkretizované exekúcie, ktoré sa mali vyplatiť. K realizácii tejto zmluvy však nedošlo, nakoľko nedostali úver z banky a teda exekúcie na nehnuteľnosti nevyplácali. K tomuto svedkovi krajský súd poznamenáva, že sa jedná o priateľa svedkyne kupujúcej P. F.. Preskúmaním spisového materiálu však krajský súd zistil, že okresný súd pochybil, keď výšku škody spôsobenej protiprávnym konaním obžalovaného zhodne s obžalobou určil sumou 38.000,- Eur. Z vykonaného dokazovania, osobitne z výpisov z účtu realitnej kancelárie obžalovaného vyplynulo, že kupujúca P. F. na účet tejto realitnej kancelárie titulom kúpnej ceny za nehnuteľnosť poškodených poukázala celkom sumu 42.000,- Eur. Obžalovaný mal nárok ponechať si províziu 7.000,- Eur, nakoľko v súlade s predchádzajúcou dohodou s poškodenými predávajúcimi zabezpečil predaj ich nehnuteľností domu s pozemkom za sumu 45.000,- Eur. Po odrátaní provízie 7.000,- Eur, na ktorú mal obžalovaný nesporne nárok, zo sumy 42.000,- Eur poukázanej ako kúpnej ceny na účet realitnej kancelárie obžalovaného kupujúcou, mal obžalovaný poškodeným predávajúcim K. V. a P. V. ako podielovým spoluvlastníkom predávaného domu, vyplatiť sumu 35.000,- Eur. Z výpovedí poškodených na hlavnom pojednávaní však vyplynulo, že obžalovaný dal K. V. iba sumu 30,- Eur a P. V. 40,- Eur. Teda po odrátaní týchto súm 30,- Eur a 40,- Eur zo sumy 35.000,- Eur, krajský súd ustálil, že obžalovaný poškodeným K. V. a P. V. nevyplatil časť kúpnej ceny spolu vo výške 34.930,- Eur a takúto sumu si neoprávnene ponechal pre svoju potrebu. Po tomto zistení potom krajský súd po zrušení rozsudku okresného súdu, sám vo veci rozhodol a v rámci opisu skutku v rozsudku uviedol správne zistenú výšku škody v nižšej sume 34.930,- Eur. V súvislosti s takýmto ustálením výšky spôsobenej škody krajský súd, vzhľadom na odvolaciu námietku obžalovaného, uvádza, že škodou nie je suma, ktorú si poškodení uplatnia v trestnom konaní v rámci ich nároku na náhradu škody, ale výška škody zistená a ustálená vykonaným dokazovaním. Pri úvahe, akú predniesol obžalovaný v rámci písomného zdôvodnenia odvolania, by potom za situácie, ak by si poškodení náhradu škody vôbec neuplatnili, aj keď reálne vznikla, musel súd absurdne konštatovať, že obžalovaný nespôsobil žiadnu škodu a obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.
Aj napriek tomu, že krajský súd výšku škody ustálil v nižšej sume 34.930,- Eur ako okresný súd, aj naďalej je na mieste protiprávne konanie obžalovaného právne kvalifikovať zhodne s okresným súdom ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. Obžalovaný protiprávnym konaním popísaným vo výrokovej časti rozsudku si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu s poukazom na § 125 Tr. zák. Obžalovaný tak nepochybne konal s priamym úmyslom podľa § 15 písm. a) Tr. zák., nakoľko chcel spôsobom uvedeným v tomto zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom. Obžalovaný napriek tomu, že si bol vedomý toho, že časť kúpnej ceny vo výške 34.930,- Eur prináleží poškodeným predávajúcim a týmto má byť vyplatená, časť kúpnej ceny v takejto sume si neoprávnene ponechal pre svoje potreby a poškodeným ju nevyplatil.
Ak obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania tvrdí, že v tejto veci ide medzi realitnou kanceláriou obžalovaného a poškodenými predávajúcimi o súkromnoprávny vzťah, na ktorý nie je na mieste aplikovať normy trestného práva (zásada ultima ratio), krajský súd sa s uvedeným nestotožňuje. Platí, že či už občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah má vlastný právny rámec určený ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Ak však konaním fyzickej osoby v priebehu dotknutých udalostí dôjde k naplneniu zákonných znakov trestného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a následne súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Trestného poriadku, aplikujúc pritom príslušné ustanovenia Trestného zákona, ktorých skutková podstata bola protiprávnym konaním obžalovaného naplnená. Krajský súd si je pritom vedomý subsidiárneho postavenia trestného práva ako právneho odvetvia, ktoré nastupuje ako ultima ratio (posledná a krajná možnosť) pri vzťahoch chránených inými právnymi odvetviami. Úlohou trestného práva je v tomto smere postihovať osoby, ktorých konaním (neoprávneným zásahom) je trestnou normou chránený záujem natoľko poškodený (ohrozený), že právne prostriedky iných právnych odvetví na ochranu tohto záujmu nepostačujú. Z tohto pohľadu je potrebné vždy skúmať nielen následok konania (spôsobenú škodu), ale aj intenzitu, charakter a pohnútku konania dotknutej osoby. Pravidlo „ultima ratio" možno uplatniť pri prečinoch prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák. V tomto konkrétnom prípade sa však obžalovaný dopustil natoľko závažného protiprávneho konania (vzhľadom na výšku spôsobenej škody), keď jeho protiprávne konanie je zločinom sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. a za tohto stavu, v zmysle vyššie uvedeného výkladu, nie je aplikácia zásady „ultima ratio" na mieste.
Dôsledným oboznámením sa s obsahom spisového materiálu krajský súd nezistil namietané porušenie zásady kontradiktórnosti konania s poukazom na § 213 Tr. por. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že na zachovanie zásady kontradiktórnosti konania postačuje, ak je o úkone upovedomený obhajca obžalovaného, teda nevyžaduje sa, aby bol súčasne upovedomený aj obžalovaný. Naviac, svedkovia, ktorí boli v tejto veci vypočutí v prípravnom konaní, boli súčasne predvolaní a vypočutí aj na hlavnom pojednávaní, kde mal obžalovaný, resp. jeho obhajca možnosť klásť im otázky. Krajský súd pritom nezistil ani žiadne iné vážne porušenie procesných predpisov či už v rámci prípravného konania alebo v konaní pred súdom prvého stupňa.
Krajský súd nezistil nesprávnosť a nezákonnosť ani v postupe okresného súdu, ktorým odmietol dôkazný návrh obžalovaného na výsluch svedkyne P. F., pričom okresný súd svoje rozhodnutie aj náležite zdôvodnil. V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že v prípade svedkyne P. F. sa nejednalo o priameho svedka a táto svedkyňa by mohla disponovať len sprostredkovanými informáciami. Naviac, v tejto veci bolo pred okresným súdom vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ktorý súdu umožnil vo veci spoľahlivo rozhodnúť.
Na základe aktuálneho odpisu z registra trestov, výpisu z ústrednej evidencie priestupkov a správy z miesta bydliska na obžalovaného X. A., krajský súd ohľadne osoby obžalovaného mal preukázané nasledovné:
Na obžalovaného neboli zistené negatívne poznatky z miesta bydliska. V odpise z registra trestov nemá žiaden záznam ohľadne spáchania trestného činu. V evidencii priestupkov má 8 záznamov v súvislosti s porušením povinností vodiča z obdobia pred spáchaním skutku, za ktoré bol potrestaný blokovými pokutami a napomenutím.
Postupom podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. u obžalovaného nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť podľa § 37 Tr. zák. U obžalovaného nemožno konštatovať ani žiadnu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 Tr. zák. V prípade obžalovaného neprichádza do úvahy ani poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák., t.j. že obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život a to vzhľadom na početné priestupky pred spáchaním skutku, ktoré má obžalovaný vedené v evidencii priestupkov. Vedenie riadneho života totiž spočíva v tom, že osoba sa nedopúšťa protiprávneho konania nielen vo forme páchania trestných činov, ale aj priestupkov.
Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému X. A. krajský súd v súlade so zásadami ukladania trestu, zohľadniac najmä kritériá uvedené v § 34 ods. 1 a 4 Tr. zák., záujmy spoločnosti a obžalovaného, skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj pomery a možnosti nápravy obžalovaného, zhodne s okresným súdom považoval za primerané obžalovanému uložiť trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom určenej trestnej sadzby vo výmere 3 roky (obžalovanému bolo možné ukladať trest odňatia slobody v rozmedzí 3 až 10 rokov). Pri zohľadnení vyššie uvedených zákonných kritérií pre ukladanie trestov, majúc na zreteli účel trestu, krajský súd však na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že uloženie nepodmienečného
trestu odňatia slobody obžalovanému by bolo neprimerane prísnym a na dosiahnutie účelu trestu u obžalovaného, najmä na zabezpečenie jeho prevýchovy a nápravy, postačuje aj uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom a to za splnenia zákonných podmienok podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Takýto trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom určenej trestnej sadzby a súčasne s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom krajský súd obžalovanému ukladal najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že v prípade obžalovaného sa jedná o netrestanú osobu a tiež vzhľadom na výšku spôsobenej škody, ktorá predstavuje sumu pri dolnej hranici ustanovením § 125 ods. 1 Tr. zák. určeného intervalu značnej škody (značná škoda predstavuje sumu od 26.600,- Eur do 132.999,- Eur, pričom v tomto prípade bola spôsobená škoda vo výške 34.930,- Eur ). Vzhľadom na závažnosť spáchanej trestnej činnosti, výšku spôsobenej škody, krajský súd zároveň považoval za primerané a zákonné obžalovanému určiť skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 3 roky (v súlade s ustanovením § 51 ods. 2 Tr. zák. bolo možné obžalovanému určiť skúšobnú dobu na 1 až 5 rokov). Ako súčasť probačného dohľadu krajský súd za splnenia zákonných podmienok podľa § 51 ods. 4 písm. c) Tr. zák. s použitím § 51 ods. 2 Tr. zák. obžalovanému súčasne uložil povinnosť nahradiť poškodeným počas skúšobnej doby spôsobenú škodu. Majúc na zreteli účel trestu, keď trest plní predovšetkým funkciu ochrany spoločnosti, individuálnej a generálnej prevencie, krajský súd pri zohľadnení všetkých zákonných hľadísk považuje takto obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu s probačným dohľadom na 3 roky, za súčasného uloženia povinnosti nahradiť poškodeným počas plynutia skúšobnej doby spôsobenú škodu, za zákonný a spravodlivý a ktorý je objektívnym vyjadrením spáchanej trestnej činnosti.
Zhodne s odvolacími námietkami obžalovaného, krajský súd konštatuje, že okresný súd pochybil vo výroku o náhrade škody, ktorým obžalovanému uložil povinnosť zaplatiť poškodenej K. V. a P. V. spoločne a nerozdielne škodu vo výške 38.000,- Eur. Takéto rozhodnutie okresného súdu nie je zákonné a vecne správne. Ako už bolo vyššie uvedené, obžalovaný mal poškodeným vyplatiť kúpnu cenu 35.000,-Eur (po odpočítaní provízie 7.000,- Eur z kúpnej ceny poukázanej kupujúcou vo výške 42.000,- Eur na účet realitnej kancelárie obžalovaného). Nakoľko poškodení K. V. a P. V. boli v čase predaja nehnuteľnosti jej podielovými spoluvlastníkmi a to každý v podiele 1, každý z nich má nárok na vyplatenie polovice kúpnej ceny, t.j. 17.500,- Eur. Obžalovaný vyplatil K. V. z kúpnej ceny iba sumu 30,- Eur a P. V. 40,- Eur, teda v konečnom dôsledku by mala byť poškodenej K. V. vyplatená ešte časť kúpnej ceny vo výške 17.470,- Eur a poškodenému P. V. časť kúpnej ceny vo výške 17.460,- Eur. V zmysle § 46 ods. 3 Tr. por., návrh na náhradu škody však musí poškodený uplatniť najneskôr do skončenia vyšetrovania. Nakoľko poškodená K. V. si do skončenia vyšetrovania uplatnila nárok na náhradu škody len vo výške 3.000,- Eur a poškodený P. V. len v sume 15.000,- Eur, bolo možné obžalovanému uložiť povinnosť nahradiť poškodeným škodu len v takejto výške, v akej si ju uplatnili do skončenia vyšetrovania, a to za splnenia zákonných podmienok podľa § 287 ods. 1 Tr. por. Krajský súd uvedené pochybenie okresného súdu týkajúce sa rozhodnutia o nároku poškodených na náhradu škody potom napravil tak, že po zrušení rozsudku aj v tomto výroku o náhrade škody, sám rozhodol, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a so zvyškom nároku na náhradu škody poškodených podľa § 288 ods. 2 Tr. por. odkázal na civilný proces.
Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.