Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/81/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a JUDr. Rastislava Pellu v spore žalobcu: CONEX-BB s.r.o., sídlo: Selčianska cesta 75, Selce 976 11, IČO: 31 594 191, zastúpený advokátskou kanceláriou: URBÁNI & Partners s.r.o., sídlo: Skuteckého 17, Banská Bystrica 974 01, IČO: 36 646 181 proti žalovanému: A. B. – INT informačná technika, sídlo: 044 31 Družstevná pri Hornáde, Slnečná 171/3, IČO: 32 562 969, zastúpený fyzickou osobou: C. C. D., narodený: XX.X.XXXX, bytom: XXX XX E. XXX, v konaní o zaplatenie 635,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. - 124 zo dňa 15. januára 2019, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Košice II, č.k. - 124 zo dňa 15. januára 2019.

II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že vo výroku I uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 635,72 eur s 13,50 % ročným úrokom z omeškania od 22.12.2007 do zaplatenia, vo výroku II konanie ohľadom úrokov z omeškania v prevyšujúcej časti zastavil a vo výroku III priznal žalobcovi nárok na nahradenie trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil spôsobom uvedeným v odsekoch 2 až 7 tohto odôvodnenia. Žalobca svojou žalobou zo dňa 26.4.2011 navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 635,72 eur s príslušenstvom titulom práva na doplatenie zostatku kúpnej ceny za predaj tovaru vyúčtovaného k odplate daňovým dokladom žalobcu č. 460179 v sume 5.362,63 eur, z ktorej žalovaný dňa 21.12.2007 zaplatil časť v sume 4.726,91 eur. Ako príslušenstvo si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania 13,5 % z dlžnej sumy 635,72 eur ročne od 4.4.2006 do zaplatenia a tiež si uplatnil právo na nahradenie trov súdneho konania. Neskôr žalobca ohľadom úroku z omeškania zobral svoju žalobu čiastočne späť a to v časti za obdobie do 22.12.2007 (v tejto časti bolo konanie zastavené vo výroku II napadnutého rozsudku).

3. Súd prvej inštancie vo veci meritórne rozhodol už svojim skorším rozsudkom zo dňa 16.2.2012, ktorým žalobu zamietol a to z dôvodu, že žalovaný vzniesol námietku premlčania. V súvislosti s týmto rozhodnutím súd prvej inštancie konštatoval, že list žalovaného adresovaný žalobcovi zo dňa 28.4.2008 nie je možné považovať za platné uznanie záväzku žalovaným, ktoré by mohlo spôsobiť nové plynutie premlčacej doby. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd svojim uznesením č.k. -57 zo dňa 15.11.2013 rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 16.2.2012 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

4. Odvolací súd dal súdu prvej inštancie za pravdu v jeho zistení, že „odsúhlasenie zostatkov“ zo dňa 28.4.2008 nie je možné považovať za platné uznanie záväzku, avšak zároveň poukázal na nasledovné : 1, Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca na základe objednávky žalovaného dodal žalovanému tovar dňa 28.3.2006 a že faktúrou č. 460179 zo dňa 27.3.2006, splatnou dňa 3.4.2006 a doručenou žalovanému vyfakturoval dodaný tovar v cene 161.554,50 Sk (5.362,63 eur). Taktiež je nesporné, že žalovaný uhradil časť faktúry č. 460179 dňa 21.12.2007 vo výške 142.403,00 Sk t.j. v sume 4.726,91 eur. Sporná bola len skutočnosť, či žalovaný dlh uhradil v zmysle fakturácie pokiaľ sám tvrdil, že všetky úhrady vykonal, ako aj či čiastočným plnením (čiastočnou úhradou faktúry dňa 21.12.2007), vychádzajúc aj z podania žalovaného zo dňa 28.4.2008 (z účtovnej evidencie žalovaného), nastúpili účinky predpokladané zákonným ustanovením ; 2, Pokiaľ sa súd prvého stupňa uspokojil s tvrdením žalovaného „že neuznáva úhradu v žalovanej výške, nakoľko má za to, že všetky úhrady boli vykonané“ bez toho, aby vyzval žalovaného na zdokladovanie ním tvrdených skutočností, prípadne bez toho, aby objasnil toto svoje tvrdenie, nedostatočne zistil skutkový stav veci. Je totiž potrebné dať za pravdu odvolateľovi, že podkladom na platenie peňažného záväzku žalovaného je faktúra, v ktorej je uvedená výška záväzku žalovaného a lehota, v ktorej má záväzok splniť. Výška záväzku žalovaného vyplývajúca z predloženej faktúry však nekorešponduje s tvrdením žalovaného o splnení dlhu, pokiaľ len uviedol bez ďalšieho, že dlh splnil dňa 21.12.2007 zaplatením sumy 142.403,00 Sk (4.726,91 eur). Tvrdenie žalovaného nekorešponduje ani s jeho účtovnou evidenciou uvedenou v podaní zo dňa 28.4.2008, v rámci ktorej eviduje vo vzťahu k žalobcovi na úhradu spornej faktúry dlh vo výške minimálne 15.000,00 Sk (497,90 eur); 3, V nadväznosti na vyššie uvedené, súd prvého stupňa tiež pochybil, pokiaľ sa žiadnym spôsobom nezaoberal otázkou čiastočnej úhrady pohľadávky žalobcu žalovaným, ktorú úhradu žalovaný vykonal na faktúru č. 460179 dňa 21.12.2007 vo výške 142.403,00 Sk (4.726,91 eur), kedy nastupujú účinky predpokladané zákonným ust. . Je totiž potrebné zdôrazniť, že za uznanie nepremlčaného záväzku sa považuje aj právny úkon - čiastočné plnenie záväzku, ktoré má účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku; 4, V prejednávanej veci žalovaný nenamietal, že zo strany žalobcu tovar nebol dodaný a ani neuviedol žiadny dôvod, prečo mal za to, že dlh splnil (súd ani nezisťoval dôvod tvrdenia žalovaného). Žalovaný dňa 21.12.2007 aj čiastočne splatil svoj záväzok na zaplatenie kúpnej ceny, kedy v zmysle ust. platí vyvrátiteľná právna domnienka, že žalovaný uznáva kúpnu cenu dohodnutú v kúpnej zmluve ako platne dohodnutú a uznáva záväzok na zaplatenie neuhradenej časti kúpnej ceny. Žalovaný vychádzajúc aj z obsahu spisu doposiaľ žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by neuznával zvyšok dlhu, neuviedol.

5. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd uložil súdu prvého stupňa povinnosť v ďalšom konaní predovšetkým doplniť dokazovanie výsluchom žalovaného v intenciách odvolacieho súdu, vyzvať účastníkov aj na dokladovanie svojich tvrdení a v nadväznosti na zistené skutočnosti posúdiť, či čiastočnou úhradou faktúry dňa 21.12.2007 nastali účinky predpokladané zákonným ustanovením a to v nadväznosti aj na účtovnú evidenciu žalovaného uvádzanú v podaní zo dňa 28.4.2008.

6. Súd prvej inštancie na základe záväzných pokynov odvolacieho súdu doplnil dokazovanie, na základe čoho zistil, že : 1, žalovaný nepreukázal ním tvrdenú čiastočnú úhradu pohľadávky žalobcu v sumách 1.178,- Sk dňa 11.1.2007 a 2.973,50 Sk dňa 19.1.2007 a 2, listom zo dňa 24.4.2008 žalovaný sám uznal, že mu ostáva doplatiť 15.000,- Sk.

7. Ohľadom vyvrátiteľnej domnienky podľa , súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný žiadnymi tvrdeniami nepreukázal skutočnosť, že bol v presvedčení, že plnením zo dňa 21.12.2007 vykonal celú platbu, zaplatil celú kúpnu cenu, čo následne vyvrátil aj písomnými prejavmi, okrem iného odsúhlasením zostatkov zo dňa 24.4.2008. Žalovaný ani na základe výzvy súdu na zdokladovanie tvrdených skutočností nepredložil žiaden dôkaz a neuviedol skutočnosti, ktorými by poprel žalobou uplatnený nárok podľa , . Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu žalovaný nepreukázal tvrdené skutočnosti, t.j. že zaplatením časti kúpnej ceny bol v tom, že zaplatil celú kúpnu cenu a nepreukázal ani to, že by ďalším správaním poprel, že neuznáva zvyšnú časť peňažného dlhu proti žalobcovi.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, ktorým navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi danými v a . T.j. namietal, že : 1, súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a 2, súd vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne dôvody odvolania sú uvedené v nasledujúcich odsekoch 9 až 12 tohto odôvodnenia. Žalovaný vo svojom odvolaní síce vo všeobecnosti tvrdí, že odvolanie podáva voči celému rozsudku, avšak z obsahu odvolania je zrejmé, že v skutočnosti sa odvoláva iba voči výroku I a III rozsudku (t.j. nie voči čiastočnému zastaveniu konania o zaplatení časti úrokov z omeškania za obdobie od 4.4.2006 do 22.12.2007).

9. Žalovaný poukázal nato, že predmetom konania je doplatok faktúry žalobcu č. 460179, vystavenej na 5.362,62 eur a splatnej dňa 3.4.2006. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že dňa 21.12.2007 uhradil 4.792,92 eur a v roku 2008 došlo k elektronickej komunikácii medzi stranami sporu, podľa ktorej žalobca ako dlžnú sumu uvádzal už iba sumu 497,90 eur, následne nato komunikácia skončila a žalovaný mal zato, že všetko je v poriadku. Z uvedeného dôvodu žalovaného veľmi prekvapilo podanie žaloby.

10. Žalovaný tiež dodal, že podal námietku premlčania, pričom súd prvej inštancie to uznal a žalobu zamietol. Následné rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel nepovažuje žalovaný za správne a odmieta ho, pretože o uznaní dlhu pri čiastočnom plnení podľa nemožno hovoriť, ak zo vzájomnej komunikácie medzi stranami vyplýva, že nejde o uznanie aj zvyšku záväzku. K tomuto žalovaný namietal, že z komunikácie v roku 2008, ktorá neviedla k žiadnemu záveru, jasne vyplýva, že žalovaný dal konkludentne dostatočne najavo, že úhrada pohľadávky je konečná. Na potvrdenie opodstatnenosti svojho stanoviska žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. apríla 2011, č.k. -141.

11. Žalovaný tiež namietal, že pokiaľ bol žalobca presvedčený o správnosti svojej pohľadávky, tak mal povinnosť ju zažalovať do 4 rokov od splatnosti faktúry a to najneskôr do 4.4.2010, preto keď bola žaloba podaná až v roku 2011, tak nárok žalobcu je jednoznačne premlčaný.

12. Podľa žalovaného žalobca sám presne nevie, kedy začala nová premlčacia lehota plynúť, o čom svedčí aj to, že by si musel uplatniť úrok z omeškania od nového začatia plynutia premlčacej doby a nie od 4.4.2006. Uplatňovaním si úroku od dátumu pôvodnej splatnosti znamená, že nedošlo k plynutiu novej premlčacej doby.

13. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril svojim podaním zo dňa 8.4.2019 tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a žalobcovi priznať právo na nahradenie trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré náležite právne posúdil, preto podľa neho nie sú naplnené žalovaným uvedené odvolacie dôvody.

14. Podľa žalobcu žalovaný nesplnil svoje dôkazné bremeno v tom zmysle, žeby vyvrátil zákonnú domnienku uznania záväzku čiastočným plnením podľa . Nekonanie žalovaného po jeho čiastočnej úhrade dňa 21.12.2007, podľa žalobcu nie je možné považovať za naplnenie vyvrátiteľnej domnienky o uznaní záväzku.

15. K žalovaným označenému judikátu Najvyššieho súdu ČR žalobca uviedol, že tento judikát nie je možné na danú vec aplikovať, pretože išlo o inú skutkovú situáciu. Konkrétne poukázal nato, že v spomínanom konaní žalovaný ako objednávateľ hneď po prevzatí diela žiadal zľavu z ceny diela a ešte pred vykonaním čiastočnej úhrady došlo k rozsiahlym rokovaniam strán, z ktorých bolo zrejmé, že zo strany objednávateľa nedôjde k celkovej úhrade diela. Naproti tomu v tomto konaní žalovaný voči fakturácii nič nenamietal, pričom pred vykonaním čiastočnej úhrady 4.726,90 eur (dňa 21.12.2007) a ani po nej žalobcovi neoznámil, že k úhrade zostatku faktúry nedôjde. Žalobca na podporu svojho stanoviska v súvislosti s dôkazným bremenom žalovaného (preukázanie vyvrátenia domnienky podľa ) poukázal na 2 judikáty a to na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 7.5.2003 sp. zn. a rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.8.2004 sp. zn. .

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa . Odvolanie prejednal podľa až a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

17. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle a odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

18. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú závery súdu prvej inštancie vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje ( ). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia z hľadiska hmotného práva, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní, odvolací súd uvádza nasledovné:

19. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie (vo svojom skoršom rozhodnutí zo dňa 15.11.2013 to uviedol aj odvolací súd), tak nespornými vo veci samej boli nasledovné skutočnosti : 1, žalobca na základe objednávky žalovaného dodal žalovanému tovar dňa 28.3.2006 a že faktúrou č. 460179 zo dňa 27.3.2006, splatnou dňa 3.4.2006 a doručenou žalovanému vyfakturoval dodaný tovar v cene 161.554,50 Sk (5.362,63 eur) a 2, žalovaný uhradil časť faktúry č. 460179 dňa 21.12.2007 vo výške 142.403,00 Sk t.j. v sume 4.726,91 eur. Žalovaný v odvolacom konaní už nenamietal uskutočnenie ním tvrdených 2 čiastočných platieb (1.178,- Sk dňa 11.1.2007 a 2.973,50 Sk dňa 19.1.2007).

20. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo pre rozhodnutie vo veci samej podstatným právne uzavrieť, či plnenie žalovaného dňa 21.12.2007 (čiastočná úhrada faktúry v sume 4.726,91 eur) je možné považovať za uznanie zostatku záväzku podľa . Toto je podstatné z dôvodu, že žalovaný na svoju obranu vzniesol námietku premlčania.

21. Podľa a : „(1) Ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti. (3) Ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.“

22. Čiastočné plnenie podľa má účinky uznania záväzku len za splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku. Pre posúdenie splnenia tejto podmienky je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Nie je potom rozhodujúce, či dlžník čiastočným plnením zamýšľa spôsobiť uznanie zvyšnej časti záväzku. Pri čiastočnom plnení je preto namieste obozretnosť dlžníka. Ak nechce svojím čiastočným plnením spôsobiť uznanie aj zvyšnej časti dlhu, treba to výslovne vyhlásiť. V opačnom prípade sa môže stať, že hoci to dlžník nezamýšľal, jeho čiastočné plnenie bude mať následky uznania zvyšnej časti záväzku. Ak dlžník zaplatí časť záväzku, ktoré spôsobí uznanie zvyšku dlhu, nemôže po jeho zaplatení namietať premlčanie dlhu.

23. Ako to zistil súd prvej inštancie, tak z vykonaného dokazovania vyplynuli nasledovné skutočnosti. Žalovaný dňa 21.12.2007 uhradil žalobcovi časť jeho pohľadávky v sume 4.726,91 eur. Žalovaný dňa 2.3.2008 zaslal žalobcovi svoje odsúhlasenie zostatkov za obdobie od 1.1.2006 do 31.12.2007, podľa ktorého uvádza, že z faktúry žalobcu 460179 mu zostáva zaplatiť sumu 19.151,50 Sk (635,72 eur). Žalovaný dňa 24.4.2008 zaslal žalobcovi nové odsúhlasenie zostatkov k faktúre 460179, podľa ktorého mu zostáva doplatiť sumu vo výške 15.000,- Sk (497,91 eur). Žalobca dňa 28.4.2008 zaslal žalovanému oznámenie, že voči nemu stále eviduje ako neuhradenú sumu vo výške 19.151,50 Sk.

24. Žalovaný dňa 21.12.2007 uhradil žalobcovi podstatnú časť jeho pohľadávky vyúčtovanej faktúrou č. 460179, pričom v čase tejto čiastočnej úhrady žiadnym spôsobom neupozornil žalobcu, že zostatok jeho pohľadávky 635,72 eur mu neuhradí. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal (ani to netvrdil), žeby žalobcu ku dňu čiastočnej úhrady upozornil, že mu jeho pohľadávku vyúčtovanú faktúrou č. 460179 neuhradí a logicky teda neuviedol ani žiadny konkrétny dôvod jej neuhradenia. V konaní navyše nebolo žiadnym spôsobom preukázané a ani žalovaným tvrdené, žeby rozporoval opodstatnenosť pohľadávky, ktorú si žalobca voči nemu vyúčtoval predmetnou faktúrou.

25. Vychádzajúc z výkladu k obsahu ustanovenia vyplýva (viď ods. 23) a z okolností prípadu uvedených v predchádzajúcom odseku, teda súd prvej inštancie správne rozhodol, ak čiastočnú úhradu záväzku žalovaným dňa 21.12.2007 uzavrel ako uznanie zostatku záväzku. Táto skutočnosť (uznanie zostatku záväzku) zo zákona spôsobila, že od 21.12.2007 začala

plynúť nová 4 ročná premlčacia lehota, pričom žalobca podal svoju žalobu dňa 26.4.2011, t.j. ešte pred jej uplynutím. Pohľadávky žalobcu uplatnená v tomto konaní teda nie je premlčaná.

26. Je potrebné uvedomiť si skutočnosť, že k predmetnému úkonu žalovaného (úhrada 4.726,91 eur), t.j. k uznaniu záväzku došlo dňa 21.12.2007. Žalovaný na svoju obranu uvádza, že ku korešpondencii, z ktorej by malo byť zrejmé, že neuznáva zostatok pohľadávky žalobcu, došlo až v priebehu roka 2008. Táto korešpondencia teda bola uskutočnená až dodatočne, t.j. až po platnom uznaní záväzku, ku ktorému došlo dňa 21.12.2007.

27. V súvislosti s predmetnou korešpondenciou odvolací súd poukazuje na rozporné stanoviská samotného žalovaného, keď vo svojom liste adresovanom žalobcovi zo dňa 2.3.2008 uznáva zostatok záväzku vo výške 19.151.50 Sk a neskôr dňa 24.4.2008 už uvádza, že zostatok záväzku je iba 15.000,- Sk. Ak mal žalovaný takéto rozdielne vyjadrenia, tak je otázne a nijako nepreukázené, aké bolo jeho stanovisko k pohľadávke žalobcu ku dňu 21.12.2007, kedy došlo k uznaniu záväzku (dôkazné bremeno v tomto smere je na žalovanom).

28. Žalovaný vo svojom odvolaní poukázal na vyššie uvedený judikát Najvyššieho súdu Českej republiky. V tomto smere sa odvolací súd stotožňuje so stanoviskom žalobcu, podľa ktorého ide o iný skutkový stav ako je to v tomto prípade, t.j. toto rozhodnutie je pre rozhodnutie v tejto veci právne irelevantné. Naproti tomu odvolací súd poukazuje na iný judikát, konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2007, sp. zn. , ktorý okrem iného konštatoval : „Dlžník svoj záväzok čiastočne splnil a toto plnenie má účinky uznania aj zvyšku dlhu. Dlžník žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by neuznával zvyšok dlhu, neuviedol. Možno teda dôvodne predpokladať, že zaplatením časti faktúr uznal aj zvyšok dlhu. Právo navrhovateľa teda nie je premlčané.“

29. Odvolací súd preto podľa potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vrátane priznaných úrokov z omeškania ako vecne správny. Rovnako potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania ako vecne správny.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v . Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa . V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).