Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12C-54-2005.pdf
PDF · 122.69 KB
Case nature
Area
Subarea
12C/54/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Myrtill Vojtekovou v právnej veci žalobcu: AGRONET, s.r.o., so sídlom: Čierny Brod 357, IČO: 34 098 801, zastúpený: JUDr. Pavol Siváček, advokát so sídlom Timravina 9, Bratislava, proti žalovanému: N. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. XXX, T., zastúpený: JUDr. Nadežda Boľová, advokátka so sídlom Šafárikova 1522, Galanta, o zaplatenie 17.169,55 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žaloba sa zamieta.
II. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21.3.2005 žiadal súd, aby žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 459.374, Sk/15.248,42 Eur s príslušenstvom, ktorú žalobu niekoľkokrát rozšíril a zmenil s tým, že pokiaľ ide o rozšírenie žaloby, toto pozostávalo z navýšenia žalovanej sumy o 1.921,11 Eur ako rozdielu medzi pôvodne žalovanou výškou náhrady škody a následne škodou zistenou súdnym znalcom v trestnom konaní. Ďalej rozšírenie žaloby predstavovalo nárok na náhradu škody, ktorá žalobcovi mala vzniknúť vo výške 1.538,09 Eur z dôvodu, že žalobca ako zamestnávateľ žalovaného musel v tejto výške uhradiť pokutu zmluvnému partnerovi za neuskutočnenú prepravu. Takto uplatnené nároky odôvodnil tým, že žalovaný ako jeho zamestnanec od 1.1.2001 do 31.7.2004 ako vodič nákladného motorového vozidla značky Scania R-113HA 4x2, EČ GA 98-41, neskôr nákladného motorového vozidla značky Scania-R124LA 4X2420, EČ GA-842 AT patriacich žalobcovi, vychádzajúc z manuálnych záznamov o prevádzke vozidla nákladnej dopravy a tachografových záznamov vykázal o 37.072 km vyšší počet najazdených km ako skutočne odjazdil s tým, že na základe toho čerpal väčšie množstvo nafty, než bola reálna spotreba predmetných vozidiel, čím spôsobil žalobcovi škodu v žalovanej výške. Okrem toho žalobca dôvodil, že v dôsledku nenastúpenia do práce odporcom dňa 11.1.2005 a 12.2.2005 žalobca nemohol splniť objednávku obchodného partnera, za čo mu bola uložená pokuta 1.538,09 Eur, ktorá suma po zaplatení pokuty predstavovala výšku škody, za ktorú zodpovedal žalovaný.
2. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, žiadal ju zamietnuť ako nedôvodnú, nakoľko podľa jeho názoru žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, že žalovaný skutočne načerpal väčšie množstvo nafty, než ako bola reálna spotreba vyššie citovaných nákladných vozidiel a počet najazdených kilometrov týmito vozidlami a teda že v žalovanom rozsahu došlo k vzniku škody na strane žalobcu, za ktorú by zodpovedal žalovaný. V tejto súvislosti poukázal na výsledky vykonaného dokazovania vykonaného v konaní vedenom pred Okresným súdom Galanta pod sp. zn 3T/108/2007, kde Krajský súd Trnava rozhodujúc o odvolaní voči rozhodnutiu prvostupňového súdu skonštatoval, že ten istý skutok, na ktorom základe žalobca si aj v tomto konaní uplatňuje nárok na
náhradu škody, sa nestal a teda nie je vôbec reálne zaoberať sa samotnou výškou škody, prípadne zodpovednosťou žalovaného za takúto škodu. Pokiaľ aj v trestnom konaní došlo k vyčísleniu škody súdnym znalcom, tento znalecký posudok a jeho závery boli postavené v prevažnej miere len na úvahách znalca, pričom samotný znalec v posudku konštatoval, že vzhľadom na nedostatok listinných dôkazov preukazujúcich výšku škody, dospel k výpočtu škody len na základe svojich úvah. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody za zaplatenú pokutu, žalovaný vzniesol námietku premlčania a v tejto časti žiadal z takéhoto dôvodu návrh zamietnuť ako nedôvodný.
3. Žalovaný ďalej poprel skutkové tvrdenia žalobcu, že uzatvoril s ním dohodou o hmotnej zodpovednosti za hospodárenie s platobnými tankovacími kartami Slovnaft, DKV a Shell, z ktorej zodpovednosti v podstate žalobca v konaní vyvodzoval zodpovednosť žalovaného za stratu na zverených hodnotách. Okrem toho pokiaľ ide o žalobcom predložené dohody o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo z 15.7.1997 a 9.1.1998, tieto považoval za neplatné z dôvodu, že obe boli jednostranne zo strany žalobcu rozširované a zároveň pokiaľ ide o vymedzenie zverených hodnôt, neurčité. Okrem toho žalobcom predloženú dohodu o uznaní záväzku z 25.1.2005 taktiež považoval za neuzatvorenú z dôvodu, že takúto žalovaný nikdy nepodpísal.
4. Súd po vykonanom dokazovaní, a to výsluchom strán, výsluchom svedkov, listinnými dôkazmi predloženými stranami, najmä pracovnou zmluvou z 15.7.1997, dohodou o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo z 15.7.1997, dohodou o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo z 9.1.1998, dohodou o hmotnej zodpovednosti z 15.7.1997, dohodou o náhrade škody z 25.1.2005, výdavkovým dokladom č. 555506 z 26.1.2005, trestným spisom Okresného súdu sp. zn. 3T/108/2007, kópiou znaleckého posudku JUDr. Igora Nitrianskeho č. 49/2012 z 6.9.2012, rozhodol vo veci samej rozsudkom zo dňa 23.10.2014, č.k. 12C/54/2005-554, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že žalobu v časti náhrady škody v sume 1.538,09 Eur s príslušenstvom považoval za premlčanú a v časti náhrady škody vo výške 17.169,55 Eur za nedôvodnú.
5. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 21.12.2015, č.k. 23Co/798/2014-600 vyššie citovaný rozsudok tunajšieho súdu v žalobcom napadnutej zamietajúcej časti v sume 1.538,10 Eur s 13,75 % úrokom z omeškania od 31.7.2006 do zaplatenia potvrdil a vo zvyšku v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania výsluchom strán k uplatnenému nároku a k realizácií dohody o hmotnej zodpovednosti, zistenia, aké hodnoty podľa dohody o hmotnej zodpovednosti žalovaný skutočne prevzal, doplnenia dokazovania na preukázanie možnosti žalobcu porovnať si vykázané množstvo spotrebovanej nafty a dojazdených kilometrov na tachometri motorového vozidla, ako aj iné podobné kontroly jazdy s motorovým vozidlom, vykonania znaleckého dokazovania za účelom ustálenia prípadnej nadspotreby nafty na jednotlivé trasy jázd podľa zachovaných kotúčov, ustálenia, či tu došlo ku škode vo forme schodku, prípadne ku škode, ktorú je zamestnanec povinný zamestnávateľovi uhradiť podľa všeobecnej zodpovednosti.
6. Žalobca písomným podaním, ktoré bolo doručené súdu dňa 6.9.2016, navrhol doplniť dokazovanie k zisteniu spotreby a teda aj výšky škody oboznámením sa so znaleckým posudkom č. 186/2006, znalca X.. N. Š. a do spisu založenými odpoveďami menovaného znalca na otázky k znaleckému posudku č. 1806/2006. Ďalej navrhol vypočuť strany k otázke príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Do spisu založil preberacie protokoly k tankovacím kartám, ktoré žalovaný prebral a používal v rozhodujúcom období.
7. Žalovaný návrh na doplnenie dokazovania nemal.
8. Tunajší súd na pojednávaní konanom dňa 4.7.2017 vykonal doplnenie dokazovania výsluchom žalobkyne. Strany nemali námietky k vykonanému dokazovaniu a nemali žiadne nové návrhy na doplnenie dokazovania.
9. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 4.7.2017 sa pridržiavala svojich doterajších vyjadrení, dôkazov, ktoré boli vykonané na ústnych pojednávaniach, ktoré podľa jej názoru potvrdzujú, že žalovaný počas inkriminovaného obdobia úmyselne vytváral pri vykazovaní najazdených kilometrov len takú situáciu, aby bola vhodná a výhodná pre neho a aby mal na úkor zamestnávateľa neoprávnený zisk, resp. príjem, s čím spôsobil škodu, ktorý vyčíslili a ktorú vyčíslil aj znalec z odboru dopravy, Ing. Škripko. Žalovaného prijali do pracovného pomeru dňa 15.7.1997 na základe pracovnej zmluvy ako vodiča. Termín nástupu
na jazdu mu bol oznámený vždy vopred. Bol riadne oboznámený s pracovným poriadkom, s právnymi predpismi na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tak ako aj jeho povinnosťami týkajúce sa vnútroštátnej a medzinárodnej kamiónovej dopravy, ktoré musí a je povinný pri svojej práci dodržiavať. Pri nástupe do zamestnania, čiže 15.7.1997 boli vyhotovené písomné doklady, dohoda o hmotnej zodpovednosti a dohoda o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravované náklady. Zdôraznila, že na dohode o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad boli dopisované so súhlasom žalovaného vozidlá, ktoré on prevzal keď ich kúpili. Na základe písomne uzatvorenej dohody o hmotnej zodpovednosti podľa § 176 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., boli žalovanému odovzdané platobné tankovacie karty s identifikačným číslom a s evidenčným číslom motorového vozidla na základe preberacích, odovzdávacích protokolov počas trvania pracovného pomeru, na ktorých mal žalovaný výlučné dispozičné právo. Čiže iný zamestnanec nemohol s nimi disponovať, pretože platobné tankovacie karty žalovaný mal vo výlučnej držbe. S týmito kartami nakupoval pohonné látky v zahraničí a na Slovensku a na základe týchto tankovacích kariet podpisoval potvrdenky, ktoré mu na čerpacích staniciach na Slovensku a v zahraničí odovzdala obsluha. Ani na jednej potvrdenke z nákupu tankovacích kariet jeho podpis nie je jednaký. Paradoxom je, že zámerne neodovzdal úplné tachografické kotúčiky, aby tak znemožnil kontrolu a porovnanie skutočného množstva čerpanej nafty so skutočným počtom najazdených kilometrov, čím ich uvádzal do omylu. Vodič, čiže žalovaný neodovzdanie, zlikvidovanie tachografických kotúčikov odôvodňoval tým, že chcel znemožniť prípadné odhalenie niektorých skutočností orgánmi cestnej kontroly, čo sám na tomto súde potvrdil. Po inkriminovanom období chodili s vodičmi, aj so žalovaným tankovať a vtedy aj sám žalovaný potvrdil, že vozidlo nemá takú spotrebu, akú on vykazoval v inkriminovanom období. Vozidlo, na ktorom žalovaný jazdil hneď mal spotrebu 28 litrov, a nie 39, 38 a 37 ako on vykazoval v období počnúc od 1.1.2001 až do 31.7.2004. Žalovaný do dnešného dňa sa vyúčtovať nevedel s nakúpenými pohonnými látkami. Na znak jeho súhlasu škodu, ktorú im spôsobil s fiktívnym vykazovaním najazdených kilometrov, dňa 25.1.2005 uznal a pred svedkami aj podpísal.
10. Právny zástupca žalobcu vo svojej záverečnej reči uviedol, že sa pridržiava svojich návrhov, pretože považuje za nesporne preukázané, že žalovaný svojim konaním spôsobil škodu. Táto škoda bola spôsobená počas trvania pracovného pomeru žalovaného u žalobcu, a to konkrétne v období od 1.1.2001 do 31.7.2004. Táto škoda spočíva v nevyúčtovaní zverených hodnôt, konkrétne finančných prostriedkov, ktoré žalovaný ako zamestnanec použil na kúpu pohonných hmôt do služobných vozidiel, na ktorých jazdil pre žalobcu. Existencia pracovného pomeru je nesporná, tak isto odovzdanie tankovacích kariet nie je sporné. Zamestnanec tieto prevzal, čo svojim podpisom opakovane potvrdil na preberacích protokoloch. Znaleckým dokazovaním bolo preukázané, že podpis žalovaného na dohode o hmotnej zodpovednosti je pravý a ďalším znaleckým dokazovaním bolo dokázané, že žalovaný mal najazdiť o 38 000 km menej ako uvádzal vo svojich výkazoch jázd. Vyčíslená škoda, ktorá týmto vznikla zamestnávateľovi, teda žalobcovi je žalovaná suma 17.169,55 Eur, k čomu žalobca žiadal priznať úrok z omeškania 8 % ročne od 1.3.2005 do zaplatenia. Pre prípad úspechu si uplatnil žalobca náhradu trov konania.
11. Právna zástupkyňa žalovaného vo svojej záverečnej reči zdôraznila, že žalobca nepreukázal v tomto konaní vznik škody, ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, jeho protiprávne konanie ani existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou. Žalobca my mal preukázať, že došlo k porušeniu právnej povinnosti a že škoda a jej výška sú v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Zastávala názor, že toto sa žalobcovi ako nositeľovi dôkazného bremena v tomto konaní preukázať nepodarilo. Žalobca sa síce odvoláva na znalecké dokazovanie vykonané v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 3T/108/2007, avšak toto znalecké dokazovanie je neúplné a nejasné. Žalobca určil výšku škody hypoteticky, nakoľko nedisponoval všetkými relevantnými dôkazmi a dokladmi potrebnými na presné určenie škody. V zmysle judikátu R27/1997 je súd v občianskom súdnom konaní viazaný vždy rozhodnutím o tom, či bol spáchaný trestný čin, ale musí vychádzať aj z iných rozhodnutí vynesených v trestnom konaní a dbať na to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Keď je teda súd v občianskom konaní výslovne viazaný odsudzujúcim rozsudkom, nemôže nechať bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok vynesený práve v uvedenom trestnom konaní ak sa v ňom konštatuje, že skutok, z ktorého sa vyvodzuje nárok žalobcu na náhradu škody nespáchal žalovaný. Mala za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa jeho nároku na náhradu škody, a preto navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť a v prípade úspešnosti zaviazať žalobcu k náhrade trov konania a trov právneho zastúpenia.
12. Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ak tento zákon neustanovuje inak. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
13. Podľa § 179 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu, ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov uvedených v § 182 a 185. Zamestnanec zodpovedá aj za škodu, ktorú spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom.
14. Podľa § 182 ods. 1, 2, 3 a 4 Zákonníka práce, ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť). Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia. Ak nedostatky vzniknú v pracovných podmienkach zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou v súvislosti s tým, že bol na ich pracovisko zaradený iný zamestnanec alebo iný vedúci, prípadne zástupca vedúceho, alebo s tým, že niektorý zo zamestnancov od dohody o hmotnej zodpovednosti odstúpil, zamestnávateľ je povinný nedostatky odstrániť bez zbytočného odkladu.
15. Podľa § 189 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok alebo za stratu predmetov, je povinný nahradiť schodok alebo stratu v plnej sume.
16. Podľa § 191 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ.
17. Keďže Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 21.12.2015, č.k. 23Co/798/2014-600 rozsudok tunajšieho súdu vo veci v žalobcom napadnutej zamietajúcej časti v sume 1.538,10 Eur s 13,75 % úrokom z omeškania od 31.7.2006 do zaplatenia potvrdil a vo zvyšku v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie, predmetom konania ostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 17.169,55 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 1.3.2005 do zaplatenia, a to z titulu náhrady škody, schodku, ktorý mal vzniknúť nevyúčtovaním odčerpaných pohonných hmôt. Žalobca svoj nárok odvodzoval z uzatvorenej dohody o hmotnej zodpovednosti.
18. Vykonaným dokazovaním sa zistilo, že žalobca ako zamestnávateľ uzatvoril so žalovaným ako zamestnancom dňa 15.7.1997 pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalovaný v období od 1.1.2001 do 31.7.2004 ako vodič nákladných motorových vozidiel značky Scania R-113HA 4x2, EČ GA 98-41, neskôr nákladného motorového vozidla značky Scania R-124LA 4x2420, EČ GA-842 AT, patriacich žalovanému vykonával prepravu podľa požiadaviek žalobcu. Tieto skutočnosti sporné medzi stranami neboli.
19. Pri uzavretí pracovnej zmluvy, dňa 15.7.1997 strany spory uzavreli dohodu o hmotnej zodpovednosti a dohodu o hmotnej zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad. Následne dňa 9.1.1998 došlo medzi nimi k uzavretiu ďalšej dohody o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad. Žalovaný síce namietol pravosť svojho podpisu na predmetných listinách, avšak zo žalobcom predloženého znaleckého posudku č. 46/2012 zo dňa 6.9.2012 JUDr. Igora Nitrianskeho, znalca z odboru písmoznalectvo jednoznačne vyplýva, že predmetné dohody opatril žalovaný svojim vlastnoručným podpisom. Uzavretie predmetných dohôd teda neostalo sporné.
20. Súd v prvom rade skúmal zodpovednosť žalovaného podľa ustanovenia § 182 Zákonníka práce, nakoľko v prípade, že je splnená skutková podstata tohto druhu zodpovednosti, jej uplatnenie má prednosť pred uplatnením všeobecnej zodpovednosti. Na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti zamestnanca pri zodpovednosti za hodnoty zverené na vyúčtovanie nemá zamestnávateľ právnu povinnosť dokazovať zavinenie zamestnanca. Zamestnávateľ preukazuje len platné uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti, existenciu schodku na hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, a nevyúčtovanie hodnôt, ktoré mu boli zverené zamestnávateľom. Zodpovednosť za schodok na
zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, vznikne, ak sú súčasne splnené všetky predpoklady tejto zodpovednosti, ktorými sú: a) škoda vo forme schodku na hodnotách zverených na vyúčtovanie, b) platná dohoda o hmotnej zodpovednosti, c) zavinenie zamestnanca, ktoré sa v tomto prípade predpokladá, d) existencia pracovného pomeru, e) ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Zamestnávateľ nie je povinný preukazovať zavinenie zamestnanca na vzniku škody, ktoré sa prezumuje (§ 182 ods. 3 ZP). Zamestnanec sa však zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia (§ 182 ods. 3 ZP).
21. Schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať, ako jeden z predpokladov zodpovednosti, predstavuje rozdiel medzi skutočným stavom zverených hodnôt, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať a medzi údajmi účtovnej evidencie, o ktorý je skutočný stav nižší než účtovný stav, nevynímajúc ani schodky na finančných prostriedkoch.
22. Dohoda o hmotnej zodpovednosti je hmotnoprávnou podmienkou založenia tohto druhu zodpovednosti. Predmetom dohody o hmotnej zodpovednosti sa môžu stať len predmety určené na obeh a obrat, s ktorými má zodpovedný zamestnanec možnosť osobne disponovať po celý čas, po ktorý sa mu zverili. Pre dohodu o hmotnej zodpovednosti platia všeobecné ustanovenia o zmluvách.
23. Vzhľadom na žalobcom uplatnený nárok súd pristúpil k posudzovaniu platnosti žalobcom predloženej dohody o hmotnej zodpovednosti zo dňa 15.7.1997, dohody o hmotnej zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad zo dňa 15.7.1997 a dohody o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad zo dňa 9.1.1998. Na základe dohody o hmotnej zodpovednosti mal žalovaný preberať hmotnú zodpovednosť za zverené tankovacie karty: SLOVNAFT, DKV, SHELL, ktoré ho mali oprávňovať na nákup PHL a peňažnú hotovosť na výdavky spojené so služobnou pracovnou cestou. V dohodách o zodpovednosti za prevzaté motorové vozidlo, jeho príslušenstvo a prepravovaný náklad uzavretých dňa 15.7.1997 a 9.1.1998 sa ako príslušenstvo motorového vozidla uvádza 1 ks tankovacej karty SHELL, 1 ks tankovacej karty DKV a 1 ks tankovacej karty SLOVNAFT. Okrem tohto vymedzenia, predmetné tankovacie karty v žalobcom predložených dohodách neboli žiadnym iným spôsobom bližšie špecifikované, napríklad identifikačným číslom, resp. iným údajom alebo spôsobom tak, aby neboli zameniteľné s inými hodnotami. Súd pripúšťa, že uvedenie identifikačného čísla tej ktorej tankovacej karty priamo v dohode o hmotnej zodpovednosti by mohlo spôsobiť v praxi problémy, pričom žalobca pri uzatváraní pracovnej zmluvy so žalovaným a následne dohody o hmotnej zodpovednosti nemohol vopred vedieť konkrétne, ktoré tankovacie karty budú žalovanému odovzdávané, napriek tomu je súd toho názoru, že v dohode o hmotnej zodpovednosti by malo byť vymedzené, kde a ako budú tieto zamestnancovi zverené hodnoty riadne konkretizované, akým spôsobom sa dostanú do dispozičnej sféry zamestnanca, resp. na aké obdobie sa odovzdávajú, na aké účely môžu byť použité a akým spôsobom sa zamestnanec vyúčtuje. Pre platnú dohodu o hmotnej zodpovednosti bolo potrebné zverené hodnoty, ktoré bol žalovaný povinný vyúčtovať špecifikovať takým spôsobom, aby bolo zrejmé o aké hodnoty, prípadne predmety ide, aby neboli zameniteľné s inými hodnotami, pričom pri takomto nedostatku nemožno vychádzať len z predpokladu, že z charakteru práce vodiča vyplýva možnosť dispozície s tankovacími kartami a čerpanie pohonných hmôt.
24. Nad rámec uvedeného, súd ďalej poznamenáva, že žalobcom predložené dohody o hmotnej zodpovednosti boli zo strany zamestnávateľa, t.j. žalobcu jednostranne menené, ktorá skutočnosť spolu s neurčitosťou dohôd, nedostatočnou identifikáciou zverených hodnôt, spôsobuje ich neplatnosť. Žalobca síce súdu dňa 6.9.2016, t.j. 11 rokov po podaní žaloby a po čiastočnom zrušení rozsudku tunajšieho súdu rozhodnutím krajského súdu, predložil súdu preberacie protokoly, s ktorými mienil preukázať, ktoré tankovacie karty boli žalovanému v období od roku 2000 do roku 2004 odovzdávané. Žalovaný namietal pravosť týchto listín. V tomto smere však ani jedna zo sporových strán nenavrhla doplnenie dokazovania, a preto dôveryhodnosť tohto dôkazu ostala sporná. Žalobca sám na pojednávaní dňa 4.7.2017 uviedol, že pravidelné a podrobné kontroly čerpania pohonných hmôt na základe poskytnutých tankovacích kariet a podrobné kontroly jazdy s motorovým vozidlom nevykonával, pričom práve touto kontrolou by bolo možné jednoznačne identifikovať a stotožniť tú ktorú tankovaciu kartu patriacu žalovanému a jemu zverený objem finančných prostriedkov, s ktorými disponoval žalovaný pri tankovaní pohonných hmôt.
25. Rovnako v konaní ostala sporná aj otázka osobnej dispozície žalovaného, t.j. zodpovedného zamestnanca so zverenými predmetmi po celý čas, po ktorý sa mu zverili. Na jednej strane žalobca tvrdil, že okrem žalovaného nemohol nikto iný disponovať s jemu zverenými tankovacími kartami, pričom sa odvolával na svedecké výpovede F. S. a F. S.. Naproti tomu žalovaný argumentoval tým, že v trestnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 3T /108/2007 bolo dokázané, že motorové vozidlá, ktoré boli zverené žalovanému používali v čase jeho dočasnej pracovnej neschopnosti resp. čerpania dovolenky aj iné osoby, najmä zamestnanci, ale aj sám žalobca, ktorí mohli disponovať aj s tankovacími kartami. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal najmä na svedecké výpovede ďalších zamestnancov žalobcu, a to V. U., Q. P., a S. J..
26. Súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ by aj bola predložená dohoda o hmotnej zodpovednosti platná, žalobca by mal preukázať existenciu škody, jej výšku, protiprávne konanie zamestnanca ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody.
27. Žalobca kladie žalovanému za vinu, že mu žalovaný počas pracovného pomeru v období od 1.11.2001 do 31.7.2004 spôsobil škodu, ktorá spočíva v nevyúčtovaní zverených hodnôt, t.j. finančných prostriedkov, ktoré žalovaný ako zamestnanec použil na kúpu pohonných hmôt do služobných vozidiel, na ktorých jazdil, pričom mal najazdiť o 38 000 km menej ako uvádzal vo svojich výkazoch jázd. Žalovaný teda mal fiktívne čerpať do vozidla viac pohonných hmôt, ako na tú ktorú trasu spotreboval. Žalobca v priebehu konania nespochybnil skutočnosť, že žalovaný všetky finančné prostriedky, ktoré použil na nákup pohonných hmôt, aj skutočne vyúčtoval, nežiadal náhradu schodku na prevzatých a vyúčtovaných finančných prostriedkoch, ale žiadal nahradiť vykázanú nadspotrebu.
28. Napriek tomu, že aj súd druhej inštancie vyslovil vo svojom rozsudku zo dňa 21.12.2015, č.k. 23Co/798/2014-600, že je potrebné doplniť dokazovanie čo do výšky škody, schodku, žalobca nenavrhol v tomto smere vykonať žiadne ďalšie dokazovanie, naďalej mal za to, že výšku škody preukázal predložením znaleckého posudku č. 186/2006, znalca X.. N. Š., ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní. V predmetnom znaleckom posudku však znalec konštatoval, že z dôvodu neexistencie všetkých tachografických kotúčov, nie je možné určiť presnú výšku škody. Z uvedeného dôvodu vyčíslenie výšky škody naďalej ostalo iba v hypotetickej rovine, ktorú súd nemohol akceptovať, nakoľko skutočnú škodu nie je možné ustáliť čo do výšky len hypotetickými výpočtami znalca. Žalobca mal v konaní jednoznačne preukázať výšku škody, nestačí len vznik domnelej škody.
29. Žalobca v predmetnej veci nevedel preukázať súdu, akým konkrétnym konaním žalovaného malo dôjsť k neoprávnenému čerpaniu pohonných látok, kedy, kde a v akých sumách žalovaný čerpal pohonné hmoty a aké prostriedky na toto čerpanie použil. Rovnako hodnoverne nepreukázal súdu, akým spôsobom bol zistený a vyhodnotený rozdiel medzi skutočne prejdenou vzdialenosťou a vzdialenosťou deklarovanou žalovaným. S poukazom na uvedené potom možno konštatovať, že žalobca nepreukázal súdu hodnoverne akú konkrétnu právnu povinnosť žalovaný porušil, nepreukázal vznik škody, výšku škody a ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. Súd v tejto súvislosti ďalej poznamenáva, že žalobca v priebehu konania síce viackrát prízvukoval, že žalovaný mu úmyselným konaním spôsobil škodu, avšak úmysel žalovaného nepreukázal. Súdna prax zastáva názor, že sa prezumpcia vzťahuje len na nedbanlivosť, nie však na úmysel, ktorého sa ak žalobca dovoláva musí ho dokázať aj tam, kde inak platí prezumpcia zavinenia.
30. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je možné postupovať podľa § 182 a nasl. Zákonníka práce a vychádzať z objektívnej zodpovednosti zamestnanca, a preto súd uplatnený nárok žalobcu ďalej posudzoval z titulu práva všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu podľa § 179 Zákonníka práce, v zmysle ktorého sa posudzujú také prípady zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktoré vznikli zavineným porušením povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a nie sú upravené iným osobitným ustanovením. Zamestnávateľ je povinný preukázať nielen vznik škody, protiprávnosť konania zamestnanca, ale aj zavinenie, a rovnako tak i príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca. Pre vznik tejto zodpovednosti zamestnanca za škodu musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, ktoré je zamestnávateľ povinný preukázať. V predmetnom konaní možno konštatovať, že nebol preukázaný základný predpoklad tejto zodpovednosti, a to zavinené porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu. K preukázaniu vzniku tejto zodpovednosti v rámci dokazovania
však žalobca nepristúpil, nakoľko svoj nárok odvodzoval od dohody o hmotnej zodpovednosti, ktorú však súd považuje za neplatnú.
30. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je strana, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Súd po vykonanom dokazovaní mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
31. Súd pre úplnosť a nad rámec uvedeného uvádza, že Krajský súd v Trnave vo svojom rozsudku zo dňa 21.12.2015, č.k. 23Co/798/2014-600 uložil tunajšiemu súdu doplniť dokazovanie v rozsudku naznačenom smere. Po vyhlásení tohto rozsudku však nadobudol účinnosť nový procesný predpis, a to konkrétne zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Keďže žalobca je v konaní zastúpený advokátom, je nutné konštatovať, že advokát musí poznať právo a súd z tohto faktu vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať žaloba a rovnako musí vedieť, že k žalobe je potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v žalobe. Preto súd nemôže vyzývať (s poukazom na dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Súd v konaní vyzval strany, aby zaslali súdu svoje návrhy na doplnenie dokazovania. Žalobca opätovne doložil súdu znalecký posudok č. 186/2006 znalca X.. Š., ktorý sa v spise a v pripojenom trestnom spise už nachádzal, predložil preberacie protokoly k tankovacím kartám a navrhol vypočuť strany sporu. Na pojednávaní dňa 4.7.2017 po výsluchu žalobcu už na výsluchu žalovaného netrval a nemal žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Žalovaný taktiež nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na osobitostiach daného konania. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013-50 zo dňa 24.10.2013 súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim. Riadiac sa týmito úvahami, súd prvej inštancie nevykonal výsluch žalovaného a znalecké dokazovanie za účelom ustálenia prípadnej nadspotreby nafty na jednotlivé trasy jázd podľa zachovaných kotúčov tak, ako to uložil súd druhej inštancie vo svojom vyššie citovanom rozsudku, nakoľko vykonanie týchto dôkazov ani jedna strana nenavrhla, resp. v prípade výsluchu žalovaného na tom netrvala.
32. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
33. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti a na vyššie citované zákonné ustanovenia súd žalobu zamietol v celom rozsahu, nakoľko mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.
34. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že súd priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, nakoľko mal v konaní plný úspech.
35. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na súde, proti ktorého rozsudku smeruje (§ 355 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 359 CSP). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§363 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať až do rozhodnutia o odvolaní (§ 62 CMP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.