Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

RK-9Csp/64/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Ružomberok sudcom JUDr. Vladimírom Topoľančíkom v spore žalobcu: D. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A. č. XXX, XXX XX A. A., v konaní zastúpený splnomocnenou zástupkyňou Tatianou Fidesovou, nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. A. č. XXX, XXX XX A. A., proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho č. 16, 811 04 Bratislava, v spore o určenie neplatnosti právneho úkonu, o určenie neprijateľných zmluvných podmienok, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 4.591,14 eur a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,-eur,

rozhodol:

Súd určuje, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, je neplatná.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 bezdôvodné obohatenie vo výške 1.634,40 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 450,-eur, a to do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 22.11.2016 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je bezúročná a bez poplatkov, súčasne, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 4.591,14 eur zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 a taktiež uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,-eur. Žalobca sa súčasne domáhal voči žalovanému náhrady trov konania. Po skutkovej a právnej stránke žalobca žalobu odôvodnil tým, že ako spotrebiteľ je v pozícii slabšej zmluvnej strany oproti žalovanému ako dodávateľovi a má preto právny záujem na určení neplatnosti úverových zmlúv uzavretých so žalovaným. Jeho nároky sú dôvodné aj s poukazom na ciele Európskych smerníc na ochranu spotrebiteľa, ktorých zmyslom a účelom je dosiahnuť stav, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách spotrebiteľov nezaväzovali. Žalobca v žalobe poukázal na to, že právne úkony žalovaného pri uzatváraní zmluvy spôsobili vady v zmluve, ktoré majú za následok

absolútnu neplatnosť zmluvy, keď právne úkony žalovaného boli neurčité a nezrozumiteľné a žalobca nemal nikdy vôľu uzavrieť takú zmluvu, ktorej dôsledkom malo byť nezákonné postihnutie jeho majetku a vlastníctva. Podľa názoru žalobcu je dôvodom absolútnej neplatnosti i nedostatok vážnosti podľa § 37 Občianskeho zákonníka, keď zmluva je vadná pre nespočetné množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok, v rozpore so zákonom a prieči sa dobrým mravom, a tak je neplatná od počiatku. Žalobca v žalobe poukázal na to, že je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným boli uzavreté zmluvy o spotrebiteľskom revolvingovom úvere podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, na základe ktorých žalovaný poskytol spotrebiteľské revolvingové úvery žalobcovi zo zmluvy č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 vo výške 3.452,30 eur, keď na účet žalovaného bola poukázaná celkovo suma 2.899,92 eur. Žalobca poukázal na to, že v uvedenom spore bola medzi ním a žalovaným uzavretá spotrebiteľská zmluva, keď pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Pri uzatváraní predmetnej zmluvy postupoval žalovaný voči žalobcovi bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi a spotrebiteľské práva žalobcu boli porušené najmä tým, že žalovaný použil v zmluve početné neprijateľné zmluvné podmienky. Žalovaný upriamil pozornosť na bod 5 Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI REAL Slovakia spol. s.r.o., nepodpísaných dlžníkom, podľa ktorého predstavuje zmluvná odmena za poskytnutie úveru (revolvingu) úročenie úveru. Táto zmluvná podmienka, z ktorej má vyplývať výška odplaty, ktorú je veriteľ povinný zaplatiť, je neprijateľná, nejasná, neurčitá, zvlášť pre priemerného spotrebiteľa, a preto je neprijateľná v zmysle § 53 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka. Ustanovenia upravujúce zmluvnú odmenu nie sú obsiahnuté v samotnej zmluve, pričom podľa § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z.z. od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ ide o primeranosť odplaty, žalobca poukázal na prax súdov, ktorá pri rozhodovaní o neplatnosti spotrebiteľských zmlúv podľa § 39 Občianskeho zákonníka (z dôvodu rozporu odplaty s dobrými mravmi) vychádzala z toho, že civilnoprávna úžera, i keď nie je upravená v slovenskom právnom poriadku odporuje dobrým mravom a ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka, a teda je absolútne neplatným právnym úkonom. Absolútne neplatným právnym úkonom bol aj úver poskytnutý pri zneužití tiesne alebo ľahkovážnosti za neprimerané protiplnenie. Neprimerane vysoké úroky dojednané v peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, č.k. 16Co/71/2011 zo dňa 08.12.2011, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/100/2011 zo dňa 21.11.2012, rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave, sp.zn. 161Cm/944/2010 zo dňa 23.08.2011 a rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp.zn. Co/151/2013 zo dňa 25.03.2013. Žalobca v žalobe ďalej poukázal na to, že predmetná zmluva obsahuje aj ďalšie neprijateľné, a teda neplatná zmluvné podmienky, keď poplatok za uzatvorenie zmluvy vo výške 1.500,-Sk je neprijateľnou zmluvnou podmienkou pretože predstavuje plnenie spotrebiteľa za administratívnu agendu, a teda finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti len záujmom dodávateľa. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012, podľa ktorého súd za neprijateľnú určil s poukazom na judikatúru nemeckého Najvyššieho spolkového súdneho dvora aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Žalobca súčasne poukázal na to, že dohoda o zrážkach zo mzdy je taktiež neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože tento inštitút nie je založený na objektívnom vyhodnotení výšky dlhu, ale na subjektívnej predstave veriteľa o výške pohľadávky a jej príslušenstve. Veriteľ výšku dlhu jednostranne diktuje, a to bez akéhokoľvek odsúhlasenia súdom, keď výška pohľadávky síce môže mať oporu v zmluve, ale ako už uvádza Súdny dvor Európskej únie, pri zmluve so zmluvnými podmienkami, ktoré neboli predmetom posúdenia súdu alebo inej objektívnej inštitúcie je relevantné ex offo súdne preskúmanie práve z dôvodu nebezpečenstva, že spotrebiteľ zmluvné podmienky nedokáže vyhodnotiť a môže dôjsť k zrážkam zo mzdy na sumy vyplývajúce z neprijateľných podmienok alebo v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona. Ochrana pred nekalými podmienkami sa má poskytnúť obdobne, ako to vyžadujú vnútroštátne pravidlá verejného poriadku. Na uvedené závery žalobca poukázal v súvislosti s bodom 50 uznesenia súdneho dvora EÚ C-76/10 POHOTOVOSŤ proti Korčkovskej. V súvislosti s dojednanou dohodou o zrážkach zo mzdy žalobca poukázal aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/95/2013 zo dňa 19.06.2013 podľa ktorého dohodu o zrážkach zo mzdy možno považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve z dôvodu, že inštitút dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje obísť dôležitý prvok unijného práva, a to ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Žalobca súčasne poukázal na to, že predĺženie premlčacej doby na 10 rokov v súlade s ustanovením § 401 Zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka je neprijateľnou podmienkou, pretože sa v rozpore s ustanovením § 54 Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa odchyľuje od ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach ustanovené inak, premlčacia doba je 3-ročná a plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobca v žalobe súčasne poukazuje na to, že na spotrebiteľský právny vzťah treba aplikovať všeobecnú právnu úpravu Občianskeho zákonníka, nie všeobecnú právnu úpravu obsiahnutú v Obchodnom zákonníku, a preto zmluvná podmienka týkajúca sa predĺženia premlčacej doby na 10 rokov je rozpore so zásadami právnej istoty zabezpečenými inštitútom premlčania a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené je podľa žalobcu neprijateľnou i tá zmluvná podmienka, podľa ktorej právne vzťahy zmluvou neupravené sa riadia ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pokiaľ je v zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, tak táto zmluva je podľa názoru žalobcu taktiež neprijateľná, nakoľko zakladá hrubý nepomer práv a povinností v neprospech spotrebiteľa, nakoľko nebola so spotrebiteľom osobitne dojednaná a hoci umožňuje spotrebiteľovi obrátiť sa na štátny súd, zároveň ho núti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak konanie iniciuje veriteľ, a teda podrobiť sa rozhodcovskému konaniu bez ohľadu na jeho vôľu, čím mu bráni uplatniť svoje práva na všeobecnom súde. Spotrebiteľská vec je zároveň podľa právnej vedy subjektívne, ako aj objektívne nearbitrabilná, a túto skutočnosť dodávateľ v spotrebiteľskej zmluve dostatočne nezohľadnil. Pokiaľ ide o dojednanú podmienku poplatok za predčasné splatenie úveru je podľa názoru žalobcu povinnosť dlžníka uhradiť v prípade predčasného splatenia úveru i vynaloženú odmenu sprostredkovateľa v rozpore s ustanovením § 6 Zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého má spotrebiteľ povinnosť uhradiť len úrok za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia a právo na zníženie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom. Rovnako v zmysle predmetného ustanovenia zákona je veriteľ oprávnený úver splatiť kedykoľvek. Pokiaľ ide o blanko zmenku, žalobca poukázal na § 4 ods. 7 Zákona č. 258/2001 Z.z. podľa ktorého, ak spotrebiteľ použije na splnenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenku, alebo šek, musí si veriteľ počínať tak, aby boli zachované všetky práva spotrebiteľa, ktoré vyplývajú zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Navyše takáto dohoda o blanko zmenke de facto prenáša na spotrebiteľa dôkazné bremeno v otázke skutočného a riadneho oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami k úverovej zmluve, keď uvedené skryté prenesenie dôkazného bremena môže mať neprijateľný účinok vo vzťahu k potenciálnemu uplatneniu práv spotrebiteľa na súde a u iných štátnych orgánov. Pokiaľ ide o pristúpenie spoludlžníka k záväzku, určenému len ako „ďalší prípadný peňažný záväzok“, uvedené je podľa žalobcu v rozpore s § 533 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platne pristúpiť možno len k záväzku dodatočne určenému čo do dôvodu vzniku záväzku a jeho výšky. Pristúpenie k záväzku znamená, že dlžník aj pristupujúci dlžník sú zaviazaní s plnením záväzku spoločne a nerozdielne, čo znamená, že veriteľ je oprávnený na rozdiel od ručenia, kde povinnosť ručiteľa splniť záväzok nastupuje až v prípade, že záväzok nesplní dlžník, požadovať splnenie záväzku, od ktoréhokoľvek z nich, čo spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Podľa názoru žalobcu z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a neprimeranej odplaty sa spotrebiteľ má právo domáhať, aby súd určil, že zmluva je neplatná v častiach, v ktorých sú tieto zmluvné podmienky obsiahnuté, resp. že je neplatná ako celok, a z uvedeného titulu môže žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške zaplatenej sumy prevyšujúcej poskytnutú istinu úveru, a to rovnako aj v prípade, ak veriteľovi uhradil úrok a poplatky, ktoré nie sú obsiahnuté v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Uvedený záver žalobca odvodzuje s rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/109/2011 zo dňa 21.11.2012, v ktorom súd potvrdil rozhodnutie prvého stupňa, ktorý určil neplatnosť zmluvy o úvere pre početné neprijateľné zmluvné podmienky. V uvedenom spore odvolací súd napriek snahe udržať zmluvu v platnosti ustálil, že táto nie je z objektívneho hľadiska ako celok udržateľná, keďže vadami netrpia iba jej podstatné náležitosti, ale v podstate všetky články a časti. Taktiež uvedený názor žalobca odvodzuje aj s rozhodnutia Krajského súdu v Ostrave, sp.zn. 161Cm/944/2010 zo dňa 23.08.2011, podľa ktorého je úrok z úveru jedným z definičných znakov zmluvy o úvere, a ak teda zákonu alebo dobrým mravom odporuje zmluva v časti odplaty (úrokov), je nutné tento dôvod neplatnosti stiahnuť na celú zmluvu a neplatnou je v tomto prípade zmluva o úvere ako celok. Žalobca súčasne poukázal na to, že podľa § 4 ods. 2 písm. j) a k) zákona č. 258/2001 Z.z. ročná percentuálna miera nákladov predstavuje celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť a je vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pričom sa jedná o základný údaj, uvedenie ktorého je predpísané v spotrebiteľských zmluvách a neuvedenie tohto údaja je sankcionované tým, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Uvádzaním nesprávnej výšky RPMN v spotrebiteľskej zmluve považuje žalobca za zavádzanie spotrebiteľa, resp. klamanie spotrebiteľa. Jedná sa o porušenie povinnosti dodávateľa podľa § 4 ods. 5 a § 5 ods. 1

zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona ide o nekalú obchodnú praktiku, ktorá spôsobuje, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože neboli mu dané k dispozícii správne informácie. Žalobca potom postup žalovaného pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, keď obchodní mandatári žalovaného neposkytli žalobcovi náležité informácie a nepristupovali k nemu s odbornom starostlivosťou, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi. Žalobca súčasne poukázal na to, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa podľa zákona č. 258/2001 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 4 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. a) až k), r) a s). Súčasne podľa názoru žalobcu, ak v zmluve absentuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej uvedená len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia, tak uvedený nedostatok spôsobuje následok uvedený v § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. a spotrebiteľský úver sa posudzuje ako bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu, keďže na základe revolvingového úveru č. 8000009662 bola žalobcovi poukázaná suma vo výške 2.899,92 eur od žalovaného, keď žalovaný uhradil žalobcovi titulom predmetného úveru celkovo sumu 7.490,94 eur, vznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovanému vo výške 4.591,14 eur.

2. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 03.01.2017 navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol a súčasne zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia. Vo vyjadrení poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia neplatnosti, že úver poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000009662 je bezúročný a bez poplatkov a neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere. V prvom prípade ide teda o určovací návrh o určitom stave/vlastnosti úveru a v druhom prípade ide o neplatnosť právneho úkonu. Právne úkony sú v zmysle právnej teórie, ako aj rozhodovacej praxe súdov právnymi skutočnosťami, keď určovacia žaloba je podľa ustanovení Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) ohľadne právnej skutočnosti prípustná len vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis (t.j. osobitný zákon musí určiť, že takéto konanie je dovolené, napríklad konanie o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru, konanie o neplatnosť dobrovoľnej dražby, keď príslušné predpisy výslovne takýto typ určovacej žaloby predpokladajú). Podaná žaloba je potom neprípustná podľa § 137 písm. c) CSP, keďže touto žalobou sa žaloba nedomáha určenia práva, súčasne nie je prípustná ani podľa písm. d) uvedeného ustanovenia, keď žiadny osobitný zákon takýto typ žaloby neupravuje. Absenciu naliehavého právneho záujmu popiera aj tá skutočnosť, že žalobca sa okrem určovacích návrhov domáha rozhodnutia, podľa ktorého by mal žalovaný plniť. Ak predmet tohto plnenia odvodzuje z rovnakých skutočností, ako aj samotný určovací návrh, „určovací“ návrh je len návrhom na rozhodovanie o prejudiciálnej otázke a takéto návrhy považuje súdna prax stabilne za neprípustné práve pre nedostatok naliehavého právneho záujmu (napríklad rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo/112/2004, ZSP 6/06). Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na to, že voči nemu mal žalovaný postupovať bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi predovšetkým z dôvodu, že zmluva obsahuje početné neprijateľné zmluvné podmienky, tak žalovaný poprel tieto tvrdenia žalobcu ako nedôvodné, nakoľko bez akéhokoľvek reálneho dôvodu žalobca popiera nielen vlastné konanie vykonané pred viac ako 11 rokmi, ako aj správanie počas uvedeného obdobia. Pokiaľ žalobca tvrdí, že ustanovenia upravujúce zmluvnú odmenu nie sú obsiahnuté v samotnej zmluve o revolvingovom úvere, ale iba v bode 5 zmluvných dojednaní, ktoré nie sú podpísané spotrebiteľom, v dôsledku čoho zmluvná podmienka, z ktorej má vyplývať výška odplaty je nejasná, neurčitá a pre spotrebiteľa nezrozumiteľná, tak uvedené tvrdenia žalobcu nemajú oporu v žiadnom právnom predpise ani v skutkovom stave. Ako základná skutočnosť je podľa názoru žalovaného podstatná v tom, že zmluvné dojednania nepredstavujú samostatný dokument oddelene od samotnej zmluvy o revolvingovom úvere, ale jej súčasť, keď žiadosť/zmluva a zmluvné dojednania sa nachádzajú na jednom liste papiera, pričom žiadosť/zmluva o revolvingovom úvere tvorí líce listiny a zmluvné dojednania tvoria rub tej istej listiny. Aj z textu zmluvy o revolvingovom úvere, konkrétne z bodu 10 vyplýva, že zmluvné dojednania sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (čo do právnej povahy), ale sú súčasťou zmluvy aj z hľadiska technického vyhotovenia danej zmluvy. Podľa bodu 10 Zmluvy o revolvingovom úvere riadnym vyplnením a následným podpisom tejto žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/ zmluvy o revolvingovom úvere všetkými zúčastnenými stranami, uzatvorila spoločnosť PROFI REAL Slovakia spol. s.r.o. s dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane tejto žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere). Žalovaný súčasne poukázal na to, že Občiansky zákonník ako podmienku pre zachovanie požiadavky na písomnú formu reálneho úkonu vyžaduje, aby listina obsahujúca právny úkon bola podpísaná konajúcou osobou. Listina o právnom úkone môže pozostávať aj z niekoľkých

strán, keď podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka je písomná forma právneho úkonu zachovaná vtedy, ak je listina o tomto právnom úkone aj podpísaná. Zákon nevyžaduje, aby jednotlivé strany tvoriace listinu o právnom úkone boli samostatne podpisované. Žalovaný súčasne poukázal na to, že z tvrdení žalobcu nevyplýva, v čom má zmluvné dojednanie o výške odplaty pre neho pôsobiť zmätočne a nezrozumiteľne, keď okrem skutočnosti, že takýto „následok“ predmetné ustanovenie nespôsobovalo po dobu viac ako 11 rokov od uzavretia zmluvy a počas plnenia zmluvných povinností, podaná žaloba neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia, z ktorých by nezrozumiteľnosť a neurčitosť výšky zmluvnej pokuty mala vyplývať. Pokiaľ žalobca uvádza, že uzavretá zmluva o revolvingovom úvere obsahuje neprimerane vysoké úroky, ktoré odporujú mravným princípom spoločenského poriadku a sú v rozpore s dobrými mravmi a napĺňajú predpoklad civilnoprávnej úžery podľa § 39 Občianskeho zákonníka, tak toto tvrdenie žalovaný popiera ako nedôvodné, keď výška úroku v číselnom vyjadrení za celú dobu trvania zmluvy bola 52.002,-Sk, čiže 17.334,-Sk ročne, čo pri porovnaní tejto sumy z čiastkou úveru nie je neprimeranou hodnotou. Žalovaný taktiež poukázal na to, že žalobca neuvádza ani nepredkladá dôkazy na preukázanie toho, v čom má byť výška zmluvnej odmeny neprimeraná, keď v zmluve o revolvingovom úvere sa nachádza zmluvný údaj o poskytnutej čiastke úveru, zmluvnej odmene, ako aj nominálna hodnota úveru (predstavuje celkovú sumu splátok úveru aj s úrokom). Zmluvná odmena v podobe úroku nie je obsiahnutá v zmluvách v %-tuálnom vyjadrení ročnou úrokovou sadzbou (nakoľko táto ani nebola zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere), ale vyjadrením pevnej sadzby ako zmluvná odmena. Žalovaný taktiež poukázal na to, že podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení ku dňu 06.10.2005 absencia akejkoľvek zákonnej náležitosti nebola dôvodom pre posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov, keď podľa § 4 ods. 2 uvedeného zákona náležitosťou o zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebola ročná úroková sadzba úveru (táto náležitosť bola zavedená až v neskôr prijatej právnej úprave). Spotrebiteľ (žalobca) úver čerpal, a teda v zmysle ustanovenia § 4 ods. 4 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. sa takýto úver považuje za platný. Žalovaný súčasne poprel tvrdenie žalobcu týkajúce sa hodnoty RPMN, keď uvedená hodnota bola vypočítaná v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, keď príloha k uvedenému zákonu jednoznačne určila vzorec na výpočet RPMN, a tento bol dodržaný, pričom žalobcom používaný výpočet vychádza z iného vzorca, ktorý bol do Zákona č. 258/2001 Z.z. zavedený až od 01.07.2006. Pokiaľ žalobca uvádza, že poplatok za uzavretie zmluvy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou z dôvodu, že predstavuje plnenie, za ktoré mu nie je nič dodané a slúži len finančným záujmom dodávateľa, tak žalovaný poprel uvedené tvrdenie, nakoľko ani v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere medzi stranami a ani v súčasnej dobe nie je poplatok za poskytnutie úveru nezákonným, keď legitímnosť poplatku za poskytnutie úveru posudzovala v minulosti aj NBS a dospela k záveru jeho oprávnenosti. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov definoval v § 2 písm. e) poplatok ako akúkoľvek platbu, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru, okrem úrokov. Žalovaný poukázal na to, že ani súčasná legislatíva nehovorí nič o tom, že by sa poplatok za poskytnutie úveru mal považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď zákon č. 129/2010 Z.z. legálnu definíciu poplatku nemá, no vo viacerých ustanoveniach hovorí o poplatku/poplatkoch, pričom z tejto úpravy je zrejmé, že pod uvedeným pojmom sa má na mysli iná platba ako je úrok. Navyše Zákon č. 129/2010 Z.z. až od roku 10.06.2013 zaviedol výslovnú úpravu toho, aké poplatky sú pri spotrebiteľskom úvere ex lege zakázané. Poplatok za poskytnutie úveru je všeobecne rozšírenou položkou, rovnako, ako bol poplatok za vedenie, správu a evidenciu spotrebiteľského úveru. Podľa názoru žalovaného je teda dôvodné tvrdenie a oprávnený záver, že poplatok za poskytnutie úveru nepredstavuje takú kategóriu, aby musela byť zakázaná ako taká, a to aj s poukazom na dôvodovú správu k Zákonu č. 132/2013 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 129/2010 Z.z.. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dohoda o zrážkach zo mzdy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože je založená na subjektívnej a jednostrannej predstave veriteľa o výške dlhu bez akéhokoľvek odsúhlasenia/preskúmania súdnou inštanciou, žalovaný poprel tieto tvrdenia o neprijateľnom charaktere dohody o zrážkach zo mzdy. Tvrdenie žalobcu o neprijateľnom charaktere dohody o zrážkach zo mzdy neobstojí, nakoľko dohoda o zrážkach zo mzdy je zákonným spôsobom zabezpečenia pohľadávky, pre ktorého uzavretie sa žiadne súdne rozhodnutie o pohľadávke nevyžaduje ani nepredpokladá. Žiadny právny predpis účinný v čase uzavretia zmluvy a ani v súčasnosti neuvádza, že k uzavretiu dohody o zrážkach zo mzdy je potrebná akákoľvek verifikácia, či rozhodnutie zo strany súdu. Neprijateľnou podmienkou je v zmysle platnej úpravy ustanovenie, ktoré sa odchyľuje od zákona v neprospech spotrebiteľa a súčasne v neprospech spotrebiteľa aj vytvára značnú nerovnováhu v postavení strán. Neprijateľnou podmienkou z povahy veci teda nie je taká dohoda, ktorá kopíruje/preberá obsah zákonnej úpravy. Skutočnosť, že dohoda o zrážkach zo mzdy nie je neprijateľnou podmienkou, vylučuje aj to, že ide o spôsob zabezpečenia

upravený aj súčasnou právnou úpravou (§ 551 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 13 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch). Dňa 23.12.2015 nadobudol účinnosť zákon č. 438/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa aj zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa jeho znenia (§ 9 ods. 13) bolo určené, že záväzky z úverovej spotrebiteľskej zmluvy je možné zabezpečiť len dohodou o zrážkach zo mzdy, ručením a záložným právom. Ak Národná rada SR ako jediný zákonodarný orgán vo forme zákona určila, že dohoda o zrážkach zo mzdy je stále a naďalej prípustný spôsob zabezpečenia záväzkov zo spotrebiteľskej zmluvy, potom každý je týmto rozhodnutím zákonodarcu vo forme zákona viazaný. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/142/2016-86, v zmysle ktorého dojednanie dohody o zrážkach zo mzdy ako zabezpečovacieho inštitútu a inštitútu na postupné uspokojenie pohľadávky v zmysle § 551 a nasl. Občianskeho zákonníka nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, v zmysle ust.§ 53 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ žalobca napáda obsah rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluvných dojednaniach z dôvodu, že zakladá hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán, žalovaný poukázal na formuláciu rozhodcovskej doložky, z ktorej vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom, alebo pred rozhodcovským súdom, a teda uvedená rozhodcovská doložka neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami a pod.. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že aj v súčasnosti platný zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vo viacerých ustanoveniach predpokladá, že výber spôsobu riešenia sporu prináleží žalobcovi, ktorým môže byť tak veriteľ, ako aj spotrebiteľ. Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadne výšky odmeny sprostredkovateľa pri predčasnom splatní úveru, ktorá podľa jeho názoru predstavuje rozpor s § 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, žalovaný poukázal na to, že zákonodarca žiadnym spôsobom neupravoval maximálnu výšku poplatku pri predčasnom splatení úveru, keď túto stanovila až novela zákona č. 258/2007 Z.z, ktorým sa mení a dopĺňa zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona SNR č. 323/1992 Z.z. o notároch a notárskej činnosti, účinná od 01.01.2008, ktorá pre výpočet maximálnej hranice poplatku ( odmeny) zakotvila, že výška poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti môže byť najviac vo výške 4 % z predčasne splatenej čiastky spotrebiteľského úveru; tento poplatok nesmie prekročiť polovicu nároku spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom podľa odseku 1. Pokiaľ žalobca spochybňuje platnosť dojednania o blanko zmenke z dôvodu, že s ním nebola ako zo spotrebiteľom individuálne dojednaná, je obsiahnutá vo formulárovej forme a jej obsah nemá spotrebiteľ možnosť ovplyvniť, žalovaný poukázal na to, že žalobca o tom, že žalovaný vyžaduje na poskytnutie úveru blanko zmenku žalobca vedel, nakoľko táto informácia je obsiahnutá v obsahu čl. 6 zmluvných dojednaní. Z obsahu žaloby pritom nemožno zistiť, že by sa ako žalobca s ich obsahom neoboznámil, a mal voči ním výhrady, pripomienky a pod.. Nelogicky ani nevierohodne potom pôsobí ten fakt, že žalobca formu zabezpečenia úveru blanko zmenkou až do okamihu podania žaloby nenamietal, pričom za rovnakých skutočností pristupoval k splácaniu svojich záväzkov zo zmluvy o revolvingovom úvere. Pokiaľ žalobca uvádza, že zmluva o revolvingovom úvere de facto prenáša dôkazné bremeno na spotrebiteľa v otázke oboznámenia sa s obsahom zmluvných dojednaní, žalovaný poukázal na argumentáciu sudcu Ústavného súdu SR JUDr. M. Ľalíka (vo veci vedenej pod sp. zn. IÚS 547/2012), podľa ktorého považujem za nevyhnutné najskôr konštatovať, že všeobecné súdy vrátane Ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svojej konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpisoval“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samotnej podstaty reálnej primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti. Pokiaľ ide o písomnú formu právneho úkonu, žalovaný odkázal na § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde zákonná úprava určuje, ako sa má posudzovať písomný právny úkon a teda aj to, ako sa má chápať vôľa konajúcej osoby a ako sa má vykladať. Pokiaľ súčasne žalovaný poukázal na to, že zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje údaj v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., t.j. rozpis splátok úveru na časť pripadajúcu na istinu, úrok a iné poplatky, tak žalovaný poukázal na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch účinných v čase uzavretia predmetnej zmluvy nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a iných poplatkov tvoriace jednu splátku, uvedené jednotlivo popri sebe, keď takáto požiadavka by mala reálne a praktické opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky, alebo poplatky uhrádzali v iných termínoch splatnosti v rôznych počtoch splátok a pod.. Tvrdenie žalobcu súčasne nemá žiadny význam aj z toho pohľadu, že nesplnenie podmienky náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy nemá žiadne právne následky. Samotná zmluva obsahuje zákonom vyžadovanú výšku splátky (2.889,-Sk), termín splatnosti splátky (ku ktorému dňu sa platí - 30. deň v mesiaci) a počet splátok (36 splátok), a teda i náležitosť

podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z.. Súčasne žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatňovaného nároku žalobcom z pohľadu uplynutia subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej doby.

3. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 07.02.2017 zotrval na svojich tvrdeniach, ako aj argumentácii uvedenej v žalobe. Na doplnenie poukázal na to, že pokiaľ výška úroku po celú dobu trvania úveru mala byť 17.334,-Sk zo sumy úveru 52.002,-Sk, keďže táto suma sa zvyšovala o revolving na sumu 100.004,- Sk, zvyšovalo sa aj úročenie, ktoré už v zmluve nebolo presne vyčíslené. Teda žalobca nevedel, koľko má finančných prostriedkov vrátiť žalovanému. Do augusta 2016 žalobca zaplatil na úvere a poplatkoch a úrokoch sumu 4.591,14 eur, čo predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu. Pokiaľ žalovaný vzniesol námietku premlčania, žalobca poukázal na to, že on sa o tom, kto sa na jeho úkor obohatil dozvedel z internetu až v lete roku 2016 a následne podal žalobu na súd, a preto spĺňa právo podľa zákona na vydanie bezdôvodného obohatenia nielen 2 roky, ale aj 3 roky a dokonca aj 10 rokov premlčaciu dobu, nakoľko úvery spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. sú rozhodnutiami súdov SR dostupné na stránke Ministerstva spravodlivosti SR vyhlasované za bezúročné a bez poplatkové a zmluvy za neplatné. Pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca nepreukázal vo veci samej naliehavý právny záujem, žalobca namietal tieto skutkové tvrdenia žalovaného. On v žalobe uviedol naliehavý právny záujem na podanej žalobe. Podľa názoru žalobcu je podaná žaloba vhodný, účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcu, ktorou sa má dosiahnuť odstránenie spornosti práva a vytvára pevný právny základe pre právny vzťah účastníkov sporu. Žaloba je prípustná aj napriek tomu, že je možná iná žaloba (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS SR publikované v časopise zo súdnej praxe pod č. 40/1996), pričom žalobca poukázal na to, že bez určenia súdu, či tu právo je, alebo nie je a či tu právny vzťah je alebo nie je, je jeho právo ohrozené. Súčasne žalobca poprel v celom rozsahu všetky skutkové tvrdenia žalovaného, keď základným princípom pri výklade jednotlivých zmluvných dojednaní zo strany súdu by mal byť výklad pre žalobcu ako spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

4. V písomnom podaní zo dňa 30.05.2017 žalovaný na doplnenie prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázal na to, že tvrdenia žalobcu o preplatení úveru o žalovanú sumu nekorešpondujú so skutočnosťou, nakoľko žalobca okrem klasického úveru čerpal aj revolving, pričom na zmluvu zaplatil celkovo sumu 5.754,-eur a žalobcovi boli pritom zo strany žalovaného poskytnutých celkovo 2.899,82 eur, a teda aj pri prihliadnutí na výšku poskytnutého úveru bez akéhokoľvek príslušenstva by suma požadovaná žalobcom nemala oporu v skutkovom stave. Súčasne poukázal na to, že vzhľadom k tomu, že posledná splátka bola uhradená dňa 22.11.2013, tak je jeho námietka premlčania vo vzťahu k uplynutiu subjektívnej, ako aj objektívnej premlčacej doby plne dôvodná.

5. Na pojednávaniach zo dňa 05.06.2017 a 02.08.2017 žalobca prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne v celom rozsahu zotrval na podanej žalobe, ako aj na skutočnostiach uvedených v písomnej žalobe. Opätovne poukázal na to, že napriek tomu, že v samotnej zmluve o poskytnutie revolvingového úveru je uvedená požadovaná výška úveru vo výške 104.004,-Sk, reálne mu bola poskytnutá iba suma vo výške 50.502,-Sk, keď v bode 5 predmetnej žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru je síce uvedená poskytnutá čiastka 52.002,-Sk, avšak z tejto čiastky bol následne zrazený ešte aj poplatok za uzavretie zmluvy vo výške 1.500,-Sk, takže reálne bola žalobcovi poskytnutá iba suma 50.502,-Sk. Žalobca súčasne poukázal na to, že je pravdou to, čo uviedol žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 30.05.2017, t.j. že zo strany žalovaného bol žalobcovi poskytnutý ešte revolving vo výške 35.361,-Sk, a to dňa 06.08.2007. Pokiaľ však ide o poskytnutie sumy 35.361,-Sk zo strany žalovaného žalobcovi, tak o túto sumu žalobca nijakým spôsobom nežiadal. Táto suma mu bola automaticky pripísaná na účet zo strany žalovaného. Údajne dôvodom poskytnutia tejto sumy bolo to, že mal vzorne splácať splátky úveru, ktorý mu bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere vo výške 50.502,-Sk. Pokiaľ ide o okolnosti uzatvárania predmetnej zmluvy, tak k uzavretiu zmluvy došlo tak, že žalobca požiadal o poskytnutie úveru, nakoľko on sa v tom čase dostal do nevýhodnej finančnej situácie, keď mu zomrel otec a potreboval peniaze na pohreb. Žalobca navštívil pobočku kancelárie žalovaného a tam mu dali podpísať predmetnú zmluvu o revolvingovom úvere s tým, že mu rovno povedali, že buď ju podpíše ako celok, alebo mu neposkytnú žiadny úver a on sa preto túto zmluvu rozhodol podpísať. Pokiaľ sa žalobca domáhal vydania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,-eur, tak tohto sa domáhal z dôvodu, že v súvislosti s poskytnutím predmetného úveru mu boli spôsobené viaceré príkoria, jedným z nich bolo vykonávanie zrážok zo mzdy, keď on musel svojmu zamestnávateľovi zložito vysvetľovať, prečo sú mu vlastne vykonávané zrážky zo mzdy a odôvodňovať postup žalovaného pri vymáhaní predmetného úveru takýmto spôsobom. Súčasne dôvodom na uplatnenie primeraného finančného

zadosťučinenia je aj to, že spôsob, akým sa žalovaný snažil získať svoje finančné prostriedky bol voči žalobcovi urážajúci, obťažujúci, žalobca bol neustále atakovaný zo strany pracovníkov žalovaného na úhradu dlžnej sumy, napriek tomu, že on sa snažil uhrádzať predmetný dlh podľa svojich možností a schopností. Tieto ataky nesmerovali iba voči žalobcovi, ale tiež voči splnomocnenej zástupkyni žalobcu ako sestre žalobcu a matke žalobcu, keď pracovníci žalovaného im takýmto spôsobom celý čas znepríjemňovali život. Pracovníci žalovaného ich kontaktovali nielen telefonicky, prípadne písomne, ale viac krát osobne a pri týchto žiadostiach sa rozhodne nesprávali slušným spôsobom. Aj z tohto dôvodu má žalobca za to, že je odôvodnený nárok na vydanie primeraného zadosťučinenia vo výške 500,-eur, keď postup, aký zvoli žalovaný, a to už bez ohľadu na to, či sa jednalo o vymáhanie nároku, ktorý bol v súlade so zákonom alebo nie, nebol rozhodne náležitý a vhodný. Pre prípad úspechu si žalobca náhradu trov konania neuplatnil.

6. V súlade s § 180 súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ktorý bol o termíne pojednávania riadne a včas upovedomený svojou splnomocnenou zástupkyňou, ktorá jeho neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila, pričom uviedla, že žalobca súhlasil s prejednaním a rozhodnutím veci bez jeho prítomnosti, ako aj v neprítomnosti žalovaného a právneho zástupcu žalovaného, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili, pričom súhlasili s prejednaním veci bez ich prítomnosti.

7. Súd sa v spore primárne pred vecným preskúmaním žaloby zaoberal prípustnosťou predmetnej žaloby z hľadiska členenia žalôb podľa § 137 CSP, keď dospel k záveru, že uvedená žaloba je žalobou o určenie právnej skutočnosti v zmysle čl. 137 písm. d) CSP, keďže žalobca sa domáha v prejednávanom spore okrem vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 4.591,14 eur a primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500,-eur, aj určenia, že zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 04.10.2005 je neplatná, a súčasne, že úver poskytnutý na základe predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročný a bez poplatkov. Pri posúdení splnenia podmienok na podanie uvedenej žaloby, súd vychádzal z ustanovenia § 3 ods. 3 a ods. 5 prvá veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov podľa ktorých každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Z uvedeného potom vyplýva, že spotrebiteľ má právo na súdnu ochranu nielen pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, ale aj pred nekalými obchodnými praktikami (§ 7 zákona č. 250/2007 Z.z.). V súvislosti s obranou žalovaného ohľadne neprípustnosti žaloby v súdenej veci súd upriamuje pozornosť aj na § 298 CSP, podľa ktorého, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu (tak, ako to bolo aj v prejednávanom prípade) aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve, alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou, je neprijateľná. Stotožnenie sa so záverom žalovaného, by zamedzovalo prístup spotrebiteľa k podaniu žalôb s uvedeným obsahom a fakticky by znemožňoval spotrebiteľovi aktívnu ochranu jeho práv vyplývajúcich zo spotrebiteľského práva a obmedzovalo by ho iba na pasívnu ochranu práv (t.j. spotrebiteľ by sa mohol brániť iba v rámci žalôb týkajúcich sa nárokov zo spotrebiteľského práva, ktoré by smerovali voči nemu), čo by rozhodne nebolo v súlade so zmyslom platnej právnej úpravy, ktorá ponechala súdu oprávnenie posudzovať tieto nároky ex offo, aj bez návrhu spotrebiteľa. Pri opačnom výklade by súdna ochrana spotrebiteľov (ak by sa spotrebiteľ nemohol účinne brániť aktívnym podaním žaloby) nebola reálne dosiahnuteľná (napríklad spotrebiteľovi by nemohla byť poskytnutá ochrana pred postupom dodávateľa finančnej služby smerujúcim k vymoženiu pohľadávky cez zabezpečovacie inštitúty). Pokiaľ žalovaný namietal, že na určení, či tu právo je alebo nie je, nie je naliehavý právny záujem z dôvodu, že sa žalobca popri určení (neplatnosti zmluvy a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) v spore domáha aj plnenia, súd opätovne poukazuje na to, že súd predmetnú žalobu v časti určenia neplatnosti zmluvy o revolvingovom úvere posúdil ako žalobu v zmysle § 137 písm. d) CSP, keď prípustnosť tejto žaloby vyvodil z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Uvedený záver vyplýva aj z doslovného znenia § 298 ods. 2 CSP, ktoré popri vyslovení neprijateľnosti zmluvnej podmienky zo strany súdu (ktorá má za následok neplatnosť podmienky) výslovne prezumuje kumulatívne priznanie nároku spočívajúceho v plnení (bezdôvodnom obohatení, primeranom finančnom zadosťučinení), ktoré ma charakter žaloby na plnenie z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že tieto petity popri sebe súčasne obstoja.

8. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, keď po vyhodnotení skutkových tvrdení žalobcu a skutkových tvrdení žalovaného zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci.

9. Na základe žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 uzavretej medzi žalobcom ako dlžníkom a žalovaným (v tom čase podnikajúcim pod obchodným menom Profi Real Slovakia spol. s r.o., so sídlom Mliekárenská č. 10, 824 96 Bratislava) ako veriteľom zo dňa 06.10.2005 (tak, ako to vyplýva z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č.8000009662 zo dňa 06.10.2005) poskytol žalovaný žalobcovi úver vo výške 104.004,-Sk (reálne poskytnutá čiastka v Sk 52.002,-Sk), ktorý sa žalobca zaviazal splatiť žalovanému v splátkach v počte 36 vo výške mesačnej splátky 2.889,-Sk, pri dojednanom poplatku za uzatvorenie zmluvy 1.500,- Sk, keď dátum splatnosti prvej splátky úveru a konečnej splatnosti úveru sa nachádza iba v samotnom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 06.10.2005. V zmysle čl. 10 žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 sú neoddeliteľnou súčasťou tejto žiadosti zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profi Real Slovakia spol. s.r.o., ktoré tvoria zadnú stranu žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere. V zmysle čl. 4 predmetných zmluvných dojednaní malo dôjsť medzi žalobcom a žalovaným súčasne k dojednaniu revolvingu. Súčasťou žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere je aj dohoda o zrážkach zo mzdy a súčasťou zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia spol. s r.o., konkrétne čl. 17 predmetných zmluvných dojednaní je rozhodcovská doložka. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru podpísal žalobca dňa 04.10.2005, pričom k podpisu predmetnej žiadosti zo strany žalovaného došlo dňa 06.10.2005. Zo zmluvy (čl. 5) vyplýva požadovaná výška úveru 104.004 Sk. Celková čiastka úveru, ktorú mal žalobca titulom predmetného úveru zaplatiť žalovanému predstavovala výšku 104.004,-Sk pri RPMN úveru 26,60 %, keď periodicita splácania úveru bola dojednaná mesačne. V zmysle oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 06.10.2005 vyplýva, že žalobcovi bola schválená aj výška revolvingu vo výške 69.336,-Sk, pri výške mesačnej splátky úveru po vykonaní revolvingu vo výške 2.889,-Skk a RPMN po vykonaní revolvingu 40,03 %, keď zmluvná odmena za poskytnutie každého revolvingu predstavovala 33.975,-Sk. Podľa výpisu z osobného účtu žalobcu vedeného spoločnosťou Tatrabanka a.s. č. XXXXXXXXXX mal súd preukázané, že žalobcovi bola zo strany žalovaného dňa 07.10.2005 pripísaná na účet suma 50.502,-Sk s uvedeným VS XXXXXXXXXX. Súčasne mal súd preukázané, že dňa 06.08.2007 (taktiež z výpisu z bankového účtu žalobcu vedeného spoločnosťou Tatrabanka a.s., č. účtu XXXXXXXXXX) bola na účet žalobcu zo strany žalovaného poukázaná suma 35.361,-Sk. Z potvrdení o vkladoch poštových peňažných poukazov „U“, potvrdení o vkladoch na účet žalovaného, výpisov z účtu žalobcu, ako aj príjmového pokladničného dokladu mal súd preukázané, že žalobca uhradil žalovanému sumu 5.881,77 eur, keď z karty klienta, t.j. žalobcu vedenej žalovaným na úverovom účte č. XXXXXXXXXX vyplýva, že ku dňu 22.11.2013 uhradil žalobca žalovanému sumu 5.754,-eur,pričom z uvedenej karty klienta jednoznačne vyplýva, že v tejto nie sú zahrnuté platby vykonané žalobcom žalovaného vo výške 13,10 eur zo dňa 22.11.2013 a následne vo výške 1.584,40 eur, ktoré boli zo strany žalobcu žalovanému uhradené po 22.11.2013 až do 20.07.2016, a to vo forme zrážok zo mzdy, ktoré úhrady žalobca preukázal detailmi obratu z interbankingu SLSP a.s., pričom predmetné úhrady boli špecifikované VS totožným s číslom zmluvy o revolvingovom úvere. Z uvedených dokladov mal súd preukázané, že žalovaný uhradil žalobcovi titulom predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere a následného revolvingu minimálne sumu 7.351,50 eur, (t.j. súčet úhrad vyplývajúcich z karty klienta na čl. 97, resp. 99 spisu a úhrad vykonaných vo výške 13,10 eur dňa 22.11.2013 a vo výške 1.584,40 eur vykonaných po 22.11.2013, ktoré predmetná karta klienta nezohľadňuje).

10. S poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia súd dospel k záveru, že predmetná zmluva o revolvingovom úvere je zmluvou uzavretou podľa § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z., pričom podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je svojím charakterom typovou zmluvou na predtlačenom formulári, obsahujúcou zmluvné podmienky, ktorých obsah žalobca ako spotrebiteľ nemohol pri jej uzavretí ovplyvniť. Pokiaľ ide o postavenie žalobcu ako spotrebiteľa, súd vychádzal z toho, že samotný žalobca je v predmetnej zmluve označený identifikačnými údajmi fyzickej osoby, kde je identifikovaný rodným číslom. Navyše z vyjadrenia splnomocnenej zástupkyne žalobcu vyplynulo, že žalobca si uzatváral predmetnú zmluvu za účelom získania finančných prostriedkov potrebných na pohreb svojho otca z čoho jednoznačne vyplýva súkromný účel použitia týchto finančných prostriedkov. Súd pri posúdení platnosti predmetného zmluvného vzťahu potom obsah tohto zmluvného vzťahu preskúmal z ustanovení právnych predpisov obsahujúcich ochranu spotrebiteľa. O vzťah vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy sa jedná vtedy, keď v rámci zmluvného vzťahu na jednej strane vystupuje dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Do Občianskeho zákonníka bola spotrebiteľská zmluva zakomponovaná novelou č. 150/2004 Z.z. účinnou od 01.04.2004 a režim typových zmlúv bol do nášho právneho poriadku zavedený novelou Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 310/1999 Z.z. účinnou od 01.01.2000. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je to, že jej obsah je pre spotrebiteľa vopred pripravený a nie je vytvorený priestor na dojednanie obsahu zmluvy lebo jeho zmeny. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával. S poukazom na vyššie uvedené sa súd v súdenej veci zaoberal otázkou platnosti predmetnej zmluvy. Podľa názoru súdu v uvedenej veci nedošlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o revolvingovom úvere. Pri posúdení tejto otázky súd aplikoval úpravu § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka týkajúcu sa procesu uzatvárania zmlúv, keď predmetná úprava má povahu kogentnej normy, od ktorej sa nemožno zmluvne odchýliť (pokiaľ by žalobca so žalovaným vymienil spôsob uzatvorenia zmluvy v čl. 2 zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia spol. s r.o., toto ustanovenie by muselo byť v súlade s uvedenou kogentnou úpravou § 43 a nasl. Občianskeho zákonníka). Súd upriamuje pozornosť na to, že podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka je prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, návrhom na uzavretie zmluvy, ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. V zmysle čl. 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka, včasné vyhlásenie urobené osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iné jej včasné konanie, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas, je prijatím návrhu. Taktiež súd poukazuje na § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka veta prvá, podľa ktorého včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Zmluva je následne uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť (§44 ods.1veta prvá Občianskeho zákonníka). Rozhodným pre posúdenie platnosti uzavretia predmetnej zmluvy je ustanovenie § 44 ods. 2 prvá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prijatím návrhu, ktorý obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. V súvislosti s uzatváranou zmluvou o úvere revolvingového typu, súd opätovne poukazuje na to, že predmetná zmluva je zmluva o spotrebiteľskom úvere, keď táto zmluva musí obsahovať všetky náležitosti prezumované zákonom č. 258/2001 Z.z.. Z uvedeného potom vyplýva, že všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadované zákonom musí obsahovať samotný návrh na uzavretie zmluvy. Súčasne akceptácia návrhu na uzavretie zmluvy nesmie obsahovať ďalšie doplnky, výhrady, nakoľko v opačnom prípade by sa jednalo o nový návrh na uzavretie zmluvy. Pokiaľ ide o návrh zo strany žalobcu, tento bol spísaný pracovníkom žalovaného ako návrh na uzavretie zmluvy, avšak už nebol právom predpísaným spôsobom akceptovaný, keď samotný akcept zo dňa 06.10.2005 už obsahuje aj ďalšie dojednania, ktoré jednak menia a dopĺňajú návrh na uzavretie samotnej zmluvy o poskytnutí úveru, a to ohľadne dátumu prvej a poslednej splátky úveru a súčasne dopĺňajú tento návrh aj o poskytnutie ďalšieho peňažného plnenia vo forme revolvingu (návrh na uzavretie, ktorého ani nebol zo strany žalobcu predložený, čím podstatne mení akcept samotného návrhu na uzavretie zmluvy). V súhrne týchto skutočností možno len naivne predpokladať, že akcept reálne zohľadňoval vôľu žalobcu uzavrieť zmluvu s dojednaným obsahom. Podľa názoru súdu nemožno túto časť zmluvy ohľadne ďalšieho možného revolvingu chápať ako časť zmluvy, ktorú možno oddeliť od zvyšného obsahu, nakoľko zo samotného oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 06.10.2005 vyplýva, že žalovaný mal v úmysle uzatvoriť (resp. nekalým spôsobom nanútiť žalobcovi) zmluvu, predmetom ktorej bolo aj poskytnutie prípadného ďalšieho revolvingu, čo jednoznačne preukazuje aj jeho následné správanie, keď bez žiadosti žalobcu o poskytnutie ďalšieho úveru mu poskytol ďalší revolving vo výške 30.536,-Skk, a to dňa 06.08.2007. Z uvedeného dôvodu podľa názoru súdu nemožno oznámenie o schválení revolvingového úveru chápať inak, ako nový návrh na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom revolvingovom úvere. Tento návrh zo strany žalobcu však už nebol právom predpísaným spôsobom akceptovaný, keď § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy vyžadoval na uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomnú formu, pričom samotná zmluva o spotrebiteľskom úvere sa nestala platnou ani s poukazom na § 4 ods. 4 písm. a) citovaného zákona, nakoľko nebola splnená podmienka prezumovaná odsekom 1, t.j. dodržanie písomnej formy zmluvy. V nadväznosti na uvedené súd poukazuje na to, že zo správania samotného žalobcu potom, ako došlo zo strany žalovaného k vypracovaniu nového návrhu (t.j. k schváleniu predmetného úveru) by bolo možné vyvodiť, že predmetný „protinávrh“, resp. nový návrh zo

strany žalovaného či už ústne, alebo konkludentne akceptoval, keď prijal a spotreboval plnenie, ktoré mu bolo poskytnuté na základe predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere, avšak tento akcept rozhodne už nevykonal predpísanou formou, keď podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka s nedostatkom zákonom stanovenej písomnej formy právneho úkonu zákon spája absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Bez ohľadu na vyššie uvedené súd opätovne poukazuje aj na obchodné praktiky samotného žalobcu, ktorý si vo formulároch žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere, ako aj zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia spol. s r.o., jednoznačne stanovil postup pri poskytovaní úverov a spôsob ich poskytnutia. Z uvedených dokladov jednoznačne vyplýva snaha žalovaného stanoviť si zmluvné podmienky jednostranne, v prospech seba na úkor žalobcu ako spotrebiteľa a v konečnom dôsledku mu poskytnúť/nanútiť plnenie, o ktoré ani neprejavil záujem. Uvedené jednoznačne vyplýva aj z tej skutočnosti, že žalobca napriek tomu, že žiadal žalovaného iba o poskytnutie jednorazového úveru, žalovaný mu poskytol „nanútil“ aj revolving, keď o podmienkach samotného revolvingu sa žalobca mohol dozvedieť až zo samotného oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662. Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť nekalú snahu žalovaného o získanie a udržanie si žalobcu ako svojho klienta, za účelom poskytovania ďalších finančných služieb, ktoré boli pre žalobcu ako spotrebiteľa nevýhodné. V tejto súvislosti súd poukazuje na napríklad na rozdielnu výšku RPMN pri úvere (t.j. 26,60 %) a RPMN po vykonaní revolvingu (t.j. 40,03 %). Aj z uvedeného dôvodu možno dospieť k záveru, že žalovaný sa v danom spotrebiteľskom zmluvnom vzťahu nesprával poctivo. V nadväznosti na uvedené súd poukazuje na to, že tak, ako to vyplýva zo žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere žalobca žiadal žalovaného o úver vo výške 104.004,-Skk (viď kolónka požadovaná výška úveru), žalobcovi bola poskytnutá čiastka vo výške 52.002,-Sk a z uvedenej sumy bol strhnutý poplatok za uzatvorenie zmluvy. Z uvedenej zmluvy potom ani nevyplýva, že rozdiel medzi schválenou výškou úveru a poskytnutou čiastkou predstavuje odplatu za poskytnutie samotného úveru. Toto jasne a neskryte (žalovaný zásadné charakteristiky úveru „skryl“ do zmluvných dojednaní, ktoré okrem iného aj vzhľadom na veľkosť písma v porovnaní s veľkosťou písma v samotnej zmluve sú objektívne spôsobilé u bežného spotrebiteľa vzbudiť predstavu o menšom význame, resp. dôležitosti) vyplýva až zo samotného oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere č. 8000009662 zo dňa 06.10.2005.

11. Súd súčasne dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere je neplatná aj pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka, a to z dôvodu, že sa prieči dobrým mravom. V tejto súvislosti súd poukazuje na neprimerane vysokú odplatu, ktorú v zmysle oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 06.10.2005 žalovaný stanovil vo výške 52.002,-Sk v prípade poskytnutia prvotného úveru, resp. vo výške 33.975,-Sk ako zmluvnú odmenu za poskytnutie každého revolvingu. V tejto súvislosti súd poukazuje, že k uvedeným sumám si žalovaný účtoval voči žalobcovi aj poplatok za uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere vo výške 1.500,-Sk. Uvedená a žalovaným požadovaná výška odplaty za poskytnutie úveru, resp. revolvingu, ktorá zo súvisiacimi poplatkami prevyšuje dvojnásobok istiny poskytnutého úveru, nie je súladná s dobrými mravmi. Občiansky zákonník ani iný právny predpis neobsahujú legálnu definíciu pojmu „dobré mravy“ avšak právna teória a ustálená súdna prax pod týmto pojmom rozumie pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, z ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie, pričom tieto pravidlá ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem spoločnosti sú všeobecne uznávané a je daný všeobecný záujem na ich rešpektovaní (viď rozsudok KS v Žiline č.k. 8Co/596/2014-76 zo dňa 23.02.2015). Z vykonaného dokazovania v súdenej veci vyplýva, že žalovaný pri poskytnutí úveru v reálnej výške 50.502,-Sk požadoval od žalobcu za poskytnutý úver odmenu vo výške 52.002,-Sk a súčasne poplatok za uzavretie zmluvy vo výške 1.500,-Sk, keď táto odplata nepochybne presahuje rozumnú a primeranú mieru zisku žalobcu ako podnikateľa pri dobe poskytnutia úveru v dobe 36 mesiacov. Z uvedeného dôvodu súd dospel k záveru, že predmetná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom aj pre rozpor s dobrými mravmi.

12. Bez ohľadu na vyššie uvedené (kde už súd vyslovil súd absolútnu neplatnosť zmluvy) s poukazom na námietky žalobcu, týkajúce sa neprijateľných zmluvných podmienok (a konečného posúdenia správania sa žalovaného ako dodávateľa v posudzovanom právnom vzťahu a možného vzniku nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia) sa súd zaoberal aj otázkou ne/ platnosti rozhodcovskej doložky uvedenej v čl. 17 zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia spol. s r.o., ako aj dohody o zrážkach zo mzdy uzavretej v bode 7 žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovo úvere. Pokiaľ ide o posúdenie neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky, súd poukazuje na to, že o rozhodcovskú zmluvu/doložku ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (v súdenej veci žalovaného), spotrebiteľ (žalobca) by bol nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu (porovnaj uznesenia Krajského súdu v Trnave vo veciach sp.zn. 10CoE/253/2011 a sp.zn. 10CoE/230/2011). Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Cachom, podľa ktorého z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami (viď. Štandardné zmluvy, strana 214, vydávateľ Alex Čeněk, 2010). Z uvedeného možno potom vyvodiť, že aj v prípade, ak ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovskej žaloby podávajú veriteľa, čo možno odvodiť aj rozsahom nárokov plynúcich zo štandardne formulovanej zmluvy. Naopak, ak niektorý spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva pre neho transparentný štátny všeobecný súd. Z uvedeného potom možno vyvodiť, že spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne, individuálne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, by aj reálne rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho individuálne vyjednávanie nedávalo zmysel. Je potrebné poukázať na to, že poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje limity, a to aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmov osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí, a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovské zmluvy rozhodne nemôžu predstavovať určité pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie, prípadne neobchádzania spravodlivosti, ktorú môžu poskytnúť spotrebiteľovi všeobecné súdy. Je takmer notorietou, že v rámci uzatvárania spotrebiteľských zmlúv sa dodávatelia nezmieňujú o podrobnostiach a procesných pravidlách rozhodcovského konania a získavanie podpisov spotrebiteľov pod údajné individuálne vyjednanie má kampaňovitý charakter. V tejto súvislosti súd poukazuje na čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa ktorého zmluvná podmienka, ktorá nie je individuálne dojednaná sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na úroveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 10Co/460/2015 zo dňa 25.02.2016, podľa ktorého rozhodcovské konanie by mohlo fungovať ako efektívny prostriedok ochrany za transparentných podmienok, keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcovského konania ide, a nie ako netransparentná pasca (na neznámych spotrebiteľov). Predkladanie rozhodcovských zmlúv - formulárov spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (podstatu rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť predloženému formuláru sa „minimálne“ javí ako zneužívanie údajného individuálneho dojednania. Na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecnej zmluvy/obchodných podmienok, alebo vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku), papiera. Druhá menovaná možnosť predstavuje v konečnom dôsledku len sofistikovanejšiu formu nekalého postupu dodávateľa. Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil predmetnú zmluvnú podmienku za neprijateľnú. Z rovnakých dôvodov súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aj dohodu o zrážkach zo mzdy dlžníka, keď súd nenamieta, že zo samotnej právnej úpravy vplýva možnosť zabezpečenia spotrebiteľského úveru aj dohodou o zrážkach zo mzdy, avšak s poukazom na skutočnosti zistené pri preskúmaní obsahu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným súd dospel k záveru, že predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Z predmetnej dohody o zrážkach zo mzdy vyplýva, že táto sa vzťahuje na zabezpečenie pohľadávok žalovaného voči žalobcovi tvorených samotnými revolvingovými úvermi, ako aj inými nárokmi, ako zmluvnými pokutami (keď tak, ako to bolo aj v prejednávanom spore, nie všetky uplatňované nároky sú v súlade so spotrebiteľským právom, resp. hmotným právom (všeobecne). Takto formulovaná dohoda o zrážkach zo mzdy jednoznačne za daných okolností spôsobuje nerovnováhu vo vzájomnom postavení žalobcu a žalovaného, keď oprávňuje žalovaného vykonať zrážky zo mzdy aj na plnenia, ktoré svojím obsahom sú, alebo môžu byť v rozpore so spotrebiteľským právom a dodávateľ finančnej služby (v súdenej veci žalovaný) sa môže domôcť uspokojenia svojich peňažných nárokov (vrátane ďalších s tým súvisiacich plnení) bez toho, aby boli tieto zmluvné plnenia podrobené preskúmaniu zo strany súdu. Uvedený postup žalovaného jednoznačne vyplýva aj z listinných dôkazov predložených žalobcom z ktorých je zrejmé, že žalovaný po uzavretí zmluvy predložil dohodu o zrážkach

zo mzdy zamestnávateľovi žalobcu za účelom vykonávania zrážok zo mzdy. Za týchto skutkových okolností súd vyhodnotil predmetnú dohodu o zrážkach zo mzdy za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Postup žalovaného spočívajúci vo vymáhaní dlžnej sumy na základe dohody o zrážkach zo mzdy, za rozporný so spotrebiteľským právom.

13. Pokiaľ sa žalobca súčasne domáhal vyslovenia, že úver poskytnutý mu na základe zmluvy o revolvingovom úvere je bezúročný a bez poplatkov, súd žalobu v tejto časti zamietol, keďže vyslovenie bezúročnosti, resp. bezpoplatkovosti úveru by bolo možné iba v prípade, ak by samotná zmluva o revolvingovom úvere bola platná.

14. Súd potom priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom plnenia z neplatného právneho úkonu sumu 1.634,40 eur (t.j. sumu, ktorú žalobca uhradil žalovanému po 22.11.2013 vrátane), keď námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného ohľadne bezdôvodného obohatenia vyhodnotil ako dôvodnú iba ohľadne úhrad vykonaných do 21.11.2013. Pokiaľ ide o vznik samotného bezdôvodného obohatenia súd mal preukázané, že žalovaný titulom zmluvy o revolvingovom úvere vyplatil žalobcovi sumu 1.676,36 eur (50.502,-Sk titulom úveru), a to dňa 06.10.2005 a následne dňa 03.08.2007 mu vyplatil titulom revolvingu sumu 1.173,77 eur (t.j. 35.361,- Sk), keď žalobca žalovanému do 22.11.2013 tak, ako to vyplýva z karty klienta vyplatil celkovo sumu 5.754,-eur, t.j. sumu vyššiu, ako bola žalobcovi zo strany žalovaného na základe predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere reálne poskytnutá. Pre posúdenie vznesenej námietky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo rozhodné, kedy sa žalobca dozvedel o tom, že sa na jeho úkor žalovaný obohatil (plynutie subjektívnej premlčacej doby). Z písomného podania žalobcu zo dňa 07.02.2017 jednoznačne vyplýva, že on sa dozvedel o tom, kto a v akej výške sa na jeho úkor obohatil až v lete roku 2016, a to z rozhodnutí súdov SR, ktoré sú dostupné na stránke Ministerstva spravodlivosti SR. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca získal právne relevantnú vedomosť o existencii bezdôvodného obohatenia voči žalovanému až v lete roku 2016, kedy (ako osoba, ktorá objektívne z dôvodu abstraktnej úpravy spotrebiteľského práva dotváranej výkladom všeobecných súdov SR, ako aj judikatúrou Európskeho súdneho dvora, nie je schopná posúdiť otázku platnosti zmluvy) získal subjektívnu vedomosť o rozpore posudzovanej zmluvy zo zákonom. Samotné tvrdenie žalobcu o tom, že o dôvode vydania bezdôvodného obohatenia sa dozvedel z internetovej stránky Ministerstva spravodlivosti SR, podporuje aj text samotnej žaloby, z ktorého vyplýva, že žalobca sa v žalobe v značnej miere iba „obmedzil“ opísanie právnych viet a názorov vyplývajúcich z rozhodnutí súdov. Pokiaľ ide o časové hľadisko začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, z listinného dôkazu predloženého žalobcom, t.j. z odpovede Ministerstva spravodlivosti SR na žiadosť žalobcu, týkajúcu sa posúdenia platnosti predmetnej zmluvy, je zrejmé, že táto odpoveď je datovaná dňom 23.08.2016, a teda subjektívna premlčacia doba mohla začať plynúť až po tomto dni (a to konkrétne odo dňa doručenia predmetnej písomnosti žalobcovi). Z uvedeného potom možno jednoznačne vyvodiť, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia ku dňu podania žaloby v súdenej veci neuplynula. Pokiaľ však ide o objektívnu premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá je v zmysle § 107 ods. 2 trojročná, táto doba uplynula ohľadne úhrad vykonaných žalobcom žalovanému do 21.11.2013 a v tejto časti súd vyhodnotil námietku premlčania uplatnenú žalovaným ako dôvodnú. Nepremlčanými úhradami sú úhrady vykonané po 22.11.2013 vrátane tohto dňa (t.j. 3 roky pred podaním žaloby v súdenej veci, ktorá bola tunajšiemu súdu doručená dňa 22.11.2016). Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že premlčacia doba v súdenej veci je z dôvodu úmyselného bezdôvodného obohatenia 10-ročná, súd sa s touto argumentáciou nestotožnil. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (priamy alebo nepriamy) musí smerovať k bezdôvodnému obohateniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu nie sú splnené, a platí 3-ročná objektívna premlčacia doba aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou, pričom však žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by žalovaný mal úmysel k bezdôvodnému obohateniu sa vo vzťahu k plneniu vyplývajúcemu zo zmluvy o revolvingovom úvere uzavretej medzi stranami sporu, a že by tento úmysel existoval už v čase získania bezdôvodného obohatenia. (porovnaj rozsudok KS v Banskej Bystrici sp.zn. 14Co/1128/2014 zo dňa 24.11.2015) V prejednávanom prípade žalobca už v čase uzavretia zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru bol oboznámený s výškou úveru a zaviazal sa tento zaplatiť veriteľovi. V konaní bol preukázaný úmysel žalovaného obohatiť sa na úkor žalobcu. Iba na doplnenie súd poukazuje na to, že pre existenciu úmyselného bezdôvodného obohatenia by nestačilo

iba to, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Z uvedeného dôvodu keďže neboli splnené podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba.

15. Súd súčasne priznal žalobcovi aj náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 450,- eur, keď dospel k záveru, že okolnosti prejednávaného sporu odôvodňujú vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie v priznanej výške. Pri posúdení dôvodnosti nároku súd vychádzal jednak so žalobcom deklarovaných príkorí, ktoré súviseli so snahou žalovaného domôcť sa vymoženia dlžnej sumy spôsobmi, ktoré rozhodne nie sú súladné s pravidlami slušnosti, ako aj charakteru jednotlivých zmluvných dojednaní upravujúcich práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré boli žalovaným nesporne koncipované v neprospech spotrebiteľa. Z tvrdení žalobcu prezentovaných prostredníctvom jeho splnomocnenej zástupkyne jednoznačne vyplynulo, že adresátom telefonických písomných, resp. osobných dopytov za účelom vymoženia dlhu nebol len samotný žalobca, ale aj jeho sestra, t.j. splnomocnená zástupkyňa žalobcu, a aj jeho matka. Navyše súd poukazuje na nekalé postupy žalovaného, ktoré boli v konaní preukázané aj listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise z ktorých vyplýva, že žalovaný napriek aktívnej snahe žalobcu dohodnúť sa so žalovaným na úprave splátok, na túto žiadosť reagoval negatívne a navyše listom zo dňa 14.12.2009 si voči žalobcovi uplatnil penalizačnú faktúru za porušenie zmluvných podmienok znejúcu na sumu 52.002,-Sk, t.j. 1.726,15 eur (t.j. vyššiu sumu ako mu bola poskytnutá na základe prvotného úveru), čo je objektívne spôsobilé vzbudiť u adresáta takéhoto listu pocity neistoty ohľadne konečnej výšky dlhu a neistoty spotrebiteľa splácať takto neúmerne a sústavne zvyšujúci sa dlh o sankcie, ktoré presahujú rámec zákonom tolerovaných nástrojov na uspokojenie existujúceho dlhu. Z uvedeného dôvodu súd dospel k názoru, že v danom prípade boli splnené podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, nakoľko praktiky realizované žalovaným vo vzťahu k žalobcovi presiahli mieru tolerovateľnú občianskou spoločnosťou.

16. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci prevažný úspech, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti rozsudku súdu prvej inštancie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresnom súde Ružomberok písomne v 3 vyhotoveniach. Podľa § 363 v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods.1,2 - a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje, e) podpis, a ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania - uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 365 ods. 1 odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods.3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na uskutočnenie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.