Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_12T-125-2011.pdf
PDF · 141.04 KB
Case nature
Area
Subarea
12T/125/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Vranov nad Topľou, samosudkyňou JUDr. Andreou Havírovou, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 02. augusta 2017, vo Vranove nad Topľou, takto
rozhodol:
Obžalovaný:
A. O., nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom Michalovce, S.Á. č. XXX/X, prechodne bytom H. č. XXX, okr. Prešov, súkromný podnikateľ,
u z n á v a s a z a v i n n é h o , ž e
ako zodpovedný pracovník daňového subjektu Y. s.r.o. Z.. M. XXXX, vo Vranove nad Topľou, IČO: XXXXXXXXXX, za zdaňovacie obdobie I. - III. štvrťroka 2007, t. j. za obdobie od 01.01.2007 do 31.03.2007, v období od 01.04.2007 do 30.04.2007 a v období od 01.07.2007 do 30.09.2007, skrátil daň z pridanej hodnoty tým, že do daňového priznania nezahrnul celkovú sumu všetkých preplatených účtovných dokladov, za ktoré mal zaplatiť daň z pridanej hodnoty, čím takto, aj na základe vykonanej daňovej kontroly a spracovaného protokolu č. XXX/XXX/XXXX/XXXX Z.., zo dňa XX.XX.XXXX, ako aj znaleckého posudku L.. G., skrátil vyššie uvedenú daň vo výške 16.165,23 EUR, t. j. 486.994,- Sk, ku škode Slovenskej republiky, zastúpenej Daňovým úradom vo Vranove nad Topľou,
t e d a
vo väčšom rozsahu skrátil daň,
t ý m s p á c h a l
zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona.
Z a t o m u s ú d u k l a d á :
Podľa § 276 ods. 2 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri zistení neexistencie poľahčujúcich okolností podľa § 36 Trestného zákona a neexistencie priťažujúcich okolností podľa § 37 Trestného zákona, trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá s probačným dohľadom.
Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona, v spojení s § 51 ods. 4 Trestného zákona, povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom Slovenskej republike a to prostredníctvom Daňovému úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, nedoplatok na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. - III. štvrťroka 2007 v celkovej výške 16.165,23 EUR (šestnásťtisíc jednostošesťdesiatpäť eur a dvadsaťtri eurocentov).
odôvodnenie:
Súd na hlavnom pojednávaní umožnil obžalovanému A. O. urobiť vyhlásenie podľa ust. § 257 ods. 1 Tr. poriadku. Obžalovaný vo vzťahu k skutku obžaloby vyhlásil, že je nevinný.
Na hlavnom pojednávaní bolo vykonané dokazovanie výsluchom obžalovaného, ktorý využil svoje právo a vo veci odmietol vypovedať, svedkýň N.. Z. a L.. Š., znaleckým dokazovaním z odboru ekonómia a manažment, prečítaním listinných dôkazov, na základe čoho súd zistil nasledovné. Obžalovaný A. O. na hlavnom pojednávaní opakovane využil svoje zákonné právo a vo veci viackrát odmietol vypovedať. V prípravnom konaní uviedol, že v roku 2007 bol konateľom spoločnosti Y. s.r.o. vo Vranove nad Topľou. O daňovej kontrole týkajúcej sa dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I., II. a III. štvrťroka 2007, vykonávanej od februára 2009 do marca 2010, nemal vedomosť. Vyjadril sa, že v tom čase zmenil sídlo spoločnosti tak, že výroba sa presťahovala do D. C., pričom oficiálnou adresou zostala adresa na Z. M.. Z dôvodu nevedomosti o výkone daňovej kontroly k jej vykonaniu nepredložil žiadne doklady. Výsledky daňovej kontroly, ktorým bol určený rozdiel na dani z priadnej hodnoty vo výške 16.180,46 eur nespochybnil. V roku 2007 mu daňové priznanie nerobila účtovníčka, ale robil si ich sám. Pri spracovaní týchto priznaní zúčtoval iba objektívne doklady, nič úmyselne nevyradil ani nedoložil žiadny fiktívny doklad. Daňové priznanie vypracovával v rámci svojich skúsenosti a vedomostí. Vzhľadom na nesúlad jeho výpočtu predmetnej dane s výpočtom daňového úradu sa vyjadril, že niekde urobil chybu, ktorá mohla vzniknúť tým, že zmenil sídlo spoločnosti a prevádzky, pričom pri presune účtovných dokladov mohlo dôjsť z nedbanlivosti k strate niektorých účtových dokladov, ktoré potom nemohol zaúčtovať. Poprel, že by urobil chybu úmyselne. Za preverované obdobie účtovníctvo riadne viedol a ak daňový úrad pri kontrole použil účtovné doklady, ktoré mal k dispozícii z daňovej kontroly v jeho subjekte zameranej na daň z príjmov právnických osôb za to isté obdobie, tak tento výpočet a stanovenie rozdielu dane z pridanej hodnoty plne rešpektuje. Stanovenú výšku rozdielu dane z pridanej hodnoty akceptuje, lebo nemá možnosť preukázať, že výška môže byť stanovená nesprávne. Myslel si, že pri podávaní daňových priznaní zúčtoval všetky doklady, avšak z daňovej kontroly zrejme vyplynulo, že nezúčtoval všetky doklady a to z toho dôvodu, že ich neviedol správne a pri kontrole nemohol zistiť, či všetky doklady má alebo nemá. Tiež sa mohlo stať to, že niektoré doklady stratil pri sťahovaní firmy. Svedkyňa N.. Z. vykonávajúca funkciu kontrolórky dane z priadnej hodnoty na Daňovom úrade Prešov, pobočka Vranov nad Topľou, uviedla na hlavnom pojednávaní, že ako kontrolór bola vo februári roku 2009 poverená výkonom kontroly dane z pridanej hodnoty ( ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie I., II. a III. štvrťroku roku 2007 u daňového subjektu Y. s.r.o. Uvedená kontrola bola vykonávaná po skončení, resp. súbežne s kontrolou dane z príjmov právnických osôb u toho daňového subjektu. Pri výkone kontroly týkajúcej sa DPH daňový subjekt nespolupracoval s kontrolnou skupinou na kontrole DPH, čo sa prejavovalo predovšetkým tým, že si nepreberal písomnosti počas daňovej kontroly. Uvedená svedkyňa však mala vedomosť o tom, že k výkonu daňovej kontroly dane z príjmov za totožné zdaňovacie obdobie, t. j. za rok 2007, boli týmto preverovaným daňovým subjektom Daňovému úradu vo Vranove nad Topľou predložené daňové doklady, ktoré sa na tomto úrade naďalej nachádzali. Z tohto dôvodu uvedené doklady využili ako pomôcky pri predmetnej kontrole, čo im umožňoval daňový zákon č. 511/1992 Zb.z. Skonštatovala, že príslušný daňový subjekt za I. kvartál zdaňovacieho obdobia roku 2007 nepodal daňové priznanie a za obdobie II. a III. kvartálu 2007 boli podané daňové priznania. Z dokladov, ktoré mali k dispozícii, si urobili evidenciu DPH a porovnali výsledné hodnoty s daňovými priznaniami, ktoré boli podané daňovým subjektom za II. a III. kvartál 2007. Takýmto spôsobom zistili rozdiel na DPH a to za II. kvartál roku 2007 vo výške 106.834,- Sk, za III. kvartál roku 2007 v sume 114.036,- Sk. Za I. kvartál roku 2007 daňový subjekt nepodal daňové priznanie, resp. podal nulové daňové priznanie, kontrolou dokladov však bolo zistené, že za uvedené obdobie mal zaplatiť DPH v sume 266.583,- Sk. Pri procese určovania dane podľa pomôcok daňovému subjektu priznali právo na odpočítanie dane z faktúr, ktoré použili ako pomôcky, z výdavkov, ktoré mal daňový subjekt v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, ak sa
týkali činnosti, ktorú vtedy vykonával a súviseli s jeho podnikateľskou činnosťou. Iné výhody v prospech daňového subjektu nezistili. Uviedla tiež, že k dispozícii mali vystavené faktúry, došlé faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady, príp. aj dobropisy a na základe týchto dokladov zostavili evidenciu DPH. Doklady potrebné na výkon kontroly dane z príjmov právnických osôb ako aj na výkon kontroly DPH boli viac - menej totožné, ale rozhodujúca bola tá skutočnosť, či ten - ktorý doklad mal vplyv na DPH. Vyjadrila sa ďalej, že preskúmaním dokladov, ktoré mali k dispozícii, zistili, že tieto doklady majú časovú nadväznosť, t. j. nechýbajú faktúry, teda faktúry nadväzovali z časového hľadiska, išli za radom, čo sa týka dátumu vystavenia alebo kedy došli daňovému subjektu a takisto predmet nákupu a predaja súvisel s činnosťou, ktorú vykonával daňový subjekt, teda s pekárenskou činnosťou. Keďže tieto doklady nechýbali ani pri jednom z kontrolovaných zdaňovacích období, dospeli k presvedčeniu, že išlo o všetky doklady za kontrolované obdobie. Daňový subjekt bol pritom povinný podávať daňové priznanie na DPH stále po ukončení štvrťroku, do 25. dňa toho - ktorého mesiaca nasledujúceho po ukončení kvartálu. Kontrolovaný daňový subjekt sa pritom vôbec nezaujímal o priebeh daňovej kontroly a to ani po skončení daňovej kontroly. Výsledkom ich daňovej kontroly bol protokol o určení dane podľa pomôcok, s ktorým sa oboznamuje daňový subjekt, ale v danom prípade si ho daňový subjekt ani neprevzal, pričom ani nemala vedomosť o tom, aby daňový subjekt chcel nahliadnuť do tohto protokolu, voči ktorému nie je možné podať opravný prostriedok, ale len námietku proti konaniu správcu dane, avšak v konkrétnom prípade k jej vzneseniu ani nedošlo. Po vykonaní tejto kontroly bolo vydané rozhodnutie o určení dane podľa pomôcok za príslušné zdaňovacie obdobie. Celkový rozdiel na DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie I., II. a III. štvrťroku roku 2007 predstavoval sumu 487.453,- Sk, avšak táto svedkyňa nemala vedomosť o tom, že by obžalovaný tento nedoplatok príslušnému daňovému úradu uhradil. Vyjadrila sa tiež, že odlišnosť medzi ich určením rozdielu DPH a závermi znaleckého posudku L.. G. sa týkali len obdobia II. štvrťroka roku 2007 a tento rozdiel predstavoval len sumu 459,Sk; čo podľa jej názoru, vzhľadom na rozsah posudzovaných dokladov, mohlo nastať napríklad aj sčítacou chybou alebo nezrovnalosťou pri zaokrúhľovaní. Na presnejšie vysvetlenie zisteného rozdielu na DPH medzi ich protokolom a závermi znaleckého posudku by podľa jej názoru bolo potrebné zistiť, či rozsah dokladov, ktoré posudzoval správca dane za druhý štvrťrok roku 2007 bol totožný s rozsahom dokladov, ktoré mala k dispozícii príslušná znalkyňa. Zdôraznila tiež, že pri predmetnej kontrole neskúmali, kto vypracovával daňové priznania za tento daňový subjekt. Za daňový subjekt pritom môže daňové priznanie vypracovať konateľ ale aj jeho splnomocnený zástupca. V danom prípade nemala vedomosť o tom, či daňové priznanie vypracovala účtovníčka, samotný konateľ alebo nejaká externá účtovníčka. Počas výkonu predmetnej daňovej kontroly obžalovaný nemal splnomocneného zástupcu a preto rokovali iba s ním.
Z výpovede svedkyne L.. Š., ktorá vykonávala spolu so svedkyňou N.. Z. ako vedúcou kontrolórkou daňovú kontrolu u daňového subjektu Y. s.r.o., na hlavnom pojednávaní súd zistil, že túto kontrolu vykonávali podľa pomôcok, keďže daňový subjekt s nimi nespolupracoval. Nedostatok súčinnosti zo strany daňového subjektu sa prejavoval predovšetkým tým, že daňový subjekt si zásielku o začatí daňovej kontroly neprevzal, v deň začiatku daňovej kontroly sa daňový subjekt nedostavil k výkonu tejto daňovej kontroly, pričom neskôr sa svedkyňa N.. Z. snažila telefonicky sa skontaktovať s obžalovaným O. a takisto sa im vrátila výzva na predloženie dokladov k daňovej kontrole ako nevyzdvihnutá v odbernej lehote. Z uvedeného dôvodu preto v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. z. pristúpili k vykonávaniu daňovej kontroly podľa pomôcok. Príslušný daňový úrad pritom predtým vykonával daňovú kontrolu dane z príjmov právnických osôb a k tejto kontrole kontrolovaný daňový subjekt predložil všetky potrebné daňové doklady, tieto doklady si preto vyžiadali k ich kontrole a z týchto dokladov tak potom vychádzali pri určovaní dane podľa pomôcok. Išlo pritom o dodávateľské a odberateľské faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady, ako aj dobropisy. Predmetom ich kontroly bolo obdobie I. až III. štvrťroku roku 2007. Podľa protokolu bol zistený rozdiel DPH za I. štvrťrok 2007 v sume 266.583,00 Sk; za II. štvrťrok vo výške 106.834,- Sk; za III. štvrťrok rozdiel predstavoval hodnotu 114.036,-Sk; teda spolu za uvedené kontrolované obdobie zistený rozdiel predstavoval sumu 487.453,- Sk. Za rok 2007 mali pritom k dispozícii všetky doklady daňového subjektu, ktoré číselne na seba nadväzovali a z toho usúdili, že majú k dispozícii všetky doklady. Totožne ako svedkyňa N.. Z. sa vyjadrila k dátumu podania daňových priznaní. Táto svedkyňa takisto uviedla, že pravdepodobne nežiadali od peňažných ústavov bankové výpisy. Takisto sa nevedela vyjadriť k tomu, či pri kontrole disponovali aj hlavnou pokladničnou knihou. Uviedla ďalej, že protokol o daňovej kontrole zaslaný obžalovanému sa im vrátil ako nevyzdvihnutý v odbernej lehote a teda, keďže daňový subjekt sa nevyjadril, boli vyhotovené tri rozhodnutia za každé kontrolované zdaňovacie obdobie. Vo vzťahu k zistenému rozdielu na DPH znalkyňou L.. G. sa vyjadrila, že táto znalkyňa mohla zaúčtovať doklad, ktorý pri daňovej kontrole mohli prehliadnuť a takisto mohlo dôjsť aj k sčítacej chybe. Nemala však vedomosť, z akých dokladov vychádzala znalkyňa a či tieto
doklady boli totožné s ich rozsahom dokladov. Opätovne zdôraznila, že pomôckami na určenie dane z pridanej hodnoty v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. z. boli účtovné doklady toho - ktorého daňového subjektu, ale aj napríklad bankové výpisy či zmluvy. Vždy však muselo ísť o doklady, z ktorých sa dalo zistiť, či došlo alebo nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia na učenie zdaniteľných obchodov vykonaných daňovým subjektom a následne k zisteniu, či tento daňový subjekt odviedol daň v takej výške, ako mal odviesť. Rozsah dokladov na výkon daňovej kontroly DPH je pritom totožný s rozsahom dokladov potrebných na výkon daňovej kontroly k dane z príjmov právnických osôb.
Zo znaleckého posudku L.. G. z odboru ekonómia a manažment, zabezpečeného v ďalšom konaní pred súdom, vyplýva, že posudzovaný daňový subjekt mal povinnosť viesť v zmysle zákona o účtovníctve podvojné účtovníctvo a spôsob spracovania dokladov nasvedčoval tomu, že túto formu účtovníctva aj viedol. Úplnosť a správnosť jednotlivých účtovných dokladov nebolo možné preskúmať, nakoľko v predložených účtovných dokladov sa nenachádzali žiadne účtovné knihy, ktoré by obsahovali účtovné záznamy. Podľa predložených účtovných dokladov skonštatovala, že daňový subjekt podal daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie I. - III. štvrťroka 2007, tieto podal včas, avšak údaje uvedené v podanom daňovom priznaní boli odlišné do údajov vypočítaných z predložených prvotných podkladov. Znalkyňa takto uviedla, že v prípade zdaňovacieho obdobia I. štvrťroku roku 2007 daňový subjekt uviedol nulovú daňovú povinnosť, avšak podľa prvotných účtovných dokladov mu znalkyňa ustálila daňovú povinnosť v sume 266.583,00 Sk ( 8.848,93 eur ). V prípade II. štvrťroku roku 2007 zas daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní daňovú povinnosť v sume 71.693,00 Sk, avšak podľa prvotných účtovných dokladov mu vznikla táto povinnosť v sume 178.068,00 Sk. Celkový rozdiel na dani z pridanej hodnoty tak predstavoval sumu 106.375,00 Sk, t.j. 3.531,00 eur. Znalkyňa však poukázala na to, že v predložených dokladoch sa nenachádzala pôvodná evidencia DPH a preto nebolo možné spoľahlivo určiť rozdiel medzi pôvodnou výškou DPH a vypočítanou výškou DPH. V prípade zdaňovacieho obdobia III. štvrťroka roku 2007 zas znalkyňa zistila, že v daňovom priznaní bola uvedená daňová povinnosť v sume 59.320,00 Sk, avšak podľa prvotných účtovných dokladov tomuto daňovému subjektu vznikla daňová povinnosť v sume 173.356,00 Sk. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že rozdiel oproti priznanej výške DPH za uvedené zdaňovacie obdobie predstavovalo sumu 114,036,00 Sk, t.j. 3.785,30 eur. Celkový rozdiel na DPH za preverované zdaňovacie obdobie I., II. a III. štvrťroku roku 2007 tak predstavoval sumu 486.994,00 Sk, t.j. 16.165,23 eur. Podľa protokolu Daňového úradu vo Vranove nad Topľou č. XXX/XXX/XXXX/XXXX/Suk zo dňa XX.X.XXXX rozdiel dane za zdaňovacie obdobie I. štvrťroka 2007 predstavoval sumu 266.583,- Sk, za zdaňovacie obdobie II. štvrťroka 2007 sumu 106.834,- Sk a za zdaňovacie obdobie III. štvrťroku 2007 sumu 114.036,- Sk. Celkovo teda rozdiel na dani z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie predstavoval sumu 487.453,- Sk, t. j. 16.180,46 eur. V rámci prípravného konania boli zabezpečené daňové priznania dane z pridanej hodnoty daňového subjektu Y. s.r.o. za I., II. a III. štvrťrok 2007, platobné výmery Daňového úradu Vranov nad Topľou, úradné záznamy daňového úradu, výzva na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie zo dňa 15.3.2010, výzva na predloženie dokladov zo dňa 26.2.2009, oznámenie o výkone daňovej kontroly zo dňa 21.1.2009 ako aj poverenie na výkon daňovej kontroly. V konaní pred súdom bol pritom zabezpečený aj nový výpis z obchodného registra týkajúci sa obchodnej spoločnosti Y. s.r.o. Na základe takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo ako i v ich súhrne, považoval súd za jednoznačne preukázané, že obžalovaný A. O. sa dopustil skutku tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pričom jeho vina je preukázaná predovšetkým výsledkami znaleckého dokazovania z odboru ekonómie a manažment, ktoré vyznievajú v zhode a sú teda podporované aj závermi daňovej kontroly týkajúcej sa dane z pridanej hodnoty vykonanej u predmetného daňového subjektu, na výkone ktorej sa podieľali vo veci obe vypočuté svedkyne a výsledky ktorej sa premietli do protokolu o daňovej kontrole či aj výsluchom svedkýň N.. Z. a L.. Š.P..
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že obžalovaný bol v rozhodnom období konateľom spoločnosti Y. s.r.o., ktorý bol daňovým subjektom s povinnosťou podávať daňové priznania týkajúce sa dane z pridanej hodnoty ako aj dane z príjmov právnických osôb. V spoločnosti Y. s.r.o. bola v období od 25.2.2009 do 19.4.2009, keď nastala fikcia prerokovanie protokolu, vykonávaná Daňovým úradom vo Vranove nad Topľou daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za I., II. a III štvrťrok roku 2007. Z výpovede splnomocnenkyne správcu dane pritom vyplynulo, čo nepoprel ani samotný obžalovaný vo svojej výpovedi v prípravnom konaní, že sa daňovému subjektu Y. s.r.o. nepodarilo doručiť oznámenie o začiatku výkonu daňovej kontroly a táto spoločnosť so správcom dane nespolupracovala, pričom zároveň nepredložila ani potrebné doklady na výkon tejto daňovej kontroly. Daňový úrad vo Vranove nad
Topľou preto pristúpil k určeniu dane z pridanej hodnoty ( ďalej DPH ) na základe pomôcok v zmysle ust. § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. z. v znení neskorších predpisov. Uvedenými pomôckami boli daňové a účtovné doklady predložené týmto daňovým subjektom k výkonu daňovej kontroly dane z príjmov za rok 2007. Uvedenými dokladmi teda boli došlé a vystavené faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady, vystavené dobropisy a došlé dobropisy. Je zrejmé, čo potvrdila aj svedkyňa N.. Z., že rozsah daňových ako aj účtovných dokladov potrebných k určeniu dane z príjmov je zvyčajne nepochybne širší ako rozsah dokumentov potrebných na určenie dane z pridanej hodnoty, keďže na zistenie dane z pridanej hodnoty sú potrebné len doklady majúce bezprostredný vplyv na výšku dane z pridanej hodnoty. Správca dane pritom pri daňovej kontrole pri určení výšky dane z pridanej hodnoty vychádzal aj z daňových priznaní vypracovaných samotným obžalovaným, čo potvrdil aj obžalovaný vo svojej výpovedi v prípravnom konaní. Svedkyňa N.. Z. pritom uviedla, že domnienku, že mali pri výkone daňovej kontrole všetky potrebné doklady daňového subjektu preukazovala tá skutočnosť, že tieto doklady boli v časovej chronológii a to ako podľa ich číselného označenia tak aj dátumu uskutočnenia a nezistili, že by nejaké účtovné a daňové doklady týkajúce sa hoci nejakého krátkeho obdobia pri určovaní dane z pridanej hodnoty chýbali. Svedkyňa N.. Z., v zhode s tvrdením svedkyne L.. Š., ďalej ešte uviedla, že pri určovaní výšky dane z pridanej hodnoty priznali daňovému subjektu Y. s.r.o. daňovú výhodu v podobe odpočítania dane z pridanej hodnoty na faktúrach na vstupe, pričom odpočítanie dane z pridanej hodnoty je iba právom daňového subjektu, nie je jeho povinnosťou.
Súd pri ustálení viny obžalovaného však vychádzal predovšetkým z výsledkov znaleckého dokazovania z odboru ekonómie a manažmentu, v zmysle ktorého preverovaný daňový subjekt Y. s.r.o. viedol podvojné účtovníctvo. Na základe predložených účtovných dokladov, ktoré boli zabezpečené až v ďalšom konaní pred súdom, príslušná znalkyňa dospela k záveru, že v prípade zdaňovacieho obdobia 1. štvrťroku roku 2007 daňový subjekt uviedol nulovú daňovú povinnosť, avšak podľa prvotných účtovných dokladov jeho daňová povinnosť mal predstavovať sumu 8.848,93 eur. V zhode s týmto zistením tejto znalkyne sa pritom svedkyňa N.. Z. vyjadrila, že nulové daňové priznanie by nasvedčovalo tomu, že daný daňový subjekt nevykonával v uvedenom období žiadnu podnikateľskú činnosť, teda ani predaj a ani kúpu tovaru. Z prvotných účtovných dokladov pritom podľa názoru znalkyne však jednoznačne vyplývalo, že obžalovaný v danom zdaňovacom období podnikateľskú činnosť nielenže vykonával, ale aj viedol svoje účtovníctvo.
V prípade II. štvrťroku roku 2007 zas daňový subjekt uviedol v daňovom priznaní daňovú povinnosť v sume 71.693,00 Sk, avšak podľa prvotných účtovných dokladov mu vznikla táto povinnosť v sume 178.068,00 Sk. Celkový rozdiel na dani z pridanej hodnoty tak predstavoval sumu 106.375,00 Sk, t.j. 3.531,00 eur. Vzhľadom však na skutočnosť, že v predložených dokladoch sa nenachádzala pôvodná evidencia DPH, podľa vyjadrenia znalkyne L.. G. nebolo možné spoľahlivo určiť rozdiel medzi pôvodnou výškou DPH a vypočítanou výškou DPH.
Za zdaňovacie obdobie III. štvrťroka roku 2007 zas znalkyňa, v súlade s výpoveďami oboch vyššie uvedených svedkýň vykonávajúcich daňovú kontrolu týkajúcu sa DPH v preverovanom daňovom subjekte, ustálila, že v daňovom priznaní bola uvedená daňová povinnosť v sume 59.320,00 Sk, avšak podľa prvotných účtovných dokladov tomuto daňovému subjektu vznikla daňová povinnosť v sume 173.356,00 Sk. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že rozdiel oproti priznanej výške DPH za uvedené zdaňovacie obdobie predstavuje sumu 114.036,00 Sk, t.j. 3.785,30 eur.
Znalkyňa vo svojom znaleckom posudku však poukázala na tú významnú skutočnosť, že z predložených prvotných účtovných dokladov vyplýva, že daňový subjekt pri výpočte daňovej povinnosti k dani z pridanej hodnoty nezapočítal všetky prvotné doklady, nakoľko vypočítaná daň z pridanej hodnoty bola vo všetkých preverovaných štvrťrokov viac ako daň z pridanej hodnoty uvedená samotným daňovým subjektom v ním podaných daňových priznaniach. Znalkyňa však skonštatovala, že nebolo možné s jednoznačnou istotou určiť, ktoré prvotné účtové doklady neboli zahrnuté pri vypočítaní dane z pridanej hodnoty daňovým subjektom a to s ohľadom na vyššie spomenutú chýbajúcu pôvodnú evidenciu DPH.
Obžalovaný si podľa vyjadrenia znalkyne pritom neuplatnil nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt Y. s.r.o. tak mal tak daňovú povinnosť vo vzťahu k DPH za preverované zdaňovacie obdobia I., II. a III. štvrťrok roku 2007 v celkovej sume 618.007,00 Sk, t.j. 20.514,06 eur. Vzhľadom na obžalovaným určenú daňovú povinnosť v ním podaných daňových priznaniach tak rozdiel na dani
z pridanej hodnoty za vyššie uvedené preverované obdobie predstavoval sumu 486.994,00 Sk, t.j. 16.165,23 eur.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na opakované vyjadrenie svedkyne N.. Z. v konaní na súde, ktorá skonštatovala, že pri vykonávaní daňovej kontroly zistili, že všetky daňové doklady majú časovú náväznosť, t.j. nechýbali jednotlivé faktúry, uvedené faktúry nasledovali za sebou z časového hľadiska a takisto aj predmet nákupu a predaja súvisel s podnikateľskou činnosťou daňového subjektu. Keďže tieto účtovné doklady nechýbali ani pri jednom preverovanom daňovom období, svedkyňa N.. Z. poznamenala, že táto skutočnosť nasvedčovalo tomu, že mali pri výkone všetky potrebné doklady, pričom tie isté doklady boli preverované aj príslušnou znalkyňou, teda táto znalkyňa mala tiež tak k dispozícii všetky daňové doklady majúce vplyv na DPH za kontrolované obdobie. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že aj keď obžalovaným nebola vedená evidencia DPH, v jeho účtovníctve sa nenachádzali ani žiadne účtovné knihy, ktoré by obsahovali účtovné záznamy a zároveň aj na tú významnú skutočnosť, že faktúry časovo na seba nadväzovali a nič nenasvedčovalo tomu, že by niektorá faktúra chýbala, bolo možné z prvotných účtovných dokladov tohto preverovaného daňového subjektu takýmto spôsobom jednoznačne ustáliť výšku rozdielu na DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia. Už len na okraj je potrebné poznamenať, že je zrejmé, že obžalovaný ako konateľ spoločnosti Y. s.r.o. neviedol riadne účtovníctvo svojej spoločnosti, keďže už aj v minulosti bol za protiprávnu činnosť spočívajúcu práve v nedostatočnom plnení tejto svojej povinnosti odsúdený rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 2 T 159/2010 zo dňa 12.01.2011, aj keď uvedenie nepravdivých či skresľujúcich údajov v podkladoch slúžiacich na kontrolu účtovníctva sa týkalo ihneď nasledujúceho zdaňovacieho obdobia roku 2008.
Z vykonaného dokazovania súd ďalej nezistil, pričom obžalovaný takúto skutočnosť ani netvrdil v prípravnom konaní, keďže vo veci vypovedal len pred orgánmi činnými v trestnom konaní a v konaní pred súdom využil svoje zákonné právo a odmietol vo veci vypovedať, že by nejaká iná osoba ako on sám za preverovaný daňový subjekt Y. s.r.o. podávala daňové priznania. Keďže z výpisu z Obchodného registra je nepochybné, že obžalovaný bol jediným konateľom obchodnej spoločnosti Y. s.r.o. v rozhodnom období, súd nemal za dôvodné sa domnievať, že by nejaká iná osoba ako samotný obžalovaný mala záujem uvedením nepravdivých údajov do daňového priznania docieliť skrátenie dane z pridanej hodnoty u tejto obchodnej spoločnosti. Je pritom nepochybné, že len obžalovaný ako konateľ bol zodpovedný za správnosť údajov uvedených v daňovom priznaní za preverované obdobie a to aj v takom prípade, pokiaľ by daňové priznanie za jeho osobu spracovával ním poverený účtovník. Z obsahu nielen samotnej výpovede obžalovaného ešte v prípravnom konaní, ale aj z obsahu daňových priznaní za jednotlivé preverované zdaňovacie obdobia pritom vyplýva, že obžalovaný sám vypracovával predmetné daňové priznanie a svojím podpisom na nich aj potvrdil správnosť a úplnosť údajov uvedených v týchto daňových priznaniach. Svedkyňa N.. Z. pritom pri svojom výsluchu v konaní pred súdom uviedla, že síce pri vykonávaní daňovej kontroly nemala vedomosť, aká konkrétna osoba podávala daňové priznania za tento daňový subjekt, avšak na druhej strane zdôraznila, že počas výkonu daňovej kontroly obžalovaný nemal splnomocneného zástupcu a teda, napriek nespolupráci zo strany obžalovaného, v priebehu celej daňovej kontroly konali s obžalovaným ako jediným konateľom a zároveň aj jediným spoločníkom tejto obchodnej spoločnosti. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav, teda súd nedospel k záveru, že by iná osoba ako samotný obžalovaný O. podával predmetné daňové priznania za príslušné zdaňovacie obdobia a súd je tak toho názoru, že obžalovaný ako štatutárny orgán tejto obchodnej spoločnosti nesie plnú trestnú zodpovednosť za správnosť a úplnosť údajov uvedených v podaných daňových priznaniach. Súd ani z iných skutočností zabezpečených v priebehu trestného stíhania nezistil, že by prípadne iná osoba ako osoba samotného obžalovaného mala záujem docieliť skreslenie výsledkov daňovej povinnosti. Súd mal teda nielen samotným priznaním obžalovaného v prípravnom konaní, ale aj svedeckými výpoveďami svedkyne N.. Z., nepriamo aj svedkyne L.. Š.P., či aj výpisom z Obchodného registra, podľa ktorého bol obžalovaný v rozhodnom období jediným spoločníkom ako aj jediným konateľom tejto obchodnej spoločnosti, za nepochybne preukázané, že obžalovaný bol osobou plne zodpovednou za riadne podanie daňového priznania.
Zo záverov znaleckého dokazovania, ktoré sú podporované aj výsledkami daňovej kontroly u tohto daňového subjektu, je zas nepochybné, že obžalovaný ako konateľ spoločnosti Y. s.r.o. nezahrnul do svojho daňového priznania všetky účtovné a daňové doklady majúce vplyv na ustálenie výšky dane z pridanej hodnoty. Porovnaním obsahu predmetného protokolu o daňovej kontrole č. XXX/ XXX/XXXX/XXXX/Suk zo dňa XX.XX.XXXX a znaleckého posudku vypracovaného znalkyňou L.. G. č. 2/2016 súd zistil, že výsledky oboch týchto kontrolných zistení týkajúcich sa daného daňového
subjektu za preverované obdobie boli totožné, aj keď rozdiel dane z pridanej hodnoty zistený znaleckým dokazovaním bol o sumu 459,00 Sk nižší. V tejto súvislosti sa však svedkyňa N.. Z. ako vedúca kontrolórka vykonávajúca túto daňovú kontrolu u preverovaného daňového subjektu, nepriamo aj svedkyňa L.. Š. ako ďalšia osoba zúčastnená na tejto daňovej kontrole týkajúcej sa DPH, vyjadrili, že zistený rozdiel na dani z pridanej hodnoty sa týkal zdaňovacieho obdobia II. štvrťroku 2007 a obe zamestnankyne správcu dane zhodne skonštatovali, že nemali presnú vedomosť, z akých podkladov vychádzala príslušná znalkyňa. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti potvrdenie súdu o prevzatí dokladov zo dňa 03.02.2015 ( čl.179 ), z ktorého vyplýva, že príslušný orgán činný v trestnom konaní na základe výzvy súdu predložil všetky účtovné doklady, ktoré mala táto súčasť policajného zboru k dispozícii v inej trestnej veci vedenej voči tomu istému obžalovanému pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. ) Tr. zákona, pričom uvedené trestné stíhanie bolo zastavené. V prípade takto zisteného rozdielu sa však súd stotožnil s vyjadrením ako svedkyne N.. Z. tak aj svedkyne L.. Š., že vzhľadom na takýto nepatrný rozdiel mohlo ísť iba o sčítaciu chybu alebo o nezrovnalosť. Súd pritom za rozhodujúci pri určení výšky skrátenia dane z pridanej hodnoty tak, rešpektujúc zároveň aj zásadu, že v pochybnostiach v prospech obžalovaného, považoval výsledný rozdiel dane z pridanej hodnoty ustálený znaleckým dokazovaním z príslušného odboru.
Už len na okraj je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že v zmysle príslušného zákona č. 511/1992 Zb.z v znení účinnom v čase spáchania skutku v prípade nespolupráce daňového subjektu s príslušným správcom dane pri vykonávaní akejkoľvek daňovej kontroly pristúpi k určeniu príslušného druhu dane podľa pomôcok. Takýmito pomôckami v danom prípade však boli všetky účtovné doklady tohto daňového subjektu ním predložené k daňovej kontrole týkajúcej sa dane z príjmov tejto právnickej osoby za totožné zdaňovacie obdobie ako v predmetnom prípade. Z týchto dôvodov je tak nepochybné, že príslušný správca dane určil sumu skrátenia dane z pridanej hodnoty opierajúc sa o účtovné doklady tohto daňového subjektu predložené k výkonu inej daňovej kontroly.
V súvislosti s pokynom nadriadeného súdu, avšak len v prípade nemožnosti súdu prvého stupňa zabezpečiť si účtové doklady daňového subjektu Y., s.r.o., vykonať výsluch svedka G., ktorému mala byť postúpená funkcia konateľa obžalovaným O., súd k jeho vykonaniu ani nemohol pristúpiť. Po opakovaných snahách tohto súdu uvedeného svedka dať predviesť, bolo na podklade žiadosti súdu o vypátranie jeho pobytu zistené, že tento sa dlhodobo zdržiava na neznámom mieste na území Veľkej Británie a o konkrétnom mieste jeho pobytu nemajú vedomosť ani jeho najbližší príbuzní. Pre nemožnosť zabezpečiť účasť tohto svedka na súdnom pojednávaní, tak súd od vykonania tohto dôkazu aj upustil. Je však potrebné zdôrazniť, že z výpisu z Obchodného registra jednoznačne vyplýva, že jediným spoločníkom ako aj konateľom tohto daňového subjektu v rozhodnom období od 30.07.2004 do 24.06.2010 bol obžalovaný O., ktorý prestal vykonávať funkciu štatutárneho orgánu tejto spoločnosti dňa 24.06.2010, kedy uvedenú funkciu previedol na svedka M. G. a ktorý ju mal vykonávať od nasledujúceho dňa do 09.07.2014. Už len na okraj je potrebné poukázať na to, že na túto spoločnosť bol dňa 18.03.2011 vyhlásený konkurz, že táto spoločnosť bola zrušená dňa 10.01.2012 a deň jej ex offo výmazu nastal dňa 10.07.2014 na podklade rozhodnutia príslušného súdu o zrušení konkurzu na majetok spoločnosti pre nedostatok majetku.
Pôvodná obrana obžalovaného v konaní pred súdom, že by pri zmene sídla jeho spoločnosti došlo k strate niektorých účtovných dokladov súd vyhodnotil ako účelovú, prezentovanú v snahe sa vyhnúť trestnej zodpovednosti. Obžalovaný nepredložil žiadny hodnoverný doklad o tom, že by došlo k strate či k zničeniu účtovných dokladov týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia I., II. a III. štvrťroka roku 2007, pričom zmenu sídla svojej spoločnosti ani neoznámil daňovému úradu. V zmysle ust. 31 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. z. v znení neskorších predpisov má pritom daňový subjekt povinnosť oznámiť daňovému úradu akúkoľvek zmenu skutočností uvedených v citovanom ustanovení a teda aj povinnosť oznámiť zmenu sídla svojej spoločnosti. Zároveň z vyjadrenia svedkyne N.. Z. vyplynulo, že vzhľadom na časovú chronológiu účtovných a daňových dokladov predmetnej spoločnosti nebolo zistené, že by nejaké účtovné doklady daňového subjektu za nejaké obdobie spadajúce do preverovaného zdaňovacieho obdobia chýbali. Obžalovaný sa pritom ešte v prípravnom konaní vyjadril, že určenú výšku rozdielu dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie roku 2007 plne rešpektuje. Je pritom potrebné poukázať na tú skutočnosť, že obžalovaný už v minulosti vypracovával daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty a jeho vypracovanie pozostávalo len zo zahrnutia všetkých účtovných a daňových dokladov majúcich vplyv na určenie dane z pridanej hodnoty do daňového priznania a následného vypočítania dane z pridanej hodnoty. Je teda nepochybné, že obžalovaný pri vyhotovovaní daňového
priznania na dani z pridanej hodnoty a následnom určení výšky dane z pridanej hodnoty nezahrnul všetky účtovné doklady, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu určeniu výšky dane z pridanej hodnoty. Tomuto nasvedčuje predovšetkým určený rozdiel dane z pridanej hodnoty v prípade II. a III. štvrťroka roku 2007 ako aj skutočnosť, že v prípade I. štvrťroka roku 2007 obžalovaný podal nulové daňové priznanie, čo by nasvedčovalo tomu, že za celý tento štvrťrok neuskutočnil žiaden nákup či predaj tovaru, čo nezodpovedá tomu, že obžalovaný podľa zistení daňového úradu v danom období uskutočňoval podnikateľskú činnosť. Tvrdenie obžalovaného, že pri určovaní výšky daňovej povinnosti nič úmyselne nevyradil ani nedoložil žiadny fiktívny doklad bolo vyvrátené zisteným rozdielom dane z pridanej hodnoty, na základe ktorého bolo jednoznačne určené, že obžalovaný zjavne pri stanovení výšky dane z pridanej hodnoty niektoré údaje zatajil. Obžalovaný pritom takisto uvádzal, že účtovníctvo v preverovanom období riadne viedol. Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 2 T 159/2010 pritom vyplýva, že obžalovaný neviedol riadne účtovné doklady za obdobie od začiatku roku 2008 až do vznesenia obvinenia v uvedenej veci dňa 13.7.2010. Je zrejmé, že aj keď sa to netýka preverovaného obdoba v predmetnej veci, nemožno úplne vylúčiť, že obžalovaný ani v predchádzajúcom období, teda v priebehu I., II. či III. štvrťroka roku 2007 takisto neviedol riadne svoje účtovníctvo. K takémuto záveru možno nepriamo dospieť aj na základe vyjadrenia znalkyne v podanom znaleckom posudku, z ktorého vyplýva, že obžalovaný v posudzovanom období neviedol účtovné knihy, ktoré by obsahovali účtovné záznamy a v preverovaných dokladov sa nenachádzala pôvodná evidencia DPH spracovávaná daňovým subjektom. Práve predchádzajúce odsúdenie obžalovaného, aj keď sa na túto okolnosť neprihliada v rámci rozhodovania o treste, tak spochybňuje vyjadrenie obžalovaného, že si riadne viedol účtovníctvo aj za preverované obdobie. V ďalšom konaní pred súdom potom obhajoba zas namietala, že kontrolóri daňového úradu pri vykonávaní predmetnej daňovej kontroly nemali k dispozícii bankové účty. Obe svedkyne ako N.. Z. tak aj L.. Š. jednoznačne určili, ktoré doklady sú rozhodujúce na správne určenie daňovej povinnosti daňového subjektu v prípade dane z pridanej hodnoty, teda, že takýmito dokladmi sú dodávateľské a odberateľské faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady a takisto aj dopropisy. Na riadne vykonanie takejto daňovej kontroly za účelom zistenia daňovej povinnosti daného daňového subjektu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty ani podľa názoru súdu nebolo potrebné zistenie, či a aké bankové účty mal preverovaný daňový subjekt a aké konkrétne bankové prevody uskutočnil tento daňový subjekt za preverované obdobie.
Obrana obžalovaného, že nebola preukázaná skutočná škoda a že táto škoda vznikla daňovému subjektu treba uviesť, že dlh páchateľa trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Tr. zákona spočívajúci v skrátení dane z pridanej hodnoty nie je dlhom zo škody spôsobenej trestným činom, ale dlhom spôsobeným nesplnením si zákonnej povinnosti riadne priznať všetky daňové plnenia, na základe ktorých mu vznikla povinnosť zaplatiť daň z pridanej hodnoty, v dôsledku čoho bola obžalovanému ako konateľovi daňového subjektu Y. s.r.o. vymeraná nižšia daň z pridanej hodnoty ako mu mala byť vymeraná. V danom prípade obžalovaný predstieral nižší rozsah svojej daňovej povinnosti tým, že do daňových dokladov nezahrnul žiadne ( v prípade I. štvrťroka roku 2007 ) alebo všetky uskutočniteľné plnenia ( v prípade II. a III. štvrťroka roku 2007 ).
Súd pri konečnom ustálení výšky skrátenia dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie, ako už bolo vyššie uvedené, v ďalšom konaní nebral do úvahy ako rozhodujúci dôkaz, v zmysle aj príslušnej ustálenej judikatúry, protokol z výkonu daňovej kontroly týkajúci sa predmetného druhu dane, ale výsledky znaleckého dokazovania z odboru ekonómie a manažmentu. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že výsledky príslušnej daňovej kontroly korešpondujú so závermi znaleckého dokazovania z vyššie uvedeného odboru a výsledný rozdiel na dani z pridanej hodnoty medzi týmito dvoma závermi bol iba nepodstatný, pričom je možné pripustiť tú alternatívu, že k takémuto rozdielu len v sume 459,00 Sk došlo iba sčítacou chybou. Súd sa však opätovne oboznámil so spisovým materiálom daňového úradu a takisto nezistil, že by v prospech obžalovaného bolo potrebné zohľadniť ešte nejakú okolnosť majúcu vplyv na určenie výšky dane z pridanej hodnoty. Obžalovaný pritom ani žiadnu takúto skutočnosť neuvádzal, keďže využil svoje zákonné právo a vo veci pred súdom odmietol vypovedať. Správca dane pritom uplatnil v prospech daňového subjektu výhodu v podobe priznania odpočítania dane z pridanej hodnoty na všetkých vstupoch. Obrana obžalovaného spočívajúca v jeho tvrdení, že pri vypracovaní daňového priznania vychádzal zo všetkých dokladov a v prípade, že nezúčtoval všetky tieto doklady, tak to bolo preto, že ich neviedol správne alebo sa mu niektoré stratili, nijakým spôsobom nezbavujú obžalovaného zodpovednosti, keďže daňový subjekt je povinný riadne viesť účtovníctvo a pri určovaní výšky dane v daňovom priznaní je povinný zahnúť všetky potrebné doklady a to pravdivo a v presnej výške. Vyjadrenie obžalovaného, že niektoré doklady sa mu prípadne stratili pri sťahovaní jeho
spoločnosti je pritom vyvrátené časovou chronológiou dokladov, z ktorých vychádzal daňový úrad ako aj príslušná znalkyňa, ktoré nenasvedčovali tomu, že by niektoré doklady týkajúce sa preverovaného obdobia chýbali. Je potrebné poukázať na to, že obžalovaný tvrdil, že účtovníctvo viedol riadne a pokiaľ daňový úrad vychádzal z dokladov predložených k výkonu daňovej kontroly dane z príjmov predmetného daňového subjektu, tak by mali byť v tomto účtovníctve zahrnuté všetky potrebné doklady. Obžalovaný ani v neskoršom konaní pred súdom nepredložil na svoju obranu žiadny hodnoverný doklad, ktorý by nejakým spôsobom spochybnil výšku rozdielu dane z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacieho obdobie určenú už znaleckým dokazovaním.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd konanie obžalovaného A. O. kvalifikoval ako zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zákona, ktorého objektívnu stránku obžalovaný naplnil tým, že nezahrnul pri určovaní výšky svojej daňovej povinnosti všetky zdaniteľné plnenia majúce vplyv na určenie výšky dane z pridanej hodnoty. Keďže takýmto konaním na škodu Slovenskej republiky skrátil daň z pridanej hodnoty o sumu 16.165,23 eur ( 486.994,00 Sk ), táto suma predstavuje väčší rozsah v zmysle ust. § 125 Tr. zákona a z tohto dôvodu jeho konanie bolo potrebné posúdiť podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu v zmysle ust. § 276 ods.2 písm. d) Tr. zákona.
Subjektívna stránka konania obžalovaného je daná vo forme nepriameho úmyslu v zmysle ust. § 15 písm. b) Tr. zákona, keďže obžalovaný vedel, že v prípade nezohľadnenia všetkých jeho zdaniteľným plnení pri vypracovávaní daňového priznania dane z pridanej hodnoty môže spôsobiť, že daň z pridanej hodnoty bude skrátená a pre prípad, že spôsobí takéto skrátenie dane, bol s tým uzrozumený.
Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu, súd prihliadol na všetky okolnosti spáchaného skutku, spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa ( § 34 ods. 4 Tr. zákona )
Z miesta trvalého ako aj prechodného bydliska je obžalovaný hodnotený všeobecne.
Z odpisu registra trestov súd zistil, že obžalovaný bol v minulosti 2 krát trestane stíhaný a to za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zákona účinného do 31.12.2005, pričom uvedené trestné stíhanie bolo podmienečne zastavené a za prečin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 ods. 1 písm. c), ods. 2 písm. b) Tr. zákona, za čo mu bol uložený peňažný trest vo výške 400, eur a to rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 12.1.2011 sp. zn. 2T 159/2010. V prípade oboch trestných stíhaní už nastali účinky zahladenia. Vzhľadom na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného, aj keď sa na ne už neprihliada, nebolo možné zohľadniť v prospech obžalovaného ako poľahčujúcu okolnosť vedenie riadneho života ( § 36 písm. j/ Tr. zákona ). U obžalovaného neboli zistené ani žiadne priťažujúce okolnosti podľa § 37 Tr. zákona.
Vychádzajúc z ust. § 38 ods. 2 Tr. zákona tak súd mohol ukladať trest v rámci základnej trestnej sadzby upravenej v ust. § 276 ods. 2 Tr. zákona, ktorá umožňuje páchateľovi uložiť trest odňatia slobody v rozpätí od troch rokov do ôsmich rokov.
Pri rozhodovaní o výmere trestu súd prihliadol na tú skutočnosť, že uvedená výmera trestnej sadzby trestu odňatia slobody je pomerne prísna ako ďalej aj na tú okolnosť, že obžalovaný v minulosti za totožnú trestnú činnosť ešte nebol súdne trestaný. Zároveň súd zohľadnil aj ten fakt, že od času spáchania skutku do času opätovného rozhodovania súdu prvého stupňa uplynula doba 10 rokov, s ohľadom aj na výšku skrátenia dane z pridanej hodnoty, pričom obžalovaný počas celej tej doby nebol súdne trestaný a ani sa voči nemu neviedlo žiadne iné trestné stíhanie. S prihliadnutím na závažnosť predmetnej trestnej činnosti ako aj spôsobený následok v podobe neuhradenia dane z pridanej hodnoty daňovému úradu a predovšetkým v záujme dosiahnuť, aby nedoplatok na tejto dani bol uhradený štátu, súd tak dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného vo vzťahu k predmetnej trestnej činnosti postačí pôsobenie hrozby trestom bez jeho výkonu a že účel trestu v danom prípade by nebol naplnený uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Vychádzajúc zo základnej výmery tejto trestnej sadzby tak súd dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného postačí trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby a preto obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov. Zohľadniac takisto kritéria ako individuálnej tak aj generálnej prevencie preto súd výkon uloženého trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne
odložil s probačným dohľadom na skúšobnú dobu v trvaní troch rokov, počas ktorej je obžalovaný povinný viesť riadny život, v opačnom prípade súd, a to i počas jej plynutia rozhodne, že sa obžalovaný neosvedčil a nariadi výkon takto odloženého trestu.
Vzhľadom na nevyhnutnosť uloženia povinnosti či obmedzenia v rámci probačného dohľadu súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia s probačným dohľadom nedoplatok na dani z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobia I. až III. štvrťroka roku 2007 v celkovej výške 16.165,23eur. V prípade nesplnenia tejto povinnosti v rámci skúšobnej doby podmienečného odsúdenia mu môže byť podmienečný trest odňatia slobody premenený na nepodmienečný trest odňatia slobody.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku. Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody, zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného, že je vinný alebo že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba. Po vyhlásení rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.