Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoE/33/2017

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Karola Krochtu v exekučnej veci oprávneného: Majetkový Holding, a.s., so sídlom Prievozská 2/A, Bratislava, IČO: 35823364, proti povinnému: X. Š., R.. XX.XX.XXXX, D. N. N.V. XX, D., o vymoženie 9 363,27 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č.k. 3Er/32/2008-48 zo dňa 15.12.2016 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekúciu zastavil. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. m), § 243f ds. 1, § 243f ods. 3 a 4, § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, čl. 3 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS, § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. V odôvodnení uviedol, že Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31335004 (ako veriteľ, právny predchodca oprávneného) a povinný (ako dlžník) uzatvorili dňa 24.08.2005 (správne malo byť uvedené 07.09.2005 - pozn. odvolacieho súdu) Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere (ďalej aj len „zmluva“). Povinný je v predloženej Zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 24.08.2005 označený ako fyzická osoba - nepodnikateľ (t.j. menom, priezviskom, rodným číslom, bydliskom) Posudzovaný právny vzťah účastníkov konania založený Zmluvou o medziúvere a stavebnom úvere, je od samého vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou (na ktorý sa vzťahujú zároveň ustanovenia zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení a hoci zmluva o úvere je ako typová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku). Zo zmluvy je zrejmé, že ju uzatvárala Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., IČO: 31335004 (veriteľ, právny predchodca oprávneného), ktorá je podnikateľom a podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka dodávateľom, teda osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podkladom na vykonanie exekúcie je rozhodnutie - zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V č.k. 3Zm/324/2007 - 16 zo dňa 11.09.2007, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky. V predloženej Zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 24.08.2005 je uvedené v čl. II., že za spracovanie medziúveru vyrubuje veriteľ dlžníkovi poplatok vo výške 3 000 Sk, ak dlžník vydá veriteľovi biankozmenku vyrubuje sa mu poplatok 500 Sk a za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bude veriteľ vyrubovať poplatok ročne podľa „Sadzobníka poplatkov“ platného pre príslušný rok, pričom prvý poplatok za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru vo výške 400 Sk je splatný s prvou splátkou úrokov z mimoriadneho medziúveru. V prípade poplatku za spracovanie medziúveru, keď súd vyhodnotil samotný poplatok za neplatné zmluvné dojednanie, bol zjednaný v rozpore s požiadavkou dobrých mravov na ujmu spotrebiteľa, nakoľko poplatku chýba hospodárska ekvivalencia vo vzťahu veriteľ a dlžník.

Ešte výraznejšie dojednanie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, je potrebné vyhodnotiť uplatnenie poplatku za zmenku 500 Sk, ktorý je dojednaný v znení ,,Ak dlžník vydá veriteľovi biankozmenku vyrubuje sa mu poplatok 500 Sk“, kde uplatnenie takéhoto poplatku je jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Zo zmluvy vyplýva, že zmenka mala nesporne zabezpečovací charakter, mala byť vystavená dlžníkom ako nevyplnená (tzv. bianko zmenka). Zmenku nevystavil veriteľ, ale dlžník, vystavením zmenky teda neposkytol dodávateľ spotrebiteľovi žiadnu službu, naopak, vystavením zmenky poskytol spotrebiteľ veriteľovi zabezpečenie jeho pohľadávky. Dojednanie poplatku za neexistujúcu službu súd vyhodnotil rovnako ako priečiace sa dobrým mravom a s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka za neplatné dojednanie. Pokiaľ ide o poplatok za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru, uzavretá zmluva má charakter predtlačeného formulára, ktorý bol pre dlžníka (povinného) vopred pripravený a veriteľ tento typ zmluvy používa pre širší počet svojich klientov bez toho, aby s každým individuálne dojednával jednotlivé podmienky zmluvy. Z uvedeného vyplýva, že poplatok za správu úveru nebol individuálne dojednaný, ale len jednostranne určený veriteľom. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované a vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa. To platí aj pri poplatku za správu úveru - vedenie účtu. Súd má za to, že keď veriteľ poskytol dlžníkovi úver, bolo len v jeho kompetencii, ako sa rozhodne predmetný úver spravovať, no je neprípustné, aby náklady s takouto činnosťou znášal spotrebiteľ, keď navyše mu nie je poskytované žiadne protiplnenie. Na základe uvedeného súd považuje uvedené zmluvné podmienky za neprijateľné. Zmluvná podmienka obsiahnutá v Zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzavretá medzi dodávateľom Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. a povinným v čl. II, podľa ktorej veriteľ je oprávnený uspokojiť z mesačnej splátky úrokov z mimoriadneho medziúveru prednostne sankčné úroky a poplatky, v čl. II. v časti mimoriadny medziúver, podľa ktorej za spracovanie medziúveru veriteľ vyrubuje dlžníkovi poplatok vo výške 3 000,00 Sk a poplatok za biankozmenku vo výške 500 Sk a podľa ktorej za vedenie úverového účtu bude veriteľ vyrubovať dlžníkovi poplatok v zmysle platného Sadzobníka poplatkov, pričom prvý poplatok za vedenie úverového účtu vo výške 400 Sk je splatný podľa platného Sadzobníka poplatkov s prvou splátkou úrokov, v čl. VII. bodoch 1, 2, podľa ktorej dávajú právo odstúpiť od zmluvy iba veriteľovi - dodávateľovi je zmluvnou podmienkou neprijateľnou. Z judikatúry súdov je taktiež známe, že neprijateľnou podmienkou zmluvy, ktorá znevýhodňuje dlžníka a je v rozpore s ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka je čl. VII. bod 6 zmluvy, podľa ktorého odstúpením od zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky. Podľa judikatúry, neprijateľnou, teda nevýhodnou podmienkou zmluvy pre spotrebiteľa, je aj ďalšie ustanovenie čl. VII. bod 8, podľa ktorého po odstúpení od zmluvy veriteľ má právo účtovať si pri medziúvere 5 % úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu. V tejto súvislosti je neprijateľnou podmienkou zmluvy aj čl. VII. bod 10 zmluvy, podľa ktorého v prípade odstúpenia od zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8 čl. VII. tejto zmluvy. Tieto neprijateľné podmienky zmluvy sú v zmysle§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatné. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky. Exekučným titulom je zmenkový platobný rozkaz. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 3Zm/324/2007 exekučný súd zistil, že zmenkový súd vo veci samej rozhodol bez toho, aby prihliadol na neprijateľné podmienky obsiahnuté v Zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 24.08.2005 uzatvorenej medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným. V predmetnej exekučnej veci má teda exekučný súd za preukázané, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na podmienky uvedené v § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku, preto súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. m) s poukazom na § 243f Exekučného poriadku zastavil.

2. Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že vydaním napadnutého rozhodnutia bolo porušené základné právo oprávneného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď exekučný súd pri svojom rozhodovaní nerešpektoval zákonom stanovené účinky exekučného titulu ako právoplatného súdneho rozhodnutia. Právoplatné súdne rozhodnutia musia exekučné súdy plne rešpektovať a k ich zmene možno dospieť výlučne prostredníctvom konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Pokiaľ zákonodarca prijatím zákona č. 438/2015 Z.z. dal exekučným súdom akúsi sui generis právomoc dodatočne vo vykonávacom konaní vecne preskúmavať právoplatné súdne rozhodnutia, je takáto právna úprava v rozpore s ust. § 226, § 230, § 232 zákona

č. 160/2015 Z.z., ale tiež s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR možno ako jeden z princípov materiálneho právneho štátu a v ňom inkorporovanej právnej istoty odvodiť aj všeobecný zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Ustanovenie § 243f zákona č. 233/1995 Z.z. v znení zákona č. 438/2015 Z.z. nepochybne odporuje zákazu retroaktivity a princípu právnej istoty. Aplikáciou ust. § 243f Exekučného poriadku dochádza k spätnému odňatiu právnych účinkov exekučným titulom, ktoré tieto mali podľa právneho stavu účinného do 23.2.2015. Právna úprava ochrany spotrebiteľa nemôže byť odrazom svojvôle zákonodarcu a musí rešpektovať základné princípy právneho štátu. Poukázal na ust. § 499 Obchodného zákonníka. Právo poskytovateľa úveru vyrubovať poplatky za celkové spracovanie úveru a za vedenie účtu bolo v rámci podnikateľskej činnosti prípustné, v bankovej praxi obvyklé a zároveň to neodporovalo žiadnym zákonným ustanoveniam. Právo poskytovateľa úveru vyrubovať poplatky možno vyvodiť aj z ust. § 27c ods. 17 písm. c) zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Ak by nemal pôvodný veriteľ cenu administratívnych služieb pokrytú osobitnými poplatkami, bol by ich cenu zahrnul do bežnej úrokovej sadzby, čo by viedlo k zvýšeniu úrokových sadzieb a dlžník by zaplatil viac na bežných úrokoch. Povinnú nikto k uzavretiu zmluvy nenútil. Ak by aj poplatkové povinnosti boli neprijateľnými podmienkami, povinní mali možnosť domáhať sa voči veriteľovi ich vrátenia titulom bezdôvodného obohatenia, čo však neurobili a ich nárok je premlčaný. Zmluvné dojednanie o poradí uspokojovania pohľadávok vychádza z ust. § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka. Čl. VII bod 6, čl. VII bod 8, čl. VII bod 10 zmluvy zodpovedajú úprave § 351 ods. 2, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Je v zásadnom rozpore s princípom právnej istoty a zákazu retroaktivity, ak právny vzťah z úverovej zmluvy vzniknutý v roku 2007 ako tzv. absolútny obchodnoprávny vzťah o 10 rokov neskôr posudzuje súd podľa predpisov občianskeho práva.

3. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 v spojení s § 9a, § 243h Exekučného poriadku a § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

4. Vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k zákonu č. 438/2015 Z.z., v ktorej sa uvádza, že napriek tomu, že navrhovatelia sú toho názoru, že doterajšia právna úprava, ako aj legislatíva EU a judikatúra Európskeho súdneho dvora upravuje povinnosť súdov z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať vždy na ochranu spotrebiteľa, v súdnej praxi je táto povinnosť často krát prehliadaná. Napríklad v rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C - 419/2011 zo 14. 03. 2013 (Česká sporiteľňa a.s. proti G. F.) samotný Európsky súdny dvor v konaní pri uplatnení práva zo zmenky z úradnej moci skúmal postavenie žalovaného ako spotrebiteľa. Európska komisia v prejudicionálnom konaní (C-328/14), ktoré sa týkalo výkladu čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS a článku 4 Smernice Rady 87/102/EHS vyslovila názor, že smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci, nezakazuje používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej článku 9 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu spotrebiteľa v takýchto situáciách. Podľa názoru Komisie je potrebné pojem „vhodnej ochrany spotrebiteľa“ v zmysle článku 9 smernice 87/102/EHS vykladať so zreteľom na článok 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnou ochranou spotrebiteľa v zmysle článku 9 uvedenej smernice je preto potrebné chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa, ako vyplýva z predpisov práva Únie a judikatúry Súdneho dvora, a zahŕňa preto aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Vyššie uvedené princípy v zákone č. 191/1950 Zb. zmenkový a šekový výslovne upravené nie sú, hoci vyplývajú z iných právnych predpisov (zákon č. 250/2007 Z.z.). V dôsledku toho mali súdy na uvedenú vec rôzne právne názory a preto aj v mnohých prípadoch dochádzalo k priznaniu nárokov zo zmeniek, ktoré v skutočnosti pochádzali zo spotrebiteľských zmlúv. V konaniach sa nijako neprihliadlo na ochranu spotrebiteľa, na zákaz neprijateľných zmluvných podmienok a dokonca boli priznávané úroky presahujúce 90% p.a..

5. Z vyššie uvedeného vyplýva, že cieľom právnej úpravy zakotvenej do Exekučného poriadku zákonom č. 438/2015 Z.z. je ochrana spotrebiteľa v rozsahu a kvalite predpokladanom právom EÚ a reflektuje aj na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora EÚ. Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta EÚ“) uznáva rovnaké hodnoty ako SR, oblasťou, v ktorej však poskytuje ochranu práv nad rámec Ústavy SR je práve oblasť spotrebiteľských právnych vzťahov. V tomto smere je potrebné poukázať na čl. 38 Charty EÚ, podľa ktorého politiky štátov zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Vzhľadom na znenie čl. 7 Ústavy SR je Charta EÚ vo svetle Lisabonskej zmluvy súčasťou právneho poriadku SR. Charta EÚ tak Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ uložila povinnosť zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov a odvolací súd má za to, že ust. § 243f, § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 patrí medzi právne normy, ktorými dochádza k naplneniu čl. 38 Charty EÚ. Súd prvej inštancie na vec aplikoval správne právne normy, rozhodoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, náležite skúmal všetky okolnosti prípadu tak, ako to vyplýva z ust. § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

6. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorená medzi stranami sporu dňa 07.09.2005 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl. v spojení s § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy) majúcu formulárovú podobu, kde oprávnený vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a povinná je spotrebiteľkou, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, predmetná vec sa však týka záväzkovo - právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda od počiatku o typický občianskoprávny vzťah. Vo vzťahu k dojednaniu o poplatku za biankozmenku vo výške 500 Sk (16,60 eur) odvolací súd uvádza, že biankozmenka je vystavovaná v prospech, v záujme veriteľa za účelom zabezpečenia jeho pohľadávky, nejde teda o poplatok za službu, plnenie, poskytované dlžníkovi - spotrebiteľovi. Naviac poplatok vo výške 500 Sk nemôže sledovať výdavky spojené s vystavením biankozmenky. Ide teda nepochybne o neprijateľnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd sa z dôvodu hospodárnosti nevyjadroval osobitne ku každej zmluvnej podmienke, ktorej neprijateľnosť oprávnený v odvolaní popieral. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zmluvu nie je možné vyhodnotiť ako takú, ktorá neobsahuje neprijateľné podmienky. Zmenkový súd sa skúmaním zmluvných podmienok nezaoberal, keďže zmluva obsahom spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 3Zm/324/2007 nie je. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Za daného stavu odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ust. § 387 ods. 1 ako vecne správne potvrdil.

7. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.