Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/258/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobkyne I., zastúpenej D. proti žalovanému E., zastúpenému D. o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. februára 2017, č.k. 20C/50/2016-221, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa splatnosti peňažného plnenia p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaplatiť žalobkyni sumu 11.942,01 Eur, do 9 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol vo výroku II. tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa domáhala vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva strán cestou súdu, pretože strany sa nedohodli na vyporiadaní ich spoločného majetku. Z vykonaného dokazovania a vyjadrení strán mal súd za preukázané, že strany sporu učinili predmetom sporu spoločné investície, ktoré vynaložili v období od 25.04.1992 do 18.06.2013 na rekonštrukciu rodinného domu súp. č. XXX postavenom na parcele registra "C" č. XXX/X s príslušenstvom v k. ú. J.. Uvedené nehnuteľnosti patria do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorý ich nadobudol počas trvania manželstva darovacou zmluvou. Takto strany vymedzili predmet konania, o ktorom súd rozhodoval. V zmysle ustanovenia § 150 druhej vety Občianskeho zákonníka je pri vyporiadaní BSM každý zo spoluvlastníkov oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a naopak, je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že v prípade investícií zo spoločného majetku manželov do ostatného majetku jedného z nich, sú prostriedkami, ktoré je tento manžel povinný nahradiť, len prostriedky skutočne vynaložené na tieto investície. Pri ich zisťovaní sa vychádza z ceny vecí a prác vložených do jeho ostatného majetku v čase, kedy boli vynaložené. Rozdiel medzi všeobecnou hodnotou oddeleného majetku manžela pred investíciami a po ich vynaložení sa nezohľadňuje a nemá vplyv ani na výšku podielov na vyporiadaní BSM. Súd vychádzal z ocenenia týchto investícií v zmysle znaleckého posudku znalca z odboru stavebníctvo, odvetvia odhad hodnoty stavebných prác O.. E. E. č. X/XXXX zo dňa 23.06.2015. V tomto posudku znalec na základe ohliadky predmetných nehnuteľností, oboznámení sa s projektom rekonštrukcie rodinného domu, rozpočtu rekonštrukcie domu, podkladmi predloženými žalovaným odhadol hodnotu stavebných práv realizovaných v čase od 25.04.1992 do 18.06.2013 v rodinnom dome súp. č. XXX postavenom na parcele registra "C" č. XXX/X v k. ú. J. na výslednú sumu 719.530 Sk/23.884,02 Eur. Znalec mal teda dostatok relevantných podkladov pre to, aby na základe svojej odbornej špecializácie vedel ustáliť plánované a zrealizované rekonštrukčné práce na dome a určiť hodnotu týchto prác, teda hodnotu investícií strán do domu žalovaného. Napokon aj žalobkyňa zobrala späť svoje námietky proti tomuto znaleckému posudku. Súd teda pri rozhodovaní vychádzal zo znaleckého posudku č. X/XXXX zo dňa 23.06.2015, a po zohľadnení zásady parity, teda rovnosti podielov strán, z celkovej hodnoty investícií 23.884,02 Eur je žalovaný povinný nahradiť žalobkyni podľa § 150 druhej vety Občianskeho zákonníka polovicu investícií, teda sumu 11.942,01 Eur. Spor bol medzi stranami čo do lehoty na plnenie. Žalovaný žiadal o možnosť splácať dlh v splátkach po 150 Eur mesačne, resp. neskôr po 250 Eur mesačne. Žalobkyňa bola ochotná pristúpiť na to, aby jej žalovaný peňažný dlh splácal v splátkach po 330 Eur mesačne, s tým, že nesplnením, čo i len jednej splátky sa stane zročný celý dlh, s čím však žalovaný nesúhlasil poukazujúc na svoju aktuálnu príjmovú situáciu a zadlženosť. Súd zohľadnil majetkové, príjmové pomery oboch strán, ako aj okolnosti daného prípadu. Žalobkyňa ako aj žalovaný sú zamestnaní, no je badateľný rozdiel v majetkových pomeroch strán, pretože kým žalobkyňa je nemajetná, žalovaný vlastní rodinný dom súp. č. XXX, v ktorom býva, s pozemkami parc. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X zapísanými na LV č. XXXX k.ú. J., a žalovaný je výlučným vlastníkom aj rodinného domu súp. č. XXX postavenom na pozemku parc. č. XXX/X, a priľahlé parcely č. XXX/X, XXX/X zapísané na LV č. XXX k.ú. J.. Pokiaľ žalovaný uvádzal, žeby žalobkyňa mala zdediť byt po rodičoch, nebolo preukázané, žeby byt vlastnila ku dňu vyhlásenia rozsudku. Napokon sám žalovaný nepopieral nemajetnosť žalobkyne. Dom súp. č. XXX v J. je kompletne zariadená predajňa potravín, keďže v ňom túto predajňu žalovaný prevádzkoval do 30.09.2016 a zakúpil vybavenie do nej, ako vyplýva z ním predložených faktúr. Žalovaný v predloženom daňovom priznaní k dani z príjmu fyzickej osoby za rok 2016 vykázal príjmy 24.453,68 Eur, výdavky 19.377,62 Eur, a základ dane vo výške 5.076,06 Eur, z čoho vyplýva jeho čistý priemerný mesačný príjem v sume 423,01 Eur. Okrem toho žalovaný poberá výsluhový dôchodok vo výške 495,98 Eur podľa rozhodnutia R. zo dňa 18.06.2015. Úvery č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, ktoré si žalovaný vzal pred piatimi rokmi od Q. na prerobenie domu súp. č. XXX v J. na podnikateľské účely, na zakúpenie tovaru do predajne potravín boli refinancované na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej s Q. dňa 02.05.2016, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver v sume 48.240 Eur. V podaní zo dňa 06.02.2017 žalovaný uviedol, že úvery od Q. nepokryli všetky náklady na rozbehnutie podnikania v predajni potravín, a keďže banka mu na jeho žiadosť ďalší úver neposkytla, žalovaný požiadal svojho brata o pôžičku, ktorý mu ju poskytol dňa 20.05.2015 v sume 12.000 Eur a dňa 27.10.2015 v sume 12.000 Eur, a tieto peniaze použil žalovaný na rekonštrukciu nehnuteľnosti na podnikateľské účely, pričom žalovaný pôžičku bratovi splatil dňa 25.10.2016, čo mal súd za preukázané z čestného prehlásenia brata žalovaného D. zo dňa 21.02.2017. Menovaná banka poskytla žalovanému na základe opätovnej žiadosti aj úver v sume 25.200 Eur na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.10.2016, a z tohto úveru vyplatil žalovaný pôžičku svojmu bratovi, ako žalovaný vysvetlil v podaní zo dňa 06.02.2017. Keďže žalobkyňa tvrdenia žalovaného o poskytnutí a splatení pôžičky od brata žalovaného nerozporovala, nebolo potrebné vykonať dokazovanie výsluchom svedka D., ktorý dôkaz navrhol žalovaný. Uvedené dva úvery žalovaný spláca Q. po 295,14 Eur, a 155,23 Eur mesačne, ako vyplýva aj z predložených výpisov z jeho osobného a podnikateľského účtu. Mesačné náklady na bývanie v sume 105 Eur (plyn) + 4,64 Eur (poplatok za RTVS), mesačné náklady na elektrinu 20 Eur, mesačné nálady na internet, mobilný telefón v sume cca 18,58 Eur žalovaný preukázal predloženým dokladom SIPO za obdobie 12/2016, faktúrou od J. zo dňa 31.12.2016 a faktúrou od Z. zo dňa 02.01.2017 a výpisom z jeho osobného účtu. Vzhľadom na výšku výplaty podielu je zrejmé, že žalovaný by nebol objektívne schopný vyplatiť žalobkyni náhradu za jej podiel v patričnej lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pretože finančné prostriedky poskytnuté úvermi spotreboval na rekonštrukciu domu a zariadenie predajne v ňom, úvery je povinný splácať, a na osobnom účte vykazoval k 31.12.2016 debet vo výške 3.500 Eur a zostatok na jeho podnikateľskom účte k 31.12.2016 predstavoval 6,84 Eur. K tvrdeniu žalovaného, že sa účelovo nezadlžoval, ale chcel si zariadiť predajňu a zo zisku z podnikania vyplatiť podiel žalobkyne na zaniknutom BSM, no po 10 mesiacoch prevádzky potravín zistil, že je pre neho nerentabilná a preto jej prevádzku ukončil, súd uvádza, že výsledky podnikateľskej činnosti idú zakaždým na vrub podnikateľa, ktorý nesie podnikateľské riziko. Žalovaný si bol vedomý toho, že žalobkyňu bude musieť vyplatiť z BSM, ktoré zaniklo právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva strán, t.j. dňa 17.07.2013. Napriek tomu si vzal v roku 2016 od Q. dva úvery v sume spolu 73.440 Eur, ktoré musí splácať mesačne po 450,37 Eur, čo predstavuje cca polovicu jeho súčasného mesačného príjmu. Nižší než očakávaný úspech v podnikaní, do ktorého žalovaný investoval značné finančné prostriedky, a s tým spojenú zvýšenú úverovú zaťaženosť žalovaného, podľa názoru súd nemožno prenášať na žalobkyňu v tom smere, žeby súd žalovanému umožnil splácať dlh v splátkach po 150 Eur mesačne, a to aj s prihliadnutím na to, že pri takomto splátkovom kalendári by dlh bol splácaný 80 mesiacov, čo je neprimerane dlhá doba. Ani na poslednom pojednávaní žalovaným navrhnuté splátky dlhu po 250 Eur mesačne súd nemohol akceptovať, pretože by trvalo 48 mesiacov, kým by žalovaný celý dlh vyrovnal, čím by bolo tiež zasiahnuté do práva žalobkyne na splnenie dlhu v primeranej lehote. Súd po vyhodnotení uvedených skutočností určil žalovanému lehotu na vyplatenie podielu žalobkyni podľa § 232 ods. 3 do 9 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Stanovená lehota na plnenie podľa názoru súdu ponecháva žalovanému dostatočný časový priestor na to, aby si mohol zabezpečiť peňažné prostriedky (či už šetrením z jeho pravidelných príjmov alebo z prenájmu, prípadne predaja rodinného domu súp. č. XXX k.ú. J., ktorý neslúži na uspokojovanie jeho bytových potrieb) na výplatu vyrovnacieho podielu v prospech žalobkyne. Právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, 3, § 150, § 143 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že rozhodnutie o trovách konania v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov má svoje špecifiká, ktoré spočívajú v tom, že ide o rozhodnutie v podstate v záujme oboch strán, ktoré sú povinné vyporiadanie spoločného majetku uskutočniť. Ide o konanie, v ktorom majú obe strany tak postavenie žalobcu, ako aj postavenie žalovaného. Jedná sa o sporové konanie, v rámci ktorého určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Úspech alebo neúspech v tomto sporovom konaní spočíva v tom, aký podiel sa komu dostane. V danej veci je podstatné, že celkové spoločné investície strán do domu žalovaného súd medzi strany rozdelil rovnakým podielom. Keďže v rámci výroku rozsudku bola dodržaná základná zásada parity podielov, bola žalobkyňa procesne úspešná v rovnakom rozsahu ako žalovaný. Preto každá zo strán si znáša svoje trovy konania a nebude druhej strane titulom trov konania nič nahrádzať. Aj porovnaním žalobného petitu v žalobe a výroku I. vyhláseného rozsudku je zrejmé, že strany mali v konaní čiastočný úspech. V žalobe sa žalobkyňa domáhala, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť jej na vyrovnanie zo zaniknutého BSM sumu 25.000 Eur, a súd jej žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 11.942,01 Eur, a to s poukazom na výsledky dokazovania vychádzajúc zo znaleckého posudku č. X/XXXX. Úspech žalobkyne činí 47,77%, a jej neúspech predstavuje 52,23%. Pomer úspechu a neúspechu oboch strán je teda približne rovnaký. Pokiaľ žalobkyňa v podaní zo dňa 08.12.2016 navrhla zmenu žaloby v tom smere, že žalovanému bude uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu vyporiadania BSM suma 12.000 Eur, súd o tom nerozhodoval ako o návrhu na zmenu žaloby, pretože sa jednalo o úkon žalobkyne, ktorým sa menil uplatnený nárok v konaní o vyporiadanie BSM, ktorý úkon sa v zmysle ust. § 140 ods. 3 nepovažuje za zmenu žaloby. Súd teda nemal za to, že je dôvodné priznať právo na náhradu trov konania žalovanému s poukazom na to, že žalovaný už vo vyjadrení k žalobe uvádzal, že je ochotný vyplatiť žalobkyni sumu 11.942,01 Eur, resp. 12.000 Eur. Z uvedených dôvodov súd podľa § 255 ods. 2 výrokom II. vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku, a to len výroku týkajúceho sa splatnosti peňažného plnenia, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol ho v tejto časti zmeniť tak, že lehotu na zaplatenie žalovanej sumy, a to 11.942,01 Eur z titulu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov odvolací súd určí do 24 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neodôvodnil, prečo dospel k lehote 9 mesiacov a z tohto dôvodu je rozsudok nepreskúmateľný, ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci, najmä otázku jeho možnosti splatiť žalovanú sumu. Mal za to, že lehota na plnenie určená v rozsudku je neprimerane krátka, pričom súd nedostatočne zohľadnil jeho majetkové pomery pri určení dĺžky lehoty splatnosti na zaplatenie žalovanej sumy žalobkyni. Ako nepresvedčivá sa mu javí argumentácia súdu o tom, že šetrením alebo prenájmom rodinného domu s.č. XXX v k.ú. J. by si v priebehu lehoty splatnosti zabezpečil dostatočné prostriedky na zaplatenie žalovanej sumy, pričom v tomto smere poukázal na svoje mesačné výdavky, najmä splátky úverov, ktoré musí mesačne splácať. Uviedol, že predmetná nehnuteľnosť nie je v súčasnosti prenajatá. Pokiaľ ide o možný predaj, poukázal na skutočnosť, že je vôbec otázne, či a kedy by došlo k predaju a za akú cenu. Záverom uviedol, že v manželstve so žalovanou mal záujem zveľaďovať spoločný majetok, teda i nehnuteľnosť, ktorú za spoločné prostriedky zrekonštruovali. Vyslovil názor, že on nie je zodpovedný za rozpad manželstva, no je povinný znášať následky vyplývajúce z rozpadu manželstva, a teda povinnosť vyplatiť žalobkyni žalovanú sumu.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že prvotná výzva na vyporiadanie BSM bola žalovanému zo strany jej právneho zástupcu predložená písomne dňa 10.09.2014 a na základe tejto došlo k stretnutiu strán za prítomnosti ich právnych zástupcov dňa 01.10.2014. Na tomto stretnutí bolo prijaté spoločné rozhodnutie o vypracovaní znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný dňa 23.06.2015. V mesiaci september 2016 na základe komunikácie medzi právnymi zástupcami strán sporu došlo k dohode o mimosúdnom riešení s tým, že žalovaný je ochotný vyplatiť žalovanú sumu 12.000 Eur a na tento účel si vybavuje úver, ktorý však v konečnom dôsledku použil iným spôsobom.

Žalovaný tak už od mesiaca september 2014 vedel, že bude povinný žalobkyni vyplatiť ešte v tejto dobe nešpecifikovanú sumu, teda už 28 mesiacov pred vynesením napadnutého rozsudku mal žalovaný vedomosť o svojej povinnosti. Od mesiaca jún 2016 mal žalovaný vedomosť o konkrétnej sume, teda 6 mesiacov pred vynesením napadnutého rozsudku. Teda mal dostatok časového priestoru na to, aby si bol žalovaný v rámci svojho hospodárenia a nakladania s finančnými prostriedkami zabezpečiť potrebnú finančnú hotovosť. Poukázala na skutočnosť, že práve jedným z dôvodov rozpadu manželstva bolo zadlžovanie sa žalovaného a rizikové nakladanie s finančnými prostriedkami. Toto sa prejavilo aj po rozpade manželstva strán sporu, kedy žalovaný, ako uviedol na pojednávaní dňa 27.01.2016, prevzal dňa 02.05.2016 a dňa 14.10.2016 dva úvery v celkovej výške 73.440 Eur, ktoré použil na splatenie 4 predchádzajúcich úverov použitých na podnikanie, ktoré už neprevádzkuje a na rozbehnutie ďalšieho podnikania, ktoré ukončil v mesiaci september 2016. Ďalej uviedla, že po rozpade manželstva opustila spoločnú domácnosť len s osobnými vecami, v rámci existencie BSM sa rovnako podieľala na zveľaďovaní nehnuteľného majetku vo vlastníctve žalovaného a po viac ako 21 rokoch manželstva je nemajetná. Oproti tomu sa domáha minimálneho vyplatenia svojho podielu, ktorý nie je ochotný žalovaný poskytnúť, schovávajúc sa za svoju zlú finančnú situáciu, ktorú si spôsobil rizikovým zadlžovaním sa. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozsudku, poukázala na bod 16. odôvodnenia rozsudku, v ktorom dostatočným spôsobom súd prvej inštancie zhodnotil majetkové a príjmové pomery žalovaného, ako aj jej majetkové pomery a dostatočným spôsobom odôvodnil stanovenú 9 mesačnú lehotu z pohľadu primeranosti na jej právo na splnenie dlhu. Mala za to, že vzhľadom na majetkové pomery žalovaného (výlučný vlastník dvoch zrekonštruovaných nehnuteľností) súd prvej inštancie stanovenou lehotou 9 mesiacov vyšiel žalovanému nadštandardne v ústrety. Ak k tejto lehote priráta 28 mesiacov, ktoré predstavujú domu, odkedy sa žalovaný dozvedel o uplatnenom nároku (10.09.2014), dostaneme sa už k dobe 37 mesiacov. Odvolateľom navrhnutá lehota 24 mesiacov nevyplýva z nemožnosti vyplatiť ju, ale z neochoty žalovaného ju vyplatiť. Navrhovanú lehotu považuje za neprimerane dlhú a nezohľadňujúcu majetkové pomery strán sporu.

4. Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že tvrdenie žalovanej, že úver použil iným spôsobom sa nezakladá na pravde. Poukázal na to, že žalobkyňa požadovala od neho sumu do výške 25.000 Eur, bol vypracovaný znalecký posudok, z ktorého vyplynula suma cca 12.000 Eur, ktorú bol ochotný žalobkyni vyplatiť, avšak s tou výhradou, že tak urobí v splátkach, nakoľko mu momentálne finančné možnosti nedovoľujú zaplatiť celú sumu naraz, resp. v krátkej dobe. Žalobkyňa najskôr znalecký posudok neakceptovala, aj preto podala žalobu na súd. Až v priebehu konania akceptovala sumu, ktorá vzišla zo znaleckého posudku. Ďalej uviedol, že žalobkyňa až v decembri 2016 upravila petit žaloby v zmysle vypracovaného znaleckého posudku, pričom rozsudok bol vynesený vo februári 2017. Nemohol preto v rokoch 2014, 2015 vedieť, ako sa vec ohľadne vyporiadania BSM vyvinie, či bude povinný zaplatiť peňažnú sumu žalobkyni a ak áno, v akej výške. Poprel tvrdenie žalovanej o jeho rizikovom nakladaní s finančnými prostriedkami.

5. Žalobkyňa v duplike na vyjadrenie žalovaného uviedla, že pri tvrdení, že si žalovaný na vyplatenie vybavuje úver, vychádzal jej právny zástupca z informácie získanej od právneho zástupcu žalovaného, ktoré mu boli oznámené telefonicky a na základe tých bola potom následne informovaná. K tejto argumentácii predložila mailové správy, a to zo dňa 02.09.2016, ktorou ju právny zástupca informoval, že je žalovaný ochotný z titulu vyporiadania vyplatiť sumu 12.000 Eur a ďalej správu zo dňa 22.09.2016, ktorou ju právny zástupca informoval o vybavení úveru. V konečnom dôsledku, ako vyplýva z dokazovania, žalovaný si úver zabezpečil, ale použil ho na splatenie pôžičky od brata. Ďalej poukázala na to, že žalovaný preukázateľne v mesiaci september 2014 vedel o podnete žalobkyne na vyporiadanie BSM, a teda musel si byť vedomý, že určitú nešpecifikovanú čiastku bude povinný vyplatiť. Za týmto účelom sa zaviazal k zabezpečeniu znaleckého posudku. Tiež v mesiaci september 2016 akceptoval vyplatenie čiastky 12.000 Eur. Ak by došlo k jej vyplateniu, mohla zobrať žalobný návrh späť ešte pred začatím konania, nakoľko prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až dňa 27.01.2017.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku - splatnosti peňažného plnenia

- je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť.

7. Predmetom preskúmania odvolacím súdom bol len výrok o splatnosti peňažného plnenia.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli odvolateľom v odvolaní vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Za daného stavu si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.

9. Podľa § 232 ods. 3 lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

10. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že lehotou na splatenie povinnosti uloženej v rozsudku je zásadne paričná lehota 3 dni. Uvedené ustanovenie ale súdu umožňuje, vzhľadom na osobitné okolnosti každého prípadu, určiť aj lehotu dlhšiu. Pre takéto rozhodnutie sa podľa súdnej praxe vyžaduje zistenia takých skutočností, z ktorých by bolo možné vyvodiť presvedčivý záver súdu o tom, že vzhľadom na povahu prejednávanej veci, na nárok a osobné pomery strán je vhodné určiť na splnenie lehotu dlhšiu než tri dni. Súd môže sám a nezávisle, i bez návrhu strany, uvážiť, či je toto povolenie uvedenej výhody vhodné so zreteľom na okolnosti danej veci. K hľadiskám, ktoré sú v tomto smere významné, patrí predovšetkým výška priznaného plnenia, platobná schopnosť žalovaného a v konaní prejavená snaha o plnenie záväzku,, osobné pomery strán a tiež skutočnosť, či by prípadné neplnenie stanovenej povinnosti v lehote troch dní nebolo v riešenom prípade pre žalobkyňu príliš ťaživé.

11. K námietke odvolateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že napadnutý rozsudok spĺňa všetky formálne náležitosti, ktoré má súdne rozhodnutie obsahovať v súlade s § 220 ods. 1, 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (str. 8, 9) uviedol rozhodujúci skutkový stav, ohľadne sporu medzi stranami čo do lehoty na plnenie. Veľmi podrobne sa zaoberal majetkovou situáciou žalovaného a záverom konštatoval, že stanovená lehota na plnenie ponecháva žalovanému dostatočný priestor na to, aby si mohol zabezpečiť peňažné prostriedky (či už šetrením z jeho pravidelných príjmov alebo z prenájmu, prípadne predaja rodinného domu s.č. XXX k.ú. J., ktorý neslúži na uspokojovanie jeho potrieb) na výplatu vyrovnávajúceho podielu v prospech žalobkyne. Neobstojí námietka odvolateľa, že uvedená nehnuteľnosť v súčasnosti nie je prenajatá, resp. či je možné túto nehnuteľnosť predať a za akú cenu. V danom prípade bolo predmetom konania vyporiadanie BSM, keď strany sporu učinili predmetom sporu spoločné investície, ktoré vynaložili v období od 25.04.1992 do 18.06.2013 na rekonštrukciu predmetného rodinného domu. Uvedený rodinný dom patrí do výlučného vlastníctva žalovaného, ktorý ho nadobudol počas trvania manželstva darovacou zmluvou. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 21.06.2016 súhlasil s vyporiadením BSM, ale nesúhlasil s výškou sumy vyporiadacieho podielu žalobkyne vo výške 25.000 Eur. Naviac z obsahu spisu vyplýva, že o vyporiadaní BSM viedli strany sporu prostredníctvom svojich právnych zástupcov viaceré rokovania už pred podaním žaloby (09.03.2016), z ktorých je zrejmé, že žalovaný vedel, že bude povinný žalobkyni vyplatiť finančnú sumu titulom vyporiadania BSM, čo vyplýva aj z jeho písomného vyjadrenia zo dňa 24.01.2017, v ktorom uviedol, že je ochotný žalobkyni vyplatiť po zaokrúhlení sumu 12.000 Eur. S prihliadnutím na uvedené okolnosti a majetkové pomery žalovaného a žalobkyne, správne súd prvej inštancie postupoval, keď uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 11.942,01 Eur z titulu vyporiadania BSM do 9 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Námietky odvolateľa neboli preto dôvodné.

12. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa splatnosti peňažného plnenia podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 tak, že úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu týchto trov. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.

14. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).