Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Co-259-2016.pdf
PDF · 88.68 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/259/2016
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Martinákovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci žalobcu D., proti žalovanej H., o zaplatenie 8.420 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. februára 2016, č.k. 18C/60/2014-151, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol s poukazom na ust. § 77 ods. 3 O.s.p., § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy právneho zastúpenia vo výške 1.573,85 Eur, a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 8.420 Eur titulom náhrady škody spôsobenej predbežným opatrením, ktoré bolo (na návrh žalovanej) nariadené dňa 08.07.2013 uznesením súdu prvej inštancie č.k. 20C/183/2013-28. Uvedeným predbežným opatrením bol žalobcovi zakázaný vstup a užívanie nehnuteľností: rodinného domu súp. č. X, postaveného na parcele č. XXX o výmere 660 m2, zastavané plochy a nádvoria, zapísaného na LV č. XXX pre k. ú. S. a z priľahlých pozemkov parcela reg. C, parc. č. XXX o výmere 660 m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela reg. C, parc. č. XXX o výmere 417 m2, záhrady, parcela reg. C, parc. č. XXX/X o výmere 515 m2, záhrady, parcela reg. C. parc. č. XXX/X o výmere 652 m2, záhrady, parcela reg. C, parc. č. XXX/X o výmere 761 m2, ostatné plochy a parcela reg. C, parc. č. XXX/X o výmere 642 m2 zastavané plochy a nádvoria. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o nariadení predbežného opatrenia však odvolací súd uznesením zo dňa 11.09.2013 č.k. 4Co/591/2013 zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia v časti týkajúcej sa užívania priľahlých pozemkov zamietol s odôvodnením, že neboli naplnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia aj vo vzťahu k týmto pozemkom, pretože nebola daná vecná súvislosť medzi nariadeným predbežným opatrením a návrhom vo veci samej. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Podstatou sporu je náhrada škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku nariadeného predbežného opatrenia, ktoré bolo odvolacím súdom zmenené tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol v časti priľahlých pozemkov zamietnutý. Súd prvej inštancie skôr než prikročil k skúmaniu škody, zaoberal sa otázkou, či je možné uvedené skutkové zistenia právne subsumovať pod ustanovenie § 77 ods. 3 O.s.p. Zodpovednosť za škodu alebo inú ujmu spôsobenú nariadením predbežného opatrenia nesie ten, kto o jeho nariadenie požiadal a to bez zreteľa na to, či predbežné opatrenie bolo nariadené v súlade so zákonom alebo nie. Podstatné je len to, že k zániku či k zrušeniu predbežného opatrenia došlo z iného dôvodu než preto, že návrhu vo veci samej bolo vyhovené, alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené (viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29Cdo/3137/2007).V danom prípade došlo k zrušeniu predbežného opatrenia z iného dôvodu než preto, že návrhu vo veci
samej bolo vyhovené, alebo preto, že právo žalobcu bolo uspokojené, preto možno konštatovať, že navrhovateľ predbežného opatrenia (v tomto prípade žalovaná) nesie zodpovednosť za ujmu, ktorá v dôsledku toho bola žalobcovi spôsobená. Ujmou spôsobenou predbežným opatrením sa chápe hmotná i nehmotná škoda, ktorá vznikla účastníkovi alebo tretej osobe. Predpokladmi vzniku nároku na ujmu podľa § 77 ods. 3 bolo: 1) vznik ujmy, 2) príčinná súvislosť medzi touto ujmu a procesnými účinkami predbežného opatrenia pri dobrovoľnom alebo nútenom výkone jeho obsahu, 3) zánik alebo zrušenie predbežného opatrenia, pričom návrhu vo veci samej sa nevyhovelo alebo právo žalobcu nebolo uspokojené mimosúdne, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené kumulatívne. K týmto predpokladom nepatrí zavinenie. Pre posúdenie dôvodnosti žaloby sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či ku vzniku ujmy na strane žalobcu skutočne došlo a či je daná príčinná súvislosť medzi touto ujmou a procesnými účinkami nariadeného predbežného opatrenia. Žalobca výšku ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nariadeného predbežného opatrenia odôvodnil jednak členskými príspevkami vyberaných od detí, poskytovaním tréningov a poplatkami za nájom koní a v neposlednom rade úhradami za ustajňovanie koní a vynaložením nákladov na právne zastúpenie. Čo sa týka členských príspevkov, žalobca v konaní dôvodnosť nároku v tejto časti nijak nepreukázal. Rovnako nepreukázal ani ujmu, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s poskytovaním služieb trénera a prenájmu koní za účelom trénovania. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že v období, kedy bolo nariadené predbežné opatrenie, využívali u žalobcu služby trénera a platili mu za to, čiže žalobcovi nevznikla žiadna ujma napriek nariadenému predbežnému opatreniu. Okrem toho svedkovia zhodne uviedli, že za iné služby v súvislosti s tréningami neplatili. Žalobca nijak nepreukázal ani tvrdenú škodu súvisiacu s prenájmom koní, ani vzniknutú v dôsledku ukončenia ustajňovania koní. Aj v tejto časti uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca z väčšej časti neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že v rozhodnom období ustajňoval X koní. V neposlednom rade si žalobca uplatnil v rámci svojho návrhu i nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, o čom predložil príjmový doklad zo dňa 15.07.2013. Z tohto dokladu však nie je zrejmé, za aké právny služby žalobca sumu 350 Eur zaplatil a či to bolo práve v súvislosti s nariadeným predbežným opatrením. Ak by však aj v tejto súvislosti uvedenú sumu vynaložil, jednalo by sa o trovy konania predbežného opatrenia, o ktorých sa rozhodne v konaní vo veci samej. Z toho dôvodu vynaloženie týchto trov nemôže byť predmetom konania týkajúceho sa nároku na náhradu škody. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V danom prípade mala plný úspech vo veci žalovaná. Súd prvej inštancie jej preto priznal náhradu trov konania ňou uplatnených, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 1.573,85 Eur (6x úkon právnej služby po 253,84 Eur, 2x režijný paušál po 8,04 Eur, 1x režijný paušál po 8,39 Eur a 3x režijný paušál po 8,58 Eur, spolu teda 1.573,85 Eur).
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie právny predchodca žalobcu (Z. R.), a to proti výroku o trovách konania. Namietal, že v danej veci malo byť aplikované ustanovenie § 150 ods. 1 veta prvá O.s.p., nakoľko na strane žalobcu po celý čas existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v jeho hmotnej núdzi, v dôsledku čoho mu bol Centrom právnej pomoci pridelený právny zástupca z radov advokátov. Žalobca mal za to, že okolnosti hodné osobitného zreteľa tu boli po celú dobu konania, pričom vyslovil názor, že rozhodnutie Centra právnej pomoci o pridelení právneho zástupcu z radov advokátov, samo o sebe predurčuje súd k tomu, aby ho automaticky priamo poňal ako okolnosť hodnú osobitného zreteľa pre otázku rozhodovania o trovách. Podobne tak Centrum právnej pomoci ex offo skúmalo aj prípadnú zjavnú bezúspešnosť tohto sporu, a keďže priznalo žalobcovi právo na ustanovenie právneho zástupcu, tak nešlo o tzv. beznádejný spor, hoci, ako súd prvej inštancie dôvodí, neuniesol žalobca dôkazné bremeno. Ďalej poukázal na to, že vznik škody primárne tkvel v skutočnosti, že sama žalovaná vyvolala vznik predmetného súdneho konania, nakoľko iniciovala konanie o vylúčenie žalobcu z užívania nehnuteľnosti, pričom následkom rozhodnutia o predbežnom opatrení navodila u žalobcu stav hmotnej núdze. Poukázal na to, že on nezavinil vyvolanie sporu, pričom v príčinnej súvislosti s prebiehajúcim súdnym konaním o jeho vylúčenie z užívania nehnuteľnosti a následným rozhodnutím bol nútený pozastaviť živnostenské oprávnenie. V odvolacom konaní sa domáhal zmeny napadnutého rozhodnutia vo výroku o trovách tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu pôvodného žalobcu uviedla, že sa s jeho odvolacími dôvodmi nestotožňuje a žiadala potvrdenie rozsudku súru prvej inštancie v napadnutej časti. Poukázala na to, že aplikácia § 150 O.s.p. nezakladá možnosť jeho voľnej aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ukladá
súdu povinnosť skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie nie je možné vykladať tak, že naň možno prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Predpokladom použitia tohto ustanovenia O.s.p. je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa, avšak aj vtedy má byť jeho použitie výnimočné, nakoľko ide o odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 142 O.s.p.), i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Strohá aplikácia ustanovení o náhrade trov konania, by totiž v konkrétnych prípadoch mohla viesť k nežiaducej tvrdosti. Žiadne konanie žalovanej nebolo a nie je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Všetky úkony žalovanej viedli k ochrane jej práv, jej života, zdravia a k ochrane jej majetkových práv garantovaných ústavou, do ktorých žalobca bezdôvodne zasahoval. Žalobca sa k nej správal v rozpore s dobrými mravmi, o čom svedčí aj množstvo trestných oznámení a priestupkových konaní vedených voči nemu. Voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania i pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby. Navyše v tomto konaní bolo preukázané, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, nakoľko v rozhodujúcom období, kedy bolo nariadené predbežné opatrenie, riadne vykonával svoju podnikateľskú činnosť. Okrem toho poukázala aj na preventívnu funkciu inštitútu náhrady trov konania, kedy má pôsobiť preventívne pred šikanózne podávanými žalobami, rovnako ako i pred vedením akademických a neefektívnych resp. zbytočných súdnych sporov. Poukázala na to, že žalobca ju od ukončenia ich manželstva v roku 2012 šikanuje podávaním rôznych žalôb a podaní na štátne orgány, v dôsledku čoho ona nerobí iné, než len preukazuje v rôznych konaniach svoje práva. Žalobca naopak od septembra 2013 oficiálne nepracuje, ani sa nesnaží nájsť si zamestnanie, avšak ona má vedomosť o tom, že pracoval vo Y., ako i v E. areáli v X.. Napriek tomu, že žalobca deklaruje svoju nemajetnosť, nemal problém uhradiť jej trovy právneho zastúpenia v inom konaní. Mala za to, že nepriznanie náhrady trov konania by odporovalo dobrým mravom a zásade spravodlivej ochrany práv účastníkov súdneho konania. Uplatnila si náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.
4. Žalobca v písomnej reakcii na vyjadrenie žalovanej len zopakoval dôvody uvedené v jeho odvolaní, pričom neuviedol žiadne nové resp. relevantné právne argumenty týkajúce sa prejednávanej veci.
5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsudku (vo výroku o náhrade trov konania) podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zák. č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa ktorého súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania v predmetnom spore. V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval otázku dôvodov na priznanie, nepriznanie, alebo krátenie trov konania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie. Procesne postupoval odvolací súd už podľa nových procesných ustanovení CSP.
7. V priebehu odvolacieho konania odvolací súd uznesením č.k. 4Co/259/2016-184 zo dňa 30.09.2016 pripustil, aby do konania na miesto pôvodného žalobcu Z. R., bytom V. R., S. X vstúpila spoločnosť D. 8. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo veci samej zamietnutá, nebol odvolaním napadnutý, preto nadobudol právoplatnosť a odvolací súd ho nepreskúmaval.
9. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
10. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti v zmysle § 387 ods. 2 CSP a na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:
12. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie ( v zmysle svojvôle ), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú okolnosti osobitného zreteľa, na ktoré treba pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Výnimočnosť musí spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri skúmaní, či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa musí súd prihliadnuť na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania t.j. zhodnotiť pomery nielen toho, kto by mal náhradu trov konania hradiť, ale i toho, komu by mali byť nahradené. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť a neodporovalo dobrým mravom.
13. V prejednávanom prípade však ani súd prvej inštancie, ani odvolací súd takéto dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu nezistil. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že sama skutočnosť, že mu bol Centrom právnej pomoci ustanovený zástupca z radov advokátov, predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa pre účely aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko je tým preukázaná nielen hmotná núdza žalobcu, ale do určitej miery aj dôvodnosť podania žaloby.
14. Rozhodnutie Centra právnej pomoci o priznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci konkrétnej osobe a určení advokáta na jej zastupovanie v určitom konaní, nie je v žiadnom prípade rozhodnutím, ktorým by súd mohol byť akýmkoľvek spôsobom viazaný pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi pojmami „platenie trov konania“ a „náhrada trov konania“. V priebehu súdneho konania si totiž každý účastník priebežne platí trovy, ktoré mu vznikajú v súvislosti s jeho procesnými úkonmi (t.j. súdne poplatky, trovy právneho zastúpenia, cestovné, náklady dôkazu atď.), pričom až pri skončení (sporového) konania súd (zásadne) podľa jeho výsledku rozhoduje o tom, ktorý z účastníkov bude povinný nahradiť trovy vzniknuté protistrane.
15. Z uvedeného dôvodu nemôže mať Rozhodnutie Centra právnej pomoci žiadnu váhu vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania. Hmotná núdza na strane neúspešného účastníka súdneho konania, nie je automaticky dôvodom na oslobodenie od povinnosti nahradiť trovy konania v zmysle § 150 ods. 1 O.s.p. Pokiaľ v tomto konkrétom prípade pôvodný žalobca podal celkom nedôvodnú žalobu, založenú aj na zjavne nepravdivých tvrdeniach, čím spôsobil vznik nemalých trov na strane žalovanej, nie je žiadny dôvod nepriznať úspešnej žalovanej strane náhradu trov konania, poťažmo ak primárnym dôvodom pre vydanie predbežného opatrenia (z ktorého mala vzniknúť žalobcovi tvrdená škoda) bolo preukázateľne násilné správanie pôvodného žalobcu voči žalovanej.
16. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 262 ods. 2 CSP.
18. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).